Rozhodnutie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. apríl 2016

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 8C/92/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5710204492
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2016:5710204492.21

Rozhodnutie

Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobkyne P.. D. P., A..
XX. XX. XXXX, W. P., X. XX/XX právne zastúpenej JUDr. Jánom Repáňom, advokátom so sídlom v
Martine, M. R. Štefánika 25 proti žalovaným v rade 1/ Tanečnému klubu Deep, o. z. so sídlom v Martine,
ul. Generála Svobodu č. 44, IČO: 37 809 091 zastúpenému JUDr. Vladimírom Kašubom, advokátom so
sídlom v Martine, ul. Holubyho č. 51 a v rade 2/ Súkromnému centru voľného času Tanečného klubu

DeepMartico,n.o.sosídlomvMartine,M.Haľamovej21,IČO:42060061vkonaníozaplatenie4478,14
€ s príslušenstvom žalovaným v rade 1/ a zaplatenie sumy 4 470,90 € s príslušenstvom žalovaným v
rade 2/ takto

r o z h o d o l :

Žaloba žalobkyne o zaplatenie sumy 4 470,90 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 1. 10. 2009 do
zaplatenia sa zamieta vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ a žalovanému v rade 2/ v celom rozsahu.

Konanie o nároku žalobkyne na zaplatenie sumy 7,24 € spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 1.
10. 2009 do zaplatenia vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ sa zastavuje.

Žalovanému v rade 1/ a žalovanému v rade 2/ sa proti žalobkyni náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou pôvodne podanou na Okresnom súde Martin dňa 19. 04. 20110 sa žalobkyňa proti žalovanému

v rade 1/ domáhala zaplatenia sumy 4 579, 92 € spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od
01. 10. 2009 do zaplatenia a náhrady trov konania.

Žalobu odôvodnila tou skutočnosťou, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31. 01. 2008, ktorá bola
zmenená dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 21. 01. 2009 bola zamestnaná v pracovnej
pozícii riaditeľa centra voľného času. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Žalobkyňa

pre súkromné centrum prestala definitívne vykonávať pracovnú činnosť ku dňu 1.9.2009 a bola
nútená nájsť si inú prácu. Zriaďovateľom súkromného centra voľného času bol žalovaný, v tom čase
zaregistrovaný pod názvom Tanečný klub Deep Martico, o. z., IČO: 37 809 091 so sídlom Maše
Haľamovej 21 v Martine. V čase keď žalobkyňa žalobu podala, konštatovala v žalobe, že v rámci osoby
zriaďovateľa prebiehajú od sporných valných zhromaždení zo dňa 03. 04. 2009, ktoré sú predmetom
súdneho prieskumu na tunajšom súde, do súčasnosti neustále zmeny zaregistrovaných údajov, ktoré

sa registrujú na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu nie je označenie
žalovaného v záhlaví žaloby zhodné s označením zriaďovateľa aj napriek tomu, že ide o identické
občianske združenie. Konštatovala, že súkromné centrum voľného času nie je spôsobilé byť účastníkom
konania, napriek tomu však vstupovalo do záväzkových vzťahov a prebralo na seba práva a povinnosti,
hospodárilo s finančnými prostriedkami a zamestnávalo zamestnancov. Žalobkyňa však konštatovala,
že od súkromného centra voľného času nemala vyplatenú mzdy za obdobie od marca do augusta 2009

a žiadala, aby jej suma 4 579,92 € bola vyplatená ako súčet nevyplatených čistých miezd za obdobie
marca až augusta 2009.Podaním zo dňa 11. 01. 2011 toto istého dňa doručeným na Okresný súd Martin žalobkyňa precizovala
svoju žalobu konštatujúc, že pracovný pomer žalobkyne v súkromnom centre voľného času, ktorého

zriaďovateľom bol žalovaný, trval nepretržite od 01. 02. 2008 do 26. 08. 2009. Žalobkyňa jednostranne
skončila svoj pracovný pomer výpoveďou zo dňa 24. 08. 2009 ku dňu 26. 08. 2009 z dôvodu
opakovaného nevyplatenia mzdy zamestnávateľom. O trvaní pracovného pomeru žalobkyne v návrhu
uplatňovaného nároku svedčí aj písomnosť vystavená a podpísaná súkromným centrom voľného času
„potvrdenie“ o dĺžke zamestnania a o zápočte dvoch zamestnaní, podľa ktorej žalobkyňa bola bol v

súkromnom centre voľného času zamestnaná od 01. 02. 2008 do 30. 09. 2009. Napriek tomu, že údaj
o skončení pracovného pomeru dňa 30. 09. 2009 je nesprávny, uvedený doklad preukazuje trvanie
pracovného pomeru žalobkyne v uplatňovanom období.

Týmto podaním žalobkyňa zobrala podaný žalobný návrh o vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa
15. 04. 2010 v časti uplatňovanej sumy bezdôvodného obohatenia 101,78 € za obdobie od 27. 08.

2009 do 31. 08. 2009 späť a uplatňovala nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia odvodzovaný z
nevyplatenej mzdy za obdobie od 01. 03. 2009 do 26. 08. 2009.

V tomto podaní konštatovala, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil nevyplatením mzdy
za mesiac marec 2009 v sume 740,94 €, mzdy za apríl 2009 v sume 774,51 € a mzdy za mesiac

máj 2009 v sume 774,51 €. Priemerná čistá mzda žalobkyne potom predstavovala 763,32 €. Za jún
vzniklobezdôvodnéobohateniežalovanémuakozriaďovateľovizamestnávateľažalobkynesúkromného
centra voľného času vo výške 763,32 € za nevyplatenie mzdy, v rovnakej sume mu vzniklo bezdôvodné
obohatenie za júl 2009 v sume 763,32 € a za august 2009 mu vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške
654,30 €, čo spolu predstavuje sumu 4 470,90 €. Preto v zmenenom petite žiadala priznať zaplatenie

sumy 4 470,90 € spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 01. 10. 2009 do zaplatenia a náhradu trov
konania.

Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby súd konanie o nároku žalobkyne uznesením vyhláseným na
pojednávaní dňa 29. 11. 2011 zastavil v časti nároku na zaplatenie sumy 101,78 €, pričom uznesenie

bolo vyhlásené v prítomnosti všetkých účastníkov konania, ktorí sa vzdali práva na podanie odvolania
voči tomuto uzneseniu.

Ešte pred vyhlásením tohto uznesenia žalobkyňa podaním z 09. 09. 2011, ktoré na súd došlo 12. 09.
2011 navrhla súdu, aby povolil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania podľa § 92 ods. 1 O. s. p., a

to žalovaného v rade 2/. Konštatovala, že v obchodnoprávnej veci vedenej na tunajšom súde pod sp.
zn. 17Cb/198/2010 proti žalovanému Tanečný klub Deep, o. z. bolo vykonané rozsiahle dokazovanie
ohľadom určenia pasívne legitimovaného subjektu, ktorý zodpovedá za záväzky Súkromného centra
voľného času Tanečný klub Deep Martico. Z tohto konania vyplynulo, že Súkromné centrum voľného
času Tanečný klub Deep Martico ako subjekt vzniklo, má právnu subjektivitu a je spôsobilé byť

účastníkom súdneho konania.

V tomto podaní žalobkyňa nevymedzila žalobný nárok voči žalovanému v rade 2/.

Uznesením sp. zn. 8C/92/2010 zo dňa 12. 09. 2011 Okresný súd Martin pripustil, aby do konania ako

ďalší účastník na strane žalovaného vstúpil subjekt, dnes v rozsudku označený ako žalovaný v rade 2/.

Po dokazovaní, ktoré súd vykonal výsluchom účastníkov, výsluchom svedkov D. O., Y. Š., oboznámení
sa s listinnými dôkazmi, akými bola pracovná zmluva žalobkyne, pracovná náplň riaditeľa súkromného
centra voľného času, zmena pracovnej zmluvy, výplatné pásky žalobkyne, spisový materiál Okresného

súdu Martin sp. zn. 10C/116/2009 a sp. zn. 17/Cb/198/2010 a ďalšími listinnými dôkazmi, Okresný súd
Martin dňa 29. 11. 2011 vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým žalovaného v rade 2/ zaviazal k povinnosti
zaplatiť žalobkyni sumu 4 470,90 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 01. 10. 2009 do zaplatenia a voči
žalovanému v rade 1/ žalobu zamietol. Súčasne žalobkyňu zaviazal k povinnosti nahradiť žalovanému
v rade 1/ trovy konania.

Dňa 16. 01. 2013 však Okresný súd Martin vydal doplňujúci rozsudok, ktorým návrh žalobkyne v konaní
o zaplatenie 7,24 € zamietol a rozhodol o trovách žalovaného v rade 2/ tak, že mu náhradu trov konanianepriznal. Dopĺňací rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 8C/92/2010 zo dňa 16. 01. 2013 bol potom
opravený opravným uznesením rovnakej spisovej značky zo dňa 19. 02. 2013.

Proti rozsudku okresného súdu čo do výroku o náhrade trov prvostupňového konania podala odvolanie
žalobkyňa a proti rozsudku okresného súdu do meritórneho výroku podal odvolanie aj žalovaný v rade 2/.

Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 10Co/177/2013 zo dňa 28. 05. 2013 zrušil rozsudok Okresného
súdu Martin sp. zn. 8C/92/2010 zo dňa 29. 11. 2011 v spojení s dopĺňacím rozsudkom rovnakej spisovej

značky zo dňa 16. 01. 2013 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Martin rovnakej spisovej
značky zo dňa 19. 02. 2013 v celom rozsahu a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd poukázal na skutočnosť, že z obsahu procesného návrhu žalobkyne, ktorý bol doručený
súdu 12. 09. 2011 a ktorým žiadala pripustiť do konania vstup žalovaného v rade 2/, vyplynulo, že
žalobkyňa ho označuje pasívne vecne legitimovaného účastníka, vychádzajúc z konštatovanej pasívnej

vecnej legitimácie tohto účastníka, aj v konaní vedenom pod sp. zn. 17Cb/198/2010. Súd pristúpenie
tohto účastníka do konania povolil a označeného žalovaného zaviazal súd prvého stupňa k povinnosti
zaplatiť žalobkyni žalovaný nárok, ktorý pôvodne smeroval proti žalovanému v rade 1/. Tento žalobný
návrh aj po právoplatnom pripustení vstupu žalovaného v rade 2/ do konania zostal nezmenený.

Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ žalobkyňa nezmenila svoj návrh, ktorým by požadovala
plnenie nároku od žalovaného v rade 2/, nemohol okresný súd žalovaného v rade 2/ zaviazať k
povinnosti nahradiť žalobkyni žalované plnenie, chýbal totiž konkrétny rozsudočný návrh, čiže petit voči
žalovanému v rade 2/. V predmetnom konaní ide o konanie sporové ovládané dispozičnou zásadou,
ide o konanie, ktoré sa začína na návrh. Obsahové náležitosti na začatie konania upravuje Občiansky

súdny poriadok v ust. § 79 ods. 1 O. s. p..

Podľa názoru odvolacieho súdu, vychádzajúc z procesného záveru, že žalovaní v rade 1/ a 2/ nie sú
v postavení nerozlučných spoločníkov a každý z označených žalovaných zodpovedá ako samostatný
spoločníkzaseba,avovlastnommeneivystupuje,zakladánutnosťiprocesnejzmenynávrhunazačatie

konania. Takúto procesnú zmenu návrhu žalobkyňa v priebehu konania voči žalovanému v rade 2/
neurobila. Keďže ide o sporové konanie ovládané dispozičnou zásadou, nemohol súd prvého stupňa bez
existencie rozsudočného návrhu, ktorý by smeroval voči žalovanému v rade 2/, tohto účastníka zaviazať
k povinnosti zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu, pokiaľ neexistuje petit žaloby, ktorým by žalobkyňa voči
žalovanému v rade 2/ domáhala sa svojho nároku. Naďalej existuje návrh aj po právoplatnom pripustení

