Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, June 30, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/156/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212222735
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7212222735.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu
JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: Q. J., nar. XX.X.XXXX,
D. XX, G., zastúpeného JUDr. Igor Šafranko, advokát, Sovietskych hrdinov 163/66, Svidník, proti
žalovanému: UniCredit Bank Czech Republik and Slovakia, a.s., Želetavská 1525/1, Praha 4 - Michle,
Česká republika, IČO: 64 948 242, o povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom súde Košice

II pod sp.zn. 38Cb/88/2007, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č.k.
38Cb/77/2012-43 zo dňa 27.3.2015 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j uznesenie súdu prvej inštancie.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie návrh žalobcu (navrhovateľa) zo dňa 26.7.2012 na
obnovu konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 38Cb/88/2007 zamietol a takisto
zamietol návrh žalobcu (navrhovateľa) zo dňa 26.7.2012 na odklad vykonateľnosti rozsudku Okresného
súdu Košice II č.k. 38Cb/88/2007-158 zo dňa 13.1.2010. Zároveň vyslovil, že žalobca nemá právo na
náhradu trov konania a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca v návrhu na obnovu konania vedeného na Okresnom
súde Košice II pod sp.zn. 38Cb/88/2007 poukázal za skutočnosť, že zmluvu o úvere uzatvoril ako
fyzická osoba s bankou (teda právnickou osobou), ktorá poskytovala spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal možnosťou posúdenia zmluvy o úvere, ako zmluvy
uzatvorenej podľa ustanovení právnej úpravy zameranej na ochranu spotrebiteľa aj napriek tomu, že

zmluva o úvere vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy. Toto nesprávne posúdenie sa najviac prejavilo v
rozhodovaní o priznaní úrokov z omeškania vo výške 30% ročne (vyčíslených vo výške 11.350,84 eur),
čo je v rozpore s § 517 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto je rozsudok z 13.1.2010
v uvedenom rozsahu nezákonný. Na podporu svojich tvrdení poukázal na judikatúru Súdneho dvora a
komentár k Občianskemu súdnemu poriadku ako aj na viaceré rozhodnutia súdov SR, z ktorých vyplýva,
že sankcie za omeškanie vo výške 0,10% - 0,25% denne, t.j. 36,5% - 91,25% ročne sú v rozpore s

dobrými mravmi a predstavujú tak neprimeranú sankciu, ktorá je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
Smernice Rady 93/13/EHS (viď. Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 17C/134/2008-31, rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 5Co/46/2009, rozsudok Okresného súdu Galanta sp.zn. 23C/154/2008).
V tejto súvislosti uviedol, že v čase, keď sa prvýkrát omeškal so splátkou pre spotrebiteľa, prípustné
občianskoprávne úroky z omeškania predstavovali zlomok súdom priznaných sankčných úrokov (§
517 OZ a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.). Ak by súdy správne aplikovali občianskoprávne

predpisy nemohol by ani jeden súd veriteľovi priznať vyššie úroky ako tie, ktoré ustanovuje nariadenie
vlády č. 87/1995 Z.z.. Právnym posúdením súdu prvého stupňa tak spotrebiteľ utrpel značnú ujmu azároveň došlo k bezdôvodnému obohateniu veriteľa. Z viacerých súdnych rozhodnutí v exekučných
konaniach (napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 7CoE/34/2009) nachádzajúcich sa na
stránke Ministerstva spravodlivosti SR možno vyvodiť, že takýto úrok je v rozpore s dobrými mravmi.

