Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. október 2016

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 17C/79/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114205879
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Kačmár

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2016:3114205879.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Pajštúnska

5, IČO: 35724803, zastúpený zástupcom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Pajštúnska
5, proti žalovanému: C. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U., ul. K.. G. XXXX/X, o zaplatenie 3.017,70
eur s príslušenstvom, sudcom JUDr. Erikom Kačmárom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

III. Občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom v Bratislave, Šafárikovo
nám. 7, súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresnému súdu Trenčín bola dňa 13.03.2014 doručená žaloba žalobcu zo dňa 03.03.2014, ktorou
sa proti žalovanému domáhal, aby súd rozhodol o splnení jeho povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu
3.017,70 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 3.017,70 eur od 04.11.2012
do zaplatenia a vyčísleným úrokom z omeškania vo výške 170,89 eur. Zároveň si uplatnil aj právo na
náhradu trov konania. Túto žalobu odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo
dňa 27.09.2012 uzatvorenej medzi pôvodným veriteľom, postupcom SLSP, a.s., a žalobcom, postúpil

postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Dňa 10.06.2005 uzatvoril žalovaný s postupcom
Zmluvu č. XXXXXXXXX, na základe ktorej postupca poskytol žalovanému peňažné prostriedky.
Podmienky čerpania týchto prostriedkov, podmienky ich splácania, podmienky pri ich neplnení a ďalšie
náležitosti sú upravené v úverovej zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Podľa zmluvy
postupca poskytol žalovanému úver vo výške 100.000,-Sk, t.j. 3.319,39 eur, ktorý mal byť splácaný
v mesačných splátkach vo výške 47,90 eur, vždy do 10. dňa v mesiaci. Pohľadávka žalobcu ku dňu
jej postúpenia predstavovala sumu 4.740,36 eur, ktorá pozostávala z istiny v sume 3.805,36 eur,

riadneho úroku v sume 539,38 eur, úrokov z omeškania v sume 350,77 eur a ostatného príslušenstva
v sume 44,85 eur, v súlade s prílohou k Zmluve o postúpení pohľadávok. Údaje, výška a špecifikácia
postúpených pohľadávok je deklarovaná postupcom ako generovaný údaj z bankového systému. Sumu
350,77 eur predstavujúcu úrok z omeškania a sumu 44,85 eur predstavujúcu ostatné príslušenstvo
a poplatky, si žalobca v tomto konaní neuplatňuje. Uplatňuje si splátky úveru splatné od 10.04.2010
do 10.06.2015 v počte 63 a celkovej výške 3.017,70 eur. Splátky pôvodne splatné od 20.11.2012
do 10.06.2015 sa stali splatnými dňa 03.11.2012, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru.

Odo dňa postúpenia pohľadávky žalovaný neuhradil na uplatňované splátky nič. Uplatnené úroky z
omeškania predstavujú zákonné úroky z omeškania.2. Na základe podanej žaloby súd dňa 29.07.2014 vydal platobný rozkaz, ktorý pre jeho nedoručenie
žalovanému do vlastných rúk, uznesením zo dňa 31.07.2015 zrušil.

3. Za účelom rozhodnutia o žalobe súd nariadil pojednávanie, na ktoré predvolal právneho zástupcu
žalobcuažalovaného.Pojednávaniesanezúčastnilžiadnyznich.Právnyzástupcažalobcuanižalovaný
svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnili. Dňa 19.10.2016, teda jeden deň po pojednávaní,
bolo súdu doručené písomné podanie právneho zástupcu žalobcu, v ktorom sa ospravedlnil z neúčasti
na pojednávaní, z dôvodu nepriaznivej dopravnej situácie.

4. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením sa so všetkými listinnými dôkazmi, ktoré
žalobca súdu predložil, a to: Zmluva o splátkovom úvere zo dňa 10.06.2005, Všeobecné obchodné
podmienky účinné od 1.8.2002 v znení Dodatku č.3, oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa
15.10.2012, výzva žalobcu k úhrade dlhu zo dňa 15.10.2012, Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa
27.09.2012 a príloha č.1 k zmluve o postúpení pohľadávok. Po takto vykonanom dokazovaní súd zistil

pre rozhodnutie o žalobe tento podstatný skutkový stav, ktorý následne právne posúdil podľa nižšie
citovaných ustanovení zákonov:

5. Slovenská sporiteľňa a.s. (banka) dňa 10.06.2005 uzatvorila so žalovaným Zmluvu o splátkovom
úvere č. XXXXXXXXXX, ďalej len „zmluva o úvere“, na základe ktorej sa Slovenská sporiteľňa, a.s.

zaviazala poskytnúť žalovanému úver vo výške 100.000,- Sk, a žalovaný sa ako dlžník zaviazal za
dohodnutých podmienok úver vrátiť do 10.06.2015 v pravidelných mesačných splátkach vo výške 1.443
Sk. Súčasťou zmluvy o úvere sú aj Všeobecné obchodné podmienky (ich kópia je spise na č.l. 5 a nasl.).
Dňa 27.09.2012 uzatvorila Slovenská sporiteľňa a.s. so žalobcom Zmluvu o postúpení pohľadávok č.
1175/2012/CE, ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávok“, na základe ktorej mal žalobca nadobudnúť

pohľadávku veriteľa, postupcu, z úverovej zmluvy voči žalovanému. Od nej žalobca odvodzuje aj svoju
aktívnu legitimáciu na podanie žaloby. Podľa prílohy č. 1 k zmluve o postúpení je súčasťou postúpených
aktív (súboru pohľadávok) aj pohľadávka voči žalovanému ako dlžníkovi. V nej je takisto uvedené,
že splatnosť úveru je dňa 10.06.2015 (rovnako ako je uvedené v úverovej zmluve). Dňa 15.10.2012
vyhotovila Slovenská sporiteľňa a.s. list (adresátom listu je žalovaný), ktorého obsahom je oznámenie

o postúpení jej pohľadávky na žalobcu.

6. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

7. Podľa § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie
peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

8. Podľa § 261 ods.3 písm. d) Obchodného zákonníka, v znení účinnom v čase vzniku záväzkového

vzťahu,toutočasťouzákonasaspravujúbezohľadunapovahuúčastníkovzáväzkovévzťahy:zozmluvy
o úvere ( § 497).

9. Podľa § 52 ods.1 až 4 Občianskeho zákonníka v účinnom znení, spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o

spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

10. Podľa § 524 ods.1, ods.2 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu
dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo
a všetky práva s ňou spojené.11. Podľa § 92 ods.8 zák.č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo

pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením

čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

12. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

13. Po vykonaní dokazovania (pričom boli vykonané všetky dôkazy navrhnuté žalobcom) súd na zistený

a vyššie popísaný skutkový stav aplikoval vyššie citované ustanovenia právnych predpisov, a vec právne
posúdil takto:

14. Žalobca si v konaní uplatňuje svoje právo na peňažné plnenie (pohľadávku) zo zmluvy o úvere. Túto
pohľadávku mal nadobudnúť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok.

15. Po zistení skutkového stavu súd konštatuje, že žalobca platne nenadobudol pohľadávku, ktorej
splnenia sa voči žalovanému v tomto konaní domáha. Je tomu tak pre rozpor zmluvy o postúpení
pohľadávok so zákonom, teda pre jej neplatnosť v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Uzavretím tejto
zmluvy o postúpení pohľadávok nebolo dodržané ustanovenie § 92 ods.8 zákon o bankách. Žalobca

v konaní nepreukázal, že by žalovaný udelil banke, teda postupcovi, súhlas s postúpením pohľadávky
banky voči nej na iný nebankový subjekt. Tento súhlas sa podľa uvedeného ustanovenia o bankách
nevyžaduje iba v prípade, ak by aj napriek písomnej výzve banky jej klient (žalovaný) bol nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči
banke. Urobenie takejto výzvy banky, však nebolo vykonaným dokazovaním preukázané.

16. K rovnakému právnemu záveru o nevyhnutnosti urobenia výzvy klientovi podľa § 92
ods.8 zákona o bankách a preukázanie jej doručenia pre platné postúpenie pohľadávky z banky na iný
subjekt, ktorý nie je bankou, dospeli v obdobnej veci napríklad aj Krajský súd v Bratislave v uznesení
sp.zn. 6Co/203/2015 zo dňa 19.05.2015, Krajský súd v Prešove v uznesení sp.zn. 6Co/119/2013 zo

dňa 29.05.2014, Krajský súd v Žiline v rozsudku sp.zn. 9Co/147/2016 zo dňa 21.04.2016, Krajský súd v
Trnavevrozsudkusp.zn.23Co/574/2015zodňa26.01.2016,KrajskýsúdvTrenčínevrozsudkochsp.zn.
5Co/460/2015 zo dňa 13.01.2016, sp.zn. 6Co/603/2015 zo dňa 22.03.2016, sp.zn. 17Co/251/2016 zo
dňa 18.05.2016.

17. Podľa súčasnej právnej úpravy musí súd z úradnej moci v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa prihliadať na akúkoľvek zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia
uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby
sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Poskytovanie úverov bankami je regulované a podlieha
štátnemu dohľadu. Je zrejmé, že aj obchodovanie (ich postupovanie) s pohľadávkami vzniknutými

z takéhoto podnikania, je aj vzhľadom na spoločenský význam úverovania spoločnosti (napr. aj
spotrebiteľov, obyvateľov) bankami, regulované. A to práve predmetným ustanovením zákona o
bankách. Vzhľadom k tomu, že súd dospel na základe vyššie uvedenej úvahy k záveru o nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní, žalobu zamietol.

18. V konaní vystupoval na základe vlastného oznámenia o vstupe do konania aj vedľajší účastník
na strane žalovaného. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že s účinnosťou od 01.07.2016, teda s
účinnosťou Civilného sporového poriadku, prestal počas konania platiť Občiansky súdny poriadok.
Nakoľkonovýprocesnýpredpisdoterajšíinštitútvedľajšiehoúčastníkaneustanovujeazjehoustanovení(najmä prechodných ustanovení) nie je možné vyvodiť možnosť pokračovania s vedľajším účastníkom,
od 01.07.2016 sa ex lege tohto konania nezúčastňuje vedľajší účastník. Obdobný záver v súčasnosti
platí aj pre inštitút opatrovníka podľa § 29 Občianskeho súdneho poriadku. Ak by zákonodarca mienil

uskutočniť(automatickú)transformáciuvedľajšiehoúčastníkanapríkladnaosobitnýsubjektv konaniach
začatých do 01.07.2016, urobil by tak v prechodných ustanoveniach Civilného sporového poriadku, čo
býva štandardným legislatívnym riešením. Ako je zrejmé z ich znenia, neurobil tak.

19. Podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci.

20. Podľa § 262 ods.1, ods.2 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne
aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

21.Podľa§257Civilnéhosporovéhoporiadkuvýnimočnesúdnepriznánáhradutrovkonania,akexistujú
dôvody hodné osobitného zreteľa.

22. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku v spojení s §

257 Civilného sporového poriadku, pretože žalovaný bol v konaní plne úspešný, avšak žalovanému v
priebehu konania nevznikli žiadne trovy konania, čo je dôvodom hodným osobitného zreteľa, a preto mu
súd náhradu trov konania v zmysle § 257 Civilného sporového poriadku nepriznal.

23. Vzhľadom k tomu, že v priebehu účasti Občianskeho združenia Všeobecná ochrana práv

spotrebiteľov ako vedľajšieho účastníka v tomto konaní, mu vznikli trovy, súd rozhodoval aj o jeho práve
na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie o trovách, aj napriek jeho neúčasti v konaní v tomto štádiu
konania, súd považuje za naplnenie princípu spravodlivého usporiadania vzťahov vzniknutých v tomto
konaní. V opačnom prípade, by o trovách konania tohto občianskeho združenia, ktoré mu vznikli, nebolo
rozhodnuté vôbec, čím by mohlo dôjsť k poškodeniu jeho práv. Súd vzal do úvahy pri tomto rozhodnutí

aj ustanovenie čl. 4 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého ak sa právna vec nedá prejednať
a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona (čo je daný prípad a daná procesná
situácia), právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec
čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Najbližšie k posudzovanej právnej veci sú
ustanovenia Civilného sporového poriadku, ktoré upravujú trovy konania strán a ich náhradu (§ 251

a nasl.). Aj podľa súdnej praxe vyvinutej podľa Občianskeho súdneho poriadku, teda do 30.06.2016,
patrilo právo na náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi rovnako ako účastníkovi konania. Teda
súd na základe uvedeného uzatvára, že vedľajší účastník, ktorý vystupoval v konaní iba do 30.06.2016
má právo na náhradu účelne vynaložených trov konania, a teda aj na rozhodnutie o jeho trovách.

24. Pri následnom rozhodovaní o nároku tohto občianskeho združenia ako vedľajšieho účastníka na
náhradu trov konania sa súd riadil nasledujúcou právnou úvahou:

25. Právne postavenie vedľajšieho účastníka v občianskom súdnom konaní, teda procesné práva a
povinnosti vedľajšieho účastníka bolo do 30.06.2016 upravené v ustanoveniach § 93, § 153d, § 201

Občianskeho súdneho poriadku. Pre jeho právne postavenie bolo najpodstatnejšie, že ustanovenie §
93 ods.4 Občianskeho súdneho poriadku mu priznávalo rovnaké práva a povinnosti aké má účastník.
Z uvedeného bol súdnou praxou vyvodený záver, že vedľajší účastník ma rovnaké procesné práva a
povinnosti ako účastník, pričom nie je zástupcom tohto účastníka, pretože koná iba za seba. Ak má
účastník právo na náhradu trov konania, také isté práva má aj vedľajší účastník. V danej veci, ak má

žalovaný právo na náhradu trov konania, má toto právo aj vedľajší účastník na jeho strane.

26. Nemenej významnou právnou otázkou, ktorou sa súd zaoberal v súvislosti s rozhodovaním o
nároku na náhradu trov konania vedľajšieho účastníka je otázka, či právne zastúpenie vedľajšieho
účastníka, ktorý je združením na ochranu spotrebiteľa, je účelné. Túto skutočnosť musí pri rozhodovaní

o trovách konania súd posúdiť aj v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, platného do 30.06.2016 a
takisto v zmysle Civilného sporového poriadku. Podstatou existencie vedľajšieho účastníka je ochrana
práv spotrebiteľov. Vedľajší účastník bol založený za týmto účelom a za týmto účelom aj existuje.
Vedľajší účastník je zo svojej podstaty odborníkom na podporu a ochranu záujmov práv spotrebiteľa,ktorého ďalšie odborné zastupovanie nie je možné chápať automaticky ako účelné. Je samozrejmé, že
relevantnú, skutočnú ochranu práv spotrebiteľov môže poskytovať len odborne vzdelaný personál, znalý
všeobecne záväzných právnych predpisov a judikatúry súdov. Suplovať plnenie tejto úlohy udelením

plnomocenstva advokátom v každom občianskom súdnom konaní sa preto súdu javí ako účelové. Podľa
názoru súdu tak právne zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom v tomto konaní nebolo účelné,
a to aj vzhľadom k obsahu písomného vyjadrenia, ktoré vedľajší účastník urobil v konaní a k tomu,
že sa vopred ospravedlnil z neúčasti na pojednávaniach. V prejednávanom prípade právny zástupca
vedľajšieho účastníka urobil v konaní, okrem svojho oznámenia o vstupe do konania a udelení plnej moci

na jeho zastupovanie advokátom, jeden úkon právnych služieb, za ktorý si uplatnil právo na náhradu
trov konania. Išlo o písomné vyjadrenie k žalobe. Po posúdení obsahu tohto vyjadrenia súd konštatuje,
že ide o vyjadrenie, ktoré právny zástupca vedľajšieho účastníka zasiela v mnohých prípadoch, ktoré
prejednáva konajúci súd. Teda toto vyjadrenie mohol urobiť vedľajší účastník aj bez svojho právneho
zástupcu. Vedľajší účastník nemal ani vedomosť o tom do akého konania vstupuje (čo sa týka okolností
konkrétnej veci, jej náročnosti a pod.), nakoľko požadoval doručenie žaloby a jej príloh, a už v tom čase

udelil plnú moc na jeho zastupovanie advokátovi. Aj to nasvedčuje účelovosti trov právneho zastúpenia
vedľajšieho účastníka. Nemenej významnou okolnosťou je aj to, že vedľajší účastník vstúpil do konania
v čase, kedy bol účinný aj § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého súd prihliada aj bez
návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane
jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo

priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.

27. Uvedený názor súdu o potrebe skúmania účelnosti vynaložených trov konania je v súlade aj s
rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, čo vyplýva napr. z jeho uznesenia

sp.zn. 6 MCdo 9/2013 z 20.06.2014. V ňom dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k obdobnému
záveru, ktorý je aplikovateľný aj na toto konanie. Najvyšší súd v ňom okrem iného uviedol, že pre všetky
prípady rozhodovania súdu o náhrade trov konania platí zásada, podľa ktorej môže byť účastníkovi
konania priznaná náhrada len tých trov, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva
(teda nie všetky náklady majúce povahu trov konania). Pojem „účelnosť“ treba chápať ako určitú poistku

pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi nadbytočnými, či nadmernými.
Pri posudzovaní účelnosti nákladov vynaložených na právne zastúpenie treba dôsledne rozlišovať, či
právnezastúpenieadvokátomjevyužitímústavnezaručenéhoprávanaprávnupomoc,alebočisajedná
skôr o zneužitie tohto práva na úkor protistrany (napr. zastúpenie v celkom banálnej veci, opakované
zastúpenie v tzv. hromadných - skutkovo a právne takmer totožných veciach, alebo zrejmá snaha

zvýšiť náklady konania protistrane (v tejto súvislosti najvyšší súd poukázal aj na nález Ústavného súdu
Českej republiky z 25.3.2014 sp.zn. I. ÚS 3819/13). Zásada účelnosti trov potrebných na uplatnenie
alebo bránenie práva je vyvoditeľná zo všeobecných zásad efektivity a spravodlivosti občianskeho
súdneho konania ako celku a z ústavnoprávneho princípu proporcionality, chrániaceho primeranosť ako
hodnotu právneho štátu. Primeranosť súvisí s rozumnosťou v práve, ktorá je chápaná ako vyhľadávanie

praktickej rovnováhy v rámci aplikácie práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z
19. marca 2014 sp.zn. 6 MCdo 5/2013 vyslovil záver, že trovy konania vzniknuté zastupovaním
advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých
podaní, vyhotovených advokátom, mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej - ktorej veci, nemožno
považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na

súde. Vedľajší účastník zastúpený advokátom hromadne vstúpil do skutkovo a vecne porovnateľných
vecí, pričom v konaní urobil písomné vyjadrenie k žalobe (prakticky formulárové). Za tejto situácie,
ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v tomto písomnom podaní zároveň uviedol, že súhlasí s
rozhodnutím bez pojednávania, a že prípadného pojednávania sa on ani jeho zástupca nezúčastní
a žiada konať a rozhodnúť v ich neprítomnosti, sa zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom vo

veciach, ktoré spolu napĺňajú charakteristiku tzv. hromadných vecí, javí ako odporujúce rozumnosti, a
tedaakozneužitieprávanaprávnuochranu.Tomázanásledokpovinnosťsúdovkonštatovaťneúčelnosť
nákladov vynaložených na právne zastúpenie, a teda ich nepriznanie účastníkovi, ktorý by inak na ich
náhradu mal právo. Vedľajší účastník by svoju úlohu, spočívajúcu v pomoci žalovaným v postavení
spotrebiteľa, mohol efektívne splniť aj bez vynaloženia nadbytočných nákladov na právne zastupovanie

v každej skutkovo a právne takmer totožnej veci. Požiadavke rozumnosti by zodpovedal napríklad taký
jeho postup, ktorým by si vyžiadal právnu službu len na vyhotovenie námietky premlčania, ktorú by
potom sám, či už v postavení vedľajšieho účastníka alebo zástupcu, použil v súdnom konaní vo všetkých
porovnateľných veciach. K záveru o potrebe skúmania účelnosti trov, ktoré pozostávajú z trov právnehozastúpenia vedľajšieho účastníka dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v uznesení sp.zn. 7 MCdo
15/2014 z 24.03.2015.

28. Ako je uvedené vyššie, pri rozhodovaní o náhrade trov konania musí súd vždy posúdiť aj účelnosť
vzniknutých trov, pričom na tejto skutočnosti nič nemení právo účastníka, resp. vedľajšieho účastníka
dať sa v konaní zastúpiť advokátom. V opačnom prípade vzniká legitímna pochybnosť o tom, či právo
dať sa zastúpiť nie je iba zneužitím tohto práva, ktorého cieľom je získanie peňažného plnenia, v
podobe priznaných trov právneho zastúpenia, a to aj s ohľadom na okolnosti, ktoré sú uvedené vyššie.

Ako vyplýva z tohto odôvodnenia, súd považuje trovy právneho zastúpenia Občianskeho združenia
Všeobecnáochranaprávspotrebiteľov(vedľajšiehoúčastníkavkonanído30.06.2016)vprejednávanom
prípade za neúčelné, a preto mu nárok na ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia a to
na Okresnom súde Trenčín. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. O odvolaní bude rozhodovať Krajský súd v
Trenčíne. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V odvolaní sa
popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa
odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len

do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie,
ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vyššie uvedenú vadu, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej.