Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. apríl 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/112/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111215922
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8111215922.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobcu Q.. R. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytomF.,Q.8,právnezastúpený:AdvokátskakanceláriaVAĽO&PARTNERSs.r.o.,IČO:36868434,so
sídlom Prešov, Konštantínova 3 proti žalovanému: Q.. Q. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., K. X , právne
zastúpený: JUDr. Juraj Kus, advokát so sídlom Michalovce, Nám. osloboditeľov 10 v konaní o zaplatenie
18.021,- Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.15C/134/2011-434
zo dňa 31.03. 2016 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom konanie v časti o

zaplatenie nad sumu 13.475,- Eur s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania od 07.06.2011 do zaplatenia
zastavil. Vo zvyšku žalobný návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že o nich bude rozhodnuté
v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie odôvodnil cit.: „V prejednávanej veci mal súd za nesporne preukázané, že žalobca
investovalfinančnéprostriedkydonehnuteľnostivpodielovomspoluvlastníctvežalovanéhoajehosestry
a investované finančné prostriedky sú bezdôvodným obohatením žalovaného a jeho sestry. Súd sa

nestotožňujesnázoromžalovaného,ženemápasívnuvecnúlegitimáciu,pretoženeobdŕžalkúpnucenu.
Jeho podiel sa bez jeho pričinenia zhodnotil a rozhodnutie darovať sestre kúpnu cenu na uvedené nemá
vplyv. Voči uplatnenému nároku vzniesol žalovaný námietku premlčania, preto súd skúmal jej relevanciu
aj v nadväznosti na vyslovený právny názor odvolacieho súdu. Odvolací súd predovšetkým vytkol súdu I.
stupňa, že bezpečne nezistil existenciu alebo neexistenciu právneho dôvodu investovaných finančných
prostriedkov. Nie je preto zrejmé, či sa jedná o bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho
dôvodu, alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol. Z výpovede účastníkov konania,

ako aj v konaní vypočutej svedkyne D. K. vyplýva, že dôvodom investície do nehnuteľnosti bol citový
vzťah žalobcu a sestry žalovaného a tiež potreba riešenia ich bytovej otázky. Pre tento účel sa rozhodli
použiť nehnuteľnosť v podielovom spoluvlastníctve žalovaného a D. K., ktorá bola v zanedbanom stave
a vyžadovala si rekonštrukciu. Keďže žalobca disponoval väčším objemom finančných prostriedkov,
ktoré obdŕžal po vyporiadaní jeho bezpodielového spoluvlastníctva z rozvedeného manželstva a tiež mal
slušné príjmy, prevažnú časť finančných prostriedkov na rekonštrukciu investoval on. Medzi žalobcom
a jeho vtedajšou družkou neexistovala konkrétna dohoda o vyporiadaní investícií v prípade, že nedôjde

k uzavretiu manželstva. Ani medzi žalobcom a žalovaným neexistovala žiadna dohoda o finančnom
vyporiadaní s výnimkou vyhlásenia žalovaného, že svoj podiel „im“ daruje v prípade, ak sa zoberú. Nie
je pravdivým tvrdenie, že žalovaný spolu so svojou sestrou prisľúbili dom previesť žalobcovi aj do jeho
podielového spoluvlastníctva tak, ako to uvádza odvolací súd v uznesení a odkazuje na č.l. 87/2 spisu.Z výpovede žalobcu vyplýva, že reči o predkupnom práve neboli otázkou deväťdesiatych rokov, ale
neskôr, pričom pri debatách s pánom doktorom (poznámka súdu žalovaným) mu tento povedal, že to je
záležitosť jeho a pani D., s ktorou prvotne reč vôbec nebola. Z uvedeného nie je možné usudzovať, že

existovala dohoda medzi žalobcom, žalovaným a jeho sestrou o úmysle previesť dom do podielového
spoluvlastníctva žalobcu, resp. o prisľúbení predkupného práva na predmetnú nehnuteľnosť. V prípade
zmluvy o predkupnom práve je nesporné, že táto by si vyžadovala písomnú formu, nakoľko sa jedná o
nehnuteľnosť a tiež zápis vkladu do katastra nehnuteľnosti. Iný spôsob prevedenia do spoluvlastníctva
zrejme súvisel s vyjadrením žalovaného o darovaní svojho podielu v prípade, že medzi žalobcom a

jeho bývalou družkou dôjde k uzavretiu manželstva. Existenciu iných dohôd žalobca súdu nepreukázal,
pričom tu je potrebné uviesť, že práve žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno tvrdenia v zmysle ust.
§ 120 ods. 1 O.s.p.. Žalovaný sa v tomto smere celkom jednoznačne vyjadril, že počas spolužitia
žalobcu s jeho sestrou neboli takéto otázky riešené, pretože nikto nepredpokladal, že vzťah sa takto
vyvinie. Po skončení spolužitia žalovaný prejavil vôľu sprostredkovať komunikáciu medzi žalobcom
a jeho sestrou, avšak uviedol, že sporné záležitosti si musia vyriešiť sami, nakoľko sa jedná o ich

spolužitie a ich investície. K okolnosti, prečo žalobca aj po skončení spolužitia so sestrou žalovaného
obýval predmetný rodinný dom nasledujúce tri roky súd zistil, že sa tak nestalo na základe dohody
žalobcu so spoluvlastníkmi. Žalobca po opustení nehnuteľnosti bývalou družkou na tejto vymenil zámky
a kľúč prvotne neposkytol ani spoluvlastníkom. Dom obýval, pretože ako uviedol, investoval tam značné
finančné prostriedky a mal tam svoje osobné veci, avšak bez právneho dôvodu. Žalobca v priebehu

