Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. august 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/273/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6609205218
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 08. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6609205218.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421 proti povinnej W. P., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom O. č. XXX, XXX XX O. (dedič po poručiteľovi U. P., nar. XX.XX.XXXX,
zomr. XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom O. č. XXX, XXX XX O.) vedenej súdnym exekútorom JUDr.

Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad, so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX
2025/09, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 729,77 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č.k. 5Er/370/2009-24 zo dňa 30. apríla 2013, takto

r o z h o d o l :

I. Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a .

II. Uznesenie Okresného súdu Lučenec č.k. 5Er/370/2009-24 zo dňa 30. apríla 2013 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. V odôvodnení
uviedol, že exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len
„rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 12643/08 zo dňa 12.12.2008 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).
Predmetný rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere zo dňa 02.05.2008 (ďalej

len „Zmluva“), ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru („VPPÚ“).
Tieto v bode 17 ustanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami, budú riešené
alternatívne pred vyššie uvedeným rozhodcovským súdom, alebo pred všeobecným súdom v zmysle
Občianskeho súdneho poriadku, v závislosti od toho, kde žalujúca strana podá návrh na začatie konania.
Sodkazomnaust.§45 zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní(ďalejlen„ZoRK“)okresnýsúd
ex offo preskúmal rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok. Zmluvu

o úvere vyhodnotil, ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a to s prihliadnutím na povahu zmluvných strán,
predmet podnikateľskej činnosti oprávneného, ako aj na samotný obsah zmluvy. Poukázal na povinnosť
súdov dodržiavať komunitárne právo a v tejto súvislosti aj ochranu spotrebiteľa v Smernici Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „Smernica“), ktorá
bola do nášho právneho poriadku implementovaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 1. apríla 2004
(okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej

republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník. Konkrétne okresný súd poukázal
na ust. čl. 6 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 a prílohu Smernice obsahujúcu indikatívny zoznam neprijateľných
podmienok, najmä na bod 1 písm. q) spomínanej prílohy. Podporne poukázal na judikatúru Súdneho
dvora EÚ, v zmysle ktorej systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom, alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky

pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000,
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941). Ďalej okresný súduviedol, že rozhodcovská doložka nebola v Zmluve individuálne dojednaná, čo jasne vyplýva z jej
zaradenia do všeobecných podmienok Zmluvy. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná,
formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že aj keď

rozhodcovské konanie nebolo dojednané, ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, spotrebiteľ
sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú
obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho
štátu neprijateľným javom - podmienkou. Vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere (viď aj ust. §
53 ods. 9 OZ v súčasnom znení) je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo

voľby medzi rozhodcovským súdom, alebo všeobecným súdom podľa Občianskeho súdneho poriadku,
bude takmer vždy oprávnený (veriteľ), nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti
s mierou povinností povinného (dlžníka), zabezpečuje takmer úplnú dominanciu oprávneného v tomto
zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka- povinného. Oprávnený
koncipovaním rozhodcovskej doložky sledoval pravdepodobne to, aby v prípade vzniku sporov zo
zmluvy boli tieto riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie

jeho nákladov a reálneho zaťaženia spotrebiteľa pri uplatňovaní jeho práv. V konečnom dôsledku k
závažnému narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami dochádza už samotnou skutočnosťou,
že spotrebiteľovi nie je daná možnosť v prípade podania žaloby na rozhodcovský súd domáhať
sa konania na všeobecnom súde v mieste jeho bydliska. Podpisom takejto zmluvy sa spotrebiteľ
vzdáva práva na účinnú právnu ochranu, čo je neprijateľným javom. Z vyššie uvedeného vyplýva, že

rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo
strany zmluvných strán, pretože rozhodcovská doložka obsiahnutá v Zmluve o úvere, je už v čase jej
uzatvárania neprijateľnou podmienkou, a preto je ako taká, už od počiatku neplatná. Rozhodcovský
rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie ,
preto okresný súd s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie
okresného súdu. V odôvodnení namietol predovšetkým nedostatok právomoci exekučného súdu
preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, čím porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu

- zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal
súlad exekučného titulu so zákonom, s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu, je v oblasti
prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením
§ 43 Zákona o rozhodcovskom konaní, a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského

rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku.
Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný
žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného
ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom exekučného súdu, všetky svoje justičné práva
spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia

ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd , je v priamo
rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii,
keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný),
vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového
obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva, alebo

povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon
o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt, alebo jeho účinky
právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné
deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný
súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom

prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na
účastníkov konania. Oprávnený ďalej namieta, že ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje
konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku
rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné

mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinný by sa tak mohol vždy
spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bol by zbavený zákonného bremena tvrdenia,
dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského
rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania. Oprávnený je pritom v konanípred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno
ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti
účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo

exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie
tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.
Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na Smernicu Rady 93/13/
EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho

dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že
je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje,
že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu
možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou
svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V
odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi

oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe
zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase
povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere
spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako
podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na

to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale
vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Oprávnený
namieta aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania
vo výške 0,25% za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi

sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v
zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie
je tak v rozpore s dobrými mravmi, ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený
poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej,
že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z

omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje
na rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška
úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto
stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Obdo
26/2004 zo dňa 22.09.2005, č.k. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je

možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť
úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých

úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je
sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne
a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom
skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal
exekučnýtitulzasúladný,keďudelilsúdnemuexekútorovipoverenienavykonanieexekúcie.Odvydania

exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne, ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie
okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Dňa 10.08.2012 bol okresnému súdu doručený návrh oprávneného na prerušenie konania postupom
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odvolateľ znovu
napadol priamu aplikáciu smerníc Európskej únie a rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie. Uviedol,
že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresované iba členským štátom a
nie všetkým fyzickým a právnickým osobám, teda ak bola smernica prebratá do slovenského poriadku

správne a včas, je nutné najmä z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. V tejto
súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku vo veci Marschall
z 26. februára 1986, podľa ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa
na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Na rozdiel od okresného súdu, ktorý tvrdil, že smernicaRady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom
konaní za ustanovenie neprimerané, bol toho názoru, že toto tvrdenie je nepreukázanou domnienkou
súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení.

Poukázal na slovenské znenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
upravujúcim neprijateľné podmienky a porovnal ho s rôznymi jazykovými verziami, z ktorých vyplýva,
že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným
typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať
príslušné hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového

práva,jepotrebnétextúniovéhopredpisuskúmaťvovšetkýchjehoúradnýchjazykovýchverziáchavziať
do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Namietal, že okresný súd sa nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedeným v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,
prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Podľa názoru
oprávneného je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu
Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť

daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských
zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Podľa názoru
oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/
EHS a najmä s ustanovenia čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Z uvedených dôvodov navrhol,

aby odvolací súd konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej
únie predložil prejudiciálne otázky v znení:
1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov?
2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred

stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo

však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu“?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa § 212
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd
rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania.

Odvolací súd zistil, že oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné postupom podľa ust.

§ 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol o
predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.

Podľa § 109 ods. 1 písm. a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak
c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

medzinárodnej zmluvy.

Odvolací súd k návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, pretože žiadal, aby súdpredložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev,
na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto
prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v danom

prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie predbežnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej veci postupuje
ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky oprávneným
za neopodstatnené a irelevantné, pretože súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo ustanovenia

týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani písm. g) ods. 1 prílohy k tejto smernici, výklad
ktorého ustanovenia oprávnený žiadal v prvej otázke. Súd v danom prípade predovšetkým aplikoval
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Aj v prípade,
ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné, judikatúra Súdneho dvora
Európskej únie upravuje výnimky z povinnosti predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa práva Európskej

únie, ak je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Ide o prípady, ak
existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ak výklad a správna aplikácia práva
Európskej únie je súdu úplne zjavná. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke
týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým
skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti, alebo výkladu úniového práva,

je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť
konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade
alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym
súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená

Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu
konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie
ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Pokiaľ ide o prvú otázku odvolateľa, ktorá mala byť podľa oprávneného predložená Súdnemu dvoru

EÚ, odvolací súd uvádza, že táto otázka nie je predmetom predmetného sporu, teda nemá vplyv
na výsledok samotného sporu. Rovnako ako okresný súd, ani odvolací súd nezastáva názor, že by
zákon vylučoval rozhodovanie sporov so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR (pozri napr. sp. zn. 6 Cdo 1/2012
a pod. ). K druhej otázke formulovanej oprávneným, odvolací súd uvádza, že základné predpoklady

pre posudzovanie zmluvných podmienok, sú upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol
transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a
nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný
súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom
dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán

vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, súd ju bude považovať za neprijateľnú bez ohľadu
na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k
tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v
§ 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky tak, ako je uvedená
v druhej navrhnutej otázke smerovanej Súdnemu dvoru EÚ nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou

podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že
rozhodcovskádoložkaoprávnenéhonebolasospotrebiteľomindividuálnedohodnutá,spôsobujeznačnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou.Sohľadomnauvedenéskutočnostiodvolacísúdnepovažujeanidruhúotázkuformulovanú
oprávneným, za relevantnú pre rozhodnutie prejednávaného sporu. V súvislosti s treťou otázkou,

