Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. apríl 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/96/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109228167
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1109228167.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr.

Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: Š. M., bytom J. XXX/
XX, Š., zastúpený: Advokátska kancelária Gereg & partneri, Dolná 36, Banská Bystrica, IČO: 47253011,
proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám.
13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 3. decembra 2012 č.k. 22C 265/2009-128 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa povinnosti Slovenskej
republiky - zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky zaplatiť žalobcovi náhradu

škody nad sumu 2.954,25 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy od 30. júla 2009
do zaplatenia, m e n í tak, že žalobu v tomto rozsahu z a m i e t a.

Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie 768,77 eur,
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu 9 216,42 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 9 216,42 eur od 30.7.2009 do zaplatenia a titulom náhrady
nemajetkovej ujmy sumu 35 000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 35

000,- eur od 30.7.2009 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšku žalobu
zamietol, s tým, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku. Po právnej stránke
vec posúdil podľa § 27, ods. 1,2 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa § 1, § 2, § 3 ods. 1,§ 4 ods. 1 ,§ 5
ods. 1 a 2, § 9 ods. 1, § 10 a § 20 zák. č 58/69 Z.z., § 3 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z., § 17 ods.
1,2 a 3, § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ako aj § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rozhodol
tak v zmysle záverov vykonaného dokazovania, podľa ktorého uznesením Krajského úradu justičnej
polície Policajného zboru Nitra zo dňa 1.7.2003 v zmysle § 163 ods. 1 Trestného poriadku vyšetrovateľ

začal voči žalobcovi trestné stíhanie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, lebo
na podklade zistených skutočností mal dostatočne odôvodnený záver, že v presne nezistenom čase
od začiatku roku 2002 do 30.6.2003 v Š. na hraničnom priechode medzi Slovenskou republikou a
MaďarskourepublikouŠ.-ParassapusztaakopracovníkOdboruhraničnejkontrolyŠ.,Úraduhraničneja
cudzineckejpolíciePZžiadalneoprávneneodobčanovRumunskafinančnúhotovosť-úplatokod500do
1000 Ft na osobu za vystavenie potvrdenia do cestovného dokladu o vstupe na územie SR, pričom mal
vedomosť o tom, že občania Rumunska zneužívajú vstup na územie SR s úmyslom získať potvrdenie o

opusteníúzemiaMaďarskejrepublikyatakzískaťmožnosťpobytuvMRnaďalších30dní,ktorúfinančnú
hotovosť prijímal tým spôsobom, že vodiči privážajúci občanov Rumunska na motorových vozidlách k
hraničnému priechodu odovzdali s cestovnými dokladmi aj finančnú hotovosť vloženú do technického
preukazu motorového vozidla alebo do cestovného dokladu službu konajúcim pracovníkom OHCP Š.na vstupe do SR, ktorý túto prevzal a až následne rozhodol o vystavení predmetného potvrdenia do
cestovného dokladu, čím konal v rozpore so zák. č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a v rozpore
so zák. č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Ďalej zistil, že uznesením

Okresného súdu v Nitre zo dňa 5.7.2003 bol žalobca vzatý do väzby podľa § 68 ods. 1 Trestného
poriadku z dôvodov podľa § 67 ods. 1, písm. b/ Trestného por. od 2.7.2003, z ktorej bol prepustený dňa
26.9.2003 na základe uznesenia Krajského súdu v Nitre vzhľadom na nepreukázanie dôvodov väzby u
žalobcu. Z uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. Z. W. XXX/XX-XXX
zo dňa 18.1.2008 zistil, že trestné stíhanie voči žalobcovi bolo zastavené, pretože je nepochybné, že

skutok nespáchal obvinený (žalobca), pretože sa nepodarilo nepochybne preukázať, že obvinení (medzi
nimi aj žalobca) spáchali uvedené trestné činy. Konštatoval, že podľa príjmových pokladničných blokov
manželka žalobcu vyplatila dňa 3.7.2003 B.. A. B., obhajcovi žalobcu v trestnom konaní, sumu 30 000,-
Sk a advokátskej kancelárii Gereg & Fischer, obhajcovi žalobcu v trestnom konaní, dňa 18.7.2003 sumu
59 000,- Sk. Mal za preukázané, že podľa potvrdenia Spoločnej zdravotnej poisťovne, a.s. bol žalobca
od 27.9.2003 do 31.10.2004 a od 1.4.2004 do 31.7.2007 evidovaný ako dobrovoľne nezamestnaná

osoba (samoplatca), pričom podľa potvrdenia Všeobecnej zdravotnej poisťovne zaplatil ako samoplatca
za uvedené obdobie poistné v úhrnnej sume 476,- a 18 872,-Sk, podľa potvrdenia Krajského riaditeľstva
PZ hrubá mzda žalobcu v roku 2002 činila sumu 245 621,-Sk a čistá mzda 197 465,-Sk, v roku 2003
hrubá mzda žalobcu činila sumu 135 933,-Sk a čistá mzda sumu 108 676,-Sk, ako aj že žalobca bol
zamestnancom v období od 1.5.1994 do 1.8.2003, t.j. ku dňu skončenia pracovného pomeru sa mu

započítalo 13 rokov a 359 dní. Podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v denníku G. Č. zo dňa
3.7.2003 bol uverejnený článok s názvom „C. C. na I. A. M.“, zaoberajúci sa predmetnou kauzou stíhania
žalobcu s uverejnením fotografií obvinených v putách. Uviedol, že Rozkazom ministra vnútra SR zo
dňa 30.10.2003 bol žalobca prepustený zo služobného pomeru, žaloba žalobcu na preskúmanie jeho
zákonnostibolazamietnutá,nakoľkopodľarozsudkuNSSRsp.zn.4Sž2/04zodňa21.10.2004akosúdu

odvolacieho dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru bolo porušenie služobnej prísahy
a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom na skutkovom základe zhodujúcom sa s dôvodmi
uznesenia o začatí trestného stíhania. Taktiež dokazovaním zistil, že podľa rozhodnutia MV SR č.p. A.-
XX.XXX-X/X-XXXX zo dňa 14.3.2005 bol žalobcovi priznaný výsluhový dôchodok vo výške 1870,-Sk
na dobu dvoch rokov od 12.8.2003 do 11.8.2005 a od 1.7.2004 sa mu tento zvýšil na sumu 1917,-Sk

mesačne. Na základe potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Leviciach zo dňa 2.4.2008
konštatoval, že manželka žalobcu poberala v roku 2004 dávky v hmotnej núdzi v celkovej výške 14
220,-Sk, podľa rozhodnutí zo dňa 9.2.2004 a zo dňa 1.12.2003 jej boli preddavkovo priznané dávky
v hmotnej núdzi a podľa potvrdenia zo dňa 9.2.2004 sa spolu s rodinou nachádzala v hmotnej núdzi.
Na základe lekárskych správ zo dňa 13.11.2007 a zo dňa 14.5.2012 mal za preukázané, že žalobca

v roku 2007 trpel opakovaným búšením srdca, slabosťou, nauzeou, mikciou a lapaním po dychu s
následnou medikamentóznou liečbou a že psychická trauma utŕžená v období od jesene 2003, kedy
bol vo väzbe, zanechala u neho psychosomatické následky s trvalým charakterom, pretože žalobca
počas tohto obdobia trpel depresiami, poruchou koncentrácie, nespavosťou v spojení s telesnými
obtiažami, kolísavým tlakom, únavou, neurodermitis a na základe lekárskej správy zo dňa 10.7.2003 a

zo dňa 20.8.2003 manželka žalobcu bola taktiež ambulantne medikamentózne liečená u psychiatra.
Článkom v mesačníku I. L. z februára 2008 žalobca v záujme informatívneho charakteru s cieľom
zachrániť česť dvadsiatim bývalým hraničným policajtom uverejnil informácie o zastavení trestného
stíhania. Vo veci žiadosti o vydanie zbrojného pasu v správnom konaní bolo konanie uznesením zo
dňa 19.6.2007 prerušené do právoplatného rozhodnutia vo veci trestného stíhania žalobcu z dôvodu,

že nie je možné posúdiť jeho bezúhonnosť a spoľahlivosť ako podmienky pre vydanie zbrojného pasu.
Uviedol, že žalobca žiadal žalovaného o náhradu škody listom zo dňa 4.8.2008, ktorá žiadosť v zmysle
listu žalovaného zo dňa 26.1.2009 nebola prerokovaná v zákonnej 6-mesačnej lehote z objektívnych
dôvodov s poukazom na nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného v časti nároku titulom prepustenia
žalobcu personálnym rozkazom. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil

tak, že do úvahy prichádza aplikácia zák. č. 58/1969 Z.z. vzhľadom na skutočnosť, že uznesenie o
vzneseníobvineniaauznesenieovzatídoväzbybolivydanézajehoúčinnosti,avšakpreprípadnáhrady
škody vzniknutej v dôsledku nesprávneho úradného postupu (vzniknuté prieťahy v konaní) je potrebná
aplikácia zák. č. 514/12003 Z.z. Ustálil, že nárok na náhradu škody uplatnený žalobcom vychádza z
nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, z nezákonného rozhodnutia o vzatí do väzby, nárok

na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu vyhodnotil však za nedôvodný. Mal za
to, že zastavenie trestného stíhania ako aj oslobodenie spod obžaloby majú rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nakoľko predpoklad o spáchaní trestného
činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený, okrem prípadov, ak si poškodenýobvinenie zavinil sám alebo kto bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie
zastavené pre nedostatok trestnej zodpovednosti, pre udelenie milosti alebo amnestiu, čo nie je prípad
žalobcu. Podľa súdu prvej inštancie je nepochybné, že žalobca bol vo väzbe v období od 2.7.2003 do

26.9.2003, pričom trestné stíhanie bolo zastavené, pretože skutok nespáchali obvinení, žalobcovi teda
vznikol nárok na náhradu škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia o väzbe.

2. Nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu posúdil ako nedôvodný vzhľadom
na to, že nie je kompetentný posudzovať prípadné prieťahy v rámci predmetného trestného

konania. Konštatoval, že žalobca nenamietal procesnoprávny postup zákonnou cestou a tento nebol
preskúmavaný v režime sťažností alebo konania pred Ústavným súdom. Dôvodil, že v danom prípade
skutočnou škodou žalobcu boli jeho náklady vzniknuté a vynaložené v spojitosti s uplatnením práva
na obhajobu v trestnom konaní bez ohľadu na účelnosť ich vynaloženia, keďže v danom konaní
nerozhodoval o trovách konania a o ich výške, pričom ide o sumu, o ktorú sa zmenšil majetok žalobcu v
súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Žalobcovi preto priznal náhradu trov obhajoby

v trestnom konaní, ktoré zaplatil B.. B. a advokátskej kancelárii Gereg & Fischer. Časť nároku žalobcu
titulom straty na zárobku počas trvania väzby od 2.7.2003 do 25.9.2003, nevyplateného odstupného vo
výške 3 983,27 a zaplateného zdravotného poistenia posúdil ako ušlý zisk žalobcu, pretože v dôsledku
spôsobenia škody žalobcovi nedošlo k rozmnoženiu jeho majetku, hoci sa to pri predpokladanom
chode vecí dalo očakávať. Mal za to, že strata na zárobku u žalobcu vznikla v dôsledku jeho väzby a

následne v dôsledku prepustenia zo služobného pomeru, ktoré súviselo s trestným stíhaním žalobcu
a jeho vzatím do väzby, nakoľko to vyplýva zo samotného odôvodnenia personálneho rozkazu ako aj
z odôvodnenia rozsudku NS SR rozhodujúceho o opravnom prostriedku v rámci správneho konania.
Usúdil, že personálny rozkaz bol automatickým následkom začatia trestného stíhania a vzatia do väzby
žalobcu a nepredstavuje prerušenie priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku. Súd prvej

inštancie teda priznal žalobcovi stratu na zárobku za obdobie trvania väzby, ďalej nárok na odchodné s
poukazom na záver o dôvodnosti nároku na náhradu za stratu na zárobku, ktorý nárok zobral žalobca
v časti o zaplatenie 768,77 eur späť a konanie v tejto časti súd prvej inštancie podľa § 96 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku platného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“) zastavil. Vo zvyšnej časti
vo výške 3 983,27 eur vyhodnotil nárok na zaplatenie odchodného v zmysle zák. č. 328/2002 Z.z.

za dôvodný, keď základom pre výpočet odchodného bol priemerný mesačný služobný plat policajta.
Poukázal na ust. § 33 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého policajtovi patrí odchodné, ak jeho
služobný pomer trval najmenej 5 rokov, vo výške jednonásobku základu podľa § 60 a zvyšuje sa
každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru o jednu polovicu základu najdlhšie do 30 rokov
služobného pomeru, s tým , že v zmysle uvedeného by žalobcovi vznikol nárok na odchodné vo výške 4

194,28 eur, avšak súd prvej inštancie mu priznal odchodné v uplatnenej výške 3 214,50 eur. Za dôvodne
uplatnený nárok súd prvej inštancie vyhodnotil i nárok na zaplatenie poistného na zdravotnom poistení
vo výške 18 872,-Sk ako nárok v priamej príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania a vzatím do
väzby žalobcu, keďže mal za preukázané, že žalobcovi sa podarilo zamestnať až v roku 2007 vo funkcii
mestského policajta. Pri priznaní nároku vychádzal z potvrdenia Všeobecnej zdravotnej poisťovne zo

dňa 13.7.2012.

3. Na rozhodnutie o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy aplikoval čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 3
Ústavy SR, ako aj čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Poukázal na rozhodnutie NS SR z 31.5.2007, sp.zn. 4Cdo 177/2005, o potrebe posudzovania nároku na

uhradenie nemajetkovej ujmy v kontexte s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru i v prípadoch posudzovaných
podľa zák. č. 58/1969 Z.z. Mal za to, že trestné stíhanie a výkon väzby predstavujú vážny zásah do
osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud,
zasahujú do jeho súkromia, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé obmedziť, či porušiť aj jeho
právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej

povesti zaručené čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Medzi prípady vadného pozbavenia osobnej slobody
podľa súdu prvej inštancie patria aj prípady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím
o väzbe napriek inak zákonnému rozhodnutiu o väzbe. Uviedol, že podľa Dohovoru každý , kto bol
obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami čl.5 ods. 1 a 5 Dohovoru, má nárok na
odškodnenie, za predpokladu, že pozbavenie slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom alebo s čl. 5

