Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 27, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/72/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115233585
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115233585.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: R
A L, s.r.o., so sídlom A. Hlinku 28, 022 01 Čadca, IČO: 36 403 903, zastúpeného právnym zástupcom
JUDr. Milanom Rojčekom, advokátom, so sídlom J. X, XXX XX W., proti žalovanému: Rastislav Turza,
s miestom podnikania Hečkova 2534/18, 010 01 Žilina, IČO: 31 075 720 (podnikateľský subjekt ukončil
svoju činnosť ku dňu 24.11.2016), právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Róbert Mendel
s.r.o., so sídlom Sidónie Sakalovej 190, 014 01 Bytča, IČO: 47 256 591, o zaplatenie 4.500,- Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/157/2015-113

zo dňa 24.03.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/157/2015-113 zo dňa 24.03.2016 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
4.500,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.000,- Eur od 04.01.2015 do
zaplatenia, zo sumy 1.000,- Eur od 04.04.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.000,- Eur od 04.05.2015 do
zaplatenia, zo sumy 1.500,- Eur od 04.08.2015 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s

uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške
847,57 Eur a titulom iných trov konania vo výške 270,- Eur, a to na účet právneho zástupcu žalobcu v
lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka
zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodného zákonníka“), § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka,

§ 567 Obchodného zákonníka, okresný súd žalobe vyhovel. Konštatoval, že medzi účastníkmi bol
vzťah posúdený ako obchodno-záväzkový, ktorý sa spravuje ustanoveniami § 566 a nasl. Obchodného
zákonníka. Mal preukázané, že žalobca ako mandant a žalovaný ako mandatár uzavreli dňa 01.09.2014
mandátnu zmluvu eclusive videoterminál - videolotéria pre prevádzku žalovaného v Žiline - Budatín.
Predmet zmluvy bol riadne špecifikovaný v článku I. Zmluvy, pričom žalobca v zmysle zmluvy poskytol do
danej prevádzky videolotériu-videoterminál, ktorý sa žalovaný zaviazal každý deň spustiť do prevádzky.
V zmysle čl. II. bod 8 Zmluvy - mandatár sa zaväzuje do 3 dní od ukončenia zmluvy vrátiť počiatočný

vklad, ktorý je 1.000,- Eur s príjmovým lístkom, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy. Z
príjmového dokladu z 18.11.2014 vyplývalo, že bol vystavený žalovaným pre žalobcu, od ktorého
žalovaný prijal 1.000,- Eur na účel celoročná záloha. Žalovaný listom zo dňa 31.12.2014 vypovedal
predmetnú zmluvu k 31.12.2014.3. Okresný súd mal preukázané, že žalobca ako mandant a žalovaný ako mandatár uzavreli dňa
30.04.2014 mandátnu zmluvu eclusive videoterminál - videolotéria pre prevádzku žalovaného v Žilinskej

Lehote. Predmet zmluvy bol riadne špecifikovaný v článku I. Zmluvy, pričom žalobca v zmysle zmluvy
poskytol do danej prevádzky videolotériu-videoterminál, ktorý žalovaný sa zaviazal každý deň spustiť
do prevádzky. V zmysle čl. II, bod 8 Zmluvy - mandatár sa zaväzuje do 3 dní od ukončenia zmluvy
vrátiť počiatočný vklad, ktorý je 1.000,- Eur s príjmovým lístkom, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tejto
zmluvy. Z príjmového dokladu z 25.06.2014 vyplývalo, že bol vystavený žalovaným pre žalobcu, od

ktoréhožalovanýprijal1.000,-Eur„akoceloročnázáloha“.Žalovanýlistomzodňa31.03.2015vypovedal
predmetnú zmluvu k 31.03.2015.

4. Mal preukázané okresný súd, že žalobca ako mandant a žalovaný ako mandatár uzavreli dňa
01.092014 mandátnu zmluvu eclusive videoterminál - videolotéria pre prevádzku žalovaného v Lietave.
Predmet zmluvy bol riadne špecifikovaný v článku I. Zmluvy, pričom žalobca v zmysle zmluvy poskytol do

danej prevádzky videolotériu-videoterminál, ktorý žalovaný sa zaviazal každý deň spustiť do prevádzky
(č.l. 13 spisu). V zmysle čl. II, bod 8 Zmluvy - mandatár sa zaväzuje do 3 dní od ukončenia zmluvy
vrátiť počiatočný vklad, ktorý je 1.000,- Eur s príjmovým lístkom, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tejto
zmluvy. Z príjmového dokladu z 28.2.2014 vyplýva, že bol vystavený žalovaným pre žalobcu, od ktorého
žalovaný prijal 1.000,- Eur ako počiatočný vklad na „VLT“. Žalovaný listom zo dňa 30.04.2015 vypovedal

predmetnú zmluvu k 30.04.2015.

5. Okresný súd mal preukázané, že žalobca ako mandant a žalovaný ako mandatár uzavreli dňa
02.01.2015 mandátnu zmluvu eclusive videoterminál - videolotéria pre prevádzku žalovaného v
Lietavskej Svinnej. Predmet zmluvy bol riadne špecifikovaný v článku I. Zmluvy, pričom žalobca v zmysle

zmluvy poskytol do danej prevádzky videolotériu-videoterminál, ktorý žalovaný sa zaviazal každý deň
spustiť do prevádzky. V zmysle čl. II, bod 8 Zmluvy - mandatár sa zaväzuje do 3 dní od ukončenia
zmluvy vrátiť počiatočný vklad, ktorý je 1.000,- Eur s príjmovým lístkom, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou
tejto zmluvy. Z príjmového dokladu z 02.01.2015 vyplýva, že bol vystavený žalovaným pre žalobcu, od
ktorého žalovaný prijal 1.500,- Eur ako počiatočný vklad na VLT Lietavská Svinná Babkov. Žalovaný

listom zo dňa 31.07.2015 vypovedal predmetnú zmluvu k 31.07.2015.

6. Vo všetkých zmluvách zároveň bola dohodnutá v čl. IV. Zmluvy odmena mandatára - 30% zo sumy
výťažku v tom danom mesiaci, ak tržba presiahne 1.200 Eur, pri tržbe do 1.200 Eur - 20%. Podľa čl. IV.
bod 2 zmluvy pri dosiahnutí zápornej mesačnej tržby z prevádzkovania videoterminálu sa strata odpočíta

z výťažku z nasledujúcich mesiacov. Ak pri ukončení zmluvy bude zostávať záporná tržba, je mandatár
povinný doplatiť 30 % z alikvotnej čiastky.

7. Záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania okresný súd posúdil ako obchodno-záväzkový vzťah
spravujúci sa § 566 a nasl. Obchodného zákonníka. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že

zmluvy boli uzavreté a že počiatočné vklady boli skutočne vyplatené žalovanému vo výške tvrdenej
žalobcom. Hoci žalovaný následne tvrdil, že nie všetky zmluvy, „či príjmové doklady sú ním podpísané,
nespochybňoval platnosť zmlúv a prevzatie počiatočných vkladov tak, ako to tvrdil navrhovateľ, t.j. v
celkovej výške 4.500,- eur.“ Žalobca trval na tom, že žalovaný počiatočné vklady nevrátil, hoci zmluvy
vypovedal a podľa zmlúv bol ich povinný vrátiť do 3 dní. „Hoci v zmysle § 575 Obchodného zákonníka

je stanovená účinnosť výpovede, odporca vypovedal postupne všetky zmluvy so stanovením dátumu
výpovede a navrhovateľ toto nespochybňoval, nenamietal. Bolo to vecou dohody, ku ktorému dňu budú
vzájomne akceptovať ukončenie vzťahu a navrhovateľ akceptoval jednotlivé dátumy ukončenia zmlúv
tak, ako to určil odporca.“

8. Okresný súd konštatoval, že žalovaný trval na tom, že počiatočné vklady sú riadne vrátené, nakoľko
pri ukončení zmlúv sa so žalobcom vzájomne vysporiadali. Žalovaný potvrdil, že pri uzatváraní každej
zmluvy mu bol odovzdaný počiatočný vklad - záloha na počiatočné vyplácanie výhier, nakoľko v
automatoch pri ich odovzdávaní na jednotlivé prevádzky neboli ešte žiadne peniaze vhodené, a preto by
nebolo v prípade výhry čo vyplatiť. Avšak následne počas prevádzkovania žalobca poskytoval finančné

prostriedky vždy, pokiaľ v automatoch nebol dostatok finančných prostriedkov pre vyplatenie výhry.
Svedok M. E. potvrdil, že v prípade, keď nebol dostatok finančných prostriedkov na vyplatenie výhry,
zavolalo sa žalobcovi, ktorý peniaze doniesol, vystavil sa o tom doklad a na konci mesiaca po vrátení
danej sumy sa tento doklad vždy roztrhol, pričom išlo o mesačné záležitosti, keďže na konci mesiacasa toto vyporiadalo (dotácie počas mesiaca, podiel na zisku,...). Toto potvrdil aj žalovaný, že v prípade,
že videolotéria bola v mínuse a bolo potrebné vyplatiť výhru, tak žalobcovi doplnil finančnú sumu
proti dokladu, pričom k tomu dochádzalo vždy podľa potreby priamo s osobou pracujúcou v danej

prevádzke. Preto existovalo množstvo príjmových dokladov, ktoré sa po vrátení takto zapožičanej sumy
na výhru, vždy roztrhali. Po ukončení zmluvy sa toto následne tiež vzájomne vysporiadalo (dotácie,
podiel na zisku...). S týmto žalobca súhlasil, avšak trval na tom, že k roztrhaniu dokladov dochádzalo
iba pri vysporiadaní čiastkových dotácií na vyplácanie výhier počas jednotlivých mesiacov, ale nie k
roztrhnutiu dokladu o počiatočnom vklade, teda netýkalo sa to dokladu o počiatočnom vklade, teda jeho

vyporiadania,kuktorémumalodôjsťažpoukončenízmluvy.Zovšetkýchjednotlivýchzmlúvjezrejmé,že
žalovaný bol povinný vrátiť počiatočný vklad do 3 dní po ukončení zmluvy. Bolo preukázané, že zmluvy
boli zo strany žalovaného vypovedané, čo žalobca akceptoval, pričom žalovaný určil deň ukončenia
zmluvy, čo tiež žalobca akceptoval.

9. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalovaný svoje tvrdenia preukazoval

„predloženými faktúrami, z ktorých však vyplýva vzájomné vysporiadanie ohľadom zisku a vyplatenia
odmeny, ale nie aj vrátenie počiatočných vkladov.“ Skutočnosť, že pri ukončeniach jednotlivých
zmlúv boli nejaké doklady roztrhnuté, čím malo podľa žalovaného dôjsť k vzájomnému celkovému
vyporiadaniu, okresný súd nepovažoval za preukázanie vrátenia počiatočných vkladov. Povinnosť vrátiť
počiatočné vklady pri ukončení zmluvy a vzájomné vyporiadanie pri ukončení zmluvy, sú dve rôzne

skutočnosti, nakoľko okrem povinnosti vrátiť počiatočné vklady, bolo medzi účastníkmi dohodnuté
vyplatenie odmeny zo zisku, na základe čoho žalovaný vystavoval faktúry a zároveň si zmluvné strany
vyrovnávali - vyporiadavali mesačné dotácie žalobcu na vyplácanie výhier, čo bolo nesporné medzi
účastníkmi konania a k čomu dochádzalo v podstate pravidelne mesačne, a teda aj pri ukončení zmlúv,
kedy sa tiež roztrhli uvedené príjmové doklady. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že to sa netýkalo

počiatočných vkladov, ktoré boli nesporne odovzdané pri uzatváraní zmlúv.

10. Okresný súd ustálil, že nielen že z predložených listín nevyplývali tvrdenia žalovaného, ale ani
vypočutí svedkovia taktiež nepreukázali, že počiatočné vklady boli vrátené. Mali vedomosť, že zmluvné
strany sa pri ukončení zmluvy vyporiadavali, ale nepotvrdili, že aj ohľadom vrátenia počiatočných

vkladov. Svedok A. Q. - synovec žalovaného, nevedel nič uviesť ohľadom vyplácania. Uviedol, že nič
o vrátení počiatočných vkladov sa nehovorilo, ale skôr o vyúčtovaní, pričom po prezretí automatu,
nejaké peniaze dával žalovaný niekomu od žalobcu a potom sa roztrhli nejaké papiere. Okresný „súd
poznamenáva, že z uvedeného je pravdepodobné, že išlo o mesačné vyúčtovanie, vyporiadanie podľa
mesačných dotácií na vyplatenie výhier v príslušnom mesiaci.“ Svedok M. E. - zamestnanec žalovaného,

potvrdil počiatočný vklad na vyplácanie výhier a následne, keď chýbali peniaze na vyplatenie výhier,
volalo sa žalobcovi, ktorý peniaze doniesol a následne sa vyrovnávalo v mesačných cykloch, teda vždy
na konci mesiaca bolo zúčtovanie, kedy sa určil aj podiel žalovaného na zisku, ktorý bol žalovanému
vyplácaný na základe ním vystavených faktúr a vtedy sa príjmový doklad o dotácii v príslušnom mesiaci
na vyplatenie výhier roztrhal. „Teda svedkami boli potvrdené mesačné zúčtovania vzhľadom na podiel

na zisku a poskytnuté obnosy na vyplatenie výhier, pokiaľ v automatoch nebolo dostatok finančných
prostriedkov na vyplatenie výhry.“

11. Pokiaľ v priebehu konania žalovaný spochybňoval predložené príjmové doklady ohľadom vyplatenia
počiatočných vkladov, že nie všetky boli podpísané žalovaným, tak toto bolo podľa okresného súdu

irelevantné, nakoľko žalovaný výslovne potvrdil, že tie vklady prevzal, a preto nebolo potrebné
preukazovať pravosť daných dokladov, či to, kto ich skutočne podpísal za žalovaného. Bolo podľa
okresného súdu nepochybné, že počiatočné vklady boli žalovaným prevzaté a podľa žalobcu nevrátené.
Okresný súd poukázal na to, „že aj keby doklady počiatočných vkladoch by boli skutočne roztrhnuté,
resp. že predložené doklady nie sú pravé, toto nepreukazuje, že boli navrhovateľovi skutočne vrátené.

Súd má za to, že prípadné roztrhnutie takého dokladu nepreukazuje vrátenie daných finančných
prostriedkov. Z ničoho totiž nevyplýva, že aj tie doklady sa mali roztrhnúť.“ Ak nejaké iné doklady si
zmluvné strany pri mesačných vyporiadaniach roztrhli, tak to bolo len v rámci ich „nejakej“ ústnej dohody.
Pokiaľ žalovaný tvrdil, že vrátil počiatočné vklady, mal to riadne preukázať. Z predložených listín jeho
tvrdenia nevyplývali, preukázal iba mesačné vyporiadania na jednotlivých prevádzkach a vyplácanie

zisku, či odmeny v zmysle zmluvy.

12. Okresný súd z uvedených dôvodov nevykonal žalovaným „navrhovaný dôkaz - nariadenie
znaleckého dokazovania za účelom zistenia, kto podpísal predložené príjmové doklady. Vykonanietakého dôkazu by bolo nehospodárne a neefektívne, keďže medzi účastníkmi bolo nesporné,
že počiatočné vklady boli vyplatené a odporca nenamietal túto skutočnosť, len namietal pravosť
predložených dokladov, keďže podľa neho boli roztrhnuté. Avšak či boli roztrhnuté alebo nie,

nepreukazuje to vrátenie počiatočných vkladov. Pravosť dokladov preukazuje iba prevzatie vkladov, čo
však účastníci nerozporovali. Či tieto doklady navrhovateľ má k dispozícii alebo nie, je irelevantné pre
posúdenie vrátenia počiatočných vkladov, keďže z ničoho nevyplýva, že pri vrátení sa mali roztrhnúť.“
Dospel k záveru, že žalobca pri spustení automatov do prevádzky žalovaného poskytol žalovanému
celkovo 4.500,- Eur (čo nebolo sporné) za účelom vyplácania výhier a žalovaný bol povinný ich vrátiť

