Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/600/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111202326
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111202326.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: D. Y., H. T. W. XX, H., zast. advokátom JUDr.
Rastislavom Bajánkom, Vajnorská 1, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru a náhradu funkčného platu, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I,
č. k. 25C 13/2011 - 176 zo dňa 24. septembra 2012 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach a v časti trov konania z r u š u j e
a vec sa v tomto rozsahu v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru
daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 24. 9. 2010 č. 13581/2010/32/76 je
neplatná a štátnozamestnanecký pomer s odporcom naďalej trvá. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi titulom náhrady funkčného platu sumu 7.109,70 eur a nahradiť mu trovy konania v sume
773,73 eur titulom trov právneho zastúpenia navrhovateľa k rukám právneho zástupcu navrhovateľa
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamietol. Súd prvého
stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že služobnou zmluvou uzavretou dňa 30. 6. 2010 založil odporca
s navrhovateľom počnúc dňom 1. 7. 2010 štátnozamestnanecký pomer v stálej štátnej službe vo
funkcii hlavný radca, v odbore štátnej služby 2.06 Justícia, v organizačnom útvare redakcia Zbierky

zákonov, sekcie edičných činností, na neurčitý čas, s ustanoveným služobným časom 37,5 týždenne.
Rozhodnutím zo dňa 14. 9. 2010, č. 15253/2010/32/36 ministerka spravodlivosti zrušila ku dňu 30.
11. 2010 štátnozamestnanecké miesto v redakcii Zbierka zákonov sekcie edičných činností, ktoré
zastával navrhovateľ a uložila vedúcemu služobného úradu zabezpečiť vykonanie všetkých úkonov
potrebných pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru s navrhovateľom. Z obsahu výpovede
súd prvého stupňa zistil, že služobný úrad dal navrhovateľovi výpoveď zo štátnozamestnaneckého

pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z. z dôvodu podľa § 47 písm. b/
zákona, keď nemal pre navrhovateľa iné vhodné štátnozamestnanecké miesto. Podľa výpovede
táto bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov dňa 23. 9. 2010. Súd prvého stupňa ďalej
zistil, že podľa zápisnice zo dňa 23. 9. 2010 bolo za účasti vedúceho služobného úradu
I., vymenovaného na zastupovanie riaditeľa osobného úradu a V.. C. Y. ako predsedu odborovej
organizácie prerokované skončenie štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa s odvolávaním sa

na rozhodnutie ministersky spravodlivosti zo dňa 14. 9. 2010. Zo zoznamu štátnozamestnaneckých
miest na ministerstve spravodlivosti ku dňu 24. 9. 2010 súd prvého stupňa zistil, že v sekcii edičných
činností, redakcia Zbierky zákonov bolo vedených celkovo 9 štátnozamestnaneckých miest, z toho
7 miest v siedmej platovej triede, jedno v ôsmej a jedno v deviatej platovej triede. Tento stav sa
zmenil k 31. 12. 2010, keď podľa zoznamu štátnozamestnaneckých miest k uvedenému dátumu
existovalo celkovo 8 štátnozamestnaneckých miest, bez evidencie štátnozamestnaneckého miesta

v ôsmej platovej triede. Zo zoznamu voľných štátnozamestnaneckých miest a miest pri výkone
práce vo verejnom záujme súd prvého stupňa zistil, že ku dňu 24. 9. 2010 odporca evidoval15 voľných miest a to i voľné miesto odborného referenta v sekcii legislatívy, odbor legislatívy
občianskeho a obchodného práva s kvalifikačným predpokladom úplného stredného vzdelania, ktoré
bolo rozhodnutím ministerky spravodlivosti zo dňa 11. 4. 2011 zrušené k 14. 4. 2011. Súd prvého

stupňa námietku odporcu ohľadne nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vyhodnotil za nedôvodnú, keď
mal za to, že navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil za účastníka konania vystupujúceho
na strane odporcu Ministerstvo spravodlivosti SR a v konaní voči tomuto subjektu poveril svojim
zastupovaním i právneho zástupcu. Taktiež mal za to, že pokiaľ v podaní zo dňa 28. 6. 2011, ktorým
odstraňoval vady žalobného petitu navrhovateľ uviedol ako odporcu Slovenskú republiku - Ministerstvo

spravodlivosti SR, išlo o zrejmú nesprávnosť a nezrovnalosť v označení účastníka konania na strane
odporcu. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru
bola uskutočnená v písomnej forme a bola riadne doručená navrhovateľovi dňa 27. 9. 2010 a dôvod
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru bol dostatočne špecifikovaný tak, aby nevznikli pochybnosti
o tom, z akého konkrétneho dôvodu odporca prikročil k rozviazaniu štátnozamestnaneckého pomeru
s navrhovateľom. Súd prvého stupňa nemal za dostatočne preukázanú požiadavku prerokovania

výpovede so zástupcami zamestnancov, t. j. s príslušným odborovým orgánom pôsobiacim u odporcu,
keď mal za to, že žiadosť o prerokovanie výpovede neobsahovala náležitosti kladené podľa § 61 ods. 2
Zák. práce, bola urobená ústne, neformálne, návrh výpovede nebol predsedovi odborovej organizácie
predložený, keďže tento vypracoval služobný úrad až dňa 24. 9. 2010 a v zápisnici z prerokovania
výpovede chýba špecifikácia výpovedného dôvodu a je v nej len poukaz na prerokovanie výpovede

navrhovateľa zo štátnozamestnaneckého pomeru a na rozhodnutie ministerky spravodlivosti zo dňa
14. 9. 2010 bez výpovedného dôvodu. Naviac z obsahu zápisnice nie je ani zrejmé, či si odporca
splnil svoju ponukovú povinnosť v zmysle § 47 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z.. Mal za to, že účinky
splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď podľa
§ 74 Zák. práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného

pomeru alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru obsahujú náležitosti výpovede podľa
§ 61 ods. 2 Zák. práce, t. j., že dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom. Súd prvého stupňa nemal za preukázané splnenie predpokladu riadneho
prerokovania výpovede navrhovateľa zo štátnozamestnaneckého pomeru so zástupkami odborovej
organizácie, ktorá skutočnosť má s poukazom na ust. § 121 ods. 2 zák. č. 400/2009 Z. z. v spojení s §

74 Zák. práce za následok neplatnosť výpovede navrhovateľa. Súd prvého stupňa ďalej vyvodil záver,
že i keby došlo k riadnemu prerokovaniu výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa z
vykonaného dokazovania vyplynul i ďalší dôvod neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
navrhovateľa a to nesplnenie ponukovej povinnosti odporcu podľa § 47 písm. b/ zák. č. 400/2009
Z. z.. Súd prvého stupňa mal za zrejmé, že v sekcii edičních činností, redakcia Zbierky zákonov

skutočne došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta v 8. platovej triede, ktoré jediné zastával
navrhovateľ, kdeže toto miesto nebolo podľa zoznamu štátnozamestnaneckých miest ku dňu 31. 12.
2010 opätovne vytvorené, resp. obnovené. Uviedol, že z hľadiska dodržania ponukovej povinnosti
zamestnávateľa je významné jedine to, či zamestnávateľ disponoval voľnými pracovnými miestami v
okamžiku dania výpovede a z tohoto dôvodu bral za relevantný odporcom predložený zoznam voľných

pracovnýchmiestzostavenýkudňu24.9.2010,ktorýsazhodovalsostavomkudňudoručeniavýpovede
navrhovateľovi, t. j. ku dňu 27. 9. 2010. Súd prvého stupňa sa stotožnil s právnym názorom odporcu,
že jeho ponuková povinnosť bola obmedzená len na vhodné štátnozamestnanecké miesta, ktoré by
bol navrhovateľ schopný zastávať. Podľa názoru súdu prvého stupňa z predmetných voľných miest do
úvahy ako vhodné pre navrhovateľa prichádzalo štátnozamestnanecké miesto v sekcii legislatívy, odbor

legislatívy občianskeho a obchodného práva, vo funkcii odborného referenta v 3. platovej triede, keď z
obsahu pracovnej náplne navrhovateľa a opisu činnosti jeho štátnozamestnaneckého miesta vyplynulo,
že navrhovateľ ako najnáročnejšie činnosti vykonával špecializovanú činnosť v procese vyhlasovania
právneho predpisu v Zbierke zákonov, zabezpečoval spoluprácu so zástupcami predkladateľa právneho
predpisu, kontrolnú činnosť a zodpovedal za súlad autorizovaného textu právneho predpisu s textom

pripraveným na uverejnenie. Uviedol, že podľa požiadaviek odporcu kladených na miesto odborného
referenta, v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva a opisu jeho činností
úlohy v tejto funkcii sa týkali čiastkovej odbornej agendy vo vecne vymedzenej oblasti tvoriacej podklady
pre riadenie, rozhodovanie alebo na kontrolu, na ktorých výkon postačovalo úplne stredoškolské
vzdelanie. Súd prvého stupňa mal za to, že štátnozamestnanecké miesto odborného referenta v sekcii

legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva v čase dania výpovede navrhovateľovi
existovalo, nebolo zrušené a malo byť ako vhodné ponúknuté navrhovateľovi. Poukázal na to, že pokiaľ
odporca skutočne predmetné štátnozamestnanecké miesto nepotreboval, nič mu nebránilo v tom, aby
ho zrušil, neevidoval ako existujúce a voľné štátnozamestnanecké miesto a nevyčkával s jeho zrušenímaž do 14. 4. 2011. Súd prvého stupňa mal za nesporné, že navrhovateľovi patril počnúc od 1. 8. 2010
funkčný plat vo výške 744,50 eur mesačne a rovnako mal za nesporné, že navrhovateľ z dôvodu
ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru obdržal od odporcu odstupné v celkovej výške 1.489,- eur.

Ďalejmalzapreukázané,ženavrhovateľpožiadalodporcu,abyhoďalejzamestnávalaždňa15.4.2011,
vktorýdeňbolaodporcovidoručenážalobanaurčenieneplatnostivýpovedezoštátnozamestnaneckého
pomeru spolu s požiadavkou o náhradu mzdy. Pri výpočte náhrady funkčného platu v období od 15.
4. 2011 do 31. 3. 2012 vychádzal z ust. § 55 v spojení s § 112 zák. č. 400/2009 Z. z. a zistil, že
navrhovateľ mal mesačný príjem vo výške zodpovedajúcej funkčnému platu 744,50 eur, dohodnutý

týždenný pracovný čas v počte 37,5 hodín, čo pri prepočte na kalendárny mesiac predstavuje 150 hodín
týždenne a na jeden pracovný deň predstavuje 7,5 hodín denne. Hodinový zárobok navrhovateľa potom
určil sumou 4,96 eur s tým, že funkčný plat navrhovateľa v jednom pracovnom dni zodpovedal hodnote
37,20 eur. Za obdobie od 15. 4. 2011 do 31. 3. 2012 určil náhradu funkčného platu navrhovateľa v
sume 8.598,70 eur, pričom z tejto sumy odpočítal sumu vyplateného odstupného vo výške 1.489,- eur
a odporcu zaviazal na zaplatenie sumy 7.109,70 eur. Vo zvyšnej časti návrh ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.
Proti časti rozsudku o určenie neplatnosti výpovede a náhrady funkčného platu podal odvolanie
odporca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zmenil a
návrh zamietol, resp. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na to, že
navrhovateľ doručil dňa 27. 1. 2011 na Okresný súd Bratislava I žalobu o určenie neplatnosti skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, v ktorej ako žalovaný subjekt označil „Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, F.“. Uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 9. 6. 2011 bol
navrhovateľ vyzvaný na doplnenie, resp. opravu žaloby v zmysle § 43 ods. 1 O. s. p.. Na túto výzvu
navrhovateľ reagoval podaním zo dňa 28. 6. 2011 a uviedol: „účastníci konania sú označení v tomto
dodatku v súlade s § 79 ods. 1 O. s. p.“ a žalovaný subjekt označil nasledovne: „Slovenská republika -

Ministerstvo spravodlivosti SR, F. nám. XX, H.“. Mal za to, že z výzvy súdu prvého stupňa ako i z podania
navrhovateľa bez pochybností vyplýva, že navrhovateľ pristúpil k oprave žaloby i v časti označenia
odporcu. Poukázal na to, že tento úkon zostal nepovšimnutý a súd prvého stupňa sa ním v priebehu
konania nezaoberal, ale k tomuto objasneniu pristúpil na poslednom pojednávaní až po záverečných
prednesoch účastníkov. Taktiež mal za to, že súd prvého stupňa musel v priebehu konať vedieť, s akým

účastníkom koná, keďže táto okolnosť zásadným spôsobom ovplyvňuje rozhodnutie, či žalovaný subjekt
je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a navrhovateľ nositeľom práva, ktorého sa voči žalovanému
dožaduje. Ďalej poukázal na to, že súd prvého stupňa nemal ustálený okruh účastníkov, o čom svedčia
i jeho označenia žalovaného subjektu, keď v predvolaní na prvé pojednávanie zo dňa 3. 1. 2012, súd
prvého stupňa ako žalovaný subjekt označil Ministerstvo spravodlivosti SR a pri tomto označení zotrval i

v zápisnici z pojednávania. V zápisnici z druhého pojednávania, ktoré sa malo uskutočniť dňa 2. 4. 2012
je už žalovaný účastník označený ako „SR - Ministerstvo spravodlivosti“. V zápisnici z pojednávania
uskutočneného dňa 2. 5. 2012 sa súd prvého stupňa vrátil k označeniu Ministerstvo spravodlivosti
SR a pri tomto zotrval i v uznesení zo dňa 14. 5. 2012. V zápisnici z pojednávania zo dňa 13. 6.
2012 sa súd prvého stupňa vrátil k označeniu žalovaného SR - Ministerstvo spravodlivosti a takto bol

označený žalovaný subjekt i v zápisnici z pojednávania zo dňa 17. 9. 2012 i zo dňa 24. 9. 2012. Bol toho
názoru, že ak súd prvého stupňa nezrovnalosť v označení odporcu nemal vyriešenú v priebehu celého
konania, konanie malo takú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej
poukázal na výpoveď svedka V.. C. Y., ktorý ako predseda odborovej organizácie uviedol, že výpoveď zo
štátnozamestnaneckého pomeru bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov a súd prvého stupňa

napriek tomu dospel k záveru, že nebol splnený predpoklad prerokovania výpovede so zástupcami
zamestnancov podľa § 74 ods. 1 Zák. práce v spojení s § 121 ods. 2 zák. č. 400/2009 Z. z.. Mal za to,
že pokiaľ bol Ing. Y. ústne informovaný o osobe, ktorej sa prerokovanie bude týkať a mal informáciu o
rozhodnutí ministerky spravodlivosti o zrušení štátnozamestnaneckého miesta navrhovateľa, bol týmto
skutkovo vymedzený dôvod výpovede tak ako to ustanovuje § 61 ods. 2 Zák. práce. Taktiež mal za to,

že účelom ust. § 74 Zák. práce nebolo stanoviť písomnú formu žiadosti zamestnávateľa adresovanej
zástupcom zamestnancov s tým, že zákon nedostatok písomnej formy nepostihuje sankciou neplatnosti
tohto úkonu, tak ako to je napr. pri výpovedi. Vytkol súdu prvého stupňa, že vec nesprávne právne
posúdil, ak za podmienku riadneho prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov považoval i
predloženie návrhu výpovede s tým, že aj keby taká podmienka bola daná, z vykonaných dôkazov nie je

možné dospieť k záveru, že návrh výpovede nebol predložený odborovému orgánu. Ďalej bol názoru, že
súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec ak dospel k záveru, že ponuková povinnosť odporcu sa
vzťahovala i na štátnozamestnanecké miesto odborného referenta v sekcii legislatívy, odbore legislatívy
občianskeho a obchodného práva, keď mal za to, že pojem voľné štátnozamestnanecké miesto trebahodnotiť nielen z hľadiska jeho existencie v štruktúre pracovných miest v služobnom úrade odporcu, ale
s ohľadom na všetky okolnosti prípadu a teda je nevyhnutné zohľadniť i tú skutočnosť, že predmetné
štátnozamestnanecké miesto nebolo obsadené od 1. 5. 2010 až do jeho zrušenia dňa 14. 4. 2011 a

teda z tohto hľadiska toto miesto nebolo voľné na účely ponukovej povinnosti podľa § 47 písm. b/ zák. č.
400/2009 Z. z.. Záverom uviedol, že pri platnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou
výrok o náhrade funkčného platu neobstojí.
Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdiť. Uviedol, že v návrhu na začatie konania na strane odporcu bol jasne označený ako účastník

konania Ministerstvo spravodlivosti SR a v priebehu konania súd prvého stupňa nerozhodol postupom
podľa § 92 O. s. p.. Súhlasil s odôvodnením súdu prvého stupňa v tom, že žiadosť o prerokovanie
výpovede adresovaná odborovému orgánu neobsahovala náležitosti kladené podľa § 61 ods. 2 Zák.
práce. Mal za to, že ak odporca len formálne konal v medziach svojho práva, prostredníctvom jeho
realizácie však sledoval poškodenie navrhovateľa, ide o chybný výkon práva a nie je ho možné hodnotiť
ako splnenie hmotnoprávnej podmienky, ktorú stanovuje § 74 Zák. práce. Bol toho názoru, že v konaní

bolo preukázané, že odporca v čase dania výpovede mal voľné štátnozamestnanecké miesto pre
navrhovateľa vhodné a toto mu neponúkol.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§212 ods. 1 O. s. p.) preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie
je dôvodné.

V predmetnej veci sa navrhovateľ domáhal určenia, že výpoveď daná odporcom listom č.
13581/201032/76zodňa24.9.2010jeneplatná,štátnozamestnaneckýpomernavrhovateľasodporcom
trvá a uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške jeho priemernej
mesačnej mzdy v sume 744,50 eur mesačne odo dňa, kedy mal štátnozamestnanecký pomer skončiť, t.

j. od 1. 12. 2010 do dňa, od ktorého mu začne prideľovať prácu podľa služobnej zmluvy proti odporcovi,
ktorého označil ako Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, F.. V texte návrhu na začatie
konania výslovne uvádza, že odporca mu dňa 27. 9. 2010 doručil výpoveď zo štátnozamestnaneckého
pomeru zo strany služobného úradu Ministerstva spravodlivosti SR z organizačných dôvodov podľa §
46 ods. 1 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z. k 30. 11. 2010 z dôvodov uvedených v § 47 písm. b/ zák. č.

400/2009 Z. z.
Navrhovateľ sa teda domáhal určenia neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru
náhrady mzdy podľa zák. č. 400/2009 Z. z.. Podaním tohto návrhu začalo sporové konanie, účastníkmi
ktorého sú navrhovateľ a odporca - teda ten, koho v návrhu navrhovateľ za odporcu označil (za
účastníka konania nemožno považovať toho, kto nebol navrhovateľom v návrhu označený ako odporca).

Navrhovateľvnávrhuoznačilzaodporcuústrednýorgánštátnejsprávny(MinisterstvospravodlivostiSR)
- teda právnickú osobu so samostatnou právnou subjektivitou. Pokiaľ navrhovateľ v priebehu konania
podaním zo dňa 28. 6. 2011 za odporcu označil Slovenskú republiku - Ministerstvo spravodlivosti SR
a požiadal o pripustenie zmeny žaloby v časti označenia odporcu, nešlo o spresnené, doplnené alebo
opravené označenie v návrhu už skôr označeného účastníka konania, ale o označenie úplne iného

(odlišného a nového) subjektu, ktorý v konaní doposiaľ nevystupoval (obdobne uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 309/2008). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na
skutočnosť, že uvedené podanie navrhovateľa bolo reakciou na výzvu súdu prvého stupňa zo dňa 9. 6.
2011, ktorou bol vyzvaný na označenie účastníkov konania v súlade s § 79 ods. 1 O. s. p.
Súd prvého stupňa potom nesprávne postupoval, keď bez ďalšieho konal ako s odporcom Slovenskou

republikou zastúpenou - Ministerstvom spravodlivosti SR. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožnil s
argumentáciou odporcu, že i následný postup súdu prvého stupňa bol zmätočný, nakoľko v priebehu
konania sám označoval odporcu ako Ministerstvo spravodlivosti SR i ako Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR. Odvolací súd má za to, že bolo povinnosťou súdu prvého stupňa
rozhodnúť o návrhu na „pripustenie zmeny žaloby v časti označenia odporcu“, t.j. podľa obsahu

uvedeného podania o návrhu na zámenu odporcu v zmysle § 92 ods. 4 O. s. p.. Postupom súdu
prvého stupňa, keď o návrhu na zámenu odporcu nerozhodol a konal ďalej s novým odporcom, došlo
k odňatiu možnosti konať pred súdom, keď pôvodne označený odporca nemal možnosť vyjadriť súhlas
alebo nesúhlas s navrhovanou zámenou a prípadne domáhať sa preskúmania rozhodnutia o návrhu na
zámenu odporcu v odvolacom konaní a novooznačený odporca bol napadnutým rozsudkom zaviazaný

bez toho, aby súd prvého stupňa rozhodol o jeho vstupe do konania.
Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutých častiach a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.Úlohou súdu prvého stupňa bude postupovať v konaní naznačeným smerom a rozhodnúť o návrhu na
zámenu odporcu. Následne bude v konaní pokračovať (buď s pôvodným, alebo s novým odporcom),
pričom v závislosti od odporcu, s ktorým bude v konaní pokračovať, sa bude opätovne zaoberať

určením platnosti, resp. neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru a pasívnou vecnou
legitimáciou.

Vzhľadom na zrušenie napadnutého rozsudku v časti, ktorou bolo žaloba vyhovené, musel odvolací súd
zrušiť i výrok o trovách konania.

Výrok, ktorým bol návrh zamietnutý nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

Vnovomrozhodnutíovecisúdprvéhostupňarozhodneotrováchprvostupňovéhoiodvolaciehokonania
(§ 224 ods. 3 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.