Rozsudok – Spoluvlastníctvo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Trnava

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Andrea Dudášová

Oblasť právnej úpravy – Občianske právoSpoluvlastníctvo

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/74/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2305214025
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2305214025.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a
sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Silvia Hýbelová, v právnej veci žalobkyne: J.
F., nar. XX.XX.XXXX, Q. XXX/XX, H., zastúpená advokátom: JUDr. Ivan Jánošík, Klincová 35,
Bratislava, proti žalovanému: R. X., nar. XX.XX.XXXX, Q. O. XXX/XX, H., o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 13C
137/2005-689 zo dňa 01. decembra 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má nárok na náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie zrušil podielové spoluvlastníctvo
navrhovateľky a odporcu k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, vedenej Okresným úradom Galanta,
katastrálny odbor, okres Galanta, obec H., katastrálne územie Q. H. a to: parcela KNC č. 95/3, o
výmere 1187m2 - záhrady, parcela KNC č. 95/4, o výmere 802m2 - zastavané plochy a nádvoria,
parcela KNC č. 95/5, o výmere 382m2 - zastavané plochy a nádvoria, rodinný dom so súpisným číslom
XXX, nachádzajúci sa na parcelách KNC č. 95/4 a 95/5. Nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX,
vedené Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor, okres Galanta, obec H., katastrálne územie Q.
H. a to: parcela KNC č. 95/3, o výmere 1187m2 - záhrady, parcela KNC č. 95/4, o výmere 802m2 -
zastavané plochy a nádvoria, parcela KNC č. 95/5, o výmere 382m2 - zastavané plochy a nádvoria,
rodinný dom so súpisným číslom XXX, nachádzajúci sa na parcelách KNC č. 95/4 a 95/5 súd prikázal
do výlučného vlastníctva odporcu. Odporcovi uložil povinnosť na vyrovnanie podielu zo zrušeného
podielového spoluvlastníctva zaplatiť navrhovateľke sumu vo výške 22.973,59 Eur v štyroch splátkach,
keď prvá splátka vo výške 6000 Eur je splatná do 31.03.2016, druhá splátkach vo výške 6000 Eur je
splatná do 30.09.2016, tretia splátka vo výške 8000 Eur je splatná do 31.12.2016 a štvrtá splátka vo
výške 2.973,59 Eur je splatná do 31.03.2017. Vo zvyšnej časti súd návrh zamietol a o trovách konania
vyslovil, že rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti vo veci samej.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka vecne odôvodnil
tým, že vykonaným dokazovaním má súd preukázané, že účastníci konania nadobudli do podielového
spoluvlastníctva vyššie uvedené nehnuteľnosti, každý v 1 k celku. Nakoľko obaja účastníci konania
súhlasili so zrušením a vyporiadaním spoluvlastníctva k tejto nehnuteľnosti, súd ho zrušil a vyporiadal
spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku, keď nevidel dôvod vyporiadať nehnuteľnosť iným
spôsobom. Znalec Ing. Škripec a tiež obaja účastníci konania zhodne uviedli, že nehnuteľnosť nie je
reálne deliteľná, preto do úvahy prichádzal druhý spôsob vyporiadania a to prikázanie veci za primeranú
náhradu jednému z účastníkov s prihliadnutím na jej účelné využitie.

V danom prípade obaja účastníci konania navrhli prikázať nehnuteľnosť sebe, to je navrhovateľka,
žiadala, aby bola prikázaná jej a odporca, aby bola prikázaná jemu. Súd napokon rozhodol tak, že
nehnuteľnosť prikázal do výlučného vlastníctva odporcu, pričom vychádzal najmä z týchto záverov.
Súd má preukázané, že odporca v predmetnej nehnuteľnosti býva i keď nie celý týždeň, nakoľko
ako sám uviedol, v čase keď má prácu (pracuje v Bratislave) býva v zamestnaneckej ubytovni v U..
Preto predmetnú nehnuteľnosť obýva hlavne cez víkendy, pričom v prípade ak by bola nehnuteľnosť
prikázaná navrhovateľke a odporca by prišiel o prácu, musel by si hľadať podnájom. Rovnako súd má
preukázané i to, že navrhovateľka býva u svojich rodičov, kde býva už od r. 2008 (teda týmto spôsobom
má zabezpečené bývanie). V ďalšom súd pri vyporiadaní prihliadol i na tú skutočnosť, že odporca vie
navrhovateľku podľa jeho vyjadrenia vyplatiť vo výške 20000 Eur do konca roka 2016, pričom čiastočne
vie plniť už skôr v splátkach, tak ako určil súd. Na druhej strane navrhovateľka by vedela odporcu vyplatiť
iba v mesačných splátkach po 300 Eur, to znamená, že odporcu by vyplatila za 77 mesiacov (čo je
viac ako 6 rokov), čo vzhľadom k tomu, že odporca nemá zabezpečené bývanie a v prípade, ak by
prišiel o zamestnanie prišiel by aj o ubytovňu, podľa názoru súdu nie je prijateľný spôsob vyplatenia
spoluvlastníckeho podielu a s ktorým nesúhlasil ani sám odporca. Preto z týchto dôvodov súd prikázal
nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva odporcu. Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľky o násilnom správaní
odporcu sa voči nej, túto skutočnosť súd nemá za preukázanú, keď samotné podanie oznámenia
na príslušnom OOPZ uvedené nepreukazuje. Preto na túto skutočnosť pri vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva súd ani neprihliadol. Navyše je zrejmé, že pokiaľ sú medzi účastníkmi konflikty, je to
obojstranné (upchávanie zámky, výmena zámok po niekoľký krát).
Pokiaľ ide o výšku, z ktorej súd vychádzal pri vyplatení spoluvlastníckeho podielu, súd neprihliadol na
tvrdenie odporcu, že tento mal pôžičku na nehnuteľnosť vo výške 300000,- Sk (9.958,18 Eur), ktorú
mal splatiť svojej matke. Bolo to z toho dôvodu, že i keď súdu predložil vkladnú knižku, výbery z nej
(v roku 2000 až 2004) neboli realizované bezprostredne pred kúpou nehnuteľnosti a ani výpisy z účtov
(č.l. 139 až 141) túto skutočnosť nepreukazujú. Súd v ďalšom poukazuje i na to, že v samotnej kúpno
predajnej zmluve (č.l. 15 až 20) obaja účastníci nadobudli nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva
v 1, teda bola tu vôľa odporcu, aby navrhovateľka nadobudla predmetnú nehnuteľnosť do podielového
spoluvlastníctva v 1 k celku, čo potvrdil i sám odporca, keď uviedol, že s týmto súhlasil, nakoľko
navrhovateľka sa mala postarať o jeho deti. V ďalšom súd neprihliadol ani na námietky odporcu k
hodnote nehnuteľnosti, pokiaľ ide o záhradu. Pri hodnote nehnuteľnosti súd vychádzal zo znaleckého
posudku Ing. Šripca, keďže tento bol vypracovaný ako kontrolný voči znaleckému posudku znalca Ing.
Orsága. Voči predmetnému znaleckému posudku zo strany navrhovateľky námietky neboli a pokiaľ ide
o odporcu, tento taktiež výhrady voči znaleckému posudku nemal až na hodnotu záhrady, ktorá sa mu
zdala navýšená (uvedené však už namietal i v ZP Ing. Orsága), nakoľko ak by tam chcel niekto stavať,
autom by sa tam nedostal. K uvedenej námietke sa však Ing. Škripec vyjadril, keď uviedol, že záhrada je
aj tak ohodnotená, pričom predná časť je ohodnotená samostatne na 16,40 Eur a zadná časť pozemku
na 8,96 Eur. Keďže Ing. Škripec dostatočným spôsobom odôvodnil svoj znalecký posudok aj pokiaľ ide
o ohodnotenie záhrady, ktorú časť namietal odporca, súd na tento prihliadol a vychádzal pri vyrovnaní
z hodnoty nehnuteľnosti ako všeobecnej ceny nehnuteľnosti určenej znalcom Ing. Škripcom v sume
45.947,18 Eur. Vzhľadom na už vyššie zdôvodnený spôsob vyporiadania, súd zaviazal odporcu vyplatiť
navrhovateľku z jej podielu v splátkach tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, keďže tento
spôsob je vzhľadom k neschopnosti odporcu vyplatiť navrhovateľku naraz (to je v sume 22.973,59 Eur
do troch dní od právoplatnosti rozsudku) najprijateľnejší.
Pokiaľ ide o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k hnuteľným veciam, v tejto časti
súd návrh zamietol. Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že súd ani z listinných dôkazov a ani
výsluchom svedkov nemá za preukázané, že hnuteľné veci nadobudli účastníci konania do podielového
spoluvlastníctva. Zo všetkých listinných dôkazov (išlo o kúpne zmluvy, resp. úverové zmluvy na účely
kúpy hnuteľnej veci) je zrejmé, že kupujúcim, resp. dlžníkom z úverovej zmluvy bola buď navrhovateľka
alebo odporca, avšak ani na jednom takomto listinnom doklade nefigurovali obaja. Iba navrhovateľka
tvrdila, že hnuteľné veci nadobudli do podielového spoluvlastníctva, avšak odporca uvedené poprel a zo
žiadneho dôkazu súd nemá za preukázané, že účastníci sa dohodli na tom, žeby veci mali nadobúdať
do podielového spoluvlastníctva. Súd nemôže zobrať do úvahy ani vydržanie ako spôsob nadobudnutia
spoluvlastníckeho podielu k hnuteľnej veci či už navrhovateľky alebo odporcu, nakoľko i keď lehota
na nadobudnutie vydržaním uplynula, súd však nemá za preukázanú dobromyseľnosť či už na strane
navrhovateľky alebo odporcu. Preto z uvedeného dôvodu, keďže práve navrhovateľka tvrdila, že tu
vzniklo podielové spoluvlastníctvo, bolo na nej, aby uvedenú skutočnosť aj preukázala, čo sa však
nestalo. V ďalšom súd poukazuje na to, že všetky hnuteľné veci boli oceňované k 05.09.2005, pričom
obaja účastníci konania potvrdili, že niektoré hnuteľné veci (bližšie ich nešpecifikovali ani navrhovateľka

a ani odporca) už neexistujú, resp. už nemajú žiadnu hodnotu. Nakoľko i za predpokladu, že u daných
hnuteľných vecí vzniklo podielové spoluvlastníctvo, vzhľadom, k tomu, že niektoré z nich už neexistujú
(nie je zrejmé, ktoré) a tie, ktoré ešte sú nemajú žiadnu hodnotu (resp. tie, ktoré sú u navrhovateľky
nie je známa ich všeobecná cena), pričom pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva sa vychádza z
aktuálnej hodnoty hnuteľných vecí je iba logické, že súd nezruší a nevyporiada neexistujúce hnuteľné
veci (napr. motorové vozidlo zn. škoda Favorit, resp. elektronika) a tiež hnuteľné veci bez hodnoty. Preto
z uvedených dôvodov v tejto časti súd návrh zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p., kde v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu
väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže
rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej;
ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch
pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Keďže ide o zložitejší prípad a
účastníci konania si môžu uplatniť trovy konania do troch od vyhlásenia rozhodnutia, súd o trovách
rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia.
3. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom advokáta a to z dôvodu
existencie vadného právneho posúdenia veci. Rozsudok napadla v celom rozsahu a to na základe
toho, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Poukázala na obsah napadnutého odôvodnenia, ktorý podľa názoru odvolateľky vyvoláva potrebu
zrušenia napadnutého rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť. Poukázala k okolnostiam vyporiadania
spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, na to, že žalobkyňa žila a vyrastala v obci H., ide o obec v ktorej má
rodičov, známych v ktorej vyrastali aj vyrastajú aj jej detí. Žalovaný k tejto obci nemá žiaden vzťah,
len sa do nej prisťahoval potom čo spoznal žalobkyňu. Žalobkyňa a žalovaný za pričinenia rodičov
žalobkyne a jej rodinných príslušníkov a jej samej nadobudli do podielového vlastníctva nehnuteľnosti,
ktoré užívala žalobkyňa, jej deti a žalovaný od roku 2002. Do tejto doby žili v spoločnej domácnosti ako
druh a družka a to aj s rodičmi žalobkyne. Išlo o užívanie nehnuteľnosti patriacej rodičom žalobkyne.
Po presťahovaní sa do rodinného domu v podielovom spoluvlastníctve sa žalovaný zmenil a zmenil
sa jeho vzťah k žalobkyne. Voči žalobkyne a jej deťom žalovaný začal konať násilne a dokonca začal
používať psychický nátlak. Žalovaný si do domu vodil iné ženy a osoby viac ako čudného vzhľadu a
povahy. Postup žalovaného sa vyhrotil a žalobkyňa návrhom zo dňa 07.09.2005 sa domáhala zrušenia
vyporiadania podielového spoluvlastníctva súdnou cestou, nakoľko iný postup nie je možný, keďže už
v dávnom období spolužitie so žalovaným nebolo možné a ten na žalobkyne a rodičov parazitoval.
Poukázala na znenie § 142 Občianskeho zákonníka. Podľa odvolateľky sa vo veci javí, že právnu
úpravu § 142 súd prehliadol. Je nesporné, že žalobkyňa a žalovaný majú rovnako veľký ideálny
spoluvlastnícky podiel a preto súd prvej inštancie pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva mal
prihliadnuť najmä na účelné využitie nehnuteľnosti a násilné správanie podielového spoluvlastníka
voči ostatným spoluvlastníkom. Žalobkyňa nemá trvalo vyriešenú bytovú otázku a s dvomi deťmi žije u
rodičov. Tento stav nie je možné považovať za trvalé vyriešenie jej bytovej otázky. Naviac žalobkyňa a
jej deti žijú v obci H. trvalo, majú tam rodinných príslušníkov, priateľov a známych. Ide o ich rodisko a
predpokladajú tu aj svoje ďalšie bývanie. Podľa odvolateľky ide o stav, ktorý u žalovaného absentuje.
Žalovaný nevedie usporiadaný život, žije sám a nemá žiadne osoby s ktorými by mohol viesť spoločnú
domácnosť preto žalobkyňa neprihliada v tejto súvislosti na osoby s viac ako s pochybnou minulosťou.
Vyriešenie jeho bytovej otázky je možné inak ako získaním rodinného domu s príslušenstvom. Žalobkyňa
z rodinného domu s deťmi musela pre úkony žalovaného odísť, ten do domu neinvestoval za cca 10 rokov
žiadne finančné prostriedky, žiadnym spôsobom rodinný dom a jeho okolie nezveľadil, práve naopak.
Žalovaný totiž umožnil, aby v tomto dome prebývali rôzne osoby s viac ako pochybnou minulosťou,
aby sa dom devastoval a žalovaný nie je schopný plniť ani základné platby spojené s prevádzkou
rodinného domu. Žalobkyňa poukázala na stav, že žalovaný sa v minulosti voči nej správal násilne, ide
o konanie do ktorého skĺzol aj voči jej dvom maloletým deťom. Ide o stav naisto zistiteľný z údajov
poskytnutých vtedy privolaných príslušníkov policajného zboru. Žalobkyňa poukazuje, že horšie ako
násilné správanie sa žalovaného boli jeho psychické vyhrážky a teror. Žalobkyňa poukazuje na to, že
žalovaný vie žalobkyňu vyplatiť podľa jeho vyjadrenia vo výške 20.000,- eur do konca roka 2016 pričom
čiastočne vie plniť už skôr v splátkach ako určil súd, čo je podľa žalobkyne blud. Žalovaný uvedenú
skutočnosť nepreukázal ani náznakom. Žalovaný len tvrdí, že by mal, mohol žalobkyne zaplatiť 20.000,-
eur. Žalovaný je neplatičom, nevlastní iný hnuteľný, nehnuteľný majetok, teda bez neho nevie vyrovnať
dlh voči žalobkyne či voči iným osobám. Pokiaľ žalovaný potrebuje užívať rodinný čom v čase od
štvrtka do nedele, prečo neplatí za bežné dodávky médií. Ide o stav kedy sa dodávatelia obracajú
na žalobkyňu. Postupom súdu bola žalovanému poskytnutá úplne neštandardná výhoda, keď ten sa

stane vlastníkom nehnuteľnosti dňom zápisu podľa právoplatného rozsudku a žalobkyňa má čakať
na zaplatenie podielu zo zrušeného podielového spoluvlastníctva vo vzájomne nezávislých splátkach,
ktoré sa stávajú splatnými postupne, bez prihliadnutia na to či predchádzajúca platba bola eventuálne
nebola vyrovnaná. Žalobkyne súdnym rozhodnutím bolo umožnené, aby sa domáhala zaplatenia súm
v splátkach bez toho, aby sa prihliadalo na splnenie či nesplnenie predchádzajúcej platobnej povinnosti
či dokonca na stav, že žalovaný nehnuteľnosti predal a teda znemožnil uspokojenie nároku žalobkyne
pre neexistenciu akéhokoľvek nároku. Na rozdiel od žalobkyne žalovaný nepotrebuje rodinný dom
na trvalé bývanie. Žalovaný má vyriešenú otázku bývania inak. Navyše pokiaľ žalovaný zarába viac
ako 1.000,- eur mesačne na vyrovnanie nárokov žalobkyne si je schopný zobrať úver a je nejasné
prečo úver nepoužije na zabezpečenie si vlastného bývania s tým, splátky zo strany žalobkyne by
mu v značnej miere vyriešili úhrady jednotlivých splátok. Taktiež odvolateľka ponecháva na posúdenie
odvolacieho súdu, či ide o rozhodnutie zabezpečujúce spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov
účastníkov a spravodlivé rozhodnutie. K vyporiadaniu spoluvlastníctva k hnuteľným veciam uviedla,
že súd prvej inštancie prehliadol, že stav ktorý podľa jeho názoru vyvoláva nemožnosť vyporiadania
spoluvlastníckeho práva bol vyvolaný len a len trvaním súdneho konania keď žalobkyňa podala žalobu
28.09.2005 a k rozhodnutiu súdu až 01.12.2015. Stav, že konanie na súde prvej inštancie trvalo po takú
dobu nie je vecou žalobkyne. Ak žalovaný držal veci ktoré sú predmetom podielového spoluvlastníctva
a tieto zničil je nesporné, že ich hodnota musí byť nejakým spôsobom zohľadnená v majetkovej sfére
žalobkyne. Pre prípad, že k takémuto postupu nedôjde podľa názoru žalobkyne je súd prvej inštancie
povinný odôvodniť právny názor podľa ktorého škodu teda zmenšenie majetku vyvolanú dobou trvania
súdneho konania má znášať zo svojho žalobkyňa. Poukazuje aj na to, že hnuteľné veci neexistujú
eventuálne sú bezcenné, čo nezodpovedá úkonom žalovaného. Tvrdí, že v konaní vedenom na
Okresnom súde Galanta spis. zn. 13C 155/2005 žalovaný tvrdil, že je vlastníkom množiny hnuteľných
vecí a potom odvolateľke sa javí ako nemožné, aby jeden a ten istý súd v obdobnej veci rozhodoval
v konaní o vydaní vecí a na druhej strane rozhodol, že tieto veci neexistujú a konanie o vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva zastavil. Postupom prvoinštančného súdu bolo zabránené, aby sa súd
zaoberal otázkou spoluvlastníctva k hnuteľným veciam a teda aby došlo k vzniku stavu, že žalovaný sa
bude domáhať vydania vecí len jeho osobe bez toho, aby bolo prihliadnuté na práva žalobkyne. V závere
citovala § 136 ods. 1, § 137 ods. 1, 2 x § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rozsudok súdu prvej
inštancie vychádza z návrhu žalovaného, ktorý prehliada existujúcu právnu úpravu, spoluvlastníctvo a
princípy jeho vyporiadania. Ide o návrh, ktorý má za cieľ poškodiť práva žalobkyne a vytvoriť si len
neprimeranú výhodu. Navrhuje preto, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobe vyhovel
v plnom rozsahu eventuálne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a
rozhodnutie. Pre prípad, že odvolací súd rozsudok potvrdí navrhuje, aby vyslovil prípustnosť dovolania
pre výskyt otázky po právnej stránke zásadného významu.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CCSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario) keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.

7. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľke.

8. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd s týmto odôvodnením súd v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:

9. Zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu vyplýva, že predmetom konania je zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva strán k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, vedenej
Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor, nachádzajúce sa v okrese Galanta, obec H., katastrálne
územie Q. H. a to: parcela KNC č. 95/3, o výmere 1187m2 - záhrady, parcela KNC č. 95/4, o výmere
802m2 - zastavané plochy a nádvoria, parcela KNC č. 95/5, o výmere 382m2 - zastavané plochy
a nádvoria, rodinný dom so súpisným číslom XXX, nachádzajúci sa na parcelách KNC č. 95/4 a
95/5, pričom žalobkyňa a žalovaný majú spoluvlastnícky podiel každý v 1/2. Znalec Ing. Škripec a
tiež obe strany zhodne uviedli, že nehnuteľnosti nie sú reálne deliteľné. Zo Znaleckého posudku
č. 126/2013 znalca Ing. Tibora Škripeca súd zistil, že nehnuteľnosť bola ohodnotená k 27.08.2013,
všeobecná hodnota nehnuteľnosti bola určená vo výške 45.947,18 eur. Žalobkyňa aj žalovaný mali
záujem nadobudnúť sporné nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva, preto spornou zostala otázka
komu prikázať nehnuteľnosti do vlastníctva.

10. Zo súdom prvej inštancie citovaného ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka
upravujúceho zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súdom je zrejmé, že z povahy
podielového spoluvlastníctva ako spoločenstva vlastníckych práv založeného na zásade dobrovoľnosti
vyplýva, že ak nedôjde k dohode, ktorýkoľvek spoluvlastník môže kedykoľvek požiadať súd o zrušenie
spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie. Toto právo vyplýva zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo
nútený k tomu, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje.
Určité obmedzenie v tomto smere obsahuje len § 142 ods. 2, ktorý výnimočne umožňuje zamietnutie
návrhu na zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie súdom z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
V konaní o zrušení spoluvlastníctva a vykonaní vyporiadania je jeho predmetom vždy celá vec patriaca
do podielového spoluvlastníctva a vyriešenie všetkých právnych vzťahov spoluvlastníkov (alebo jedného
z nich) k tejto veci. Ak je predmetom spoluvlastníctva pozemok, treba, aby išlo o nehnuteľnosť so
samostatným parcelným číslom, ktorá patrí do spoluvlastníctva účastníkov konania. Súdne konanie
začína len na návrh, ktorý môže podať ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov, teda aj ten, kto má menšinový
podiel. Výška spoluvlastníckeho podielu pritom nerozhoduje. Súd, ktorý je povinný postupovať podľa
zákonom ustanoveného poradia, nie je síce viazaný návrhmi ani vzájomnými návrhmi účastníkov
konania, pokiaľ ide o formu vyporiadania podielového spoluvlastníctva v zmysle zásady „ne eat iudex
ultra petitum partium“, avšak ani takéto návrhy nemožno v konaní nechať bez povšimnutia. Ani súd totiž
nemôže proti vôli spoluvlastníka prikázať celú vec za náhradu, ale len jej reálnu časť zodpovedajúcu
výške jeho spoluvlastníckeho podielu, pretože tento podiel predstavuje to, čo spoluvlastník vlastnil
v ideálnom pomere z celej veci až do rozhodnutia súdu. Zákon ani exemplifikatívne neuvádza
dôvody, pre ktoré možno podielové spoluvlastníctvo zrušiť. Vychádza sa z chápania, že súd podielové
spoluvlastníctvo ako celok najskôr zruší a potom v tom istom konaní vykoná jeho vyporiadanie.

11. Ak súd o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva rozhoduje rozsudkom, t.j. autoritatívne, musí
pri procesnom postupe dodržať poradie a podmienky použitia jednotlivých spôsobov vyporiadania
zrušeného spoluvlastníctva, lebo sú preň záväzné. S povahou rozhodnutia súdu o zrušení
spoluvlastníctva a o jeho vyporiadaní, cieľom ktorého je novým spôsobom upraviť určitý hmotnoprávny
vzťah, ktorý v štádiu konania pred vydaním rozsudku neexistoval (tzv. konštitutívny charakter rozsudku),
súvisí aj nevyhnutnosť vyriešiť všetky otázky, ktoré sú medzi účastníkmi sporné a ktoré v rámci novej
úpravy právneho vzťahu vyžadujú riešenie. Najprirodzenejším spôsobom likvidácie spoluvlastníckych
vzťahov je rozdelenie veci medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich podielov. Predpokladom použitia

tohto spôsobu zrušenia spoluvlastníctva však je, že ide o deliteľnú vec (z technického hľadiska) a že
jej rozdelenie je aj funkčne opodstatnené, t.j. vtedy, keď rozdelením veci vzniknú samostatné veci,
ktoré ich vlastníkom môžu aj naďalej slúžiť spôsobom, ktorý zodpovedá ich povahe a spoločenskému
poslaniu (záujmu). Pri reálnom rozdelení nehnuteľnosti súd musí dbať na to, aby rozdelením vznikli
samostatné veci v právnom zmysle a aby rozdelenie bolo možné zapísať vkladom práva do katastra
nehnuteľností (§ 34 a nasl. zákona č. 162/1995 Z.z.). Ak je predmetom reálneho rozdelenia pozemok,
pričom dochádza k vytvoreniu nových parciel, a tým aj k zmene hraníc pôvodnej nehnuteľnosti, treba
vyhotoviť grafický polohopisný plán, ktorý má mať náležitosti geometrického plánu zodpovedajúceho
všetkým požiadavkám geodézie a kartografie, potvrdený jeho zhotoviteľom a overený príslušnou
správou katastra (§ 67 zákona č. 162/1995 Z.z.). Len takýto technický podklad na zmenu týkajúcu sa
pozemkových nehnuteľností sa môže stať súčasťou rozsudku o ich reálnom rozdelení. V danom prípade
bolo preukázané, že reálna deľba sporných nehnuteľností nie je technicky možná.

12. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, súd použije ďalší spôsob zrušenia a vyporiadania
spoluvlastníctva, ktorým je prikázanie veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za primeranú
náhradu. Pre rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súdom, a to nielen
rozdelením veci, ale aj prikázaním doterajšej spoločnej veci niektorému (niektorým) zo zostávajúcich
podielových spoluvlastníkov za primeranú náhradu, zákon v § 142 ods. 1 druhá a tretia veta od účinnosti
novely zákonom č. 526/2002 Z.z. stanovuje tri kritériá, a to veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné
využitie veci a prípadné násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom.
Vychádzajúc najmä zo slov „prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci“, možno
vyvodiť, že to nie sú hľadiská jediné, podľa ktorých sa vo veci musí rozhodnúť, ale sú jediné, ktoré
zákon výslovne uvádza, a teda aj prioritné, na ktoré súd musí prihliadnuť v takom poradí, v akom sú
uvedené v zákone. Hľadisko účelného využitia veci sa teda uplatní najmä pri rovnosti spoluvlastníckych
podielov sporových strán. Závery súdu o veľkosti spoluvlastníckych podielov a o tom, kto môže predmet
spoluvlastníctva po jeho vyporiadaní využiť účelnejšie, sú závermi skutkovými, a nie právnymi. V tomto
smere prichádzajú do úvahy právne závery len vo vzťahu k hodnoteniu významu jedného kritéria a jeho
porovnania s iným. Možno však prihliadať aj na iné skutočnosti, než sú uvedené v zákone (napr. na to, kto
a akou mierou sa pričinil o nadobudnutie spoločnej veci, kto ju zveľaďoval, a pod.). Predmetom zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva je vždy celá vec (nie jej podiel). Do vlastníctva sa preto vec
prikazuje vždy ako celok, a to niektorému (niektorým) zo spoluvlastníkov. Tento spôsob vyporiadania
prichádza do úvahy len vtedy, keď aspoň jeden zo spoluvlastníkov prejavuje o celú vec záujem. Zároveň
je vždy potrebné skúmať schopnosť vyplatenia finančnej náhrady za spoluvlastnícky podiel.

13. Ak § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka stanovuje, že súd prihliadne na účelné využitie veci, ide o
právnu normu s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. právnu normu, ktorej hypotéza nie je stanovená priamo
právnym predpisom, ale ktorá prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom
prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností.
V rámci posudzovania účelného využitia veci tak možno podľa veľkosti podielov zohľadniť celý rad
skutočností rozhodujúcich pre rozhodnutie o tom, ktorému z účastníkov bude vec prikázaná do
vlastníctva. Pre rozhodnutie komu nehnuteľnosť prikázať nie je absolútne rozhodujúca ani výška
podielov, ani účelné využitie veci, ale ide o súhrn skutočností, ktoré sú v danej veci relevantné. Súd
však musí riadne zdôvodniť prečo kritériá výšky podielov a účelného využitia veci nie sú v konkrétnom
prípade rozhodujúce (pozri rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1644/2005).

14. Ak riadna aplikácia kritérií uvedených v § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka (veľkosť
spoluvlastníckeho podielu a účelné využitie veci) pre strany sporu vyznieva rovnocenne, záleží len na
súde, ktoré z ďalších relevantných okolností prípadu (najmä schopnosť a včasnosť zaplatenia primeranej
náhrady) vyhodnotí v prospech tej ktorej strany. (pozri rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo 1780/2012).

15. S poukazom na rozhodovaciu súdnu prax (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/14/2012
z 23.05.2013, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 1346/2002 z 29.07.2003) odvolací
súd skonštatuje, že hľadisko solventnosti sa profiluje ako podmienka pre prikázanie veci niektorému
zo spoluvlastníkov a tiež ako jedna z okolností, ku ktorým je potrebné pri vyporiadaní prihliadať pri
posudzovaní, komu má byť vec prikázaná. Pri rovnocennosti zákonných kritérií môže byť objektívna
schopnosť poskytnúť náhradu rozhodujúca z hľadiska dispozície voľnými finančnými prostriedkami
alebo ich bezprostredným obstaraním a použitím v porovnaní s druhým spoluvlastníkom. Otázka
solventnosti napĺňa aj rozmer ústavný, pretože strata podielového spoluvlastníctva je zároveň odňatím

vlastníckeho práva, za ktoré musí byť poskytnutá náhrada. Ak súd podielové spoluvlastníctvo k veciam
zruší a vypriadava ho prikázaním nehnuteľností jednému alebo viacerým spoluvlastníkom, sú pre
prikázania stanovená nielen kritériá veľkosti podielov a účelného využitia veci, ale tiež schopnosť
spoluvlastníka, ktorému sú nehnuteľnosti prikazovania do vlastníctva, zaplatiť primeranú náhradu. Ak
zákon ustanovuje, že prikázanie veci jednému zo spoluvlastníkovi je možné len za primeranú náhradu,
potom to znamená, že súd môže prikázať vec len tomu spoluvlastníkovi, resp. spoluvlastníkom, ktorí
preukážu schopnosť primeranú náhradu zaplatiť.

16. V prejednávanej veci bolo potom podstatnou spornou skutočnosťou komu prikázať nehnuteľnosti
do vlastníctva, nakoľko žalobkyňa aj žalovaný prejavili takýto záujem. Ako vyplýva z citovanej právnej
úpravy zákon stanovuje, že prikázanie veci jednému spoluvlastníkovi je možné za primeranú náhradu,
potom to znamená, že súd môže prikázať vec len tomu spoluvlastníkovi, resp. spoluvlastníkom, ktorý
preukážu schopnosť primeranú náhradu zaplatiť. Nie je sporné, že obaja spoluvlastníci navrhovali
podielové spoluvlastníctvo zrušiť a rovnako sa domáhali, aby im nehnuteľnosti boli prikázané. Kritérium
veľkosti spoluvlastníckych podielov nie je pre výsledok konania významný, keďže podiely sú rovnaké.
Kritérium účelného využitia veci svedčilo obom v podstate rovnako, nakoľko žalobkyňa má záujem bývať
v predmetných nehnuteľnostiach a užívať ich a rovnako žalovaný, ktorý od rozchodu v nehnuteľnosti
býva, má záujem aj naďalej nehnuteľnosti užívať, pričom vzhľadom na miesto vykonávania práce
v Bratislave býva na ubytovni do štvrtka pracovného týždňa a následne sa zdržuje v predmetných
nehnuteľnostiach. Vychádzajúc z uvedeného potom nehnuteľnosti mohli byť prikázané len tomu zo
spoluvlastníkov, ktorý má schopnosť zaplatiť primeranú náhradu. Ani jedna zo strán nedoložila, že by
mala príslušnú sumu v hotovosti. Žalobkyňa uviedla, že by vedela žalovaného vyplatiť v splátkach po 300
eur mesačne, čo znamená ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie, že by žalovaného vyplácala
po dobu 77 mesiacov teda viac ako 6 rokov, čo je žalovaného neprijateľné, pretože žalovaný nemá
zabezpečené bývanie a pre žalovaného tento spôsob je nevýhodný a preto ho podľa názoru súdu z
akceptovateľných dôvodov, odmietol. Žalovaný na druhej strane navrhol, že vzhľadom na jeho príjem od
770 eur do 1100 eur mesačne dokáže žalobkyňu vyplatiť do konca roku 2016. Tieto skutočnosti hovorili
v prospech žalovaného. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že pre prikázanie nehnuteľnosti
žalovanému svedčí viac hľadísk.

17. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a právnych argumentov dospel odvolací súd k
jednoznačnému záveru, že najrozumnejšiemu a najspravodlivejšiemu spôsobu usporiadania vzťahov
medzi žalobkyňou a žalovaným ako podielovými spoluvlastníkmi zodpovedá riešenie, ku ktorému dospel
aj súd prvej inštancie, a to zrušenie podielového spoluvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, prikázanie
ich do výlučného vlastníctva žalovanému za primeranú náhradu.

18. Predmetom odvolacieho konania bol aj výrok, ktorým súd návrh na zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva k hnuteľným veciam zamietol z dôvodu, že nebolo preukázané, že
hnuteľné veci nadobudli strany sporu (v rozhodnom čase v pozícii druh a družka) do podielového
spoluvlastníctva. Existenciu podielového spoluvlastníctva k označeným hnuteľným veciam tvrdila
žalobkyňa, žalovaný uvedené poprel a z ničoho nebolo možné usúdiť dohodu, že hnuteľné veci
budú nadobúdať do podielového spoluvlastníctva. Uvedený záver považuje odvolací súd vzhľadom
na výsledky vykonaného dokazovania za správny. Zároveň považuje za potrebné doplniť, že samotná
existencia zväzku druha a družky automaticky neznamená, že veci, ktoré osoby takto žijúce nadobudnú
za trvania tohto zväzku do svojho spoluvlastníctva, sa stávajú ich podielových spoluvlastníctvom. Je len
na vôli takýchto osôb, či veci, ktoré spoločne kúpia, nadobudnú do svojho podielového spoluvlastníctva
(pozri I. ÚS ČR 562/2005).

19. Odvolateľka pre prípad, že odvolací súd rozsudok potvrdí navrhuje, aby vyslovil prípustnosť
dovolania pre výskyt otázky po právnej stránke zásadného významu. Nakoľko odvolateľka dovolaciu
otázku neuviedla a odvolací súd v danej veci nezistil potrebu položenia otázky dovolaciemu súdu,
pretože žiadna právna otázka nebola zásadného významu. Právne otázky s ktorými sa súdy v danej
veci museli vyporiadať sú už riešené judikatúrou.

20. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade
s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom
skončení veci.

22. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.