Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/204/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212231389
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:1212231389.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Miroslavy Púchovskej, členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej, JUDr. Miriam Boborovej Sninskej v
právnej veci žalobcu DECORE, s. r. o., 916 25 Brunovce 193, IČO:44 617 062, zastúpeného JUDr.
Jánom Legerským advokátom so sídlom Námestie sv. Anny 25, 911 01 Trenčín, IČO:34054081 proti
žalovanému AMARENA, s. r. o., 915 01 Nové Mesto nad Váhom, Košikárska 1436/19, IČO:46084401,
zastúpenému Advokátskou kanceláriou Geško, Hulín a partneri, s. r. o. , 821 08 Bratislava, Belehradská
33, korešpondenčná adresa XXX XX A., C. X, IČO:35922907, o ochranu proti nekalej súťaži, o odvolaní
žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 10CbPv/25/2012-242 zo

dňa 26. februára 2016 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 10CbPv/25/2012-242 zo dňa 26. februára 2016
v napadnutej časti výroku, ktorým súd žalobu zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania potvrdzuje.

II. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zdržať sa pri výkone
svojej podnikateľskej činnosti používania v akejkoľvek forme označenia obsahujúceho obchodné meno

žalobcu „F.“ a používania tohto označenia pri prezentácii tovarov a služieb ponúkaných žalovaným. Vo
zvyšku návrh zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zdržať sa pri výkone svojej podnikateľskej činnosti
používania v akejkoľvek forme označenia „P.“ a používania tohto označenia pri prezentácii tovarov a
služieb ponúkaných žalobcom a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca s poukazom na ust. § 44 a nasl. Obchod. zákonníka žiadal uložiť
žalovanému povinnosť zdržať sa pri výkone podnikateľskej činnosti používania obchodného mena „F.“

v akejkoľvek forme, zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie v sume 30.000,--eur a žalobcu
oprávniť uverejniť rozsudok na trovy žalovaného. Žalovaný vzájomným návrhom žiadal, aby súd
zakázal žalobcovi používať obchodné meno „P.“ pri podnikateľskej činnosti. Svoj návrh na primerané
zadosťučinenie v sume 30.000,--eur zobral počas konania späť a súd v tejto časti konanie zastavil.
Súd ďalej uviedol, že dňa 4.6. 2013 pre súdom účastníci uviedli, že niet medzi nimi sporu ohľadne
prvého výroku petitu návrhu a vzájomného návrhu o povinnosti účastníkov vzájomne sa pri výkone
svojej podnikateľskej činnosti, zdržať používania v akejkoľvek forme označenia patriaceho protistrane.

Spornou tak zostala len požiadavka žalobcu na uverejnenie rozsudku na trovy žalovaného a náhrada
primeraného zadosťučinenia v sume 30.000,--eur žalobcovi ( po čiastočnom späťvzatí vzájomného
návrhu žalovaným). Súd z vykonaného dokazovania konštatoval nekalosúťažné konanie účastníkov,
a preto návrhu žalovaného a žalobcu v časti prvej výrokovej vety o povinnosti účastníkov zdržaťsa pri výkone podnikateľskej činnosti používania označenia patriaceho protistrane v akejkoľvek forme
vyhovel. Predmetom sporu tak zostala požiadavka žalobcu na náhradu primeraného zadosťučinenia
v sume 30.000,--eur a oprávnenie uverejniť rozsudok na trovy žalovaného. Súd uviedol, že nárok

na primerané zadosťučinenie má prevažne objektívny charakter, a preto nie je viazaný na splnenie
akýchkoľvek subjektívnych podmienok. Primeranosť zadosťučinenia sa posudzuje z objektívnych a
subjektívnych hľadísk. Z faktu, že nárok na zadosťučinenie podlieha voľnej úvahe súdu, nemožno bez
ďalšieho vyvodiť, že súd nepotrebuje mať pre posúdenie primeranosti vymedzené určité kritériá, voľná
úvaha súdu neznamená ľubovôľu súdu, ktorý by bez posúdenia konkrétnych skutočností a okolností

porušovania práva určil, že práve táto výška je primeraná. Súd konštatoval, že žalobca jednoznačne
netvrdil a okrem všeobecného poukazu na zníženie príjmov dostatočne kvalifikovane nepreukázal
okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť taký rozsah jeho nemateriálnej ujmy, ktorá by mala byť
reparovaná práve primeraným zadosťučinením v peňažnej forme a uplatnenej sume. Podľa názoru
súdu nárok na primerané peňažné zadosťučinenie žalobcovi nevznikol. Príčiny zníženia jeho príjmov
jednoznačne nepotvrdil ani jeho účtovník a autor grafov, ktoré zníženie príjmov dokumentujú. Súd

zohľadnil aj skutočnosť, že konatelia účastníkov sú bývalí spoločníci a konatelia žalobcu a spory ich
obchodných spoločností sú v skutočnosti osobnými spormi ich rodinných príslušníkov, o čom svedčí
okrem ich agresívnej komunikácie najmä fakt, že F.L. (pôvodný „zakladateľ“ spoločnosti žalobcu a držiteľ
domény „F.“) a D. A. boli zbavení funkcie konateľov spoločnosti žalobcu súčasnými konateľmi žalobcu v
neprítomnosti. Priznanie primeraného zadosťučinenia žalobcovi by bolo preto okrem iného v rozpore s

dobrýmimravmi,pretosúdnávrhžalobcuvčastiprimeranéhozadosťučineniazamietol. Ďalejuviedol,že
aplikáciaust.§155ods.4O.s.p.prichádzapodľanázorusúdudoúvahylenvprípadeúplnéhovyhovenia
návrhu, a pretože žalobca uspel len čiastočne, súd zamietol jeho návrh na uverejnenie rozsudku na
trovy žalovaného.

3. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a keďže obe strany boli v konaní
úspešné len čiastočne súd právo na náhradu trov konania nepriznal ani jednej z nich.

4. Proti rozsudku podali v zákonom stanovenej odvolanie žalobca aj žalovaný. Žalobca uviedol, že
podáva odvolanie v časti výroku rozsudku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a navrhuje, aby

odvolací súd podľa § 220 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že
žalovaného zaviaže k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 3.330,--eur ako primerané zadosťučinenie
do troch dní a zároveň rozhodne, že žalobca je oprávnený uverejniť rozsudok na trovy žalovaného v
rozsahu obsahovo súvislých častí rozsudku, v ktorých sa konštatuje, že zo strany žalovaného došlo
k nekalosúťažnému konaniu na úkor žalobcu jednorázovým zverejnením v denníkoch S. N., B. a

W., a aby žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.
Uviedol, že pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti uplatneného nároku na primerané zadosťučinenie v
peniazoch vo výške 30.000,--eur, žalobca týmto odvolaním napáda rozsudok súdu prvého stupňa len v
rozsahu sumy 3.330,--eur, teda len v rozsahu tejto sumy sa týmto odvolaním domáha zmeny rozsudku
súdu prvého stupňa ohľadom tohto nároku a priznania primeraného zadosťučinenia v peniazoch.

Žalobca sa nestotožňuje s konštatovaním súdu prvého stupňa, že žalobca jednoznačne netvrdil a
kvalifikovane nepreukázal okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť obsah jeho nemateriálovej ujmy,
ktorá by mala byť reparovaná požadovaným primeraným zadosťučinením v peňažnej forme v uplatnenej
sume. Poukázal na to, že základným predpokladom takéhoto satisfakčného nároku v zmysle § 53
Obchod. zák. je existencia nekalosúťažného konania zo strany žalovaného ako osoby, proti ktorej bol

tento satisfakčný nárok uplatnený, pričom je nesporné, že takéto nekalosúťažné konanie zo strany
žalovaného bolo vykonaným dokazovaním preukázané a súd prvého stupňa práve z tohto dôvodu
vyhovel žalobe v časti uplatneného zdržiavacieho nároku. Tým bol podľa názoru žalobcu vytvorený
základný zákonný predpoklad aj na úspešné uplatnenie nároku na primerané zadosťučinenie, ktoré
žalobca zdôvodnil tvrdením, že vzhľadom na nekalosúťažné konanie žalovaného prišiel o mnohých