ods. 1 až 4 Dohovoru. Poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej škodou sa rozumie škoda materiálna
i nemateriálna. Mal za to, že podmienkami zodpovednosti štátu za túto škodu sú rozhodnutie o väzbe,
škoda a príčinná súvislosť medzi nimi a zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby.
Výkladzák.č.58/1969Z.z.musíbyťpodľasúduprvejinštanciekonformnýsÚstavouSRanepripustenímmožnosti odškodnenia nemajetkovej ujmy vzniknutej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia
a vzatí do väzby podľa zák. č. 58/1969 Z.z. by došlo k znevýhodneniu poškodených oproti situáciám
s potrebou aplikácie zák. č. 514/2003 Z.z. Výšku nemajetkovej ujmy v sume 35 000,-Sk súd prvej

inštancie ustálil na základe výsledkov vykonaného dokazovania (výpoveď žalobcu a svedecké výpovede
bývalej manželky žalobcu, jeho matky a bývalého kolegu), podľa ktorého po vzatí žalobcu do väzby
bolo ohrozené jeho vysokoškolské štúdium, uvedenú situáciu zle znášala celá jeho rodina, mal dve
maloleté deti vo veku 9 a 7 rokov, ktoré pociťovali stratu otca, manželka situáciu taktiež zle znášala,
sama sa starala o domácnosť a deti, v dôsledku psychického vypätia siahala po alkohole a nakoniec

došlo k rozpadu manželstva, rodina zle znášala medializáciu kauzy, nakoľko žili v malom meste. Deti
boli vystavené posmeškom, prežívali neistotu a negatívnu zmenu vo výchove. Samotnú väzbu žalobca
znášal zle, pociťoval beznádej, znášal ponižujúce podmienky vo väznici, po prepustení z väzby sa jeho
rodina ocitla v hmotnej núdzi, nemohol sa zamestnať, došlo k skrachovaniu jeho chovnej stanice psov,
nedarilo sa mu v podnikaní. Zamestnal sa ako mestský policajt, kde mu však tiež hrozilo prepustenie pre
problémy s vydaním zbrojného pasu. Pre srdcový kolaps zostal dlhodobo práceneschopný, doteraz má

problémy finančného charakteru. Podľa výpovede bývalej manželky žalobcu táto odpadla v dôsledku
informácie o vzatí žalobcu do väzby, počas ktorej ho videla len dvakrát, deti sa hanbili, mladšia dcéra
začala mať problémy s nočnou enurézou, sama bývalá manželka požívala alkohol, museli si požičať
peniaze na právnikov, absolvovala liečbu u psychiatra, po návrate manžela z väzby nastal rozvrat v
manželstve pre jeho nervozitu a nedostatok financií, žalobca si našiel inú partnerku. Súd prvej inštancie

konštatoval, že v danom prípade išlo o citeľný zásah do práva žalobcu na jeho česť, dôstojnosť, ktorý mal
nepriaznivé dôsledky na jeho postavenie v spoločnosti a na jeho ďalšie pracovné uplatnenie, spôsobil
priamy dopad na jeho najbližších, musel čeliť psychickým a finančným problémom. Ustálil, že reakcia,
ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí žalobcu, bola v miere svedčiacej o znížení
vážnosti a dôstojnosti žalobcu, pretože v danom prípade sa uvedené prejavilo v pochybnostiach o

jeho bezúhonnosti, o jeho charaktere a cti. Mal za to, že traumatizujúce pocity žalobcu v dôsledku
nezákonného stíhania a nezákonného rozhodnutia o väzbe možno odstrániť iba priznaním nemajetkovej
ujmy, pretože doposiaľ mu nebolo poskytnuté žiadne zadosťučinenie, či ospravedlnenie, naopak, sám sa
pokúsil očistiť pred verejnosťou. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania za adekvátnu výšku
odškodnenia súd prvej inštancie ustálil sumu 35 000,- eur a vo zvyšku žalobu žalobcu, ktorý žiadal

zaplatenie 165 969,59 eur, zamietol.

4. Ohľadom príslušenstva súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený
právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho

o plnenie veriteľ požiadal. Za peňažný záväzkový vzťah vyhodnotil i prípad zodpovednosti za škodu.
Žalobcovi priznal nárok na príslušenstvo odo dňa podania návrhu na začatie konania majúc za to, že
žalovaný sa dostal do omeškania v deň nasledujúci po doručení žiadosti žalobcu o zaplatenie škody
(19.7.2008).

5. O trovách konania nerozhodol s poukazom na ust. § 151 ods. 3 OSP.

6. Proti vyhovujúcej časti uvedeného rozsudku podal riadne a včas odvolanie žalovaný, ktorý žiadal
preskúmavané rozhodnutie v tejto časti zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, resp. pre prípad potvrdenia napadnutého rozhodnutia pripustiť dovolanie vo veci, nakoľko

po stránke právnej ide o rozhodnutie zásadného významu. V časti priznanej náhrady škody na trovy
obhajoby v trestnom konaní poukázal na nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
majúcu za následok porušenie práva účastníka (aktuálne strany sporu) na spravodlivý súdny proces,
keď podľa jeho názoru sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s presnou špecifikáciou
jednotlivých úkonov právnej služby a ani s rozlíšením, či ide o odmenu zmluvnú alebo tarifnú. Žiadal