po ukončení zmlúv do 3 dní. Napriek tomu ich nevrátil. Okresný súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
žalovanej pohľadávky vo výške 4.500,- Eur, keďže išlo o počiatočné vklady zo 4 zmlúv (3x 1.000 Eur
a 1x 1.500 Eur), ktoré bol žalovaný povinný vrátiť v zmysle jednotlivých zmlúv do 3 dní od ukončenia
zmluvy. Z ničoho relevantného nevyplývalo, že by žalovaný „tieto vklady vrátil, zo žiadnej predloženej
listiny to nevyplýva, odporca svoje tvrdenia nepreukázal relevantnými dôkazmi, teda neuniesol dôkazné
bremeno.“ Okresný súd poukázal na to, že na jednej strane boli vystavené príjmové pokladničné

doklady pri prevzatí počiatočných vkladov, avšak pri ich údajnom vrátení tvrdenom žalovaným, žiadny
doklad (príjmový, či výdavkový) nebol vystavený a z predložených listín, či faktúr, nevyplývala žiadna
skutočnosť, že počiatočné vklady boli vrátené pri ukončení každej zmluvy. Ani z ničoho nevyplývalo,
že mali byť aj tieto doklady pri vrátení vkladov roztrhnuté. Zdôraznil okresný súd, že či boli roztrhnuté
alebo nie, nepreukazovalo to, že skutočne boli vklady vrátené. „Z predložených faktúr vyplývali iba

odmeny, podiel na zisku, vzájomné mesačné vyporiadania. (keďže mesačne dochádzalo k dotáciám na
výhry a v prípade zisku mal žalovaný nárok na odmenu a podiel na zisku)“. „Keďže odporca riadne a
včas nevrátil poskytnuté finančné prostriedky, t.j. do 3 dní od ukončenia každej zmluvy, dostal sa do
omeškania.“ Výšku úrokovej sadzby okresný súd osobitne nedokazoval, nakoľko mal o tejto skutočnosti
vedomosť z inej sporovej agendy (§ 121 OSP). Zaviazal žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania

vo výške 8,05% ročne z dlžnej sumy, a to z jednotlivých dlžných súm od nasledujúceho dňa po uplynutí
lehoty na splatenie - vrátenie počiatočného vkladu, teda po uplynutí 3 dní od ukončenia zmluvy, pričom
dátumy určené žalovaným boli žalobcom akceptované. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka
omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku

paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky
nariadením.Podľa§2NariadeniavládySRč.21/2013Z.z.výškapaušálnejnáhradynákladovspojených
s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40 Eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku
omeškania. Keďže si žalobca uplatnil aj paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- Eur, okresný súd mu
ju priznal a žalovaného naň zaviazal, a to v zmysle § 369c Obchodného zákonníka. O náhrade trov

konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to proti obom výrokom
rozsudku okresného súdu v zmysle § 201 a 205 ods. 2 písm. c) a d) OSP „ (súd neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal dôkaz, potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a súd dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)“ Je pravdou, že spolu so žalobcom
uzatvorilmandátnezmluvy,nazákladektorýchžalobcaakomandantumiestnildoprevádzokžalovaného
(pohostinských zariadení) videoterminály a žalovaný mu ako mandatár zabezpečoval ich prevádzku za
dohodnutú odmenu. Pravdou bola aj skutočnosť, že mu žalobca vždy pri podpise mandátnej zmluvy
poskytol počiatočný vklad, o čom sa vystavil príjmový doklad a ten sa vložil do videoterminálu. „Nie je

ale pravdou, že som navrhovateľovi počiatočné vklady nevrátil. Vždy, keď došlo ku skončeniu právneho
vzťahu založeného mandátnou zmluvou, som navrhovateľovi vrátil videoterminál a vzájomne sme sa
finančne vysporiadali. Po tom sa doklad o odovzdaní počiatočného vkladu z videoterminálu vybral a
roztrhal.Somčlovek,ktorýľuďomdôveruje,apretosomtopokladalzanormálneanežiadalsomspisovať
žiadne osobitné listiny alebo vystavovať potvrdenia o zaplatení. Fakt, že mi chýba doklad, t. j. listinný

dôkaz o tom, že som počiatočný vklad vrátil, ale nemôže súd automaticky -vyhodnotiť ako dôkaznú
núdzu a neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k mojej obrane.“

14. V odvolaní ďalej žalovaný uviedol, že okresný súd nepostupoval správne, keď nevykonal dôkaz,
potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností (znalecké dokazovanie za účelom zistenia, kto podpísal

predložené príjmové doklady) a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Na rozdiel od okresného súdu sa „domnievame že vykonanie uvedeného dôkazu bolo
dôležité, a to minimálne vo vzťahu k dôveryhodnosti navrhovateľa. Navrhovateľ v podanom návrhu
vyslovene uvádzal, že počiatočné vklady vyplatil mne ako mandatárovi, na základe čoho som muvždy podpísal príjmový doklad. Navrhovateľ uvedené príjmové doklady priložil ako dôkaz k podanému
návrhu, podotýkam ešte v čase, keď nevedel, či uvedenú skutočnosť potvrdím alebo budem rozporovať.
Ak tvrdim, že podpisy na nich nepatria mne, ale jeden je sfalšovaný a dva podpisy patria p. E., tak

je evidentné, že s dokladmi niekto musel manipulovať. Z toho potom ale vyplýva, že navrhovateľ už
pri podaní návrhu klamal a je nevyhnutné pripustiť aj pravdivosť mojej verzie, že som navrhovateľovi
počiatočné vklady vrátil a on príjmové doklady roztrhal. Veď aj moje tvrdenia prezentované na
pojednávaní sú dôkazom, ktorý musí v zmysle zákona vyhodnotiť súd.“ O tom, že žalobca okresný
súd zavádzal, svedčilo podľa žalovaného aj tvrdenie žalobcu na poslednom pojednávaní, na ktorom

uviedol vo väzbe na rovinu počiatočných vkladov a spôsobu ich vrátenia, čo malo byť podľa žalovaného
podporené dokladom o poslaní sumy 200,- Eur (doklad z ČSOB, a.s. zo dňa 31.8.2015) na jeho účet
ako splátku VLT Lietavská Svinná, že mu tým bola vrátená pôžička. Uvedené ale bolo podľa žalovaného
vzhľadom na „vzťah a text vkladového lístka nezmysel. Prečo sme práve v tomto prípade nepotrebovali
písomnú zmluvu o pôžičke, keď inokedy podľa neho všetko prebiehalo písomne?“

15. Žalovaný v odvolaní ďalej zvýraznil, že v konaní žalobca tvrdil, že žalovaný mu počiatočné vklady
nevrátil a žalovaný tvrdil, že mu ich vrátil. Žalobca uvedenú skutočnosť preukazoval tým, že okresnému
súdu predložil už na prvý pohľad sporné príjmové pokladničné doklady. „Ja som potvrdil prevzatie
počiatočných vkladov, ale spochybnil som ním predložené doklady a tvrdím, že to nie sú doklady,
vystavené pri preberaní počiatočných vkladov. Sú to buď doklady sfalšované (Lietava) alebo doklady

podpísané E. E. (Budatín a Žilinská Lehota), ktorý ale podpisoval len doklady o následných dotáciách.
Tie podľa jeho vyjadrenia neboli väčšinou vypísané (najmä účel), takže následne sa mohlo do nich
čokoľvek dopísať. Ani v jednom prípade nepodpísal doklad o prevzatí počiatočného vkladu a to netvrdil
ani navrhovateľ. Skutočnosť, že počiatočné vklady boli navrhovateľovi vrátené, celkom jednoznačne
potvrdil aj svedok E. E.. E. E. podrobne popísal, akým spôsobom fungoval vzťah medzi navrhovateľom

a mnou ako odporcom založený mandátnou zmluvou a akým spôsobom došlo ku vráteniu počiatočných
vkladov. Vyslovene uviedol, že okrem prípadu prevádzky Budatín, odkiaľ sa počiatočný vklad prevádzal
do Lietavskej Svinnej, došlo ku konečnému vysporiadaniu medzi navrhovateľom a odporcom, vrátane
počiatočného vkladu a následnému roztrhaniu príjmového dokladu. Nesúhlasím preto so záverom súdu,
že E. E. skutočnosť vrátenia počiatočných vkladov pri svojom výsluchu nepotvrdil.“ Práve naopak,

svojou svedeckou výpoveďou jednoznačne vyvrátil tvrdenia žalobcu. Jeho svedecká výpoveď nebola
žiadnym spôsobom spochybnená, ale okresný súd ju v rámci vyhodnotenia dôkazov nebral v úvahu.
Druhý svedok I. Q. sa síce nevedel vyjadriť ku konkrétnym okolnostiam, ale mal potvrdiť tvrdenie o
tom, že účastníci sa vždy pri odovzdávaní VLT vysporiadali. Iné vysporiadanie, ako vysporiadanie
počiatočných vkladov vykonávať nemohli, pretože žalovanému odmenu posielal žalobca podľa jeho

vyjadrenia na účet. Namietal, že okresný súd v prospech žalovaného nezohľadnil ani ďalšie skutočnosti,
ktoré v rámci svojej obrany uvádzal. Bolo podľa žalovaného minimálne nezvyčajné a nelogické, aby
mal podľa mandátnych zmlúv vrátiť počiatočné vklady do troch dní odo dňa zániku mandátnej zmluvy,
„prečo si ich odo mňa navrhovateľ žiadal až po skončení poslednej mandátnej zmluvy a s takým
časovým odstupom?“ Keby mu žalovaný niečo dlhoval, tak by si to medzi sebou dávno vysporiadali,

nakoľko medzi nimi prebiehali neustále peňažné toky a vzájomné vyúčtovania titulom poskytovania
dotácii a vyplácania výhier a odmien žalovaného. Zvláštne bolo podľa žalovaného aj to, že práve
za posledné mesiace fungovania mandátnej zmluvy žalovanému podľa fakturácií nevznikol nárok na
odmenu, pretože bola nulová. Žalovaný však tvrdil, že tak tomu bolo z dôvodu, ktorý uvádzal na
pojednávaní. Aj odmena za posledný mesiac bola predmetom vzájomného finančného vysporiadania

po skončení mandátnej zmluvy, výsledkom ktorého bolo roztrhanie dokladu. Okresný súd nedostatočne
vyhodnotil dôkazy a skutočnosti svedčiace v prospech žalovaného a jeho záver tom, že žalobca uniesol
dôkazné bremeno a žalovaný nie, bol minimálne predčasný. Aj s poukazom na uvedené mal okresný súd
buď pripustiť vykonanie znaleckého dokazovania, alebo na základe vykonaných dôkazov a skutočností
z nich vyplývajúcich rozhodnúť tak, že žalobu zamietne. Okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal dôkaz, potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností a súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žiadal krajský okresný súd, aby v zmysle
§ 220 OSP zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a
žalovanémupriznánároknanáhradutrovkonania,resp.abyvzmysle§221OSPnapadnutérozhodnutie
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

16. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu, ktorý
nesúhlasil s podaným odvolaním žalovaného. Žalovaný sa vo svojom odvolaní pýtal, prečo nepotreboval
pri požičaní 200,- Eur písomnú zmluvu o pôžičke. Žalobca zdôraznil, že na platnosť zmluvy o pôžičkesa nevyžaduje písomná forma. S. G., ako fyzická osoba, na základe požiadania žalovaného, ktorý tvrdil,
že súrne potrebuje požičať 200,- Eur (údajne na nákup tovaru), požičal peňažnú hotovosť, ktorú mu
žalovaný neskôr vrátil na jeho osobný účet. Žalovaný ako fyzická osoba potvrdil prijatie tejto sumy na

príjmový doklad a S. G. po vrátení požičanej sumy príjmový doklad zahodil, pretože nebol žiaden dôvod
ním naďalej disponovať, keď požičaná suma medzi fyzickými osobami bola vrátená.

17. Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na rozpor žalovaného v odvolaní, keď najprv uvádzal:
„Iné vysporiadanie ako vysporiadanie počiatočných vkladov sme vykonávať nemohli, pretože jeho

odmenu mu posielal navrhovateľ podľa jeho vyjadrenia na účet", avšak ďalej rozporne uvádzal, že
aj odmena za posledný mesiac bola predmetom vzájomného finančného vysporiadania po skončení
mandátnej zmluvy. Žalovaný „vo svojom odvolaní uvádza, že ani v jednom prípade nepodpísal doklad o
prevzatí počiatočného vkladu. Toto tvrdenie je však v rozpore s tvrdením na pojednávaní dňa 18.2.2016
(str. 4. zápisnice), kde je uvedené, že: V Lietavskej Svinnej mandátnu zmluvu podpisoval odporca,
ktorý podpísal aj príjmový doklad a prevzal zálohu.“ Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojich

častokrát rozporných a neustále sa meniacich tvrdení a žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal
vrátenie počiatočných vkladov, ktoré tvorili výšku žalovanej istiny. Tvrdenia žalovaného nepotvrdili ani
výpovede ním navrhnutých svedkov. Svedkovia sa nevedeli ani vyjadriť, z akého dôvodu sa vyplácalo
a nevedeli stanoviť ani sumu. Žalovaný nevedel uviesť ani len sumu, ktorú mal vyplatiť žalobcovi. Na
počiatočný vklad sa započítava odmena, ktorá patrila žalovanému a ten rozdiel sa mal vyplatiť. Žalobca

preukázal, že žiadne podlžnosti voči žalovanému neexistujú. Tým pádom nemohlo dôjsť k žiadnemu
započítaniu. Odmena bola riadne vyplatená na základe faktúr, ktoré žalobca predložil. Z týchto dôvodov
nebolo čo započítavať, pretože neexistovala pohľadávka žalovaného voči žalobcovi, ktorú by bolo
možné vzájomne započítať. Rovnako bolo podľa žalobcu nelogické a nebolo ničím preukázané tvrdenie
žalovaného v odvolaní, že aj odmena za posledný mesiac bola predmetom vzájomného finančného

vyrovnania. Toto tvrdenie bolo v konaní vyvrátené listinnými dôkazmi predloženými žalobcom. Nikto zo
svedkov nepotvrdil tvrdenie žalovaného v jeho odvolaní, že doklad o odovzdaní počiatočného vkladu
sa po finančnom vysporiadaní z videoterminálu vybral a roztrhal. O tom, že žalovaný mal finančné
problémy svedčí aj poskytnutá pôžička na nákup tovaru vo výške 200,- Eur, ako aj výpoveď žalobcu,
ktorý uviedol, že výhercovia mu častokrát telefonovali, že žalovaný im nevyplatil výhru. Ďalším dôkazom

má byť aj skutočnosť, že žalovaný už neprevádzkuje všetky dovtedy prevádzkované zariadenia, ale len
jednu prevádzku, pričom svedok E. rovnako vo svojej výpovedi uviedol, že Budatín nešiel. Nevykonaním
znaleckého dokazovania nedošlo podľa žalobcu k nesprávnemu postupu okresného súdu, nakoľko
výsledky znaleckého dokazovania by nemali žiaden vplyv na tú skutočnosť, že žalovaný počiatočné
vklady prevzal a doposiaľ ich nevrátil. Vykonanie takéhoto dôkazu by bolo podľa žalobcu nehospodárne,

neefektívne a nadbytočné, keďže medzi účastníkmi bolo nesporné, že počiatočné vklady boli vyplatené
a žalovaný nenamietal túto skutočnosť, len namietal pravosť predložených dokladov, keďže podľa neho
mali byť roztrhnuté. Avšak či boli roztrhnuté alebo nie, nepreukazovalo vrátenie počiatočných vkladov.
Žalovaný výslovne potvrdil, že tie vklady prevzal, a preto nebolo potrebné preukazovať pravosť daných
dokladov, či to, kto ich skutočne podpísal za žalovaného. Bolo nepochybné, že počiatočné vklady

boli žalovaným prevzaté a žalobcom nevrátené. Navrhol, aby Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd,
rozsudok prvostupňového súdu, Okresného súdu Žilina sp.zn. 18Cb 157/2015 zo dňa 24.3.2016 ako
vecne správny potvrdil.

18. Vo vyjadrení žalovaného k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaný zvýraznil, že fyzická osoba

S. G. mu požičal peniaze na nákup tovaru v sume 200,- Eur, ktoré mu vrátil na účet a on potom
roztrhal príjmový doklad. Toto tvrdenie, ktoré už uviedol aj na pojednávaní (viď zápisnica z posledného
pojednávania, kde je v jej texte nesprávne uvedené, že to uviedol právny zástupca žalovaného),
sa nezakladalo na pravde. Aj z listinného dôkazu predloženého okresnému súdu (doklad z banky)
vyplývalo, že sa jednalo o splátku VLT Lietavská Svinná, ktorá súvisela s konečným vyúčtovaním,

tak ako žalovaný uvádzal na okresnom súde. Bol to jediný prípad, kedy pri konečnom vyúčtovaní
neroztrhali príjmový doklad o počiatočnom vklade, pretože žalovaný vtedy nemal peniaze pri sebe a
musel ich žalobcovi vložiť na jeho účet. Isto by som si od žalobcu nepožičiaval peniaze na tovar a už
vôbec nie 200,- Eur. „Pokiaľ žalobca uvádza nejaký rozpor v mojich tvrdeniach, pokiaľ ide o zahrnutie
odmeny za posledný mesiac do konečného vysporiadania, tak tomu ani nerozumiem. Myslím si, že som

mechanizmus konečného vysporiadania vzájomných záväzkov pri skončení zmluvného vzťahu vysvetlil
dostatočne jasno a zrozumiteľne.“19. Ak žalobca uvádzal vo vyjadrení, že v odvolaní žalovaný uviedol, že ani v jednom prípade
nepodpísal doklad o prevzatí počiatočného vkladu, takéto tvrdenie sa v odvolaní nenachádzalo a
žalobca zrejme nesprávne pochopil časť odvolania, že E. E. nikdy nepodpísal doklad o prevzatí

počiatočného vkladu, ale len následne vystavované doklady o dotáciách. Tieto doklady nebývali vždy
vypísané, preto sa domnieval žalovaný, že tieto doklady žalobca upravil (dopísal) a predložil spolu
so žalobou ako dôkaz. Všetky „doklady o počiatočných vkladoch som podpisoval ja“. A preto pokiaľ
žalobca predložil „okresnému súdu doklady o prevzatí počiatočného vkladu, kde na dvoch je podpis
p. E. a na jednom podpis neznámej osoby, nie sú to doklady, ktoré boli vystavené pri preberaní

počiatočných vkladov.“ Žalobca tvrdil, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a že stále menil tvrdenia
adresované okresnému súdu, ktoré boli častokrát rozporné. „Neviem, o akých tvrdeniach žalobca hovorí,
pretože moje vyjadrenia boli nemenná a konzistentné. Ak má na mysli nim prezentované rozpory, ktoré
vychádzajú z nepochopenia toho, čo som na pojednávaní uvádzal, tak to rozpory nie sú. Na rozdiel
od žalobcu sa domnievam, že mnou navrhovaní svedkovia, ktorí boli v konaní pred súdom vypočutí,
potvrdili moje tvrdenia.“ Tvrdenia žalobcu, že žalovaný mal mať finančné problémy, sú podľa žalovaného

ničím nepodložené a nemali oporu vo vykonanom dokazovaní. Finančné problémy žalovaný nemal,
nikomu nič nedlhoval a keby aj mal, nechápal, prečo by si mal požičiavať od žalobcu, s ktorým mal len
pracovný vzťah. Podaná žaloba nemala podľa žalovaného logiku, pretože keby dlhoval žalobcovi za
prvé tri prevádzky peniaze a nevysporiadal si s ním počiatočný vklad, tak by to riešil dávno pred tým (tak
to vyplývalo aj z mandátnych zmlúv), ešte v období, keď boli v zmluvnom vzťahu pri iných prevádzkach.

Trval na tom, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal dôkaz, potrebný na
zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Žiadal, aby krajský súd zmenil napadnuté rozhodnutie okresného súdu tak, že žalobu v celom
rozsahu zamietne, resp. aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

20. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, §
380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným
vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP
rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch, ktorými okresný súd žalobe vyhovel a vo výroku o
trovách prvoinštančného konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.

21. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním
odvolania žalovaného osobne dňa 27.04.2016 (č.l. 125 spisu), bolo v odvolacom konaní od 01.07.2016
postupované podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý zrušil zák. č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 (§ 473 CSP). Vyplýva

to z § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

22. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia

o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

23. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

24. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

25.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

26. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré

mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom
konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania
žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho
vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanievecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel
a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto
meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1 CSP odkazuje na

odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods.
2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného
súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého
rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového

súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je
postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie
obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na
prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

27. Žalovaný v rámci podaného odvolania namietal, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci,

nevykonal dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V rámci podaného odvolania žalovaný namietal, že nie je
pravdou, že „navrhovateľovi počiatočné vklady nevrátil. Vždy, keď došlo ku skončeniu právneho vzťahu
založeného mandátnou zmluvou, som navrhovateľovi vrátil video terminál a vzájomne sme sa finančne
vysporiadali“ (č.l. 127 spisu). Tiež žalovaný uviedol, že fakt, že mu chýba doklad - listinný dôkaz o tom,

že počiatočný vklad vrátil, nemôže byť automaticky vyhodnotený ako dôkazná núdza a neunesenie
dôkaznéhobremenakjehoobrane,pričompoukázalacitovalzrozhodnutiaokresnéhosúdu.Vsúvislosti
s uvedenou odvolacou argumentáciou žalovaného v odvolaní, krajský súd považuje za podstatné
poukázať na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v tejto rovine, s ktorým sa cez úpravu
v § 387 ods. 2 CSP stotožnil. Odvolací súd vo väzbe na odvolacie dôvody žalovaného akcentuje

uzavreté zmluvné vzťahy, z ktorých vyplývala povinnosť žalovaného vrátiť žalobcovi počiatočné vklady,
ktorá skutočnosť medzi účastníkmi nebola sporná. Z vykonaného dokazovania okresný súd prijal
nosný záver, že žalovaný nepreukázal, že počiatočné vklady boli žalovaným žalobcovi vrátené, pričom
poukázal i na svedecké výpovede svedkov A. Q. a M. E., ktoré vyhodnotil spolu s ostatnými vykonanými
dôkazmi. Je namieste podľa odvolacieho súdu zvýrazniť, že v rámci prvostupňového konania nebolo

spochybnené, že žalovaný počiatočné vklady, tak ako uvádzal žalobca v žalobe, prevzal, čo žalovaný
prostredníctvom právneho zástupcu pred súdom prvého stupňa vo výpovedi v zmysle zápisnice z
ústneho pojednávania, spísanej okresným súdom dňa 18.02.2016 i potvrdil, keď uviedol „Taktiež
nespochybňujeme, že odporca prevzal tie počiatočné vklady, ale čo sa týka príjmového pokladničného
dokladu na prevádzke Lietava, ten spochybňujeme, jeho vystavenie, pretože nepodpísal ho ani odporca

ani jeho nejaký poverený zamestnanec“ (č.l. 78 spisu). „My nespochybňujeme, že boli tie počiatočné
vklady dané, ale tie príjmové doklady, ktoré boli predložené súdu zo strany navrhovateľa, tak tie
spochybňujeme, že neboli tie, ktoré boli podpísané odporcom v čase prevzatia toho počiatočného
vkladu. Okrem toho posledného na Lietavskú Svinnú“ (č.l. 80 spisu). Ak teda okresný súd na základe
samotných výpovedí žalovanej strany ustálil, že počiatočné vklady špecifikované v žalobe a vo výške

uvádzanej v žalobe, ním boli prevzaté, tak potom nebol priestor v rámci odvolacieho konania na odklon
od týchto záverov súdu prvého stupňa.

28. V rámci obrany žalovaného pred súdom prvého stupňa, ktorá sa premietla následne i do podaného
odvolania žalovaného, že počiatočné vklady boli žalovaným vrátené, odvolací súd uvádza, že medzi

účastníkmi nebolo sporné, že počiatočné vklady, ktoré žalovaný prevzal, čo nerozporoval, mali byť
žalobcovi vrátené. Bolo predmetom dôkaznej povinnosti žalovaného preukázať, že záväzok, ktorý mu
vyplýval zo zmluvného vzťahu, si riadne splnil. V rámci prvoinštančného konania však podľa záverov
okresného súdu žalovaný nepreukázal, že k splneniu tejto jeho zmluvnej povinnosti došlo. Je preto
podľa odvolacieho súdu namieste potom pripomenúť, že záväzkový právny vzťah je definovaný v § 488

Občianskeho zákonníka ako právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od
dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. V tomto smere je potrebné pre definovanie každého
právneho vzťahu, z ktorého má vzniknúť záväzok, záväzkový vzťah, aby bolo zrejmé, kto je v danom
právnom - záväzkovom vzťahu povinným subjektom, oprávneným subjektom, čo je predmetom práv
a povinností (pohľadávky a záväzku) prípadne, či ide o plnenie odplatné alebo bezodplatné, v akom

čase plnenia a v akom mieste plnenia. Ku splneniu povinnosti žalobcu žalovanému odovzdať počiatočné
vklady nepochybne došlo, a to v sume zodpovedajúcej žalovanej sume, ktorej zaplatenia sa žalobca
domáhal žalobou. Ak žalovaný tvrdil, že počiatočné vklady boli žalobcovi vrátené, bolo jeho dôkaznou
povinnosťou toto tvrdenie preukázať. V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť ktomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti
a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia

a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má
to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia
vo veci“. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 15/2010). Dôkazným bremenom sa teda
rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia
a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného

bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité
skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie. „...Na povinnosť tvrdenia nadväzuje
povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno
preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané,
žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným
subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní

úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy.
Teóriavtejtosúvislostihovoríotzv.presúvanídôkaznéhobremena.Idetuorozdeleniebremenatvrdenia
a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a
na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Otázku
splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť

so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 3 M Cdo 6/2010 z 22.10.2010). Na základe vykonaného dokazovania okresný súd
podľa zistení odvolacieho súdu správne konštatoval, že žalovaný nepreukázal, že „tieto vklady vrátil,
zo žiadnej predloženej listiny to nevyplýva, odporca svoje tvrdenia nepreukázal relevantnými dôkazmi,
teda neuniesol dôkazné bremeno“ a cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP v podrobnostiach odkazuje na

odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.

29. Okresný súd v napadnutom rozsudku ďalej konštatoval, „že aj keby doklady počiatočných vkladoch
by boli skutočne roztrhnuté, resp. že predložené doklady nie sú pravé, toto nepreukazuje, že boli
navrhovateľovi skutočne vrátené. Súd má za to, že prípadné roztrhnutie takého dokladu nepreukazuje

vráteniedanýchfinančnýchprostriedkov.Zničohototižnevyplýva,žeajtiedokladysamaliroztrhnúť“(č.l.
118 spisu) a tiež ustálil, že pokiaľ žalovaný tvrdil, že vrátil počiatočné vklady, mal túto skutočnosť riadne
preukázať, pričom z predložených listín žalovaného, jeho tvrdenia nevyplývali, keďže preukázal iba
mesačné vysporiadania na jednotlivých prevádzkach, vyplácania zisku, či odmeny v zmysle zmluvy, tak
odvolací súd akcentuje, že ani na základe argumentácie žalovaného v prvostupňovom konaní, ale ani v

odvolaní nebol žalovaným vytvorený odvolaciemu súdu priestor na odklon od týchto záverov okresného
súdu. Ak v rámci podaného odvolania žalovaný poukazoval i na svedeckú výpoveď pána E. E., tak potom
odvolací súd poukazuje na celú svedeckú výpoveď predmetného svedka pred okresným súdom dňa
24.3.2016 a osobitne zvýrazňuje skutočnosti z nej vyplývajúce „....A myslím, že odporca niečo doplácal,
ale neviem nič presne. Lebo tam bolo vyúčtovanie vzájomné“. „....Ja si skutočné sumy nepamätám“.

„Ale tak nejak to fungovalo“ (č.l. 104 spisu). „...Pri ukončení viem, že bolo dohodnuté, že odporca má
niečo zaplatiť a že má to teda takto vysporiadané, ale z akého dôvodu, to uviesť neviem. A sumy si
nepamätám“ (č.l. 105 spisu), ktoré však v odvolaní nenašli odzrkadlenie.

30. Ak podľa žalovaného práve svedecká výpoveď svedka pána E. E. mala potvrdiť vrátenie

počiatočných vkladov žalovaným žalobcovi, tak odvolací súd sa s takýmto hodnotením nemohol
stotožniť. V rovine tohto záveru sa opäť poukazuje na jej celý obsah (svedeckej výpovede) a skutočnosti
znejvyplývajúce,ktorénebolomožnévyhodnotiťakotaké,ktorébydostatočnýmspôsobomšpecifikovali
napr. časové obdobie a konkretizovali sumu, úkon, ku ktorým sa viazali, preto jej (svedeckej výpovedi)
nebolo možné pripisovať takú relevanciu, z ktorej by vyplynul záver o splnení povinnosti žalovaného

vrátiť žalobcovi počiatočné vklady.

31. Krajský súd len pre úplnosť v rovine záveru okresného súdu uvádza, že „Vierohodnosť určitého
poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu
pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s

poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie
vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona
dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť
výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká jejeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie
určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi
a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná

s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto
poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia
dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o
tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie
dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie

k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť
preukázaná.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28. februára
2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti a skutkový stav veci, nebol pre krajský súd priestor na základe
odvolacej argumentácie žalovaného a ani ním produkovanej obrany pred okresným súdom, na odklon
od záverov súdu prvého stupňa.

32. Žalovaný v podanom odvolaní vyčítal okresnému súdu, že nevykonal dôkaz potrebný na zistenie
rozhodujúcich skutočností, znalecké dokazovanie za účelom zistenia, kto podpísal predložené príjmové
doklady, a preto mal za to, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Argumentácia žalovaného v návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania pred
súdom prvého stupňa, však nebola viazaná na tvrdenie v rovine dôveryhodnosti žalobcu, tak ako

uvádzal v odvolaní, napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 OSP (č.l. 43 spisu v spojení s doručenkami
na č.l. 43 rub spisu), pretože pred súdom prvého stupňa žalovaný k návrhu na vykonanie znaleckého
dokazovania uviedol, že „...my navrhujeme znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectvo,
aby sa vyjadril, či je to podpis odporcu“ (č.l. 106 spisu), „že my trváme, že sme tieto počiatočné vklady
riadne vrátili a doklady sa roztrhli, takže tento doklad vlastne nemôže existovať, ktorý bol predložený

navrhovateľom“ (č.l. 106 spisu). K odvolacej argumentácii žalovaného preto odvolací súd uvádza,
že nie je dostatočne zrejmé, vzhľadom na nosný záver okresného súdu, s ktorým sa odvolací súd
stotožnil „že aj keby doklady počiatočných vkladoch by boli skutočne roztrhnuté, resp. že predložené
doklady nie sú pravé, toto nepreukazuje, že boli navrhovateľovi skutočne vrátené. Súd má za to,
že prípadné roztrhnutie takého dokladu nepreukazuje vrátenie daných finančných prostriedkov“, ako

by práve znalecké dokazovanie preukázalo vrátenie počiatočných vkladov žalovaným žalobcovi. V
súvislosti s touto argumentáciou žalovaného za skutkového stavu ustáleného okresným súdom, vo
väzbe na závery okresného súdu, s dôrazom na skutočnosť, že v zmysle dohody účastníkov bolo
zrejmé, že žalovaný bol povinný vrátiť počiatočný vklad do troch dní od ukončenia zmluvy, odvolací súdu
uvádza, že ak na základe vykonaného dokazovania okresný súd ustálil, že neboli preukázané tvrdenia

žalovaného o vrátení počiatočných vkladov, keďže i vypočutí svedkovia páni A. Q. a M. E., nepotvrdili
skutočnosť vrátenia počiatočných vkladov, sa odvolací súd s týmito závermi stotožnil. Vzhľadom na
znenie čl. II. bod 8 predmetnej mandátnej zmluvy vo väzbe na výpovede účastníkov konania nie je
možné za daného skutkového stavu konštatovať závery uvádzané žalovaným, že práve príjmové lístky,
by v tomto štádiu bez ďalšieho, vo väzbe na tvrdenia žalovaného, ustálený skutkový stav, preukazovali

nesprávnosť záverov okresného súdu, v zmysle ktorých „pri ukončeniach jednotlivých zmlúv boli
nejaké doklady roztrhnuté, čím malo podľa odporcu dôjsť k vzájomnému celkovému vyporiadaniu, súd
nepovažovalzapreukázanievráteniapočiatočnýchvkladov“(č.l.117spisu).Okresnýsúdkonštatoval,že
povinnosť vrátiť počiatočné doklady pri ukončení zmluvy a vzájomné vysporiadanie pri ukončení zmluvy
sú dve rôzne skutočnosti, nakoľko okrem povinnosti vrátiť počiatočné vklady bolo medzi účastníkmi

dohodnuté vyplatenie odmeny zo zisku, na základe čoho žalovaný vystavoval faktúry a zároveň si
zmluvné strany vyrovnávali, vysporiadavali mesačné dotácie žalobcu na vyplácanie výhier, čo bolo
nesporné medzi účastníkmi konania a k čomu dochádzalo v podstate pravidelne mesačne, a teda
aj pri ukončení zmlúv, kedy sa tiež roztrhli uvedené príjmové doklady. Ak okresný súd ustálil, že z
vykonaného dokazovania vyplývalo, že sa to (vyrovnanie) netýkalo počiatočných vkladov, ktoré boli

nesporne odovzdané pri uzatváraní zmlúv, tak s týmto záverom vzhľadom na skutočnosti, ktoré vyplynuli
z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa sa odvolací súd ako s vecne správnymi stotožnil.

33. Ak žalovaný v rámci podaného odvolania uvádzal „....kde na môj argument o vrátení počiatočných
vkladov a spôsob, ako k tomu malo dôjsť, podporený dokladom o poslaní sumy 200,- EUR (doklad

z ČSOB, a.s. zo dňa 31.8.2015) na jeho účet ako splátku VLT Lietavská Svinná uviedol, že som mu
tým mal vrátiť pôžičku. Uvedené je ale vzhľadom na náš vzťah a text vkladového lístka nezmysel.
Prečo sme práve v tomto prípade nepotrebovali písomnú zmluvu o pôžičke, keď inokedy podľa neho
všetko prebiehalo písomne?“ (č.l. 129 spisu), tak odvolací súd po vyhodnotení tejto argumentácie vovzťahu ku skutočnostiam vyplývajúcim z prvostupňového konania konštatuje, že sa s ňou nemohol
stotožniť. Bolo dôkaznou povinnosťou žalovaného relevantne preukázať, že táto suma predstavovala
vrátenie počiatočného vkladu, avšak táto argumentácia žalovaného zostala len v rovine tvrdení bez jej

preukázania. Navyše sa poukazuje i na obsah zápisnice z 24.03.2016 a na tvrdenia žalobcu na č.l.
106 spisu vo väzbe na obranu žalovaného v tejto rovine pred súdom prvého stupňa, z ktorej okrem
iného vyplývalo, že išlo o vrátenie pôžičky medzi fyzickými osobami, suma 200 Eur bola vrátená na
súkromný účet fyzickej osoby a nebola uhradená „ani na základe faktúry“ (č.l. 106 spisu), ktorým
tvrdeniam korešpondoval listinný dôkaz na č.l. 71 spisu. Za daného skutkového stavu vo väzbe na

argumentáciu žalovaného v odvolaní, bolo dôkaznou povinnosťou žalovaného preukázať, že išlo o
vrátenie počiatočného vkladu. Len na základe argumentácie žalovaného tak nebolo možné bez ďalšieho
konštatovať, že tvrdenia žalobcu v tejto rovine sú len účelové, ak týmto tvrdeniam korešpondujú
i údaje na listinnom dôkaze na č.l. 71 spisu a ak žalovaný svojou dôkaznou aktivitou nedokázal
presvedčiť okresný súd o relevancii svojich tvrdení, tak potom sa odvolací súd nemohol stotožniť so
závermi žalovaného v odvolaní a ani konštatovať relevanciu tejto odvolacej argumentácie. „Základom

hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického
myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá
vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného
sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké
tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí

byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo
dostatočne odôvodnené.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010
z 28. februára 2011).

34. Žalovaný v rámci svojej dôkaznej povinnosti uvádzal, že počiatočné vklady žalobcovi vrátil a tiež, že

príjmové doklady, ktoré boli predložené okresnému súdu zo strany žalobcu spochybnil, lebo to neboli tie
doklady, ktoré boli podpísané žalovaným v čase prevzatia počiatočného vkladu, okrem toho posledného
na Lietavskú Svinnú v sume 1.500,- Eur. Žalovaný uvádzal prostredníctvom právneho zástupcu podľa
obsahu zápisnice spísanej okresným súdom na str. 78 spisu, „Áno, tieto sumy boli započítané a
vysporiadané iným spôsobom, ako je na odmenu z mandátnej zmluvy“ a zároveň uvádzal „A čo sa týka

ale vysporiadania, niekedy aj odporca priamo alebo zástupca doplatil zástupcovi navrhovateľa, pokiaľ tá
odmena nebola v takej výške, aby sa to započítalo. A keď nemal peniaze pri sebe, že by sa to odovzdalo
z ruky do ruky, tak to vyplatil vkladom na účet. A čo sa týka odmeny, tak tá je v čl. 4 zmluvy“ (č.l. 78
spisu). Preto ak za tejto skutkovej situácie okresný súd vyhodnocoval splnenie povinnosti žalovaného
vrátiť počiatočné vklady v zmysle zmluvných dojednaní, tak takému postupu nie je možné vyčítať jeho

nesprávnosť. Nejednotnosť tvrdení žalovaného v rámci produkovanej obrany pred súdom prvého stupňa
sa v konečnom dôsledku premietla i do záverov súdu prvého stupňa.

35. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že ak žalovaný tvrdil, a to čo i len čiastočne na str. 78
spisu „Áno, tieto sumy boli započítané...“, tak bolo dôkaznou povinnosťou žalovaného preukázať

splnenie podmienok pre započítanie, pretože v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka započítanie
je spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Zánik nastáva okamihom,
keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné.
Podmienkou započítania je, že ide o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ jednej
pohľadávky súčasne dlžníkom druhej pohľadávky a dlžník naopak (vzájomnosť pohľadávok). Plnenie

musí byť rovnakého druhu a pohľadávky musia byť spôsobilé na započítanie. Pritom k započítaniu
nedochádza automaticky, len čo sa pohľadávky stretli. Vyžaduje sa na to právny úkon niektorého z
účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Musí ísť o prejav adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého
je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Na
započítanie, ako jednostranný právny úkon, sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno

vykonať aj proti jeho vôli. Započítací prejav možno uplatniť po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od
okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok
v dôsledku započítania, a to v rozsahu, v akom sa navzájom kryjú. Ak je niektorá z nich vyššia, zaniká
len do výšky započítavanej protipohľadávky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.
1M Cdo 11/2008 zo dňa 26. mája 2010). Žalovaný, však dôkaznú povinnosť preukázania tvrdeného

započítania podľa zistení odvolacieho súdu, nesplnil.

36. Ak žalovaný v rámci podaného odvolania tvrdil „...Ak tvrdím, že podpisy na nich nepatria
mne....“ (odvolanie č.l. 129 spisu), teda že ani v jednom prípade nepodpísal doklad o prevzatípočiatočného vkladu, tak podľa skutočností vyplývajúcich z obsahu spisu je toto tvrdenie v rozopre
s tvrdením pred súdom prvej inštancie dňa 18.02.2016, kde žalovaný uviedol „V Lietavskej Svinnej
mandátnu zmluvu podpisoval odporca, ktorý podpísal aj príjmový pokladničný doklad a prevzal

zálohu....“ (č.l. 77 spisu). Posun vo svojich tvrdeniach žalovaný v odvolaní dostatočným spôsobom
nevysvetlil. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov
možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať
súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického
myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul

rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho
skutkovými závermi, napr. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre
skutkové zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod. (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1M Cdo 11/2008 zo dňa 26. mája 2010).

37. V rámci podaného odvolania žalovaný konštatoval, že počiatočné vklady boli žalobcovi vrátené,

čo mal celkom jednoznačne potvrdiť aj svedok pán E. E., ktorý podľa žalovaného podrobne popísal,
akým spôsobom fungoval vzťah medzi žalobcom a žalovaným, založený mandátnou zmluvou a akým
spôsobom došlo ku vráteniu počiatočných vkladov a nesúhlasil preto so záverom okresného súdu,
že E. E. skutočnosť vrátenia počiatočných vkladov pri svojom výsluchu nepotvrdil a mal žalovaný
za to, že tento svedok vyvrátil výpoveď žalobcu. Pokiaľ i okresný súd vychádzal zo svedeckých

výpovedí vypočutých svedkov, konkrétne pána E. E., ktorý bol vypočutý pred súdom prvého stupňa dňa
24.03.2016, tak pri vyhodnotení jeho svedeckej výpovede bolo primárne potrebné podľa odvolacieho
súdu sa oboznámiť s celou jeho výpoveďou a konštatovať, že bol poučený podľa § 126 OSP.
Podľa odvolacieho súdu k mechanizmu vzťahov žalobcu a žalovaného sa svedok vyjadril, avšak k
samotnému tomuto mechanizmu uviedol „Ale tak to nejak fungovalo“. Svedok zároveň uviedol, že bol

pri ukončení každej z prevádzok. Ak v rámci podaného odvolania žalovaný konštatoval, že skutočnosť,
že počiatočné vklady boli žalobcovi vrátené, celkom jednoznačne potvrdil aj svedok E. E., ktorý mal
podrobne popísať, akým spôsobom fungoval vzťah medzi žalobcom a žalovaným, založený mandátnou
zmluvou a akým spôsobom došlo ku vráteniu počiatočných vkladov, tak s týmto záverom žalovaného
v odvolaní sa odvolací súd nemohol stotožniť. Poukazuje sa pritom na celú svedeckú výpoveď svedka

a zvýrazňuje sa tvrdenie svedka: „pri ukončení viem, že bolo dohodnuté, že odporca má niečo zaplatiť
a že má to teda takto vysporiadaná, ale z akého dôvodu, to uviesť neviem a sumy si nepamätám“.
Odvolací súd sa teda nemohol stotožniť so záverom žalovaného, že svedok E. E. potvrdil skutočnosť
vrátenia počiatočných vkladov. Ak vyčítal žalovaný okresnému súdu, že táto svedecká výpoveď nebola
žiadnym spôsobom spochybnená a napriek tomu ju okresný súd nebral pri vyhodnotení dôkazov

do úvahy, tak nie je zrejmé, z akých skutočností žalovaný vychádzal, ak okresný súd podľa zistení
vyplývajúcich z písomného vyhotovenia rozsudku okresného súdu pri porovnaní s obsahom zápisnice
spísanej okresným súdom dňa 24.03.2016 vychádzal i z obsahu uvedenej zápisnice. Pri hodnotení
dôkazu výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký
má svedok vzťah k účastníkom konania v prejednávanej veci a aká je jeho rozumová, duševná úroveň

k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu
reprodukcie týchto skutočností a k správaniu sa pri výpovedi presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede,
ochota vypovedať na otázky a pod. Ak k poznatkom zisteným na základe hodnotenia ich dôkazov
(do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne či
sa navzájom dopĺňajú; celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či

prípadnej nepravdivosti tvrdených preukazovaných skutočností. Z priebehu prvostupňového konania
vo vzťahu k výpovedi dotknutého svedka vo väzbe na jej hodnotenie podľa obsahu z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný súd nezohľadnil vyššie uvedené kritériá. Len pre
úplnosť a opätovne odvolací súd uvádza, že z tvrdení tohto svedka predsa nevyplynuli dátumy, sumy a
konkrétny účel platieb žalovaného, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako splnenie záväzku žalovaného

zo záväzkového vzťahu.

38. V rámci podaného odvolania žalovaný uviedol „iné vysporiadanie, ako vysporiadanie počiatočných
vkladov sme vykonávať nemohli, pretože moju odmenu mi posielal navrhovateľ podľa jeho vyjadrenia
na účet“ (č.l. 130 spisu). V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní sa

poukazuje na výpoveď žalovaného pred súdom prvého stupňa „že nespochybňujete ani mandátne
zmluvy, ani prevzatie počiatočných vkladov, ani povinnosť vrátenia toho počiatočného vkladu v zmysle
mandátnej zmluvy čl. 2, bod 2, odsek 8, ale odmietate ich vrátiť z dôvodu, že tieto sumy boli započítané
iným spôsobom. Právny zástupca odporcu uvádza: Áno. Tieto sumy boli započítané a vysporiadanéteda iným spôsobom ako je na odmenu z mandátnej zmluvy“. „A čo sa týka ale vysporiadania, niekedy
aj odporca priamo alebo zástupca doplatil zástupcovi navrhovateľa, pokiaľ tá odmena nebola v takej
výške, aby sa to započítalo. A keď nemal peniaze pri sebe, že by sa to odovzdalo z ruky do ruky, tak

to vyplatil vkladom na účet. A čo sa týka odmeny, tak tá je v čl. 4 zmluvy“ (č.l. 78 spisu). Ak za tohto
stavu okresný súd konštatoval, že nebolo preukázané splnenie povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi
počiatočné vklady, v zmysle povinností vyplývajúcich z uzavretých záväzkových vzťahov, tak krajský
súd sa s týmito závermi okresného súdu ako s vecne správnymi stotožnil, keďže v konaní žalovaný
nepreukázal konkrétny zánik zmluvných povinností vrátiť počiatočné vklady, a to započítaním a ani iným

spôsobom, ktorých spôsobov sa dovolával v konaní pred súdom prvého stupňa i v odvolaní.

39. V rámci podaného odvolania žalovaný opakovane namietal postup okresného súdu, ktorý
zamietol jeho návrh na vykonanie znaleckého dokazovania v rovine podpisov predmetných príjmových
pokladničných dokladov. Krajský súd preto poukazuje na závery okresného súdu, keďže v priebehu
konaniažalovanýspochybňovalpredloženépríjmovédokladyohľadomvyplateniapočiatočnýchvkladov,

tak podľa okresného súdu bolo irelevantné, či tieto boli podpísané alebo neboli podpísané, pretože v
priebehu konania bolo samotným žalovaným potvrdené, že počiatočné vklady boli ním prevzaté a v
konaní nebolo preukázané ich vrátenie. Okresný súd ustálil „že aj keby doklady počiatočných vkladoch
by boli skutočne roztrhnuté, resp. že predložené doklady nie sú pravé, toto nepreukazuje, že boli
navrhovateľovi skutočne vrátené. Súd má za to, že prípadné roztrhnutie takého dokladu nepreukazuje

vráteniedanýchfinančnýchprostriedkov.Zničohototižnevyplýva,žeajtiedokladysamaliroztrhnúť“(č.l.
118 spisu), preto znalecké dokazovanie v tomto prípade nebolo podľa okresného súdu namieste. Krajský
súd, ktorý sa s takýmto postupom okresného súdu stotožnil, dodáva, že podľa ustálenej judikatúry
platí, že postup súdu, ktorým nebol vykonaný navrhnutý dôkaz účastníkom konania, nemožno zásadne
považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav
veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny,
ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá OSP, § 125 veta prvá OSP, účinných k momentu
rozhodovania okresného súdu. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (a len z tých, ktoré navrhnuté
neboli) budú vykonané rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, že OSP (právny predpis účinný

k momentu rozhodovania okresného súdu) účastníkom konania priznáva právo na vykonanie určitého
dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalovaný ako odvolateľ v danej veci aj využil, nebolo mu
odňaté právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a však nemožno
toto procesné oprávnenie zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovaného nie je ani postupom, ktorým by mu

odňal súd možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané patrí
výlučne súdu a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP účinný k momentu rozhodovania okresného
súdu).

40. Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R

6/2000, podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované
účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie
možnostikonaťpredsúdomazaznemožnenieuplatneniaprocesnýchpráv,ktoréúčastnícimohliuplatniť
a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR II.

ÚS 37/2001, právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom
spore)atotoprávopretonezahŕňanároknazamietnutiežalobynazákladeprocesnejobranyžalovaného
účastníka. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v
celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu,
dôsledky a vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých

účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.

41. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu
v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý

bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam
žalovaného potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti

daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára1998)(NálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.IV.ÚS345/2012-30zodňa26.11.2012).

42. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,

PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,

pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného

účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

43. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil

so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval
správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

44. Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci
spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací

súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného
súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu), o možnosti
vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu)
tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

45. Ak žalobe žalobcu bolo rozsudkom okresného súdu vyhovené, tak toto rozhodnutie bolo krajským
súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli
splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie
veci na ďalšie konanie, ktorý záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalobca, ktorému bol
priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CPS o výške
tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania.

Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.

Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred

súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSPdovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.