Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, June 20, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/180/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114211678
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114211678.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobkyne: Q.U. Q.Á., K.. XX.XX.XXXX, O.
V., V. Z. XXXX/XX, zastúpenej advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom Svidník 089 01, Sov.
hrdinov 163/66, proti žalovanému: Pohotovosť, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807
598, o ochranu spotrebiteľa a určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 10.6.2015 pod č. k. 29C/169/2014-94, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie, okrem výroku o určení miestnej príslušnosti Okresného
súdu Prešov.

Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) vyššie označeným
rozsudkom určil, že na prejednanie je miestne príslušný Okresný súd Prešov. Zároveň určil, že zmluvná
podmienka v Úverovej zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 18.1.2011, číslo zmluvy:
XXXXXXXXX, a to v bode 11 všeobecných podmienok o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3
zahŕňajúce náklady na vypracovanie, uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou
s tým spojenou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť

žalobkyni trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 404,10 eur, a to na účet
jej právneho zástupcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému určenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky v časti poplatku, ktorému zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady na
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, dôvodiac,
že dňa 18.1.2011 uzavrela so žalovaným Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX na sumu 1.000,- eur za

poplatok 872,- eur na 12 mesiacov. Spolu teda mala žalovanému vrátiť 1.872,- eur a tak poplatok z
predmetného úveru predstavoval 87,20 % ročne. Mala za to, že ide o úžerný poplatok uplatňovaný
žalovaným v rozpore s dobrými mravmi. Neposkytol jej reálne plnenie za takýto poplatok, a preto
je podľa ustanovenia § 53 ods.1 Obč. zákonníka neprijateľný. Poukázala na rozhodnutie Vrchného
krajinského súdu v Karlsruhe z 3.5.2010, na jeho odôvodnenie, z ktorého vyplýva, že ak banka od
spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým
spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene. Poplatok za spracovanie

priposkytovaníspotrebiteľskéhoúverubolbankoustanovenývovýške2%zvýškyúveru,najmenejvšak
50,- eur paušálne. Banka sledovala podľa vlastných vyjadrení v podstate úhradu úsilia vynaloženého
pri spracovaní údajov v predzmluvnej fáze, túto obranu však súd odmietol a vyhodnotil jej konanie vo
vzťahu k spotrebiteľovi ako poškodzujúce. Preverenie úverovej spoľahlivosti a výšky úrokovej miery,ktorými banka odôvodňovala vyrúbenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru, Vyšší krajinský
súd odmietol a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom záujme
minimalizovať nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere očakáva,

že banka mu poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne zadarmo, pretože je spotrebiteľovi
účtovaný poplatok bez toho, aby spotrebiteľovi poskytla skutočné protiplnenie. Zároveň za nekalú
obchodnú praktiku považovala vyznačenie účelu úveru na povolanie, pretože v čase poskytnutia úveru
bola už 12 rokov starobnou dôchodkyňou, a v tom čase nevykonávala žiadnu pracovnú činnosť v
zamestnaneckom pomere a nerealizovala podnikateľskú, ani inú obchodnú činnosť.

3. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť. Zároveň vo vyjadrení k žalobe zo dňa 30.5.2014 vzniesol námietku
miestnej nepríslušnosti z dôvodu, že žalobkyňa nemá postavenie spotrebiteľa a preto by sa miestna
príslušnosť mala posudzovať podľa ust. § 84 Občianskeho súdneho poriadku, a to tak, že na konanie
by mal byť príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje, t. j. Okresný súd Bratislava
1. Vo vzťahu k uzavretej zmluve o úvere so žalobkyňou uviedol, že neide o zmluvu o spotrebiteľskom

úvere, ani o spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu so žalovaným na
základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon zamestnania, a teda nie na
svoju súkromnú potrebu. Vo vzťahu k účelu poskytnutia peňažných prostriedkov na výkon povolania,
žalovaný poukázal na rozhodnutie Slovenskej obchodenej inšpekcie sp. zn. P/0355/01/2012, vydané
v konaní proti žalovanému, ktorým bolo toto zastavené z dôvodu, že nebol preukázaný spotrebiteľský

charakter zmluvy, ktorej všeobecné podmienky boli predmetom kontroly.