ktorú oprávnený nastolil, odvolací súd odkazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách,
dokonca je povinnosťou súdu vyvodiť z prípadného záveru o nekalej zmluvnej podmienke, všetky
relevantné dôsledky vyplývajúce z vnútroštátneho práva. Podľa slovenského právneho poriadku je
takýmto následkom zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že
pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Súd teda
môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi v súlade s
vnútroštátnym právnym poriadkom. Potom takýto postup súdu nie je v rozpore ani s článkom 17 Chartyzákladných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve
na spravodlivý proces.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený
žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení O.s.p. a Exekučného
poriadku, preto odvolací súd zamietol návrhy oprávneného na prerušenie konania.

Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu. Z predloženého

spisu zistil, že oprávnený a poručiteľ povinnej, ako dlžník uzatvorili Zmluvu, súčasťou ktorej sú aj VPPÚ.
Tieto v bode 17 stanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú z predmetnej zmluvy, vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom centrom zriadeným
a vedeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, alebo cestou príslušného súdu SR v súdnom konaní podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Predmetná zmluva bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, na

základe ktorého žiadal oprávnený vykonať exekúciu voči povinnej. Okresný súd v napadnutom
rozhodnutí označil rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) za vydaný v rozpore so zákonom. Poukázal
na to, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, nie je dojednaná
individuálne a svojím znením znemožnila voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom v prípade, že oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Ďalej okresný súd za použitia

Smernice, ktorá podľa názoru okresného súdu slúži pre výklad vnútroštátneho práva, ako interpretačné
pravidlo v spotrebiteľských právnych vzťahoch, označil rozhodcovskú doložku, na základe ktorej konal
rozhodcovský súd, za neprijateľnú podmienku.

Odvolací súd sa primárne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na

ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka; ďalej len „OZ“).
Odvolací súd preskúmaním rozhodcovskej doložky, ako aj rozhodcovského rozsudku dospel k záveru,
že predmetný rozhodcovský rozsudok nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu,

a to vzhľadom na tú skutočnosť, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, ktorá ako
absolútne neplatný právny úkon založila právomoc rozhodcovského súdu na konanie v tejto veci.
OprávnenýuzavrelspovinnouZmluvu,ktorájevzmysleust.§52anasl.Občianskehozákonníkavznení
účinnom v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou, a to s prihliadnutím na povahu účastníkov,
obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári. Preto je potrebné na

tento úverový vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinnou) aplikovať ustanovenia
spotrebiteľského práva. Pre posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce
akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či ide o poskytnutie peňažných
prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a
pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno

úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu. Občiansky zákonník len exemplifikatívne
v ustanovení § 53 ods. 3 ustanovuje, ktoré podmienky možno považovať za neprijateľné. Je nutné
v širšom kontexte vychádzať i z osobitnej právnej úpravy zákona č.. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, ktorý definuje zmluvné strany a podľa tohto zákona je zakázané konanie v rozpore s
dobrými mravmi, pričom konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely vyššie uvedených zákonov

rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie,
alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, prípadne
ktoré môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti,
zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných
strán a porušovanie zmluvnej slobody. Zmluva o úvere uzavretá dňa 16.04.2008 medzi oprávneným

a povinnou obsahuje ustanovenia (dojednania), ktoré sú v rozpore s deklarovanými zásadami. Túto
zmluvu možno nesporne považovať za typovú zmluvu podľa zákona o ochrane spotrebiteľa v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých
prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Význam
spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu -

spotrebiteľa z jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ
ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za
ktorých dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť
práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a zo zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienkyjednostranneprostredníctvomformulárovýchzmlúv.Ochranespotrebiteľavenujemimoriadnupozornosť
aj Európska únia. Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa je smernica Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993, ktorá bola do slovenského

právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinným od 1. apríla 2004, okrem § 60, ktorý
nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej
únii). Okrem toho, že tento zákon novelizoval Občiansky zákonník, smernica má aj tzv. nepriame účinky,
takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských
právnych vzťahov. Predmetná zmluva o úvere, ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje

podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán nielen
v oblasti sankcií, ale za neprijateľnú podmienku treba v prvom rade považovať dojednanie o tzv.
rozhodcovskej doložke. V prípade rozhodcovskej doložky ako takej a rozhodcovského konania, odvolací
súd poukazuje na niekoľko nedostatkov, súhrnom ktorých dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok
je nespôsobilý, resp. protizákonný exekučný titul, a to z nasledovných dôvodov:
1/ Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do

všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná,
formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že podpisom
zmluvy, obsahom ktorej sú aj VPPÚ a rozhodcovská doložka, sa povinná reálne vopred vzdala práva
na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je
v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Obsah rozhodcovskej doložky bol

veriteľom vopred pripravený ešte pred uzavretím samotnej zmluvy a rozhodcovská doložka, ktorá mala
v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa
dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak fakticky nerovného
stavu medzi poskytovateľom úveru - oprávneným a spotrebiteľom - povinnou.
2/ Rozhodcovský súd postupoval nesprávne aj v prípade posudzovanie právneho nároku žalobcu

(oprávneného). V súlade s jednotlivými ustanoveniami ZoRK sa mal zaoberať nielen samotnou
platnosťou rozhodcovskej doložky, teda či má pôsobnosť na rozhodovanie v danom konaní, čo v tomto
prípade nemá vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, ale v súlade s ust. § 33 ZoRK bol
povinný zaoberať sa aj otázkou, či uplatnený nárok nie je nárokom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej
zmluvy. V zmysle citovaného ustanovenia nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza,

alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo
spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov
na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
3/Obchodnépodmienky,atedaanirozhodcovskádoložkanebolitechnickyspojené,aleajbezohľaduna
túto skutočnosť nemožno z uvedenej formy vyvodiť jasný záver, že prílohy k zmluve, na ktoré odkazuje či

už samotná Zmluva alebo ustanovenia VPPÚ, obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov Zmluvy, že
sú s ňou riadne oboznámení a súhlasia s jej znením a obsahom. Zmluvné strany musia byť pri podpise
návrhuzmluvyriadneoboznámenénielensoZmluvou,aleajvšetkýmiobchodnýmipodmienkamiainými
prílohami Zmluvy. Z predložených dokladov však nevyplýva, že by predložené VPPÚ boli platné v čase
uzavretia Zmluvy, nakoľko to nie je možné vyvodiť z nedatovaného a nepodpísaného dokumentu. (viď.

Uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 245/2010 z 30.11.2011). Úprava formy rozhodcovskej zmluvy v ust. §
4 ZoRK je prísne striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka v danom prípade
nebola dodržaná.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa

uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože v zmysle výkladu Smernice,
ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere v čase jej uzatvárania neprijateľnou
podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká, už od počiatku neplatnou
podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže
byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. Cieľom rozhodcovskej

zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom, ako súkromnou osobou, na ktorého
zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je
význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pre prípad vzniku sporu súkromná osoba rozhoduje
o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej
zmluvy.

Odvolací súd zdôrazňuje, že exekučný súd je povinný v každom štádiu vedenia exekúcie, skúmať
podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Vzhľadom na skutočnosť, že
Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým, t.j. či už sozákonom hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru, podľa názoru
Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných
hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd tiež poukazuje aj na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27.januára 2007 (publikovaný v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998) a na novšie rozhodnutie
sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku zastavenia exekúcie z
dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je teda nepochybné, že v
kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.

Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je exekučný titul materiálne vykonateľný,
t.j. či ho vydal oprávnený subjekt. Odvolací súd podporne odkazuje aj na európsku judikatúru, konkrétne
rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, v ktorom Súdny dvor
v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého

vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3
a 4 Smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je
viazanýtoutopodmienkou.Knámietkeodvolateľaoporušeníústavnegarantovanýchprávoprávneného,
ako účastníka konania, práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred

súdom odvolací súd uvádza, že okresný súd dospel k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky na podklade listinných dôkazov, ktoré predložil oprávnený, preto nie je možné konštatovať
porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Odvolací
súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou
Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-

76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

Odvolateľ tiež namietol neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora ES,
čo z pohľadu odvolacieho súdu nemá zásadný význam, keďže okresný súd napadnuté rozhodnutie
odôvodnil práve aplikáciou vnútroštátnych prepisov, na komunitárne právo odkazuje len podporne.

Záver o spotrebiteľskom vzťahu okresný súd oprel o ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V
právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý
možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi, alebo podnikateľskému
subjektu. Zákon o spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný
spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti, alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku

má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje
inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, vrátene služieb na finančnom trhu,
upravený v ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ustanovením § 3 ods. 3
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi
oprávneným a povinnou, Zmluvou o úvere, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej

veci odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch, platné a účinné v čase
uzatvoreniazmluvy,akoajpríslušnéustanoveniaObčianskehozákonníkazaoberajúcesaproblematikou
spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola
uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je
žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj

ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, na ktoré odkazuje odvolací súd.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka nebola osobitne
spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nevyváženého.
Zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského
súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, §

45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví, v skoršom štádiu exekučného konania
zamietne návrh na vydanie poverenia. Preto okresný súd postupoval správne keď exekúciu zastavil.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako
vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie