Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 28, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/572/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219947
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219947.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov
JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 27. marca 2014, č.k. 8C/242/2012-116, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 175,- Eur z titulu majetkovej škody a sumu 276,60
Eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Zároveň ním zamietol návrh navrhovateľa na
prerušenie konania a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Súd prvého stupňa mal z vykonaného
dokazovania za preukázané, že dňa 02.11.2009 oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora
v exekučnej veci vedenej na exekučnom súde pod sp. zn. 9Er/72/2006. Exekučný súd uznesením

č.k. 9Er/72/2006-16 zo dňa 12.04.2010 návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel
a poveril vykonaním exekúcie navrhovaného súdneho exekútora, ktorému zároveň postúpil exekučný
spis. Uznesenie exekučného súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 05.05.2010, nový exekútor pridelil
exekučnej veci č. EX 12069/2010, pričom exekučné konanie nie je doposiaľ skončené. Súd prvého
stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm.
a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4 a § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona

č. 514/2003 Z.z., ďalej ust. § 44 ods. 7, 8 Exekučného poriadku, ako aj ust. § 109 ods. 1 písm.
b), §109 ods. 2 písm. c) a § 142 ods. 1 O.s.p. Zhodnotením skutkového stavu dospel k právnemu
záveru, že návrh navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nie je dôvodný. V
súvislosti so zákonnými podmienkami vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. V prvom rade
poukázal na to, že či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmavať Ústavný
súd SR, pričom súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa
Zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu
na podklade sťažnosti na prieťahy. Ďalej zdôraznil, že v exekučnej veci 16Er/2890/2009 navrhovateľ
nepodal predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v konaní v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo
veci a nebolo preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním sťažnosti Ústavnému

súdu SR. Pokiaľ sa navrhovateľ na ústavný súd s takýmito sťažnosťami obrátil, boli odmietnuté z
dôvodu nedostatku zákonom prepísaných náležitostí podaní sťažovateľa. Pripomenul, že v predmetnomexekučnom konaní navrhovateľ ako oprávnený nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Mal za to,
že i napriek tomu, že k danej veci exekučný súd rozhodol o zmene exekútora po uplynutí zákonnej
lehoty, nemožno v tejto skutočnosti vidieť nesprávny úradný postup, ktorým by bola navrhovateľovi

spôsobená škoda s tým, že v exekučnom konaní v čase, keď bol podaný návrh na zmenu exekútora,
k žiadnej škode dôjsť nemohlo, pretože pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť
vykonávať úkony exekučného konania. Okrem toho uviedol, že v danom štádiu konania navrhovateľovi
nič nebránilo využiť účinný prostriedok na opravy podaním sťažnosti predsedovi súdu proti porušovaniu
jeho práva v exekučnom konaní podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. Zákona č. 757/2004 Z.z.

o súdoch alebo obrátiť sa na Ústavný súd SR s požiadavkou o posúdenie, či došlo alebo nedošlo k
porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ ani jednu z týchto
možností nevyužil a keďže nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho
vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v prejednávanej exekučnej
veci vedenej pod sp. zn. 9Er/72/2006, samotným nárokom na náhradu škody sa nezaoberal. Mal za
to, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho

exekútora v zákonnej lehote 30 dní, by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného a tým
teda k naplneniu účelu exekučného konania, keď zmenu osoby súdneho exekútora označil len za
čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv. V danej súvislosti zdôraznil,
že nesprávny úradný postup by musel byť podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom
prípade nie je možné konštatovať. Tvrdenie navrhovateľa, že mu vnikla majetková škoda v sume 175,-

Eur a nemajetková ujma v sume 276,60 Eur považoval za ničím nepodložené a dodal, že i keď je
pravdou, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora došlo po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty,
len v tejto skutočnosti nemožno vidieť nesprávny úradný postup, ktorý by založil nárok navrhovateľa
na náhradu škody. Do pozornosti dal nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa
10.07.2013, ako aj rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 86/02, IV.ÚS 440/2012 a pripomenul,

