Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, July 20, 2016

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 24C/302/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115218018
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 07. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Čisovská
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2016:7115218018.3

Uznesenie

Okresný súd Košice I sudkyňou Mgr.Zuzanou Čisovskou vo veci žalobcu: Mesto Košice, so sídlom
v Košiciach, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135 proti žalovanému: OM SERVIS, s.r.o., so sídlom
v Košiciach, Hroncova 3, IČO: 36 187 691, zastúpenému: JUDr.Tibor Sásfai, advokát, so sídlom v
Košiciach, Fejova 4, v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, takto

r o z h o d o l :

Konanie z a s t a v u j e.

Žalovaný má právo na náhradu trov proti žalobcovi v rozsahu 89,4 % účelne vynaložených trov.

Štát má právo na plnú náhradu trov, ktoré platil, pričom žalobca je povinný štátu nahradiť trovy v rozsahu
94,7 % a žalovaný v rozsahu 5,3 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.
Žalobca sa žalobou zo dňa 13.7.2006 domáhal, aby súd určil, že je vlastníkom pozemkov: parcely
č.XXXX/XX-zastavanéplochyovýmere2.224m2,parcelyč.XXXX/XX-zastavanéplochyovýmere245
m2, parcely č.XXXX - zastavané plochy o výmere 526 m2, parcely č.XXXX - zastavané plochy o výmere
505 m2 a parcely č.XXXX - zastavané plochy o výmere 1.122 m2, nachádzajúcich sa v katastrálnom
území O. - X. P..

2.

Konanie vo veci bolo pôvodne vedené pod sp.zn. 24 C 30/2006.

3.

Rozsudkom č.k.24 C 30/2006-375 zo dňa 28.4.2014 súd vo veci rozhodol tak, že:

- určil, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom pozemku parc. č.XXXX/XX o výmere 245 m2, zastavané
plochy a nádvoria, zapísaného na liste vlastníctva č.XXXXX, katastrálne územie X. P., obec O.-X., okres
O.

- zamietol návrh v časti o určenie, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom pozemkov parc. č.XXXX/XX
o výmere 2.224 m2 - zastavané plochy a nádvoria, č.XXXX o výmere 526 m2 - zastavané plochy a
nádvoria a č.XXXX o výmere 505 m2 - zastavané plochy a nádvoria

- v prevyšujúcej časti o určenie, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom pozemku parc. č. XXXX o výmere

1.122 m2 - zastavané plochy a nádvoria, návrh vylúčil na samostatné konanie, s tým, že v ňom rozhodne
aj o náhrade trov celého konania.Rozsudok nadobudol právoplatnosť v 1. a 3.výroku dňa 29.8.2014 a v 2. výroku dňa 28.5.2015 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k.5 Co 973/2014-412 zo dňa 17.3.2015.

4.
Predmetom vylúčeného konania bola žaloba na určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom pozemku
parc. č. XXXX o výmere 1.122 m2.

Žalobca vzal žalobu v tejto časti späť podaním zo dňa 29.2.2016.

Žalovaný so späťvzatím návrhu vyslovil súhlas podaním zo dňa 4.3.2016 a zároveň si uplatnil právo na
náhradu trov konania proti žalobcovi.

Žalobcažiadal,abysúdprirozhodovaníonáhradetrovaplikovalust.§150O.s.p.ažalovanémunáhradu

trov buď nepriznal, event. aby mu ich priznal v čiastočnom rozsahu 50 %.

5.
Podľa ust. § 144 ods. 1 zákona č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len CSP), žalobca môže
vziať žalobu späť.

Podľa ust. § 145 ods.1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

Podľa ust. § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu

žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

V súlade s vyššie cit.ustanoveniami súd konanie z dôvodu späťvzatia návrhu zastavil. K späťvzatiu
návrhu došlo až po pojednávaniach, preto bol k zastaveniu konania potrebný súhlas žalovaného.
Žalovaný so späťvzatím návrhu a zastavením konania súhlasil.

6.

Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

Podľa ust. § 255 ods.2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. ak mal
účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny
z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Základným princípom, ktorým sa riadi rozhodovanie o náhrade trov konania, je zásada úspešnosti v
konaní. Účastníci konania sa vo svojich vyjadreniach k otázke náhrady trov konania zhodli na tom, že
žalovaný mal v konaní v percentuálnom vyjadrení úspech v rozsahu 94,7 % a neúspech v rozsahu 5,3 %.
Súd sa s týmto záverom stotožňuje. Celková výmera pozemkov, ku ktorým sa žalobca domáhal určenia

vlastníckeho práva, bola 4.622 m2. Súd žalobcovi vyhovel len vo vzťahu k pozemku vo výmere 245 m2.
Vo vzťahu k ostatným pozemkom vo výmere spolu 4.377 m2 žalobu zamietol resp. konanie v časti na
základe späťvzatia žaloby zastavil (procesné zavinenie žalobcu podľa ust. § 256 ods.1 CSP). Pomer
úspechu a neúspechu teda predstavuje 89,4 %. Žalovaný má teda právo na náhradu trov, ktoré vynaložil
na účelné bránenie svojho práva proti žalobcovi v rozsahu 89,4 %.

7.
Súd sa zaoberal návrhom žalobcu, či je v predmetnej veci namieste aplikácia ust. § 150 ods.1 O.s.p.
(právna úprava účinná do 30.6.2016), resp. obdobne ustanovenia § 257 CSP, účinného od 1.7.2016,
predstavujúcehomoderačnéprávosúdu,smerujúcekzmierneniudôsledkovresp.tvrdostiprávnejnormy

upravujúcej náhradu trov konania.

Podľa ust. § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.Aplikácia ust. § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na
priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,

pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Potreba použitia tohto ustanovenia je odôvodnená
tým, že by strohá aplikácia ustanovení o náhrade trov konania (§ 255, § 256 CSP) mohla viesť v
tomto konkrétnom prípade k nežiaducej tvrdosti. Musí však ísť o výnimočný prípad. Výnimočnosť môže
spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania.

Dôvody hodné osobitného zreteľa sa týkajú dvoch oblastí. Buď ide o určitý charakter konania alebo
procesnej situácie alebo o sociálne aspekty.

V danej veci nešlo o sociálne aspekty. Žalobca poukazoval na okolnosti, vyplývajúce z danej veci.
V tomto smere uviedol, že k zápisu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v jeho prospech
došlo v minulosti na základe delimitačného protokolu priamo zo zákona č.138 /1991 Zb. Až keď došlo

k zápisu vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam v prospech žalovaného, žalobca aktívne zisťoval
právne a skutkové dôvody straty svojho vlastníctva, pričom právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva
- osvedčenie o vydržaní vlastníctva, obsahoval nezrovnalosti, ktoré ho nemohli presvedčiť o tom, že
k vydržaniu došlo oprávnene. Za najpodstatnejšiu pokladal skutočnosť, že žalovaný formálne vznikol
dňa 30.11.1998, t.j. cca dva mesiace pred osvedčením o vydržaní, pričom z výpisu z obchodného

registra vyplýva, že nie je právnym nástupcom inej právnickej osoby, ani doň nebol vložený nemajetkový
vklad do imania a teda, nemohol si započítať 10 rokov oprávnenej držby svojho právneho predchodcu.
Vykonaným dokazovaním vo veci bolo síce preukázané, že správa k väčšine pozemkov v minulosti
svedčila štátnemu podniku Hutné stavby a preto nemohlo dôjsť k prevodu vlastníctva na žalobcu
podľa zákona č.138/1991 Zb., avšak zároveň bolo dostatočne preukázané, že ani medzi týmto štátnym

podnikom resp. obchodnou spoločnosťou Hutné stavby a.s. ( ktorá vznikla privatizačným procesom) a
žalovaným nie je žiadny priamy vzťah v zmysle právneho nástupníctva. Uvedené znamená, že k väčšine
pozemkov v roku 1999, t.j. v čase vydržania, v pozícii vlastníka nebol ani žalobca, ale ani žalovaný.

Súd k tomu uvádza:

Ako už súd konštatoval v odôvodnení rozsudku, posúdenie otázky existencie či platnosti právneho
titulu, na základe ktorého nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam žalovaný, resp.
posúdenie otázky, či žalovaný skutočne je alebo nie je vlastníkom, bolo pre rozhodnutie v predmetnej
veci irelevantné.