celého konania tvrdil, že sa bezvýhradne spoliehal na dohodu so spoluvlastníkmi. Je pritom nesporné,
že žalobca s bývalou družkou nemal dobrý vzťah, dlhodobo spolu nekomunikovali, preto sa jeho
tvrdenie javí byť nepochopiteľné. Pokiaľ žalobca argumentuje, že predovšetkým dôveroval dobrým
vzťahom so žalovaným a morálnej, váženej autorite žalovaného, ktorého si vážil ako človeka aj ako
sudcu tu je potrebné uviesť, že žalovaný zrejme nemohol vyriešiť sporné nároky medzi žalobcom a

jeho bývalou družkou. Nepochybne postavenie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi bolo odlišné, ako
postavenie jeho sestry D. K.. V zmysle záväzných pokynov odvolacieho súdu prvostupňový súd zistil,
že žalobca investoval do nehnuteľnosti za existencie právneho dôvodu, ktorým bol partnerský vzťah so
sestrou žalovaného s úmyslom budúceho uzavretia manželského zväzku a s tým spojené právo bývania
v dome a tiež vyhlásenie žalovaného, že po uzavretí manželstva im svoj spoluvlastnícky podiel daruje.

Existenciu iných možných dohôd medzi žalobcom a žalovaným súd nezistil. Právny dôvod investovania
finančných prostriedkov odpadol potom, ako došlo k ukončeniu spolužitia medzi žalobcom a sestrou
žalovaného dňa 10.06.2008.“

3. Ďalej súd prvej inštancie skúmal dôvodnosť námietky premlčania a dospel k nasledovný

záverom cit.: „Ďalej súd skúmal, či je námietka premlčania opodstatnená. Pokiaľ právny dôvod
investovania finančných prostriedkov odpadol 10.06.2008 odchodom bývalej partnerky žalobcu zo
spoločnej domácnosti a ukončením spolužitia, dňom nasledujúcim začala plynúť objektívna premlčacia
doba, ktorá je trojročná. Objektívna premlčacia doba uplynula 11.06.2011, pričom žalobca podal na
súd žalobu 07.06.2011, teda pred uplynutím objektívnej premlčacej doby. Pri posudzovaní počiatku

behu subjektívnej premlčacej doby je potrebné vychádzať z preukázanej, skutočnej, nie teda len
predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného
obohatenia a kto ho získal, čo je možné zistiť iba zo skutkových okolností, z ktorých je možné
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť (rozsudok NS ČR 21Cdo/3433/2008). Vychádzajúc
zo zhodných tvrdení účastníkov konania mal súd za preukázané, že po opustení spoločnej domácnosti

sestrou žalovaného sa žalobca, žalovaný a jeho sestra spoločne zišli a dohodli sa na vypracovaní
znaleckého posudku za účelom ohodnotenia nehnuteľnosti. V tom čase sa žalobca mohol spoliehať na
možnú dohodu so spoluvlastníkmi. Potom, ako bol znalecký posudok vyhotovený (poznámkam súdu
znalecký posudok J.. V. M. zo dňa 07.02.2009), žalobca mal vedomosť aká je výška zhodnotenia
nehnuteľnosti a výška bezdôvodného obohatenia sa podielovými spoluvlastníkmi na jeho úkor. Sám

žalobca vo výpovedi uviedol, že potom ako boli žalovanému a jeho sestre známe výsledky vyčíslenia
zhodnotenia, vyskytli sa problémy a tak žalovaný, ako aj jeho sestra sa na dlhú dobu odmlčali. Už
vtedy musel mať žalobca vedomosť, že k dohode so spoluvlastníkmi nedošlo a mohol sa svojho nároku
domáhať súdnou cestou. Pokiaľ k zhotoveniu znaleckého posudku došlo dňa 07.02.2009 a žalobca
nedostal odpoveď od žalovaného v lehote jedného mesiaca, čo súd považuje za primeranú lehotu

na to, aby sa žalobca presvedčil o možnosti, prípadne nemožnosti dohody, začala plynúť subjektívna
premlčacialehotadňa08.03.2009auplynula08.03.2011.Subjektívnapremlčacialehotabytakžalobcovi
uplynula, pretože žalobu podal až 07.06.2011. Ak márne uplynula aspoň jedna z kombinovanýchpremlčacích lehôt, v danom prípade subjektívna, je námietka premlčania vznesená dôvodne a nie je
možné oprávnenému právo priznať.“

4. Napokon súd prvej inštancie skúmal, či vznesená námietky je v rozpore s dobrými mravmi a
dospel k záveru, že cit.: „Súd v konaní žalovaného nezistil nijaký úmysel poškodiť žalobcu, aby
bolo možné posúdiť vznesenie námietky premlčania ako uplatnené v rozpore s dobrými mravmi.
Súd si dovolí zrekapitulovať skutkové okolnosti prípadu tak, ako ich v priebehu konania vnímal.
Postavenie žalovaného je z pohľadu súdu úplne odlišné ako vzťah medzi žalobcom a jeho bývalou

družkou a takto je potrebné na neho aj nazerať. Žalobca investoval do nehnuteľnosti v podielovom,
spoluvlastníctve aj žalovaného potom, ako začal spolužitie s jeho sestrou. Žalovaný ako spoluvlastník
nemal výhrady voči investíciám a predovšetkým voči užívaniu nehnuteľnosti žalovaným, a to bez
akýchkoľvek kompenzačných nárokov. Naopak, v priebehu nielen investícií, ale aj spolužitia žalobcu so
sestrou žalovaného boli vzťahy medzi účastníkmi konania nadštandardné, žalovaný pri zhodnocovaní
nehnuteľnosti bol nápomocný fyzicky, ale aj finančnými pôžičkami a nielen svoju sestru, ale aj žalobcu