Ak by sa mal súd opätovne zaoberať so zohľadnením záverov, je ako spotrebiteľ presvedčený, že by v
rámci predbežnej otázky musel posúdiť viaceré zmluvné podmienky, a to so zreteľom na ich nesúlad so
zákonom, európskymi pravidlami na ochranu spotrebiteľa a dobrými mravmi. Zdôraznil, že v neprospech
spotrebiteľa došlo k dojednaniu neprimeraných sankcií, a to zmluvných pokút a úrokov z omeškania;
k dojednaniu nejasných a pre spotrebiteľ nezrozumiteľných podmienok zmluvy, na ktoré nadväzovala

hrozba uloženia sankcie. Podmienky zmluvy spôsobujúce nerovnováhu v právach a povinnostiach
nemôžu obstáť už len so zreteľom na ustanovenia Smernice Rady 91/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola platná už v čase rozhodovania súdu prvého stupňa. V tejto
súvislosti poukázal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora - rozsudok z 27.6.2000 spojené prípady
C-240/98 až C-244/98 a rozsudok z 21.11.2002 sp.z. C-473/2000 a konštatoval, že vnútroštátny súd
porušil komunitárne právo zamerané na ochranu spotrebiteľa. Žalobca nevedel o rozhodnutí NS SR

sp.zn. 5MCdo/20/2009 a sp.zn. 4MCdo/8/2010 ani o súdnom konaní, keďže zo spisu vyplýva, že mu
bola ustanovená opatrovníčka, rozsudok bol žalobcovi doručený až 15.7.2012, a preto má za to, že
obnova konania môže privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

3. Súd prvej inštancie z obsahu spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 38Cb/88/2007, zistil, že pôvodný
žalobca HVB Banka Slovakia a.s. žiadal aby súd uložil odporcom v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť mu
sumu 1.010.686,77 Sk s príslušenstvom spolu s náhradou trov konania a trov právneho zastúpenia
titulom nezaplatenia splátok úveru v zmysle Úverovej zmluvy č. 110/5 PL o poskytnutí úveru na nákup
spotrebného tovaru zo dňa 13.4.2005. Odporcom v 1. rade bol Q. J., nar. XX.X.XXXX, t.j. žalobca

(navrhovateľ) povolenia obnovy konania.

4. Súd prvej inštancie citujúc ust. § 228 ods. 1, § 230 ods. 1, § 232 a § 234 O.s.p. konštatoval, že obnovu
konania je treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, čo znamená, že ním možno napadnúť

len právoplatné rozhodnutie súdu z taxatívne stanovených dôvodov a v presne určených lehotách,
inak sa právo prekluduje. Predpokladom podania mimoriadneho opravného prostriedku je splnenie tak
subjektívnej ako aj objektívnej podmienky prípustnosti tohto opravného prostriedku.

5. Pokiaľ ide o posúdenie lehoty na podanie návrhu na obnovu konania, (keďže z tvrdenia žalobcu
vyplýva, že rozsudok mu bol doručený až 15.7.2012, kedy sa aj oboznámil s judikatúrou Súdneho
dvora a dozvedel sa o rozhodnutí NS SR sp.zn. 5MCdo/20/2009), v tejto súvislosti súd prvej inštancie
konštatoval, že v spise sp. zn. 38Cb/88/2007 sa na čl. 164 nachádza Úradný záznam o nazretí do
súdneho spisu, z ktorého jednoznačne vyplýva, že žalobca do spisu nahliadol dňa 20.4.2010, v čase

od 9.45 hod. do 10.45 hod. ako aj, že boli vyhotovené kópie, okrem iných čl. 158 - 162 (Rozsudok
Okresného súdu Košice II č.k. 38Cb/88/2007-158 zo dňa 13.1.2010).

6.Ďalejsúdprvejinštanciepoukázalnaskutočnosť,ževčaserozhodovaniaokresnéhosúduplatilzák.č.

250/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a taktiež už bola do nášho právneho poriadku transponovaná
Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Súd rozhodoval platobným rozkazom v roku 2008, preto žalobca mal dostatok času oboznámiť sa s
platnými a účinnými zákonmi. Ak tak neurobil vlastným zavinením, resp. z dôvodu nevedomosti nevyužil
svoje zákonom dané právo brániť sa proti podanému návrhu na začatie konania.

7. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora (Rozhodnutie SD C-2/06 vo veci Kempter, 12.02.2008,
Zb. S.I-411, body 38 a 39; C-224/01 z 30.9.2003 vo veci Köbler, Zb. S.I-10239, bod 36 a 38) súd prvej
inštancie uzavrel, že rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. 38Cb/88/2007-158 zo dňa 13.1.2010,

nadobudol právoplatnosť dňa 9.3.2010. Žalobca podal návrh na súd až 2.8.2012, preto nebola splnená
základná zákonná podmienka pre podanie návrhu na obnovu konania včas, keďže nebola dodržaná 3-
mesačná subjektívna lehota stanovená v § 230 ods. 1 O.s.p., ktorej splnenie je pre podanie návrhu na
obnovu konania nevyhnutné.8. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že návrh na obnovu

konania bol podaný oneskorene, a preto návrh žalobcu na obnovu konania zamietol a z tých istých
dôvodov zamietol aj návrh žalobcu na odklad vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k.
38Cb/88/2007 - 158 zo dňa 13.1.2010.

9. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol napadnuté uznesenie
zmeniť a návrhu na povolenie obnovy konania a návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku vyhovieť,
alternatívne napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konania.

10. Uviedol, že v predmetnom právnom vzťahu ide o zmluvu medzi dodávateľom a spotrebiteľom

a že na finančnom trhu a v zmluvnom vzťahu došlo k použitiu nekalých zmluvných podmienok a
porušeniu kogentných noriem určených na ochranu spotrebiteľa. Súdny dvor viackrát judikoval, že
záväzok štátu, postarať sa o to, aby nekalé podmienky spotrebiteľa nezaväzovali, vyjadrený v čl.
6 Smernice Rady 93/13 EHS, treba považovať za kogentné ustanovenie. V rozhodnutí C-76/10,
povyšuje Súdny dvor túto požiadavku na úroveň vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku a teda

pravidiel, na ktorých spoločnosť musí bezvýhradne trvať. Ide o princípy, ktoré sa musia považovať za
podstatné dôvody, aj na prelomenie materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Nemali by byť
žiadne pochybnosti o význame princípu právnej istoty, ktorý vyplýva z právoplatného rozhodnutia súdu.
Sú však z celospoločenského hľadiska dôvody, pre ktoré je výnimočne dôležité upustiť od tejto zásady
a to z podstatných dôvodov.

11. Žalobca sa až od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS dozvedel o tom, že v zmluve
sa nachádzajú neprijateľné podmienky. Už len samotná skutočnosť, že sa objavili pochybnosti o kvalite
spotrebiteľskej zmluvy, vyvolávajúce pochybnosti, či nejde o neprijateľné zmluvné podmienky v zmluve

žalobcu, je relevantná z hľadiska povolenia obnovy konania. Túto skutočnosť žalobca nemohol v čase
vydania súdneho rozhodnutia nijako použiť, pretože ani súd, ktorý v zmysle judikatúry Súdneho dvora
mal ex offo zakročiť, tak neučinil.

12. V štádiu rozhodovania súdu o návrhu na povolenie obnovy konania, by súd nemal s konečnou
platnosťou robiť závery o základnej veci, ale malo by stačiť, že nové zistenia môžu privodiť pre
žalobcu priaznivejšie rozhodnutie po prelomení materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Ak by
sa súd zaoberal pri vydávaní súdneho rozhodnutia všetkými zmluvnými podmienkami, tento návrh by
sa nepodával. Na povolenie obnovy konania by mali postačovať tvrdenia o existencii neprijateľných

podmienok v spotrebiteľskej zmluve a po povolení obnovy konania už vo veci samej, na základe
dokazovania, by mal súd vyhodnotiť jednotlivé zmluvné podmienky so zreteľom na všetky relevantné
okolnosti podľa čl. 4 ods. 1 Smernice 93/13. Súdne rozhodnutie je preto z vyššie uvedených dôvodov
v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok vo veci
Océano Grupo Editoriále ako aj na rozsudok MOSTAZ CLARO, v ktorých je kladený vysoký dôraz na

ochranu spotrebiteľa pred nekalými podmienkami. Teda dôvod na obnovu konania, pre rozpor súdneho
rozhodnutia s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ je daný vo vzťahu k viacerým rozhodnutiam Súdneho
dvora (viď. rozsudok vo veci C-618/10, Banco Espaňol ce Crédito SA c/a Joaquín Calderón Camino;
rozsudok vo veci 14/83 z 10.4.1984; rozsudok vo veci 79/93 z 10.4.l984).

13. V ďalšom žalobca v odvolaní zdôraznil, že to, že nepodal odvolanie proti rozhodnutiu vo veci
samej, je klasickým príkladom konania spotrebiteľa, keď priemerný spotrebiteľ nedokáže posúdiť
neprijateľné zmluvné podmienky, ani nekalé obchodné praktiky v zmluvách, ktoré sú právnym základom
uplatňovaného nároku a nedokáže využiť procesné inštitúty na svoju obranu (viď. rozsudok Súdneho

dvora EÚ C-429/95). Nečinnosť spotrebiteľa nemôže byť v takom prípade považovaná za konkludentný
súhlas, ale je prejavom len rezignácie neinformovaného spotrebiteľa, ktorý nevie o neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ktoré napriek ich absolútnej neplatnosti žalobca uplatňuje. V tejto súvislosti
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6MCdo/9/2012 zo 16.1.2013.14. V prípade neexistencie právnej úpravy spoločenstva pre príslušnú oblasť je vecou vnútroštátneho

právneho poriadku každého členského štátu stanoviť procesné podmienky, ktoré majú zabezpečiť
ochranu práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva spoločenstva podľa zásady procesnej autonómie
členských štátov pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce
obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada rovnocennosti), a že nespôsobujú faktickú nemožnosť
alebo nadmerné sťaženie výkonu práv priznaných právnym poriadkom spoločenstva (zásada efektivity).

Cieľom povolenia obnovy konania potom, čo spotrebiteľ predloží skutočnosti a dôkazy, o ktorých
bez svojej viny nevedel v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie
vo veci, je snaha o vylúčenie zo života bežných ľudí neprimeraných podmienok, ktoré zhoršujú
kvalitu života a tak napĺňať cieľ čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS „postarať sa, aby spotrebiteľov
neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali“. Priemerný spotrebiteľ nemá vedomosť o tom, že
zo strany dodávateľa dochádza k systémovému porušovaniu spotrebiteľského práva prostredníctvom

neprijateľných zmluvných podmienok. Uvedená skutočnosť je priemernému spotrebiteľovi zrejmá až z
kontaktu so združeniami na ochranu spotrebiteľov a od iných informovaných subjektov. Žalobca tieto
informácie nemal v pôvodnom konaní.

15. K prípadnej argumentácii, v zmysle ktorej rozhodnutie Súdneho dvora EÚ podľa ustanovenia § 228
ods. 1 O.s.p. musí priamo, vecne a personálne súvisieť s pôvodným konaním a nemôže ísť o akékoľvek
rozhodnutie, dal do pozornosti komentár k Občianskemu súdnemu poriadku. V č. 7 ods. 2 Ústavy
SR je deklarovaná záväznosť právnych aktov Európskej únie a ich prednosť pred zákonmi SR (princíp
priority).VnútroštátnerozhodnutietedamusíbyťvsúladesrozhodovacoulíniouSúdnehodvoraEÚ.Cieľ

čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách „zbaviť
spotrebiteľa neprijateľných podmienok...“ musí byť napĺňaný v rovine pravidiel verejného poriadku
(uznesenie Súdneho dvora EÚ sp.zn. C-76/10).

16. Teda návrhom na povolenie obnovy konania v žiadnom prípade nedochádza k spochybňovaniu
princípu právne istoty a zásady res iudicatea. Naopak princíp právnej istoty pripúšťa, aby v rámci konaní
omimoriadnychopravnýchprostriedkochprezabezpečenieochranyprávaprávomchránenýchzáujmov
účastníka boli preskúmané a prípadne aj zrušené už právoplatné rozhodnutia súdov.

