Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. november 2014

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 25C/13/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111202326
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2014:1111202326.8

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Patriciou Skotnickou v právnej veci navrhovateľa D. Y.,
bývajúceho v Bratislave, T. W. XX, zastúpeného JUDr. Rastislavom Bajánkom, advokátom, so sídlom
v Bratislave, Vajnorská 1, proti odporcovi Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Župné námestie 13, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a
náhradu funkčného platu, takto

r o z h o d o l :

Súd určuje, že výpoveď štátnozamestnaneckého pomeru daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa
24.09.2010, č. 13581/2010/32/76, je neplatná a štátnozamestnanecký pomer navrhovateľa s odporcom
trvá aj naďalej.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady funkčného platu sumu 7.109,70 eur, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom podaným na tunajší súd dňa 27.01.2011 domáhal voči odporcovi
určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 24.09.2010, č.
13581/2010/32/76, a na to nadväzujúceho určenia, že štátnozamestnanecký pomer trvá a súčasne

žiadal zaviazať odporcu k povinnosti zaplatiť mu náhradu funkčného platu, ktorú špecifikoval písomným
podaním zo dňa 28.06.2011 (č.l. 22) na sumu 744,50 eur mesačne odo dňa 01.12.2010 do dňa,
kedy mu začne odporca prideľovať prácu podľa služobnej zmluvy. Dôvodil, že u odporcu pôsobil
počnúc od 01.07.2010 vo funkcii hlavný radca, v organizačnom útvare redakcia Zbierky zákonov, sekcie
edičných činností, odbor štátnej služby 2.06 Justícia. Dňa 27.09.2010 mu odporca doručil rozhodnutie
ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len "ministerka spravodlivosti") zo dňa 14.09.2010,

č. 15253/2010/32/36, o zrušení jeho štátnozamestnaneckého miesta z dôvodu organizačných zmien
spolu s výpoveďou zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009
Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 400/2009 Z.z.), ktorú
považoval za neplatnú pre nesplnenie ponukovej povinnosti odporcu.

Odporca s návrhom navrhovateľa nesúhlasil a žiadal ho ako nedôvodný zamietnuť. Mal za to,

že navrhovateľ sa stal nadbytočným vzhľadom na rozhodnutie ministerky spravodlivosti zo dňa
14.09.2010, ktorým došlo k zrušeniu jeho štátnozamestnaneckého miesta vo funkcii hlavného radcu
v redakcii Zbierky zákonov, sekcii edičných činností, a odporca nemohol navrhovateľovi ponúknuť iné
voľné a zároveň vhodné štátnozamestnanecké miesto, ani iné štátnozamestnanecké miesto, ktoré
by mohol navrhovateľ obsadiť trvalým preložením, nakoľko také v čase, v ktorom musel skúmať
splnenie zákonných podmienok ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nemal k dispozícii. Pokiaľ

navrhovateľ poukazoval na inzerát na miesto odborného radcu v odbore 1.02 kancelária predstaviteľa
štátnejmoci,totonebolovčasedoručeniavýpovedenavrhovateľovivoľné.Odporcaneuznávalaninároknavrhovateľa na náhradu funkčného platu dôvodiac, že navrhovateľ neoznámil odporcovi, že trvá na
tom, aby ho ďalej zamestnával.

Navrhovateľ v priebehu konania viackrát upravil znenie petitu žalobného návrhu v časti požadovanej
náhrady funkčného platu, keď žiadal zaviazať odporcu na zaplatenie sumy 8.934 eur spolu s úrokom
z omeškania zo sumy funkčného platu splatného v príslušnom kalendárnom mesiaci, počnúc od
13.01.2011 do zaplatenia (č.l. 27-28), následne na zaplatenie náhrady funkčného platu vo výške
8.598,97 eur za obdobie od 15.04.2011 do 31.03.2012, bez priznania príslušenstva (č.l. 75). Súd

zmenu návrhu pripustil uznesením zo dňa 14.05.2012, č.k. 25C 13/2011-81, pričom posúdiac podanie
navrhovateľaakočiastočnéspäťvzatienávrhu,včastiozaplateniesumy335,03eur(rozdielmedzi8.934
eur - 8.598,97 eur) a v časti príslušenstva, konanie v tejto časti zastavil.

Navrhovateľ v priebehu konania označil štátnozamestnanecké miesta a miesta vo verejnom záujme,
ktoré mu mali byť podľa jeho názoru ponúknuté ako vhodné, pričom išlo o 3 miesta vo verejnej

službe, jedno štátnozamestnanecké miesto odborného referenta v sekcii legislatívy, odbor legislatívy
občianskeho a obchodného práva, jedno miesto odborného radcu v kancelárii ministra spravodlivosti
voľné od 13.10.2010 a jedno miesto v odbore civilného práva voľné od 20.09.2010, obsadené dňa
15.11.2010(č.l.128,figurujúcevzoznamevoľnýchmiestpredloženéhoodporcompodbodomč.7-pozn.
súdu). V priebehu konania rozšíril i dôvody neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru,

keď namietal, že 1/ výpoveď nebola prerokovaná s odborovým orgánom, za ktorý nemožno považovať
predseduZákladnejorganizácieodborovéhozväzuzamestnancovjustíciepriMinisterstvespravodlivosti
SR (ďalej len "odborová organizácia"), ale s poukazom na Kolektívnu zmluvu na rok 2010 len výbor tejto
odborovej organizácie a 2/ žiadosť o prerokovanie výpovede neobsahovala náležitosti podľa § 61 ods.
2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len "Zákonník práce") a bola len formálnym úkonom

odporcu (č.l. 127).

Súd rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 24.09.2012, č.k. 25C 13/2011-176, a určil, že výpoveď
zo štátnozamestnaneckého pomeru daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 24.09.2010, č.
13581/2010/32/76, je neplatná a štátnozamestnanecký pomer s odporcom naďalej trvá, pričom rozhodol

i o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady funkčného platu sumu 7.109,70 eur
a nahradiť mu i trovy konania v sume 773,73 eur titulom trov právneho zastúpenia navrhovateľa a
vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s
námietkou odporcu o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, ktorú tento vyvodzoval od označenia
odporcuvpodanínavrhovateľazodňa28.06.2011ako"Slovenskárepublika-Ministerstvospravodlivosti