nákladne obdarovával. Po skončení vzťahu žalobcu a sestry žalovaného sa žalobca živil nádejou, že
vzťahy sa usporiadajú k jeho spokojnosti, a to predovšetkým pričinením žalovaného, nakoľko vzťahy
s bývalou družkou neboli dobré. O tom, že žalobca nemal víziu žiadnej konkrétnej dohody svedčia
aj jeho vyjadrenia v konaní, napr. na pojednávaní dňa 22.05.2012 „Myslel som si, žeby to mohlo
prebehnúť spôsobom, že na mňa prevedie svoj podiel, alebo mi ho odpredá. Veril som, že sa mi

investované prostriedky vrátia.“ Na otázku či bola neformálna dohoda o výnose z predaja z rodinného
domu žalobca uviedol, že „o tom so žalovaným nedebatovali“. Z toho je zrejmé, že žalobca skutočne
nemal relevantný dôvod bezvýhradne sa spoliehať na dohodu so spoluvlastníkmi. V neposlednom
rade, žalovaný si svoje vlastnícke právo nenárokoval, nehnuteľnosť neobýval, logicky nemusel riešiť
dôsledky narušených vzťahov medzi žalobcom a jeho bývalou družkou. Žalovaný sa o uvedené aj

pokúsil, keď u neho v domácom prostredí došlo k stretnutiu so žalobcom a jeho bývalou družkou, kde
sa dospelo k dohode o spracovaní znaleckého posudku za účelom vyčíslenia zhodnotenia investícií. Po
vypracovaní znaleckého posudku k dohode so spoluvlastníkmi nedošlo, napriek tomu žalobca ostal aj
naďalej pasívny. Pokiaľ vzťahy medzi žalobcom a žalovaným boli aj naďalej dobré, o čom svedčí aj to,
že žalovaný požičal žalobcovi väčší finančný obnos v roku 2009 uvedené bez ďalšieho neznamená, že

existoval relevantný dôvod domnievať sa, že dôjde k dohode. Žalobca má navyše právnické vzdelanie,
a teda aj nepochybne vedomosť o tom, že väčšina majetkových práv podlieha premlčaniu. Pokiaľ je
aplikácia inštitútu vznesenia námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi výnimočná, súd nezistil
žiadne výnimočné dôvody preto, aby bola aplikovaná v predmetnej právnej veci. V tomto smere je
potrebné poukázať aj na základnú zásahu súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí

bdelým, a teda skúmať, či účastník ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v konečnom dôsledku
len nepostupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti v rozpore práve s uvedenou zásadou.
Z uvedeného dôvodu súd nezistil okolnosti, pre ktoré by bolo dôvodné žalobe vyhovieť.“

5. Proti tomuto rozsudku proti zamietavého výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie

žalobca namietajúc, že súd prvej inštancie nectil základné procesné aplikačné pravidlo stanovené v §
1-3 Občianskeho súdneho poriadku. Naopak v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 9C/93/2011, vedeného proti sestre žalovaného, súd vo svojom rozsudku rozhodnutie
veľmi profesionálne a v súlade so súdnou praxou perfektne odôvodnil, pri ktorom dospel k záveru,
že vznesenú námietku premlčania je treba považovať za odporujúcu elementárnej slušnosti a zásade

dôvery (bez ktorých ľudské vzťahy fungovať nemôžu) a ako takú rozpornú s dobrými mravmi a prihliadať
na ňu nemožno. Napriek tomu žalovaná podala proti uvedenému rozsudku odvolania, vec je vedená
na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 18Co/55/2016 a o veci nie je právoplatne rozhodnuté. V
ďalšom namieta, že súd prvej inštancie vo vzťahu k ust. § 107 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb.
nevyčerpal maximálnu aplikáciu tohto ustanovenia vo vzťahu k aplikačnej súdnej praxi. Tvrdil, že

premlčanie uplatneného nároku začala plynúť dňom, keď žalovaný spolu so svoju sestrou odpredali
ním zrekonštruovaný dom kupujúcemu M. K. s manželkou za kúpnu cenu 102 500 eur v máji 2011.
Po tomto odpredaji sa musel zo zrekonštruovaného domu v krátkej lehote vysťahovať. Premlčacia
doba začala plynúť od mája 2011 a nárok na vydanie bezdôvodného voči žalovanému uplatnený na
súde 7.6.2011 nemohol zaniknúť následkom premlčania. Iná aplikácia a výklad premlčania uplatneného

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je prípustná, lebo by to hrubo odporovalo základnému
aplikačnému pravidlu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal na judikatúru R 14/1978 a
analógiu pri riešení aj tohto prípadu, lebo mal súhlas nielen svojej družky V.. K., sestry žalovaného, ale
dokonca i súhlas žalovaného, ktorý bol ďalším spoluvlastníkom rekonštruovanej nehnuteľnosti, že môženielen bývať v tomto dome, ale že môže tento dom zrekonštruovať. Zákaz bývania v zrekonštruovanom
dome bol daný žalovaným až po odpredaji rodinného domu M. C. v máji 2011. Ďalej mal za to, že
súd prvej inštancie správne aplikoval hmotné právo podľa §§ 451, 458 Občianskeho zákonníka, avšak