žalovaného 2/ do konania, ktorým sa žalobkyňa domáha voči žalovanému v rade 1/ náhrady mzdy.
Dokonca túto nejasnosť, neúplnosť, nebolo možné odstrániť ani prednesom žalobkyne na pojednávaní
dňa 29. 11. 2011, ktorá uviedla, že: „Neviem sa jasne vyjadriť kto by mi mal túto mzdu vyplatiť.“ Za tejto
situácii je opodstatnený záver o tom, že podanie žalobkyne (návrh na začatie konania) doposiaľ trpí
vadou, neobsahuje jasný, jednoznačný, rozsudočný návrh v tomto smere voči, ktorému zo žalovaných

má smerovať žalovaný nárok.

Podľa názoru odvolacieho súdu návrh žalobkyne vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ je vadný, neúplný
a okresným súdom táto vada v štádiu prvostupňového konania odstránená nebola.

V ďalšom štádiu konania bude povinnosťou súdu prvého stupňa, aby žalobkyňu vyzval na odstránenie
vád podaného návrhu vymedzením konkrétneho rozsudočného návrhu voči žalovanému v rade 2/, ak
žalobkyňa tvrdí, že tento účastník je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie v spore.

Okresný súd Martin viazaný jeho právnym názorom, vo svojich ďalších úkonoch vyzýval žalobkyňu na

doplnenie podania v intenciách rozhodnutia krajského súdu.

Žalobkyňa až podaním zo dňa 19. 02. 2015, ktoré na súd došlo 27. 02. 2015 odstránila vady svojho
podania a súčasne sa vyjadrila aj k námietke premlčania, ktorú vzniesol žalovaný v rade 2/ vo svojom
odvolaní voči rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 8C/92/2010 zo dňa 29. 11. 2011, kde okrem

iného žalovaný v rade 2/ namietol premlčanie vzneseného nároku žalobkyne o povinnosti vydať
bezdôvodné obohatenie, ktorý nárok sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.Dňa 26. 08. 2009 malo skončiť údajné bezdôvodné obohacovanie žalovaného v rade 2/ plnením
žalobkyne.

Dňa 12. 09. 2011 sa obrátila žalobkyňa na súd s návrhom, aby súd pripustil vstup žalovaného v rade 2/
do konania, avšak ani ku dňu spísania odvolania žalobkyňa nezamerala svoju žalobu, teda to, čo chce
vo veci dosiahnuť, čoho sa domáha voči žalovanému v rade 2/ a je zrejmé, že subjektívna premlčacia
lehota uplynula.

Žalobkyňa týmto podaním doplnila žalobný návrh vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ tak, že žiadala, aby
súd žalovaného v rade 1/ zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 4 470,90 € spolu s 9% úrokom
z omeškania od 01. 09. 2009 do zaplatenia a zaviazal ho k náhrade trov konania, žiadala tiež, aby
žalovaný v rade 2/ bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 4 470,90 € s 9 % úrokom z omeškania ročne
od 01. 10. 20009 do zaplatenia a, aby bol zaviazaný k náhrade trov konania žalobkyni.

V uvedenom podaní žalobkyňa uviedla, že žalobu podávala voči žalovanému v rade 1/, kedy už v
predmetnej žalobe konštatovala okolnosti prípadu a tiež skutočnosť, že sa jedná o komplikovanú
právnu situáciu popísanú na strane 2, samotnej žaloby, ktorá bola vyvolaná okolnosťami, problému
označenia žalovaného z dôvodu sporných valných zhromaždení a tiež z dôvodu prebiehajúcich sporov
o posúdenie právnej subjektivity žalovaných v prebiehajúcich súdnych sporoch. V priebehu konania

sa rozhodla rozšíriť účastníkov na strane žalovaných práve o žalovaného v rade 2/, čo urobila ústnym
prednesom na pojednávaní 06. 09. 2011 a tento prednes doplnila i písomným podaním zo dňa 12.
09. 2011, o ktorom súd rozhodol v ten istý deň a to tak, že pripustil vstup ďalšieho účastníka na
strane žalovaného. Takýto stav zavinil práve žalovaný v rade 1/ a tým vystavil žalobkyňu neistote,
čo do správnej pasívnej legitimácie pri uplatnení nároku. V čase keď bolo možné uvedenú situáciu

vyhodnotiť, čo do správneho zvolenia pasívnej legitimácie, tak žalobkyňa toto učinila svojim ústnym
prednesom na vyššie spomenutom pojednávaní dňa 06. 09. 2011. Z tohto postupu je potom nesporné,
že z titulu vyššie uvedených právnych skutočností a prednesu žalobkyne na pojednávaní dňa 29. 11.
2011 žalobkyňa konštatovala, že žiadala, aby jej bola vyplatená mzda za prácu, ktorú vykonávala.
Žalobkyňa bez právneho zástupcu predniesla podstatu svojho návrhu, tento zvolila voči subjektom,

ktoré označila v konaní a je vecou posúdenia súdu, ako toto vyhodnotí, čo do právneho titulu, nakoľko
nie je právnou povinnosťou žalobkyne presne špecifikovať svoj právny nárok a je postačujúce uviesť
rozhodujúce skutočnosti, z ktorých nárok vyplýva. Z opatrnosti teda žalobkyňa zvolila a označila na
strane žalovaných dvoch účastníkov konania a žiada, aby súd vo veci rozhodol zákonne, ktorý z týchto
účastníkov je povinný uplatnený nárok vo výške 4 470,90 € s 9 % úrokom z omeškania od 01. 10. 2009

do zaplatenia, žalobkyni zaplatiť a z akého titulu.

Nedá sa súhlasiť s tým, že návrh žalobkyne nebol zmenený, nakoľko oboznámením sa s prednesmi
žalobkyne na pojednávaní sa dá jednoznačne ustáliť uplatnenie nároku s titulom mzdy voči žalovaným a
zapostačujúcežalobkyňavyhodnocujeajjejústnepodanie.Napriektomuvšakupresňujetýmtopísomný

podaním zo dňa 19. 02. 2015 svoj žalobný nárok a žiadala, aby súd rozhodol tak, ako je uvedené v
tomto podaní.

Na takomto postoji žalobkyňa potom zotrvala aj na pojednávaní dňa 28. 04. 2016 kde prostredníctvom
svojej právnej zástupkyne konštatovala, že žalobkyňa špecifikovala svoju žalobu vo vzťahu k

žalovanému v rade 2/ a svoj uplatnený nárok už svojim prednesom na pojednávaní dňa 06. 09. 2011, a
preto vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ nie je premlčaný.

Na poslednom pojednávaní žalovaní v rade 1/ a 2/ prítomní prostredníctvom svojich štatutárnych
zástupcov žiadali žalobu zamietnuť, náhradu trov konania proti žalobkyni však nepožadovali. Poukázali

však na svoje predchádzajúce vyjadrenia urobené aj prostredníctvom právnych zástupcov, kde žalobu
považovali za bezdôvodnú.

Pri svojej rozhodovacej činnosti súd vychádzal z výsledkov dokazovania, ktoré vykonal do vyhlásenia
prvého rozsudku Okresný súd Martin a prihliadol na ďalšie podania účastníkov konania, pričom dospel

k presvedčeniu, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná ani vo vzťahu k jednému zo žalovaných.

Súd predovšetkým poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa sa vo vzťahu k žalovanému v rade 1/
pôvodnedomáhalazaplateniasumy4579,92€apočiastočnomspäťvzatížalobybolokonanievovzťahuk žalovanému v rade 1/ čiastočne zastavené uznesením súdu zo dňa 29. 11. 2011 (č. l. 169) ohľadne
sumy 101,78 €. Tým pôvodný nárok uplatnený žalobou vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ klesol na sumu
4 478,14 € a keďže posledným podaním, na ktoré žalobkyňa poukazovala aj v závere konania, ktorým

inak žalobkyňa vymedzila žalobou uplatnený nárok vo vzťahu k žalovanému v rade 2/, žalobkyňa proti
žalovanému v rade 1/ žiadala zaplatenie sumy 4 470,90 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 01. 10.
2009 do zaplatenia, bolo z tohto podania zrejmé, že berie žalobu späť v rozsahu sumy 7,24 € spolu s 9
% úrokom z omeškania ročne od 01. 10. 2009 do zaplatenie vo vzťahu k žalovanému v rade 1/, kde už
pôvodnou žalobou bol číselne vyjadrený finančný nárok žalobkyne voči tomuto žalovanému.

Súd preto konanie o tomto nároku podľa § 96 ods. 1 tretia veta O. s. p. zastavil.

Pokiaľ ide o nárok žalobkyne vo vzťahu k žalovanému v rade 1/, tak tu si súd na základe vykonaného
dokazovania, z ktorého čerpal aj pri svojom novom rozhodovaní, zotrval na názore, ktorý bol vyslovený
už v rozsudku zo dňa 29. 11. 2011.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobkyňa na základe pracovnej zmluvy
zo dňa 31. 01. 2008 pracovala pre žalovaného v rade 2/ ako riaditeľka Súkromného centra voľného
času, pričom za vykonanú prácu bola dohodnutá mzda. Pracovný pomer žalobkyne u žalovaného v
rade 2/ skončil až na základe výpovede zo strany žalobkyne a to dňa 26. 08. 2009. Je pravdou, že

v priebehu trvania pracovného pomeru bolo dané žalobkyni okamžité skončenie pracovného pomeru
zo strany žalovaného v rade 2/, ktorého neplatnosť žalobkyňa si v prekluzívnej lehote uplatňovala na
súde, a v ktorom sa viedlo konanie pod sp. zn. 10C/116/2009. Aj keď toto konanie o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru neskončilo rozsudkom vo veci samej, ale na základe
späťvzatia návrhu žalobkyňou. Toto späťvzatie návrhu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru žalobkyne vychádzalo z vyjadrenia žalovaného, že pracovný pomer naďalej trvá,
teda žaloba je nedôvodná. Žalovaný v tomto konaní tvrdil, že sa od svojho zrušovacieho prejavu
okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobkyňou odstúpil a táto skutočnosť je preukázaná
aj priloženým potvrdením zo sociálnej poisťovne, ktoré potvrdzuje, že žalovaný, ako zamestnávateľ
neodhlásilžalobkyňuakosvojhozamestnancazosystémuverejnéhopoistenia.Tvrdeniežalovaného,že

neodhláseniezamestnancazosystémuverejnéhopoistenianepreukazujúexistenciupracovnoprávneho
vzťahu, ale je iba záležitosťou podstatnou pre povinnosti zamestnávateľa v režime sociálneho poistenia
je v danom prípade právne irelevantné. To, že žalobkyňa aj v mesiacoch marec až do 26. 08. 2009
vykonávala pre žalovaného v rade 2/ práce súvisiace s funkciou riaditeľky Súkromného centra voľného
času je preukázané okrem tvrdenia žalobkyne aj svedkami D. O. Y. Y. Š., a taktiež aj listinnými dôkazmi,

a to jednak tým, že ako riaditeľka vypracovala školský poriadok súkromného centra voľného času na
nasledujúci školský rok, ktorý bol vypracovaný ku dňu 12. 08. 2009, k 02. 09. vypracovala celoročný
plán výchovno-vzdelávacej činnosti, taktiež v dňoch 28. 04. a 14. 05. bola prítomná ako riaditeľka
Súkromného centra voľného času pri kontrole použitia dotácie z rozpočtu mesta Martin, ako vyplýva
zo správy č. 11/09 a 20.5.2009 bola prítomná pri prejednávaní protokolu Inšpektorátu práce Žilina za

Súkromné centrum voľného času, ako riaditeľka. Aj z tohto protokolu inšpektorátu práce vyplýva, že v
období kontroly neboli vyplatené mzdy zo strany zamestnávateľa za mesiace marec a apríl 2009. Na
základe vyhodnotenia takto vykonaných dôkazov jednotlivo aj v ich súhrne má súd za to, že žalobkyni
nebola vyplatená mzda za mesiace marec až do 26. 08. 2009, kedy ukončila pracovný pomer výpoveďou
zo strany žalobkyne.