že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné
preukázať existenciu škody a jej výšku. Dospel však k záveru, že navrhovateľ nepreukázal existenciu
škody, ani jej výšku a nároky, ktoré si uplatňuje, označil za hypotetické. Konštatoval, že navrhovateľ
mal v tomto konaní na preukázanie vzniknutej škody predložiť dôkazy preukazujúce škodu pri tejto
individuálnej pohľadávke, keď požadované paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené

činnosti nie sú skutočnou škodou. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode, pričom
skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok,
v opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a súd potom
nemôže preskúmať predmetný nárok. Podľa jeho názoru navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani
výšku skutočnej škody a rovnako nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi

vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného
zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie
s tým, že ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k
duplicitnému plneniu. Zopakoval, že majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré

sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo
forme nemajetkovej ujmy. Mal za to, že žiadne konanie, v ktorom by boli konštatované prieťahy v konaní,
sa neviedlo, pričom poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému
skúmaniu zo strany súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy
663,88 Eur za každý rok prieťahov považoval za nesprávnu úvahu. Dospel k záveru, že pri uplatňovaní

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie
je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva, pretože navrhovateľ nepreukázal
vzniknemajetkovejujmy,anito,žebysamalaposkytnúťjejnáhradavpeniazoch.Knámietkepremlčania
uviedol, že návrh na zmenu súdneho exekútora bol súdu doručený dňa 02.11.2009 a dňa 03.12.2009
začala navrhovateľovi plynúť 3-ročná premlčacia lehota na uplatnenie jeho nároku na náhradu škody.

Návrh vo veci samej bol podaný dňa 27.09.2012, t.j. pred uplynutím premlčacej lehoty, preto jeho nárok
nie je možné považovať za premlčaný. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti skonštatoval, že
navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy,
ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim podľa neho v tom, že

súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou, preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.
Zároveň preskúmal návrhy navrhovateľa na prerušenie konania a rovnako dospel k záveru, že nie sú
dôvodné. Poukázal na to, že povinnosť súdu prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť a možnosť súdu
prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. vzniká len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom
sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu s tým, že takouto otázkou môže byť len

rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a
nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci. V predmetných veciach bolo pritom rozhodnuté odvolacím súdom
o nevylúčení zákonného sudcu, ktorý je takýmto rozhodnutím viazaný a z uvedených dôvodov podanie
sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky proti rozhodnutiu, ktorým sudca nebol

vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci, nemôže byť dôvodom na prerušenie konania, pretože
rozhodnutie vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti. Rovnako v uvedenom konaní sa nerieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej, keď samotné podanie ústavnej sťažnosti a
tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez ďalšieho nezakladá žiadny právny následok
vo vzťahu so začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky odklad vykonateľnosti uznesenia
odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu. Vzhľadom na vyššie uvedené

skutočnosti bol návrh navrhovateľa na prerušenie konania ako nedôvodný zamietnutý a o trovách
konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná.
Odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, náhrada trov konania nebola priznaná, pretože si ju neuplatnil a
napokon mu žiadne ani nevznikli a navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo, pretože vo
veci úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v
konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),

súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu
postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa
týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil

s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu

nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.

Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal
na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho
konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,

pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejevodôvodnenírozhodnutiapoznateľnýaniejezrejmé,
či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ
dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkýmilistinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,

ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými

dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd

vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní

nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovania
pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny
potvrdiť v súlade ust. § 219 ods. 1 O.s.p., a to z nasledujúcich dôvodov:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj

spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia
výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania exekučného súdu v trvaní 5 mesiacov a

upozornil, že tento bol bezdôvodne nečinný viac ako 166 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, uvedené tvrdenie sa nezakladá
celkom na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje,dňa02.11.2009navrhovateľakooprávnenýpodalnávrhnazmenuexekútoraaexekučnýsúd
uznesenímzodňa12.04.2010,právoplatnýmdňa05.05.2010,návrhuoprávnenéhonazmenuexekútora
vyhovel a vykonaním exekúcie poveril JUDr. Rudolfa Krutého s tým, že exekučné konanie doposiaľ
skončené nie je.