SR", keď mal za to, že navrhovateľ už v návrhu na začatie konanie označil za účastníka konania
na strane odporcu Ministerstvo spravodlivosti SR a len voči tomuto subjektu sa domáhal určenia
neplatnosti výpovede štátnozamestnaneckého pomeru a súvisiacich nárokov. Po zistení, že odporca
splnil zákonom stanovené podmienky pre danie výpovede navrhovateľovi v zmysle § 61 ods. 1,2
Zákonníkapráceanavrhovateľpodalnávrhnaurčenieneplatnostivýpovedezoštátnozamestnaneckého

pomeru na súd v lehote stanovenej v § 77 Zákonníka práce, súd skúmal dôvodnosť nároku navrhovateľa
so zreteľom na ním uplatnené dôvody. Súd nemal za preukázaný predpoklad riadneho prerokovania
výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru so zástupcami z radov zamestnancov, t.j. s odborovým
orgánom pôsobiacim u odporcu, tak ako má na mysli ustanovenie § 74 Zákonníka práce, keďže žiadosť
služobného úradu odporcu o prerokovanie výpovede navrhovateľa neobsahovala náležitosti kladené

podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, pričom zároveň nebolo ani zrejmé, či si odporca splnil svoju
ponukovú povinnosť v zmysle § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. Vykonaným dokazovaním dospel
súd k záveru, že odporca si nesplnil ani svoju ponukovú povinnosť a navrhovateľovi neponúkol ako
voľné a zároveň vhodné štátnozamestnanecké miesto miesto odborného referenta v sekcii legislatívy,
odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva, ktoré v čase dania výpovede navrhovateľovi

existovalo a nebolo zrušené, pričom navrhovateľ spĺňal všetky predpoklady na jeho obsadenie.
Vzhľadom na to, že súd vyhovel návrhu navrhovateľa v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede
štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 24.09.2010, rozhodol i o priznaní náhrady funkčného platu
navrhovateľovi v celkovej sume 744,50 eur, vychádzajúc z toho, že navrhovateľ požiadal odporcu, aby
ho ďalej zamestnával dňa 15.04.2011 a žiadal o náhradu funkčného platu za obdobie nepresahujúce 12

mesiacov; vo zvyšnej časti uplatnenej náhrady funkčného platu súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný
zamietol.Na odvolanie odporcu, čo do vyhovujúcej časti rozsudku, Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa
29.01.2014, sp. zn. 6Co 600/2012, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach a v časti
trov konania a vec v danom rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mal za to, že pokiaľ

navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil za odporcu ústredný orgán štátnej správy - Ministerstvo
spravodlivosti SR a písomným podaním zo dňa 28.06.2011 za odporcu označil Slovenskú republiku -
Ministerstvo spravodlivosti SR a žiadal o pripustenie zmeny žaloby v časti označenia odporcu, nešlo
o spresnené, doplnené alebo opravené označenie účastníka konania, pretože navrhovateľ označil za
odporcu úplne iný, odlišný a nový subjekt, ktorý v konaní doposiaľ nevystupoval, a preto súd prvého

stupňa postupoval nesprávne, keď bez ďalšieho konal ako s odporcom so Slovenskou republikou
zastúpenou Ministerstvom spravodlivosti SR. Bolo povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť o návrhu
na "pripustenie zmeny žaloby v časti označenia odporcu", t.j. podľa obsahu o návrhu na zámenu odporcu
v zmysle § 92 ods. 4 O.s.p. a následne pokračovať v konaní buď s pôvodným alebo novým odporcom.
Odvolací súd teda súdu prvého stupňa uložil postupovať v konaní v naznačenom smere a po ustálení
účastníka konania vystupujúceho na strane odporcu opätovne sa zaoberať určením platnosti, resp.

neplatnosti výpovede štátnozamestnaneckého pomeru, ako i pasívnou vecnou legitimáciou odporcu.
Vzhľadom na to, že výrok, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý, nebol napadnutý odvolaním, tento
nadobudol právoplatnosť.

Po vrátení veci krajským súdom predmetom konania tak ostalo určenie neplatnosti výpovede

štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 24.09.2010 a nadväzujúce určenie, že štátno zamestnanecký
pomer navrhovateľa s odporcom trvá aj naďalej, ako aj požiadavka navrhovateľa na náhradu funkčného
platu v sume 7.109,70 eur.

Vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co 600/2012, a zohľadniac

i vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľa na pojednávaní súdu dňa 24.09.2012, ktorým za odporcu
označil jednoznačne subjekt - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, konajúci súd vyzval
navrhovateľa uznesením zo dňa 24.07.2014, č.k. 25C 13/2011-204, aby uviedol, či písomným podaním
zo dňa 28.06.2011 podal návrh na zámenu účastníka konania na strane odporcu (§ 92 ods. 4 O.s.p.),
t.j. žiadal, aby súd ďalej konal ako s odporcom so Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstvom

spravodlivosti SR (tak ako uviedol i Krajský súd v Bratislave v uznesení zo dňa 29.01.2014, sp. zn. 6Co
600/2012) alebo nie a išlo len o zrejmú nesprávnosť v označení odporcu, a teda navrhovateľ zotrval na
tom, že odporcom v konaní je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, resp. súd navrhovateľa
vyzval uviesť, čo mienil podaním zo dňa 28.06.2011 v časti označenia odporcu ako Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

V reakcii na výzvu súdu formou uznesenia zo dňa 24.07.2014, č.k. 25C 13/2011-204, právny zástupca
navrhovateľa v písomnom podaní zo dňa 19.08.2014 uviedol, že navrhovateľ už v návrhu na začatie
konania označil za odporcu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, s ktorým žiada, aby súd
ďalej konal ako s odporcom. Písomným podaním zo dňa 09.06.2011 (zrejme mal na mysli zo dňa

28.06.2011 - pozn. súdu) nepodal návrh a nežiadal o zámenu účastníka konania a ak v predmetnom
podaní aj označil ako odporcu "Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti SR" išlo len o omyl
a zrejmú nesprávnosť, keďže skutočne nemienil zameniť subjekt označený za odporcu a zároveň
služobný úrad Ministerstvo spravodlivosti SR za iný, a to Slovenskú republiku, keďže táto nie je jeho
zamestnávateľom, ani služobným úradom.

Vzhľadom na predmetné vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 19.08.2014, podľa ktorého
navrhovateľ nepodal písomným podaním zo dňa 28.06.2011, v ktorom označil za účastníka konania
na strane odporcu Slovenskú republiku - Ministerstvo spravodlivosti SR, návrh na zámenu účastníka
konania, súd na podanie navrhovateľa datované 28.06.2011 neprihliadal. Mal pritom za to, že odporcom

v konaní je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorú skutočnosť uviedol i v zápisnici o
pojednávaní zo dňa 12.11.2014.

Súd nariadil vo veci pojednávanie na termín 12.11.2014 a po vykonaní dokazovania, keď žiaden z
účastníkov nenavrhol ďalšie doplnenie dokazovania, rozhodol rozsudkom vo veci samej.

Skutkový stav je nasledovný:Služobnou zmluvou uzavretou dňa 30.06.2010 (č.l. 4) založil odporca s navrhovateľom počnúc od
01.07.2010 štátnozamestnanecký pomer v stálej štátnej službe vo funkcii hlavný radca, v odbore štátnej
služby 2.06 Justícia, v organizačnom útvare redakcia Zbierky zákonov, sekcie edičných činností, na

neurčitý čas, s ustanoveným služobným časom 37 a pol hodiny týždenne. Medzi najnáročnejšie činnosti,
ktoré mal navrhovateľ na pozícii hlavného radcu vykonávať boli špecializovaná činnosť v procese
vyhlasovania právneho predpisu v Zbierke zákonov SR, zabezpečovanie redakčného spracovania
právnych predpisov, úprava a kontrola doručených textov z grafickej, jazykovej, štylistickej a legislatívno-
technickej stránky, príprava podkladov na tvorbu jednotlivých čiastok Zbierky zákonov SR. Kvalifikačným

predpokladom na výkon funkcie navrhovateľa podľa opisu činností štátnozamestnaneckého miesta (č.l.
79) bolo vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa.