17. Pokiaľ okresný súd vo vzťahu k subjektívnej lehote, k dôvodu na obnovu konania podľa § 228 ods.
1 písm.e/ O.s.p. argumentuje nadobudnutím účinnosti zák.č. 384/2008 Z.z. a tým dospel k záveru, že
návrh žalobca mohol podať len do 16.1.2009, žalobca uvádza, že tieto úvahy nemajú oporu v zákone.
Subjektívna lehota začína plynúť pri rozsudkoch Súdneho dvora EÚ. O všetkom, čo bolo uverejnené

v úradnom vestníku EÚ platí, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa týka a že
domnienka o znalosti uverejnených právne záväzných aktov ES a EÚ je nevyvrátiteľná. Zákonodarca
v § 230 ods. 1 O.s.p. rozlišuje pojmy „dozvedel sa“ a „mohol uplatniť“. Zákonodarca nehovorí, že návrh
na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keďže ten, kto obnovu konania
navrhuje sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o pôvode obnovy, ale len „dozvedel sa“ a dodáva „alebo

od času, keď ho mohol uplatniť“. Tieto podmienky nemusia byť splnené súčasne, ale alternatívne. Z
uvedeného logicky vyplýva, že dôvod obnovy konania je možné uplatniť len vtedy, keď sa o ňom žalobca
dozvedel. Ak sa o ňom nedozvedel, nemohol ho uplatniť. Na druhej strane, ak sa aj žalobca o dôvode
obnovy aj dozvedel, nemusí mať vždy možnosť uplatniť ho v tej istej trojmesačnej lehote, v akej s o
obnove konania dozvedel. Teda, ak sa žalobca o dôvode obnovy konania aj dozvedel, ale ho nemohol

uplatniť, môže návrh na obnovu konania podať v trojmesačnej lehote, ktorá plynie odo dňa, keď dôvod
na obnovu konania už môže aj uplatniť, aj keď sa o ňom dozvedel už skôr, ale ho skôr uplatniť nemohol.
V každom prípade, však dôvod na obnovu konania možno uplatniť len vtedy, keď sa žalobca obnovy o
dôvode na obnovu dozvedel. Nie je preto dôležité to, či sa žalobca mohol o dôvode obnovy dozvedieť,
ale to, či sa o dôvode obnovy dozvedel.18.Napodporusvojejargumentácie,týkajúcejsalehotypodľa§230ods.1O.s.p.poukázalnauznesenia
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 13Co/147/2014 z 19.2.2015, sp.zn. 3Co/89/2014 z 2.7.2014, sp.zn.
21Co/141/2013 z 29.1.2014, sp.zn. 4Cob/2/2013 z 23.4.2013, sp.zn. 20Co/15/2013 z 30.4.2013.

19. Taktiež dal do pozornosti, že o obdobných návrhoch už mnohé okresné súdy rozhodli tak, že návrhu
na povolenie obnovy konania vyhoveli.

20. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

21. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia

pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť
odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.

22. Toto odvolacie konanie začalo podaním odvolania dňa 11.5.2015, teda za účinnosti Zákona č.
99/1963 Zb. - Občianskeho súdneho poriadku.

23. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí Civilný sporový poriadok aj na konania

začaté predo dňom jeho účinnosti, teda pred 1.7.2016.

24. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom
nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované.

25. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1.7.2016, odvolací súd posúdil vec podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku. Dôvodom je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany
porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane

naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti
skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i
eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (článok 3 ods. 1 CSP).

26. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje
jeho vecnú správnosť (§ 387 ods. 2 CSP).

27. K námietkam uvedeným v odvolaní naviac uvádza, že podľa vtedy platného ust. § 228 ods. 1 písm.a/

O.s.p. rozhodnutia, ktoré mohli mať za následok pripustenie obnovy konania, majú povahu skutočností.
Predmetom rozsudkov Súdneho dvora EÚ bolo posudzovanie skutočností a tieto rozhodnutia boli
vydané po právoplatnosti konania v tejto veci.

28. Podľa ustálenej súdnej praxe takéto rozhodnutia sú spôsobilé vyvolať účinky, v dôsledku ktorých

by mohla byť povolená obnova konania.

29. Súd prvej inštancie v tomto smere správne posúdil, že žalobca nárok na obnovu konania nepodal v
zákonnej lehote a výklad uvedený v odvolaní by znamenal jej predlžovanie, ktoré nie je prípustné.

30. Preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil napadnuté uznesene ako vecne správne.31. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).