Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. február 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/285/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412213919
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1412213919.3

Rozhodnutie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov
senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu
majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 330 eur, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 17. decembra 2014 č.k. 40C 68/2012-146 a
uzneseniu zo dňa 16. marca 2015 č.k. 40C 68/2012-172, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 16. marca 2015 č.k. 40C 68/2012-172 potvrdzuje.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zastavilo konanie o návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti
navrhovateľa vo veci namietaného porušenia práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd,
zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010. Návrh navrhovateľa vo veci samej, ktorým sa navrhovateľ
domáhal od odporcu náhrady majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 330 eur,
ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava IV v exekučnom
konaní, zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Navrhovateľ svoj návrh odôvodil tým, že
ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu na vymoženie
svojej pohľadávky voči povinnému - O. Ď. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor požiadal
Okresný súd Bratislava IV (ďalej len "exekučný súd") o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia do 15 dní od jej doručenia exekučnému súdu. Exekučný súd však rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 14.1.2009, a to rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu
o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 6 mesiacov), pričom
uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu mala mu byť spôsobená majetková
škoda a nemajetková ujma. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej,
pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na

poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si navrhovateľ uplatnil ako spravodlivú
satisfakciu za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol,
že nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity,
ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv
žalobcu. Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy
spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných
práv navrhovateľa v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u neho, resp.
u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní
exekučného súdu mu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik
ďalších plánovaných podnikateľských aktivít, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov.
Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale
aj na strane jeho majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie
jeho podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Uplatnil si ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 330 eur, ktorú vyčíslil ako
alikvotný pomer 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie
doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby sa na
každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20 000 Sk, t.j. cca 660 eur.

Súd prvého stupňa nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 17.12.2014, na ktoré sa však
napriek riadnemu predvolaniu navrhovateľ, jeho právny zástupca ani odporca nedostavili. ospravedlnil
svoju neúčasť podaním doručeným súdu elektronickou poštou dňa 10.12.2014 s tým, že o odročenie
pojednávania nežiadal. Právny zástupca navrhovateľa podaním doručeným súdu elektronickou poštou
dňa 12.12.2014 požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu so zopakovaním dôvodov uvedených v návrhu, podľa ktorých sú podľa
neho vylúčení všetci sudcovia Okresného súdu Bratislava IV, pričom s rozhodnutím krajského súdu, že
sudcovia tohto súdu nie sú vylúčení z prejednávania veci, nesúhlasil s tým, že podal na Ústavný súd
SR ústavnú sťažnosť vo veci namietaného porušenia práva na zákonného sudcu a práva na nestranný
súd. Zároveň navrhol konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o tejto
jeho ústavnej sťažnosti. Ďalším podaním doručeným súdu elektronickou poštou rovnako dňa 12.12.2014
navrhovateľ navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. do právoplatného skončenia
konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, predmetom ktorého je náhrada
škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom
konaní vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo
plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj v rozpore so zákonmi schválenými z
dôvodu transpozície smerníc EÚ zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. Poukázal na
to, že v uvedenom konaní vystupujú na strane žalovaných v 1. rade Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR a v 2. rade POHOTOVOSŤ, s.r.o.. Mal za to, že zodpovedanie
predmetných prejudiciálnych otázok má pre ďalší priebeh a rozhodnutie v konaní zásadný význam.

Súd prvého stupňa uviedol, že o námietke zaujatosti Krajský súd v Bratislave už právoplatne rozhodol
a rovnako už bolo právoplatne rozhodnuté aj o identickom návrhu navrhovateľa na prerušenie konania
do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti vo veci
namietaného porušenia práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd podaného z rovnakého
dôvodu (uznesením zo dňa 18.7.2014, č.k. 40C/68/2012-64 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 10.10.2014, č.k. 14Co/670/2014-93), a uvedený návrh na prerušenie konania
bol zamietnutý. Vzhľadom na uvedené mal za to, že právny zástupca navrhovateľa nepožiadal z
dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, a preto vec za splnenia podmienok podľa § 101 ods. 2
O.s.p. prejednal v neprítomnosti účastníkov ako aj právneho zástupcu navrhovateľa a zároveň, nakoľko
nedošlo k žiadnej relevantnej zmene oproti predchádzajúcemu stavu, konanie o identickom návrhu
žalobcu na prerušenie konania s poukazom na ustanovenie § 104 ods. 1 v spojení s § 159 ods. 3 O.s.p. a
§ 167 ods. 2 O.s.p. (za použitia analógie) pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej zastavil (uznesenie

Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 17.7.2013, sp. zn. 29Cdo 1301/2013 uverejnené v Zbierke
súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky č. 10/2013 pod č. 99).

Čo sa týka ďalšieho návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania
vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, tento pre nesplnenie zákonných
predpokladov na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. zamietol, nakoľko v danom
konaní (ktorého existenciu mimochodom žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, a preto na jeho
predmet môže iba usudzovať z tvrdení navrhovateľa) sa nerieši žiadna otázka, ktorá by mohla
mať akýkoľvek význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci. Uviedol, že uvedené konanie
má odlišných účastníkov (na strane navrhovateľa) a celkom odlišný skutkový základ žalovaného
nároku. Keď už mal navrhovateľ za to, že zodpovedanie označených prejudiciálnych otázok Súdnym
dvorom EÚ má význam pre rozhodnutie v prejednávanej veci, mal podľa neho navrhnúť prerušenie
konania do skončenia konania pred Súdnym dvorom EÚ o predmetných prejudiciálnych otázkach
(ktorých predloženie Súdnemu dvoru EÚ zo strany Okresného súdu Prešov a ani ich skutočné znenie
mimochodom žalobca tiež žiadnym spôsobom nepreukázal, hoci tak mohol jednoducho urobiť tým,
že by predložil uznesenie Okresného súdu Prešov, ktorým konanie prerušil). Ani tak by však jeho
návrh na prerušenie konania podľa neho úspech, nakoľko zodpovedanie označených prejudiciálnych
otázok Súdnym dvorom EÚ by nemalo na prebiehajúce konanie (s odlišným predmetom založeným na
odlišnom skutkovom základe) žiadny vplyv. V prejednávanej veci sa totiž rieši otázka zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní, ktorý nemal
dodržať zákonnú lehotu na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Zodpovedanie označených prejudiciálnych otázok Súdnym dvorom EÚ tak považoval za bez
akéhokoľvek významu na posudzovanú vec. Navyše v prejednávanej veci nebol podľa neho daný už
samotný vecný základ žalovaného nároku, a preto prerušenie konania (z akéhokoľvek dôvodu) by
nemalo akýkoľvek racionálny základ. Z uvedeného dôvodu preto tento návrh navrhovateľa na prerušenie
konania ako nedôvodný zamietol.

Na základe vykonaného dokazovania vo veci samej z pripojeného exekučného spisu sp. zn.
15Er/30/2009. zistil, že navrhovateľ ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave dňa 8.12.2008 návrh na vykonanie exekúcie na
vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - O. Ď. - dlžníkovi (v postavení spotrebiteľa) zo zmluvy
o úvere. Exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu. Súdny exekútor doručil Okresnému
súdu Bratislava IV ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
9.1.2009. Dňa 14.1.2009 exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Podaním
zo dňa 13.6.2014 navrhovateľ oznámil hromadne do všetkých konaní vedených na tunajšom súde
v oddelení 40C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania je náhrada majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných
konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok č. 1/2014
ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie. K tomu uviedol,
že v kancelárii 11C zisťoval, či bol do predmetného spisu skutočne založený označený znalecký
posudok, pričom bolo zistené, že žiadny znalecký posudok sa v spise sp. zn. 11C/223/2012 nenachádza.
Preto ani nemohol vykonať dokazovanie uvedeným znaleckým posudkom, ktorý by mal mimochodom
(ak by bola preukázaná jeho existencia) povahu listinného dôkazu (keďže si ho dal vypracovať
navrhovateľ ako účastník konania, a nie súd v súdnom konaní). V zmysle § 101 ods. 2 druhá veta
za bodkočiarkou O.s.p. bol pritom povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Okrem toho poukázal na to, že v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. iba súd rozhoduje o tom, ktoré z
navrhnutých dôkazov vykoná. Mal za to, že súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka
na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz nepovažuje za významný
pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej škody by (ak by aj bola
preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodu nepreukázania samotného základu žalovaného
nároku) za významný pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem
iného) aj nadbytočné a nehospodárne.

Po právnej stránke vec posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1/, § 9 ods. 1, 2, § 15
ods. 1, § 16 ods. 1, § 17ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len "zákon
č. 514/2003 Z.z."), § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31.05.2010 (ďalej len
"zákon č. 233/1995 Z.z.").

Uviedol, že navrhovateľ sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom
konaní, ktorý nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonnom stanovenej 15-dňovej lehote. Čo sa týka námietky odporcu ohľadne predčasnosti uplatnenia
nároku navrhovateľa na súde z dôvodu, že ku dňu podania návrhu ešte neuplynutia 6-mesačná lehota
na predbežné prerokovanie žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z., uviedol, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania
súdu, a nie ku dňu podania návrhu. Keďže v čase rozhodovania uvedená lehota už uplynula, nebola
predmetná námietka odporcu uplatnená dôvodne, a preto pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného
nároku.

Konštatoval, že základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp.
nemajetková ujma), c) príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

V prejednávanej veci nemal za splnený už prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu v podobe
nesprávneho úradného postupu, keď vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že exekučný súd
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie piaty deň po doručení žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. K povereniu súdneho exekútora vykonaním exekúcie tak
došlo v zákonnej 15-dňovej lehote v zmysle § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (a nie s omeškaním viac
ako 6 mesiacov ako to nesprávne uvádzal navrhovateľ), a preto nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu exekučného súdu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Vzhľadom na uvedené považoval
za nadbytočné (a bezpredmetné) zaoberať sa splnením zvyšných dvoch predpokladov zodpovednosti
štátu za škodu, a preto súd už z tohto dôvodu žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
Pre vyššie uvedený dôvod zamietnutia návrhu mal tiež za rovnako nadbytočné (a bezpredmetné)
zaoberať sa vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu, keďže k premlčaniu môže dôjsť iba
u existujúceho práva. V prípade žalobcu však jeho právo (na náhradu škody) od začiatku neexistovalo
(nedošlo teda ani k jeho vzniku), preto nemohlo dôjsť ani k jeho premlčaniu.

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
a navrhovateľovi, ktorý mal v konaní plný úspech, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu
trov konania neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie dôvodiac tým, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody
doložené listinami tieto preukazujúce, z ktorého dôvodu súd prvého stupňa podľa neho nemohol
postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti, čím mu odňal právo na
konanie pred súdom. Uviedol, že vo svojom návrhu upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená, na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť
a okolnosť že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič
nemení na tom, že v jeho očiach a v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu a
nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p., viedol pojednávanie a vo veci rozhodol v jeho neprítomnosti.
Z tohto dôvodu tak nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, ktoré vykonal a založil na nich svoje
rozhodnutie, čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu,
ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Mal za to, že koncepcia spravodlivého súdneho
procesu konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť
nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť
so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa
k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa podľa neho vzťahuje aj na rovnakú oprávnenie voči
dôkazom, ktoré získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to, tieto skutočnosti boli známe iba

jednej strane alebo žiadnej z nich. Bol toho názoru, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie
bez zbytočných prieťahov a bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je potrebné skúmať
nielen samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie
doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Uviedol, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby
predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O.s.p., mal podľa neho
rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namietal aj zamietnutie jeho návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a z tohto dôvodu považoval aj meritórne
rozhodnutie veci za predčasné majúc za to, že prebiehalo konanie o tejto prejudiciálnej otázke, ktorou
bolo rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a na spravodlivý súdny proces. Poukázal
na to, že predložil ako dôkaz vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Znalecký posudok č.
1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, a ktorým je podľa neho
jednoznačne preukázané, že nesprávny postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil
zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s týmto znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré
konkrétne náklady boli ním vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Namietal, že
súd prvého stupňa bol povinný rozhodnúť pred samotným rozhodnutím vo veci samej o jeho návrhu na
prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o ústavnej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej
republiky. V konaní mal tak za preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik jeho nároku na náhradu
škody, a to vznik škody, existenciu nesprávneho úradného postupu a príčinnú súvislosť medzi škodovou
udalosťou a škodou.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.,
bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, vyvodil z neho správny právny záver a svoje
rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Súd prvého stupňa neporušil ani právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v
hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd
prvého stupňa ich náležitým spôsobom posúdil a vyhodnotil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Keďže v takomto
prípade ich nie je potrebné opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím
námietkam navrhovateľa.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník
má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu (§ 120 ods.
1 O.s.p.). K splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ s
poukazom na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď
vykonal pojednávanie bez jeho prítomnosti resp. jeho právneho zástupcu, odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keď na tento postup
boli splnené podmienky. Predmetné ustanovenie predpokladá pre prejednanie veci v neprítomnosti
účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie, a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu
o odročenie. Odvolací súd zo spisu zistil, že súd prvého stupňa vo veci stanovil termín pojednávania na
deň 18. júla 2014, na ktoré pojednávanie predvolanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené
dňa 26. júna 2014, pričom navrhovateľ bol poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.. Navrhovateľ doručil
dňa 14.7.2014 súdu prvého stupňa návrh na zrušenie nariadeného pojednávania spolu s návrhom
na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti,
ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a na nestranný súd.
Navrhovateľ vo svojom odvolaní namietol, že súd prvého stupňa mal najprv rozhodnúť o jeho návrhu
na prerušenie konania, pričom v tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že asi
uniklo pozornosti navrhovateľa, že o tomto jeho návrhu súd prvého stupňa rozhodol v predmetnom
rozsudku, proti ktorému navrhovateľ podal svoje odvolanie. Odvolací súd dodáva, že by ani nešlo o

požiadanie odročenie z dôležitého dôvodu. Z jeho návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z
dôvodu porušenia nestrannosti súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že
týmto úkonom by navrhovateľ síce mohol požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na
ním uvedený dôvod pre zrušenie pojednávania nie je možné tento dôvod vyhodnotiť ako dôležitý, keďže
o nestrannosti súdu už v predmetnom konaní bolo rozhodnuté. Krajský súd v Bratislave uznesením zo
dňa 10. októbra 2014 č.k. 14Co 669/2014-93 že sudca Okresného súdu Bratislava IV JUDr. Michal Kubiš
nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Nie je preto dôvodná ani námietka navrhovateľa
v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Ústavná sťažnosť navrhovateľa proti
predmetnému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave bola už v čase podania návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania, a teda aj v čase rozhodovania súdu prvého stupňa Ústavným súdom Slovenskej
republiky odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na jej prerokovanie a rozhodnutie
uznesením II. ÚS 447/2013-11 zo dňa 12.09.2013. Naviac, vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ
mal pred podaním predmetného návrhu na prerušenie konania vedomosť, že ním uvádzaný dôvod na
prerušenie konania neexistuje, a teda nemôže obstáť, považoval odvolací súd jeho návrh za obštrukčný.
Právny zástupca navrhovateľa sa na pojednávanie, hoci bol riadne a včas predvolaný, nedostavil, o
odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu nepožiadal, a svoju neprítomnosť na ňom neospravedlnil,
čo skonštatoval aj súd prvého stupňa v zápisnici z pojednávania. V predmetnej veci, ako už bolo
uvedené vyššie, Ústavný súd SR ústavnú sťažnosť navrhovateľa odmietol dňa 12.09.2013, z čoho
vyplýva, že v čase doručenia predvolania na pojednávanie právnemu zástupcovi navrhovateľa, a v čase,
kedy súd prvého stupňa vo veci rozhodol, bolo už o nej rozhodnuté. Prípadný dôvod na odročenie
pojednávania, ako aj na prerušenie konania preto nebol daný, keďže už v čase doručenia predvolania na
nariadené pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa zrejmé, že jeho ústavná sťažnosť bola
odmietnutá. Vzhľadom na to súd prvého stupňa nepochybil, keď pojednával a rozhodol v neprítomnosti
navrhovateľa (§ 101 ods. 2 druhá veta O.s.p.).

Odvolací súd dospel tiež k záveru, že ani právo navrhovateľa na kontradiktórne konanie nebolo
porušené. Podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje
inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,
ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času
na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Táto podmienka
vykonania pojednávania bola splnená. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a
v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný
umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou
občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.
Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie
tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok
neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu
na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania
pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné
bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť
všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a
vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust.
§ 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na
pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p.
súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia
bez ústneho pojednávania. V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 15.12.2014, pričom
právny zástupca navrhovateľa bol na toto pojednávanie riadne predvolaný, no bez ospravedlnenia sa
nedostavil. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu,
robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O.s.p., byť
predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní súd prvého stupňa riadne oboznámil s obsahom
spisu. Pokiaľ teda na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť
obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť
ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto jeho postupom nedošlo k porušeniu princípov
kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé
súdne konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá
aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal, a

ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany súdu
prvého stupňa postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123 O.s.p. dodržaný. Súd prvého stupňa
dodržal i zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho
súdneho konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže
táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich
občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového
konania. Dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zo strany
súdu prvého stupňa je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou
koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať
účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich
tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol súdom prvého
stupňa dodržaný, bola poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy.
Pokiaľ súd prvého stupňa v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým
stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľovi
ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru Ústavného súdu SR
a ESĽP. Jeho postupom nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov
v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a
kontradiktórnosti sporového konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v
práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá Ústavný súd SR a ESĽP.

Navrhovateľ uviedol, že si nechal vypracovať znalecký posudok ohľadom výšky škody, a že súd prvého
stupňa mu nedal priestor predložiť tento dôkaz v konaní, keďže bez splnenia podmienok konal a rozhodol
postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. V tomto smere odvolací súd (okrem vyššie uvedeného, teda že súd
prvého stupňa správne postupoval v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.) uvádza, že súd prvého stupňa nebol
povinný dopĺňať dokazovanie znaleckým posudkom vypracovaným na požiadanie navrhovateľa, pretože
ho navrhovateľ do spisu nezaložil, a v zmysle § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou bol povinný
prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Predmetný znalecký posudok, ktorý si údajne
navrhovateľ nechal vypracovať, však nepripojil ani k odvolaniu Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že
súd prvého stupňa konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací
súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa. Odvolací súd navyše v tejto súvislosti poukazuje
na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je
nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada,
ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno
preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (napr. I. ÚS 86/02).Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ
v konaní nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody. Paušálne vyčíslenie nákladov na správu a
udržateľnosť pohľadávky bez ďalšieho dôkazom o vzniku a výške škody nie je. Napokon navrhovateľ
ich vynaloženie v konkrétnom prípade rovnako nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno v konaní.

Napokon neobstojí argument navrhovateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Napadnutý
rozsudok je podľa odvolacieho súdu preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp. argumentáciu,
pre ktoré súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu, rovnako obsahuje ustanovenia
právnych prepisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci a tieto aj správne interpretoval. Súd
prvého stupňa teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich skutkových okolností,
ale aj vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil.

So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Napadnutým uznesením zo dňa 16. marca 2015 č.k. 40C 68/2012-172 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 20 Eur za ním podané odvolanie podľa
položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb., o súdnych poplatkoch.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ včas odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa zrušiť. Namietal, že napadnuté uznesenie nie je odôvodnené, a tiež, že mu bola
uložená poplatková povinnosť, hoci mu vzhľadom na vecné oslobodenie konania od poplatku nevznikla.
Argumentoval tým, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za
žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, pričom ako vyplýva z tejto definície, spoplatneniu podlieha len
podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú
odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Zdôraznil, že
podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu, a súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku. Poukázal na to, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a
jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, z čoho
vyvodil, že mu bola v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju
nemal. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007 mal za to, že za súdne
konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zák. č. 71/1992 Zb. sa súdne poplatky nevyberajú, v takomto
prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do
úvahy. Argumentoval tiež, že podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. z úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra
2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred
1.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, a preto je nutné v súvislosti
s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.9.2012. Do 30.9.2012 bolo podľa ust. § 4 ods.
l písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012)
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo
výške 20 eur.

Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa
platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa napadnutým uznesením, ktorým uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny
predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej
súdny poplatok vyrúbil, a súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrúbený aj v správnej výške. Odôvodnenie

napadnutého uznesenia považoval odvolací súd za dostatočné a samotné uznesenie za preskúmateľné,
pretože z neho všetky vyššie uvedené skutočnosti jednoznačne vyplývajú. Ak súd prvého stupňa
rozhodol o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol jeho postup správny.
Odvolacie námietky navrhovateľa preto nepovažoval odvolací súd za dôvodné. V prvom rade považuje
za potrebné poukázať na skutočnosť, že z vyššie citovaných ustanovení zák. č. 71/1992 Zb. a jeho
prílohy nevyplýva, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie návrhu tak, ako tvrdí navrhovateľ
v odvolaní, a zo strany súdu prvého stupňa nedošlo ani k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku. Závery z navrhovateľom v tejto súvislosti citovaného rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 39/2007 nie sú na posudzovanú vec aplikovateľné,
keďže tieto sa týkajú súdnych konaní, za ktoré nie sú v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedené poplatky,
pričom v posudzovanej veci o takýto prípad nejde. Súdny poplatok pre konanie o návrhu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve v položke č. 7a. Položka
7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka vložená
novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa
1.10.2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č.
514/2003 Z.z. nebolo do 30.9.2012 uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov, od 1.10.2012 je však
spoplatnené. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 37/2010 zo dňa 4.5.2011 tak ako
poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z
odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok
vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2
ustanovuje, že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa
vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľovi poplatková
povinnosť za podané odvolanie proti rozsudku vznikla. Navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť poplatok
za odvolanie (i s poukazom na § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie
podal pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podal dňa 28.1.2015, z čoho vyplýva, že odvolacie
konanie sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto postupoval súd
prvého stupňa správne, ak napadnutým uznesením uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť poplatok za
odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti,
pričom poplatok vyrúbil aj v správnej výške 20,- eur. Ani námietku navrhovateľa, že v danej veci nie je
dôvodné použitie analógie legis, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, nakoľko k použitiu analógie zo
strany súdu prvého stupňa nedošlo.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s
§ 151 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu odporcovi, úspešnému v odvolacom konaní, nepriznal, pretože si ich
neuplatnil a v odvolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.