z nepochopiteľných dôvodov, i keď uvádza vo vzťahu k premlčaniu nárokov § 100 a 107 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o procesné pochybenia, namietal, že súd prvej inštancie nevyčkal
na rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci 18Co 55/2016. Z tohto dôvodu si nemal možnosť si konečné
rozhodnutie pripojiť na oboznámenie súdny spis so znaleckými posudkami č. 86/2013 vypracovaným
súdnym znalcom Ing. Lisým, vrátane jeho doplnenia. Súd prvej inštancie mal teda povinnosť konanie

prerušiť podľa § 109 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Nerešpektovaním tohto postupu by mohlo
dôjsť k právnej anomálii a porušeniu jednoty súdnej praxe, ak odvolací súd napadnutý rozsudok sp. zn.
9C 93/2011 potvrdí. Je hrubým porušením, keď súd prvej inštancie zamietol návrh na vykonanie ďalších
predložených dôkazov s odôvodnením, že žalovaný ako sudca porušoval svoje profesionálne a etické
zásady tým, že sa nebránil pri konaní sudcu porušovať princíp zákazu nedodržiavať konflikt záujmu.
Svedčí to o tom, že žalovaný sa voči nemu vždy správal nemorálne, čo dokázal i tým, že sa bráni v

tomto konaní finančne vyporiadať bezdôvodné obohatenie, ktoré získal len vďaka tomu, že zhodnotil
dom patriaci žalovanému nákladnou rekonštrukciou. Naviac poukázal na to, že sa žalovaný sa nikdy
nesprával voči nemu čestne a úprimne. Už od začiatku sa plánoval bezdôvodne obohatiť na svojom
rodinnom dome, a preto sa nebránil, aby tento rodinný dom zhodnotil rekonštrukciou. Aj keď žalovaný
požičal žalobcovi sumu 8 000 eur, tak sa neštítil tento dlh vymáhať na Okresnom súde Prešov, ktorý aj

musel žalovanému zaplatiť. Pokiaľ by žalovaný bol čestný voči žalobcovi, tak tento dlh z pôžičky mohol
započítať na svoj záväzok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia.

6. Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril uvádzajúc, že vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že je to práve žalobca, ktorý konal v rozpore s dobrými mravmi vo vzťahu k žalovanému.

Žalobca vedome klame, aby jeho nárok nebol premlčaný. Zo spisu vyplýva, že nárok žalobcu je
premlčaný, lebo rekonštrukčné práce boli vykonané v roku 2005 a návrh bol doručený súdu 7.6.2011.
Dodal, že žalobca užíval bezplatne predmetnú nehnuteľnosť, ktorej je vlastníkom v podiele 1 od roku
1997 do roku 2011, čiže 15 rokov. Za užívanie nehnuteľnosti nezaplatil ani cent. Ak by mu mal žalobca
zaplatiť za uvedené obdobie mesačne len sumu 100 eur, t.j. za 180 mesiacov by to bola suma 18 000 eur.

S úrokmi z omeškania táto suma prevyšuje sumu, ktorú si žalobca nárokuje v tomto konaní. Konštatoval,
že možno ustáliť, že žalovaný nie je pasívne legitimovaný v tomto spore. Ďalej poukázal na darovane
motorových vozidiel žalobcovi. Poznamenal, že ani on ani jeho sestra so žalobcom neuzatvorili žiadnu
dohodu, na základe ktorej by mu predmetný dom v obci Drienov mali previesť do jeho vlastníctva. V
súvislosti s námietkou premlčania odporujúcej dobrým mravom uviedol, že žalobca je znalý práva, má

právnické vzdelanie a je navyše zastúpený advokátom, profesionálom s dlhoročnou praxou. V konaní
nebol produkovaný jediný dôkaz, ktorý by potvrdil existenciu objektívnej prekážky, pre ktorú si žalobca
nemohol včas uplatniť nárok. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v ust. § 470
ods. 1, 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu

Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je správny.

8. Zodôvodneniaprvostupňovéhorozhodnutiavyplývajúvzťahymedziskutkovýmizisteniamiaúvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Právne závery súdu

prvej inštancie sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení je koherentný, t.j. jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný
záver.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku aleboargument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

10. Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, sestra žalobcu a žalovaný spolu tvorili pár od roku 1996
a po pár mesiacoch sa spoločne dohodli na spoločnom bývaní v rodičovskom dome, ktorý patril tak
žalobcovi ako i jeho sestre, títo boli toho času jeho podielovými spoluvlastníkmi.

11. Medzi stranami sporu je nesporné, že došlo k rozsiahlej rekonštrukcii rodičovského domu a táto bola

skutočne financovaná aj z peňazí žalobcu.

12. Ďalej je nesporné, že spolužitie žalobcu so sestrou žalovaného sa ukončilo v júni roku 2008, kedy
došlo k ich definitívnemu rozchodu, následkom čoho sa sestra žalovaného z rodičovského domu, ktorý
so žalobcom dovtedy spoločne obývali, odsťahovala.

13. Napokon je nesporné, že žalobca aj naďalej býval v rodinnom dome, ktorý so sestrou žalovaného
zrekonštruovali a o ktorý sa aj naďalej kompletne staral, a to až do jeho odpredaja M. C. v máji 2011.

14. Súd prvej inštancie za takto zisteného skutkového stavu správne konštatoval, že žalobca investoval
do nehnuteľnosti za existencie právneho dôvodu, ktorým bol partnerský vzťah so sestrou žalovaného

s úmyslom budúceho uzavretia manželského zväzku a s tým spojené právo bývania v dome a tiež
vyhlásenie žalovaného, že po uzavretí manželstva im svoj spoluvlastnícky podiel daruje. Existenciu
iných možných dohôd medzi žalobcom a žalovaným súd nezistil. Správne potom právne uzavrel, že
právny dôvod investovania finančných prostriedkov odpadol potom, ako došlo k ukončeniu spolužitia
medzi žalobcom a sestrou žalovaného dňa 10.06.2008.

15. Finančné prostriedky boli žalobcom poskytnuté za účelom zaistenia tak ním ako aj sestrou
žalovaného plánovaného spoločného bývania, teda v podstate na základe určitej dohody ohľadom
rekonštrukcie, opravy rodičovského domu v podielovom spoluvlastníctve žalovaného a jeho sestry za
týmto účelom, potom naozaj je správny záver, že k bezdôvodnému obohateniu došlo až zrušením tejto

dohodymedzižalobcomasestroužalovaného.Uvedenézrušeniedohody,tedaodpadnutieexistujúceho
právneho dôvodu, možno nepochybne datovať rozchodom partnerov, t.j. ku dňu 10.06.2008.

16. Pokiaľ žalobca v konaní predložil závery Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
548/2015, tak odvolací súd poznamenáva, že predmetné rozhodnutie rieši skutkovo inú situáciu oproti

situácii v predmetnej veci. Odvolací súd nespochybňuje závery vyjadrené v tomto náleze. V súlade s
tam uvedeným právnym záver odvolací súd rozhodol aj v predmetnej veci cit.: „Lehoty na vrátenie tohto
plnenia sa odvíjajú nie od jeho poskytnutia, ale od vzniku zodpovednostného vzťahu a bezdôvodného
obohatenia, t. j. od času, keď právny dôvod plnenia dodatočne odpadol (I. ÚS 184/2015).“ V prípade
problematiky riešenej v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky však bolo konštatované, že

účelom vynaloženia týchto nákladov bolo (spolu)užívanie predmetného rodinného domu sťažovateľkou,
ktoré sa skončilo jeho predajom tretej osobe. V tomto preskúmavanom spore je okamih ukončenia
spolunažívania (jún 2008) odlišný od okamihu predaja rodinného domu, v ktorom bývalí partneri
spolunažívali (máj 2011), teda ide o skutkovo odlišný prípad. Nemožno preto závery ústavného súdu
aplikovať bez ohľadu na osobitosti toho ktorého prípadu, a teda nesúladne so zisteným skutkový stavom.

17. Od dátumu rozchodu partnerov, t.j. od 10.06.2008, potom, čo došlo k odpadnutiu právneho dôvodu
vynaloženia peňažných prostriedkov, ktorým sa malo zabezpečiť spoločné bývania partnerov, súd prvej
inštancie správne posudzoval plynutie premlčacej doby. Niet čo vytknúť záveru súdu prvej inštancie,
ktorý správne uzavrel, že dňom nasledujúcim po ukončení spolužitia žalobcu a sestry žalovaného začala

plynúť objektívna premlčacia doba, ktorá je trojročná. Objektívna premlčacia doba uplynula 11.06.2011,
pričom žalobca podal na súd žalobu 07.06.2011, teda pred uplynutím objektívnej premlčacej doby.

18. Následne správne súd prvej inštancie posudzoval beh dvojročnej subjektívnej doby. Ani v tomto
smere nemožno jeho záverom nič vytknúť, pretože zo správne zisteného skutkového stavu vyvodil

správne právne závery. Skutočne potom, čo bol vyhotovený znalecký posudok Ing. Miroslava Vavreka
zo dňa 07.02.2009, žalobca mal vedomosť, aká je výška zhodnotenia nehnuteľnosti a teda výška
bezdôvodného obohatenia sa podielových spoluvlastníkov, teda aj žalovaného, na jeho úkor. Súd prvej
inštancie rovnako správne poukázal na zmenu v správaní sa vtedajších podielových vlastníkov, keď sámžalobca vo výpovedi uviedol, že potom ako boli žalovanému a jeho sestre známe výsledky vyčíslenia
zhodnotenia, vyskytli sa problémy a tak žalovaný, ako aj jeho sestra sa na dlhú dobu odmlčali. V
tomto okamihu musel mať žalobca vedomosť, že k dohode so spoluvlastníkmi nedošlo a mohol sa

svojho nároku domáhať súdnou cestou, žalobca vedel, že 1/ došlo k bezdôvodnému obohateniu a
2/ kto sa na jeho úkor obohatil. Pokiaľ teda k zhotoveniu znaleckého posudku došlo dňa 07.02.2009 a
žalobca nedostal odpoveď od žalovaného v lehote jedného mesiaca, čo súd prvej inštancie považoval
za primeranú lehotu na to, aby sa žalobca presvedčil o možnosti, prípadne nemožnosti dohody, začala
plynúť subjektívna premlčacia lehota dňa 08.03.2009 a uplynula 08.03.2011. Subjektívna premlčacia

lehota by tak žalobcovi uplynula, pretože žalobu podal až 07.06.2011.

19. Je bez právnej relevancie pri posudzovaní plynutie premlčacej doby bezdôvodného obohatenia,
že žalobca do mája roku 2011 predmetný rodinný dom obýval. Rozhodným v tomto smere je okamih,
kedy existujúci právny dôvod vynaloženia peňažných prostriedkov, ktorým sa malo zabezpečiť spoločné
bývania partnerov, odpadol. A týmto okamihom je, ako už bolo vyššie uvedené, odchod sestry

žalovaného zo spoločnej domácnosti a rozchod partnerov. Ako súd prvej inštancie správne uviedol,
žiadne iné dohody neboli v predmetnom konaní preukázané. Pokiaľ žalobca v zrekonštruovanom
rodičovskom dome, ktorý toho času spoluvlastnícky patril žalovanému a jeho sestre, zotrval a obýval
ho do mája 2011, z uvedeného možno vyvodzovať vznik ďalších záväzkových vzťahov, ktoré však
neboli predmetom tohto konania, nie okamih zrušenia predchádzajúcej dohody o vynaložení finančných

prostriedkov na zabezpečenie spoločného bývania, ktoré v tom čase (máj 2011) netrvalo takmer 3
roky (od júna 2008). Nemožno totiž stotožňovať zrušenie dohody o vynaložení peňažných prostriedkov
na zabezpečenie spoločného bývania stotožňovať so žalobcom v odvolaní tvrdením zákazom bývať v
rekonštruovanomdome,ktorýmumalbyťdanýažpojehoodpredajivmáji2011.Totižzuvedenéhoplynú
rôzne závery, a to jednak z odpadnutia dôvodov na vynaloženie peňažných prostriedkov vynaložených

na spoločné bývania a odpadnutia dôvodu bývania v dome vlastnícky patriacich aj žalovanému. V prvom
prípade vzniklo žalobcovi právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia a v druhom prípade by
pravdepodobne vzniklo žalovanému právo domáhať sa vypratania nehnuteľnosti, ktorú by mal žalobca
obývať neoprávnene, teda žalobcom tvrdeným zákazom bývania.

20. Pokiaľ žalobca namieta, že súd prvej inštancie neaplikoval ust. § 107 ods. 3 OZ, jeho námietky nie
sú dôvodné. Ust. § 107 ods. 3 OZ upravuje vzájomnú reštitučné povinnosť, ktorá vzniká pri vzájomných
(synalagmatických) právach na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej alebo zrušenej zmluvy
(§ 457). Ustanovenie odseku 3 možno aplikovať iba na tie prípady, keď podľa zmluvy každý z účastníkov
(nie iba jeden) niečo dostal, a teda každý z nich to, čo dostal, je v prípade neplatnosti alebo zrušenia

zmluvy povinný vrátiť druhému účastníkovi. V predmetnom prípade sa však nejedná o synalagmatický
vzťah medzi žalobcom a žalovaným, preto nie je namietaná aplikácia ust. § 107 ods. 3 OZ náležitá.

21. Nepochybil napokon súd prvej inštancie ani pri posudzovaní námietky rozporu s dobrými mravmi vo
vzťahu k vznesenej námietke premlčania.

22. Odvolací súd v tomto smere pripomína funkciu (účel) inštitútu premlčania. Premlčanie má motivovať
osoby, aby sa včas domáhali svojich práv. Zmyslom úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych
vzťahoch je teda nútiť oprávnený subjekt (veriteľa) pod určitou sankciou k tomu, aby vykonal svoje
práva včas, t.j. v primeraných (premlčacích) dobách na súde, a tak, aby reprezentoval stav neistoty

neurčitú dobu a neúnosne nemohol odďaľovať požiadavku splnenia od povinného subjektu (dlžníka).
Právna úprava premlčania tým sleduje cieľ čeliť vzniku a existencii dlhotrvajúcich práv a povinností
často sprevádzaných aj ich určitou neistotou, nejasnosťou a pochybnosťou. Ak možnosť premlčania
nároku má plniť donucovaciu funkciu voči veriteľovi, potom zároveň prispieva k tomu, aby dlžník nebol
po časovo neobmedzenú dobu vystavený zo strany veriteľa hrozbe podania úspešnej žaloby.“ (porov.

rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 23.02.2006, sp. zn. 33Odo/1174/2005). Účelom
premlčania je jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv
(pohľadávok), jednak čeliť tomu, aby dlžníci neboli, pokiaľ ide o ich povinnosti, vystavení po časovo
neurčitú dobu donucujúcemu zákroku (tzv. vynútiteľnosti) zo strany súdov. Tým inštitút premlčania
v súlade s požiadavkou právnej istoty bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych

práv a nim zodpovedajúcich povinností, ktoré sú, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie po uplynutí
dlhšej doby, vždy späté s určitou spornosťou. Možno teda povedať, že povinnému subjektu je
poskytnutá námietkou premlčania účinná možnosť jeho ochrany pred uvedenými negatívnymi dopadmi
dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv. Je na úvahe povinného subjektu, či námietku premlčaniauplatní, alebo nie. Súčasne treba pripomenúť, že Občiansky zákonník zdôrazňuje aj vlastné pričinenie
subjektov, pokiaľ ide o ochranu ich práv, a požaduje, aby predovšetkým oni samé sledovali svoje
subjektívne práva a robili také kroky, aby nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.“ (porov.

nález Ústavného súdu Českej republiky z 11.5.2000, sp. zn. III. ÚS 158/99).

23. K problematike vzťahu premlčania a výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi vyjadrila názor tak
právna veda ako i judikatúra súdov, na ktorú odvolací súd poukazuje, keďže jej vyriešenie je vecou
marginálnou v predmetnej právnej veci: „Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty

občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť
tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút
premlčania tým zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula
zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom
orgáne svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak
spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné

vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže
oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 10 ods. 1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti
konaniamusíviesťkonajúcisúdktomu,abyprednostneposúdilvkonanívznesenúnámietkupremlčania
vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo
veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napríklad výšky zostatku pôžičky,

bezdôvodného obohatenia, škody a pod. Dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej
pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi“ (porov. rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01.05.2005, sp. zn. 1Cdo/148/2004 (publikovaný v ZSP
30/2005).

24. Opačný záver vyplýva z konštatovania Ústavného súdu Slovenskej republiky cit: „Podľa názoru
ústavného súdu vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo
byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie
byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými
mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom

zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke
premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej
doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým
postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu,
najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo

uplatnené pred uplynutím premlčacej doby“ (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
dňa 20.4.2011 sp. zn. II. ÚS 176/2011). Tiež konštatoval cit.. „Uplatnenie námietky premlčania je vo
všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi. Ak účastník konania, voči
ktorému sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi,
mal by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať“ (porov. uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.9.2013 sp. zn. IV. ÚS 542/2013).

25. Rovnako tak právna teória nevylúčila námietku premlčania ako výkon práv odporujúci dobrých
mravov „...v rámci slovenského právneho poriadku, ktorý je založený na dodržiavaní písaných právnych
noriem, nesmie byť nadmerná a neuvážená aplikácia § 3 ods. 1 OZ na ujmu právnej istoty, ktorá je

garantovaná práve písaným právom. Premlčanie ako klasický hmotnoprávny inštitút prispieva k právnej
istote a je inštitútom výslovne v zákone upraveným, preto vznesenie námietky premlčania samo osebe
nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Dôvodnosť vznesenej námietky premlčania nie je dôvodom
na aplikáciu § 3 ods. 1 OZ, pretože by sa tým poprel účel inštitútu premlčania, ktorým je stimulácia
veriteľa k včasnému uplatneniu práva tým, že v dôsledku uplatnenia premlčania dochádza k zániku

právnehonárokuasúduplatnenéprávonemôževsúdnomkonanípriznať.Akvšakkvznesenejnámietke
premlčania pristúpi osobitná skutočnosť, ktorú veriteľ nezavinil, môže uplatnenie námietky premlčania
spôsobiť, že takýto výkon práva bude v rozpore s dobrými mravmi. Pôjde o prípady, keď vznesenie
námietky premlčania ako výkon práva dlžníka má povahu šikanózneho uplatnenia práva, jeho zneužitia
alebo iného rozporu s dobrými mravmi. Prípadné posúdenie rozporu vznesenej námietky premlčania s

dobrými mravmi je možné aplikovať len vo výnimočných situáciách, po zvážení konkrétneho prípadu
a má byť skôr výnimkou ako pravidlom, čo potvrdzujú aj nálezy Ústavného súdu Českej republiky.
Neuvážená a nedostatočne odôvodená aplikácia inštitútu dobrých mravov by v konečnom dôsledku
mohla viesť k neželanému efektu oslabovania subjektívnych práv jednotlivcov. Posúdenie prípadnéhorozporu in concreto už ostáva na úvahe súdu v konkrétnom posudzovanom prípade, pričom súd by mal
vždy prihliadať na skutočnosť, či účastník, na úkor ktorého sa námietka premlčania vzniesla, uplynutie
premlčacej doby zavinil, resp. či mohol nejakým spôsobom ovplyvniť uplatnenie práva. Zásadnou bude

i zodpovedanie otázky intenzity zásahu do subjektívnych práv účastníka konania. Súd by preto mal
v aplikačnej praxi, naozaj len vo výnimočných prípadoch, zmierňovať neprimeranú tvrdosť zákona,
a preto nie vždy môže platiť ulpinianovské dura lex, sed lex. Súdy v podobných prípadoch majú
zabrániť zneužívaniu subjektívnych práv (šikany) na úkor druhého účastníka aj vyhodnotením námietky
premlčania v rozpore s dobrými mravmi.“ (Strapáč, P. - Ďurana, M.: Námietka premlčania a rozpor s

dobrými mravmi. Bulletin slovenskej advokácie, 19, 2013, č. 4, 14 - 22).

26. Judikatúra Českej republiky vychádzajúca z rovnakej právnej úpravy rovnako nevylúčila námietku
premlčania ako možný výkon práva odporujúci dobrým mravom: „Výkon práva namietať premlčanie
uplatneného nároku môže byť považovaný v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 OZ, len ak bol
prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného

zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo
bez významu. Jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak
išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého
účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené
v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty,

akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania“ (porov. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 28.6.2000, sp. zn. 21Cdo 992/99, publikovaný v časopise Soudní judikatura pod číslom
126, 11/2000, tiež rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 28.11.2001, sp. zn. 25Cdo
2905/99, publikovaný v Souboru civilních rozhodnutí Nejvyššího soudu pod C 1058, ďalej tiež rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.08.2002, sp. zn. 25Cdo 1839/2000, uverejnený v Sbírce

soudních rozhodnutí a stanovisek pod č. 59/2004 a uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo
dňa 05.12.2002, sp. zn. 21Cdo 486/2002). „Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval, že
námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje; to však nevylučuje výskyt situácií, v ktorých
jeuplatnenietejtonámietkyvýrazomzneužitiaprávanaúkorúčastníka,ktorýmárneuplynutiepremlčacej
doby nezavinil, a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby

bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a
s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil“ (porov. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
zo dňa 7.12.2011, sp. zn. I. ÚS 2235/11, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 21.9.2011
sp. zn. I.ÚS 2364/11).

27. Posudzujúc všetky okolnosti prípadu vo svojom súhrne naozaj nemožno dospieť k záveru, že je tu
daná výnimočná intenzita okolností, ktoré by odôvodňovali zásah do princípu právnej istoty. Súd prvej
inštancie presvedčivo odôvodnil a poukázal na všetky relevantné okolnosti prípadu, z ktorých naozaj
nemožno dospieť k záveru, že by žalobca márne uplynutie doby nezavinil. V tomto smere nemôže byť
relevantným, že za začiatok plynutia premlčacej doby považoval iný okamih (máj 2011, kedy mu mal byť

daný zákaz bývania). Rovnako na konštatovania o neprimeranosti tvrdého postihu nemôže bez ďalšieho
postačovať žalobcom tvrdená dôvera voči žalovanému a viera, že sa mu investované prostriedky vrátia.
V tomto smere súd prvej inštancie správne poznamenal, že na otázku, či bola neformálna dohoda
o výnose z predaja z rodinného domu, žalobca uviedol, že „o tom so žalovaným nedebatovali“. Z
uvedenéhonemožnonamietaťzáverysúduprvejinštancie,žežalobcaskutočnenemalrelevantnýdôvod

bezvýhradne sa spoliehať na dohodu so spoluvlastníkmi. Odvolací súd považuje za relevantné upriamiť
pozornosť na výpoveď žalobcu, ktorý uviedol na pojednávaní dňa 22.05.2012 cit.: „Pani D. /sestra
žalovaného, pozn. odvolacieho súdu/ sa v roku 2008 odsťahovala do K.. Potom sme my traja sadli
ohľadom debaty, čo ďalej s domom, no komunikácia po chvíli prebiehala len medzi mnou a odporcom,
kedy sme sa zhodli na tom, že dáme vypracovať znalecký posudok na ocenenie nehnuteľnosti. S

odporcom sme sa dohodli na osobe znalca, ktorý bol náš spoločný známy J.. M., po dohode sme mu
zadali objednávku na vypracovanie znaleckého posudku, tento bol vypracovaný, myslím vo februári roku
2009. Ja som sa po vypracovaní znaleckého posudku s odporcom jedenkrát stretol, no následne už o
vyrovnaní nebola reč. Snažil som sa túto situáciu vyriešiť aj prostredníctvom iných právnych zástupcov,
iných osôb, aby k dohode došlo, no k dohode nedošlo, preto som zvolil tento postup. Jedná sa totiž

o veľkú hodnotu. ... Potom ako opadli emócie sprevádzané náš rozchod, tak sa obnovila komunikácie
moja s pani D. a pani D. s pánom odporcom sa snažili rodinný dom predať ešte v roku 2009, čo sa im
nepodarilo, takže som sa do toho angažoval ja. Podarilo sa zabezpečiť kupca a dom sa v apríli alebo
máji minulého roku odpredal, kedy som sa ja opäť nádejal, že si sadneme a budeme hľadať riešeniaohľadom peňažných záležitostí, no všetky peniaze z kúpy išli na účet sestry odporcu a ďalej by som
k tomu už asi nepovedal nič. Ja som sa z domu odsťahoval, aj keď mám tam ešte nejaké osobné
veci. Odsťahoval som sa preto, lebo to bolo podmienené klauzulou o zrušení zmluvy.“ Zo žalobcom

popísaného priebehu skutkového deja nemožno vidieť absenciu zavinenia plynutia premlčacej doby
bezdôvodnéhoobohateniaapretonietdôvodunaustúpeniazákladnéhoprincípupráva,princípuprávnej
istoty v právnych vzťahoch.

28. V tomto smere posúdenia preto nie sú dôvodné námietky týkajúce sa existujúceho konfliktu záujmu

na strane žalovaného, keďže nemajú vecný súvis s prerokúvanou vecou. Rovnako súd prvej inštancie
nepochybil, pokiaľ zamietol návrh na doplnenie dokazovania, pretože nimi mal byť dokázaný tvrdený
dobrý vzťah medzi stranami sporu a posúdenie otázky dobrých mravom, na čo súd mal dostatok
podkladov a z nich vyvodil správne skutkové i právne závery.

29. Napokon žalobca namieta procesné pochybenia, keďže súd prvej inštancie nevyčkal na rozhodnutie

vo veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 18Co 55/2016 ako súde odvolacom, ktorý koná
o odvolaní sestry žalovaného, keďže túto žalobca žaloval v osobitnom konaní vedenom na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn. 9C 93/2011. V prvom rade odvolací súd poznamenáva, že z ust. § 109 ods.
2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 nevyplýva
povinnosť prerušiť konanie, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Z citovaného ustanovenia jednoznačne
vyplýva (arg. slovo „môže“), že prerušenie konania z tam uvedených dôvodov je fakultatívne, teda
súd nie je povinný prerušiť konanie ani v prípade, že by inak boli splnené podmienky podľa tohto
ustanovenia. Takéto stanovisko prijíma i právna veda (porov. Ficová, S., v diele Števček, M., Ficová, S.,
a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha: C.H. BECK 2009, 603). Odvolací súd

zdôrazňuje, že pripustenie dôvodu prerušenia konania len z dôvodu, že na súde sa vedie iné konanie
tohoistéhoúčastníka,byboloporušenímprávaúčastníkovnaprerokovanievecibezprieťahov.Súdprvej
inštancie správne poznamenal, že postavenie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi je úplne odlišné ako
vzťah medzi žalobcom a sestrou žalovaného, teda svojou bývalou partnerkou. V predmetnom konaní bol
rozhodným vzťah medzi žalobcom a žalovaným a ďalšie okolností, ktoré boli z vykonaného dokazovania

v predmetnom konaní zistené. Nie je možné, aby súd prerušil konanie, keďže zbytočnými prieťahmi v
konaní by nedošlo k naplneniu ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré
sa zásadne naplní až právoplatným rozhodnutím súdu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej
neistoty ohľadom svojich práv (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 21/2000,
z 20.9.2000).

30. Keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil, odvolací súd postupom
vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku ako vecne
správny potvrdil.

31. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov (§ 3 ods. 9 zákona číslo
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).