Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 21, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5CoE/97/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615206594
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Deák
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615206594.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská
č. 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, zast. JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou,
Martinčekova č. 13, 821 01 Bratislava, korešp. adresa Vajnorská č. 100/A, 831 04 Bratislava, proti
povinnému: X. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/X, XXX XX R., vedenej pod sp. zn. EX 3932/2015
súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., Exekútorský úrad Rimavská Sobota, so

sídlom Kálmana Mikszatha 268, o vymoženie 604,72 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 8Er/369/2015-26, zo dňa 13.10.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) zamietol žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné
konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok STÁLEHO
ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s., so sídlom
v Bratislave, sp. zn. IA-C/0912/0080 zo dňa 19.07.2013. Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, že
zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako
dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok je spotrebiteľskou

zmluvou, preto na daný právny vzťah aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len Občiansky zákonník) upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Konštatoval, že
rozhodcovská doložka v zmluve o úvere, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou. Praktickým dôsledkom rozhodcovskej doložky napriek jej formálnemu zneniu je
to, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred súdom. Alternatíva, že z rozhodcovskej
zmluvy vyplýva aj možnosť riešiť spor pred príslušným súdom v súdnom konaní, neodstraňuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože možnosť
výberu poskytuje spotrebiteľovi len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor. Vychádzajúc však
z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku
právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera
jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka mu zabezpečuje takmer
úplnú dominanciu v tomto vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa.

Ďalej poukázal na to, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná. Keďže právomoc
rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom
úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so
zákonom, a preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonnej lehote

odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval
svoje výhrady voči uzneseniu okresného súdu. Namietal, že okresný súd prekročil zákonné limity preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia, a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V zmysle uvedeného ustanovenia je súd oprávnený skúmať výlučne
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul,

nemá teda žiadne oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje
rozhodcovskú doložku. Ďalej uviedol, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej
inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný
súd. Zatiaľ čo rozhodcovia pri postupe v zmysle § 37 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní

(ďalej len ZoRK) môžu preskúmať rozhodcovský rozsudok v plnom rozsahu, súd v konaní o neplatnosť
rozhodcovského rozsudku tento preskúmava z dôvodov podľa § 40 ZoRK. Doručený rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania
rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu podľa ustanovení § 159 ods. 2 O. s. p. Súd nemôže vec
prejednávať znova, nanovo skúmať skutkový stav, vykonávať dôkazy a tie následne právne hodnotiť-
navyše bez účasti oprávneného. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a

preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Je tu teda prekážka „res
iudicata“. Uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Ďalej uviedol, že
oprávnený postupoval v súlade § 93b ods. 1 zákona o bankách, ktorý mu ukladá povinnosť ponúknuť
klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že klientovi je daná možnosť neprijať túto zákonom
stanovenú ponuku a to, že ju neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. V rozhodnutí

absentujú akékoľvek dôkazy pre právne závery, ktoré sú v ňom uvedené. Zároveň sa exekučný súd
nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa, dokonca
samotnýexekučnýsúd.Poukázalnato,ževrozhodcovskomkonanípredStálymrozhodcovskýmsúdom
rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a
takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu. Rozhodcami sú pritom výhradne odborne

spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych
oblastí SR, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, dlžník ako
spotrebiteľa nevynímajúc. Namietal, že súd konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného
a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Ak exekučný súd pri
rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonáva iné dôkazy než

tie, ktoré sú výslovne uvedené v tomto ustanovení, ako aj v prípadoch, keď na ťarchu oprávneného
reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k
takto vykonaným dôkazom a takto novo vytvorenej situácii vyjadriť. Ďalej namietal, že súd v danej veci
aplikoval smernicu Rady č. 93/13/EHS a judikatúru Európskeho súdneho dvora. Smernica je záväzná
pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom

sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu.
Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Pokiaľ by aj súd považoval
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej
doložky oprieť o smernicu Rady č. 93/13/EHS, nakoľko ide o akt výlučne sekundárnej povahy, ktorého
priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade

nie interpretačný. Taktiež pri úvahe o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy
judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo
rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je voči jednotlivcom- a teda ani voči účastníkom
tohto konania bezprostredne záväzná. Podľa oprávneného dochádza k porušeniu právnej istoty a
legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie vydajú

aj zamietajú. Naviac exekučný súd povinného na základe jeho postavenie neprimerane zvýhodňuje.
Exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky
sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto
oprávnený navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že vyhovie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo alternatívne aby napadnuté uznesenie

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Povinná sa k odvolaniu nevyjadrila.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Lučenec. Zákonný sudca predložil vec na

rozhodnutie krajskému súdu podľa § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že podanému odvolaniu nemieni
vyhovieť.Krajský súd, ako súd odvolací v dôsledku podaného odvolania preskúmal vec v medziach daných ust. §
212 ods. 1 O. s. p. a postupom podľa § 214 ods. 2, § 219 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania
uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na základe
právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok STÁLEHO
ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.
s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. IA-C/0912/0080 zo dňa 19.07.2013. Oprávnený uplatnil svoj nárok

na rozhodcovskom súde na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzavretej dňa 28.05.2009 medzi
právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom. Zmluvné strany si v
obchodných podmienkach (bod 10.2.) dohodli riešenie sporov- rozhodcovskú doložku.

