Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. máj 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/135/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111202326
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111202326.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: D. Y., bytom v H.,
T. W. XX, zastúpeného JUDr. Rastislavom Bajánkom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Vajnorská
1, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie 13, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhradu funkčného

platu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.11.2014, č.k.
25C/13/2011-214, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru
daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa 24. 9. 2010 č. 13581/2010/32/76 je neplatná a

štátnozamestnanecký pomer so žalovaným naďalej trvá. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi titulom náhrady funkčného platu sumu 7.109,70 eur a s použitím § 151 ods. 3 zák.č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) napokon deklaroval, že o trovách konania rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 25, § 19 ods.1,2,7, § 46 ods.1 písm. b/, § 47 písm. b/, § 121

ods.2 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o doplnení niektorých zákonov (ďalej „ zákon č.
400/2009 Z.z.“), § 61 ods.2, § 74, § 77 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej „Zákonník
práce „), keď vykonaným dokazovaním zistil, že služobnou zmluvou uzavretou dňa 30. 6. 2010 založil
žalovaný so žalobcom počnúc dňom 1. 7. 2010 štátnozamestnanecký pomer v stálej štátnej službe vo
funkcii hlavný radca, v odbore štátnej služby 2.06 Justícia, v organizačnom útvare redakcia Zbierky
zákonov, sekcie edičných činností, na neurčitý čas, s ustanoveným služobným časom 37,5 týždenne.
Rozhodnutím zo dňa 14. 9. 2010, č. 15253/2010/32/36 ministerka spravodlivosti zrušila ku dňu 30.

11. 2010 štátnozamestnanecké miesto v redakcii Zbierka zákonov sekcie edičných činností, ktoré
zastával žalobca a uložila vedúcemu služobného úradu zabezpečiť vykonanie všetkých úkonov
potrebných pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom. Z obsahu výpovede súd prvej
inštancie zistil, že služobný úrad dal žalobcovi výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa §
46 ods. 1 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z. z dôvodu podľa § 47 písm. b/ zákona, keď nemal pre
žalobcu inévhodnéštátnozamestnaneckémiesto.Podľavýpovedetátobolaprerokovanásozástupcami

zamestnancov dňa 23. 9. 2010. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že podľa zápisnice zo dňa 23. 9. 2010
bolo za účasti D. G. úradu I.. I. W., V.. U. T., vymenovaného na zastupovanie M. B. Ú. a V.. C. Y.
ako C. B. B. prerokované skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu s odvolávaním sa narozhodnutie ministersky spravodlivosti zo dňa 14. 9. 2010. Zo zoznamu štátnozamestnaneckých miest
na ministerstve spravodlivosti ku dňu 24. 9. 2010 súd prvej inštancie zistil, že v sekcii edičných činností,
redakcia Zbierky zákonov bolo vedených celkovo 9 štátnozamestnaneckých miest, z toho 7 miest v

siedmej platovej triede, jedno v ôsmej a jedno v deviatej platovej triede. Tento stav sa zmenil
k 31. 12. 2010, keď podľa zoznamu štátnozamestnaneckých miest k uvedenému dátumu existovalo
celkovo 8 štátnozamestnaneckých miest, bez evidencie štátnozamestnaneckého miesta
v ôsmej platovej triede. Zo zoznamu voľných štátnozamestnaneckých miest a miest pri výkone práce
vo verejnom záujme súd prvej inštancie zistil, že ku dňu 24. 9. 2010 žalovaný evidoval 15

voľných miest a to i voľné miesto odborného referenta v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a
obchodného práva s kvalifikačným predpokladom úplného stredného vzdelania, ktoré bolo rozhodnutím
ministerky spravodlivosti zo dňa 11. 4. 2011 zrušené k 14. 4. 2011.

3. Súd prvej inštancie v rozhodnutí uviedol, že v danom prípade žalovaný splnil zákonom stanovené
podmienky pre danie výpovede žalobcovi v zmysle § 61 ods.1,2 Zákonníka práce, ktorými sú: 1.

písomná forma, 2. doručenie výpovede do vlastných rúk žalobcovi dňa 27.9.2010 a 3. dostatočná
konkretizácia výpovedného dôvodu, ktorým bolo zrušenie štátnozamestnaneckého miesta žalobcu v
dôsledku rozhodnutia ministerky spravodlivosti zo dňa 14.9.2010. Zároveň, žalobca podal návrh na
určenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru na súd v lehote stanovenej v § 77
Zákonníka práce, keď vzhľadom na doručenie výpovede žalobcovi dňa 27.9.2010, začala počnúc od

1.10.2010 žalobcovi plynúť výpovedná doba 2 mesiacov (§ 48 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z.), ktorej
koniec pripadol na 30.11.2010. Žalobca podal žalobu na súd dňa 27.1.2011.

4. Súd prvej inštancie nemal za dostatočne preukázanú požiadavku prerokovania výpovede so
zástupcami zamestnancov, t. j. s príslušným odborovým orgánom pôsobiacim u žalovaného, keď

mal za to, že žiadosť o prerokovanie výpovede neobsahovala náležitosti kladené podľa § 61 ods.
2 Zákonníka práce, bola urobená ústne, neformálne, návrh výpovede nebol predsedovi odborovej
organizácie predložený, keďže tento vypracoval služobný úrad až dňa 24. 9. 2010 a v zápisnici z
prerokovania výpovede chýba špecifikácia výpovedného dôvodu a je v nej len poukaz na prerokovanie
výpovedežalobcuzoštátnozamestnaneckéhopomeruanarozhodnutieministerkyspravodlivostizodňa

14. 9. 2010 bez výpovedného dôvodu. Naviac z obsahu zápisnice nie je ani zrejmé, či si žalovaný splnil
svoju ponukovú povinnosť v zmysle § 47 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z.. Súd prvej inštancie mal za to, že
účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď
podľa § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie
skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru obsahujú

náležitosti výpovede podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, t. j., že dôvod výpovede musí byť vymedzený
tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Z uvedeného vyvodil záver, že nepreukázané
splnenie predpokladu riadneho prerokovania výpovede žalobcu zo štátnozamestnaneckého pomeru so
zástupkami odborovej organizácie, má s poukazom na ust. § 121 ods. 2 zák. č. 400/2009 Z. z. v spojení
s § 74 Zákonníka práce za následok neplatnosť výpovede žalobcu.

5. Vo vzťahu k druhému argumentu neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu
zo dňa 24.9.2010 po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalovaný si nesplnil ponukovú
povinnosť podľa § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z., ktorej splnenie skúmal v zmysle ustálenej
judikatúry ku dňu dania výpovede žalobcovi . Súd prvej inštancie mal za zrejmé, že v sekcii edičných

činností, redakcia Zbierky zákonov skutočne došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého
miesta v 8. platovej triede, ktoré jediné zastával žalobca, kdeže toto miesto nebolo podľa zoznamu
štátnozamestnaneckých miest ku dňu 31. 12. 2010 opätovne vytvorené, resp. obnovené. Uviedol, že
z hľadiska dodržania ponukovej povinnosti zamestnávateľa je významné jedine to, či zamestnávateľ
disponovalvoľnýmipracovnýmimiestamivokamžikudaniavýpovedeaztohtodôvodubralzarelevantný

žalovaným predložený zoznam voľných pracovných miest zostavený ku dňu 24. 9. 2010, ktorý
sa zhodoval so stavom ku dňu doručenia výpovede žalobcovi, t. j. ku dňu 27. 9. 2010. Súd prvej
inštancie sa stotožnil s právnym názorom žalovaného , že jeho ponuková povinnosť bola obmedzená
len na vhodné štátnozamestnanecké miesta, ktoré by bol žalobca schopný zastávať. Podľa názoru
súdu prvej inštancie z predmetných voľných miest do úvahy ako vhodné pre žalobcu prichádzalo

štátnozamestnanecké miesto v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva, vo
funkcii odborného referenta v 3. platovej triede, keď z obsahu pracovnej náplne žalobcu a opisu činnosti
jeho štátnozamestnaneckého miesta vyplynulo, že žalobca ako najnáročnejšie činnosti vykonával
špecializovanú činnosť v procese vyhlasovania právneho predpisu v Zbierkezákonov, zabezpečoval spoluprácu so zástupcami predkladateľa právneho predpisu, kontrolnú činnosť
a zodpovedal za súlad autorizovaného textu právneho predpisu s textom pripraveným na uverejnenie.
Uviedol,žepodľapožiadaviekžalovaného kladenýchnamiestoodbornéhoreferenta,vsekciilegislatívy,

odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva a opisu jeho činností úlohy v tejto funkcii sa týkali
čiastkovej odbornej agendy vo vecne vymedzenej oblasti tvoriacej podklady pre riadenie, rozhodovanie
alebo na kontrolu, na ktorých výkon postačovalo úplne stredoškolské vzdelanie. Súd prvej inštancie
následne vyhodnotil, že štátnozamestnanecké miesto odborného referenta v sekcii legislatívy, odbor
legislatívy občianskeho a obchodného práva v čase dania výpovede žalobcovi existovalo,

nebolo zrušené a malo mu byť ako vhodné ponúknuté . Pokiaľ žalovaný skutočne predmetné
štátnozamestnanecké miesto nepotreboval, nič mu nebránilo v tom, aby ho zrušil, neevidoval ako
existujúce a voľné štátnozamestnanecké miesto a nevyčkával s jeho zrušením až do 14. 4. 2011.

6. Pokiaľ ide o nárok žalobcu súvisiaci s neplatnosťou výpovede štátnozamestnaneckého pomeru na
náhradu funkčného platu v sume 7.109,70 eur za obdobie od 15.4.20 do marca 2012, t.j. za obdobie 11

mesiacov a 11 dní mal súd prvej inštancie za nesporné, že žalobcovi patril počnúc od 1. 8. 2010 funkčný
plat vo výške 744,50 eur mesačne a že z dôvodu ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru obdržal
žalobca od žalovaného odstupné v celkovej výške 1.489 eur zodpovedajúce dvojnásobku funkčného
platu žalobcu (2x 744,50 eur). Ďalej mal za preukázané, že žalobca požiadal žalovaného, aby ho
ďalej zamestnával až dňa 15. 4. 2011, v ktorý deň bola žalovanému doručená žaloba na určenie

neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru spolu s požiadavkou o náhradu mzdy. Pri
výpočte náhrady funkčného platu v období od 15. 4. 2011 do 31. 3. 2012 vychádzal z ust. § 55 v spojení s
§ 112 zák. č. 400/2009 Z. z. a zistil, že žalobca mal mesačný príjem vo výške zodpovedajúcej funkčnému
platu 744,50 eur, dohodnutý týždenný pracovný čas v počte 37,5 hodín, čo pri prepočte na kalendárny
mesiacpredstavuje150hodíntýždenneanajedenpracovnýdeňpredstavuje7,5hodíndenne.Hodinový

zárobok žalobcu potom určil sumou 4,96 eur s tým, že funkčný plat žalobcu v jednom pracovnom dni
zodpovedal hodnote 37,20 eur. Za obdobie od 15. 4. 2011 do 31. 3. 2012 určil náhradu funkčného
platu žalobcu v sume 8.598,70 eur, pričom z tejto sumy odpočítal sumu vyplateného odstupného
vo výške 1.489 eur a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 7.109,70 eur.

7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný namietajúc, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods.1 písm. f/, h/ O.s.p. ( účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom a súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav ), konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods.2 písm. b/ O.s.p.), súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
205 ods.2 písm. d/) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205
ods.2 písm. f/ O.s.p ). Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie o nesplnení podmienky prerokovania
výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru so zástupcami zamestnancov podľa § 74 Zákonníka
práce poukázal na výpoveď svedka V.. C. Y., ktorý ako predseda odborovej organizácie uviedol, že

výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov a súd
prvej inštancie napriek tomu dospel k absurdnému záveru, že nebol splnený predpoklad prerokovania
výpovede so zástupcami zamestnancov podľa § 74 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s § 121 ods. 2 zák.
č. 400/2009 Z. z.. Mal za to, že pokiaľ bol Ing. Kolenič ústne informovaný o osobe, ktorej sa prerokovanie
bude týkať a mal informáciu o rozhodnutí ministerky spravodlivosti o zrušení štátnozamestnaneckého

miesta žalobcu, bol týmto skutkovo vymedzený dôvod výpovede tak ako to ustanovuje § 61 ods. 2
Zákonníka práce. Taktiež mal za to, že účelom ust. § 74 Zákonníka práce nebolo stanoviť písomnú formu
žiadosti zamestnávateľa adresovanej zástupcom zamestnancov s tým, že zákon nedostatok písomnej
formy nepostihuje sankciou neplatnosti tohto úkonu, tak ako to je napr. pri výpovedi. Vytkol súdu prvej
inštancie, že vec nesprávne právne posúdil, ak za podmienku riadneho prerokovania výpovede so

zástupcami zamestnancov považoval i predloženie návrhu výpovede s tým, že aj keby taká podmienka
bola daná, z vykonaných dôkazov nie je možné dospieť k záveru, že návrh výpovede nebol predložený
odborovému orgánu. Konštatoval, že o bezprecedentnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré nemá oporu
v ustálenej judikatúre súdov, svedčí analýza rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa tento
zaoberal podmienkou prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov (sp. zn. 1 Cdo 72/2006, 5

Cdo 140/2010, 5 Cdo 255/2006, 2 M Cdo 21/2009, 5 M Cdo 17/2008, 3 Cdo 12/2008, 3 Cdo 192/2007).

8. Odvolateľ ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec ak dospel k
záveru, že ponuková povinnosť žalovaného sa vzťahovala i na štátnozamestnanecké miesto odbornéhoreferenta v sekcii legislatívy, odbore legislatívy občianskeho a obchodného práva, keď mal za to, že
pojem voľné štátnozamestnanecké miesto treba hodnotiť nielen z hľadiska jeho
existencie v štruktúre pracovných miest v služobnom úrade žalovaného, ale s ohľadom na

všetky okolnosti prípadu. Mal za nevyhnutné zohľadniť skutočnosť, že predmetné štátnozamestnanecké
miesto nebolo obsadené od 1. 5. 2010 až do jeho zrušenia dňa 14. 4. 2011 a teda z tohto hľadiska
toto miesto nebolo voľné na účely ponukovej povinnosti podľa § 47 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z.. V
tejto súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR v otázke splnenia ponukovej povinnosti
(resp. prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov ), ktorá pracuje s pojmom zdanlivý výkon

práva o ktorý ide vtedy, ak tento síce formálne napĺňa ustanovenie právnej normy, jeho realizácia ale
nesleduje účel dosiahnutia výsledkov, ktoré má pozitívne právo v úmysle dosiahnuť (rozsudky NS SR
sp.zn. 5 Cdo 140/2010, 5 M Cdo 17/2008, 5 Cdo 255/2008). Práve ponúknutie štátnozamestnaneckého
miesta, ktoré bolo síce formálne voľné, ale dlhodobo neobsadené až do jeho zrušenia, by bolo možné
považovať za onen zdanlivý výkon práva, z formálneho hľadiska síce spĺňajúci zákonné požiadavky,
z hľadiska výsledku ale popierajúci účel právnej normy. Záverom uviedol, že pri platnom skončení

štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou výrok o náhrade funkčného platu neobstojí.

9. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, §

380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem, odvolanie podala strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného je podané dôvodne len sčasti, avšak bez akéhokoľvek vplyvu na

vecnú a právnu správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o uplatnených nárokoch.

11. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu
prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné
proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p.. Odvolanie žalovaného vyvolalo v

danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - odvolateľom
napadnuté rozhodnutie bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu.

12. Ustanovenie § 205 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 taxatívne určovalo dôvody,
ktorými možno odôvodniť odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie. Z obsahu odvolania vyplýva, že

žalovaný odvolanie odôvodňuje ust. § 205 ods.2 písm. a/,c/,d/,f/ O.s.p., t.j. že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

13. Nesprávny skutkový záver súdu prvej inštancie bol podľa právnej úpravy platnej do 30.6.2016
spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak súd pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa kritérií
uvedených v ustanovení § 132 - § 135 O.s.p., teda jednotlivé dôkazy a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti nehodnotil z hľadiska ich vierohodnosti, pravdivosti a významu pre posúdenie veci z právneho

hľadiska.Nesprávneprávneposúdenievecipodľa§205ods.2písm.f/O.s.p.bolospôsobilýmodvolacím
dôvodom vtedy, ak došlo k omylu súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. Za mylnú aplikáciu
právnych predpisov sa považovalo použitie iného právneho predpisu než sa správne mal použiť alebo
síce aplikácia správneho právneho predpisu , ale jej nesprávny výklad.

14. Predmetom daného konania bola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie žaloba o určenie
neplatnosti výpovede štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 24.9.2010 a nadväzujúce určenie, že
štátnozamestnanecký pomer žalobcu so žalovaným trvá aj naďalej a žaloba o náhradu funkčného
platu za obdobie od 15. 4. 2011 do 31. 3. 2012 v sume 7.109,70 eur. Súd prvej inštancie výrok o
určení neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru danej žalobcovi listom žalovaného zo

dňa 24. 9. 2010 č. 13581/2010/32/76 odôvodnil nedostatkom jej riadneho prerokovania so zástupcom
zamestnancov a dôvodom nesplnenia ponukovej povinnosti žalovaného.15. Podľa § 125 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len "zákon č. 400/2009 Z.z.") spory medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom o nároky
zo štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.

16. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. do štátnej služby možno prijať občana, ktorý sa uchádza
o štátnu službu, ak spĺňa tieto predpoklady: a) dosiahol vek 18 rokov, b) má spôsobilosť na právne úkony
v plnom rozsahu, c) je bezúhonný, d) spĺňa kvalifikačné predpoklady, e) ovláda štátny jazyk, f) úspešne
absolvoval výberové konanie alebo výber, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

17. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. do štátnej služby na príslušné štátnozamestnanecké
miesto možno prijať občana, ktorý sa uchádza o štátnu službu, ak okrem splnenia predpokladov podľa
odseku 1 spĺňa tieto požiadavky: a) je zdravotne spôsobilý na vykonávanie štátnej služby, ak zdravotnú
spôsobilosť vyžaduje osobitný predpis,
b) ovláda cudzí jazyk, ak túto požiadavku na vykonávanie štátnej služby určí služobný úrad,

c) spĺňa ďalšie požiadavky ustanovené osobitným predpisom alebo určené služobným úradom potrebné
na riadne vykonávanie štátnej služby podľa opisu činností štátnozamestnaneckého miesta.

18. Podľa § 19 ods. 7 zákona č. 400/2009 Z.z. kvalifikačný predpoklad na účely tohto zákona je a)
vzdelanie, b) osobitný kvalifikačný predpoklad podľa osobitného predpisu.

19. Podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. štátnozamestnanecký pomer možno skončiť
výpoveďou.

20. Podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi

výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho
zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým
preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak.

21. Podľa § 121 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas

zástupcovia zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný zo zástupcami
zamestnancov, je neplatný, ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo Zákonník práce.

Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj
zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

22. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov
ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby
ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno
dodatočne meniť.

23. Podľa § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak
je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia

písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k
prerokovaniu došlo.

25. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac
v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2

C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa
odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu v časti, v ktorej sa zaoberal posúdením
splnenia ponukovej povinnosti žalovaným, ktorá mu vyplývala z ust. § 47 písm. b/ zákona
č. 400/2009 Z.z., v ktorej dostatočne, podrobne a presvedčivo zodpovedal na v konaní nastolené
otázkymajúceprirozhodovaníouplatnenejžalobepodstatnývýznam,pričomsavtejtočastirozhodnutia

vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387
ods. 2, 3 C.s.p.). Z uvedeného dôvodu využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods.2 C.s.p. v odôvodnení
sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v časti vzťahujúcej
sa k prijatým záverom o tom, že žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 47písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z., keď žalobcovi neponúkol ako vhodné štátnozamestnanecké miesto
(minimálne) v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva, vo funkcii odborný
referent, ktoré bolo v čase doručovania výpovede žalobcovi voľné a ktoré žalobca mohol ako vhodné

štátnozamestnanecké miesto aj zastávať.

26. Pre doplnenie rozhodnutia v tejto časti a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací
súd uvádza nasledovné. V odvolacích námietkach k záverom prijatým súdom prvej inštancie uvedeným
v predchádzajúcom odseku žalovaný zdôraznil, že práve ponúknutie štátnozamestnaneckého miesta,

ktoré bolo síce formálne voľné, ale dlhodobo neobsadené až do jeho zrušenia, by bolo možné
považovať za zdanlivý výkon práva, z formálneho hľadiska síce spĺňajúci zákonné požiadavky, z
hľadiska výsledku ale popierajúci účel právnej normy. S týmto názorom sa však nie je možné stotožniť.
Z obsahu spisu v danej veci nepochybne vyplýva, že u žalobcu bol naplnený predpoklad zrušenia
jeho štátnozamestnaneckého miesta, a to rozhodnutím ministerky spravodlivosti zo dňa 14.9.2010, č.
XXXXX/XXXX/XX/XX, ktorým v sekcii edičných činností, redakcie Zbierky zákonov došlo k

zrušeniu jeho štátnozamestnaneckého miesta v 8. platovej triede a toto miesto nebolo podľa zoznamu
štátnozamestnaneckých miest ku dňu 31.12.2010 opätovne vytvorené, príp. obnovené. Je treba sa
stotožniť i s úvahou súdu prvej inštancie v tom, že v súvislosti so žalobcom označenými voľnými
štátnozamestnaneckými miestami, bola ponuková povinnosť žalovaného vyplývajúca z ust. § 47
písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. obmedzená len na vhodné štátnozamestnanecké miesta, t.j. také,

ktoré by žalobca bol schopný zastávať a i s tým, že ako vhodné pre žalobcu prichádzalo do úvahy
štátnozamestnanecké miesto v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a
obchodného práva, vo funkcii odborného referenta v 3. platovej triede. Odvolací súd sa stotožňuje so
závermi súdu prvej inštancie ďalej v tom, že z hľadiska dodržania ponukovej povinnosti žalovaného
je významným jedine to, či žalovaný disponoval voľným štátnozamestnaneckým miestom v okamihu

dania výpovede, t.j. nie pred tým, ale ani po tomto období. Na základe uvedeného za situácie, kedy
štátnozamestnanecké miesto odborného referenta v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a
obchodného práva v čase dania výpovede žalobcovi existovalo (k jeho zrušeniu došlo až k 14.4.2011),
nebolo obsadené a malo byť žalobcovi ako vhodné ponúknuté (keď žalobca spĺňal všetky predpoklady
a požiadavky, či už kvalifikačné alebo aj tie požadované služobným úradom žalovaného podľa opisu

štátnozamestnaneckého miesta), nemožno priznať obrane žalovaného úspech. Okolnosť, že označené
štátnozamestnanecké miesto bolo od 1.5.2010 neobsadené a po šiestich mesiacoch od doručenia
výpovede žalobcovi došlo k jeho zrušeniu (k 14.4.2011), nemá pri posudzovaní splnenia ponukovej
povinnosti žalovaného v okamihu dania výpovede žalobcovi žiaden právny význam. Pokiaľ odvolateľ v
tejto súvislosti poukazuje na rozsudky NS SR sp.zn. 5 Cdo 140/2010, 5 M Cdo 17/2008, 5

Cdo 255/2008, tieto sa vzťahujú k povinnosti zamestnávateľa uloženej mu v ust. § 74 Zákonníka práce
vopred prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa
so zástupcami zamestnancov a závery z nich vyplývajúce nie je možné vzťahovať k splneniu povinnosti
žalovaného vyplývajúcej mu z ust. § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z.. Vychádzajúc z dôvodovej
správy k zákonu č. 400/2009 Z.z. podľa ktorej sa za voľné štátnozamestnanecké miesto považuje také

štátnozamestnanecké miesto, na ktorom nik nevykonáva štátnu službu, nie je možné priznať úspech ani
obrane žalovaného o zdanlivom výkone práva , popierajúceho účel právnej normy.

27. Pokiaľ ide o závery súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti žalovaného riadne prerokovať
výpoveď žalobcu zo štátnozamestnaneckého pomeru so zástupcami odborovej organizácie vyplývajúcej

z ust. § 121 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. v spojení s § 74 Zákonníka práce je treba
konštatovať, že súd prvej inštancie na dokazovaním zistený skutkový stav aplikoval správnu právnu
normu, ktorú však nesprávne vyložil.

28. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žiadosť služobného úradu

o prerokovanie výpovede žalobcu adresovaná odborovému orgánu neobsahovala náležitosti kladené
podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, bola urobená ústne, neformálne, návrh výpovede nebol predsedovi
odborovej organizácie V.. C. Y. predložený, keďže tento vypracoval služobný úrad až dňa 24.9.2010.
Naviac, v zápisnici z prerokovania výpovede chýba špecifikácia výpovedného dôvodu
(podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z.) a je v nej len poukaz na prerokovanie výpovede žalobcu

zo štátnozamestnaneckého pomeru a na rozhodnutie ministerky spravodlivosti zo dňa 14.9.2010 bez
uvedenia výpovedného dôvodu. Zároveň, z obsahu zápisnice zo dňa 23.9.2010 nie je zrejmé, či si
žalovaný splnil svoju ponukovú povinnosť v zmysle § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z.. Poukazujúc
na ustálenú súdnu judikatúru súd prvej inštancie v rozhodnutí zdôraznil, že účinky splnenia povinnostizamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď podľa § 74 Zákonníka práce
nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo
priložený návrh na skončenie pracovného pomeru obsahujú náležitosti výpovede podľa § 61 ods. 2

Zákonníka práce. To znamená, že dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom. Mal za zrejmé, že tento postup pri prerokovaní výpovede žalobcu zo
štátnozamestnaneckého pomeru dňa 23.9.2010 dodržaný nebol.

29. Odvolací súd zdôrazňuje, že v citovanom ustanovení § 74 Zákonníka práce sa vymedzuje povinnosť

zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa. Uvedené ustanovenie určuje povinnosť zamestnávateľa vopred
prerokovať s príslušným odborovým orgánom výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru,
ako hmotnoprávnu podmienku platnosti uvedených právnych úkonov zo strany zamestnávateľa,
nesplnenie ktorej v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka
práce spôsobuje ich neplatnosť (t j. neplatnosť výpovede a okamžitého

skončenia pracovného pomeru). Smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje
postavenie a nedôvodne neprepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru. Účinky splnenia povinnosti
zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka
práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru
výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti

výpovede určené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce (R 47/2007). Zároveň je však nutné zdôrazniť, že
pre splnenie povinnosti vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď (alebo okamžité
skončenie pracovného pomeru) Zákonník práce neurčuje spôsob prerokovania a neodkazuje ani na
§ 237 s tým, že pokiaľ rokovanie neprebehlo spôsobom tu uvedeným, je neplatné. Konkrétna forma
prerokovania medzi zamestnávateľom a zamestnancom v zmysle § 237

Zákonníka práce závisí podľa čl. 1 a čl. 5 Smernice 2002/14/ES od dohody medzi zamestnávateľom a
zástupcami zamestnancov. Napokon Zákonník práce dáva možnosť zástupcom zamestnancom vyjadriť
sa k skončeniu pracovného pomeru, ale nedáva im možnosť zmeniť toto rozhodnutie zamestnávateľa,
preto sa podľa § 74 za prerokovanie považuje, aj keď k nemu vôbec nedošlo (v uvedenej lehote).

30. Z uvedeného potom vyplýva, že ak zo zápisnice z prerokovania štátnozamestnaneckého pomeru zo
dňa 23.9.2010 vyplýva, že v prítomnosti vedúceho služobného úradu, povereného riaditeľa osobného
úradu a predsedu základnej organizácie odborového zväzu MS SR došlo „k prerokovaniu skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu, ktorého štátnozamestnanecké miesto bude zrušené k
30.11.2010 na základe rozhodnutia ministerky spravodlivosti SR zo 14.9.2010 č. 15253/2010/32/36 „ a

ak Ing. Peter Kolenič v priebehu pojednávania nariadeného na deň 17.9.2012 počas výsluchu pred
súdom uviedol, že „bol zavolaný k prerokovaniu výpovede danej žalobcovi v dôsledku zrušenia jeho
štátnozamestnaneckého miesta „ , odvolací súd sa nemôže zhodnúť s úvahou súdu prvej inštancie
o nesplnení tejto hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede a má za to, že žalovaný si povinnosť
vyplývajúcu mu z ust. § 121 ods.2 zákona č. 400/2009 Z.z. v spojení s § 74 Zákonníka

práce splnil.

31. Úvaha ku ktorej dospel odvolací súd v predchádzajúcom odseku vo vzťahu k splneniu povinnosti
žalovaného vopred prerokovať výpoveď danú žalobcovi s príslušným odborovým orgánom však
nemá s prihliadnutím na nesplnenie ponukovej povinnosti žalovaného vyplývajúcej mu z ust. § 47

písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. za následok vecnú nesprávnosť určovacieho výroku napadnutého
rozhodnutia .

32. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane závislého výroku
o náhrade funkčného platu, ktorý nebol odvolacími dôvodmi napadnutý) podľa § 387 ods.1 C.s.p. ako

vecne a právne správne potvrdil.

33. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na
plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd

prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).