Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. október 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/410/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714206145
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6714206145.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a sudcov
JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Barbora Korenecová, advokát, so sídlom
Slnečná 765/3, Malinovo, proti žalovanému: R.. U. V., súdny exekútor, so sídlom Q. X, A., o zaplatenie
528,58 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen číslo konania

10C/186/2014 - 64 zo dňa 22. 06. 2015, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému právo na náhradu trov
konania nepriznal. Rozhodol tak s odôvodnením, že žalovaný nezodpovedá žalobcovi za vzniknutú
škodu, a to pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie na jeho strane, lebo bol toho názoru, že v zmysle

§ 3 ods. 1 v spojení s § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. prevzal zodpovednosť za výkon exekučnej činnosti
súdneho exekútora štát, preto žalobca nesprávne bola podaná proti žalovanému. Pokiaľ ide o vznesenú
námietku premlčania, tak touto sa súd prvej inštancie nezaoberal z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného v konaní.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Žiadal rozsudok súdu prvej inštancie

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že súd prvej inštancie vec na základe
vykonanýchdôkazovaskutkovýchzistenívecnesprávneprávneposúdil.Vtejtosúvislostipoukazovalna
to, že zodpovednosť žalovaného, ako súdneho exekútora, je daná § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Zb. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, podľa ktorého, ak osobitný zákon neustanoví inak, exekútor
zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa
zákona č. 233/1995 Zb. Zodpovednosť súdneho exekútora za jeho činnosť je upravená jednak v § 33

ods. 1 zákona č. 233/1995 Zb. ako špeciálna zodpovednosť súdneho exekútora. Je však upravená aj
osobitným Zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Má za to, že nie je vylúčená ani zodpovednosť exekútora za škodu podľa § 33 ods. 1 Exekučného
poriadku, pretože jednotlivé právne úkony sú na sebe nezávislé a žalobca mohol uplatniť náhradu
škody aj proti súdnemu exekútorovi. Podľa jeho názoru je teda dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvej
inštancieavrátenievecinaďalšiekonanieanovérozhodnutie,leboneexitujenedostatokvecnejpasívnej

legitimácie na strane žalovaného.

3. Žalovaný na odvolanie žalobcu sa písomne vyjadril tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval
za vecne správne a žiadal ho potvrdiť.

4. Krajský súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu danom ustanovením § 379 a § 380

ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a tento v zmysle § 389
ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.5. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na
strane žalovaného, pretože bol toho názoru, že v danom prípade nie je žalovaný pasívne legitimovaný

v danej veci, pretože za škodu zodpovedá štát podľa § 3 ods. 1 § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý
preberá zodpovednosť za činnosť súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti.

6. S takýmto právnym záverom súdu prvej inštancie sa krajský súd nestotožňuje aj s ohľadom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 03. 2016 pod sp. zn. 3Cdo/75/2015,

z obsahu ktorého vyplýva, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa 33 ods. 1 Zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(Exekučný poriadok) a zodpovednosť štátu za škodu podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorá bola spôsobená
súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, sa vzájomne nevylučujú.

7. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi povinnosťou exekútora podľa § 33
ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosťou štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., treba uviesť, že
zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa zákona č. 514/2003
Z. z. Exekučný poriadok, ani zákon č. 514/2003 Z. z. priamo nestanovujú prioritu alebo výlučnosť
zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich. Obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Z ich dikcie

možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z
povereniasúdupodľaosobitnéhopredpisu(činnostiuvedenévustanoveniach§29až§194Exekučného
poriadku) zodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za
podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (II. ÚS 289/2008).

8. Závisí teda výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa zákona
č. 514/2003 Z. z., alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa § 33 ods. 1
Exekučného poriadku. Preto záver súdu, že žalovaný exekútor nie je pasívne legitimovaný v konaní o
náhradu škody spôsobenej pri výkone exekučnej činnosti, nie je vecne správny.

9. Je nesporné, že aj sám súd dospel k tomu, že uplatňovaná pohľadávka je v dôsledku porušenia
povinnosti žalovaného, ako súdneho exekútora a z tohto titulu táto pohľadávka je aj uplatňovaná.
Správne súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že právna kvalifikácia
uvedená žalobcom ako bezdôvodné obohatenie nie je záväzná, pretože je zrejmé, že súdny exekútor
nemôže zodpovedať za bezdôvodné obohatenie, ale len za vzniknutú škodu v súvislosti s exekučnou

činnosťou.

10. Pokiaľ teda obidve zodpovednosti, tak podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, ako aj podľa § 3 ods.
1 v spojení s § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. stoja vedľa seba aj len na rozhodnutí poškodeného, proti
ktorému subjektu svoju náhradu škody uplatní, tak aj v danej veci mohol žalobca uplatňovať vzniknutú

škodu proti žalovanému, ako súdnemu exekútorovi, za škodu, ktorá mu bola spôsobená jeho exekučnou
činnosťou tým, že neodviedol v zmysle vzájomnej dohody medzi žalobcom a žalovaným platby, ktoré
došli na účet súdneho exekútora, na účet oprávneného.

11. Za daných okolností potom treba mať za to, že pokiaľ žalobca označil ako žalovaný subjekt

súdneho exekútora, tak v danom prípade postupoval správne, pretože za výkon svojej exekučnosti
tento zodpovedá podľa § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z., pričom táto zodpovednosť je rovnocenná
zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

12. Za daných okolností preto súd prvej inštitúcie vec nesprávne právne posúdil a keďže žaloba smeruje

proti súdnemu exekútorovi, je tento vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhrade škody
podľa § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z.

13. V konaní sa preto súd prvej inštancie bude zaoberať zodpovednosťou žalovaného za vzniknutú
škodu žalobcovi tak, ako táto v konaní bola uplatnená, teda, či existujú predpoklady zodpovednosti na

strane žalovaného vo vzťahu k žalobcovi.

14. V konaní sa bude musieť tiež vysporiadať s otázkou vznesenej námietky premlčania zo strany
žalovaného, pretože v dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že touto námietkou sanezaoberal v dôsledku toho, že posúdil žalobu žalobcu ako nedôvodnú z dôvodu nedostatku vecnej
pasívnej legitimácie na strane žalovaného.

15. Tento nedostatok vzhľadom na vyššie uvedený právny názor v ďalšom konaní súd prvej inštancie
odstráni a vznesenou námietkou premlčania uplatnenou zo strany žalovaného sa bude zaoberať a v
ďalšom konaní posúdi jej dôvodnosť na uplatnený nárok zo strany žalobcu.

16. Z vyššie uvedených dôvodov preto krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

rozhodnutia.

17. Podľa ustanovenia § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti
mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má
súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

18.Tentopostupvzhľadomnazmenenývyslovenýprávnynázorkrajskýsúdsúduprvejinštancieuviedol.

19. V zmysle § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené, ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právny názorom odvolacieho súdu.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).