stálych zákazníkov (odberateľov), ktorí práve pod vplyvom nekalosúťažného konania žalovaného v
domnení, že komunikujú a obchodujú so žalobcom komunikovali a obchodovali so žalovaným, pričom
takéto tvrdenia žalobca preukazoval mnohými listinnými dôkazmi, predovšetkým v podobe emailovej
komunikácie a tiež praktickým znázornením poklesu tržieb práve v časových súvislostiach so začatím a
pokračovaním nekalosúťažného konania žalovaného popísaného v podanej žalobe a priebehu konania,

ktoré aj bolo nepochybne preukázané. Uviedol, že zo znaleckého posudku aj pri jeho posúdení len
ako listinného dôkazu vyplynuli mnohé podstatné skutočnosti, s ktorými sa súd prvého stupňa vôbec
nezaoberal, a na ktoré žiadnym spôsobom neprihliadol, hoci išlo o skutočnosti, pre posúdenie dopadu
nekalosúťažného konania na podnikateľskú činnosť žalobcu veľmi dôležité a zároveň išlo o skutočnosti,ktorými žalobca dôvodnosť uplatneného satisfakčného nároku preukazoval. Okrem znaleckého
posudku žalobca predložil početnú emailovú komunikáciu, z obsahu ktorej bolo zrejmé, že práve
v dôsledku nekalosúťažného konania žalovaného došlo k narušeniu predtým trvajúcich obchodných

vzťahom medzi žalobcom a jeho zákazníkmi. Žalobca preukázal predloženými listinnými dôkazmi aj
časovú súvislosť medzi zisteným nekalosúťažným konaním žalovaného a poklesom tržieb, ku ktorému
u žalobcu došlo práve pod vplyvom takéhoto zakázaného konania žalovaného. Má za to, že poukaz
súdu prvého stupňa na existenciu aj osobných sporov medzi konateľmi a spoločníkmi účastníkov
nemá pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu na primerané zadosťučinenie v peniazoch

žiadne opodstatnenie. Žalobca si uplatňuje v rámci tohto odvolania nárok na primerané zadosťučinenie
v peniazoch len v sume 3.330,--eur a len v tejto časti napáda zamietajúci výrok rozsudku súdu
prvého stupňa. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti uplatneného nároku na uverejnenie rozsudku
žalobcu na trovy žalovaného, aj v tejto časti považuje žalobca rozsudok za nesprávny. Je zrejmé,
že aj takto uplatnený nárok má určitý satisfakčný aj reparačný charakter a uverejnenie rozsudku má
napomôcť jednak k očisteniu mena žalobcu a jednak k ujasneniu situácie vyvolanej rušivým stavom

(nekalosúťažným konaním žalovaného), predovšetkým u zákazníkov a obchodných partnerov žalobcu.
Uviedol, že súd zamietnutie žaloby v časti tohto nároku odôvodil len poukazom na procesné ustanovenie
§ 155 ods. 4 O.s.p., s tým, že túto argumentáciu súdu nepovažuje za správnu, pretože za plný úspech
žalobcu vo veci nekalosúťažného konania je potrebné považovať už zistenie, že žalovaný sa takéhoto
konania voči žalobcovi dopustil. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil v zmysle petitu odvolania a zároveň aby žalovaného
zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania, ktorých výšku žalobca vyčíslil
na sumu 725,05 eur pozostávajúcu zo súdneho poplatku za odvolanie vo výške 531,--eur, z odmeny
za zastupovanie žalobcu advokátom za jeden úkon právnej služby - odvolanie proti rozsudku spolu s
režijným paušálom a 20 % DPH vo výške 194,05 eur.

5. Proti rozsudku v časti výroku, ktorým súd nepriznal žiadnemu z účastníkov konania právo na
náhradu trov konania podal odvolanie žalovaný, ktorý uviedol, že súd vyhovel návrhu žalobcu a
vzájomnémunávrhužalovanéhovčastiprvejvýrokovejvetyopovinnostiúčastníkovzdržaťsaprivýkone
podnikateľskej činnosti používania označenia patriaceho protistrane v akejkoľvek forme. Predmetom

sporu však bola aj požiadavka žalobcu na náhradu primeraného zadosťučinenia v sume 30.000,--eur a
oprávnenie uverejniť rozsudok na trovy žalovaného. V tejto časti bol návrh žalobcu súdom zamietnutý,
keď podľa názoru súdu tento nárok žalobcu by nevznikol. Žalovaný sa nestotožňuje s názorom súdu, že
obe strany boli v konaní úspešné len čiastočne, keďže súd plne vyhovel žalovanému a určil povinnosť
žalobcu zdržať sa pri výkone podnikateľskej činnosti používania označenia patriaceho protistrane v

akejkoľvek forme a naopak návrh žalobcu bol v časti o zaplatenie 30.000,--eur zamietnutý a žalobca bol
v tejto časti neúspešný. Podľa názoru žalovaného jeho úspech bol v pomere 2/3 ku 1/3. V prípade, ak by
konanie prebiehalo len vo výroku o nepeňažné plnenie, úspech oboch účastníkov konania by bol v tomto
prípade rovnaký a bol by na mieste postup súdu podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. V prejednávanom spore
však nejde o tento prípad, a preto je žalovaný tohto názoru, že výrok prvostupňového súdu o trovách

konania nezohľadnil mieru úspechu žalovaného vo veci samej. Ďalej uviedol, že v prípade, ak by súd
priznal náhradu trov právneho zastúpenia za úspech v prípade výrokov na nepeňažné plnenie, účastníci
konania by mali navzájom nárok na náhradu trov konania v zmysle rovnajúcej sa 1/13 výpočtového
základu.Jepotrebnévziaťdoúvahyskutočnosť,žehodnotaúkonyprávnejslužbyjepripeňažnomplnení
vsume469,74eurakeďženeúspechžalobcuvprípadepeňažnéhoplneniabolvprejednávanomsporev

plnom rozsahu, zakladá táto skutočnosť nárok žalovaného na náhradu trov konania. Žalovaný poukázal
aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 5.2013 sp. zn. 4 M Cdo 3/2012. V odvolaní si žalovaný
uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v sume 8.208,37 eur. Súčasne si uplatnil náhradu trov odvolacieho
konania za 1 úkon právnej služby spolu vo výške 292,24 eur. Navrhol, aby na základe uvedených
skutočností odvolací súd odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a napadnutý rozsudok Okresného súdu

Banská Bystrica v napadnutej časti zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alternatívne
aby v zmysle § 220 O.s.p. napadnutý rozsudok zmenil a priznal žalovanému náhradu trov konania.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalobca napadol rozsudok súdu prvého
stupňa samostatným odvolaním smerujúcim len do výroku o zamietnutí zvyšnej časti žaloby vo veci

samej, pričom výrok rozsudku o náhrade trov konania odvolaním nenapadol, pretože tento považuje
v celom rozsahu za správny a zákonný. Odvolacie námietky žalovaného smerujúce proti správnosti
výroku rozsudku o náhrade trov konania sú podľa žalobcu celkom nedôvodné a založené na neúplných
a nesprávnych tvrdeniach o predmete konania vo veci samej. Je pravdou, že v čase vyhláseniarozsudku súdu prvého stupňa v tejto veci boli predmetom konania už len dva vzájomné nároky
účastníkov na nepeňažné plnenie a jeden nárok na peňažné plnenie uplatňovaný len žalobcom,
avšak pôvodne bol predmetom konania rovnaký nárok na peňažné plnenie uplatňovaný v rovnakej

peňažnej sume 30.000,--eur zo strany žalovaného proti žalobcovi v zmysle vzájomnej žaloby zo dňa
20.3.2013. Následne žalovaný podaním zo dňa 10.9.2013 vzal vzájomnú žalobu v časti o zaplatenie
primeraného zadosťučinenia vo výške 30.000,--eur späť, pričom súd prvého stupňa v dôsledku takéhoto
procesného postupu žalovaného rozhodol o zastavení konania v tejto časti vzájomnej žaloby uznesením
vyhláseným na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 14.1.2014, pričom z obsahu zápisnice vyplýva, že

súčasťou rozhodnutia o zastavení konania tejto časti žaloby nebolo rozhodnutie o náhrade trov konania
v zastavenej časti konania, kde by žalobcovi patrila náhrada trov konania v zmysle ust. 146 ods. 2 veta
prvá O.s.p. proti žalovanému. Súd prvého stupňa potom správne postupoval, keď pri rozhodovaní o
celkovej náhrade trov konania v konečnom rozhodnutí vychádzal z toho, že účastníci mali vo veci len
čiastočný úspech, a preto v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. vyslovil , že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania. Je zrejmé, že pri posúdení miery úspechu a neúspechu účastníkov v konaní bolo

potrebné vychádzať z toho, že obaja účastníci navzájom uplatňovali voči sebe nároky na nepeňažné
plnenie, ktorým bolo vyhovené a nároky na peňažné plnenie v úplne rovnakej výške. Vo vzťahu k
vzájomnému nároku žalovaného bolo konanie zastavené pre späťvzatie vzájomnej žaloby v tejto časti,
teda žalovaný zavinil, že konanie sa muselo v tejto časti zastaviť a je povinný nahradiť trovy žalobcovi.
Vo vzťahu k nároku žalobcu bola žaloba v tejto časti zamietnutá, teda platí, že žalovaný bol v tejto časti

uplatneného nároku úspešný a žalovanému by tak za splnenie ďalších podmienok (ktoré však v tejto
veci splnené neboli) mohol súd priznať náhradu trov konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. Súd však
postupoval za tohto stavu správne, keď mieru úspechu a neúspechu účastníkov v konaní z hľadiska
rozhodnutia o celkovej náhrade trov konania posúdil ako rovnomernú, a preto na základe § 142 ods.
2 O.s.p. vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Navrhol, aby odvolací

súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním žalovaného, teda vo výroku o náhrade
trov konania ako vecne správny potvrdil a zároveň žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi
náhradu trov odvolacieho konania, ktorých vyčíslil sumou 331,74 eur, predstavujúcou odmenu za jeden
polovičný úkon právnych služieb + režijný paušál + 20 % DPH.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca v celom podanom odvolaní ignoruje
fakt, že súd konštatoval existenciu nekalosúťažného konania ako na strane žalovaného voči žalobcovi,
tak aj na strane žalobcu voči žalovanému. Vzhľadom na to, že satisfakčný nárok je zároveň sankčným,
bolobyextrémnenelogické,aksúdkonštatovalexistenciunekalosúťažnéhokonania naobochstranách,
aby jednej strane zároveň priznal primerané zadosťučinenie. Žalovaný má za to, že pri priznaní

zadosťučinenia by súd navyše musel zohľadniť aj fakt, že v rámci sporov medzi stranami je mimoriadne
ťažké určiť, do akej miery má na úbytok zákazníkov žalobcu vplyv údajné nekalosúťažné konanie
žalovanéhoadoakejmierytotoovplyvnilvýlučnetenfakt,žespoločníciakonateliažalovanéhobolitesne
pred založením spoločnosti žalovaného spoločníkmi a konateľmi žalobcu, zákazníci ich teda logicky
mohli v novom subjekte vyhľadať výlučne na základe osobných vzťahov, prípadne preferencií, ktoré si s

jednotlivými spoločníkmi a konateľmi vytvorili. Žalovaný je tiež presvedčený, že odliv zákazníkov žalobcu
mohlo spôsobiť aj jeho vlastné správanie, konkrétne, keď A. A. a W. A. okamžite po odvolaní konateľov
F.L. a D. A. začali svojim bývalým spoločníkom ako aj zákazníkom písať rôzne emailové správy, ktoré
mali často krát extrémne vulgárny, urážlivý a osočujúci charakter voči spoločníkom žalovaného, pričom
sa W. A. a A. A. týmto spôsobom prezentovali verejne, a to aj pred svojimi zákazníkmi, napr. na H.

profile. Podľa žalovaného je zrejmé, že toto správanie konateľov a spoločníkov žalobcu muselo mať
na ich zákazníkov veľmi negatívny vplyv, keďže išlo o konfrontačné a vulgárne správanie a zaťahovanie
tretích osôb do súkromných konfliktov v jednotlivých spoločnostiach. Na základe uvedeného žalovaný
navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu zamietol, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a zaviazal
žalobcu k úhrade trov odvolacieho konania , ktoré žalovaný vyčíslil v sume 179,60 eur za 1 úkon právnej

služby s režijným paušálom a DPH.

8. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa ust. § 34 zák. č. 160/2005 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolania v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc
viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval

za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ust. § 381 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, že
odvolania žalobcu a žalovaného nie sú dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10.Podľa§387ods.2CSP aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody

11. Podľa § 383 CSP Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie

okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

12. Predmetom odvolacieho konania je rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej návrh žalobcu na
priznanie primeraného zadosťučinenia v sume 30.000,--eur a oprávnenia uverejniť rozsudok na trovy
žalovaného zamietol a v časti, v ktorej rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania.

13. Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že v rámci odvolania uplatňuje nárok na primerané
zadosťučinenie v peniazoch len v sume 3.330,--eur a len v tejto časti napáda zamietajúci výrok rozsudku
súdu prvej inštancie a tiež ho napáda v časti, v ktorej súd zamietol možnosť priznať v rozsudku
žalobcovi právo uverejniť rozsudok na trovy žalovaného.

14. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca sa žalobou domáhal uložiť žalovanému povinnosť
zdržať sa pri výkone podnikateľskej činnosti používania obchodného mena „F.“ v akejkoľvek forme,
zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie v sume 30.000,--eur a žalobcu oprávniť uverejniť rozsudok
na trovy žalovaného. Žalovaný vzájomným návrhom žiadal súd zakázať žalobcovi používať obchodné

meno „P.“ pri podnikateľskej činnosti. Svoj návrh na primerané zadosťučinenie v sume 30.000,--
eur zobral počas konania späť, preto v tejto časti súd prvej inštancie konanie zastavil. V priebehu
konania účastníci uviedli, že medzi nimi niet sporu ohľadne prvého výroku návrhu a vzájomného
návrhu o povinnosti účastníkov vzájomne sa pri výkone svojej podnikateľskej činnosti zdržať používania
v akejkoľvek forme označenia patriaceho protistrane. Spornou tak zostala požiadavka žalobcu na

uverejnenie rozsudku na trovy žalovaného a náhrada primeraného zadosťučinenia v sume 30.000,--eur
žalobcovi.

15. Podľa § 53 Obchodného zákonníka osoby, ktorých práva boli nekalou súťažou porušené alebo
ohrozené, môžu sa proti rušiteľovi domáhať, aby sa tohto konania zdržal a odstránil závadný stav. Ďalej

môžu požadovať primerané zadosťučinenie, ktoré sa môže poskytnúť aj v peniazoch, náhradu škody a
vydanie bezdôvodného obohatenia.

16. Osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené nekalou súťažou môže oproti rušiteľovi domáhať
aj primeraného zadosťučinenia. Požadovať zadosťučinenie v peniazoch je namieste vtedy, ak jej vznikla

iná, než majetková ujma a ak by jeho nepeňažná forma neposkytovala primerané zadosťučinenie.

17. Nekalou súťažou je konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže
a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje (§ 44
ods. 1 Obchod. zák.). Odvolací súd preskúmaním veci prišiel k záveru, že tak žalobca ako aj žalovaný

sa dopustili nekalosúťažného konania, čo bolo v konaní pred súdom prvej inštancie preukázané a
nebolomedzistranamisporusporné.Spornýzostalnárokžalobcunaprimeranézadosťučinenie,ktorého
pôvodnú výšku 30.000,--eur znížil v odvolaní proti rozsudku, keď si uplatňoval už len sumu 3.330,--eur.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal okolnosti, z ktorých
by bolo možné vyvodiť taký rozsah jeho nemateriálnej ujmy, ktorá by mala byť reparovaná primeraným

zadosťučinením v peňažnej forme. Súd prvej inštancie v priebehu konania mal za preukázané okrem
skutočnosti, že žalobca a žalovaný sú súťažiteľmi na trhu aj konflikty konateľov účastníkov a verbálne
útoky a osočovanie. Je pravdou, že poškodený má okrem iného nárok aj na poskytnutie primeraného
zadosťučinenia. V tomto prípade však boli v konaní poškodenými obidvaja účastníci tak žalobca ako aj
žalovaný, keďže obidvom stranám sporu súd prvej inštancie uložil povinnosť zdržať sa pri výkone svojej

podnikateľskej činnosti používania v akejkoľvek forme označenia patriaceho protistrane. V konaní bolo
konštatované vzájomné nekalosúťažné konanie tak žalobcu ako aj žalovaného, z týchto skutočností
potom odvolací súd odvodil záver, že žalobca nárok na primerané zadosťučinenie nemá, a to ani v
rozsahu 3.330,--eur, ktoré si uplatňoval v odvolaní, keďže nepreukázal skutočnosti, na základe ktorýchby mu súd primerané zadosťučinenie mohol priznať. Potom sa stotožnil aj s odôvodnením rozsudku
súdu prvej inštancie v tom smere, že by aplikácia ust. § 155 ods. 4 O.s.p. prichádzala do úvahy len v
prípade úplného vyhovenia návrhu a keďže žalobca bol úspešný len čiastočne, súd správne zamietol

jeho nárok na uverejnenie rozsudku na trovy žalovaného.

18. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku, ktorým rozhodol, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania z dôvodu, že súd prvej inštancie podľa ust. § 142
ods. 2 O.s.p. správne rozhodol, že v konaní boli čiastočne úspešné obe strany. Je pravdou, že žalobca

si uplatňoval aj primerané zadosťučinenie vo výške 30.000,--eur a právo na uverejnenie rozsudku na
trovy žalovaného, v ktorej časti bol žalobca neúspešný, avšak treba poukázať na to, že pôvodne si vo
vzájomnom návrhu primerané zadosťučinenie v takej istej výške ako žalobca, teda vo výške 30.000,--eur
uplatňoval aj žalovaný, ktorý zobral počas konania v tejto časti žalobný návrh späť, a súd prvej inštancie
v tejto časti samostatným uznesením konanie zastavil. Ak súd rozhodne o čiastočnom späťvzatí návrhu,
zastaví konanie v časti, v ktorej bol návrh zobratý späť. Nie je vylúčené, aby už v tomto uznesení

rozhodol o trovách tej časti konania, ktorá bola zastavená, avšak z hľadiska hospodárnosti konania
bude rozumnejšie, aby o celkových trovách rozhodol súd až v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí
ako celok. Keďže pri čiastočnom späťvzatí nerozhodol o trovách konania, rozhodol o nich v konečnom
rozhodnutí, teda v napadnutom rozsudku. Podľa ust. § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. platného a účinného v
čase rozhodovania súdu prvej inštancie ak niektorý z účastníkov zavinil, že sa konanie muselo zastaviť,

je povinný uhradiť jeho trovy. V prípade, že by súd prvej inštancie pri čiastočnom zastavení konania
rozhodoval o trovách konania, bol by zrejme žalovaný zaviazaný nahradiť trovy konania žalobcovi,
pretože bol to žalovaný, ktorý zapríčinil, že konanie sa muselo zastaviť, keďže vzal žalobu v časti
o priznanie primeraného zadosťučinenia späť bez viny žalobcu. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo
správne o trovách konania rozhodnuté súdom prvej inštancie podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keďže aj žalobca aj žalovaný boli v konaní
čiastočne úspešní.

19. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1,2 CSP
ako vecne správny potvrdil.

20. Odvolací súd aplikoval v konaní princíp okamžitej aplikability procesno-právnych noriem, teda novú
procesnú úpravu použil aj toto konanie, aj keď začalo predo dňom účinnosti CSP, t. j. pred 1.7.2016,
v súlade s ust. § 470 CSP.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže aj žalobca aj
žalovaný boli v odvolacom konaní čiastočne úspešní.

22. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).