Z tohto dôvodu súd nepovažoval za potrebné vykonať v tomto smere ani osobitné dokazovanie
zamerané na zisťovanie, či žalovaný skutočne nadobudol vlastnícke právo vydržaním alebo iným
spôsobom, t.j. na zisťovanie pravdivosti tvrdenia žalovaného, že vlastnícke právo nadobudol prevodom
časti majetku spoločnosti Hutné stavby a.s., ktorá sa v roku 1997 zmenila na spoločnosť holdingového

typu (došlo aj k zmene obchodného názvu na Hutné stavby Holding a.s.), ktorá vytvorila niekoľko
dcérskych a vnučkovských spoločností , ktoré si vysporiadali majetkové vzťahy vzájomným odstúpením
časti majetkov, zámennými zmluvami a pod., s tým, že najprv (15.4.1998) vznikla dcérska spoločnosť
CITY SERVIS a.s., Letná 45, Košice, IČO:31 690 107 spojením so spoločnosťou HOTEL BANKOV a.s.
Košice a táto dcérska spoločnosť bola zakladateľom spoločnosti žalovaného a pri jeho založení došlo

aj k prevodu majetku, ktorý bol predmetom konania, na žalovaného.

Vzhľadom k tomu, že takéto dokazovanie pre rozhodnutie o žalobe nebolo potrebné a teda, nebolo
potrebné ani ustáliť záver vo vzťahu k tejto otázke, nemožno potom súhlasiť s názorom žalobcu, že
v konaní bolo dostatočne preukázané, že medzi štátnym podnikom Hutné stavby resp. obchodnou

spoločnosťouHutnéstavbya.s. ažalovanýmnieježiadnypriamyvzťahvzmysleprávnehonástupníctva
a teda, že žalovaný s určitosťou nebol v pozícii vlastníka.

Aj za predpokladu, že by žalovaný skutočne vlastníctvo platne nenadobudol, súd by žalobe vyhovieť
nemohol a teda, nemohol by určiť, že žalobca je vlastníkom sporných nehnuteľností. Vlastnícke právo

žalobcu, ktoré musí existovať v čase rozhodovania súdu o určovacej žalobe, v konaní preukázané
nebolo. Aktívna legitimácia na podanie žaloby na určenie vlastníckeho práva proti žalovanému by za
takéhoto predpokladu mohla svedčiť len inému subjektu, nie však žalobcovi.Zhrnúc vyššie uvedené, súd dospel k záveru, že v danej veci nejde o dôvody hodné osobitného zreteľa,
ktoré by odôvodňovali či už čiastočné alebo celkové nepriznanie náhrady trov. Odporcovi patrí náhrada
podľa zásad úspechu a neúspechu v konaní.

8.
Podľa ust. § 262 ods.1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

V súlade s vyššie citovaným ust. § 262 ods.1 CSP, vzhľadom k tomu, že predmetné uznesenie
je rozhodnutím ktorým sa konanie končí, súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že

priznal právo na náhradu trov žalovanému a to v pomere určenom percentom. Po právoplatnosti tohto
rozhodnutia o samotnej výške trov súd rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník (§ 262 ods.2 CSP).

9.

V konaní vznikli trovy aj štátu a to titulom znalečného, ktoré bolo priznané súdnemu znalcovi uznesením
č.k.24 C 30/2006-286 zo dňa 2.9.2013.

V novej úprave Civilného sporového poriadku, účinnej od 1.7.2016 absentuje osobitné ustanovenie,

ktoré by upravovalo náhradu trov, ktoré platil štát. Súd preto pri rozhodovaní vychádzal z článku 4 ods.1
CSP, podľa ktorého ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia
tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu
vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

Predmetnú otázku najbližšie čo do obsahu a účelu upravuje ust. § 255 CSP. Štát má právo na náhradu
trov, ktoré platil, v závislosti od výsledkov konania a teda, v závislosti od pomeru úspechu a neúspechu
strán sporu vo veci.

Ako už súd uviedol vyššie, žalobca mal v konaní v percentuálnom vyjadrení neúspech v rozsahu 94,7

% a úspech v rozsahu 5,3 %, preto je povinný nahradiť štátu trovy v rozsahu 94,7 %. Naopak, žalovaný
mal v konaní v percentuálnom vyjadrení úspech v rozsahu 94,7 % a neúspech v rozsahu 5,3 %, preto
je povinný nahradiť štátu trovy v rozsahu 5,3 %.

Opäť platí, že po právoplatnosti tohto rozhodnutia o samotnej výške trov štátu súd rozhodne

samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na súde,
proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa
odvolateľ domáha ( odvolací návrh ).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.