Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. jún 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/333/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3109225109
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3109225109.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr.
Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu T. R., nar. XX.XX.XXXX, občana SR, bytom
N. č. XXX, práv. zast. JUDr. Q. R., advokátom so sídlom v C., nám. sv. P. č. XX proti žalovaným:
1/ Ing. arch. Q. E., nar. XX.XX.XXXX, občanovi SR, bytom C., N. C. č. 6, práv. zast. JUDr. Q. S.,
advokátom so sídlom v C., A. č. 1K a 2/ Ing. Z. E., nar. XX.XX.XXXX, občianke SR, bytom C., N. C.

č. 6, práv. zast. JUDr. V. F., advokátom so sídlom v C. , W. č. XXX/XX o zaplatenie 167.629,29 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 30. marca 2016,
č. k. 14C/126/2010-230, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/, 2/ m a j ú proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) okresný súd výrokom I. konanie v časti o zaplatenie

16.596,96 eur a úroku 12% ročne zo sumy 167.629,29 eur, od 07.12.2006 do zaplatenia z dôvodu
späťvzatia žaloby podľa § 96 ods. 1 - 3 O.s.p. zastavil. Výrokom II. žalobu zamietol. Žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov konania 1.840,33 eur, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného 1/ a výrokom IV. žalobcovi výrokom III. uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni 2/ náhradu trov konania 6.675,29 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet
jej právneho zástupcu. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 34, § 37 ods. 1, § 657, § 658 ods.

1, § 494, § 533, § 531 ods. 1 - 4, § 516 ods. 1, ods. 2, § 570 ods. 1, 2, § 571, § 558, § 100 ods. 1,
§ 101 Občianskeho zákonníka. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého
mal za preukázané, že dňa 07.12.2006 žalobca (ako fyzická osoba) so žalovanými 1/ a 2/ (fyzickými
osobami a nepodnikateľmi) písomne uzavrel zmluvu o pôžičke podľa § 657 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Predmetom zmluvy bola pôžička vo výške 167.629,29 eur (5 050 000,-Sk) a s mesačným
úrokom 50.500,-Sk do doby splatenia. Dlžníci svojím podpisom v čl. 2 zmluvy potvrdili prevzatie
pôžičky peňazí vo výške 4.550.000,-Sk a to, že ju vrátia do 31.03.2007 a dohodli si zmluvnú pokutu

500.000,-Sk ak nebude dodržaný termín jej splatnosti. V skutočnosti dňa 07.12.2006 žalobca žalovaným
nevyplatil v hotovosti žiadnu sumu, a to ani 5.050.000,-Sk, ani 4.550.000,-Sk. Dňa 28.12.2005 bola
uzavretá zmluva o pôžičke medzi žalobcom (ako fyzická osoba) so žalovanými 1/ a 2/ (fyzickými
osobami a nepodnikateľmi) na 4.100.000,-Sk s mesačným úrokom 40.000,-Sk do doby splatenia,
splatnej dňa 30.11.2006. Dlžníci svojím podpisom v čl. 2 zmluvy potvrdili prevzatie pôžičky peňazí vo
výške 4.100.000,-Sk. V skutočnosti dňa 28.12.2005 žalobca žalovaným nevyplatil v hotovosti žiadnu

sumu. Táto zmluva bola žalobcom prečiarknutá a vrátená žalovaným s poznámkou písanou rukou
žalobcu „ Zmluvu o pôžičke nahrádza nová zmluva o pôžičke zo dňa 7.12.2006“ a opatrená podpisom
žalobcu. Dňa 07.12.2006 uzavrel žalobca so žalovaným 1/ kúpnu zmluvu, na základe ktorej predávajúci(žalovaný 1/ ) previedol na kupujúceho ( žalobcu ) rozostavaný byt č. X na X,X poschodí v byt. dome
na ul. K. W. v C. č. XXX, or.č. XX a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu
XXX/XXXX-in a podiel XXX/XXXX na pozemku parc. C KN XX -zast. plocha a nádvorie o výmere 240m2

zapísané na LV č. XXXX v k.ú. C. za kúpnu cenu 2.200.000,-Sk. Podľa čl. III bod 1/ zmluvy kúpna cena
mala byť zaplatená v 3 splátkach: prvá splátka 200.000,-Sk v hotovosti, druhá splátka 1.700.000,-Sk
prostredníctvom úveru z B., a.s. a tretia splátka 300.000,-Sk účtom v B., a .s. Rozsudkom Okresného
súdu Trenčín č.k. 12C/36/2008-13 zo dňa 12.3.2008 bolo zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo
manželov - žalovaných 1/ a 2/ z dôvodu podnikateľskej činnosti žalovaného 1/. Rozsudok nadobudol

právoplatnosť dňa 14.4.2008. Súd prvej inštancie konštatoval, že v súlade so závermi odvolacieho súdu
sa v konaní pokúšal zistiť obsah zmluvy, teda to, k čomu v skutočnosti smerovala vôľa účastníkov tohto
právneho úkonu. Osvojil si zhodné tvrdenia strán sporu o tom, že zmluvou o pôžičke zo dňa 07.12.2006
sa nahrádzala iná zmluva o pôžičke. Zameral dokazovanie na to, či touto zmluvou došlo k zmene
záväzku, alebo nahradeniu starého záväzku novým záväzkom, pristúpeniu k záväzku alebo k uznaniu
dlhu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že skutočnosťou na ktorej sa všetci účastníci zhodli bol

druh právneho vzťahu, ktorý účastníci formálne aj v skutočnosti uzavreli (zmluvu o pôžičke), a že skúmal
či boli splnené zákonom požadované náležitosti platnosti zmluvy o pôžičke, lebo len platná zmluva môže
byť predmetom novácie. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania
vyplýva, že zmluva o pôžičke zo dňa 7.12.2006 mala nahrádzať zmluvu o pôžičke zo dňa 28.12.2005
na sumu 4.100.000,-Sk, táto mala nahrádzať zmluvu o pôžičke zo dňa 19.1.2001 medzi žalobcom a

žalovanými 1/ a 2/ na sumu 2.000.000,-Sk, splatnú dňa 31.1.2002 a táto mala nahrádzať zmluvu o
pôžičke uzavretú dňa 20.7.2000 medzi žalobcom a žalovaným 1/ na sumu 1.300.000,-Sk, splatnú dňa
30.4.2001. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že k reálnemu odovzdaniu takýchto súm
nikdy nedošlo a tieto neboli odovzdané žiadnemu zo žalovaných 1/ a 2/. Tieto pôžičky teda nemožno
považovať za platne uzavreté, z dôvodu, že nedošlo k reálnemu odovzdaniu hotovosti. Jediné platne

uzavreté zmluvy o pôžičke, ktoré sa podarilo v konaní preukázať bolo niekoľko pôžičiek v rôznych
čiastkach uzavretých v ústnej forme medzi žalobcom a žalovaným 1/, podnikajúcim pod obchodným
menom Q. na celkovú sumu 900.000,-Sk v rokoch 1998-2002, ktorých platnosť sa predlžovala tak, že
samotný žalobca si koncom každého roka napočítal z tejto sumy rôzne úroky ( 15% až 20%, neskôr 9%
ročne) asumataktonavýšenásazhrnuladoďalšej„pôžičky“atentoprogresívnenarastajúcidlhsamenil

v pravidelných intervaloch formou „pôžičiek“ vyhotovených v písomnom vyhotovení, ktoré (posledné 3
zmluvy o pôžičke) už podpisovali obaja žalovaní 1/ a 2/ ako fyzické osoby, bez reálneho odovzdania
peňazí. Vo vzťahu k posúdeniu vzťahu o pôžičke zo dňa 07.12.2006 ako dohody o privátnej novácii
v zmysle § 570 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie uviedol, že z takejto dohody by musela
nepochybne vyplývať vôľa účastníkov nahradiť doterajší záväzok novým, teda že zmluva by musela

obsahovaťslová,žesa„veriteľdohodnesdlžníkom,žedoterajšízáväzoksanahrádzanovýmzáväzkom“
a že takýto úmysel strán nemožno predpokladať a tento musí byť nepochybný, pričom takýto úmysel
nahradiť predchádzajúci záväzok novým záväzkom z troch zmlúv podpísaných účastníkmi nevyplýval
a samotné preškrtnutie pôvodnej zmluvy žalobcom nemožno považovať za platne uzavretú dohodu o
novácii. Súd prvej inštancie, preto nepovažoval zmluvu o pôžičke zo dňa 07.12.2006, 28.12.2005 ani

19.01.2001 za platnú dohodu o novácii. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že zmluvou o pôžičke zo
dňa 07.12.2006 nemožno považovať ani za dohodu o uznaní dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka,
nakoľko uznanie dlhu je jednostranným písomným právnym úkonom dlžníka adresovaného veriteľovi, v
ktoromdlžníkprehlasuje,žezaplatísvojdlhurčenýčododôvoduavýškyatakétovyhláseniežalovaných
1/, 2/ o tom, že takýto dlh uznávajú, zo zmluvy o pôžičke nevyplýva. Žalovaní 1/, 2/ uznanie dlhu, ktoré

je vyvrátiteľnou právnou domnienkou popreli. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že uvedenú zmluvu
nemožno považovať vo vzťahu k žalovanej 2/, ani za zmluvný vzťah vyplývajúci z prevzatia dlhu podľa
§ 531 Občianskeho zákonníka pre absenciu vôle žalovanej 2/ byť viazanou zmluvou o pôžičke, ktorú
neprevzala a dlh za žalovaného 1/ (alebo spolu s ním) v takejto výške nebola ochotná zaplatiť. Pôvodnú
zmluvu o pôžičke uzavrel iba žalovaný 1/ ako živnostník a žalovaná 2/ poprela, že by mala vôľu zaplatiť

dlh žalovaného 1/ z jeho podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná 2/ mohla mať
dôvodnú obavu, že príde o vlastný dom, ak fiktívne zmluvy o pôžičke, predkladané žalobcom nepodpíše,
nakoľko z výsluchu žalovaného 1/ vyplynulo, že obaja žalovaní 1/, 2/ zriadili v prospech žalobcu na úver
od B., a.s., ktorý si vzal v sume 1.700.000,- SK na kúpu bytov, ktoré staval žalovaný 1/ (bol problém
s prepisom vlastníckeho práva na žalobcu v katastri), záložné právo na vlastnú nehnuteľnosť a pokiaľ

by žalobca prestal z akéhokoľvek dôvodu tento dlh splácať, banka by sa uspokojila predajom zálohu
- domu vo vlastníctve žalovaných 1/, 2/. Súd prvej inštancie považoval za zrejmé, že pôžičky a byty,
ktoré mali byť na žalobcu žalovaným 1/ prepísané, zrejme spolu súviseli o čom svedčia aj doklady
predložené samotným žalobcom o čiastočnom uhradení pôžičiek. Žalobca vzal žalobu v tomto sporespäť v dôsledku čiastočnej úhrady dlhu zo dňa 05.03.2008 (potvrdenie podpísal len žalovaný 1/) v sume
250.000,-SK a dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok zo dňa 27.12.2001 medzi žalobcom T. R. -
T. a žalovaným 1/ Ing. Arch. Q. E. - P., ako podnikateľmi v sume 8.298,48 eur, teda na záväzok z pôžičky

medzi fyzickými osobami sa započítali pohľadávky z podnikania žalovaného 1/ a žalobcu. Súd prvej
inštancie mal v danom prípade z vykonaného dokazovania za preukázané, že svoj nárok na zaplatenie
sumy 5.050.000,-Sk žalobca odvodzoval od absolútne neplatnej zmluvy o pôžičke zo dňa 07.12.2006.
Za absolútne neplatné teda súd považoval aj dojednanie o zmluvnej pokute, pretože zabezpečovala
záväzok, ktorý reálne v takejto výške neexistoval. Z výsluchu strán sporu vyplynulo, že žalovaná

2/ si žiadne peniaze fyzicky nepožičala, ani ich neprevzala. Peniaze si požičiaval výlučne žalovaný
1/ ako podnikateľ, a to v rokoch 1998-2002. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca v
skutočnosti nikomu fyzicky neodovzdal sumu 5.050.000,-Sk, resp. 4.550.000,-Sk, alebo 4.100.000,-Sk,
neodovzdal ani 2.000.000,-Sk, ani 1.300.000,-Sk. Samotný žalobca potvrdil, že dňa 07.12.2006 žiadne
peniaze žalovaným 1/ a 2/ nevyplatil, iba im odovzdal v obálke preškrtnutú písomnú zmluvu o pôžičke na
4.100.000,-Sk. Keďže zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje skutočné

odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi; toto všetko v doterajšom konaní žalobcom, na ktorom
spočíva dôkazné bremeno, preukázané nebolo. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania súd prvej
inštancie uviedol, že v konaní mal za preukázané ústne zmluvy o pôžičkách v rokoch 1998-2002 v sume
900.000,-Sk. Tento dlh mal žalovaný 1/ ako podnikateľ vrátiť podľa zmluvy o pôžičke z 20.7.2000 ( na
sumu 1.300.000,-Sk) do dojednanej doby splatnosti, teda do 30.4.2001. Keďže tak neurobil a ďalšie

nadväzujúce 3 zmluvy, ktorými sa prvá pôvodná písomná zmluva mala nahrádzať, súd považoval za
absolútne neplatné právne úkony; žalobca 1/ mohol svoj dlh uplatniť na súde prvým dňom nasledujúcim
posplatnostidlhu,tedaod1.5.2001.Od1.5.2001začalažalobcovibežaťvšeobecná3-ročnápremlčacia
doba, do ktorej mal podať žalobu na súd, ktorá uplynula dňa 1.5.2004. Žaloba bola podaná na súde dňa
2.11.2009, o úroky z omeškania a zo zmluvnej pokuty bola rozšírená až na pojednávaní dňa 29.4.2015,

teda po uplynutí premlčacej doby. Príslušenstvo pohľadávky znáša osud hlavného záväzku. Z takto
vymedzených dôvodov súd prvej inštancie vzhľadom na tú skutočnosť, že žalovaní 1/, 2/ sa premlčania
dlhu dovolali, žalobu zamietol. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 146 ods. 2
a § 142 ods. 3 O.s.p. tak, že žalobcu, ktorý bol v prevažnej časti neúspešný zaviazal zaplatiť žalovaným
1/, 2/ plnú náhradu trov konania, keďže títo mali neúspech len v nepatrnej časti uplatneného nároku.

2. Proti rozsudku vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá a vo výrokoch o trovách konania, podal v
zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti, a to vo výrokoch II., III., IV. zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaným
1/, 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Nepovažoval za

správne konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že skutočnosťou, na ktorej sa strany sporu zhodli,
bol druh právneho vzťahu, ktorý formálne aj v skutočnosti uzavreli - zmluva o pôžičke. Považoval za
zrejmé, že z prednesov žalobcu, či už v rámci odvolacieho konania vo vzťahu k predchádzajúcemu
rozsudku súdu prvej inštancie alebo v rámci následných prednesov a vyjadrení žalobcu po zrušení
prechádzajúceho rozsudku súdu prvej inštancie, právny vzťah zo zmluvy o pôžičke zo dňa 07.12.2006

žalobca v skutočnosti považoval za dohodu , v rámci ktorej strany sporu usporiadali ich vzájomné práva
a povinnosti z predtým postupne poskytnutých pôžičiek zo strany žalobcu v prospech žalovaných 1/, 2/.
Nepovažoval za správny postup súdu prvej inštancie pri hodnotení vôle strán sporu pri uzavretí zmluvy o
pôžičke zo dňa 07.12.2006 a pri hodnotení platnosti tohto právneho úkonu z hľadiska jeho obsahových
náležitostí. V tejto súvislosti poukazoval na dôvody zrušujúceho rozhodnutia, ktorým odvolací súd zrušil

predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie. Žalobca tvrdil, že súd prvej inštancie sa po zrušení jeho
predchádzajúceho rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie neriadil právnym názorom odvolacieho
súdu a neprihliadol na skutočnosti uvedené odvolacím súdom a v podstate len opakovane svoje
rozhodnutie založil na tých istých právnych záveroch, ako pri predchádzajúcom rozsudku, teda na
absolútnej neplatnosti zmluvy o pôžičke z dôvodu nepreukázania reálneho odovzdania peňažných

prostriedkovžalobcomvprospechžalovaných1/,2/,atovčasovejpostupnostianadväznostipísomných
zmlúv o pôžičke, ktoré boli v rámci dokazovania do súdneho spisu stranami sporu doložené. Súdu prvej
inštancie vytýkal, že sa pri posudzovaní veci a predovšetkým právneho vzťahu medzi stranami sporu
založeného zmluvou o pôžičke zo dňa 07.12.2006 (nie z hľadiska pomenovania tohto právneho úkonu,
ale z hľadiska jeho účelu, obsahu a s tým súvisiacej vôle strán sporu skutočne prejavenej pri tomto

právnom úkone) neriadil ust. § 2 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že účastníci
občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou aj odchýlne od
zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy príslušných na vec sa vzťahujúcich ustanovení
zákona nevyplýva, že sa od nich odchýliť nemožno. Mal za nesporné, že medzi stranami sporu pôvodnevznikol právny vzťah zo zmluvy o pôžičke, pričom nešlo o jednu zmluvu o pôžičke, ale o celý rad ústne
i písomne postupne uzavretých zmlúv o pôžičke, na základe ktorých žalobca poskytol žalovaným 1/, 2/
viaceré peňažné pôžičky, pričom rozhodne z vykonaného dokazovania nevyplynulo to, čo konštatoval

súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že by išlo o pôžičku len v rozsahu 900.000,-
SK. Takýto záver súdu prvej inštancie považuje za rozporný nielen s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi
sa v spise, ale predovšetkým s vyjadreniami žalobcu, ale aj samotného žalovaného 1/. V tejto súvislosti
poukazoval na vyjadrenia žalovaného pred súdom prvej inštancie. Dôvodil, že z vyjadrenia strán sporu
a najmä samotného žalovaného 1/ vyplynulo, že medzi stranami sporu došlo opakovane k poskytnutiu

viacerých peňažných pôžičiek, a to nielen na základe ústnych zmlúv, ale aj písomných zmlúv (potvrdení)
a že medzi stranami sporu bola v súvislosti s týmito samostatnými pôžičkami vyvinutá prax, na základe
ktorej vždy za určité obdobie (spravidla ku koncu roku) zosumarizovali obsah dlžnej sumy z pôžičiek
s pripočítaním úrokov, na ktorých sa dohodli a ktoré sa postupne tiež v rámci ich dohody menili a
ktoré sa tiež v rámci ich dohody potom pripočítali k istine a ustálenú sumu na základe ich vzájomnej
dohody potom potvrdili tak, že vyhotovili zmluvu o pôžičke, v ktorej špecifikovali celkovú dlžnú sumu a

zároveň dohodli lehotu na jej zaplatenie. Uviedol, že žiadna dielčia zložka takéhoto dojednania strán
sporu o spôsobe riešenia ich právneho vzťahu z poskytnutých pôžičiek nie je v rozpore so žiadnym
kogentným ustanovením Občianskeho práva hmotného, keď zákon nevylučuje, aby sa účastníci - strany
sporu dohodli na tom, že už poskytnuté peňažné pôžičky na základe ich vlastného dojednania budú
považovať za celkovú požičanú sumu podľa novo uzavretej zmluvy o pôžičke, hoci k odovzdaniu

požičanej sumy by nedošlo na základe takto uzavretej zmluvy o pôžičke, ale na základe predtým
samostatne uzavretých dielčích zmlúv ústnou alebo písomnou formou a rovnako zákon nevylučuje,
aby sa účastníci takéhoto právneho vzťahu dohodli, že úroky za určitú dobu trvania pôžičky, ktoré
neboli hradené, budú pripočítané k istine dlžnej sumy a aby ďalej takto dohodou definovaná dlžná
suma bola ďalej úročená (ide o kapitalizáciu úroku, ktorú zákon nevylučuje a na základe dohody je

možná). Súdu prvej inštancie vytýkal, že sa takýmito existujúcimi a preukázanými okolnosťami vzniku
a trvania právneho vzťahu medzi stranami sporu nezaoberal a z tohto hľadiska tento ich právny vzťah
neposudzoval. Žalobca považoval za dostatočne zrejmé, že predmetnou zmluvou o pôžičke zo dňa
07.12.2006,ktorájepravýmdokladompodpísanýmstranamisporu,došlomedzinimikdojednaniuotom,
že všetky záväzky žalovaných 1/, 2/ z dovtedy poskytnutých peňažných pôžičiek od žalobcu, vrátane

úrokov, boli ich vzájomnou dohodou ustálenou na sumu 5.050.000,- SK a žalovaní 1/,2/ sa výslovne
z právneho dôvodu ich zaviazanosti z takéhoto pôžičkového právneho vzťahu touto zmluvou zaviazali
takto presne špecifikovanú sumu vrátiť žalobcovi, do 31.03.2007 a zároveň sa výslovne zaviazali pre
prípad nesplnenia tejto povinnosti zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 500.000,-SK v určenej
lehote, do 30.04.2007. Za danej situácie, s prihliadnutím na všetky okolnosti predchádzajúce vzniku tejto

zmluvy, ktoré boli vykonaným dokazovaním preukázané mal za to, že zmluva je nepochybne platnou
dohodou o privátnej novácii, v ktorej sa jej účastníci - strany sporu dohodli, že dovtedy existujúce
záväzky žalovaných 1/ a 2/ z poskytnutých pôžičiek od žalobcu, vrátane príslušenstva nahradia novým
záväzkom, v ktorom bola presne špecifikovaná výška záväzku, právny dôvod jej vzniku a doba jeho
splatnosti. Z hľadiska takéhoto hodnotenia zmluvy má táto všetky náležitosti dohody o zriadení nového

záväzku (o privátnej novácii) podľa § 570 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Opačné úvahy súdu
prvej inštancie považuje za nesprávne a založené na neúplnom a celkom zúženom a formalistickom
prístupe k hodnoteniu tejto zmluvy. Prístup súdu prvej inštancie k posudzovanej veci považuje za celkom
nenáležitý aj z toho hľadiska, že súd prvej inštancie vyvodil, že takáto zmluva by musela obsahovať
slová, že sa „veriteľ dohodne s dlžníkom, že doterajší záväzok sa nahrádza novým záväzkom“, keď

zákon takéto požiadavky na platnosť dohody o privátnej novácii vôbec nestanovuje. Tiež nepovažoval
za opodstatnený záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní úmyslu strán sporu nahradiť predchádzajúci
záväzok novým záväzkom, keď s poukazom na skutočnosti, ktoré vyplynuli z vyjadrení strán sporu, a to
ako strán uvedenej zmluvy zo dňa 07.12.2006, takýto úmysel výslovne vyplynul. Takýto úmysel vyplynul
aj z toho, že práve pri podpise poslednej zmluvy o pôžičke zo dňa 07.12.2006 žalobca vrátil žalovaným

1/, 2/ originál predchádzajúcej zmluvy o pôžičke zo dňa 28.12.2005, ktorý preškrtol, pričom na jednej
strane, ktorou bol text na tejto zmluve preškrtnutý sa nachádza v pravej horne časti aj podpis žalovaného
1/, ktorú skutočnosť na pojednávaní potvrdil. Za neopodstatnené považoval konštatovanie súdu prvej
inštancie aj o tom, že zmluvu o pôžičke zo dňa 07.12.2006 nemožno považovať ani za dohodu o uznaní
dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, keď z tohto celkom jednoznačne vyplýva, že žalovaný 1/, 2/

nielen uznávajú svoj záväzok z pôžičky peňazí v konkrétne určenej výške a tento sa zaväzujú zaplatiť
v konkrétne určenej dobe, ale zároveň aj zabezpečujú tento svoj záväzok so svojim majetkom ako aj
majetkom firmy žalovaného 1/ a dávajú plnú moc žalobcovi na jeho predaj v prípade, že nesplnia svoj
dlh podľa podmienok tejto zmluvy a tiež dojednávajú pre prípad porušenia takéhoto záväzku aj zmluvnúpokutu v konkrétnej výške a s konkrétnou dobou splatnosti. Mal za to, že žiadne opodstatnenie nemá
ani záver súdu prvej inštancie o tom, že uvedenú zmluvu nemožno považovať vo vzťahu k žalovanej 2/
ani za zmluvný vzťah vyplývajúci z prevzatia dlhu podľa § 531 Občianskeho zákonníka ani z pristúpenia

k záväzku podľa § 533 Občianskeho zákonníka. S ohľadom na samotný obsah zmluvy, ale aj okolnosti
predchádzajúce jej uzavretiu a vzniku považoval za zrejmé, že žalovaná 2/ sa spoločne a nerozdielne so
žalovaným 1/ zaviazala na plnenie konkrétne určeného peňažného záväzku voči žalobcovi a že teda, ak
by aj pôvodne nešlo o jej záväzok, tak takouto zmluvou by k tomuto záväzku pristúpila a jej konanie by
tak nepochybne napĺňalo predpoklady pristúpenia k záväzku v zmysle § 533 Občianskeho zákonníka,

aleajprevzatiadlhuvzmysle§531ods.2Občianskehozákonníka.Záveromzdôraznil,žezvykonaného
dokazovania pri správnom a objektívnom hodnotení jeho výsledkov a pri posúdení veci v súlade so
zásadami občianskoprávnych vzťahov vyplývajúcimi predovšetkým z ust. § 2 ods. 1 - 3 Občianskeho
zákonníka možno nepochybne dospieť k záveru, že zmluvou o pôžičke zo dňa 07.12.2006 došlo medzi
stranamisporukdohodeocelkovomusporiadaníichvzájomnýchprávapovinnostízdovtedyuzavretých
dielčích zmlúv o pôžičke, z ktorých vznikol žalovaným 1/, 2/ spoločne a nerozdielne peňažný záväzok

voči žalobcovi, ktorý strany sporu na základe vzájomnej dohody touto zmluvou definovali a presne
určili a ktorý sa v presne určenej výške a v presne určenom čase zaviazali žalovaní 1/ a 2/ voči
žalobcovi splniť a pre prípad nesplnenia tohto záväzku bola nepochybne platne dohodnutá aj zmluvná
pokuta v presne určenej výške a s presne určenou dobou jej splatnosti. Nebola zistená ani najmenšia
pochybnosť o spôsobilosti ktoréhokoľvek z účastníkov tejto zmluvy - strán sporu, takúto zmluvu uzavrieť

arovnakonebolazistenáanižiadnaokolnosťpoukazujúcanaexistenciuakéhokoľvekdôvoduabsolútnej
neplatnostitejtozmluvy,kuktorejbymuselsúdzmociúradnejprihliadnuť.Vnadväznostinanesprávnosť
rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej považoval za nesprávny rozsudok aj v časti o náhrade trov
konania, ktorý považoval za nesprávny aj z toho hľadiska, že súd prvej inštancie sa nezaoberal možnou
aplikáciou ust. § 150 ods. 1 O.s.p.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný 1/, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania.
Uviedol, že súd prvej inštancie sa po zrušení rozsudku zo dňa 07.02.2011, č. k. 14C/26/2010-60 správne
zameral na skúmanie otázky či možno zmluvu o pôžičke zo dňa 07.12.2006 právne posúdiť podľa

obsahu ako uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka alebo či nejde o dohodu o novácii
podľa § 570 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie sa s vyššie uvedeným dostatočne a správne
vyporiadal, keď uzavrel, že predmetnú zmluvu nemožno považovať za uznanie dlhu, pretože uznanie
dlhu je jednostranný písomný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, v ktorom dlžník vyhlasuje,
že zaplatí svoj dlh určený čo do právneho dôvodu a výšky. Ani pri maximálne extenzívnom výklade

obsahu zmluvy o pôžičke z tejto nemožno bez ďalšieho odvodiť, že obsahuje uznanie dlhu. Konštatoval,
že súd prvej inštancie správne uviedol, že uznanie dlhu nie je nezvratným dôkazom o existencii dlhu,
ale iba zakladá vyvrátiteľnú domnienku o jeho existencii v čase uznania dlhu. Mal za to, že v konaní
bolo jasne a dostatočným spôsobom preukázané, že dlh nevznikol. Rovnako sa stotožnil s právnym
záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého nejde pri zmluve o pôžičke zo dňa 07.12.2006 a taktiež ani

pri zmluvách z 28.12.2005 a z 19.01.2001 o platnú dohodu o novácii. Zo zmluvy zo dňa 07.12.2006 ani
náznakom nevyplýva, že by zmluvné strany prejavili vôľu dovtedy existujúci záväzok nahradiť novým
záväzkom. S poukazom na ust. § 570 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj dohoda o novácii musí mať
písomnú formou. Nováciu teda v tomto prípade nemožno vyvodiť z akéhosi konkludentného správania
sa účastníkov - strán sporu. Za potrebné považoval záverom uviesť, že finančné a právne vzťahy so

žalobcom považuje za vyrovnané prevodom nehnuteľností v hodnote zodpovedajúcej výške zostatku
pôžičky. Podanú žalobu považuje len za šikanu zo strany žalobcu, ktorý sa pokúša zneužiť zmluvu o
pôžičke, ktorú má k dispozícii.

4. Žalovaná 2/, v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie potvrdil a priznal jej náhradu trov konania. Pokiaľ žalobca svoju argumentáciu
založil na tom, že došlo uzatvorením zmluvy o pôžičke zo dňa 07.12.2006 k uzatvoreniu dohody
podľa § 570 Občianskeho zákonníka, ktorou došlo k nahradeniu všetkých predchádzajúcich pôžičiek
medzi žalobcom a žalovanými spolu s úrokmi, úrokmi z omeškania a podobne, a to novým záväzkom
obsiahnutým v zmluve o pôžičke zo dňa 07.12.2016 uviedla, že priamo z ust. § 570 Občianskeho

zákonníka vyplýva, že v dohode o nahradení záväzku novým záväzkom sa musí vymedziť záväzok
pôvodný, teda ten, ktorý sa nahrádza, čo však v zmluve o pôžičke zo dňa 07.12.2006 absentuje.
Poukazovala na znenie jednotlivých ustanovení zmluvy o pôžičke zo dňa 07.12.2006, z ktorých je
zrejmé, že ide o úplne štandardnú zmluvu ô pôžičke. V zmluve o pôžičke zo dňa 07.12.2006 nie jeani zmienka o nahradení akýchkoľvek záväzkov novým záväzkom a takúto vôľu zmluvných strán nie
je možné z tejto zmluvy odvodiť ani najextenzívnejším výkladom. Pokiaľ žalobca argumentoval, že
zmluvou o pôžičke zo dňa 07.12.2006 došlo k nahradeniu predchádzajúcej zmluvy o pôžičke zo dňa

28.12.2005, uvedené je nemožné, a to nielen vo vzťahu k zmluve o pôžičke zo dňa 28.12.2005, ale aj
vo vzťahu k akýmkoľvek iným predchádzajúcim zmluvám o pôžičkách uzatvoreným medzi zmluvnými
stranami, a to z dôvodu, že všetky tieto zmluvy o pôžičke boli uzatvorené písomne. V zmysle ust. §
570 ods. 2 Občianskeho zákonníka je totiž možné záväzok zriadený písomnou formou nahradiť iba
dohodou, ktorá je takisto uzavretá písomne, k čomu však v tomto prípade nedošlo. Na vyhovenie žalobe

nepostačí preto ani prípadná skutočná vôľa strán nahradiť predchádzajúce záväzky novým záväzkom
obsiahnutým v zmluve o pôžičke zo dňa 07.12.2006 (hoci táto vôľa samozrejme daná nebola), keďže
túto vôľu zmluvné strany nevyjadrili v písomnej forme tak, ako to vyžaduje ust. § 570 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. V žiadnom prípade nie je možné, aby zmluva o pôžičke zo dňa 07.12.2006 bola dohodou
o nahradení predchádzajúcich záväzkov aj vo vzťahu k žalovanej 2/, keďže táto nikdy od žalobcu
žiadne predchádzajúce pôžičky nedostala, teda je zrejmé, že nemohla nikdy platne nahradiť svoje

predchádzajúce záväzky, keďže žiadne neexistovali. Poukazovala na tú skutočnosť, že v priebehu sporu
žalobca významne zmenil nielen právnu, ale aj skutkovú argumentáciu. Na začiatku sporu žalobca tvrdil,
že peniaze žalovaným dňa 07.12.2006 skutočne odovzdal a až potom, keď sa v konaní preukázalo,
že tomu tak nebolo, zmenil svoju argumentáciu a začal sa domáhať svojho práva na základe dohody
o nahradení predchádzajúcich záväzkov novým. Z toho je úplne zrejmé, že žalobca počas konania

účelovo (a podstatne) zmenil svoju argumentáciu, a preto vo všeobecnosti je potrebné nahliadať na jeho
tvrdenia v tejto otázke ako na tvrdenia nedôveryhodné. Zmluva o pôžičke zo dňa 07.12.2006 nemohla
byť ani pristúpením k záväzku v podstate z tých istých dôvodov, pre ktoré nemohlo ísť o dohodu o
nahradení pôvodných záväzkov novým záväzkom, nakoľko absentuje vymedzenie záväzku, ku ktorému
sa malo pristúpiť a tiež, že takáto dohoda nebola uzatvorená písomne ako to predpokladalo ust. §

533 Občianskeho zákonníka. Upozorňovala aj na ďalšiu významnú skutočnosť, ktorá svedčí o tom, že
zmluva o pôžičke zo dňa 07.12.2006 nie je dohodou o nahradení predchádzajúcich záväzkov zmluvných
strán, a to že v priebehu celého konania nebol žalobca schopný konkrétne vymedziť aké konkrétne
pôžičky - nároky (ako vzniknuté, v akých výškach, s akým príslušenstvom, či lehotami splatnosti) mali byť
touto dohodou nahradené. Mala za to, že súd prvej inštancie správne posúdil aj ďalšiu skutočnosť, a to

vznesenú námietku premlčania, ktorú vzniesli obaja žalovaní. Zastávala názor, že súd prvej inštancie sa
podrobne vyrovnal so všetkými skutočnosťami, ktoré mu boli vytýkané uznesením odvolacieho súdu, pre
ktoré jeho predchádzajúci rozsudok bol zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Podrobne posúdil vôľu
účastníkov právneho úkonu zmluvy o pôžičke zo dňa 07.12.2006, keď túto zmluvu podrobil rozsiahlej
analýze z pohľadu, či by sa v jej prípade nemohlo jednať o zmluvu o pôžičke, dohodu o novácii, uznanie

dlhu, či pristúpenie k záväzku. Zdôrazňovala, že je to žalobca, ktorý v konaní nesie dôkazné bremeno,
a preto pokiaľ žalobca v konaní príslušné skutočnosti nepreukáže, následkom musí byť strata sporu.

5. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolaní žalobcu došlo k zmene právnej úpravy
sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(O.s.p.), podľa ktorého rozhodoval súd prvej inštancie. V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1)
CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Súčasne však v § 470 ods. 2 CSP uviedol, že zostávajú zachované právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. V zmysle týchto

ustanovení odvolací súd posudzoval otázku dôvodnosti podaného odvolania žalobcom, nakoľko toto
bolo podané za účinnosti O.s.p. Procesne vec posudzoval podľa ustanovení CSP.

6. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.
z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru,

že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a
vo výroku o trovách konania, potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP.

7. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie v časti zastavené nebol odvolaním strán
sporu spochybnený, v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a odvolací súd

sa ho nedotýkal.

8. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.Odvolacie námietky žalobcu boli totožné s tvrdeniami, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie, a
s ktorými sa súd prvej inštancie podrobne zaoberal. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti,

odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje
skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i
správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
Námietky žalobcu, uvedené v podanom odvolaní, ktoré uplatnil už v konaní pred súdom prvej inštancie,
preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani

tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu
si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v
zmysle § 387 ods. 2 CSP v napadnutej časti poukazuje.

9. V danom spore súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol. Rozhodol po
zrušení jeho prvého rozhodnutia zo dňa 07.02.2011, č. k. 14C/26/2010-60 uznesením Krajského súdu v

Trenčínezodňa05.06.2013,č.k.19Co/253/2011-124avrátenívecinaďalšiekonanie,vktoromodvolací
súd uviedol, že súd prvej inštancie sa nevenoval zisteniam, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu,
predovšetkým k čomu smerovala ich vôľa pri podpise zmluvy, či zmluva o pôžičke zo dňa 07.12.2006
je uznaním dlhu prezentovaným žalobcom v zmysle ust. § 558 Občianskeho zákonníka, či spĺňa jeho
všetkyformálneiobsahovénáležitosti,alebočiichprejavniejemožnéposúdiťakoichdohodunanovácii

podľa § 570 Občianskeho zákonníka, t. j., že doterajší záväzok sa nahrádza novým záväzkom, doterajší
záväzok zaniká a dlžník je povinný plniť nový záväzok. V odôvodnení svojho rozhodnutie odvolací súd
ďalej uviedol, že z prednesov strán sporu vyplýva, že medzi stranami sporu bolo uzavretých viacero
zmlúv o pôžičke, ktoré žalovaní žalobcovi riadne nesplatili. Žalovaná 2/ už v podanom odpore proti
platobného rozkazu v preskúmavanej veci uviedla, že zmluva o pôžičke zo dňa 07.12.2006 mala za

úlohu len zhrnúť v momente jej podpisu splatné dlžoby založené z právnych vzťahov, ktoré predchádzali
jej uzatvoreniu medzi žalobcom a žalovaným 1/. Je však nepochybné, že žalovaná 2/ opakovane
podpisovala zmluvy o pôžičke a bolo preto potrebné zaoberať sa tým, či žalovaná k záväzku žalovaného
1/ pristúpila...

10. Súd prvej inštancie následne postupoval v zmysle intencií zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho
súdu. Presvedčivo a v postačujúcom rozsahu sa vyrovnal so všetkými relevantnými skutočnosťami
rozhodnými pre rozhodnutie vo veci.

11. Pokiaľ žalobca svoju argumentáciu založil na tom, že v danom spore došlo uzatvorením zmluvy o

pôžičkezodňa07.12.2006kuzatvoreniudohodypodľa§570Občianskehozákonníka,atoknahradeniu
všetkých predchádzajúcich pôžičiek medzi žalobcom a žalovanými novým záväzkom, obsiahnutým
práve v zmluve o pôžičke zo dňa 07.12.2006 a súd prvej inštancie nepovažoval zmluvu o pôžičke zo dňa
07.12.2006, ale ani zo dňa 28.12.2005 ani zo dňa 19.01.2001 za platnú dohodu o novácii, postupoval
správne. Súd prvej inštancie vysvetlil inštitút novácie v zmysle ust. § 570 Občianskeho zákonníka, i

z akého dôvodu vyhodnotil, že zmluva o pôžičke zo dňa 07.12.2006, ani zo dňa 28.12.2005, ani zo
dňa 19.01.2001 nie je platnou dohodou o novácii. Podľa § 570 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,
ak sa veriteľ dohodne s dlžníkom, že doterajší záväzok sa nahrádza novým záväzkom, doterajší
záväzok zaniká a dlžník je povinný plniť nový záväzok. Ak sa nahrádza záväzok zriadený písomnou
formou, musí sa dohoda o zriadení nového záväzku uzavrieť písomne. To isté platí, ak sa nahrádza

premlčaný záväzok. Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom), ktorá vyžaduje
odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi. Z ust. § 570 Občianskeho zákonníka vyplýva
právna možnosť účastníkov záväzkového právneho vzťahu zmluvou zrušiť ich doterajší záväzok a
nahradiť ho novým záväzkom s tým, že doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný splniť nový záväzok,
pričom subjekty doterajšieho právneho vzťahu sa nemenia (privatívna novácia). Žalobca si svoj nárok

na splnenie povinností odvodzoval od písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 07.12.2006. V konaní bolo
zistené, že na základe predmetnej písomnej zmluvy o pôžičke nedošlo k reálnemu odovzdaniu predmetu
pôžičky.Správnesúdprvejinštanciezamietolžalobuasprávnepostupovalajvtomsmere,keďneposúdil
zmluvný záväzok ani ako privatívnu nováciu pôvodného záväzku, vzniknutého nahradením pôvodných
záväzkov, vyplývajúcich z osobitných právnych úkonov - predchádzajúcich zmlúv o pôžičke podľa §

570 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka z dôvodov, že z predmetnej zmluvy táto skutočnosť nevyplývala.
Dohodou veriteľa s dlžníkom je možné podľa § 570 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, nahradiť doterajší
záväzok novým záväzkom. Na základe takejto dohody môže doterajší záväzok zaniknúť a dlžník je
povinný splniť záväzok. Z citovaného zákonného ustanovenia nepochybne vyplýva, že z obsahu novejdohody musí nepochybne vyplývať vôľa účastníkov - strán sporu nahradiť pôvodný záväzok novým
záväzkom. Tento úmysel strán nemožno predpokladať, musí vyplývať z dohody. Zo zmluvy o pôžičke zo
dňa 07.12.2006 nevyplýva, že by sa pôvodné záväzky nahrádzali novým záväzkom, ani skutočnosť, že

by pôvodné záväzky zanikli. Z uvedeného vyplýva, že v dohode o nahradení záväzku novým záväzkom
sa musí vymedziť záväzok pôvodný, teda ten, ktorý sa nahrádza, čo v zmluve o pôžičke zo dňa
07.12.2006absentuje.Vdohodepodľa§570Obč.zák.musíbyťbezakýchkoľvekpochybnostívyjadrená
vôľa účastníkov nahradiť starý záväzok, príp. jeho časť, záväzkom novým. Ak by bolo skutočnou vôľou
strán sporu nahradenie záväzku podľa § 570 Občianskeho zákonníka, zmluvu by uzavreli v súlade s

týmto ustanovením a neuvádzali by, že predmetom zmluvy je pôžička peňazí, ktoré „požičiava“ veriteľ
dlžníkom, že dlžníci pôžičky vo výške ako je uvedená v bode 1 od veriteľa „preberajú v plnej výške,
prevzatie pôžičky peňazí potvrdzujú svojimi podpismi na zmluve ...“. Z takto uzavretej zmluvy vyplýva, že
sa jedná o nový záväzok a nie nahradenie skoršieho záväzku. V zmluve o pôžičke zo dňa 07.12.2006,
ani v predchádzajúcich, nie je žiadna zmienka o tom, že sa má jednať o záväzok, ktorý má nahradiť
iný záväzok žalovaných voči žalobcovi. Možno súhlasiť so žalovanou 2/, ktorá argumentuje o.i. aj tou

skutočnosťou, že zo zmluvy o pôžičke zo dňa 07.12.2006 nie je možné zistiť aký záväzok/záväzky by
sa mali nahrádzať. Písomná dohoda o nahradení pôvodných pôžičiek novou pôžičkou nebola v konaní
preukázaná. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní v tomto smere potom odvolací súd vyhodnotil ako
nedôvodné.

12. Taktiež neobstojí námietka žalobcu, že žalovaní uznali predmetnou zmluvou o pôžičke zo dňa
07.12.2006 dlh žalobcu. Súd prvej inštancie náležite vysvetlil aj inštitút uznania dlhu podľa ust. § 558
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do
dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Vychádzajúc z cit. zák. ust.

§ 558 Občianskeho zákonníka, uznanie dlhu zákon vymedzuje ako jednostranný právny úkon dlžníka
adresovaný veriteľovi, ktorým dlžník dáva veriteľovi najavo, že svoj záväzok uznáva. Ide o samostatný
zabezpečovací inštitút, ktorý svoju zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá vyvrátiteľnú právnu
domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Uznanie dlhu posilňuje pôvodný záväzkový vzťah medzi
dlžníkom a veriteľom, nakoľko dlžník nezávisle od pôvodného právneho dôvodu vzniku záväzku dáva

prísľub na splnenie dlhu bez toho, aby sa súčasne urobila novácia (§ 570 Občianskeho zákonníka). Na
to, aby písomné uznanie práva veriteľa dlžníkom malo právne dôsledky uvedené v § 558 Občianskeho
zákonníka (t.j. dôsledky v podobe prerušenia plynutia premlčacej doby takým spôsobom, že začína
plynúť vždy nová premlčacia doba, ktorá je podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka 10-ročná a jej
plynutie začína dňom, keď došlo k uznaniu dlhu alebo ak v uznaní bola uvedená lehota na plnenie,

keď uplynula lehota na plnenie), je potrebné, aby došlo k uznaniu tohto práva, čo do dôvodu, ako aj
čo do výšky. Za uznanie dlhu nie je možné považovať uvedenú písomnú zmluvu o pôžičke. Nešlo o
jednostranný úkon dlžníka voči veriteľovi, ktorým by uznal jeho pohľadávku, čo do základu aj čo do
výšky. Predmetná zmluva o pôžičke rozhodne nespĺňa požiadavky vyžadované citovaným zákonným
ustanovením pre uznanie dlhu. Vyhlásenie žalovaných 1/, 2/ o tom, že takýto dlh uznávajú zo zmluvy

o pôžičke nevyplýva. Uznávací prejav musí obsahovať také údaje, z ktorých dôvod dlhu nepochybne
vyplýva. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že predmetná zmluva o pôžičke
nespĺňa náležitosti uznania dlhu v zmysle ust. § 558 Občianskeho zákonníka. Námietka žalobcu je teda
aj v tomto smere neopodstatnená.

13. Nejasnosť právnych vzťahov a právnych úkonov urobených medzi žalobcom a žalovanými spôsobila
dôkaznú núdzu na strane žalobcu. V dôsledku tejto dôkaznej núdze žalobca nebol schopný preukázať
oprávnenosť nároku, ktorého sa podanou žalobou domáha.

14. Záverom odvolací súd konštatuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v odvolaní,

keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený záver vyplýva z jednoznačne ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR.

15. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu zamietol
a v súvisiacich výrokoch o trovách konania ako vecne správny potvrdil. Nevzhliadol dôvody hodnéosobitného zreteľa, pre ktoré by malo byť použité ust. § 257 CSP (do 30.06.2016 § 150 ods. 1 O.s.p.)
pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania v konaní úspešným žalovaným.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaní, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní majú nárok na náhradu
trov odvolacieho konania.

17. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).