4. Na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských
úveroch č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (18.1.2011) a § 52 ods.
1, 2, 3 Obč. zákonníka okresný súd uzavrel, že zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným na

základe označenej zmluvy o úvere je vzťahom spotrebiteľským. Potom pokiaľ ide o miestnu príslušnosť
tamojšieho súdu, táto je daná v súlade s § 87 písm. f) O.s.p. na výber, teda žalobkyňa ako spotrebiteľka
mohla podať žalobu i na súde, v obvode ktorého má bydlisko, t. j. na Okresnom súde Prešov. Z tohto
dôvodu námietku žalovaného ohľadom miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Prešov považoval za
nedôvodnú a prvým výrokom určil, že na prejednanie veci je vecne i miestne príslušným práve Okresný

súd Prešov (§ 105 ods. 1 O.s.p.).

5. Ďalej súd prvej inštancie, po vyriešení otázky svojej miestnej príslušnosti, sa zaoberal vecou samou,
a to v súvislosti s bodom 11 všeobecných obchodných podmienok žalovaného, 1/3 poplatku predstavuje
dohodnutý úrok a 2/3 náklady za vypracovanie a uzavretie zmluvy, vrátane s tým spojenej administratívy.

6. V prípade žalobkyne teda úrok predstavoval 290,- eur a administratívny poplatok 582,- eur za 12
mesiacov. Úrok vo výške 290,- eur predstavuje 29 % ročne a administratívny poplatok 58 % ročne.
Podľa štatistických údajov NBS Slovenska, priemerné úrokové miery nových úverov v čase uzavretia
predmetnej zmluvy, pri bode splatnosti do jedného roka, boli vo výške 12,80 %. Úroky dohodnuté pri

poskytnutí úveru predstavujú odmenu za užívanie takto poskytnutej istiny. V danom prípade v zmysle §
53 ods. 6 Obč. zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov
a neide o spotrebiteľský úver podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, odplata nesmie podstatne
prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa
a v čase uzavretia zmluvy. Je nepochybné, že neprimerane vysoké úroky dojednané v zmluve o

spotrebiteľskom úvere sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania sa a
vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku, a teda sú v rozpore
s dobrými mravmi. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá
podľa názoru súdu, podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvykle určenú, najmä s
prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými najmä bankami pri poskytovaní úverov.

7. V prejednávanej veci mal okresný súd za preukázané, že úroky dojednané v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve túto obvyklú mieru podstatným spôsobom neprevyšujú, keďže dosahujú cca
dvojnásobok priemernej úrokovej sadzby pri úveroch poskytovaných bankami v čase jej uzavretia
(rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.12.2008, sp. zn. 3Co/67/2008).

8. Ďalej okresný súd, aplikáciou ustanovenia § 497 Obch. zákonníka, uzavrel, že zmluvné dojednania
medzi účastníkmi sú dojednaniami o hlavnom predmete plnenia a nemôžu byť preskúmavané ako
neprijateľné zmluvné podmienky. Zmluvné dojednanie o tom, že dlžník je okrem istiny úveru a úrokovpovinný zaplatiť aj administratívny poplatok, podľa jeho názoru, nie je dojednaním o hlavnom predmete
plnenia a teda súd môže skúmať, či jeho dojednaním došlo k značnej nerovnováhe v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Obsah tohto dojednania v označenej zmluve

je vyjadrený určito, jasne a zrozumiteľne. Vyplýva z neho, že za poskytnutie úveru je žalobkyňa
povinná zaplatiť, okrem úroku, aj administratívny poplatok, ktorý je určený pevnou sumou. Zo zmluvy
však nevyplýva, za čo spotrebiteľ tento poplatok platí, pričom výška administratívneho poplatku je pre
žalovaného nosnou časťou právneho úkonu zmluvy o úvere z dôvodu, že mu zabezpečuje dosiahnutie
rozhodujúcej časti zisku z úverového obchodu, ktorý uzatvára, čo je jeho základným cieľom, pričom

miera zisku plynúca z úrokového výnosu je vo vzťahu k tomuto poplatku zanedbateľná, keďže tento
zodpovedá v peňažnom vyjadrení približne 2-násobku dojednaného úroku. Uvedený poplatok značne
navyšuje odplatu veriteľa spočívajúcu v úrokoch bez toho, aby bolo zrejmé, za čo spotrebiteľ uvedený
administratívny poplatok platí. Aj keď zo všeobecných obchodných podmienok vyplýva, že ide o poplatok
za vypracovanie a uzavretie zmluvy, vrátane administratívnych úkonov, zo žiadneho zo zmluvných
dojednaní medzi účastníkmi konania nevyplýva, aké konkrétne služby či protiplnenia žalovaný žalobkyni

poskytne. Neprimeranosť takéhoto poplatku je zrejmá aj z toho, že banky za správu úveru inkasujú cca
3 - 5 eur mesačne a za poskytnutie úveru 1-2 % z výšky poskytnutého úveru. Na základe uvedených
zistení preto súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru o neprijateľnosti zmluvného dojednania
v časti 2/3 administratívneho poplatku za vypracovanie, uzavretie zmluvy o úvere, spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.

9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnej žalobkyni
priznal ich náhradu pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia, cestovných náhrad za účasť na
pojednávani dňa 14.1.2015 a 10.6.2015, náhrady za premeškaný čas a s 20 % DPH z tarifnej odmeny,
a to trovy konania v celkovej výške 404,10 eur.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie, ktorým žiadal o jeho zmenu tak,
aby návrh žalobcu bol v celom rozsahu zamietnutý, prípadne zrušiť rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Prvý výrok rozsudku odvolaním (podľa jeho obsahu) nenapadol. Predovšetkým považoval
napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, pretože nie je v súlade s ust. § 157 ods. 2 a § 167 ods. 2

O.s.p.. Zároveň uviedol, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré bráni účastníkovi účinne sa
brániť, je možno považovať za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom v zmysle ust. § 221 ods.
1 písm. f) O.s.p., a teda je daný aj odvolací dôvod pre ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.. Poprel právny
status žalobkyne ako spotrebiteľa. V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zmluvné strany
sa dohodli v zmysle § 262 ods.1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právny vzťahy sa budú spravovať

Obchodným zákonníkom. Táto zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako
nepomenovaná zmluva uzatvorená za účelom povolania. Prvostupňovú súd posúdil zmluvu ako zmluvu
o spotrebiteľskom úvere a preto vychádzal pri jej obsahu aj z nej prináležiacim náležitostiam, avšak
dotknutá zmluva predstavuje zmluvu, ktorá bola uzatvorená ako nepomenovaná, a preto je potrebné
pri jej posudzovaní vychádzať z náležitostí nepomenovanej zmluvy. Vzhľadom na to, že obligatórne sa

vyžaduje jedine dostatočné vymedzenie zmluvných strán a predmetu zmluvy, má za to, že v dotknutej
zmluve o úvere je obsiahnuté všetko, čo je zákonom predpísané. Náležitosti by sa mali ďalej posudzovať
podľa tej zmluvy, ktorá je jej charakterovo najbližšia, a teda zmluvy o úvere, ktorá je upravená v §
497 a násl. Obchodného zákonníka. V prípade Zmluvy o úvere č. 806301015 nešlo teda typovo o
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ale o zmluvu o úvere v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka

a žalovaný mal nárok nielen na vrátenie poskytnutého úveru, ale aj na vrátenie príslušného poplatku,
ktorý v zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru predstavoval v 1/3 dohodnutý úrok a vo
zvyšných 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou
s tou spojenou. Taktiež rozdiel, ktorý spočíva v ustanoveniach medzi Občianskym a Obchodným
zákonníkom, spočíva v dispozitívnych normách, ktoré upravujú možnosť na základe dohody strán

určiť úroky z omeškania, a preto tie v prípade ich výšky nie sú posudzované ako neprimerané.
Keďže Obchodný zákonníka aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani
komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka,
je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či
ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny

obchodný záväzkový vzťah. Slovenská práva úprava v oblasti spotrebiteľských úverov účtovaniu
poplatkov výslovne nebráni. Zákon o spotrebiteľských úveroch totiž výslovne spomína niektoré poplatky:
za notárske služby, poplatok za predčasné splatenie úveru, poplatok za vedenie účtu atď. V prípade
definície celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa napr. uvádzajú,okrem iného, aj poplatky akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere. Taktiež Obchodný zákonník umožňuje vyberanie iných platieb, ako len splátok
úveru a úroku. Naviac, v súvislosti s prípustnosťou poplatku za náklady na vypracovanie a uzatvorenie

zmluvy, poukazuje žalovaný na novelu zákona o spotrebiteľských úveroch - zákon č. 132/2013 Z.z.
účinný od 10.6.2013. Zotrváva na svojich tvrdeniach, že žalobcom tvrdenú neprijateľnosť poplatku nie je
možné vyvodiť ani zo samotného zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa čl. 9 ods. 10 novelizovaného
zákona o spotrebiteľských úveroch sa totiž veriteľovi zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu
poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského

úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver, a ktorého zriadenie alebo
vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru
za ponúkaných podmienok; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až § 715 Obchodného zákonníka,
osobitného zákona alebo o osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu a ktorej
podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa. Zákonodarca explicitne vymenúva poplatok
alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie

však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario vyplýva,
že takýto poplatok je v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný. Žalovaný preto žiada,
aby odvolací súd vo veci aplikoval rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie č. C-26/13 vo veci
Árpád Kásler, Hajnalka Káslerné Rábai/ OTOP Jelzálogbank Zrt zo dňa 30. 4. 2014 v spojení s
dispozitívnym ust. § 502 Obchodného zákonníka. Žalobca napáda poplatok za poskytnutie peňažných

prostriedkov v časti za náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou. Je teda zrejmé, že predovšetkým mieri na poplatok ako taký. Ak teda
žalobca namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere
dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a v mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne
vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z

vlastnýchzdrojov.Jetedazrejmé,žeslovensképrávoaslovenskýzákonodarcapoplatokzaspracovanie
zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Naproti tomu si žalovaný dovolí poukázať na
aplikovateľné rozhodnutie Spolkového súdneho dvora, ako inštančne najvyššie postaveného súdu
v sústave všeobecných súdov Spolkovej republiky Nemecko, ktoré je aktuálnejšie, ako žalobcom
uvádzané rozhodnutie. V predmetnom rozhodnutí Spolkový súdny dvor výslovne judikoval, že poplatok

za uzatvorenie zmluvy o stavebnom sporení je prípustný. Na základe vyššie uvedených skutočností
žalovaný mal za to, že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo, a preto nie je možné vydať finančné
prostriedky, ktoré boli poskytnuté v súlade so zmluvou a všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru.
Rovnako sa nestotožňuje s výrokom, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť trovy konania, nakoľko
rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za nesprávne, a preto nárok na úhradu trov konania, ktorý

má byť priznaný strane, ktorá bola úspešná, je v danom prípade predčasné aplikovať.

11. Žalobkyňa sa na odvolanie žalobcu vyjadrila podaním zo dňa 13.8.2015, v ktorom žiadala potvrdiť
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a zároveň priznať náhradu trov odvolacieho konania
v celkovej výške 86,98 eur. Úvodná námietka žalovaného sa týka odňatia mu možnosti konať pred

súdom z dôvodu nedostatočného a nepreskúmateľného odôvodnenia predmetného rozsudku. V tejto
súvislosti poznamenala, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol prehľadne, jasne a zaoberal
sa všetkými rozhodnými skutočnosťami. Je toho názoru, že žalovaným skoncipovaná zmluva o úvere
ako tzv. nepomenovaná zmluva jej nemôže zabrániť domôcť sa vyrovnania jej nerovného postavenia
voči veriteľovi. Žalovaný označí zmluvu ako úverovú a napriek tomu, že takýto typ zmluvy pozná

Obchodný zákonník, ju nazve ako nepomenovanú, a pri svojich argumentoch odkazuje práve na
ustanovenia o zmluve o úvere v Obchodnom zákonníku. Táto vnútorná roztrieštenosť jeho názoru
úplne opomína fakt, že tu existuje osobitný predpis o spotrebiteľských úveroch, ktorý kladie presné
a nespochybniteľné nároky na dodávateľa pri koncipovaní zmluvy o úvere a je mu cudzia zmluvná
voľnosť Obchodného zákonníka, ktorý sa tým pádom nesmie použiť na posúdenie obsahu takejto

zmluvy. Ochrana spotrebiteľa pred svojvôľou veriteľa je obsiahnutá ako v § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, tak aj v § 5b zák. č. 250/2007 Z. z.. Žalovaný prístupom ku spotrebiteľom prekračuje hranice
zákonnosti, konania s odbornou starostlivosťou, čo nie je v súlade s dobrými mravmi. Spotrebiteľská
úverová zmluva, okrem neprijateľného administratívneho poplatku, je úžerná a neobsahuje náležitosti
vyžadované zák. č. 129/2010 Z.z., a to napr. RPMN, priemernú RPMN, rozčlenenie mesačných splátok a

pretojebezúročnáabezpoplatkov.Tosúzákonomstanovenépredpoklady,zktorýchplyniebezdôvodné
obohatenie žalovaného. Na nič z vyššie uvedeného žalovaný adekvátne nereaguje. Predmetný úver
je bezúčelový, čo je v zmluve o úvere jasne uvedené. Nepreskúmateľné tak nie je rozhodnutie súdu,
ako na to poukazuje žalovaný, ale práve jeho odvolanie, pretože z neho nie je možné určiť, z čohovyvodzuje presvedčenie, že v tejto právnej veci nejde o spotrebiteľskú zmluvu. Napriek tomu, že
sám žalovaný považuje svoju zmluvu, ktorú vytvoril, za nepomenovanú zmluvu, odkazuje na § 499
Obchodného zákonníka s tým, že zákon povoľuje popri úrokoch dojednať poplatok za rezervovanie

peňažných prostriedkov. Spoločnosť Pohotovosť, s.r.o., podniká v oblasti poskytovania úverov, ale
spoločnosť si s ňou výslovne nedojednala odplatu za dojednanie úveru, pretože takéto ustanovenie,
ani jeho výška sa v zmluve nenachádza. Poplatok vo výške 322,- eur sa skladá z 1/3 úroku a 2/3
administratívneho poplatku. Teda žiadna odplata výslovne za rezervovanie finančných prostriedkov v
zmluveneexistuje.Nastrane3odvolaniažalovanýtvrdí,žeideopoplatokzavypracovanieauzatvorenie

zmluvy, čo len potvrdzuje neurčitosť administratívneho poplatku. V tejto súvislosti žalobkyňa citovala
ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dala do pozornosti rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
C-26/13 a jeho body 49, 50, 71 a 72. V bode 49 je text: Naproti tomu tak isto vzhľadom na povahu
čl. 4 ods. 2 Smernice 93/13 ako výnimky a na požiadavku striktného výkladu tohto ustanovenia, ktorá
z toho vyplýva, zmluvné podmienky vzťahujúce sa na pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle tohto
ustanovenia sa musia chápať ako podmienky, ktoré upravujú základné plnenia tejto zmluvy a ktoré ju

ako také charakterizujú. V bode 50 sa uvádza: Naopak, na podmienky, ktoré majú vedľajšiu povahu
vo vzťahu k podmienkam vymedzujúcim samotnú podstatu zmluvného vzťahu, by sa nemal vzťahovať
pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle čl. 4 ods. 2 Smernice 93/13. V bode 71 sa uvádza: Požiadavka
transparentnosti zmluvných podmienok stanovená Smernicou 93/13 by teda nemala byť obmedzená len
na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska. Pod bodom 72 sa uvádza text: Naopak, na

to,žeakobolouvedenévbode39tohtorozsudku,systémochranyzavedenýSmernicou93/13vychádza
z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s podnikateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
najmä pokiaľ ide o úroveň informovanosti, táto požiadavka transparentnosti sa musí chápať široko.
Poplatok používaný žalovaným sa týka administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie
zmluvy a z vyššie uvedeného rozsudku je zrejmé, že poplatok s týmto účelom nie je možné považovať

za podmienku vymedzujúcu samotnú podstatu zmluvného vzťahu, t. j. že ide o vedľajší predmet zmluvy.
Žalovaný neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok a preto je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka neprijateľný. Naviac je neurčitý predmet administratívneho poplatku. Zo zmluvy nie je možné
zistiť, o aké administratívne plnenie sa jedná. Neurčitosť vedľajšieho plnenia spojeného s údajnou
administratívou má dopad na neplatnosť administratívneho poplatku. K zmluvnej podmienke, ktorá

podľa jej názoru neposkytuje dlžníkovi skutočné plnenie zo strany veriteľa, sa Súdny dvor EÚ vyjadril
rozsudkom sp.zn . C-143/13 z 26.2.2015 takto: pod bodom 70 je uvedený text: Totiž, stále s výhradou
overenia týmto súdom, niektoré okolnosti v spise zrejme naznačujú, že predmet sporu vo veci samej sa
netýka primeranosti medzi výškou tohto poplatku a kýmkoľvek plnením poskytnutým veriteľom, keďže sa
tvrdí, že neposkytuje nijaké skutočné plnenie, ktoré by mohlo predstavovať protihodnotu tohto poplatku,

takže otázka primeranosti tohto poplatku nemôže vzniknúť. V bode 71 sa uvádza text: Naopak, okolnosti
v spise, ktorý má Súdny dvor EÚ k dispozícii, nasvedčujú tomu, že spor vo veci samej sa zameriava
na otázku dôvodov, ktoré dotknuté podmienky odôvodňujú, a osobitne na otázku, či tieto podmienky
musia byť, čo sa týka skutočností, že spotrebiteľovi ukladajú povinnosť zaplatenia vysokého poplatku,
ktorý má zabezpečiť splatenie úveru, zatiaľ čo sa tvrdí, že toto riziko je už zabezpečené hypotékou

a že banka výmenou za tento poplatok neposkytuje spotrebiteľovi skutočnú službu výhradne v jeho
záujme, považovaný za nekalé v zmysle čl. 3 Smernice 93/13. V bode 72 je text: Nakoniec je treba
uviesť, že ak by vnútroštátny súd musel dospieť vzhľadom na skutočnosti poskytnuté Súdnym dvorom
v odpovedi na položenú otázku k záveru, že dotknuté podmienky sú súčasťou hlavného predmetu
zmluvy alebo že sú v skutočnosti spochybnené z pohľadu primeranosti, ceny alebo odmeny, nič to

nemení na skutočnosti, že tieto podmienky musia byť v každom prípade posúdené z hľadiska ich
prípadnej nekalej povahy, ak by sa malo konštatovať, čo musí tiež preskúmať vnútroštátny súd, že
nie sú formulované jasne a zrozumiteľne. V bodu 77 sa uvádza: Po druhé, čo sa týka podmienok,
ktoré upravujú „poplatok za riziko“, vznikla otázka, čo dotknutá úverová zmluva uvádza transparentným
spôsobom dôvody odôvodňujúcu odmenu zodpovedajúcu tomuto poplatku, keďže sa spochybňuje

povinnosť veriteľa poskytnúť skutočnú protihodnotu za získanie uvedeného poplatku, okrem prevzatia
rizika nesplatenia úveru, ktoré je už údajne zabezpečené hypotékou. Nedostatok transparentnosti
uvedenia dôvodov odôvodňujúcich tieto podmienky v zmluvách dotknutých vo veci samej je, okrem toho,
zrejmé potvrdená skutočnosťou pripomenutou v bode 29 tohto rozsudku, že v predmetnej veci veriteľ
navrhol dlžníkom nahradiť označenie uvedených podmienok označením „poplatok za správu úveru“ bez

toho, aby zmenil ich obsah.

12. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočíva
v tom, že si Pohotovosť nárokuje poplatok za úkony, ktoré nie sú ich zákazníkom vopred známe anilen svojím okruhom, kedy cena tohto poplatku značne prevyšuje sumu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť
ako úrok, a navyše je neprijateľné, aby poplatok závisel na výške poskytnutého úveru. Pohotovosť
vôbec nevysvetľuje, prečo vyšší poplatok od zákazníka, ktorý si požičiava vyššiu sumu ako od toho,

ktorému požičiava menej. Žalobkyňa ďalej poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.
5Co/219/2013 z 28. 8. 2014, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. 11C/42/2012 z
13. 9. 2013, ktorým bol predmetný poplatok určený za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Stotožňuje sa
s výkladom § 53a Občianskeho zákonníka tak, ako ho vyjadril Krajský súd v Banská Bystrica svojím
rozsudkom sp. zn. 14Co/321/2012 z 10. 9. 2013, podľa ktorého ustanovením § 53a OZ sa do právneho

poriadku zavádza, i keď nepriamo, precedentný charakter súdneho rozhodnutia v spotrebiteľských
veciach, pretože sa ním rozširuje pôsobnosť súdneho rozhodnutia v konkrétnej veci na všetky zmluvné
vzťahy, v ktorých dodávateľ použil tú istú alebo obdobnú zmluvnú podmienku. Z ust. § 53a OZ
vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa používania zmluvnej podmienky, ktorú súd v akomkoľvek
súdnom konaní označil za neprijateľnú, alebo neprijateľnosť zmluvnej podmienky vyplýva zo samotného
rozhodnutia.Žalovanémuniejemožnépriznaťprávonaúroky,ktoré,akosámuvádzavzmluve,nemusia

byť uvedené. Kogentné ust. § 9 ods. 2 písm. i) v spojení s § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských
úveroch uvádza úplný opak, pretože zmluva, ktorá neobsahuje výšku ročnej úrokovej sadzby, vedie
k bezúročnosti a bez nákladovosti úveru, ako sankciu za nedodržanie povinnosti veriteľa. Vydanie
bezdôvodného obohatenia v tomto konaní ani nežiadala, napriek tomu to žalovaný na 4 strane svojho
odvolania uvádza.

13. Odvolací súd odvolanie žalovaného prejednal v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku
podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1. 7. 2016 a odvolanie žalovaného bolo podané pred

týmto dátumom. Preto ide o právo na prejednanie odvolania podľa doterajších právnych predpisov.
Niet totiž zákonného dôvodu prejednať odvolanie žalovaného podľa nových právnych predpisov. S
ohľadom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty odvolací súd prejednal odvolanie
žalovaného podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy odvolanie bolo podané. Odvolací súd zdôrazňuje,
ževpodmienkachprávnehoademokratickéhoštátumajúprávnenormypôsobiťzásadnedobudúcnosti.

Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl.
I. ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj
zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval
na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný
spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis

nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho
predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva
už nemôže ovplyvniť svoje práva nadobudnuté v minulosti. Odvolateľ naviac použil odvolacie dôvody v
zmysle Občianskeho súdneho poriadku a týmito odvolacími dôvodmi sa musel odvolací súd zaoberať,
pričom niektoré z nich už nie sú odvolacími dôvodmi podľa Civilného sporového poriadku. V zmysle

vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods.
2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

14. Súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver. Odvolací
súd preto v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

konštatuje správnosť dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku a na zdôraznenie správnosti uvádza
ďalšie dôvody:

15. Pokiaľ žalovaný namietal záver súdu prvej inštancie o tom, že predmetná zmluva o úvere je
spotrebiteľskou zmluvou, táto námietka neobstojí, pretože nie je pravdivé jeho tvrdenie v odvolaní, že by

úver bol poskytnutý na účel zamestnania či povolania, keďže evidentne zo zmluvy vyplýva, že tento bol
poskytnutý na iný účel. Z postavenia účastníkov tejto zmluvy evidentne vyplýva, že v prípade žalobkyne
ide o spotrebiteľa ako fyzickej osoby, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. V prípade žalovaného ide
o dodávateľa ako osoby, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu

svojej obchodnej či podnikateľskej činnosti. Z toho pohľadu potom súd prvej inštancie správne skúmal
to, či uvedená spotrebiteľská zmluva neobsahuje ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, konkrétne tú podmienku,
ktorú žalobkyňa namietala. Súd prvej inštancie správne poukazuje na rozhodnutie Okresného súduPrešov č.k. 11C/42/2012-46, ktorý rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k.
5Co/219/2013-91 a v ktorom bolo určené, že zmluvná podmienka v úverovej zmluve uzavretej medzi
účastníkmi konania dňa 8.12.2010, číslo zmluvy 802200137 o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú

2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tou
spojenou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, pričom na strane žalovanej tu vystupovala
Pohotovosť, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, teda išlo o toho istého žalovaného ako v tomto
konaní. So zreteľom na toto rozhodnutie platí ust. § 53a ods.1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého,
ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých

prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, alebo
vo Všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky,
alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa
používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými
spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd
uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné

zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

16. So zreteľom na toto ustanovenia potom platí, že takéto rozhodnutie rozširuje svoju pôsobnosť
na všetky zmluvné vzťahy, v ktorých dodávateľ použil tú istú alebo obdobnú zmluvnú podmienku. Z
uvedeného ustanovenia vyplýva pre žalovaného povinnosť zdržať sa používania zmluvnej podmienky,

ktorúsúdvakomkoľveksúdnomkonaníoznačilzaneprijateľnúaleboneprijateľnosťzmluvnejpodmienky
vyplýva zo samotného rozhodnutia.

17. So zreteľom na tieto dôvody i dôvody, ktoré uviedol súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí,
odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne

správny.

18. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania má oporu v ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 CSP. Odvolací súd poznamenáva, že žalovanému nedoručoval vyjadrenie žalobkyne, a to z dôvodu,
že meritom sporu je právna kvalifikácia inak náležite zisteného skutkového stavu veci (právna otázka),

ktorú nemohlo neposkytnutie možnosti k tzv. replike ovplyvniť, lebo súd na základe vyjadrenia protistrany
nedospel k inému záveru o zistenom skutkovom stave v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., ani k potrebe jeho
iného právneho hodnotenia (Nález Ústavného súdu ČR z 16. 2. 2016 sp. zn. III.ÚS 1139/15).

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, posledná

veta, CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).