prihliadnuť na právny poriadok Českej republiky, podľa ktorého dochádza k odškodneniu trov obhajoby
len vo výške tarifnej odmeny, čím pozornosť upriamil na úmysel zákonodarcu nájsť rozumný koeficient
predvídateľnosti výšky nákladov právneho zastúpenia pre prípad ich znášania druhou stranou a na
potrebu analógie s ust. § 151 ods. 5 OSP a s ust. § 18 vyhl. č. 655/2004 Z.z. Nároky na náhradu straty
na zárobku, odchodné a zaplatené poistné považoval za škodu vzniknutú v priamej príčinnej súvislosti s

prepustením žalobcu zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru, a teda podľa neho absentuje
priama príčinná súvislosť medzi touto škodou žalobcu a jeho trestným stíhaním a vzatím do väzby.
Poukázal na rozsudok NS SR publikovaný pod por. č. 2 ZSP 1/2008, v zmysle ktorého vzťah príčiny
a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Mal zato, že ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Podľa jeho
názoru rozhodnutie, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru, bolo rozhodnutím vydaným
v správnom konaní na základe samostatne vykonaného dokazovania, rozhodné skutočnosti boli zistené

iným orgánom, v inom ako trestnom konaní, s iným výsledkom a na základe iných právnych predpisov.
Mal za to, že personálne rozhodnutie nie je závislé od trestného konania, navyše je stále platné a účinné.
Vo vzťahu k rozhodnutiu ohľadom nemajetkovej ujmy namietal správnosť aplikovania Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd na daný prípad majúc za to, že vo veci je potrebné aplikovať
zák. č. 58/1969 Z.z. a použitie Dohovoru bolo podľa neho nad rámec prípustnosti vymedzenej ust. § 154

c ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
ktoré ratifikovala SR a boli vyhlásené za súčasť nášho právneho poriadku, majú prednosť pred zákonom,
len ak zabezpečujú väčší rozsah práv a slobôd, čo nie je prípad Dohovoru oproti ust. § 5 zák. č. 58/1969
Z.z., ktorý pôsobí voči širšiemu okruhu subjektov. Tvrdil, že nárok žalobcu na priznanie nemajetkovej
ujmy nie je daný, nakoľko začatie trestného stíhania a rozhodnutie o väzbe žalobcu boli legálne v zmysle
vnútroštátnych právnych predpisov (Trestný poriadok) a že nedošlo ani k naplneniu hmotnoprávneho

ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru ako podmienky pre priznanie nároku v tejto časti. Podľa
neho žalobca nepreukázal nezákonnosť väzby a nezákonnosť vedenia trestného stíhania, t.j. realizáciu
obmedzenia osobnej slobody inak ako konaním dovoleným článkom 5 Dohovoru. Rozsudok súdu prvej
inštancie v tejto časti považoval za arbitrárny vzhľadom na nepreukázanie priamej príčinnej súvislosti
nemajetkovej ujmy s nezákonným rozhodnutím, resp. rozsudok v tejto časti považoval za nedostatočne

odôvodnený. Mal za to, že žalobcom uvádzané následky v rodinnom, pracovnom a spoločenskom živote
boli dôsledkom jeho prepustenia zo služobného pomeru. Nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia v
napadnutej časti videl i v tom, že súd prvej inštancie zanedbal svoju povinnosť vyrovnať sa v odôvodnení
rozhodnutia s relevantnými argumentmi účastníka (strany sporu) o neprimeranosti odškodnenia aj s
prihliadnutímnarozsahodškodneniavinýchprejednávanýchobdobnýchveciach.Namietoltaktiežnárok

žalobcu na príslušenstvo z priznanej nemajetkovej ujmy s poukazom na ustálenú judikatúru NS SR,
podľa ktorej sa škodca dostáva do omeškania s plnením nemajetkovej ujmy až po uplynutí lehoty na
plnenie stanovenej v súdnom rozhodnutí, t.j. až po jeho právoplatnosti.

7. Voči zamietajúcej časti výroku preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie podal riadne

a včas odvolanie žalobca a žiadal ho v tejto časti zmeniť a priznať náhradu nemajetkovej ujmy v
žalovanej výške 165 969,59 eur. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Mal za to, že
napadnuté rozhodnutie v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko svoje
zamestnanie si veľmi cenil a vážil, pracoval svedomite, mal predpoklady na kariérny postup, snažil
sa získať vysokoškolské vzdelanie. Poukázal na psychický zásah do jeho osobnosti, nedôstojnosť

podmienok pre výkon väzby, finančnú krízu jeho rodiny až s následným jej rozpadom, absenciu možnosti
výchovného pôsobenia na svoje deti počas väzby a nutnosť konfrontovania jeho maloletých detí s touto
situáciou, následné ďalšie následky v súvislosti s prerušením konania o vydanie zbrojného pasu, pričom
trestné stíhanie jeho osoby bolo v konečnom dôsledku zastavené. Tvrdil, že požadovaná suma ani
nevyčísľuje utrpenie, starosti a jeho zlú finančnú situáciu aj jeho rodiny ako dôsledkov neoprávneného

negatívneho zásahu a poukázal na preukázanie existencie útrap celej jeho rodiny. Ním uplatňovanú
výšku nemajetkovej ujmy považoval za adekvátnu intenzite, rozsahu a dĺžke trvania tohto zásahu.

8. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že bol nepretržite vo
väzbe od 2.7.2003 do 25.9.2003, počas ktorej doby nepracoval a nepoberal dôchodok či iné peňažné

dávky. Poukázal na zastavenie trestného stíhania voči jeho osobe z dôvodu, že je nepochybné, že
skutok nespáchal, čím došlo k založeniu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu a jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa neho pre náhradu škody je potrebné aplikovať
zák. č. 58/1969 Z.z., avšak pre účely odškodnenia jeho nemajetkovej ujmy je potrebná aplikácia zák.
č. 514/2003 Z.z. pre pretrvávanie protiprávneho stavu a vzhľadom na skutočnosť, že k zastaveniu

trestného stíhania došlo až uznesením špeciálnej prokuratúry GP SR Z. W. XXX/XX zo dňa 18.1.2008, s
právoplatnosťou ku dňu 19.2.2008. Uviedol, že výška trov obhajoby v trestnom konaní bola určená podľa
vyhlášky č. 163/2002 Z.z. a obhajcovia B.. B. a B.. W. platbu podľa príjmových pokladničných blokov
prijali. Zaplatené trovy obhajoby teda považoval za jeho škodu. Ostatné majetkové nároky považoval za
nároky v príčinnej súvislosti s danými nezákonnými rozhodnutiami. Mal za preukázanú odôvodnenosť

jeho nároku na nemajetkovú ujmu v priznanej výške, adekvátnej podľa neho jeho útrapám a rozsahu,
intenzite a dĺžke trvania následkov. Poukázal na rozhodnutie NS SR, č.k. 4MCdo 15/2009, v zmysle
ktorého zastavenie trestného stíhania rovnako ako oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledkyako zrušenie rozhodnutia štátneho orgánu pre nezákonnosť. Taktiež si uplatnil náhradu trov odvolacieho
konania.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu proti zamietajúcej časti napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie nevyjadril.

10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 9. apríla 2014 č.k. 4Co 106/2013-178
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa uloženia povinnosti

žalovanému zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu 9.216,42 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,5 % ročne zo sumy 9.216 eur od 30.07.2009 do zaplatenia a titulom nemajetkovej ujmy sumu
35.000,-eur,akoajvnapadnutejzamietajúcejčasti,potvrdil,keďvnapadnutejvyhovujúcejčastitýkajúcej
sa priznania príslušenstva, a to úroku z omeškania vo výške 8,5 % ročne z náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 35.000,-eur od 30.07.2009 do zaplatenia, rozsudok súdu prvej inštancie zmenil ak, že žalobu
v časti príslušenstva z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy zamietol. Uvedený rozsudok nadobudol

právoplatnosť dňa 08.07.2014. Pokiaľ ide o časť odôvodenia rozhodnutia odvolacieho súdu týkajúcu
sa priznania nároku na náhradu škody vo výške nad sumu 2.954,25 eur s úrokom z omeškania 8,5%
ročne z tejto sumy od 30.07.2009 do zaplatenia, t.j. pokiaľ ide o časť uplatneného majetkového nároku
opierajúcusaorozkazministravnútraSlovenskejrepublikyoprepustenížalobcuzoslužobnéhopomeru,
sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvej časti o tom, že je potrebné prihliadnuť na skutočnosť,

že daný personálny rozkaz vychádzal z identických skutkových dôvodov ako uznesenie o začatí
trestného stíhania voči žalobcovi, pričom skutky v ňom tvrdené žalobca nespáchal. Konštatoval, že
nebyť nezákonného začatia trestného stíhania voči žalobcovi nedošlo by ani k vydaniu predmetného
personálneho rozkazu a dôsledky vzniknuté ako jeho následok by nenastali. Z uvedeného dôvodu
vyhodnotil i nároky na úhradu straty na zárobku, odchodného a zaplateného zdravotného poistenia

za dôvodné. Mal za to, že z celej reťaze všeobecnej príčinnosti treba sledovať tie príčiny a následky,
ktoré sú dôležité pre zodpovednosť za škodu, keď o vzťah príčiny a následku ide vtedy, ak vznikla
konkrétna majetková ujma následkom konkrétneho úkonu škodcu, pričom príčinou škody môže byť len
také konanie, bez ktorého by škodný následok nenastal, avšak nemusí ísť o jedinú príčinu, ale i len jednu
z príčin, ktoré sa podieľali na nepriaznivom následku, ktorá však ale musí byť príčinou podstatnou. Ak

existuje viac príčin pôsobiacich následne, je pre existenciu príčinnej súvislosti nevyhnutné, aby reťazec
postupne nastupujúcich príčin a následkov bol vo vzťahu k vzniku škody natoľko prepojený, že prvotná
príčina bezprostredne vyvolala ako následok inú príčinu, t.j. možno tu vyvodzovať vecnú a časovú
postupnosť. Poukázal v tejto súvislosti napr. na rozhodnutie NS ER sp.zn. 32Cdo 192/2007.

11. V dôsledku dovolania podaného žalovaným na súd prvej inštancie dňa 01.08.2014 vo veci
rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý uznesením zo dňa 24. mája 2016 č.k. 1Cdo
298/2014 - 228 dovolanie žalovaného odmietol.

12. Dňa 25.augusta 2016 bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky doručená sťažnosť Slovenskej

republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky vo veci namietaného porušenia
základnéhoprávanasúdnuochranupodľačl.46ods.1ÚstavySRaprávanaspravodlivésúdnekonanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č.k. 4Co 106/2013-178 zo dňa 9. apríla 2014 a uznesením NS SR sp.zn. 1Cdo 298/2014
zo dňa 24. mája 2016, ktorá bola uznesením Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 754/2016 - 17 z 8.

novembra 2016 Ústavným súdom SR prijatá na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa rozsudku Krajského
súdu v Bratislave a vo zvyšku bola sťažnosť ako zjavne neopodstatnená odmietnutá. Podľa Nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 754/2016 - 42 zo dňa 24. januára 2017 základné právo
Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co 106/2013 - 178
z 9. apríla 2014 porušené bolo a Ústavný súd SR uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo
výroku, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 22C 265/2009 - 128
z 3. decembra 2012 (preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie) o uložení povinnosti Slovenskej
republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, zaplatiť žalobcovi náhradu škody nad sumu

2.954,25 eur s úrokom z omeškania 8,5 % ročne z tejto sumy od 30.07.2009 do zaplatenia, zrušil a
vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosti
nevyhovel.Slovenskejrepublike,zastúpenejMinisterstvomspravodlivostiSR,náhradutrovkonaniapred
Ústavným súdom SR nepriznal. Podľa odôvodnenia predmetného Nálezu Ústavný súd SR posudzoval,či napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave nie je založený na takej aplikácii právnych noriem,
ktoré nerešpektujú ich účel, prípadne či ich interpretácia krajským súdom nie je v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti, čo by znamenalo porušenie sťažovateľkou označených práv. Na námietku

sťažovateľky(žalovaného)otom,žepriznanánáhradanemajetkovejujmyžalobcovinevzniklavpríčinnej
súvislostisnezákonnýmrozhodnutímojehotrestnomstíhaníajehoväzbe,uviedol,žepriznanienáhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než
odsúdením, je ústavne akceptovateľným a ústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie
takto stíhanej osobe, a to aj v prípade, ak bolo trestné stíhanie začaté už za účinnosti zákona č. 58/1969

Zb., t.j. pred 1. júlom 2004. Pokiaľ ide o jej výšku mal za to, že závery Krajského súdu v Bratislave majú
striktnú oporu vo vykonanom dokazovaní a jeho úvaha je vyjadrená v podobe dostatočne, logicky a
zrozumiteľne odôvodneného rozhodnutia. Po zohľadnení povahy trestnej veci, dĺžky trestného stíhania
a väzby, preukázaných dopadov trestného stíhania a väzby do osobnostnej sféry žalobcu a okolností, za
ktorých k nemajetkovejujme došlo, považovalpriznanú náhradu nemajetkovej ujmy nielen za primeranú,
ale aj zodpovedajúcu všeobecnej predstave o spravodlivosti a slušnosti. Vylúčil, že by u sťažovateľky

(žalovaného) došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

13. Ďalej sa Ústavný súd SR zaoberal porušením základných práv sťažovateľky rozhodnutím Krajského
súdu v Bratislave o náhrade škody, a to pokiaľ ide o priznanie náhrady za stratu na zárobku, odchodné
a škodu spočívajúcu v zaplatení zdravotného poistenia žalobcom. Uviedol, že v skutkovo obdobnej

veci v náleze sp.zn. IV. ÚS 296/2014 zo 6. mája 2015 vyslovil, že iba fakt, že skutok nie je trestným
činom, ešte bez ďalšieho nemôže viesť k záveru, že rovnaký skutok nemôže byť kvalifikovaný ako
disciplinárne previnenie spočívajúce v porušení služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť
hrubým spôsobom, pričom ide o konanie, za ktoré možno príslušníka Policajného zboru prepustiť zo
služobného pomeru. Tento záver odôvodnil nevyhnutnosťou rozlišovať medzi rozhodnutím o začatí

trestného stíhania a personálnym rozkazom o prepustení zo štátnej služby, keďže v prípade prepustenia
príslušníka PZ zo služobného pomeru ide o personálne opatrenia za porušenie služobnej prísahy
a služobnej povinnosti, ktoré nemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Porušenie
služobnej prísahy nemusí dosiahnuť intenzitu trestného činu a dôvody prepustenia príslušníka PZ zo
služobného pomeru môžu byť napriek tomu splnené. Pokiaľ je potom právomoc preskúmať zákonnosť

personálneho rozkazu o prepustení príslušníka PZ zverená do právomoci všeobecných súdov v rámci
správneho súdnictva a toto preskúmanie nevedie k zrušeniu personálneho rozkazu, nie je rozhodujúce,
že skutok, pre ktorý bol žalobca trestne stíhaný, bol vymedzený rovnako ako skutok, pre ktorý bolo
voči žalobcovi vedené personálne konanie a výsledkom ktorého bolo jeho prepustenie zo služobného
pomeru príslušníka PZ personálnym rozkazom.

14. Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že nenachádza dôvod na vyššie uvedenom právnom
skoršom právnom závere niečo meniť a mal za to, že záver Krajského súdu v Bratislave o
existencii priamej príčinnej súvislosti medzi začatím trestného stíhania žalobcu a zmenšením jeho
majetku nevyplatením straty na zárobku, odchodného a vynaložením prostriedkov na zaplatenie

zdravotného poistenia nemôže obstáť. Krajskému súdu vytkol, že v odôvodnení uvedeného rozhodnutia
neobjasnil, z akých dôvodov nerešpektoval ustálenú judikatúru všeobecných súdov a ústavného súdu
v porovnateľných veciach. Konštatoval, že právny záver obsiahnutý v napadnutom rozsudku Krajského
súdu v Bratislave je v rozpore s judikatúrou najvyššieho súdu a s rozhodnutím ústavného súdu v
obdobnej veci a zároveň ho možno považovať za arbitrárny a z ústavného hľadiska neakceptovateľný

a neudržateľný.

15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preto opätovne preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zo dňa 3. decembra 2012 č.k. 22C 265/2009 - 128 v časti náhrady škody nad sumu
2.954,25 eur s úrokom z omeškania 8,5% ročne z tejto sumy od 30.07.2009 do zaplatenia podľa § 379

a 380 Civilného sporového poriadku ako procesnej normy účinnej od 1.7.2016 (zákon č. 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je v tejto časti dôvodné. Právny záver
odvolacieho súdu vyjadrený vo svojom skoršom rozsudku zo dňa 9. apríla 2014 č.k. 4Co 106/2013 - 178
aktuálne vzhľadom na vývin judikatúry Ústavného súdu SR neobstojí.

16. Ústavný súd v skutkovo obdobnej veci v náleze sp.zn. IV. ÚS 296/2014 zo 6. mája 2015 vyslovil,
že v prípade, ak v rámci preskúmavania personálneho rozkazu ministra vnútra SR v správnom konaní
nedôjde k jeho zrušeniu, nemožno konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi personálnym
rozkazom a škodou. Nemožno totiž konštatovať naplnenie základného atribútu pre priznanie nárokuna náhradu škody žalobcu spočívajúcej v strate na zárobku, odchodnom a v zaplatení zdravotného
poistenia žalobcom pre absenciu bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti medzi uznesením o začatí
trestného stíhania žalobcu a touto škodou žalobcu. Žalobca v konaní netvrdil a teda ani nepreukázal,

že by predmetný personálny rozkaz bol ako nezávislé rozhodnutie pre nezákonnosť zrušený. Odvolací
súd nemal žiaden skutkový a ani právny dôvod v predmetnej veci sa od už takto ustálenej judikatúry
všeobecných súdov a najmä Ústavného súdu SR odkloniť.

17. Kauzálny nexus je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby

nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup boli v logickom slede, aby boli príčinou vzniku
škody a vznik škody a aj jej rozsah následkom príčiny. Príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúcou je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine,
ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Základom je úvaha súdu (test conditio sine qua non), či by
následok nastal bez nezákonného rozhodnutia. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by nebola
daná. Nezákonné rozhodnutie štátu, resp. orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup

môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č.
514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priama nesprostredkovane spôsobená práve a
iba týmto rozhodnutím alebo postupom. Príčina musí priamo bezprostredne predchádzať následku a
vyvolávať ho. Uvedené už dokonca konštatoval Ústavný súd SR i vo svojom skoršom náleze sp.zn. I
ÚS 177/08. Vychádzajúc z rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky možno ďalej konštatovať, že

nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup môže byť dokonca
aj významným článkom reťazca príčin a následkov, ale samotná táto skutočnosť ešte neznamená bez
ďalšieho aj danosť príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom a škodou. Štát teda automaticky nezodpovedá za každú ujmu,
ktorá nastala v majetkovej sfére určitej fyzickej osoby alebo právnickej osoby po vydaní nezákonného

rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo po jeho nesprávnom úradnom postupe, keď je to tiež žalobca,
ktorý musí v konaní preukázať existenciu podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu, vrátane
príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou.

18. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti

týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu škody nad sumu 2.954,25 eur s úrokom z
omeškania 8,5 % ročne z tejto sumy od 30.07.2009 do zaplatenia podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu
v tejto časti zamietol, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie a ani na jeho zrušenie.

19. O nároku žalovaného na náhradu trov rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 255 ods. 1 a §

262 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 a s § 396 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorému v odvolacom
konaní žiadne trovy nevznikli, nárok na náhradu trov odvolacieho súdu nepriznal.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).