Rozhodnutím zo dňa 14.09.2010, č. 15253/2010/32/36, (č.l. 6) ministerka spravodlivosti zrušila ku dňu
30.11.2010 štátnozamestnanecké miesto v redakcii Zbierky zákonov, sekcie edičných činností, ktoré
zastával navrhovateľ a uložila vedúcemu služobného úradu zabezpečiť vykonanie všetkých úkonov

potrebných pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru s navrhovateľom. Táto skutočnosť bola
navrhovateľovi oznámená v oznámení zo dňa 24.09.2010 (č.l. 7), ktoré navrhovateľ spolu s výpoveďou
zo dňa 24.09.2010, č. 13581/2010/32/76, prevzal dňa 27.09.2010, pričom pri ich prevzatí uviedol, že
"nesúhlasí s dohodou, končí výpoveďou" (č.l. 51).

Z obsahu výpovede zo dňa 24.09.2010 (č.l. 8) vyplýva, že služobný úrad dal navrhovateľovi výpoveď
štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. z dôvodu podľa
§ 47 písm. b) citovaného zákona, t.j. zrušenia štátnozamestnaneckého miesta navrhovateľa ku dňu
30.11.2010 v dôsledku rozhodnutia ministerky spravodlivosti zo dňa 14.09.2010, č. 15253/2010/32/36,
keďže nemal pre navrhovateľa iné vhodné štátnozamestnanecké miesto. Štátnozamestnanecký pomer

sa mal skončiť uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby a navrhovateľovi patrilo odstupné v sume
dvojnásobku funkčného platu. Výpoveď obsahovala informáciu o jej prerokovaní so zástupcami
zamestnancov dňa 23.09.2010.

Podľa zápisnice zo dňa 23.09.2010 (č.l. 49) bolo za účasti vedúceho služobného úradu I.. I. W., V..

U. T., vymenovaného na zastupovanie riaditeľa osobného úradu a V.. C. Y. ako predsedu odborovej
organizácie, prerokované skončenie štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa s odvolávaním sa
na rozhodnutie ministerky spravodlivosti zo dna 14.09.2010. V nadväznosti na to, bol dňa 24.09.2010
služobným úradom vypracovaný návrh výpovede navrhovateľa (viď osobný spis navrhovateľa).

V súvislosti s prerokovaním skončenia štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa svedok V.. C.
Y. vo svojej výpovedi (č.l. 151) uviedol, že v septembri 2010 bol predsedom základnej organizácie
odborového zväzu zamestnancov justície v Slovenskej republike pri Ministerstve spravodlivosti, ktorej
činnosť a fungovanie sa riadili stanovami, prijatými vyšším odborovým orgánom, pričom išlo o tie
založené do súdneho spisu (č.l. 136 a nasl.). Podľa stanov, ako relevantného dokumentu, bol titulom

svojej funkcie oprávnený zastupovať a konať za zväz, a teda oprávnený na prerokovanie skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru s odporcom. V tomto smere nemala relevanciu kolektívna zmluva
uzavretá medzi odporcom a odborovým zväzom. Prerokovaniu výpovede predchádzalo pozvanie k
riaditeľovi služobného úradu, od ktorého svedok obdržal informáciu v ústnej forme, že pri navrhovateľovi
dôjde k zrušeniu jeho štátnozamestnaneckého miesta. O predmetnom oznámení následne urobili

záznam.Svedokspočiatkuuviedol,žepokiaľsapamätá,priprerokovanívýpovedemunebolipredložené
žiadne podklady, ani rozhodnutie ministerky spravodlivosti o zrušení štátnozamestnaneckého miesta
navrhovateľa alebo iný doklad; neskôr predloženie nejakých dokumentov svedok nevylúčil. Potvrdil, že
mal vedomosť o tom, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru zo strany služobného úradu
malo dôjsť s osobou navrhovateľa, pričom mal aj vedomosť o rozhodnutí ministerky spravodlivosti o

zrušení jeho štátnozamestnaneckého miesta.

Navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ktoré
získal na Vojenskej politickej akadémii Klementa Gottwalda, so špecializáciou kultúrno-výchovná
činnosť. Jeho pracovná náplň vo funkcii hlavný radca spočívala v tom, že jazykovo korigoval všetky

všeobecne záväzné právne predpisy schválené Národnou radou Slovenskej republiky a jednotlivými
ministerstvami a následne ich odoslal do distribúcie do Žiliny. Výpoveď zo štátnozamestnaneckého
pomeru prevzal osobne dňa 27.09.2010, pričom pri jej preberaní na spodnú stranu dopísal, že s
prepustením nesúhlasí a toto vyjadrenie považoval za písomné oznámenie o nesúhlase s prepustenímzo štátnozamestnaneckého pomeru. Svoj nesúhlas vyjadril i ústne vedúcemu osobného úradu I.. W.. Od
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ostal nezamestnaný, prihlásený na úrade práce, nakoľko si
nemôže nájsť vhodné pracovného miesto a zamestnať sa.

Zo zoznamu štátnozamestnaneckých miest na ministerstve spravodlivosti ku dňu 24.09.2010 (č.l.
46) súd zistil, že v sekcii edičných činností, redakcia Zbierky zákonov bolo vedených celkovo 9
štátnozamestnaneckých miest, z toho 7 miest v siedmej platovej triede, jedno v ôsmej a jedno v deviatej
platovej triede. Tento stav sa zmenil ku dňu 31.12.2010, keď podľa zoznamu štátnozamestnaneckých

miest k uvedenému dátumu existovalo celkovo 8 štátnozamestnaneckých miest, bez evidencie
štátnozamestnaneckého miesta v ôsmej platovej triede (č.l. 47).

Zo zoznamu voľných štátnozamestnaneckých miest a miest pri výkone práce vo verejnom záujme (č.l.
57) súd zistil, že ku dňu 24.09.2010 odporca evidoval voľné miesto
1. štátneho radcu v kancelárii ministra, s kvalifikačným predpokladom vysokoškolského vzdelania

druhého stupňa, odbor vzdelania ekonomika (č.l. 58),
2. hlavného štátneho radcu v kancelárii zástupcu SR pred súdmi EÚ, s kvalifikačným predpokladom
vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, odbor vzdelania právo a osobitným kvalifikačným
predpokladom ovládania anglického alebo francúzskeho jazyka (č.l. 60),
3. štátneho tajomníka menovaného vládou SR,

4. referenta vo verejnej službe v kancelárii štátneho tajomníka, s požiadavkou úplného stredného
vzdelania,
5. hlavného štátneho radcu na právnom referáte, s kvalifikačným predpokladom vysokoškolského
vzdelania druhého stupňa, odbor vzdelania právo (č.l. 61),
6. generálneho štátneho radcu - riaditeľa na osobnom úrade,

7. hlavného radcu v sekcii civilného práva, odbor civilného práva, s kvalifikačným predpokladom
vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, odbor vzdelania právo (č.l. 63),
8. hlavného štátneho radcu - generálneho riaditeľa sekcie trestného práva, s kvalifikačným
predpokladom vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, odbor vzdelania právo (č.l. 64),
9. hlavného štátneho radcu - riaditeľa odboru sekcie trestného práva,

