Rozsudok – Neplatnosť právnych úkonov ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. júl 2017

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/127/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5907202220
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5907202220.8

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a
sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobkýň 1/ T. K., nar. X.X.XXXX,
bytom G., P. P. X, 2/ W. K., nar. X.X.XXXX, bytom V. U. XXX, obidve právne zastúpené advokátom JUDr.
Ladislavom Jančim, so sídlom G., J. XX, proti žalovanému N. T., nar. X.X.XXXX, trvale bytom P. W.,
J. XXX/XX., o vyslovenie neplatnosti právnych úkonov, na základe odvolania žalobkýň proti rozsudku
Okresného súdu Ružomberok č. k. 3C/101/2007-1080 zo dňa 26. januára 2016 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že dôvody vydedenia žalobkyne 1/ a žalobkyne 2/ uvedené v
listine o vydedení a závete zo dňa 14.1.2006 n i e s ú dané.

Vo zvyšku rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobné návrhy v celom rozsahu zamietol. Vo vzťahu k
požiadavke na určenie neplatnosti listín o vydedení žalobkýň 1/ a 2/ z 14.2.2006 poručiteľkou (ich
matkou) Mgr. T. T. nezistil existenciu naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Vychádzal
z toho, že ani eventuálnym vyslovením ich neplatnosti by nedošlo k zlepšeniu právneho postavenia
žalobkýň a nebola by odstránená podstata spornosti v dedičskom konaní po menovanej. Doplnil, že
dotknuté písomnosti boli aj súdnou komisárkou konajúcou v predmetnej veci posúdené ako neplatné,
lebo nespĺňajú formálne náležitosti listiny o vydedení (ide o alografné listiny podpísané len poručiteľkou,
ale nie aj dvoma svedkami).
2. Naproti tomu okresný súd považoval za jednoznačnú danosť naliehavého právneho záujmu na žalobe
o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení z 14.1.2006, ktorý naliehavý záujem je prezumovaný
aj uznesením „dedičského“ súdu konajúceho o dedičstve po poručiteľke T. T.. Konštatoval, že ide o
písomnosť obsahujúcu oba právne úkony (závet i vydedenie), ktoré spojenie právnych úkonov je v
judikatúre považované za akceptovateľné (bez ohľadu na ich poradie), pričom je dôležité, aby písomnosť
bola na záver podpísaná poručiteľom; čo v súdenej veci je dodržané. Rovnako z posudzovanej
písomnosti je nepochybné, že obsahuje dátum vykonania úkonu - 14.1.2006; jeho umiestnenie pod
vlastný text listiny (ale pred podpis poručiteľky) je plne vyhovujúcim zákonnej požiadavke - § 476 ods.
2 Obč. zák.
3. Okresný súd uviedol, že pokiaľ aj svedkovia v konaní vypovedali, že videli čisté hárky papiera
podpísané poručiteľkou, „nijako jednoznačne nemožno vyhodnotiť“, že by niektorý z nich bol použitý (v
zmysle zneužitý) na vyhotovenie listiny z 14.1.2006. Žalobkyne nenavrhli dokazovanie, ktoré by uvedenú
skutočnosť potvrdilo, preto okresný súd vyhodnotil uvedené len ako ich domnienku. Medzi účastníkmi
nebolo sporné, že v strojom písanom závete a listine o vydedení je v časti mesiaca narodenia svedka X.
U. vykovaný zásah. Okresný súd nemal preukázané, že by k danému zásahu došlo až po podpise listiny.

Navyše, ide o nepatrnú opravu v údaji o svedkovi, ktorý je identifikovaný aj iným spôsobom. Takáto
zmena nijako nemení pôvodne zamýšľaný prejav vôle poručiteľky, t.j. nemá vplyv na jeho platnosť.
4. Okresný súd uzavrel, že predmetná písomnosť obsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti,
tvorí logický celok a zároveň z výpovedí svedkov (I. U. a X. U.) bolo preukázané, že poručiteľka
výslovne deklarovala, že písomnosť obsahuje jej poslednú vôľu. Dodal, že svedkovia neboli závetní
dedičia, osoby im blízke, resp. blízke zákonným dedičom, neboli nespôsobilí na právne úkony, ani nemí,
nevidomí, nepočujúci, či neznalí jazyka, v ktorom je závet vyhotovený. K námietke (ne)prítomnosti T.
W. pri spisovaní listiny vyslovil, že vyjadrenie manželky menovaného nepreukázalo, že nebol prítomný.
Opustenie domácnosti jeho manželka totiž opísala iba ako „nepravdepodobné“, pričom na deň 14.1.2006
si nepamätala. T. W. nezomrel krátko po označenom dni, ale až 11.3.2006. Napokon, podľa okresného
súdu, prítomnosť menovaného nemá vplyv na platnosť závetu a listiny o vydedení, keďže okrem svedkov
sa prítomnosť ďalšej osoby nevyžaduje; písomnosť mohol napísať aj niektorý zo svedkov.
5. Okresný súd sa osobitne zaoberal schopnosťou poručiteľky právne relevantným spôsobom prejavovať
v rozhodnom čase svoju vôľu. V tomto smere bolo vykonané znalecké dokazovanie, vrátane kontrolného
znaleckého posudku. Zo záverov znaleckého dokazovania je zrejmé, že nebohá T. T. trpela syndrómom
závislosti na alkohole, ale v zmysle stanoviska MUDr. Jána Vongreja, ktorý vypracoval kontrolný znalecký
posudok, bola schopná dňa 14.1.2006 chápať zmysel podpisovaných dokumentov. Táto schopnosť
mohla byť zmenená eventuálnou intoxikáciou alkoholom, čo však v konaní preukázané nebolo. Okresný
súd zdôraznil, že MUDr. Vongrej nesúhlasil s diagnostickým záverom o alkoholickej demencii poručiteľky
(vyslovenom v prvotnom znaleckom posudku MUDr. Močiliakovou), lebo k tomu chýbajú v zdravotnej
dokumentácii objektívne príznaky. V rozoberanej spojitosti okresný súd doplnil, že T. T. i pri overovaní
podpisu na notárskom úrade dňa 15.2.2006 neupútala dotknutú pracovníčku ničím výnimočným, pričom
stav alkoholickej demencie by bol postrehnuteľný i z pohľadu laickej osoby. Následne uzavrel, že závet
i vydedenie zachytené v a listine z 14.1.2006 sú platnými právnymi úkonmi.
6. Ako neopodstatnenú kvalifikoval žalobu aj v časti týkajúcej sa dôvodov vydedenia žalobkýň. Vo
vzťahu k žalobkyni 1/ mal za preukázané, že trvalo neprejavovala o poručiteľku záujem. Len z rozpisu
telefonických hovorov nebolo - podľa okresného súdu - možné vyvodiť, či vzťah žalobkyne 1/ bol
založený na skutočne opravdivom záujme o poručiteľku, keďže z nich nevyplýva obsah uskutočnenej
komunikácie. Zároveň z vyjadrení svedkov Ing. K. a Ing. K. vyplýva, že medzi poručiteľkou a žalobkyňou
1/ boli nezhody. Okresný súd zdôraznil, že nebolo preukázané, že by žalobkyňa 1/navštevovala matku
a inak jej pomáhala, hoci mala vedomosť o jej zdravotných ťažkostiach. Údajná finančná výpomoc, na
ktorú žalobkyňa 1/ poukazovala, taktiež preukázaná nebola, lebo podľa výpisov z peňažného ústavu k
dotknutým platbám došlo až po smrti poručiteľky. Pokiaľ svedok K. uviedol, že žalobkyňa 1/ občas poslala
peniaze, nie je zrejmé, či uvedené prostriedky pochádzali z vlastných prostriedkov žalobkyne 1/, alebo
išlo o platby, ktoré prijímala v súvislosti s prenajímaním bytu poručiteľky v G.; navyše svedok neobjasnil
v konkrétnostiach výšku, časový horizont a pravidelnosť poskytnutých finančných prostriedkov. Okresný
súd nemal preukázané ani tvrdenie žalobkýň, že matka míňala všetky peniaze, z výpisu z účtov z 15.3.
a 24.5.2005 totiž vyplýva, že nebola v stave platobnej neschopnosti.
7. Žalobkyňa 2/ hoci bývala v tej istej obci ako poručiteľka (dokonca takmer v jej bezprostrednej
blízkosti), matke nepomáhala, naopak, jej vulgárne nadávala a ju fyzicky napádala, čo prekračuje
zásady spoločenskej slušnosti. Nadmerné požívanie alkoholických nápojov žalobkyňou 2/ vyplýva zo
svedeckých vyjadrení, ale tiež zo správy Obce Horné Strháre a rozsudku v poručenskej veci. O
nezáujme svedčí i to, že poručiteľku našla mŕtvu suseda, pričom tri dni sa v dome svietilo. Okresný súd
konštatoval, že ani jedna zo žalobkýň nepreukázala, akým spôsobom poručiteľke pomáhali s riešením jej
celoživotnej diagnózy, ako aj „pridruženými ochoreniami“. Zároveň konštatoval, že poskytnutie pomoci
zo strany žalobkýň bolo objektívne možné; osobitne, ak si obidve boli vedomé nadmerného požívania
alkoholických nápojov matkou.
8. Okresný súd na záver vyslovil, že žalobkyne sa relevantným spôsobom nedovolali relatívnej
neplatnosti právneho úkonu, nakoľko súvisiace vyjadrenie („...domáhajú sa neplatnosti, je jedno, či
relatívnej, či absolútnej“) nemožno považovať za určité a zrozumiteľné. Rozhodnutie o trovách konania
si vyhradil na samostatné uznesenie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.).

9. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali spoločné odvolanie žalobkyne, ktoré sa
alternatívne domáhali jeho zmeny tak, že žalobe bude v celom rozsahu vyhovené, alebo jej zrušenia
a vrátenia veci na ďalšie konanie. V otázke naliehavého právneho záujmu poukazovali na to, že majú
právo, aby súd odstránil stav právnej neistoty, lebo bez podania žaloby by „boli eliminované“ z možnosti
dediť majetok po poručiteľke. V danej veci sa objavilo množstvo závetov a listín o vydedení, ktoré
zasahujú do práv žalobkýň, bolo preto ich povinnosťou napadnúť predmetné právne úkony. Sú si

vedomé, že listiny o vydedení zo dňa 14.2.2006 sú neplatné, ale keďže žalovaný uvedené neuznáva,
naďalej pretrváva spor o platnosť týchto úkonov. Odvolateľky uviedli, že jedine súd môže povedať,
ktorý úkon je platný a ktorý neplatný. Okresný súd nemohol prijať záver o nedostatku naliehavosti
právneho záujmu na vyslovení neplatnosti úkonov z 14.2.2006 len na základe vyhodnotenia formálno-
právnej neplatnosti, lebo bez vyslovenia tejto okolnosti v súdnom rozhodnutí nedochádza k odstráneniu
spornosti medzi stranami. Zároveň v duchu procesnej ekonómie je žiaduce žalovať „všetko naraz“, aby
boli odstránené prekážky pokračovania v dedičskom konaní.
10. Rozhodnutiu okresného súdu žalobkyne vyčítali nepreskúmateľnosť najmä z titulu spôsobu, akým
vyložil relevantné skutkové zistenia. Tento označili za nekomplexný až voluntaristický. Uviedli, že
okresný súd „zostal doslova nemý“ v otázkach, na ktoré upozorňoval odvolací súd v predošlom
zrušujúcom rozhodnutí (okolnosti prítomnosti T. W. pri spísaní závetu a súvislosti overovania podpisu
poručiteľkou na notárskom úrade dňa 15.2.2006). Listinu z 14.1.2006 považovali za podvrh/podvod a
boli presvedčené, že ide len o dopísanie textu na hárok papiera, ktorý ako prázdny podpísala poručiteľka
pani T.. Všetky predkladané listiny sú podpísané menovanou v pravom dolnom rohu. V súčasnosti už
„každý vlastní počítač“, preto je nelogické používanie písacieho stroja. Avšak práve jeho použitím sa
dá dopísať text do vopred podpísaného hárku papiera. V tejto spojitosti žalobkyne uviedli, že podpisy
svedkov predchádzajú podpis poručiteľky, hoci vypovedali, že poručiteľka listinu podpísala ako prvá.
Opakovane poukazovali na údajného pisateľa listiny z 14.1.2006, ktorý bol v danom čase smrteľne chorý
a nevedel ani písať na stroji. Zároveň svedok K., ktorý žil s poručiteľkou, poprel, že by v daný deň v ich
domácnosti došlo k návšteve viacerých osôb.
11. Žalobkyne naďalej tvrdili, že poručiteľka v rozhodnom čase nebola spôsobilá vykonať predmetné
právne úkony pre duševnú poruchu spôsobenú jej alkoholizmom. Zdôrazňovali znalecký posudok MUDr.
Močiliakovej, ktorá konštatovala poruchu kognitívnych funkcií poručiteľky, ktorá bola nezvratná a mala
progredujúci charakter. Kontrolný znalec MUDr. Vongrej dotknuté závery nepoprel (uviedol, že nemusia
byť nesprávne). Menovaný znalec nemá takú bohatú prax ako MUDr. Močiliaková, nekonzultoval
posudok s ošetrujúcou lekárkou, nezistil delirium tremens, hoci zo zdravotnej dokumentácie vyplýva, že
u poručiteľky k nemu došlo v priebehu rokov 1999 až 2002; t.j. halucinácie neboli konštatované len v
roku 2002. Podľa odvolateliek je nepochopiteľné, aby poručiteľka predala „strechu nad hlavou“ i byt v
Ružomberku za zlomok ich hodnoty. Pokiaľ už tieto nehnuteľné veci previedla v jeseni 2005 (na syna
žalovaného), prečo by potom - „ako de facto nevlastniaca žiadne nehnuteľnosti“ - spísala ešte závet a
listiny o vydedení v roku 2006.
12. Odvolateľky poukazovali na to, že pre listinu o vydedení platia tie isté požiadavky ako pre závet.
Svedkovia - manželia U. - pritom vôbec nevypovedali, že by poručiteľka pani T. pri údajnom spísaní listiny
dňa 14.1.2006 uviedla, že prejavuje vôľu vydediť žalobkyne. Svedkyňa I. U. pri výsluchu dožiadaným
súdom - Okresným súdom Lučenec vypovedala, že poručiteľka si listinu prečítala a následne ju
podpísala, ale „nehovorila nič“. Jej neskoršia zmena výpovede je teda len účelovou, čo dokresľuje i fakt,
že obaja svedkovia na pojednávanie pred Okresným súdom Ružomberok cestovali autom spoločne so
žalovaným.
13. I. U. nevedela uviesť žiadne bližšie okolnosti týkajúce sa samotného právneho úkonu z 14.1.2006.
To svedčí o tom, že bola len „náhodným svedkom“, čo však odporuje zákonnej požiadavke, aby išlo o
osobu úlohou svedka poverenú. Obaja svedkovia tvrdili, že text napísaný strojom nebol opravovaný,
ktoré tvrdenie odporuje faktickému stavu. Následne je zrejmé, že oprava v texte bola vykonaná neskôr
niekým iným ako poručiteľkou, čím uvedená listina stratila charakter prejavu vôle poručiteľa.
14. V súvislosti s vydedením žalobkýň namietali, že v listine z 14.1.2006 chýba skutkový dôvod
vydedenia, ktorý musí byť konkrétne špecifikovaný. Ide teda o neurčitý právny úkon a ak je neurčité
vydedenie, potom je neplatná aj „ostatná časť úkonov“. Z výpovede svedka K. zároveň vyplýva,
že vzťahy medzi odvolateľkami a poručiteľkou neboli narušené spôsobom, ktorý by zakladal dôvod
vydedenia v zmysle § 469a Obč. zák. Drobné hádky boli spôsobené neochotou poručiteľky akceptovať
žiadosti dcér, aby prestala požívať alkohol. Žiadne fyzické napadnutie poručiteľky preukázané nebolo.
Žalobkyne doplnili, že ak je vydedenie neplatné, potom musí byť „vo všeobecnej rovine relatívne neplatný
aj závet“, k tejto argumentácii však okresný súd „ostal rezistentný“.

15. Žalovaný žiadal odvolanie protistrany zamietnuť a napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť.
Rozhodnutie okresného súdu považoval za odôvodnené v dostatočnej miere; naproti tomu (práve)
odôvodnenie odvolania označil za účelovo vykonštruované a protirečivé. V súvislosti so znaleckým
posudkom MUDr. Močiliakovej uviedol, že menovaná sa sama diskvalifikovala, keď svoje závery
odôvodňovala morálnymi súdmi. Zároveň je jej hodnotenie v rozpore s výpoveďou pracovníčky
notárskeho úradu („orgánu kvalifikovaného na posúdenie spôsobilosti a príčetnosti“) a tiež svedka K.

ohľadom stavu poručiteľky v období tesne pred jej úmrtím, t.j. aj v období vykonania namietaných
právnych úkonov. Navyše menovaný svedok potvrdil, že poručiteľka aj jemu ponúkala, aby po nej
dedil, čo potvrdzuje nezhody so žalobkyňami ako zákonnými dedičkami prvej skupine. Znalkyňou MUDr.
Močiliakovou tvrdená alkoholická demencia poručiteľky nebola potvrdená ani pri CT vyšetrení v roku
2002.
16. Vo vzťahu k úkonom z 14.2.2006 žalovaný konštatoval, že ich neplatnosť nerozporuje a o tejto otázke
bolo rozhodnuté už v dedičskom konaní (uznesenie Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 5D/16/2006
z 23.7.2007). Dotknutými listinami o vydedení poručiteľka T. T. len „demonštratívne oznámila“ svoju už
skôr prejavenú poslednú vôľu. Okresný súd sa správne vyporiadal aj s okolnosťami čiastočného zásahu
do strojom písaného textu závetu a listiny o vydedení zo 14.1.2006.
17. Žalovaný zotrval na tom, že dôvody vydedenia neboli opísané len formálne, ale bolo v konaní
preukázané, že ide o dôvody, ktoré reálne existujú. Žalobkyne sa voči poručiteľke správali „brutálne
útočne“, neposkytovali jej pomoc, čo vyústilo až do toho, že o smrti matky, ktorá bola v dome mŕtva
niekoľko dní, sa dozvedeli iba náhodou od susedov. Vzhľadom na to, že majetok dedením žalovaný
nadobudol už smrťou poručiteľky, tvrdil, že žalobkyne sa dožadujú, „aby súd urobil závery, ktoré budú
mať za následok porušenie jeho občianskych práv, chránených článkom 20 Ústavy SR“. Doplnil, že aj
keby neexistovali relevantné dôvody na vydedenie žalobkýň, tak nie je možné rozhodnúť o relatívnej
neplatnosti závetu, lebo žalobkyne nepodali v zákonom stanovenej lehote takýto návrh na súd. Ich
právny zástupca v danom smere relativizoval procesné podmienky konania slovami, že je jedno, či sa
domáhajú absolútnej alebo relatívnej neplatnosti.

18. Na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne v ďalšom štádiu odvolacieho konania nereagovali.

19. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3
CSP) v zmysle § 388 CSP napadnutý rozsudok zmenil v časti týkajúcej sa dôvodov vydedenia žalobkýň
tak, že tieto nie sú dané a vo zvyšku rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

20. Neobstojí odvolacia námietka žalobkýň o nepreskúmateľnosti, resp. o nedostatočnom zdôvodnení
napadnutého rozhodnutia. Hoci aj aktuálne posudzovaný rozsudok je nadbytočne rozsiahly (opäť
najmä v opise priebehu konania, či vyjadrení sporových strán), obsahuje východiská a úvahy k
jednotlivých rozhodujúcim otázkam, z ktorých následne okresný súd vyvodzuje konkrétne závery.
Za nepreskúmateľné odôvodnenie nemožno považovať to, ak strana/strany sporu nesúhlasia s
konštatovaniami konajúceho súdu. Inými slovami, nie je porušením základného práva na spravodlivý
súdny proces, resp. ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv
strany sporu, vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia.
21. Uvedené platí práve o výhradách odvolateliek k odôvodneniu okolností, na ktoré poukázal odvolací
súd v predošlom (zrušujúcom) rozhodnutí. Okresný súd sa v napadnutom rozsudku vyporiadal i
s okolnosťou overenia podpisu poručiteľky pani T. dňa 15.2.2006, pričom uvedené nevzťahoval
bezprostredne na právny úkon, podpis na ktorom bol predmetom osvedčenia. Taktiež zaujal postoj k
otázke prítomnosti pána W. pri spisovaní písomností dňa 14.1.2006. Neopodstatneným je preto tvrdenie
žalobkýň, že v dotknutých otázkach okresný súd „zostal doslova nemý“.

22. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu
na určení neplatnosti listín o vydedení každej z dcér poručiteľky zo dňa 14.2.2006. Je nesporné, že
predmetná písomnosť je vyhotovená/napísaná strojom (teda nie vlastnoručne) a je podpísaná iba
poručiteľkou; nie však aj svedkami, resp. prítomnosť dvoch svedkov sa ani len netvrdí. Žalovaný aj v
rámci terajšieho odvolacieho konania uviedol, že neplatnosť dotknutých právnych úkonov nerozporuje.
23. Predovšetkým však ide o otázku, ktorú posudzuje „dedičský súd“, čo Okresný súd Ružomberok v
dedičskom konaní po T. T. aj vykonal. Nie je tak daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
dotknutých právnych úkonov v sporovom (prebiehajúcom) konaní. Rozhodnutie o dedičskom práve
odvodzované od predmetných písomností totiž nezávisí od posúdenia sporných skutočností. Len v
prípade, že ide o skutkový spor osôb tvrdiacich existenciu svojho dedičského oprávnenia vylučujúcu
alebo modifikujúcu veľkosť dedičského oprávnenia iných osôb, je namieste postup podľa § 175k ods. 2
O.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 CMP, t.j. odkaz na vyriešenie spornosti v štandardnom sporovom konaní.
Pokiaľ však účastníci dedičského konania (v širšom ponímaní zahrňujúcom i osoby, ktorých tvrdené
dedičské oprávnenie je navzájom odporujúce) zhodne definujú skutkové okolnosti, bezprostredné

právne posúdenie prináleží „dedičskému súdu“. Jedná sa o situáciu predpokladanú v ustanovení § 175k
ods. 1 O.s.p.
24. Len na okraj krajský súd dodáva, že „dedičský súd“ o dotknutej otázke nevydáva samostatné
rozhodnutie a dostačujúcim je, aby svoje stanovisko vysvetlil až v končenom rozhodnutí o dedičstve.
Je preto vecne správnym rozhodnutie okresného súdu v časti zamietnutia žaloby o určenie neplatnosti
právnych úkonov o vydedení žalobkýň, ktoré listiny boli datované dňom 14.2.2006. Následne predmetom
skúmania a hodnotenia bola listina z 14.1.2006 a súvislosti s ňou spojené.

25. V konaní nebolo preukázané, že by malo ísť o podvrh, t.j. písomnosť vyhotovenú dopísaním textu
písacím strojom na hárok/list papiera, ktorý vopred bez akéhokoľvek textu podpísala poručiteľka T. T..
Okresný súd náležite poznamenal, že ak aj existovali takéto „listiny“ v priebehu prejednávania veci neboli
produkované dôkazy potvrdzujúce ich použitie práve na vyhotovenie listiny zo dňa 14.1.2006. Taktiež
správne uviedol, že v danom smere neboli zo strany žalobkýň prenesené žiadne návrhy na doplnenie
dokazovania. Súdená vec je pritom štandardným sporovým a teda kontradiktórnym konaním, v ktorom
je dokazovanie podmienené prioritne (aktuálne takmer už výlučne) dôkaznými návrhmi strán.
26. Samotná skutočnosť, že text listiny o vydedení a závetu z 14.1.2006 je vyhotovený písacím strojom,
ktorým spôsobom sa objektívne dá jednoduchšie než použitím osobného počítača „napasovať“ text
písomnosti ku podpisu na čistom hárku papiera, nie je spôsobilá spochybniť vyhotovenie listiny obvyklým
spôsobom, t.j. najskôr napísaním textu a až jeho následným podpisom. V tejto spojitosti krajský súd
dopĺňa, že ak mal byť závet spísaný a podpísaný bezprostredne, bolo praktickejšie použiť kufríkový
písací stroj, ako prenášať osobný počítač i s tlačiarňou, keďže je nepochybné, že v domácnosti
poručiteľky sa takéto elektronické zariadenia nenachádzali.

27. Spísanie závetu a listiny o vydedení dňa 14.1.2006 v Horných Strhároch jednoznačne potvrdzujú
svedkovia dotknutého úkonu I. a X. U.. Ak aj možno nájsť určité nezrovnalosti v ich vyjadreniach v
priebehu konania, tieto nie sú dané v otázke prítomnosti v danom čase v dome poručiteľky. Svedok
K. síce vypovedal, že návštevu viacerých osôb u poručiteľky dňa 14.1.2006 nezaregistroval, ale ani
túto nevylúčil („myslím si, že nás nikto nenavštívil“). Zároveň aj z jeho vlastných vyjadrení je zrejmé,
že menovaný nežil s poručiteľkou v štandardnom družskom pomere a v prípade návštev nebýval pri
súvisiacich rozhovoroch prítomný.
28. Žalobkyne neprodukovali a neoznačili dôkaz, ktorý by vyvrátil prítomnosť pána T. W. ako pisateľa
písomnosti z 14.1.2006. Len okolnosť vážneho ochorenia menovaného a jeho úmrtie dňa 13.3.2006
nevylučuje jeho prítomnosť pri dotknutom právnom úkone. Manželka pána W. si ani v jednom z
vyjadrení/čestných prehlásení na deň 14.1.2006 nepamätala, preto všeobecné vyjadrenie, že je
nepravdepodobné, že manžel opustil domácnosť, nemôže relevantne spochybniť konkrétne a výslovné
vyjadrenia svedkov I. a X. U.. Zároveň, pokiaľ pán W. bežne používal počítač, čo potvrdzuje i jeho
manželka, je zrejmé, že používal aj klávesnicu, ktorá je fakticky identická ako klávesnica písacieho
stroja. V tomto smere vyznieva rozporne tvrdenie pani N. W., že manžel nevedel písať na stroji, ale „čas
využíval na prácu s PC“. Menovaná taktiež neuviedla, že by T. W. bol pacientom na „smrteľnej posteli“,
ako sa snažia jej vyjadrenia prezentovať odvolateľky.

29. Nedostatkom alografnej listiny o vydedení a závetu nie je poradie podpisov svedkov a poručiteľky
na dotknutej listine. To znamená, že nemá vplyv na platnosť (dodržanie formálno-právnych náležitostí),
ak sú podpisy svedkov umiestnené pred podpisom poručiteľky (ako v písomnosti z 14.1.2006).
Rovnako vykonanie nepodstatnej úpravy v texte listiny (oprava mesiaca v dátume narodenia svedka
U.) nespôsobuje neplatnosť závetu a listiny o vydedení. Pripustenie takéhoto extenzívneho výkladu
by vo svojich dôsledkoch znamenalo, že na dosiahnutie toho, aby nebola rešpektovaná posledná
vôľa poručiteľa, by stačilo prepísanie, či dopísanie akéhokoľvek písmena alebo číslice v texte
listiny. Predovšetkým je však nutné zdôrazniť, že dotknutý „zásah“ absolútne nemenil vôľu prejavenú
poručiteľkou a i bez jeho vykonania bola osoba svedka X. U. jednoznačne a v konkrétnostiach
súdenej veci nezameniteľne identifikovaná. Z konštatovaných dôvodov krajský súd nepovažoval za
potrebné podrobnejšie sa ďalej zaoberať tým, kto a kedy dotknuté prepísanie číslice označujúcej mesiac
narodenia svedka vykonal.
30. Čiastočne tendenčne vyznieva aj odvolacia námietka o „náhodilosti svedectva“ I. U. pri prejave
poslednej vôle poručiteľky dňa 14.1.2006. Je nepochybné, že sa nejednalo o svedectvo osoby, ktorá sa
len zhodou okolností ocitla na určitom mieste v určitom čase, k akej prezentácii prítomnosti menovanej
smeruje argumentácia žalobkýň. Naopak, I. U. presne vedela, za akým účelom ide do domácnosti

poručiteľky. Žiadny iný účel (a to ani v rovine motivácie) prítomnosti menovanej v rodinnom dome
poručiteľky T. T. v V. U. dňa 14.1.2006 nebol ani len tvrdený, nieto ešte preukázaný.

31. Krajský súd zhodne s okresným súdom konštatuje, že v konaní nebolo preukázané, že by poručiteľka
T. T. v období spísania posudzovanej listiny (osobitne dňa 14.1.2006) trpela duševnou poruchou, ktorá ju
pre dotknuté právne úkony robila neschopnou/nespôsobilou - § 38 ods. 2 Obč. zák. Je nepochybné, že
menovaná bola dlhodobo závislá na požívaní alkoholických nápojov, ktorá skutočnosť však sama o sebe
nespôsobuje automaticky (ani v prípade niekoľkoročnej a výraznej závislosti od alkoholu, opakovaných
liečení a recidív) stratu spôsobilosti na právne úkony. Znalkyňa MUDr. Močiliaková síce uviedla, že T.
T. trpela duševnou poruchou - alkoholickou demenciou, ale (nielen) kontrolným znaleckým posudkom
bola tento záver vyvrátený. Znalec MUDr. Vongrej zdôraznil, čo považuje za rozhodujúce i odvolací súd,
že zdravotná dokumentácia, z ktorej vychádzala aj MUDr. Močiliaková, neobsahuje objektívne zistenia,
ktoré by potvrdzovali alkoholickú demenciu poručiteľky. Navyše, ide o tak závažnú psychickú poruchu,
pri ktorej človek stratí kontakt s realitou, celé jeho konanie je rozporuplné a hneď na prvý pohľad budí
i u laika dojem, že ide o osobu psychicky narušenú.
32. Vo vzťahu k T. T. je však z viacerých dôkazov zrejmé, že takýmto dojmom psychicky narušeného a
dezorientovaného človeka nepôsobila. Jednoznačne o jej „jasnej mysli“ vypovedá i svedok K., ktorý s
ňou bol v bezprostrednom kontakte najčastejšie. Rovnako v rámci hospitalizácie pri zlomení nohy v roku
2004 je vyšetrujúcim lekárom konštatovaná orientovanosť pacienta. Skutočnosť, že T. T. nepôsobila už
pri zbežnom pohľade ako psychicky narušená osoba, potvrdzuje tiež overenie jej podpisu na notárskom
úrade dňa 15.2.2006, t.j. doslova niekoľko dní pred jej úmrtím (20.2.2006). Hoci nie je plne náležitou
argumentácia žalovaného, že notársky úrad je orgánom kvalifikovaným na posúdenie „spôsobilosti a
príčetnosti“, z významu a naň nadväzujúceho spôsobu overovania podpisu (legalizácia v zmysle §
58 zák. č. 323/1992 Zb.) vyplýva, že k predmetnému úkonu notárskej činnosti/výkonu verejnej moci
by nebolo pristúpené, pokiaľ by dotknutá osoba (poručiteľka) už z laického pohľadu vykazovala znaky
psychicky narušenej osoby. Práve v tomto zmysle predmetný úkon vyhodnotil i okresný súd, na ktorú
úvahu krajský súd poukazuje v súvislosti s odvolacou námietkou spomínanou už v bode 21 tohto
rozsudku.

33. Žalobkyňami zdôrazňovaná konzultácia s ošetrujúcou lekárkou, ktorú mala vykonať MUDr.
Močiliaková a ktorú MUDr. Vongrej nevykonal, rozhodne nie je spôsobilá podmieniť iné hodnotenie
záverov znaleckých posudkov. Z výsluchu MUDr. Peškovej (ošetrujúcej lekárky - psychiatra - poručiteľky
v období do roku 2001) totiž vyplynulo, že o konzultáciu menovanú nikto nepožiadal. Ak sa aj rozprávala
s MUDr. Močiliakovou, bolo to na „nejakom kongrese ... ako vždy sa rozprávali o záležitostiach niektorých
ich pacientov“; dokonca jednoznačne odpovedala „nie“ na otázku okresného súdu, či s ňou MUDr.
Močiliaková konzultovala zdravotný stav jej bývalej pacientky T. T.. Taktiež je primeraným stanovisko
MUDr. Vongreja poukazujúce na alkoholickú halucinózu (len) v súvislosti s hospitalizáciou v Ústrednej
vojenskej nemocnici v Ružomberku v dňoch 7.12. až 20.12.2002, kedy uvedený prejav závislosti pani
T. na požívaní alkoholu je výslovne konštatovaný. V súvislosti s ďalšími hospitalizáciami (predovšetkým
v zariadení vo Veľkom Záluží) v rokoch 1999 až 2002 takýto stav nie je jednoznačne definovaný/
priamo zistený, čo vyplýva i z popisu obsiahnutého na stranách 10 a 11 znaleckého posudku MUDr.
Močiliakovej. Zároveň je nutné zopakovať, že od roku 2002 už zdravotná dokumentácia poručiteľky
neobsahuje lekárske záznamy týkajúce sa liečenia závislosti poručiteľky od alkoholu. Vzhľadom na
značnú individuálnosť progresie tohto ochorenia nie je prípustné považovať za objektívne existujúci a
zistený stav len predpoklad o možnom (značne negatívnom) vývine ochorenia poručiteľky T. T., hoci aj
vychádzajúci zo všeobecných teoreticko-vedeckých poznatkov.

34. Napriek tomu, že vydedenie a závet predstavujú samostatné právne úkony, neodporuje zákonným
pravidlám ich vykonania, ak sú súčasťou jedinej písomnosti. Túto okolnosť prípustnosti ich súčasného,
resp. jednorazového prejavenia je nutné vnímať aj v súvislosti s vyjadrením poručiteľa pred dvoma
súčasne prítomnými svedkami. Súčasťou poslednej vôle poručiteľa v takomto prípade totiž nie je
iba závet (bezprostredná dispozícia s jeho majetkom), ale aj vydedenie neopomenuteľných dedičov/
potomkov poručiteľa. Inými slovami, ak poručiteľ uvedie, že dotknutá písomnosť obsahuje prejav jeho
poslednej vôle, vzťahuje sa takýto prednes tak na právny úkon závetu, ako i na právny úkon vydedenia.
Nie je nevyhnutné striktne trvať na tom, aby poručiteľ predniesol formulku, že predmetná písomnosť
obsahuje jeho poslednú vôľu vo vzťahu k závetu a tiež jeho poslednú vôľu vo vzťahu k vydedeniu. Takýto
výklad, aj v prípade závetu a listiny o vydedení, ktoré predstavujú striktne formálne právne úkony, by bol

kontraproduktívny a odporoval by účelu zákonu, t.j. umožneniu reálnej dispozície poručiteľa so svojim
majetkom.

35. Minimálne v takomto rozsahu bolo preukázané prejavenie vôle pani T. T. dňa 14.1.2006 pred dvoma
súčasne prítomnými svedkami - I. a X. U.. Už vyššie (v bode 27 odôvodnenia) krajský súd konštatoval
určité nezrovnalosti v priebežných vyjadreniach menovaných počas prejednávania a rozhodovania
súdenej veci. Napriek tomu, že zápisnica z (prvého) výsluchu pani I. U. pred dožiadaným súdom -
Okresný súd Lučenec - vyznieva v odpovedi na otázku, čo uviedla poručiteľka po prečítaní závetu a listiny
o vydedení („nehovorila nič“), ako jednoznačná a tak je prezentovaná i žalujúcou sporovou stranou, nešlo
o takéto jednoznačné vyjadrenie. Nie je totiž možné opomenúť celkový kontext výpovede, v rámci ktorej
sa menovaná opakovane vyjadrovala k otázkam konajúceho vyššieho súdneho úradníka, či sporových
strán, ktoré boli do značnej miery totožné, resp. obdobné. Práve v takomto širšom kontexte je zrejmé,
že poručiteľka bez pochybností dala obom svedkom najavo, že predmetná listina obsahuje jej poslednú
vôľu, ktorú skutočnosť potvrdila i vlastnoručným podpisom dotknutého dokumentu. V komplexnom
hľadisku nie sú jednotlivé výpovede pani I. U. rozporné, a hoci sú v nich určité nezrovnalosti, tieto nie
sú takého charakteru, žeby viedli k záveru o nevierohodnosti, či nepresvedčivosti menovanej svedkyne.
Vo vzťahu k hodnoteniu výpovede svedkyne I. U. na Okresnom súde Lučenec nie je možné prehliadnuť
atmosféru a priebeh tohto úkonu súdu. Už porovnanie jeho trvania (vyše dve a pol hodiny) a textového
záznamu (len 11 strán textu písaných na „veľkom“ riadkovaní) odôvodňuje záver o výrazne väčšom
rozsahu komunikácie a jednotlivých vyjadrení zainteresovaných osôb, než je zachytený bezprostredne
v písomnej verzii zápisnice. Neoficiálna (ale legálna, keďže strany sporu si môžu vyhotovovať i vlastný
zvukový záznam) nahrávka priebehu daného úkonu súdu predmetný predpoklad len dokresľuje.

36. Podmienkou účinnosti vydedenia nie je vymedzenie jeho dôvodu individuálnym/i (v zmysle
nezameniteľným/i) skutkom/skutkami. To znamená, že opis dôvodu vydedenia nemusí spĺňať kritéria
vyžadované napríklad pre vymedzenie skutku v rámci trestného stíhania, či skutkového dôvodu
výpovede pri skončení pracovného pomeru. Na druhej strane príliš všeobecné zadefinovanie dôvodu
vydedenia poručiteľom do určitej miery zjednodušuje obranu neopomenuteľných dedičov. Ak totiž
neexistuje jednoznačné vymedzenie konkrétneho skutku, nie je prípustné vyžadovať, aby bolo dôkazné
bremeno prenesené na neopomenuteľných dedičov v tom smere, že naopak oni musia preukázať, že
k žiadnemu konaniu, ktoré by mohlo spĺňať takéto všeobecné charakteristiky (viac-menej len mierne
rozšírene popísané zákonom definované dôvody vydedenia), nedošlo.
37. Vymedzenie dôvodov vydedenia v listine z 14.1.2006 patrí skôr k všeobecným formuláciám, ktoré
síce spĺňajú kritérium určitosti právneho úkonu, ale na ich popretie a tým aj spätné prenesenie dôkazného
bremena postačuje potomkom (žalobkyniam) pomerne stručná (proti)argumentácia obsahujúca
základné skutkové okolnosti. Vo vzťahu k obom dcéram - žalobkyniam poručiteľka uviedla dva právne
tituly vydedenia - neposkytnutie potrebnej pomoci v chorobe a starobe v rozpore s dobrými mravmi (§
469a ods. 1 písm. a/ Obč. zák.) a neprejavovanie opravdivého záujmu potomka o poručiteľa (§ 469a
ods. 1 písm. b/ Obč. zák.).

38. Ohľadne dcéry T. (žalobkyne 1/) poručiteľka tvrdí, že sa o ňu v priebehu viac ako jedného roku
vôbec nezaujíma. Z podrobného výpisu telefonických hovorov je zrejmé, že žalobkyna 1/ s poručiteľkou
pomerne intenzívne komunikovala (dokonca osobitne v období krátko predchádzajúcom vydedeniu -
december 2005). Nielen z frekvencie hovorov, ale aj z ich trvania (spravidla niekoľkominútové telefonáty)
vyplýva, že nešlo iba o formálnu, resp. zdvorilostnú komunikáciu. To, že sa žalobkyňa 1/ nechcela
stretnúť s poručiteľkou, keď táto pricestovala do Ružomberka, nebolo dôsledkom nezáujmu dcéry o
rodiča, ale dôsledkom negatívneho postoja k žalovanému (spojeného s vystríhaním poručiteľky zo strany
žalobkyne 1/ pred kontaktmi so žalovaným), ktorý poručiteľku sprevádzal. Uvedenú motiváciu potvrdzuje
v celkovom kontexte svojich vyjadrení i žalovaný.
39. Neobstojí ani ďalšie tvrdenie poručiteľky, že by jej žalobkyňa neposkytla potrebnú pomoc, resp.
žeby „nikdy za ňou neprišla/nenavštívila ju.“ Svedok K., ako osoba bezprostredne žijúca v spoločnej
domácnosti s T. T., potvrdil návštevy žalobkyne 1/ v V. U., hoci nie pravidelné, či časté. Samotná
žalobkyňa 1/ ani neuvádza intenzívne návštevy, avšak v období (záver roku 2004), keď bola poručiteľka v
liečbe po ťažkom úraze - zlomenine nohy, tak vycestovala do Horných Strhár v čase neprítomnosti pána
K. a starala sa o matku. V tejto spojitosti je namieste pripomenúť, že žalobkyňa 1/ žila v G., t.j. v meste
pomerne vzdialenom od miesta bydliska poručiteľky. Predovšetkým však v prípade poručiteľky nešlo o
osobu, ktorá bola odkázaná na pomoc a permanentnú starostlivosť tretích osôb, čo napokon opakovane

zdôrazňoval i žalovaný. Zároveň na uspokojovaní každodenných potrieb domácnosti poručiteľky i jej
samotnej sa podieľal prioritne pán K., ktorý s ňou dlhodobo žil v spoločnej domácnosti.

40. Okolnosť, že T. T. mala predstavu o intenzívnejšom záujme, resp. starostlivosti dcér, nemá z
objektivizujúceho hľadiska výraznejší význam. Zároveň je nutné zdôrazniť, že zdravotné problémy
poručiteľky súviseli predovšetkým s jej dlhodobým nadmerným požívaním alkoholických nápojov, čo
viedlo k chronickej závislosti. To znamená, že zodpovednosť za nepriaznivý zdravotný stav nesie v prvom
rade sama poručiteľka, ktorá nedokázala napriek opakovaným liečeniam sa zbaviť dotknutej závislosti;
eventuálne stať sa tzv. abstinujúcim alkoholikom. Nielen z vyjadrení znalcov, ale i zo všeobecne známych
skutočností (§ 186 ods. 1 CSP, resp. predtým § 121 O.s.p.) je pritom nesporné, že okrem nepriaznivých
zdravotných následkov sa nadmerné dlhodobé požívanie alkoholických nápojov negatívne prejaví i
celkovo na sociálnom statuse a kontaktoch dotknutej osoby, ako aj na jej finančnej a majetkovej
situácii. Súvisiace materiálne a emočné strádanie tak nie následkom nezáujmu príbuzných/potomkov,
ale predovšetkým dôsledkom závislosti od alkoholu. Krajský súd len na okraj dopĺňa, že v konaní nebolo
ani len tvrdené, nieto ešte preukázané, že by podľahnutie alkoholu zo strany poručiteľky malo nejaký
(hoci nie reálne ospravedlniteľný) dôvod/pôvod podmienený správaním žalobkýň.

41. Okolnosti uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia je potrebné v celom rozsahu vztiahnuť
aj na žalobkyňu 2/. Vzhľadom k nej však bolo nutné vyhodnotiť fakt, že v období pred smrťou
poručiteľky (cca od mája 2005) žila v tej istej obci ako T. T.. Ani samotná žalobkyňa 2/ neprezentovala
mimoriadne intenzívnu starostlivosť o matku, keďže túto zabezpečoval prioritne pán K.. Je nesporné,
že materiálna situácia žalobkyne 2/ jej neumožňovala finančne podporovať poručiteľku. V listine o
vydedení uvedené fyzické napadnutie poručiteľky žalobkyňou 2/ preukázané nebolo. Naproti tomu
skutočnosť, že medzi nimi dochádzalo k hádkam preukázaná bola. Keďže závislosť od alkoholu bola
zistená nielen u poručiteľky, ale aj u žalobkyne 2/ (a to už v období pred smrťou poručiteľky, resp.
pred vyhotovením listiny o vydedení), je takmer až logické, že súčasťou hádok mohli byť/boli i „tvrdé“
až vulgárne výrazy. Rozhodne takéto výrazy nepatria do vzťahu dcéry k matke, ale pri zohľadnení
širšieho (vyššie definovaného) kontextu nemajú takú intenzitu, aby odôvodňovali vydedenie potomka,
t.j. v podstate zbavenie dedičského nároku, ako súčasti jedného zo základných ľudských práv vlastniť
majetok.
42. Okolnosti nie príliš usporiadaného života žalobkyne 2/ (potvrdený pretrvávajúci alkoholizmus,
súvisiace zverenie jej maloletého dieťaťa do starostlivosti otca atď.) z hľadiska právnych dôvodov
definovaných v závete a listine o vydedení nie sú zásadnými. Relevanciu by získali v prípade, že
by za dôvod vydedenia bolo tvrdené vedenie trvalo neusporiadaného života (§ 469a ods. 1 písm. d/
Obč. zák.). V listine o vydedení z 14.1.2006 však takýto dôvod nie je ani len skutkovo tvrdený, nie to
ešte výslovne vymedzený. Obdobne nie sú významné okolnosti týkajúce sa času úplne bezprostredne
predchádzajúceho úmrtiu poručiteľky, keďže skutočnosťami rozhodujúcimi pre dôvodnosť vydedenia
môžu byť len tie skutočnosti, ku ktorým došlo pred vykonaním úkonu vydedením. Zároveň neobstojí
tvrdenie žalovaného (v tejto spojitosti opakované prezentované) o tom, že poručiteľku našli susedia
mŕtvu až po troch dňoch. Suseda pani H. W. našla totiž pani T. mŕtvu dňa 20.2.2006, ktorý deň je aj
dátumom jej úmrtia.

43. Vzhľadom na konštatované, krajský súd zmenil napadnutý rozsudok v časti vydedenia a vyslovil, že
dôvody vydedenia žalobkýň uvedené v listine o vydedení a závete s dátumom 14.1.2006 nie sú dané.
V tomto smere je žiaduce doplniť, že z formulačného hľadiska sa jedná o zákonom predpokladanú a
prípustnú „úpravu“ výroku súdneho rozhodnutia oproti zneniu petitu žaloby. Žalobkyne sa síce výslovne
formulačne domáhali „len“ neplatnosti vydedenia, ale obsahovo a skutkovo - popri námietke absolútnej
neplatnosti dotknutého právneho úkonu - sa domáhali tiež určenia, že dôvody vydedenia nie sú dané,
ktorú argumentáciu rovnako zahŕňali pod termín „neplatnosti právneho úkonu vydedenia“.
44. Je zároveň žiaduce uviesť, že súd nie je viazaný doslovným znením petitu/žalobným návrhom, a
teda výrok súdneho rozhodnutia nemusí byť identický so žalobným návrhom. Požiadavku, aby zo žaloby
bolo zjavné, čoho sa žalobca domáha, nemožno vykladať tak, že by žalobca bol povinný urobiť návrh
znenia výroku rozsudku. Ak je žalobný návrh/petit určitý a zrozumiteľný, súd neporuší ustanovenie § 216
ods. 1 CSP (predtým § 155 ods. 1 prvá veta O.s.p.) alebo iné zákonné ustanovenie, ak použitím iných
slovných výrazov vyjadrí vo svojom výroku rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa žalobca domáha.
Iba súd totiž rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia (bližšie napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 274/2004).

45. Na rozdiel od posúdenia existencie/danosti dôvodov vydedenia sa žalobkyne procesne relevantným
spôsobom nedomáhali určenia relatívnej neplatnosti závetu. Inými slovami, táto otázka nebola
bezprostredným predmetom meritórneho posúdenia veci. Súčasne je však potrebné uviesť, že hľadiska
právnej konštrukcie a podmienenosti absolútnej a relatívnej neplatnosti právnych úkonov ani byť
nemohla. Relatívne neplatným totiž môže byť len právny úkon platný z hľadiska kritérií absolútnej
(ne)platnosti právnych úkonov. Pokiaľ nie je (právoplatne) vyriešená otázka „absolútnej platnosti“
konkrétneho úkonu, je nadbytočné sa vôbec zaoberať súvislosťami jeho možnej relatívnej neplatnosti.
Navyše, dotknutú otázku v rámci dedičského konania po poručiteľke T. T. prioritne bude posudzovať
„dedičský súd“, pričom - aj vzhľadom na závery tohto rozsudku - pôjde o právne posúdenie ustáleného
(a súdnym rozhodnutím právoplatne definovaného) skutkového stavu.

46. Súčasťou potvrdzujúceho výroku rozsudku krajského súdu je i potvrdenie priebežného (procesného)
rozhodnutia o trovách konania v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. účinného ku dňu rozhodovania okresného
súdu. Jeho aplikácia zodpovedala procesnému stavu prejednávania a rozhodovania v danom štádiu
konania. Vzhľadom na to, že okresný súd nerozhodol o náhrade trov konania, resp. o nároku na ňu, ani
krajský súd nerozhodoval o nároku na náhradu trov (odvolacieho) konania. Okresný súd v následnom
postupe rozhodne taktiež o tejto súčasti trov (celého) konania - § 151 ods. 3 a § 224 ods. 4 O.s.p. v
spojení s § 470 ods. 2 a § 218 ods. 1 veta druhá CSP.

47. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 7. 10. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.