Uznesenie – Opravné prostriedky proti… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. apríl 2017

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžo/92/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201211
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1013201211.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: W. bytom N. zastúpeného: IUGIS LEGAL
s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Godrova 12, 811 06 Bratislava, IČO: 47 254 726, zastúpenej
JUDr. Katarínou Iľanovskou, LL.M. PhD., advokátkou, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 31094/2013-23-II z 23. apríla 2013, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/166/2013-82 z 20. februára 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/166/2013-82 z 20.
februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozhodnutia len „krajský súd“ alebo „prvostupňový súd“)
napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 31094/2013-23-
II z 23. apríla 2013, ktorým žalovaný ako správny orgán zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové
rozhodnutie Ev. č.: 208/2013-34-I z 15. marca 2013 o nesprístupnení informácie s poukazom na
ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“ alebo „ZSI“). Žiadosťou o poskytnutie
informácií sa žalobca domáhal sprístupnenia žiadosti Slovenskej republiky adresovanej Európskemu
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) o preskúmanie rozsudku Veľkou Komorou vo
veci Kormoš vs. Slovenská republika, a to v celom znení a vrátane všetkých príloh. Rovnako žiadal
o sprístupnenie všetkých vyjadrení Slovenskej republiky v tomto prípade, a to v celom znení, vrátane
všetkých príloh.

Krajský súd v rozsudku uviedol, že Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v čl. 26 ods. 1
zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií (získanie informácie
do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu
iných spracovaná (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 236/06-59 z 28. júla
2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto
záväzku je ozrejmený v ods. 5 cit. čl. ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom
poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví
zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Ďalej krajský
súd poukázal na čl. 13 ústavy, ako aj príslušné ustanovenia zákona o slobode informácií.

Ďalej krajský súd uviedol, že iným zo zákonom definovaných trvalých obmedzení prístupu k informáciám
je obmedzenie prístupu k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych
orgánov. Pokiaľ oprávnená osoba žiada o sprístupnenie informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti

medzinárodných súdnych orgánov, môže povinná osoba žiadosti vyhovieť len do tej miery, že sprístupní
informáciu o konkrétnom rozhodnutí alebo o výsledku určitého konania, avšak len za predpokladu,
že sprístupnenie takejto informácie nezakazujú osobitné predpisy. Povinnosť a spôsob zverejňovania
súdnych zhodnutí upravuje vyhláška č. 482/2011 Z.z. o zverejňovaní súdnych rozhodnutí. Jedná sa
v tomto prípade o predpis, ktorý upravuje spôsob zverejňovania rozhodnutí vnútroštátnych súdov. Zo
sprístupnenia na základe zákona o slobode informácií sú vylúčené napríklad informácie o prebiehajúcom
(neukončenom) súdnom konaní alebo informácie zo súdneho spisu, ktoré sú prístupné len účastníkom
konania. Žalovaný však nie je súdom ani medzinárodným súdnym orgánom a žalobca od neho
nežiadal sprístupnenie informácie o ich rozhodovacej činnosti. Medzi činnosti, ktoré žalovaný v zmysle
zákonných kompetencií vykonáva, je aj zastupovanie Slovenskej republiky na Európskom súde pre
ľudské práva a zastupovanie Slovenskej republiky v konaní pred Súdnym dvorom Európskej únie.
Predmetnú činnosť a úkony žalovaného, t. j. podanie vyjadrenia v určitej veci, v rámci plnenia uvedených
povinností, nemožno stotožniť s rozhodovacou činnosťou súdu vrátane medzinárodného súdneho
orgánu. Vyjadrenie žalovaného vo veci, v ktorej zastupuje Slovenskú republiku pred medzinárodným
súdnym orgánom, teda nie je prejavom rozhodovacej činnosti ESĽP, je výsledkom jeho vlastnej činnosti.

Napriek okolnosti, že podľa pravidla 33 ods. 1 rokovacieho poriadku tejto inštitúcie: „Všetky dokumenty,
ktoré Kancelárii predložia strany alebo intervenujúca strana v súvislosti so sťažnosťou, s výnimkou
dokumentov predložených v rámci konania o zmieri podľa pravidla 62 sú prístupné verejnosti v súlade
s opatreniami určenými tajomníkom, pokiaľ predseda komory z dôvodov uvedených v odseku 2 tohto
pravidla, z vlastného podnetu alebo na základe žiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej
osoby nerozhodne inak“, krajský súd súhlasil s právnym názorom žalovaného, že predmetný rokovací
poriadok nie je záväzný pre žiadnu inštitúciu na území SR s výnimkou styku s ESĽP. Rokovací poriadok
ESĽP je záväzným, interným dokumentom, podľa ktorého je povinný tento subjekt postupovať pri plnení
svojich funkcií. Naopak, záväzným predpisom, podľa ktorého bol povinný postupovať žalovaný pri
posudzovaní žiadosti žalobcu, bol zákon o slobode informácií, vychádzajúc z princípov stanovených
ústavou.

Pre posúdenie daného prípadu podľa krajského súdu nie je z uvedených dôvodov relevantné
posudzovať naliehavosť spoločenskej potreby, zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci, pretože
podľa krajského súdu požadované informácie sa netýkali konkrétneho rozhodnutia, resp. výsledku
konania medzinárodnej súdnej inštitúcie. V danom prípade v kontexte s čl. 26 ods. 4 ústavy, preto nie
je potrebné skúmať, či obmedzenie prístupu k žiadanej informácii slúži na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Z obsahu spisu krajský súd dospel k záveru, že požadované informácie súviseli s rozhodovacou
činnosťou medzinárodného súdneho orgánu. Vyjadrenia a úkony žalovaného v konkrétnej veci priamo
súviseli s činnosťou ESĽP, tvorili podklad pre rozhodovaciu činnosť tohto orgánu, a preto ich
sprístupnenie je vylúčené v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, t.j.
osobitným zákonom.

Nakoľko podľa krajského súdu podaná žaloba nie je dôvodná, obe rozhodnutia žalovaného vychádzajú
zo správneho právneho posúdenia, žalovaný rozhodnutie vo veci riadne odôvodnil, krajský súd nezistil
vady v postupe správneho orgánu, ktoré by mohli spôsobiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, a
preto žalobu v zmysle ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

O trovách konania rozhodol s prihliadnutím na ustanovenie § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi, ktorý
nemal úspech v konaní nepriznal ich náhradu s tým, že žalovaný nemá na náhradu trov konania zo
zákona nárok.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného, vrátane prvostupňového rozhodnutia zrušil
a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania, ktorých výšku
vyčíslil.

Žalobca odvolanie odôvodnil tým, že :

a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2
písm. b) OSP),
b) postupom súdu sa mu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. g) OSP),
c) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP).

V odvolaní žalobca namietal, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal:
a) s čl. 40 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého dokumenty predkladané ESĽP sú verejne dostupné každému
v sídle ESĽP,
b) s námietkou žalobcu, že ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií je v rozpore s čl. 13
ods. 4 a čl. 26 ods. 4 ústavy, čo potvrdzovali plenárne nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky PL.
ÚS 15/98 a PL. ÚS 1/09, ktoré stanovili ústavnoprávne požiadavky výkladu a aplikácie zákona o slobode
informácií a s ktorými bolo napadnuté rozhodnutie v rozpore,
c) s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej obmedziť základné právo na
informácie na základe ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií možno iba počas
prebiehajúceho súdneho konania,
d) s požiadavkou žalobcu na ústavne konformný výklad ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode
informácií, v zmysle ktorého nemožno obmedzovať prístup k verejne dostupným informáciám z
právoplatne ukončeného konania,
e) s upovedomením verejnej ochrankyne práv sp. zn. 2833/2013/VOP, ktoré sa týkalo rovnakej právnej
otázky a v ktorom bolo skonštatované porušenie základného práva žalobcu na informácie,
f) so stanoviskom Kancelára ESĽP z 29. októbra 2014, podľa ktorého žalovanému nič nebráni sprístupniť
žalobcom požadované informácie za dodržania podmienok pravidla 33 rokovacieho poriadku ESĽP.

Za nedostatočné žalobca považoval aj odôvodnenie rozsudku vo vzťahu k verejnému charakteru
dokumentov predkladaných ESĽP, ktorý výslovne vyplýva z čl. 40 ods. 2 Dohovoru. Pravidlo 33
rokovacieho poriadku ESĽP, ktorý krajský súd nepovažuje za prameň práva, pritom iba bližšie upravuje
čl. 40 ods. 2 Dohovoru (t.j. medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná), ktorý
ustanovuje verejný charakter dokumentov predkladaných ESĽP ako základný a všeobecný princíp.
Uvedené výslovne potvrdil aj Kancelár ESĽP vo svojom stanovisku, ktorému krajský súd nevenoval
taktiež žiadnu pozornosť.

K nevysporiadaniu sa krajského súdu s jednotlivými nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky
uviedol, že krajský súd svojím postupom odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a porušenie práv
žalobcu dosiahlo takú intenzitu, že to ovplyvnilo rozhodnutie vo veci samej, čím bolo porušené aj právo
žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Žalobca považoval odôvodnenie rozsudku krajského súdu za úplne nedostatočné, ale aj
nezrozumiteľné. Súd totiž na jednej strane tvrdí (str. 8 rozsudku), že: „Predmetnú činnosť a úkony
žalovaného, t.j. podanie vyjadrenia v určitej veci v rámci plnenia uvedených povinností, nemožno
stotožniť s rozhodovacou činnosťou súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov.“ a na druhej
strane (str. 9 rozsudku) uvádza, že: „Vyjadrenia a úkony žalovaného v konkrétnej veci priamo súviseli
s činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva, tvorili podklad pre rozhodovaciu činnosť tohto orgánu
a preto ich sprístupnenie je vylúčené...“.

K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom uviedol, že na účely ust. § 11 ods. 1 písm. d)
zákona o slobode informácií je nevyhnutné dôrazne rozlišovať medzi prístupom k informáciám týkajúcich
sa rozhodovacej činnosti vnútroštátnych súdov a prístupom k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej
činnosti medzinárodných súdnych orgánov. Pokiaľ ide o vnútroštátne súdy otázka prístupu k informáciám
týkajúcich sa ich rozhodovacej činnosti je upravená v ust. § 44 ods. 2 OSP a vo vyhláške č. 543/2005 Z. z.
o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy
v znení neskorších predpisov. Pokiaľ ide o medzinárodné súdne orgány prístup k informáciám týkajúcich
sa rozhodovacej činnosti ESĽP je upravený v čl. 40 ods. 2 Dohovoru a v pravidle 33 rokovacieho poriadku
ESĽP, prístup k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ je upravený v čl. 22
ods. 1 rokovacieho poriadku Súdneho dvora EÚ a v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie vykladaného
s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora EÚ.

Prístup k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych orgánov je
podstatne širší ako prístup k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej činnosti vnútroštátnych súdov.
Podľa žalobcu táto skutočnosť je kľúčová pri výklade § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií
a mala by byť zohľadnená pri posúdení žalobcovho odvolania.

Podľa žalobcu rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia aj v časti, ktorá sa týka výkladu
a aplikácie pojmu „rozhodovacia činnosť súdu“ na žalobcov prípad, pretože:
a) krajský súd v rozsudku interpretoval ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií ústavne
nekonformným spôsobom a v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ako aj samotného Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorej nemožno obmedzovať prístup k verejne
dostupným informáciám,
b) súd v rozsudku interpretoval ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií v rozpore s
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej základné právo na informácie možno
obmedziť iba počas prebiehajúceho súdneho konania.

Krajský súd podľa žalobcu interpretoval ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií
ústavne nekonformným spôsobom, keďže žalobcom požadované informácie (z právoplatne ukončeného
súdneho konania) sú na základe čl. 40 ods. 2 Dohovoru verejne dostupné každému v sídle ESĽP už
počas prebiehajúceho konania, a preto obmedzením prístupu k požadovanej informácií žalovaný nedbal
na podstatu a zmysel obmedzenia základného práva na informácie a ani takéto obmedzenie nebolo
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Žalovaný nepožiadal ESĽP o obmedzenie prístupu k žalobcom
požadovanej informácii zo žiadnych z prípustných dôvodov v zmysle pravidla 33 rokovacieho poriadku
ESĽP, vrátane z dôvodu záujmu o dosiahnutie spravodlivosti, ktorý sa obsahovo prekrýva s ust. § 11
ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií.

Podľa stanoviska Kancelára ESĽP z 29. októbra 2014 žalovanému nič nebráni sprístupniť dokumenty
zasielané ESĽP pri dodržaní pravidla 33 rokovacieho poriadku ESĽP.

Ďalej žalobca v podanom odvolaní poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.
zn. 3Sži/7/2009, 8Sži/3/2011, 2Sži/8/2012, 2Sži/7/2012), rozsudok Všeobecného súdu vo veci T-93/11
zo 7. novembra 2013, rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-514/07 P, C-528/07 P a
C-532/07.

Žalobca uviedol, že z horeuvedených dôvodov vyplýva, že prvostupňový súd vec nesprávne právne
posúdil a ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI interpretoval ústavne nekonformným spôsobom, pretože:
a) poprel zmysel a účel predmetného ustanovenia ZSI, ktorým je ochrana pred neprimeraným
zasahovaním do rozhodovacej činnosti súdov, pričom k neprimeranému zásahu do rozhodovacej
činnosti súdov nemôže dôjsť sprístupnením verejne dostupných informácií z právoplatne ukončeného
konania,
b) neprihliadal na podstatu a zmysel obmedzenia základného práva na informácie (čl. 13 ods. 4
Ústavy SR) reflektovaného v tomto ustanovení ZSI, keďže podstatou tohto ustanovenia ZSI je zabrániť
neprimeranému zasahovaniu do rozhodovacej činnosti súdov z prebiehajúcich súdnych konaní, čo je
vylúčené pri verejne dostupných informáciách z právoplatne ukončeného súdneho konania,
c) obmedzil základné právo na informácie z dôvodu, ktorý nepatrí medzi taxatívne vymedzené legitímne
dôvody/ciele uvedené v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, výlučne v prospech ktorých možno obmedziť základné
právo na informácie,
d) obmedzil základné právo na informácie upravené v tomto ustanovení ZSI nad mieru nevyhnutnú v
demokratickej spoločnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR) na dosiahnutie zamýšľaného cieľa zákonodarcu,
keďže žalobca požadoval od žalovaného verejne dostupné informácie z právoplatne ukončeného
súdneho konania.

Záverom žalobca navrhol prerušiť odvolacie konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP z dôvodu nesúladu
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a s čl. 13 ods.
4 Ústavy SR a predložiť vec na rozhodnutie Ústavnému súdu Slovenskej republiky.

III.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP)
preskúmal rozsudok krajského súdu podľa § 212 ods. 1 OSP, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 250ja ods. 2 OSP, a dospel k záveru, že rozsudok je potrebné
zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP a podľa § 221 ods. 2 OSP vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, a to pre závažné procesné pochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bolo posúdenie správnosti rozsudku krajského
súdu, ktorým podľa ust. § 250j ods. 1 OSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 31094/2013-23-II z 23. apríla 2013. Uvedeným rozhodnutím
žalovaný zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie EV. č.: 208/2013-34-I z 15.
marca 2013 o nesprístupnení požadovanej informácie s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm.
d) zákona o slobode informácií. V posudzovanej veci žalobca požadoval sprístupnenie žiadosti
Slovenskej republiky adresovanej Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu o preskúmanie
rozsudku Veľkou Komorou vo veci Kormoš v. Slovenská republika, a to v celom znení a vrátane všetkých
príloh, rovnako žiadal o sprístupnenie všetkých vyjadrení Slovenskej republiky v tomto prípade, a to v
celom rozsahu, vrátane všetkých príloh.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy (t.j. druhej hlavy piatej časti) sa postupuje
v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu.

Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej,
tretej a štvrtej časti tohto zákona (§ 246c ods. 1 vety prvej OSP).

Podľa § 250j ods. 1 OSP, ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z
dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len "v medziach žaloby") dospel k záveru, že rozhodnutie a postup
správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta.

V zmysle citovaného ustanovenia § 250j ods. 1 OSP príslušný súd rozhodne vo veci samej tak, že
žalobu zamietne, ak zistí, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade
so zákonom. Záver o súlade postupu a rozhodnutia správneho orgánu so zákonom sa týka rozsahu a
dôvodov, pre ktoré bola žaloba podaná.

Procesnému právu účastníka konania vznášať v žalobe námietky nezákonnosti voči postupu
a rozhodnutiu správneho orgánu zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať rozhodnutie
správneho orgánu v rozsahu žalobných námietok, o vznesených námietkach rozhodnúť a pokiaľ ich
nepovažoval za dôvodné, vysvetliť a vyložiť, z akých dôvodov. Ak tak správny súd neurobí, zaťaží svoje
rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných princípov - podraditeľných
pod vadu konania v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) OSP - ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami
vyjadrenými v druhej hlave, siedmom oddiele Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“; porov. II. ÚS
9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03).

Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na
riadne odôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.
Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je
predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.

V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa
vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí,
ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 157 ods. 2 OSP).

Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené.
S argumentáciou účastníkov sa súd musí vysporiadať, a to v rámci právneho posúdenia, ak
ide o argumenty právneho charakteru. Opomenutie vysporiadania sa s relevantnými argumentmi
(námietkami) účastníka konania sa v rozhodovacej praxi stabilne považuje za vadu odôvodnenia
spôsobujúcu jeho nepreskúmateľnosť. Je nakoniec súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a
nasl. Ústavy SR, aby bolo rozhodnutie riadne odôvodnené a aby sa teda súd v rámci odôvodnenia
vysporiadal so všetkými relevantnými argumentmi účastníka konania (nález Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež zdôraznil, že orgán štátnej moci by mal vo svojej argumentácii,
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé, odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné
a je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického,
jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky
odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

Vo svetle vyššie uvedenom, odvolací súd podrobil prieskumu odvolaním napadnutý rozsudok krajského
súdu, pričom dospel k záveru, že odôvodnenie krajského súdu je nedostatočné, keď sa nezaoberá
viacerými námietkami žalobcu, uvádzanými aj v podanom odvolaní, najmä aplikáciou čl. 40 ods. 2
Dohovoru, posúdením upovedomenia verejnej ochrankyne práv a stanoviska Kancelára ESĽP na
predmetnú právnu vec, ako aj so žalobcom uvádzanou judikatúrou.

Rovnako si krajský súd odporuje vo svojich tvrdeniach, keď na jednej strane tvrdí, cit.: „Vyjadrenie
žalovaného vo veci, v ktorej zastupuje Slovenskú republiku pred medzinárodným súdnym orgánom,
teda nie je prejavom rozhodovacej činnosti ESĽP, je výsledkom jeho vlastnej činnosti“ a na druhej
strane uvádza, cit.: „ Z obsahu spisu súd dospel k záveru, že požadované informácie súviseli s
rozhodovacou činnosťou medzinárodného súdneho orgánu. Vyjadrenia a úkony žalovaného v konkrétnej
veci priamo súviseli s činnosťou ESĽP, tvorili podklad pre rozhodovaciu činnosť tohto orgánu a preto ich
sprístupnenie je vylúčené.“

V takom prípade nemožno konštatovať, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa je jasné, určité a
zrozumiteľné a v neposlednom rade aj presvedčivé, ale je zmätočné a vzájomne si odporujúce. Takýto
postup súdu je nekompatibilný s právom na súdnu ochranu a s právom na spravodlivý proces. Súd musí
byť schopný riadnym odôvodnením preukázať, že jeho verdikt je výsledkom starostlivého posúdenia
veci.

Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne žalobcove námietky,
podľa názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne, čím postihol napadnutý rozsudok znakom
nepreskúmateľnosti odvolacím súdom, pričom uvedeným postupom bolo porušené právo žalobcu na
spravodlivý a riadny súdny proces, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde, ako aj zásada spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd. Ústavný súd SR už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).

Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť
prvostupňových súdnych rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa, vrátane
odôvodňovania rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP v
spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP),
a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou odvolania.

Vzhľadom na výsledok odvolacieho konania senát najvyššieho súdu o návrhu na prerušenie konania
nerozhodol.

V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu opätovne posúdiť žalobu žalobcu a po
dôslednom preskúmaní žalobcom uplatnených námietok znovu o jeho žalobe rozhodnúť a následne
svoje rozhodnutie v spojitosti s odvolacími námietkami, vrátane návrhu žalobcu na prerušenie konania,
aj riadne a presvedčivo odôvodniť.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP postupoval podľa
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 492
ods. 2 ustanovil, že odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 15. 1. 2018. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.