Keďže povinným subjektom, podľa názoru súdu by bol žalovaný v rade 2/ ako zamestnávateľ žalobkyne,
je zrejmé, že žalovaný v rade 1/ nebol, pokiaľ ide o nárok na zaplatenie mzdy žalobkyni, vecne
legitimovaný, nakoľko nebol zamestnávateľom žalobkyne a preto súd žalobu vo vzťahu k žalovanému
v rade 1/ zamietol v celom rozsahu.

Ako konštatoval súd vo svojom prvom rozsudku, žalovaný v rade 2/ podľa vykonaného dokazovania
bol zamestnávateľom žalobkyne a vo vzťahu k nemu by mali smerovať nároky žalobkyne, pokiaľ ide o
nevyplatenú mzdu za mesiace marca až augusta 2009. Tento nárok žalobkyne by inak vyplýval z ust.
§ 118 ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorého je zamestnávateľ povinný poskytovať zamestnancovi

za vykonanú prácu mzdu.

Preto ak žalobkyňa tvrdila, že žalovaný v rade 2/ jej nevyplatil mzdu (za mesiace uvedené už v
pôvodnej žalobe), nemožno jej nárok vo vzťahu k tomuto žalovanému posudzovať ako nárok navydanie bezdôvodného obohatenia ale nárok, ktorý nachádza právnu oporu v ustanovení práve vyššie
citovaného ustanovenia Zákonníka práce.

Podľa pracovnej zmluvy žalobkyne jej mzda bol splatná do 15-teho dňa nasledujúceho kalendárneho
mesiaca. Z tohto vyplýva, že mzda za august 2009, ako mzda za posledný mesiac, kedy žalobkyňa
bola činná u žalovaného v rade 2/, bola splatná najneskôr do 15. 09. 2009 a je zrejmé, že mzda za
predchádzajúce mesiace bola zročná vždy do 15-teho dňa nasledujúceho mesiaca.

Takýto nárok podľa presvedčenia súdu sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe, a to vzhľadom
na ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce, keďže Zákonník práce nemá osobitné ustanovenia o premlčaní
pracovnoprávnych nárokov zamestnanca.

Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce (zák. č. 311/2001 Z. z.), ak tento zákon v prvej časti neustanovuje
inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Za takéto ustanovenia je možné považovať aj ustanovenia § 100 a nasl. Obč. zák..

Podľa § 100 ods. 1 Obč. zák. (zák. č. 40/1964 Zb.), právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 100 ods. 2 Obč. zák., premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým
nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Podľa § 101 Obč. zák., pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Je zrejmé, že žalobkyňa sa mohla domáhať zaplatenia mzdy voči žalovanému v rade 2/, ktorý bol jej
zamestnávateľom pokiaľ šlo o mzdy za marec 2009 - 16. 04. 2009, mzdy za apríl 2009 - 16. 05. 2009,

mzdy za máj 2009 - 16. 06. 2009, mzdy za jún 2009 - 16. 07. 2009, júlovej mzdy v roku 2009 - 16. 08.
2009 a pokiaľ ide o mzdy za august 2009 najneskôr 16. 09. 2009, teda vždy odo dňa, ktorý nasledoval
po dni, kedy sa mzda za jednotlivé kalendárne mesiace stala zročná.

Ako však konštatoval aj krajský súd vo svojom zrušujúcom rozsudku, žalobkyňa svoj žalobný nárok vo

vzťahu k žalovanému v rade 2/ nevymedzila a urobila tak až svojim podaním zo dňa 19. 02. 2015,
keď uviedla konkrétnu sumu a jej príslušenstvo, ktorú proti žalovanému v rade 2/ uplatňuje a, ktorej
zaplatenia sa domáha s poukazom už predtým konštatované skutočnosti.