V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného

titulu je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to
či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky pre
exekučný súd vyplýva priamo zo zákona, nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Ak sa okresný
súd zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať

a rozhodnúť, zo strany okresného súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a jeho postup nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.

Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka

konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného
konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ
teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,
môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného,
podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval

súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19
zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie

dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti
na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek

tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že
zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako
dlžníkom zo dňa 28.05.2009 je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka

v znení účinnom v čase podpísania zmluvy, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je
podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní zmluvy o úvere bol konal v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom právny predchodca oprávneného pri jej
uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny
vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle ustanovení

Občianskeho zákonníka. Okresný súd preto postupoval správne, keď na právne vzťahy vyplývajúce
z vyššie uvedenej zmluvy aplikoval ustanovenia spotrebiteľského práva a posudzoval rozhodcovskú
doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť
legitimitu pre exekučný titul je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa.
Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenompostavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho
núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom
mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred

pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek
spôsobom zmeniť, mohol len úver odmietnuť alebo ho prijať a podrobiť sa tak všetkým podmienkam
zmluvy a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka- zmluvná podmienka, ktorá nebola
individuálne dohodnutá a ktorá určuje, že spory zo zmluvy budú v prípade, že žalobcom bude dodávateľ
riešené výlučne rozhodcovským súdom a v prípade, ak žalobcom bude spotrebiteľ riešené alternatívne

buď pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom, je neprijateľná. Dodávateľ, ktorý
vo väčšine prípadov podáva žaloby z obdobných úverových zmlúv nadobudol voči spotrebiteľovi
neprimeranú výhodu v tom, že v podstate v dopredu naformulovanej zmluve určil, kto s konečnou
platnosťou vzájomný spor rozhodne a vylúčil tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom.
V zmysle bodu 10.2.3 Všeobecných obchodných podmienok síce spotrebiteľ mal možnosť vyjadriť
nesúhlas s rozhodcovskou doložkou, avšak s tým, že uvedený nesúhlas bolo potrebné vyjadriť formou

písomného oznámenia doručeného banke najneskôr pri uzavretí zmluvy, čo nezodpovedá zákonnej
úprave o individuálne dohodnutej zmluvnej podmienke, pričom nie je zrejmé, či klient- spotrebiteľ mal
vôbec vedomosť o takejto možnosti. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka
je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská

doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto prípade je neprijateľná, a preto je
v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy neplatná.

K námietke oprávneného o splnení povinnosti banky vyplývajúcej s ust. § 93b ods. 1 zákona o bankách
odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi

návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú
doložku priamo vo formulárovej zmluve, v obchodných podmienkach, resp. všeobecných obchodných
podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky môže
banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval v danom prípade spotrebiteľovi dojednať
rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) svojim podpisom na formulárovej zmluve, ktorej

súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky upravujúce rozhodcovskú doložku, vyjadruje súhlas
tak so samotnou zmluvou, ako aj s Všeobecnými obchodnými podmienkami, a tým aj s rozhodcovskou
doložkou v nich obsiahnutou a preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej
doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy.

V súvislosti s námietkou oprávneného o porušení jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 6
ECdo 232/2013 zo dňa 30.09.2014, podľa ktorého, ak by za porušenie zásady kontradiktórnosti mal byť
považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy
odoprávneného,neoboznámiltohtoúčastníkaexekučnéhokonaniasosvojímstanoviskomoneplatnosti

rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že
platnéprávopripúšťaprotirozhodnutiuexekučnéhosúduozastaveníexekúcie,alebozamietnutížiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania, treba tento nedostatok považovať za
zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu
vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom

odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením
rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval
zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov
konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov
právneho štátu, ktorým je princíp racionality.

Taktiež argument oprávneného poukazujúci na aplikáciu Smernice Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Európskeho súdneho dvora
krajský súd nepovažoval za dôvodný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval vnútroštátnu právnu
úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a na uvedenú smernicu poukázal

len podporne.S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd rovnako ako okresný súd dospel k záveru,
že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre začatie (vedenie) exekúcie, preto napadnuté
uznesenie podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.