Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. január 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Tos/1/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713010448
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8713010448.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.
Petra Tobiaša a JUDr. Mariána Sninského na neverejnom zasadnutí konanom dňa 19.01.2017, v trestnej
veciodsúdenéhoR.F.preprečinzanedbaniapovinnejvýživypodľa§207ods.1Tr.zák.Tr.zák.,vkonaní
o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu T. sp. zn. 5 T 123/13 zo dňa 03.10.2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. z r u š u j e napadnuté uznesenie v celom rozsahu a okresnému

súdu u k l a d á, aby vo veci znova konal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa podľa § 50 ods. 4 Tr. zák. vyslovil, že odsúdený R. F., nar.
XX.XX.XXXX sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia uloženej mu rozsudkom Okresného súdu
T. sp. zn. 5T 123/13 zo dňa 09.12.2013, právoplatným dňa 09.12.2013 neosvedčil a trest odňatia slobody
vo výmere 1 roka vykoná. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. odsúdeného pre výkon premeneného trestu

odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto uzneseniu podal, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí,
odsúdený sťažnosť, ktorú bližšie nezdôvodnil.

Na základe podanej sťažnosti preskúmal krajský súd v zmysle ustanovenia

§ 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť,
akoajkonaniepredchádzajúcetýmtovýrokomnapadnutéhouzneseniaapotakomtopreskúmanídospel
k nasledovným záverom.

Súd prvého stupňa v posudzovanej veci správne zistil, že rozsudkom Okresného súdu T. sp. zn. 5T
123/13 zo dňa 09.12.2013, právoplatným dňa 09.12.2013, bol odsúdený R. F. uznaný vinným z prečinu

zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák., za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo
výmere 1 roka, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu dvoch rokov.

Zvyššieuvedenéhotedavyplýva,žeodsúdenémuplynulaskúšobnádobaod10.12.2013do10.12.2015.

Vyššie spomínaným rozsudkom bola odsúdenému zároveň uložená aj povinnosť zaplatiť do skončenia

skúšobnej doby matke detí dlh na výživnom vo výške 1.631,- eur.

Ďalej súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozhodnutia už len konštatoval, že aj keď odsúdený
v skúšobnej dobe viedol riadny spôsob života a nedopustil sa žiadneho trestného činu, pre ktorý by bol
v skúšobnej dobe právoplatne odsúdený, nesplnil si svoju povinnosť uloženú mu vyššie spomínaným
rozsudkom v zmysle § 51 ods. 4 písm. d/ Tr. zák. a matke detí Y. F. do uplynutia skúšobnej doby a ani

dodatočne,atoaždovydanianapadnutéhorozhodnutia,nezaplatildlhnavýživnomvovýške1.631,-eur.Z takto odôvodneného rozhodnutia však nijakým spôsobom nevyplýva, ako sa súd prvého stupňa
vysporiadal s dôkazmi zabezpečenými v spise, preto je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.

Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa si zabezpečil lustráciu Sociálnej poisťovne, to znamená,
že zistil, kde bol odsúdený zamestnaný počas skúšobnej doby a aký príjem dosiahol, zároveň si taktiež
zabezpečil správu Exekútorského úradu z 20.09.2016, z ktorej vyplýva, aké zrážky na výživné boli
odsúdenému z dosiahnutého príjmu zrážané. Z výpovede odsúdeného na verejnom zasadnutí dňa
12.09.2016 súd prvého stupňa ešte zistil, že v r. 2014 sa odsúdenému narodilo ďalšie dieťa, ku ktorému

má z tohto dôvodu ďalšiu vyživovaciu povinnosť, o tom ale bolo potrebné zabezpečiť do spisu rodný
list maloletého dieťaťa. Tieto zistenia však nijakým spôsobom nenašli odraz v odôvodnení rozhodnutia
súdu prvého stupňa.

Aj keď v ust. § 51 ods. 4 písm. b/ Tr. zák. nie je výslovne uvedené, že odsúdený má povinnosť uhrádzať
dlžné výživné podľa svojich schopností, táto skutočnosť vyplýva jednak zo znenia ust. § 50 ods. 2 Tr. zák.

a jednak zo skutočnosti, že podľa uvedeného ustanovenia (§ 50 ods. 2 Tr. zák.) obmedzenie musí byť
primerané. Akonáhle by odsúdený bol povinný splácať, či už dlžné výživné, alebo náhradu škody, alebo
akýkoľvek iný dlh, bez ohľadu na svoje schopnosti, v takomto prípade by nešlo o obmedzenie primerané,
odsúdený by ho mohol vnímať ako nespravodlivé a tým pádom by nepredstavovalo efektívny výchovný
prostriedok. Navyše každý výrok rozhodnutia súdu musí byť reálny, vykonateľný a pokiaľ výška dlžného

výživného je taká, že je nereálne, aby jej výšku odsúdený s ohľadom na svoje schopnosti v skúšobnej
dobe popri bežnom výživnom zaplatil, takýto výrok je nevykonateľný.

Z uvedeného potom vyplýva, že bolo úlohou súdu prvého stupňa zistiť schopnosti odsúdeného v
skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia dlžné výživné popri bežnom výživnom splatiť. Časť takéhoto

zisteniasúdprvéhostupňavykonal,keďžesizabezpečilprehľadozamestnaniachodsúdenéhoaovýške
jeho príjmu v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a taktiež aj správu o zrážkach vykonávaných
z jeho príjmu, nezabezpečil si však už z katastra nehnuteľností doklad o tom, či odsúdený nevlastní
aj nejaké nehnuteľnosti, z príslušného dopravného inšpektorátu správu o tom, či odsúdený nie je
vlastníkom alebo držiteľom motorového vozidla a pod.

Aj napriek tomu, že časť majetkových pomerov odsúdeného súd prvého stupňa zistil, tieto nijakým
spôsobom nenašli odraz v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a vlastne ani v jeho rozhodnutí.

Je evidentné, že odsúdený mal v priebehu skúšobnej doby zo svojho zárobku, ak teda nemal iný zdroj

príjmu, čo preukázané nebolo, hradiť jednak dlžné výživné, jednak bežné výživné na dve maloleté deti,
na úhradu ktorého bol zaviazaný dotknutým trestným rozsudkom, ale zároveň nie je možné prehliadnuť
ani tú skutočnosť, že odsúdenému sa v r. 2014, to je ale potrebné ešte preveriť, malo narodiť aj ďalšie
dieťa, a teda si mal plniť vyživovaciu povinnosť aj k nemu. V prvom rade bolo teda potrebné skúmať, či
ním dosiahnutý zárobok bol dostatočný na to, aby odsúdený mohol splácať všetky tieto svoje finančné

záväzky každomesačne v plnej výške, alebo len čiastočne, ak bol spôsobilý splácať tieto svoje záväzky
len čiastočne, tak v akej výške. Zo správy exekútorského úradu vyplýva, že odsúdený čiastočne niektoré
svoje podlžnosti plnil. V prvom rade to mal byť odsúdený, kto mal určiť, ktorý dlh takýmto spôsobom
plní, odsúdený však pri svojom výsluchu nebol schopný túto skutočnosť uviesť, nevedel, na ktorú jeho
finančnú povinnosť sa zrážané sumy vzťahujú.

Z ustanovení zákona o rodine, teda zák. č. 36/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov, ale ani
Občianskeho zákonníka, teda zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, nevyplýva jednoznačné
riešenie tejto situácie a túto situáciu jednoznačne nerieši ani vyjadrenie exekútorky, že takýmto
spôsobom zrážala bežné výživné. Určité riešenie v tomto smere poskytuje Obchodný zákonník, čiže

zák. č. 518/1991 Zb. v znení neskorších predpisov vo svojom ust. § 330 ods. 1, z ktorého vyplýva, že
ak dlžník neurčí, ktorý dlh plní, plnenie sa započítava najprv na dlh najskôr splatný, plnenie výživného
však každopádne obchodnoprávnym záväzkom nie je.

Za takejto situácie potom, podľa názoru krajského súdu, je nutné vychádzať zo základnej zásady

trestného práva „v pochybnostiach v prospech obvineného“ a zaplatené čiastky považovať za platenie
dlžného výživného, pričom ak by mal odsúdený za dva roky splatiť dlžnú sumu vo výške 1.631,- eur,
znamenalo by to, že mesačne by mal matke maloletých detí splácať po 67,- eur.Táto skutočnosť potom neumožňuje dospieť k záveru, že odsúdený nevyhovel povinnostiam uloženým
v rámci podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, a preto je potrebné výkon trestu mu
nariadiť.

Aj keby bolo možné pripustiť, že išlo o splácanie bežného výživného, pretože exekútorka tieto sumy na
bežné výživné zrážala, tu je nutné potom uviesť, že vychádzajúc z ust. § 70 ods. 1 Exekučného poriadku,
teda zák. č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov, povinnému sa nesmie zraziť z mesačnej sumy,
alebo iných príjmov základná suma, ktorej spôsob výpočtu ustanoví nariadením vláda SR. Z uvedeného

potom vyplýva, že povinnej osobe, teda odsúdenému, ani pri nútenom výkone rozhodnutia nie je možné
výkonom rozhodnutia postihnúť celý jeho príjem, ale len jeho časť a určitá základná suma mu k jeho
dispozícii musí ostať. To potom znamená, že pokiaľ exekútorka zrážala odsúdenému z jeho príjmu určité
peňažné čiastky na bežné výživné, pritom každý jeden mesiac nikdy nezrazila sumu 250,- eur, ktorá by
zodpovedala bežnému výživnému, bolo potrebné zistiť a skúmať z akého dôvodu tak neurobila a či to
nebolo práve preto, že mu nemohla zraziť viac, nakoľko jej to jeho príjem s ohľadom na vyššie uvedené

nedovoľoval.

Natomtozávereničnemeníaniskutočnosť,ženaodsúdenéhobolapodanáobžalobazodňa12.12.2016
sp. zn. 1Pv 541/16/7706-4, pretože aj v tomto ďalšom trestnom stíhaní bude nevyhnutné skúmať, či
schopnosti odsúdeného, teda jeho príjem, mu umožňoval platiť bežné výživné na dve jeho maloleté deti,

ktoré má s matkou Y. F. a na jeho ďalšie dieťa narodené v r. 2014 a pokiaľ sa bude nová obžaloba
vzťahovať aj na obdobie po r. 2016, kedy sa odsúdenému malo narodiť ďalšie dieťa, tak aj na toto dieťa
a aj dlžné výživné.

Preto krajský súd napadnuté uznesenie postupom podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. v celom rozsahu

zrušil a okresnému súdu uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil v súlade s ust. § 176 Tr. por.

Záverom sa žiada ešte uviesť, že aj keď skúšobná doba odsúdenému uplynula dňa 10.12.2015 a
jednoročná lehota vyplývajúca z ust. § 52 ods. 2 Tr. zák., len v rámci ktorej môže súd rozhodnúť o

neosvedčení sa, uplynula dňa 10.12.2016, odsúdený v čase od 27.04.2016 do 20.08.2016 a vlastne aj v
čase doručovania napadnutého uznesenia, bol pre súd prvého stupňa nekontaktný, to potom znamená,
že zavinil predĺženie tejto jednoročnej lehoty a aj napriek jej uplynutiu môže ešte súd prvého stupňa
ďalej konať a rozhodnúť.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.