Súd sa nestotožnil s názorom žalobkyne, že žalobkyňa vymedzila svoj nárok už na pojednávaní dňa

06. 09. 2011. Na tomto pojednávaní totiž právna zástupkyňa žalobkyne len zobrala svoju žalobu späť
v časti kde sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 101,78 €, vyjadrila sa k chybe v
písaní dátumu na výpovedi žalobkyne a navrhla pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane
žalovaného, a to žalovaného v rade 2/. Neurobila tak ani vo svojich ďalších podaniach, a totiž v návrhu
na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania, teda v podaní zo dňa 09. 09. 2011, o ktorom súd

rozhodol 12. 09. 2011 a ani na záverečnom pojednávaní dňa 29. 11. 2011, kde konštatovala to, čo vo
svojomrozhodnutícitovalužajKrajskýsúdvŽiline,žesaneviejasnevyjadriťktobyjejmalmzduvyplatiť.

Preto do doručenia podania žalobkyne zo dňa 19. 02. 2015, na súd došlého 27. 02. 2015, podľa
presvedčenia súdu žalobkyňa svoje nároky voči žalovanému v rade 2/ riadne neuplatnila. A keď tak

27. 02. 2015 vyššie spomínaným podaním urobila, bolo zrejmé, vzhľadom na deň, kedy toto podanie
prišlo na súd, že trojročná premlčacia doba, ktorá žalobkyni plynula najneskôr od 16. 09. 2009 a u
predchádzajúcich mzdových nárokov skôr, už uplynula.

Keďže žalovaný v rade 2/ vo svojom odvolaní voči prvému rozsudku Okresného súdu Martin vzniesol

námietku premlčania, súd nárok na nevyplatenú mzdu žalobkyni priznať nemohol v súlade s ust. § 100
ods. 1 Obč. zák..

Preto žalobu žalobkyne aj vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ v celom rozsahu zamietol.Súd návrh žalujúcej strany na doplnenie dokazovania výsluchom žalobkyne pred dožiadaným súdom
zamietol a dokazovanie ukončil, vzhľadom na tú skutočnosť, že žalujúca strana ešte navrhovala

prostredníctvom dožiadaného súdu v Žiline vypočuť žalobkyňu. Urobil tak z toho dôvodu, že jednak
žalobkyňa už v konaní vypočutá bola a boli zistené relevantné skutočnosti jej výsluchom a aj inými
dôkaznými prostriedkami, ktoré súd v konaní použil pre rozhodnutie súdu, a naviac pokiaľ žalobkyňa
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhovala, aby bola vypočutá na obsah prednesov
z pojednávaní, na ktoré v poslednom písomnom podaní žalujúca strana poukazovala, tak súd

takýto dôkazný návrh považoval za účelový a za účelové by považoval aj všetky ďalšie vyjadrenia
žalobkyne, ktorými by spresňovala tieto vyjadrenia. Podľa presvedčenia súdu vyjadrenia žalobkyne na
spomínaných pojednávaniach 06. 09. 2011 a následne na záverečnom dňa 29. 11. 2011 boli dostatočne
zdokumentované v zápisniciach o tomto pojednávaní a tieto zápisnice neboli namietané z pohľadu ich
obsahu, takže vysvetlenia k prednesom žalobkyne pre súd nebolo potrebné obstarať. Teda takýto dôkaz
javil sa byť súdu nadbytočný a preto ďalšie dokazovanie v tomto smere súd už nepripustil.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalovaní v rade 1/ a 2/ boli v konaní plne
úspešní, avšak prostredníctvom svojich štatutárnych zástupcov náhradu trov konania proti žalobkyni
nepožadovali a preto súd v súlade s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. rozhodol, že žalovaným v rade 1/ a 2/ sa
proti žalobkyni náhrada trov konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.

V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí
byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu

sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí,
ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené
podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,

h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. /§ 205 ods.2 O.s.p./.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať
výkonom rozhodnutia.