Na základe posúdenia skutkového stavu zisteného v prejednávanej veci odvolací súd na rozdiel od
súdu prvého stupňa dospel k záveru, že v súvislosti s rozhodovaním o návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v tom zmysle, žerozhodnutie o zmene súdneho exekútora na návrh oprávneného nebolo vydané v 30-dňovej zákonnej
lehote vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, keď bolo vydané v lehote 5 mesiacov a 9 dní
od doručenia návrhu. Právo na náhradu škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu

alebo nesprávny úradným postupom však nie je absolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Okrem samotného nesprávneho úradného postupu musia
byť súčasne splnené aj ďalšie podmienky a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.

V tomto smere navrhovateľ podľa názoru odvolacieho súdu dôkazné bremeno neuniesol a nemôže
zbaviť dôkazného bremena ohľadom preukázania vzniku výšky škody tvrdením, že takúto škodu
nemôže vyčísliť, preukázať, prípadne, že sa jedná o ochranu osobných údajov, obchodného tajomstva,
dôverných informácii a zároveň sa svojej dôkaznej povinnosti nemôže ani zbaviť tým, že ponechá
určenie výšky škody na zvážení súdu. Skutočnú výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby
nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody. Neobstoja tvrdenia navrhovateľa ani

v časti, v ktorej uvádza, že škoda by mala spočívať v nákladoch na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov, nákladov na udržiavanie správy informačného systému a iné,
nakoľko ani v tomto smere navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol.

Rovnako navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ani ohľadom preukázania náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch, a to s poukazom na nesplnenie ďalšej povinnosti bremena tvrdenia v tom smere,
aby preukázal a zdokladoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a podmienky, za ktorých by mu
mohla byť eventuálne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná. Preto bol v konečnom dôsledku
správny postup súdu prvého stupňa, ktorý návrh navrhovateľ aj s poukazom na neunesenie dôkazného
bremena v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS

197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že rozhodnutie o zmene súdneho exekútora
za stavu, kedy exekučný súd najskôr vyzýval súdneho exekútora, či si uplatňuje trovy exekúcie a v
prípade ich uplatnenia, aby predložil ich presnú špecifikáciu, v lehote 5 mesiacov a 9 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní,

ktoré by mali nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, vedúce k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka
zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva

z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti zákonného
sudcu, ktorému bola vec pôvodne pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 02.11.2012 pod sp. zn. 6NcC/428/2012, kedy krajský súd rozhodol,
že sudkyňa Okresného súdu Trenčín JUDr. Valéria Píšová nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania
veci, pretože nezistil žiadne dôvody na jej vylúčenie. V nadväznosti na prerušenie výkonu funkcie

pôvodnej zákonnej sudkyne bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni Okresného
súdu Prievidza JUDr. Kataríne Zajacovej, o ktorej Krajský súd v Trenčíne ďalším uznesením č.k.
6NcC/12/2013-21 zo dňa 21.01.2013 rozhodol, že z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená nie
je, nakoľko nezistil dôvody na jej vylúčenie. Zohľadniac túto skutočnosť treba považovať zároveňrozhodnutie súdu prvého stupňa aj v časti o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania za
vecne správne. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd
zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu

nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a
nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z. Odvolací súd v tejto súvislosti rovnako poukazuje na
to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých

sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol
postupovať. V danom prípade boli aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené predpoklady pre
uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov. Uvedené vyplýva z toho,

že odporca svoju neprítomnosť ospravedlnil a dôvod, pre ktorý navrhovateľ opakovane žiadal zrušiť
nariadené pojednávanie, nebolo možné s prihliadnutím na doterajší priebeh konania, v ktorom bolo
rozhodnuté o nezaujatosti konajúcej sudkyne a zároveň o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania, za dôležitý.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 09.10.2013 spolu s
predvolaním na prvý termín pojednávania, vytýčený na 31.10.2013, teda navrhovateľovi nebola súdom
odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení podľa

ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do
vyhláseniauznesenia,ktorýmsakončídokazovanieavoveciach,vktorýchsanenariaďujepojednávanie
podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a
skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú
odvolacímdôvodomlenzapodmienokuvedenýchvust.§205a.Poučeniesúduprvéhostupňapodľaust.

§ 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 09.10.2013, ako to vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,

odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne

predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy

odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .