Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 23, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/290/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714216067
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5714216067.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Františka Dulačku, v právnej veci žalobcu :
MestoKremnica,IČO:00320781,Štefánikovonámestie1/1,96701Kremnica,právnezastúpený:JUDr.
Anton Vaský, advokát, B. K. XX/X, XXX,XX S., proti žalovanému : Vojenské lesy a majetky SR, š.p.,
IČO: 31 577 920, Lesnícka 23, 962 63 Pliešovce, právne zastúpený: JUDr. Miloš Barbuš, advokát, B.
XX, P.O. O. XXX, XXX XX O., v konaní o vydanie nehnuteľností, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Martin č. k. 21C/208/2014 - 1544 zo dňa 19. mája 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh žalobcu, aby mu žalovaný vydal pozemky, ktoré sa
nachádzajú v obci W., katastrálne územie W. a na Okresnom úrade v Turčianskych Tepliciach sú
zapísané na LV č. XXX ako parcely registra „C“ č. 1416, 1417, 1419, 1420, 1421, 1423, 1424, 1426, 1427
a ako parcela registra „E“ č. 8980/2 zamietol (výrok I.). Rozhodnutie o trovách konania a o trovách štátu
nechal na samostatné rozhodovanie (výrok II.). Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru,

ženebolasplnenájednazoštyrochpodmienok,ktorúvyžadovaloust.§16ods.1a2Zákonač.138/1991
Zb. o majetku obcí, v znení jeho novely vykonanej zákonom č. 147/1995 Z. z. na prechod vlastníckeho
práva zo štátu na obec, a to že k prechodu mohlo dôjsť iba v prípade pozemkov nachádzajúcich sa
vo vojenských obvodoch. Strany sporu vo svojich vyjadreniach a stanoviskách pred okresným súdom
skutočnosť, že ide o pozemky vo vojenských obvodoch netvrdili, naopak samotný žalobca v stanovisku
zo dňa 16.02.2016 (č. l. 1369) tvrdil, že v lokalite, kde sa nachádzajú sporné nehnuteľnosti sa nikdy
nenachádzal žiaden vojenský obvod. Posudzovanie splnenia ďalších podmienok vyžadovaných pre

prechod majetku štátu do majetku mesta považoval potom okresný súd za bezvýznamné, pretože tieto
podmienky musia byť splnené kumulatívne, t.j. všetky naraz. Vykonanie dokazovania, pokiaľ sa žalobca
domáhal vyžiadania odborného stanoviska od Úradu geodézie, kartografie a katastra v Bratislave,
ktorým malo byť preukázané, že v minulosti sporné pozemky patrili Mestu Kremnica nenariadil. Uvedený
dôkaz sa netýkal skutočnosti, ktorá bola pre jeho rozhodnutie zásadná. Žalobca tvrdil, že sporné
nehnuteľnosti nadobudol na základe ust. § 16 Zákona č. 138/1991 Z. z., v znení jeho novely, a to
zákona č. 245/1994 Z. z. účinnej od 01.11.1994. Namietal, že pokiaľ okresný súd pri rozhodovaní

aplikoval ust. § 16 citovaného zákona v znení jeho novely č. 147/1995 Z. z. účinnej od 20.07.1995
závažným spôsobom porušil zákaz spätnej retroaktivity právnych noriem. Okresný súd v súvislosti s
týmitotvrdeniamipoukázalnazáveryNálezuÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.PLÚS3/2000
zo dňa 24.04.2001, v zmysle ktorých zákonodarca môže v odôvodnených prípadoch uplatniť aj spätnúúčinnosť právnej úpravy na už existujúce právne vzťahy. V prípade zákona č. 138/1991 pri schvaľovaní
pôvodného znenia ust. § 16 podľa zákona č. 245/1994 Z. z. si zákonodarca neuvedomil všetky dôsledky,
ktoré táto právna úprava prinesie. Na základe krátkych skúseností z uplatňovania tejto novely reštitučné

nároky upravil precíznejšie a jasnejšie, a to nasledujúcou novelou zákonom č. 147/1995 Z. z.. Podľa
tejto novely, právo na vrátenie majetku pôvodnému vlastníkovi sa vzťahuje len na pozemky, ktoré sa
nachádzajú vo vojenských obvodoch a prešli z vlastníctva Československej federatívnej republiky do
vlastníctva Slovenskej republiky dňa 01.01.1993 na základe Ústavného zákona č. 541/1992 Zb. o delení
majetku Českej a Slovenskej federatívnej republiky, čo však nie je prípad súdenej veci. Ďalej okresný

súd poukázal na Nález Ústavného súdu SR, ktorý bol v zbierke Zákonov zverejnený pod č. 130/1996 Z.
z., v ktorom sa konštatovalo, že nové znenie § 16 ods. 1 a 2 Zákona o majetku obcí v znení jeho novely
č. 147/1995 Z. z. nie je protiústavné, čo zároveň znamenalo, že protiústavné nie je ani jeho retroaktívne
pôsobenie. Tento právny názor bol povinný okresný súd akceptovať. Na základe týchto skutočností preto
žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o trovách štátu a trovách konania strán sporu ponechal v
zmysle § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku na rozhodnutie na čas po skončení veci.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, navrhol rozsudok
okresnéhosúduzmeniťtak,žejehonávrhubudevcelomrozsahuvyhovenéazároveňmubudepriznaný
nárok na náhradu trov konania. Namietal nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom s tým,
že jeho rozhodnutie má aj znaky svojvoľnosti. Uviedol, že konajúci sudca si osvojil celú konštrukciu a

argumentáciu žalovaného, a to, že zákon č. 147/1995 Z. z. spôsobil, že reštitúcia majetku obcí vo vzťahu
k rezortu obrany sa týka iba pozemkov vo vojenských obvodoch, a teda sa netýka pozemkov, ktoré sú
predmetom sporu, nakoľko tieto sa nenachádzajú vo vojenskom obvode. Tiež prijal názor žalovaného
o retroaktívnom pôsobení zákona č. 147/1995 Z. z. vo vzťahu ku zákonu č. 245/1994 Z. z., ktorým bolo
fakticky negované nadobudnutie vlastníctva obcami podľa § 16 zákona č. 245/1994, pokiaľ sa jednalo o

pozemky, ktoré sa nenachádzali vo vojenskom obvode. Poukázal na to, že v Náleze Ústavného súdu SR
z 02.04.1996, ktorý bol uverejnený v Zbierke Zákonov SR pod č. 130/1996 nie je žiadne konštatovanie,
na ktoré sa odvoláva vo svojom rozhodnutí okresný súd, a to, že ust. § 16 ods. 1 a 2 Zákona č. 147/1995
Z. z. boli podrobené a úspešne prešli testom ústavnosti a ich protiústavnosť konštatovaná nebola.
Naopak v uvedenom náleze nie je žiadna zmienka o ustanoveniach § 16 ods. 1 a 2 Zákona č. 147/1995

Z. z. a ani sa tu nerieši spätná účinnosť týchto ustanovení, ani dopad spätného pôsobenia na vlastníctvo
k pozemkom nachádzajúcim sa mimo vojenských obvodov, ktoré obce nadobudli ex lege podľa zákona
č. 245/1994 Z. z. dňom 01.11.1994. Žalobca ďalej poukazoval na okolnosti, ktoré viedli skupinu 34
poslancov NRSR podať návrh o nesúlade zákona č. 147/1995 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky.
Tento sa vôbec nezaoberal aspektom spätného pôsobenia tohto zákona, ale bol zameraný výlučne na

uloženú zákonnú povinnosť obciam uzatvoriť zámenné zmluvy so štátom a osobitnú dočasnú úpravu
užívacích vzťahov v období, kým zámenné zmluvy nie sú uzavreté, pričom snahou bolo konkrétne
riešenie záverov v oblasti vojenského výcvikového priestoru Javorina na úkor jestvujúcich vlastníckych
vzťahov obcí. Skutočnosť, že išlo o riešenie špecifickej situácie v tomto výcvikovom priestore priznal aj
na pojednávaní pred plénom Ústavného súdu konanom dňa 02.04.1996 zástupca NR SR JUDr. X. D.

a zástupca Ministerstva obrany SR plk. JUDr. X. B.. Ústavný súd posudzoval ústavnosť § 16 ods. 1 a
2 Zákona č. 147/1995 Z. z. len v kontexte návrhu skupiny poslancov, t.j. pokiaľ súvisela a dotýkala sa
povinnosti obcí uzatvoriť zámenné zmluvy so štátom a osobitnej dočasnej úpravy užívacích vzťahov v
období,kýmzámennézmluvyniesúuzavreté.Žalobcanamietal,žeokresnýsúdspätnúúčinnosťzákona
č.147/1995Z.z.interpretovaljednostranneaúčelovo,plnevintenciáchtvrdenížalovaného.Neprihliadal

na to, že zákon č. 245/1994 Z. z. upravoval reštitúciu pozemkov nachádzajúcich sa vo vojenských
obvodoch aj pozemkov mimo vojenských obvodov, v podstate tieto dve kategórie nerozlišoval. Zákon
č. 147/1995 Z. z. upravoval už len reštitúciu pozemkov vo vojenských obvodoch, čo bolo vlastne aj
deklarovaným účelom tohto zákona. Okresný súd sa nezaoberal jeho námietkami, že takéto chápanie
spätnej účinnosti právneho predpisu je nesprávne, k nadobudnutiu vlastníctva žalobcu ako obce k

spornýmnehnuteľnostiamdošloexlegedňom01.1.1994totovlastníctvonáslednezákonomč.147/1995
Z. z. nemohlo byť obciam odňaté. Išlo by v tom prípade o zásah do legálne nadobudnutého práva,
ktoré patrí medzi základné práva a takéto odňatie by bolo v rozpore s článkom 20 ods. 4 Ústavy SR.
Žalobca považoval za nadbytočné, že okresný súd poukázal na nespornosť tvrdení strán sporu o tom,
že predmetné nehnuteľnosti sa nenachádzajú vo vojenskom obvode. Túto skutočnosť považoval za

objektívny fakt, zistiteľný z verejne dostupných zdrojov. Považoval za dôležité rozlišovať, že v správe
rezortu obrany a jeho organizačných zložiek sú ako vlastníctvo SR nielen pozemky vo vojenských
obvodoch, ale aj množstvo pozemkov mimo vojenských obvodov. Čo je aj prípad „Rovnej hory“, ktorá
ako normálny hospodársky les bez akýchkoľvek vojenských objektov prešla do správy rezortu obranyod 01.01.1955. Po roku 1990 sa mestá a obce domáhali vrátenia aj týchto častí svojho historického
pozemkového majetku, ktoré boli ako štátne vlastníctvo v správe rezortu obrany, ale nenachádzali sa vo
vojenských obvodoch a už neslúžili potrebám obranyschopnosti krajiny. Rezortu obrany ako gestorovi

zákona č. 147/1995 Z. z. sa jednalo predovšetkým o riešenie špecifického problému vo výcvikovom
priestore Javorina, keď vzhľadom na nevysporiadanie vlastníckych vzťahov k majetku niektorých obcí
v totalitnej minulosti, sa na základe predchádzajúcej právnej úpravy zákona č. 245/1994 Z. z. tieto
pozemky od 01.11.1994 dostali do vlastníctva obcí. Rezort obrany preto obhajoval práve zákon č.
147/1995, ktorý by riešil túto špecifickú situáciu týkajúcu sa výlučne vojenských obvodov, nevidel v

ňom žiadny rozpor s ústavou a návrh skupiny poslancov žiadal zamietnuť. Žalobca nespochybňoval,
že reštitúcia pozemkov vo vojenských obvodoch, ktoré boli do 31.12.1949 vo vlastníctve obcí mala
byť už v zákone č. 245/1994 Z. z. riešená iným spôsobom ako reštitúcia pozemkov nachádzajúcich
sa mimo vojenských obvodov. U pozemkov vo vojenských obvodov sa ex lege predpokladá, že sú
nevyhnutné pre potreby obranyschopnosti krajiny, pri pozemkoch mimo vojenských obvodov je vždy
potrebné individuálne posúdenie, nakoľko je tento pozemok potrebný pre plnenie úloh obrany krajiny.

Takýto postoj je vyjadrený aj v zákone č. 281/1997 Z. z. o vojenských obvodoch, ktorého § 5 ods. 1
uvádza, že nehnuteľnosti a práva k nim a právo k vodám na území vojenského obvodu, môžu byť iba vo
vlastníctve štátu. Napriek tomu, že žalovaný kritizuje a napáda ústavnosť zákona č. 245/1994 Z. z., nikdy
ním nebol napadnutý na ústavnom súde, žalovaný sa voči žalobcovi nedomáhal navrátenia pozemkov,
ktoré mu boli na základe tohto zákona vydané, čo vyplýva z protokolu z 31.01.1995, podľa ktorého

išlo o pozemky o výmere 114 ha v katastrálnom území P. B., ktoré sú súčasťou Rovnej hory a ktoré
aj žalobca nerušene užíva. Ostatné dve časti Rovnej hory v katastrálnom území Z. B. a W. žalobcovi
neboli žalovaným vydané, avšak nie preto, že by boli nevyhnutne potrebné pre obranu krajiny, ale pre
formálno-právne dôvody, teda že žalobca nepreukázal svoje vlastníctvo ku dňu 31.12.1949.

3. Podaním zo dňa 08.07.2016 žalobca doplnil ďalší odvolací dôvod, a to, že postupom súdu mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Okresný súd mu nevytvoril dostatočný priestor, aby sa mohol
oboznámiť s prílohami k podaniu právneho zástupcu žalovaného zo dňa 18.05.2016, ktoré tento doručil
na súd krátkou cestou priamo na pojednávaní okresného súdu dňa 19.05.2016 a následne k týmto
zaujať kvalifikované stanovisko, keďže išlo o obrovský rozsah príloh cca 50 strán. Tiež namietal, že

sudca prejednávajúci vec bez toho, aby nastali podstatné zmeny v skutkovom a právnom stave, bez
riadnej argumentácie, bez dostatočného odôvodnenia zmenil svoj právny názor oproti predchádzajúcim
rozhodnutiam. Nečakane pristúpil dňa 19.05.2016 k vyhláseniu rozsudku a žalobca tak nebol pripravený
na prednesenie záverečnej reči.

4. Následným podaním zo dňa 09.07.2016 žalobca odvolanie doplnil o písomnú komunikáciu medzi
ním a žalovaným, ako aj ním a Ministerstvom obrany SR vo veci žiadosti Mesta Kremnica o fyzické
odovzdanie pozemku v obci W., katastrálne územie W., parc. č. EKN 8973, zapísaný na LV č. XXX.
Doložením tejto dokumentácie sa snažili poukázať na skutočnosť, že žalovaný sa považuje za subjekt,
ktorý je povolaný hodnotiť a meritórne rozhodovať o tom, čo je zákonné.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Zdôraznil, že zákonom č. 147/1995 Z.z. došlo len k spresneniu majetku (nachádzajúcemu sa
vo vojenských obvodoch), ku ktorému prešlo vlastnícke právo na oprávnené osoby, inak by uvedená
novela zákona o majetku obcí nemala žiaden zmysel. V tejto súvislosti poukázal na znenie dôvodovej

správy návrhu zákona č. 147/1995 Z. z., z ktorej je zrejmé, že predchádzajúca právna úprava obsiahnutá
v zákone č. 245/1994 Z. z. (na základe ktorého podľa vyjadrenia žalobcu malo prejsť vlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam na jeho osobu) mala vážne obsahové nedostatky, ktoré narúšali celú
koncepciu zákona o majetku obcí. K tvrdeniam žalobcu o tom, že retroaktivita je v zásade neprípustná a
nie je možné retroaktívnymi účinkami napríklad odňať vlastnícke právo, poukázal na Nález Ústavného

súdu SR sp. zn. PL.ÚS 3/2000 zo dňa 24.04.2001, v zmysle ktorého môže vo výnimočných prípadoch
zákonodarca použiť retroaktívnu úpravu na už existujúce právne vzťahy. Ďalej citoval Nález Ústavného
súdu SR sp. zn. PL.ÚS 38/99, v zmysle ktorého považoval za nesporné, že retroaktivita právnych
predpisov je prípustná.

6. K odvolacej námietke žalobcu o nesprávnom výklade Nálezu Ústavného súdu SR, ktorým došlo k
vysloveniu nesúladu ust. § 16 ods. 3 a 4 Zákona č. 147/1995 Z. z. s ústavou žalovaný poukázal na
článok 125 ods. 6 Ústavy SR, z ktorého vyplýva, že nielen výrok rozhodnutia Ústavného súdu má
záväzný charakter, ale rozhodnutie ako celok má všeobecne záväzný charakter. Na uvedenom záverenič nemení skutočnosť, že v zbierke zákonov sa uverejňuje „iba“ výroková časť nálezov, a to v zmysle
§ 27 Spravovacieho a rokovacieho poriadku ÚS SR. Žalovaný tiež nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že
Ústavný súd neposudzoval retroaktivitu zákona č. 147/1995 Z. z.. Už v poslaneckom návrhu v konaní

o súlade zákona č. 147/1995 Z. z. s ústavou si poslanci uvedomovali, že prijatím tohto zákona dôjde
k odňatiu, resp. vyvlastneniu tých pozemkov, ktoré obce a mestá nadobudli na základe § 16 zákona
o majetku obcí v znení zákona č. 245/1994 Z. z.. Namietali tak celý zákon č. 147/1995 Z. z., ten bol
však zrušený Nálezom Ústavného súdu SR iba v časti ustanovení § 16 ods. 3 a 4 a § 17, ktoré sa týkali
uloženia povinnosti obciam uzatvárať zámenné zmluvy. Ústavný súd sa však zaoberal aj § 16 ods. 1 a

2 a v odôvodnení svojho nálezu zaujal stanovisko, že vo vzťahu k ním nemožno vysloviť ich nesúlad
s ústavou, ako to požadovali poslanci. Práve naopak tieto ustanovenia v porovnaní s predchádzajúcou
právnou úpravou sú precíznejšie a jasnejšie upravujú jednotlivé stránky vlastníctva obcí k majetku
upravenému v § 16 ods. 2 Zákona č. 147/1995 Z. z..

7. K námietke žalobcu o odňatí možnosti konania pred súdom uviedol, že predmetné podania súviseli s

preukazovaním vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam v roku 1949. Netýkali sa právnej argumentácie
výkladunovelyzákonaomajetkuobcíč.147/1995Z.z..Právnyzástupcažalobcunazačiatkuuvedeného
pojednávania súhlasil s tým, aby sa konalo aj napriek tomu, že mu na ňom boli doručené podania
žalovaného. Okrem toho súd prvej inštancie pred rozhodnutím vo veci samej oboznámil strany sporu
s obsahom podaní, ktoré boli právnemu zástupcovi žalobcu pred pojednávaním doručené. Žalovaný

vyslovil názor, že právny zástupca žalobcu potom ako ich súd prvej inštancie oboznámil so svojim
právnym názorom žiadal o odročenie pojednávania, z dôvodu snahy oddialiť meritórne rozhodnutie vo
veci.

8. Žalobca v podaní, ktorým reagoval na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu (tzv. replike) zotrval na

tvrdeniach uvádzaných v odvolaní. K vyjadreniu žalovaného o nedôvodnosti jeho námietky týkajúcej sa
odňatia možnosti konať pred súdom uviedol, že podanie žalovaného zo dňa 16.05.2016 bolo rozčlenené
do 8-mich samostatných tematických celkov, kde sa jeden z nich týka aj priamo právneho posúdenia
veci a možnosti aplikácie zákona č. 147/1995 Z. z.. K týmto tvrdeniam sa však pre postup okresného
súdu nemohol dostatočne vyjadriť. Ďalej poukázal na skutočnosť, že žalovaný sa vôbec nevyjadroval k

jeho tvrdeniam o vydaní časti nehnuteľností, ktoré mali obdobný charakter ako sporné pozemky a ktoré
mu žalovaný dobrovoľne vydal.

9. Žalovaný vo svojom podaní, ktorým reagoval na repliku žalobcu (tzv. duplike) opätovne zdôraznil, že
zákonom č. 147/1995 Z. z. nemohlo dôjsť k odňatiu vlastníctva obci k pozemkom nadobudnutých na

základe zákona č. 245/1994 Z. z.. V tejto súvislosti odkázal na skutočnosti, ktoré uvádzal vo vyjadrení
k odvolaniu žalobcu. Poukazujúc na obsah zápisnice z pojednávania pred okresným súdom zo dňa
19.05.2016 považoval za zrejmé, že právny zástupca žalobcu bol dostatočne oboznámený s obsahom
jeho vyjadrenia zo dňa 16.05.2016 s tým, že súhlasil aby sa vo veci ďalej pojednávalo.

10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný
odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil.

11. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Ten v dostatočnom rozsahu
zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie
odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne,
pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa v odvolacom konaní

obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

12. Primárna odvolacia námietka žalobcu smerovala k tomu, že retroaktivita zákona č. 147/1995 Z.
z. sa vzťahuje iba na pozemky vo vojenských obvodoch. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na
zmeny vo vlastníckych a užívacích vzťahoch, ktoré si vyžiadala zmenená politicko-sociálna situácia

po roku 1989, výsledkom ktorej bolo aj prijatie zákon SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Jeho
účelom bolo ustanoviť, ktoré z vecí z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí a
upraviť majetkové postavenie a hospodárenie obcí s ich majetkom (§ 1 ods. 1 citovaného zákona).
Tento zákon nadobudol účinnosť dňom 01.05.1991 a zaraďuje sa medzi tzv. reštitučné zákony. Akokaždý reštitučný zákon upravuje podmienky obnovenia vlastníckeho práva, rešpektujúc pritom nielen
právo oprávnených osôb, ale i vlastnícke právo povinných osôb, chránené článkom 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Ani reštitučné zákony nemôžu svojou úpravou presahovať ústavou ustanovené

medze, ktoré sa s určitým cieľom upravujú a v rámci ktorých sa môže pohybovať zákonom určený rozsah
a spôsob postupu štátnych orgánov.

13. Pôvodné znenie Zákona č. 138/1991 Zb. v § 2 pozitívne vymedzovalo majetok, ktorý prechádza
do vlastníctva obcí. Do vlastníctva obce prešli z majetku SR veci (okrem hnuteľných patriacich orgánu

miestnej štátnej správy), ku ktorým patrilo právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých
sa nachádzali. Jeho novelou zákonom č. 306/1992 Zb. bol upravený prechod do vlastníctva obce aj
poľnohospodárskej a nepoľnohospodárskej pôdy ( t.j. aj pôdy lesnej), ktorá bola vo vlastníctve obcí k
31. decembru 1949 a pokiaľ sa nachádzala ku účinnosti tohto zákona v majetku Slovenskej republiky (§
15a ods. 1 Zákona o majetku obcí v znení Novely č. 306/1992 Zb.). Ďalšou novelou a to zákonom č.
245/1995 Z. z. sa upravili ďalšie podmienky úpravy vlastníckych vzťahov štátu a obcí, ktoré boli v období

od 25.06.1992 do 01.01.1993 majetkom ČSFR a podľa dovtedajšej právnej úpravy ich nebolo možné
previesť z majetku SR do vlastníctva obcí. Podľa § 16 zákona o majetku obcí v znení novely č. 245/1994
Z. z. ustanovenia tohto zákona o prechode vlastníctva na obce sa s účinnosťou od 01.11.1994 použijú aj
vovzťahuktomumajetku,ktoréhovlastníkomsaSlovenskárepublikastalavobdobíodúčinnostizákona
do 02.01.1993. Týmto zákonom sa tak reflektovalo na skutočnosť, že vznikla samostatná Slovenská

republika, na ktorú na základe ústavných zákonov o rozdelení ČSFR a vzniku SR prešlo vlastníctvo časti
bývalého „federálneho“ majetku. Následne, zákonom č. 147/1995 Z. z. bol dovtedajší § 16 zákona o
majetku obcí v znení predchádzajúcej novely zákona č. 245/2015 Z.z. zmenený tak, že podľa § 16 ods.
1 vlastníctvom obcí, počnúc 01.11.1994, je aj majetok podľa ods. 2, ktorého vlastníkom sa Slovenská
republikastala01.01.1993podľaosobitnéhopredpisu(poznámkapodčiarokkodkazu34ÚstavnýZákon

č. 541/1992 Zb. o delení majetku ČSFR medzi ČR a SR a jeho prechode na ČR a SR, Ústavný Zákon
č. 542/1992 Zb. o zániku ČSFR). Podľa odseku 2 tohto zákonného ustanovenia majetkom, na ktorý sa
vzťahuje odsek 1, sú pozemky vo vojenských obvodoch, ktoré boli vo vlastníctve obcí k 31. decembru
1949 a boli vo vlastníctve Slovenskej republiky k 31. októbru 1994.

14. V súdenej veci vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného okresným súdom bolo ustálené, že
spornénehnuteľnostiprešlidovlastníctvaSlovenskejrepublikynazákladeÚstavnýchzákonovpozániku
ČSFR a delení majetku ČSFR z majetku, ktorý bol dovtedy vedený vo vlastníctve ČSFR. Tiež bolo
nepochybné, že ide o pozemky, ktoré sa nenachádzajú vo vojenskom obvode. V prípade doslovného
výkladu ust. § 16 Zákona o majetku obcí v znení novely č. 245/1994 Z. z. (účinnej od 01.11.1994) by

bolo možné dospieť k záveru, že reštitúcia podľa tohto zákona sa vzťahuje na majetok vo vlastníctve
Slovenskej republiky, ktorým sa táto stala pred účinnosťou pôvodného zákona o majetku obcí, t.j. pred
01.05.1991 a zároveň aj v období od účinnosti tohto zákona do 2. januára 1993. V tomto prípade
by však naďalej platilo ust. § 3 písm. a/ Zákona o majetku obcí podľa ktorého majetok, ktorý môže
byť výlučne vo vlastníctve štátu, sa vlastníctvom obcí nestáva. Takýmto majetkom podľa čl. 10 Ústavy

ČSFR, na ktorý odkazuje poznámka 12 k tomuto ustanoveniu, je aj základný lesný pôdny fond. Uvedená
novela zákona nešpecifikovala, ktorý konkrétny „federálny“ majetok, ktorý prešiel do vlastníctva SR sa
stáva vlastníctvom obce. Dôraz však kládla na potreby obrany štátu a ukladala povinnosti oprávneným
osobám a obci, ktorá takýto majetok nadobudla, udržiavať a užívať majetok tak, aby boli splnené
podmienky nevyhnutné pre potreby obrany štátu.

15. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 147/1995 Z. z. dôvodom pre prípravu tohto zákona,
bola skutočnosť, že predchádzajúci zákon č. 245/1994 Z. z. mal vážne legislatívne chyby, ktoré
nezodpovedali ex lege dôvodovej správe k tomuto zákonu. Tento zákon nadobudol účinnosť dňa
20.07.1995, avšak retroaktívne upravil vlastníctvo obcí k 1. novembru 1994 tak, že na obce prešiel aj

majetok, ktorého vlastníkom sa stala Slovenská republika na základe Ústavných zákonov o rozdelení
ČSFR k 1. januáru 1993, pričom konkretizoval tento majetok ako pozemky vo vojenských obvodoch,
ktoré boli vo vlastníctve obcí k 31. decembru 1949 a vo vlastníctve Slovenskej republiky k 31. októbru
1994. Vychádzajúc zo znenia týchto dvoch noviel zákona o majetku obcí je zrejmé, že neskoršia
novela č. 147/1995 Z. z. upravuje nadobudnutie vlastníctva už raz upravené zákonom č. 245/1994

Z. z., pretože obidva zákony sa vzťahujú na rovnaké časové obdobie. Vzhľadom na obsah dôvodovej
správy, ktorá charakterizuje zmysel tejto právnej normy krajský súd vychádzal z tzv. teleologického
výkladu a riadil sa jej zmyslom a cieľom, ktorý sledovala. Tento právny predpis sa snažil odstrániť
nedôslednosť a nepresnosť predchádzajúceho predpisu, ktorý dostatočne dôsledne nerešpektovalmoment nadobudnutia vlastníckeho práva Slovenskej republiky podľa osobitných predpisov, neurčoval
splneniepodmienkyvlastníctvaSlovenskejrepublikyk01.11.1994,neurčovaltaxatívne,naktorýmajetok
sa tento prechod ex lege na obce vzťahuje.

16. Žalobca zdôrazňoval nemožnosť retroaktívneho spôsobenia Zákona č. 147/1995 na právne vzťahy,
ktoré boli upravené v zmysle predchádzajúcej novely zákona o vlastníctve obcí zákonom č. 245/1994 Z.
z., na základe ktorej sa zo zákona stal vlastníkom sporných nehnuteľností. Žalobcovi možno prisvedčiť,
že v ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zákaz retroaktivity, avšak výslovne iba pre oblasť

trestnéhoprávahmotného,neplatívšeobecneprecelýprávnyporiadok.Zákazretroaktivityjevšeobecne
adresovaný zákonodarcovi. Súd je povinný vychádzať pri rozhodovaní zo zákona a tento aplikovať.
Môže ak má za to, že určitý právny predpis je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky prerušiť konanie
a podať návrh na preskúmanie súladnosti takéhoto právneho predpisu s Ústavou priamo Ústavný súd
SR. V súdenej veci však súlad ust. § 16 ods. 1 a 2 zákona o majetku obcí v znení zákona č. 147/1995
Z. z. bol už takémuto prieskumu ústavnosti podrobený a Ústavný súd Slovenskej republiky vydal Nález

sp. zn. PL. ÚS 30/95 z 2. apríla 1996 zverejnený v Zbierke Zákonov Slovenskej republiky, čiastka 47,
pod č. 130/1996.

17. V tomto Náleze rozhodol, že „1. ustanovenia § 16 ods. 3 a 4 prvá veta a § 17 Zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 147/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Zákon Slovenskej Národnej rady č.

138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, nie sú v súlade s č. 12 ods. 1, č. 13 ods. 4
a č. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 2. Vo zvyšnej časti sa návrhu nevyhovuje.“. Z odôvodnenia
Nálezu vyplýva, že Ústavnému súdu bol predložený návrh skupiny 34-och poslancov NR SR predmetom
ktorého bola požiadavka vyslovenia nesúladu Zákona NR SR č. 147/1995 Z. z. s Ústavu SR. V návrhu
poslanci namietali, že zákon nespĺňa ústavné požiadavky vyvlastňovacieho zákona, na ktorý odkazuje

čl. 20 ods. 4 Ústavy a § 128 Občianskeho zákonníka a v rozpore so všeobecne uznávanou požiadavkou
generality sa vzťahuje na určité vopred známe jednotlivé pozemky. Ďalej uviedli, že zákon nerešpektuje
najmä požiadavku právnej istoty, dôvery v právo a možnosť spoliehať sa na to, že štát poskytne fyzickým
a právnickým osobám efektívnu ochranu ich práv v súlade s platnou právnou úpravou, že im nebude
brániť v realizácii oprávnených subjektívnych práv. Ústavný súd sa následne zaoberal súladnosťou

celého § 16 Zákona č. 147/1995 Z. z. s Ústavou SR a v závere odôvodnenia svojho Nálezu konštatoval,
§ 16 ods. 1 a 2, že vo vzťahu k § 16 ods. 1 a 2 nemožno vysloviť nesúlad s Ústavou SR. Práve naopak,
tieto ustanovenia v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou sú precíznejšie a jasnejšie upravujú
jednotlivé stránky (subjekt, objekt, predmet, deň vzniku a obsahové vymedzenie) vlastníctva obcí k
majetku upravenému v § 16 ods. 2 Zákona č. 147/1995 Z. z.. Odvolací súd vychádzajúc z týchto záverov

Ústavného súdu tak vykladal ustanovenia zákona o majetku obcí v znení zákona č. 147/1995 Z. z.,
v zmysle uvedeného Nálezu Ústavného súdu a uzavrel, že právne posúdenie veci okresným súdom
je správne. Na základe tejto skutočnosti je potom správne jeho rozhodnutie, ktorým bol žalobný návrh
zamietnutý.

18. Odvolateľ ako ďalšiu odvolaciu námietku uvádzal odňatie možnosti konania pred súdom postupom
okresného súdu. Túto námietku nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú. Právny zástupca žalobcu
na pojednávaní pred okresným súdom dňa 19.05.2016 v jeho úvode uviedol, že podanie žalovaného
zo dňa 16.05.2015 mu bolo doručené pred týmto pojednávaním, že sa s jeho obsahom oboznámil
a nežiadal pojednávanie odročiť. Pokiaľ ide o podanie z 18.05.2016, jeho súčasťou boli rozsiahle

prílohy,ktorévšakbolitvorenépozemnoknižnýmivložkamizaoberajúcimisaskutočnosťamiovlastníctve
sporných nehnuteľností. Išlo o skutočnosti, na ktorých nebolo rozhodnutie okresného súdu postavené.
Naviac, prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Žalobca mohol v podanom odvolaní tvrdiť
a označiť tú z predložených príloh, ktorá mohla mať význam pre právne alebo skutkové závery súdu
prvej inštancie a ku ktorým mu nebola daná možnosť vyjadriť sa, no neurobil tak. Je nepochybné, že

týmto postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takému zásahu do procesných práv žalobcu, ktoré by
bolo možné hodnotiť ako odňatie možnosť konania pred súdom. Rovnako za takýto postup nemožno
považovať skutočnosť, že na pojednávaní konanom dňa 19.05.2016 okresný súd vyhlásil rozhodnutie
vo veci. Vzhľadom na dĺžku a priebeh konania neboli na tomto pojednávaní uvádzané žiadne nové
okolnosti, ktoré by odôvodňovali nutnosť osobitnej prípravy právnych zástupcov na záverečný prednes.

Žalobca v podanom odvolaní neuvádzal žiadne skutočnosti, ktoré by nemohol uviesť v konaní pred
súdomprvejinštancieprávezdôvoduvyhláseniarozhodnutianapojednávaníkonanomdňa19.05.2016.
Argumentáciu uvádzanú v podanom odvolaní použil aj v konaní pred súdom prvej inštancie a s toutoargumentáciou sa okresný súd v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dôsledne vysporiadal.
Krajský súd tak nepovažoval za opodstatnenú ani túto odvolaciu námietku žalobcu.

19. O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
a § 453 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom a dovolacom konaní
v celom rozsahu úspešný, preto mu prináleží nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý v
konaní úspech nemal.

20. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)