10. hlavného štátneho radcu - riaditeľa odboru sekcie rozvoja, ekonomiky a správy, odbor ekonomiky
a financovania,
11. referenta vo verejnej službe a 12. vodiča vo verejnej službe, obe v sekcii rozvoja, ekonomiky a
správy, odbor investično-prevádzkový, ktoré miesto vodiča bolo ku dňu 07.02.2011 zrušené rozhodnutím
ministerky spravodlivosti (č.l. 66),

13. štátneho radcu v sekcii justičnej informatiky a štatistiky, odbor prevádzky centralizovaných
informačných systémov, s kvalifikačným predpokladom vysokoškolského vzdelania druhého stupňa
a preukázateľnými skúsenosťami v oblasti správy a prevádzky informačných systémov v rozsahu
minimálne 4 roky (č.l. 65),
14. odborného referenta v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva, s

kvalifikačným predpokladom úplného stredného vzdelania (č.l. 86), ktoré bolo rozhodnutím ministerky
spravodlivosti zo dňa 11.04.2011 zrušené ku dňu 14.04.2011 (č.l. 67),
a 15. hlavného štátneho radcu - riaditeľa odboru všeobecnej legislatívy, s kvalifikačným predpokladom
vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, odbor vzdelania právo.

Odporca v priebehu konania považoval výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 24.09.2010
za platnú, keďže v súvislosti s ňou si odporca splnil všetky zákonom stanovené podmienky. Mal za
to, že žiadne z 15 voľných miest podľa predloženého zoznamu nemohol ponúknuť navrhovateľovi ako
miesto vhodné. Miesta vedúcich zamestnancov (bod 6,8,10,15) bolo možné v zmysle § 20 ods. 2
písm. a) a § 22 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. obsadiť výlučne výberovým konaním, miesto štátneho

tajomníka (bod 3) obsadzovala samotná vláda Slovenskej republiky a dve štátnozamestnanecké miesta
(bod 2,5) boli už predmetom vyhláseného výberu. Pokiaľ išlo o 8 štátnozamestnaneckých miest (bod
1,2,5,7,8,9,13,15) na ich obsadenie navrhovateľ nespĺňal ďalší nevyhnutný kvalifikačný predpoklad, a
to buď vzdelanie v požadovanom odbore právo alebo znalosť cudzieho jazyka, prípadne mu chýbali
skúsenosti v oblasti prevádzky informačných systémov. Tieto požiadavky bol odporca, v zmysle § 19

ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z., oprávnený vyžadovať najmä vzhľadom na opis činností jednotlivých
štátnozamestnaneckých miest. Pokiaľ išlo o tri miesta vo verejnej službe (bod 4,11,12) tieto nemal
povinnosť navrhovateľovi ponúkať, a to ani v rámci trvalého preloženia navrhovateľa, nakoľko nešlo
o miesta v štátnej službe a trvalé preloženie štátneho zamestnanca podľa § 33 a nasl. zákona č.400/2009 Z.z. je možné len v rámci výkonu štátnej služby. Povinnosť služobného úradu ponúknuť
štátnemu zamestnancovi miesto určené na výkon práce vo verejnom záujme nebola zakotvená v
predchádzajúcom právnom predpise, t.j. v zákone č. 312/2001 Z.z., a nie je ani v zákone č. 400/2009 Z.z.

Naviac, miesto vodiča (bod 12) nebolo obsadené počnúc od 19.08.2010 až do jeho zrušenia. Pokiaľ išlo
o štátnozamestnanecké miesto odborného referenta v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho
a obchodného práva, odporca pripustil, že by ho mohol navrhovateľ zastávať (č.l. 84), avšak predmetné
miesto nebolo obsadené žiadnym štátnym zamestnancom počnúc od 01.05.2010 až do jeho zrušenia
dňa 14.04.2011. Išlo teda o miesto, na ktorom by sa navrhovateľ stal neskôr nadbytočným. Pokiaľ išlo

o požadovanú náhradu funkčného platu odporca pre prípad jej priznania žiadal započítať sumu 1.489
eur predstavujúcu odstupné vo výške dvojnásobku funkčného platu navrhovateľa (2 x 744,50 Eur), ktorú
navrhovateľovi v súvislosti s ukončením štátnozamestnaneckého pomeru vyplatil spolu so mzdou za
mesiac november 2010, tak ako vyplýva i zo mzdového listu navrhovateľa za rok 2010 (č.l. 145,146) a
hromadného príkazu na úhradu (č.l. 166).

Splnomocnená zástupkyňa odporcu na pojednávaní súdu dňa 12.11.2014 zotrvala na tom, že
zo strany odporcu boli splnené všetky hmotnoprávne podmienky platnosti výpovede navrhovateľa
zo štátnozamestnaneckého pomeru, i keď za spornú považovala otázku prerokovania výpovede
navrhovateľa so zástupcami zamestnancov a splnenie ponukovej povinnosti zo strany odporcu v
súvislosti s voľným štátnozamestnaneckým miestom odborný referent, v odbore legislatívy občianskeho

a obchodného práva. Predmetné štátnozamestnanecké miesto nepovažovala za vhodné pre
navrhovateľa, nakoľko bolo dlhodobo neobsadené. Naviac, podľa služobnej zmluvy bolo miesto výkonu
prácenavrhovateľanaadreseNámestieSlobody12,Bratislava,pričomoznačenéštátnozamestnanecké
miesto, ktoré malo byť navrhovateľovi ponúknuté malo uvedené ako miesto výkonu práce Župné
námestie 13, Bratislava, a teda sa nenachádzalo v mieste výkonu práce navrhovateľa.

Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní súdu dňa 12.11.2014 zotrval na svojich písomných
vyjadreniach a ústnych prednesoch, v zmysle ktorých si odporca nesplnil hmotnoprávnu podmienku
výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. Nešlo pritom
len o ponuku voľných štátnozamestnaneckých miest, pri ktorých odporca v rozpore so zákonom č.

400/2009 Z.z. - konkrétne s § 19 a prílohou č. 1 k zákonu, požadoval ako kvalifikačný predpoklad i
deklarovanýodborvzdelania,aleioponukumiestvoverejnejslužbe,ktorébymoholnavrhovateľobsadiť
trvalým preložením. Zároveň odporca nepožiadal o prerokovanie výpovede zo štátnozamestnaneckého
pomeru spôsobom súladným so zákonom, keď jeho žiadosť neobsahovala náležitosti výpovede podľa §
61 ods. 2 Zákonníka práce a túto neprerokoval s príslušným orgánom odborovej organizácie. Predseda

odborovej organizácie síce v zmysle stanov zastupuje a reprezentuje odborovú organizáciu smerom
navonok, avšak nedisponuje oprávnením konať vo veciach súvisiacich s prerokovaním skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré oprávnenie v zmysle kolektívnej zmluvy na rok 2010 prináleží
výboru odborového zväzu. Pre prípad priznania náhrady funkčného platu navrhovateľovi súhlasil so
započítaním sumy odstupného vyplateného navrhovateľovi vo výške 1.489 eur.

Podľa § 125 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len "zákon č. 400/2009 Z.z.") spory medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom o nároky zo
štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. do štátnej služby možno prijať občana, ktorý sa uchádza o
štátnu službu, ak spĺňa tieto predpoklady: a) dosiahol vek 18 rokov, b) má spôsobilosť na právne úkony
v plnom rozsahu, c) je bezúhonný, d) spĺňa kvalifikačné predpoklady, e) ovláda štátny jazyk, f) úspešne
absolvoval výberové konanie alebo výber, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. do štátnej služby na príslušné štátnozamestnanecké
miesto možno prijať občana, ktorý sa uchádza o štátnu službu, ak okrem splnenia predpokladov podľa
odseku 1 spĺňa tieto požiadavky: a) je zdravotne spôsobilý na vykonávanie štátnej služby, ak zdravotnú
spôsobilosť vyžaduje osobitný predpis,
b) ovláda cudzí jazyk, ak túto požiadavku na vykonávanie štátnej služby určí služobný úrad,

c) spĺňa ďalšie požiadavky ustanovené osobitným predpisom alebo určené služobným úradom potrebné
na riadne vykonávanie štátnej služby podľa opisu činností štátnozamestnaneckého miesta.Podľa § 19 ods. 7 zákona č. 400/2009 Z.z. kvalifikačný predpoklad na účely tohto zákona je a) vzdelanie,
b) osobitný kvalifikačný predpoklad podľa osobitného predpisu.

Podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. štátnozamestnanecký pomer možno skončiť
výpoveďou.

Podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi
výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho

zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým
preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak.

Podľa § 121 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas
zástupcovia zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný zo zástupcami
zamestnancov, je neplatný, ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo Zákonník práce.

Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj
zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov
ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby

ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno
dodatočne meniť.

Podľa § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak

je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia
písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k
prerokovaniu došlo.

Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s poukazom na § 132 O.s.p.

a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého
pomeru uskutočnenej listom odporcu zo dňa 24.9.2010, č. 13581/2010/32/76, je dôvodný.

V prvom rade súd udáva, že pokiaľ išlo o pasívnu vecnú legitimáciu odporcu, za ktorého treba
jednoznačne považovať Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, mal za to, že navrhovateľ

návrh na začatie konania uplatnil správne voči ústrednému orgánu štátnej správy, keďže Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky bolo služobným úradom navrhovateľa podľa § 9 ods. 1 písm. a)
zákona č. 400/2009 Z.z., nositeľom práv a povinností vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru
s navrhovateľom, a teda bolo oprávnené vystupovať a konať v tomto spore ako účastník na strane
odporcu (§ 125 zákona č. 400/2009 Z.z.).

Konajúci súd už v rozsudku zo dňa 24.09.2012, č.k. 25C 13/2011-176, uviedol, že v danom
prípade odporca splnil zákonom stanovené podmienky pre danie výpovede navrhovateľovi v
zmysle § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce, ktorými sú: 1. písomná forma, 2. doručenie výpovede do
vlastných rúk navrhovateľovi dňa 27.09.2010 a 3. dostatočná konkretizácia výpovedného dôvodu,

ktorým bolo zrušenie štátnozamestnaneckého miesta navrhovateľa v dôsledku rozhodnutia ministerky
spravodlivosti zo dňa 14.09.2010. Zároveň, navrhovateľ podal návrh na určenie neplatnosti výpovede
zo štátnozamestnaneckého pomeru na súd v lehote stanovenej v § 77 Zákonníka práce, keď vzhľadom
na doručenie výpovede navrhovateľovi dňa 27.09.2010, začala počnúc od 01.10.2010 navrhovateľovi
plynúť výpovedná doba 2 mesiacov (§ 48 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z.), ktorej koniec pripadol na

30.11.2010. Navrhovateľ podal návrh na súd dňa 27.01.2011.Pokiaľ išlo o samotný nárok navrhovateľa, pri jeho posudzovaní súd vychádzal z vykonaného
dokazovania, pričom sa zameral najmä na dôvody, od ktorých navrhovateľ odvodzoval neplatnosť
výpovede štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 24.09.2010.

Súd nemal za preukázanú podmienku prerokovania výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru so
zástupcami zamestnancov, t.j. s príslušným odborovým orgánom pôsobiacim u odporcu, podľa § 74
Zákonníka práce, ako predpoklad skončenia tohto štátnozamestnaneckého vzťahu účastníkov konania.

V prvom rade súd udáva, že sa nestotožnil s námietkou právneho zástupcu navrhovateľa o tom,
že orgánom odborovej organizácie príslušným na prerokovanie výpovede zo štátnozamestnaneckého
pomeru mal byť Výbor odborového zväzu pri ministerstve spravodlivosti (ďalej len "odborový výbor").
Z obsahu Stanov odborovej organizácie (článok 16, ods. 3), z vyjadrenia predsedníčky Odborového
zväzu justície v Slovenskej republike zo dňa 02.07.2012 (č.l. 135) a napokon aj z výpovede svedka
a predsedu odborovej organizácie V.. C. Y. totiž jednoznačne vyplynulo, že v mene odborovej

organizácie pôsobiacej u odporcu koná jej predseda, ktorým bol v danom čase V.. C. Y.. Aj v
zmysle ustálenej judikatúry je potrebné za príslušný odborový orgán na prerokovanie výpovede zo
štátnozamestnaneckého pomeru považovať orgán, ktorý je oprávnený vystupovať v právnych vzťahoch
v mene príslušnej odborovej organizácie, pričom týmto orgánom je nepochybne orgán definovaný v
stanovách odborovej organizácie ako oprávnený vystupovať v jej mene (k tomu rozhodnutie Najvyššieho

súdu ČR, sp. zn. 21Cdo 1599/2001). Vzhľadom na to, že v zmysle článku 16, ods. 3 stanov odborovej
organizácie základnú organizáciu reprezentuje a navonok za ňu koná jej predseda, mal súd za
preukázané, že prerokovanie výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru uskutočnil služobný úrad
odporcu s osobou oprávnenou konať v mene odborovej organizácie. Na uvedený prípad nemožno
aplikovať ustanovenia kolektívnej zmluvy na rok 2010 uzavretej medzi na jednej strane ministerstvom

spravodlivosti a na strane druhej Základnou organizáciou odborového zväzu zamestnancov justície
v Slovenskej republike pri Ministerstve spravodlivosti SR, keďže táto sa primerane použije na otázky
kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, ako aj ďalších vzťahov definovaných v článku 2 tejto zmluvy.
Z ustanovenia článku 8 ods. 1, ani z článku 13 tejto zmluvy nemožno vyvodiť právomoc odborového
výboru prerokovať otázky skončenia štátnozamestnaneckého pomeru so služobným úradom, keďže

článok 8 sa vzťahuje na oblasť kolektívneho vyjednávania a článok 13 upravuje len informačnú
povinnosť služobného úradu vo vzťahu k odborovému výboru, ktorá koreluje s právom zamestnancov
na informácie. Túto skutočnosť napokon potvrdil vo svojej výpovedi i svedok V.. C. Y..

I napriek tejto skutočnosti súd nemal za preukázané riadne prerokovanie výpovede

štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa so zástupcom zamestnancov dňa 23.09.2010, tak ako
predpokladá ustanovenie § 74 Zákonníka práce.
Z vykonaného dokazovania je totiž zrejmé, že žiadosť služobného úradu o prerokovanie výpovede
navrhovateľa adresovaná odborovému orgánu neobsahovala náležitosti kladené podľa § 61 ods.
2 Zákonníka práce, bola urobená ústne, neformálne, návrh výpovede nebol predsedovi odborovej

organizácie V.. C. Y. predložený, keďže tento vypracoval služobný úrad až dňa 24.09.2010, tak ako
vyplývaizosobnéhospisunavrhovateľa.Naviac,vzápisnicizprerokovaniavýpovedechýbašpecifikácia
výpovedného dôvodu (podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z.) a je v nej len poukaz na
prerokovanie výpovede navrhovateľa zo štátnozamestnaneckého pomeru a na rozhodnutie ministerky
spravodlivosti zo dňa 14.09.2010 bez uvedenia i výpovedného dôvodu. Zároveň, z obsahu zápisnice

zo dňa 23.09.2010 nie je zrejmé, či si odporca splnil svoju ponukovú povinnosť v zmysle § 47 písm.
b) zákona č. 400/2009 Z.z. Uvedené skutočnosti napokon vyplynuli i z výpovede samotného predsedu
odborovej organizácie, ktorý nedokázal jednoznačne potvrdiť, že by mu boli pri prerokovávaní skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa dňa 23.09.2010 predložené zo strany služobného úradu
nejaké písomné podklady, resp. rozhodnutia. Svedok uviedol, že bol ústne informovaný o osobe,

ktorej sa prerokovanie bude týkať a mal informáciu i o rozhodnutí ministerky spravodlivosti o zrušení
štátnozamestnaneckého miesta navrhovateľa. Podľa ustálenej súdnej judikatúry však účinky splnenia
povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď podľa § 74
Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného
pomeru alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru obsahujú náležitosti výpovede podľa

§ 61 ods. 2 Zákonníka práce. To znamená, že dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo
možné zameniť s iným dôvodom. Ustanovenie § 74 Zákonníka práce o účasti odborového orgánu pri
skončení pracovného pomeru nie je možné totiž vykladať izolovane, ale v nadväznosti na ustanovenie
§ 61 ods. 2 Zákonníka práce. Citované zákonné ustanovenie nie je totiž samoúčelné, ale smerujek ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne neprepúšťal
zamestnancov z pracovného pomeru (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo 72/2006).
Je zrejmé, že tento postup pri prerokovaní výpovede navrhovateľa zo štátnozamestnaneckého pomeru

dňa 23.09.2010 dodržaný nebol.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd nemal za preukázané splnenie predpokladu riadneho
prerokovania výpovede navrhovateľa zo štátnozamestnaneckého pomeru so zástupcami odborovej
organizácie, ktorá skutočnosť má s poukazom na ustanovenie § 121 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. v

spojení s § 74 Zákonníka práce za následok neplatnosť výpovede navrhovateľa.

Pokiaľ išlo o v poradí druhý argument neplatnosti výpovede štátnozamestnaneckého pomeru
navrhovateľa zo dňa 24.09.2010, z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by si odporca splnil
ponukovú povinnosť podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z., ktorej splnenie súd skúmal v
zmysle ustálenej súdnej judikatúry ku dňu dania výpovede navrhovateľovi, keďže z hľadiska dodržania

ponukovej povinnosti zamestnávateľa je významné jedine to, či zamestnávateľ disponoval voľnými
pracovnými miestami v okamžiku dania výpovede, t.j. nie pred tým, ale ani po tomto období (k tomu
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21Cdo 1369/2001).

V prvom rade treba uviesť, že v prípade navrhovateľa bol naplnený predpoklad zrušenia jeho

štátnozamestnaneckého miesta, a to rozhodnutím ministerky spravodlivosti zo dňa 14.09.2010,
č. 15253/2010/32/36, ktorá okolnosť vyplývala napokon i z porovnania stavu a počtu
štátnozamestnaneckých miest evidovaných u odporcu ku dňu 24.09.2010 (č.l. 46) a ku dňu 31.12.2010
(č.l. 47). Je zrejmé, že v sekcii edičných činností, redakcie Zbierky zákonov skutočne došlo k zrušeniu
štátnozamestnaneckého miesta v 8. platovej triede, ktoré jediné zastával navrhovateľ, keďže toto miesto

nebolo podľa zoznamu štátnozamestnaneckých miest ku dňu 31.12.2010 opätovne vytvorené, príp.
obnovené.

Pokiaľ ide o samotnú ponukovú povinnosť odporcu v súvislosti s navrhovateľom označenými voľnými
štátnozamestnaneckými miestami, vychádzajúc zo znenia § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z.,

sa súd stotožnil s argumentáciou odporcu, že jeho ponuková povinnosť bola obmedzená len
na vhodné štátnozamestnanecké miesta, t.j. také, ktoré by navrhovateľ bol schopný zastávať. Z
predmetných voľných miest by podľa mienky súdu do úvahy ako vhodné pre navrhovateľa prichádzalo
štátnozamestnanecké miesto v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva, vo
funkcii odborného referenta v 3. platovej triede.

Z výpovede navrhovateľa, obsahu jeho pracovnej náplne a opisu činnosti jeho štátnozamestnaneckého
miesta totiž vyplynulo, že navrhovateľ ako najnáročnejšie činnosti vykonával špecializovanú činnosť v
procese vyhlasovania právneho predpisu v Zbierke zákonov - zabezpečenie redakčného spracovania
právnych predpisov, úprava a kontrola doručených textov z grafickej, jazykovej, štylistickej a legislatívno

technickej stránky a príprava podkladov na tvorbu čiastok, činnosti ohľadne spracovania právneho
predpisu od jeho pridelenia vedúcim štátnym zamestnancom až po zaradenie do Zbierky zákonov,
zabezpečoval spoluprácu so zástupcami predkladateľa právneho predpisu, kontrolnú činnosť a
zodpovedal za súlad autorizovaného textu právneho predpisu s textom pripraveným na uverejnenie,
na ktorú činnosť odporca vyžadoval vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. Podľa požiadaviek

odporcu kladených na miesto odborného referenta, v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho
a obchodného práva a opisu činností, úlohy v tejto funkcii sa týkali čiastkovej odbornej agendy
vo vecne vymedzenej oblasti tvoriacej podklady na riadenie, rozhodovanie alebo na kontrolu, na
ktorých výkon postačovalo úplné stredoškolské vzdelanie. I odporca v priebehu konania pripustil, že
navrhovateľ mohol predmetné štátnozamestnanecké miesto odborného referenta zastávať z hľadiska

jeho kvalifikácie, avšak neponúkol mu ho, keďže nebolo počnúc od 01.05.2010 obsadené, bolo zrušené
ku dňu 14.04.2011, a teda odporca nemal reálnu potrebu túto funkciu obsadzovať.

Súd sa s predmetnou argumentáciou odporcu nestotožnil, keď mal za to, že štátnozamestnanecké
miesto odborného referenta v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva v

čase dania výpovede navrhovateľovi existovalo, nebolo zrušené, a preto malo byť navrhovateľovi ako
vhodné ponúknuté; navrhovateľ totiž spĺňal všetky predpoklady a požiadavky, či už kvalifikačné alebo
aj tie požadované služobným úradom odporcu podľa opisu štátnozamestnaneckého miesta. Predmetné
štátnozamestnanecké miesto bolo zároveň miestom voľným, za ktoré sa v zmysle dôvodovej správy kzákonu č. 400/2009 Z.z. považuje také štátnozamestnanecké miesto, na ktorom nik nevykonáva štátnu
službu. Súd neuznal obranu odporcu, že nemal reálnu potrebu funkciu odborného referenta obsadzovať,
majúc za to, že pokiaľ odporca skutočne predmetné štátnozamestnanecké miesto nepotreboval (a to už

odo dňa 01.05.2010), nič mu nebránilo v tom, aby ho zrušil k uvedenému dátumu, neevidoval ho ako
existujúce a neobsadené štátnozamestnanecké miesto a nevyčkával s jeho zrušením až do 14.04.2011.

Pokiaľ navrhovateľ poukazoval i na iné voľné štátnozamestnanecké miesta, a to vo funkcii hlavný radca,
sekcia civilného práva, odbor civilného práva, súd udáva, že na predmetné miesto odporca požadoval

vysokoškolské vzdelanie v odbore vzdelania právo, ktorú požiadavku navrhovateľ preukázateľne
nenapĺňal. V tomto smere sa súd nestotožnil s argumentáciou právneho zástupcu navrhovateľa o
neprípustnosti požiadavky kvalifikačného predpokladu týkajúceho sa odboru požadovaného vzdelania,
z dôvodu, že táto nie je zadefinovaná v § 19 ods. 1 v spojení s odsekom 7 zákona č. 400/2009 Z.z. Je
zrejmé, že štátnozamestnanecké miesta sa obsadzujú osobami, ktoré nielenže majú spĺňať podmienky
zadefinované v § 19 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z., ale zároveň aj požiadavky určené služobným

úradom na riadne vykonávanie štátnej služby, a to podľa opisu činností štátnozamestnaneckého
miesta zostaveného služobným úradom, tak ako vyplýva z § 19 ods. 2 tohto zákona. Z opisu činností
štátnozamestnaneckého miesta hlavného radcu (č.l. 63) pritom vyplýva kvalifikačný predpoklad -
vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v odbore právo, nakoľko najnáročnejšou činnosťou v tejto
funkcii bola normotvorná a koncepčná činnosť v pôsobnosti ministerstva spravodlivosti, výkon štátneho

dohľadu nad súdnymi exekútormi, tvorba aproximácie práva k právu EU a Rady Európy. Navrhovateľ
síce absolvoval vysokoškolské štúdium druhého stupňa na Vysokej vojenskej politickej akadémii K.
Gottwalda, avšak so špecializáciou straníckopolitická práca a kultúrno-výchovná činnosť (diplom).
Je teda zrejmé, že požiadavku kvalifikačného predpokladu kladenú na štátnozamestnanecké miesto
hlavného radcu, v sekcii civilného práva, odbor civilného práva, navrhovateľ nespĺňal, predmetné miesto

preto nemohol obsadiť, a to aj so zreteľom na doterajšiu ním vykonávanú činnosť v sekcii zbierky
zákonov. Totožná argumentácia sa potom vzťahovala i na štátnozamestnanecké miesto označené
navrhovateľom vo funkcii odborného radcu, obsadené dňa 13.10.2010 (č.l. 45), na ktorú bolo potrebné
vzdelanie v odbore právo.

Pokiaľ navrhovateľ v ďalšom poukazoval i na voľné miesta v tzv. verejnej službe, ktoré mu mali byť
ponúknuté alebo na ktoré mal byť trvalo preložený, a to a/ referent, kancelária štátneho tajomníka, b/
referent, sekcia rozvoja, ekonomiky a správy a c/ vodič, sekcia rozvoja, ekonomiky a správy, tu súd
udáva,žepovinnosťponúknuťtietomiestaslužobnémuúraduodporcuzožiadnehozustanovenízákona
č. 400/2009 Z.z. nevyplývala. Účelom ustanovenia § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z., v spojení i

s ustanovením § 33 a nasl. zákona je totiž zachovať existenciu štátnozamestnaneckého pomeru aj za
stavu, že štátny zamestnanec bude vykonávať činnosť inú, nie pre neho vhodnú, v inom odbore alebo
útvare, avšak stále v rámci výkonu štátnej služby. I trvalé preloženie štátneho zamestnanca naďalej
predpokladá výkon jeho činnosti v rámci štátnej služby, a nie v službe verejnej, upravenej zákonom č.
552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme.

S poukazom na vyššie uvedené možno teda uzavrieť, že odporca si nesplnil svoju ponukovú povinnosť
vyplývajúcu mu z § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z., keď navrhovateľovi neponúkol ako vhodné
štátnozamestnanecké miesto (minimálne) miesto v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a
obchodného práva, vo funkcii odborný referent, ktoré navrhovateľ mohol ako voľné a vhodné zastávať.

Pre úplnosť súd udáva, že pokiaľ išlo o zvyšné štátnozamestnanecké miesta podľa zoznamu
predloženého odporcom, hoci tieto navrhovateľ, ako nositeľ bremena tvrdenia, neoznačil za tie, ktoré
mu mali byť ponúknuté, súd k nim udáva, že miesta v zozname pod bodmi č. 6, 8, 10, 15 boli miestami
vedúcich zamestnancov, ktorých obsadenie je možné podľa § 20 ods. 2 písm. a) v spojení s § 21

ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. len výberovým konaním, resp. preložením, ak by navrhovateľ zastával
funkciu vedúceho zamestnanca, čo však nebol daný prípad. Na obsadenie miest pod bodmi č. 2 a 5 sa
podľa opisu činností vyžadovalo vysokoškolské vzdelanie v odbore vzdelania právo, ktorý kvalifikačný
predpoklad navrhovateľ nespĺňal a miesto pod bodom č. 3 obsadzovala vláda Slovenskej republiky
podľa § 4 ods. 3 zákona č. 575/2001 Z.z. Uvedené štátnozamestnanecké miesta teda nemohli byť

navrhovateľovi ponúknuté ako vhodné a nemohli ním byť obsadené ani trvalým preložením.

So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti a ich sumarizáciou dospel súd k záveru, že výpoveď
navrhovateľa zo štátnozamestnaneckého pomeru daná mu zo strany odporcu listom zo dňa 24.09.2010,č. 13581/2010/32/76, je neplatná z dôvodu nedostatku jej riadneho prerokovania so zástupcom
zamestnancov, ako aj z dôvodu nesplnenia ponukovej povinnosti odporcu. Vzhľadom na tento záver súd
vyhovel návrhu navrhovateľa a vyslovil neplatnosť tohto spôsobu ukončenia štátnozamestnaneckého

pomeru, ktorá skutočnosť má za následok, že štátnozamestnanecký pomer medzi účastníkmi konania
naďalej trvá, čo súd vyslovil i vo výroku rozsudku.

Navrhovateľ v súvislosti s neplatnosťou výpovede štátnozamestnaneckého pomeru požadoval od
odporcu aj náhradu funkčného platu, po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 24.09.2012,

č.k. 25C 13/2011-176, v sume 7.109,70 eur za obdobie od 15.04.2011 do marca 2012, t.j. za obdobie
11 mesiacov a 11 dní. Odporca vzniesol námietku započítania a žiadal, aby súd pri výpočte náhrady
funkčného platu patriacej navrhovateľovi zohľadnil, že navrhovateľovi vyplatil odstupné v sume celkovo
1.489 eur, zodpovedajúce dvojnásobku funkčného platu navrhovateľa, t.j. 2x á 744,50 eur.

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak

s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá

na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť

mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec
nepriznať.

Podľa § 55 zákona č. 400/2009 Z.z. ak štátny zamestnanec vykonával štátnu službu podľa tohto
zákona alebo podľa osobitného predpisu, vykonával prácu vo verejnom záujme alebo vykonával

inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý je služobným úradom podľa tohto zákona, počas doby,
za ktorú je služobný úrad povinný poskytnúť mu funkčný plat z dôvodu neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru, povinnosť služobného úradu poskytnúť štátnemu zamestnancovi
tento funkčný plat sa znižuje o funkčný plat alebo mzdu za uvedenú činnosť.

Podľa § 112 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. príslušná časť funkčného platu na účely tohto zákona je
podiel funkčného platu a priemerného počtu služobných hodín pripadajúcich na jeden mesiac v roku.
Priemerný počet služobných hodín pripadajúci na jeden mesiac v roku je súčin priemerného počtu
týždňov pripadajúcich na jeden mesiac v roku a ustanoveného týždenného služobného času štátneho
zamestnanca. Suma príslušnej časti funkčného platu sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta nahor.

Podľa § 114 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na služobné
úrady alebo na štátnych zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, obsahujú ustanovenia o
priemernom zárobku, priemernej mzde alebo o náhrade mzdy, rozumie sa tým funkčný plat priznaný
štátnemu zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.

Súd mal za preukázané, že navrhovateľ preukázateľne požiadal odporcu, aby ho ďalej zamestnával až
dňa15.04.2011,vktorýdeňbolodporcovidoručenýnávrhnavrhovateľanaurčenieneplatnostivýpovede
zo štátnozamestnaneckého pomeru spolu s požiadavkou navrhovateľa o náhradu mzdy (funkčného
platu), ktorý návrh treba aj s ohľadom na ustálenú súdnu judikatúru považovať za žiadosť navrhovateľa,

aby ho odporca ďalej zamestnával (k tomu aj rozhodnutie uverejnené pod č. R 24/1996). Dátum
15.04.2011 preto súd považoval za rozhodný pre počiatok obdobia, za ktoré je navrhovateľ oprávnený
požadovať od odporcu náhradu funkčného platu; rozsah nároku na náhradu mzdy (funkčného platu)
závisí totiž od toho, kedy zamestnanec (štátny zamestnanec) oznámil zamestnávateľovi (služobnému
úradu) svoje rozhodnutie o ďalšom zamestnávaní (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo

269/2007).Navrhovateľpritomžiadalonáhradufunkčnéhoplatuzaobdobienepresahujúce12mesiacov
(od 15.04.2011 do 31.03.2012) v sume á 744,50 eur za každý kalendárny mesiac, za mesiac apríl 2011
len pomerne v sume 409,47 eur.Z vykonaného dokazovania vyplynulo a medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že podľa oznámenia
o výške a zložení funkčného platu zo dňa 02.08.2010, č. 13592/2010/32/138, (č.l. 42) navrhovateľovi
patril počnúc odo dňa 01.08.2010 funkčný plat vo výške 744,50 eur mesačne. Rovnako nebolo sporné,

že navrhovateľ z dôvodu ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru obdržal od odporcu odstupné v
celkovej sume 1.489 eur.

Pri výpočte náhrady funkčného platu patriacej navrhovateľovi v období od 15.04.2011 do 31.03.2012
súd vychádzal z ustanovenia § 55 v spojení s § 112 a § 114 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z., a zistil,

že navrhovateľ mal mesačný príjem vo výške zodpovedajúcej funkčnému platu 744,50 eur. Navrhovateľ
mal podľa služobnej zmluvy zo dňa 30.06.2010 dohodnutý týždenný pracovný čas v počte 37,5 hodín,
čo pri prepočte na kalendárny mesiac predstavuje 150 hodín týždenne (37,5 x 4 týždne v mesiaci), a
na jeden pracovný deň predstavuje 7,5 hodín denne (37,5 hodín / 5 dní v týždni). Hodinový zárobok
navrhovateľa bol potom určený sumou 4,96 eur (funkčný plat navrhovateľa 744,50 eur / 150 hodín v
mesiaci), funkčný plat navrhovateľa v jednom pracovnom dni potom zodpovedal hodnote 37,20 eur (4,96

eur x 7,5 hodín na deň).

Na základe vyššie uvedeného navrhovateľovi patrí náhrada funkčného platu za obdobie od 15.04.2011
do 31.03.2012, kde
- za obdobie od 15.04. do 30.04.2011, t.j. 11 pracovných dní x funkčný plat navrhovateľa za jeden deň

á 37,20 eur, náhrada predstavuje 409,20 eur,
- za obdobie máj 2011 až marec 2012, t.j. 11 mesiacov x funkčný plat navrhovateľa á 744,50 eur, náhrada
predstavuje 8.189,50 eur,
čo predstavuje spolu sumu 8.598,70 eur. Z tejto sumy súd odpočítal sumu vyplateného odstupného
zo strany odporcu vo výške 1.489 eur, ktorej úhrada bola preukázateľne realizovaná odporcom

na základe hromadného príkazu na úhradu (č.l. 166, 167). Súd mal za to, že dôsledkom určenia
neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa štátno zamestnanecký pomer
medzi účastníkmi konania naďalej trvá, a preto nebol dôvod na výplatu odstupného v sume 1.489 eur
navrhovateľovi, ktoré odstupné v takom prípade je navrhovateľ povinný odporcovi vrátiť; túto povinnosť
navrhovateľnapokonaninepopieral.Súdpretoodcelkovejsumynáhradyfunkčnéhoplatu(8.589,70eur)

odpočítal sumu vyplateného odstupného (1.489 eur) a zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 7.109,70
eur navrhovateľovi ako sumy zodpovedajúcej náhrade funkčného platu z titulu neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru.

Podľa § 151 ods. 3 O.s.p. v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania

alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania
rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije.
Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Súd vo výroku rozsudku nerozhodol o trovách konania, ktoré rozhodnutie si s poukazom na ustanovenie
§ 151 ods. 3 O.s.p. vyhradil až na čas po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno

odôvodniť len tým, že :
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovýmzisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Akpovinnýdobrovoľnenesplníto,čomuukladávykonateľnésúdnerozhodnutie,oprávnenýmôže podať
návrh na výkon exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z., ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.

V Bratislave, 12. novembra 2014 Mgr. Patricia Skotnická sudkyňa

Za správnosť vyhotovenia: