Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/398/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615204635
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5615204635.1

Uznesenie

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej
a členov senátu JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu: M.
C., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. M., ul. Z. č. XXXX/XX, zastúpený splnomocneným zástupcom JANČI
& Partners s.r.o., so sídlom Liptovský Mikuláš, ul. Belopotockého č. 720/2, IČO: 47 258 748, proti
žalovanému: J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. č. XX, A., zastúpený splnomocnenou zástupkyňou JUDr.

Evou Dorociakovou, advokátkou so sídlom L. M., ul. K. č. XXX/X, o zaplatenie sumy 1.536,77 eur
s príslušenstvom a o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 2.320,41 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 4C/171/2015-116 zo dňa 13.
septembra 2016, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1.536,77 eur, spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 512,22 eur od 21.06.2012 do zaplatenia, s úrokom

z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 512,25 eur od 21.07.2012 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 512,25 eur od 21.08.2012 do zaplatenia a zmluvnú pokutu
vo výške 223,24 eur, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 223,24 eur od 20.07.2015
do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách konania z r u š u
j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol, zostáva rozsudok okresného súdu n e d o
t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 4C/171/2015-116 zo dňa 13.09.2016 žalovaného
zaviazal zaplatiť žalobcovi 1.536,77 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
512,25 eur od 21.06.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 512,25

eur od 21.07.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 512,25 eur
od 21.08.2012 do zaplatenia a zmluvnú pokutu vo výške 223,24 eur, s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne zo sumy 223,24 eur od 20.07.2015 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Zároveň rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania právo.
Konštatoval, že žalobca sa domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 1.536,77 eur spolu s úrokom z

omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 512,25 eur od 21.06.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
vo výške 8,75 % ročne zo sumy 512,25 eur od 21.07.2012 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo
výške 8,75 % ročne zo sumy 512,25 eur od 21.08.2012 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že dňa
23.05.2012 uzatvoril v právnom postavení veriteľa so žalovaným v právnom postavení dlžníka zmluvu
o pôžičke v písomnej forme, predmetom ktorej bolo poskytnutie peňažnej pôžičky vo výške 42.000 Kč,
t.j. 1.536,77 eur, ktorá bola dojednaná ako bezúročná. Podľa dojednaní zmluvy o pôžičke sa žalovaný

zaviazal vrátiť žalobcovi peňažnú pôžičku v troch splátkach po 14.000 Kč, t.j. 512,25 eur splatných ku
20.06.2012, 20.07.2012 a ku dňu 20.08.2012. Okrem toho sa domáhal, aby súd zaviazal žalovanéhozaplatiť mu sumu 2.320,41 eur spolu s úrokom omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.232,41
eur od 20.07 2015 do zaplatenia z toho dôvodu, že súčasťou zmluvy o bolo aj dojednanie zmluvných
strán, že pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti je žalovaný povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške

0,20 % denne za každý deň z omeškania z každej jednotlivej splátky. Žalovanú sumu 2.232,41 eur tvorí
zmluvná pokuta vo výške 1.132,25 eur vyčíslená za obdobie od 21.07.2012 do 20.07.2015 zo sumy
517,48 eur a zmluvná pokuta vo výške 1.100,16 eur vyčíslená za obdobie 21.08.2012 do 20.07.2015
zo sumy 517,48 eur.
Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd žalobe žalobcu v časti čo do zaplatenia sumy

1.536,77 eur s príslušenstvom titulom medzi stranami sporu uzavretej zmluvy o pôžičke zo dňa
23.05.2012 vyhovel, keď v tejto časti mal za preukázanú jej dôvodnosť. Medzi stranami sporu nebolo
sporné, že títo dňa 23.05.2012 v písomnej forme uzavreli zmluvu o pôžičke v postavení žalobcu ako
veriteľa a žalovaného ako dlžníka. Žalovaný v priebehu celého súdneho sporu popieral, že došlo k
reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov a tvrdil, že zmluva o pôžičke bola zastretým právnym
úkonom zmluvy o sprostredkovaní. Podľa žalobcu k spísaniu zmluvy o pôžičke a odovzdaní finančnej

hotovosti došlo v byte žalobcu, podľa tvrdení žalovaného bola zmluva spísaná a podpísaná v motorovom
vozidle za prítomnosti troch svedkov, ktorých žalovaný označil ako M. O. a jeho dvoch synov M. a L..
Lustráciou cez register obyvateľov a dotazom na príslušný policajný orgán bolo zistené, že osoby takto
označené menom, priezviskom a príbuzenským vzťahom neexistujú. Následne súd v priebehu súdneho
konania výsluchom svedka M. Y. zistil, že O. je prezývka p. M. pochádzajúceho zo Svätého Kríža.

Výsluchom svedkov M. E. a E. M. mal súd preukázané, že motorovým vozidlom do Českej republiky
cestovali účastníci sporu a svedkovia M. E., jeho syn M. a E. M.. Ani jeden zo súdom vypočutých
svedkov nepotvrdil skutkové tvrdenie žalovaného, že v motorovom vozidle malo dôjsť k písomnému
vyhotoveniu zmluvy o pôžičke. Svedkovia vo veci vypočutí (M. E. a E. M.) potvrdili, že žalovaný pri
ceste autom do Českej republiky už českými korunami disponoval. Pokiaľ teda žalovaný tvrdil, že

k podpisu zmluvy došlo v aute, uvedená skutočnosť bola vyvrátená týmito svedeckými výpoveďami,
ktorá skutočnosť nasvedčuje pravdivosti tvrdenia žalobcu. Podľa názoru súdu žalobca uniesol dôkazné
bremeno ohľadne existencie záväzkovo-právneho vzťahu titulom zmluvy o pôžičke. Rovnako uniesol
dôkazné bremeno a preukázal, že aj reálne disponoval takýmto finančným obnosom v českej mene,
nakoľko v rozhodnom čase podnikal aj na území Českej republiky. Žalobca predložil písomne uzavretú

zmluvu o pôžičke, pričom pravosť podpisu žalovaný nepotvrdil, naopak potvrdil, že uvedenú listinu
podpísal. V uvedenej zmluve žalovaný potvrdil, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke došlo. Naopak, bol to
žalovaný, ktorý nepreukázal vôľu žalobcu uzavrieť zmluvu s sprostredkovaní podľa § 642 Obchodného
zákonníka, ktorá podľa jeho tvrdení mala byť zastretým právnym úkonom.
Nakoľko si žalovaný zmluvnú povinnosť nesplnil, odo dňa nasledujúceho, t.j. od 21. príslušného

kalendárneho mesiaca sa dostal do omeškania s plnením peňažnej pohľadávky. Súd mu preto priznal
neuplatnené úroky z omeškania vo výške 9 %, resp. 8,75 % ročne, ktorých výška je v súlade s ust. §
517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 a § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, do ich zaplatenia.
Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu, určenie jej výšky je vecou zmluvných strán, pretože Občiansky zákonník

obmedzenie zmluvnej pokuty neustanovuje. Ust. § 454a Občianskeho zákonníka upravuje moderačné
právo súdu, kedy súd môže neprimerane vysokú pokutu znížiť. Súd má pri primeranom znížení zmluvnej
pokuty prihliadať na hodnotu a význam zabezpečovacej povinnosti. Ďalším hľadiskom, ktorý súd musí
pri aplikácii moderačného práva vziať do úvahy je aj výška škody, t. j. o koľko zmluvná pokuta presahuje
rozsah vzniknutej škody. V prípade zmluvy o pôžičke pri výške škody pre účely ust. § 545a Občianskeho

zákonníka treba brať zreteľ aj na kompenzáciu výšky škody úrokmi z omeškania alebo poplatkom z
omeškania. Súd dospel k záveru, že zmluvná pokuta dojednaná zmluvnými stranami vo výške 0,20 %
denne je neprimerane vysoká. Za primeranú súdu sa tak javila zmluvná pokuta vo výške jednej desatiny
medzi zmluvnými stranami dojednanej zmluvnej pokuty, ktorá v prepočte činí 73 % ročne (365 x 0,020),
t. j. 7,30 %. Preto súd žalobcovi titulom zmluvnej pokuty priznal sumu 223,24 eur a zároveň zaviazal

žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania z takto vyčíslenej zmluvnej pokuty vo výške 5,05 %
ročne od 20.07.2015 do zaplatenia, teda ku dňu podania žaloby na súd. V zostávajúcej časti súd žalobu
ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C. s. p.“) tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, keďže strany

mali vo veci úspech pomerný.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
Mal za to, že súd nesprávne rozhodol vo veci samej, pretože dospel na základe vykonaných dôkazovk nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
V prvom rade poukázal na to, že aj napriek rozsiahle vykonanému dokazovaniu zo strany súdu dôkazné

prostriedky neboli zhodnotené vo vzájomnej súvislosti a výpovede svedkov, z ktorých tvrdení vychádzal
aj súd, boli natoľko rozporné, že ich závery nemôžu byť v prospech žalobcu. Skutkové tvrdenie žalobcu,
že zmluva o pôžičke bola uzatvorená v jeho byte, a to dňa 23.05.2012, pričom následne mali zabezpečiť
spolu s ním kúpu pracovného náradia a vyzdvihnúť ďalších zamestnancov vo Svätom Kríži nepotvrdil
žiadny zo svedkov vypočutých v priebehu konania. Ním navrhnutí svedkovia (M. E. a E. M.) potvrdili

skutočnosť ohľadom prác vykonávaných v prospech žalobcu v Českej republike, ako aj skutočnosti,
pokiaľ ide o počet osôb v aute či tankovanie nafty/benzínu pri ceste do Českej republiky. Svedkovia
navrhnutí žalobcom (V. V. a M. Y.) hoci tvrdili, že išli spolu so žalobcom a ním do Českej republiky,
uvádzali každý rozporné tvrdenia ohľadom toho istého časového okamihu, a to cestovania v aute spolu s
ním a žalobcom, pričom obaja hneď v úvode svojich výpovedí uviedli, že sú žalobcovi kamaráti. Žalovaný
mal za to, že zo žiadnej zo svedeckých výpovedí nevyplýva skutočnosť, že finančné prostriedky, ktorými

on disponoval, pochádzali od žalobcu. Taktiež žiadny zo svedkov priamo nevidel reálne odovzdanie
finančnej hotovosti medzi žalobcom a ním.
Žalovaný vytýkal súdu, že v odôvodnení rozsudku neuviedol, ako posúdil dôkaz ním predložený, a to
čestné prehlásenie M. Y., rod. K. zo dňa 10.06.2016 spolu s prílohou, kde mala spísané poskytnuté
finančné prostriedky v prospech neho ako brata, a teda on disponoval českými korunami v uvedenom

období priamo od nej.
Ďalej mal za to, že žalobca nepreukázal, že uvedené finančné prostriedky na základe zmluvy o
pôžičke mu reálne odovzdal. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/293/2008, v ktorom sa prejednávala obdobná právna vec. Taktiež na rozsudok Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 9Co/400/2012 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/238/2010 zo dňa

21.03.2012.Vtejtosúvislostiuviedol,ževprípade,akmábyťzachovanýprincípprávnejistoty,naktorom
je aj uvedený Civilný sporový poriadok založený a princíp právneho štátu zakotvený v samotnej Ústave
SR, nemalo by sa v právne a skutkovo obdobných veciach rozhodovať rozdielnym spôsobom, resp.
hodnotiť vykonané dôkazné prostriedky odlišnou formou. Poukázal preto na uznesenie ÚS SR č. k. IV
ÚS 499/2011-25 zo dňa 22.11.2011.

Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil v zmysle ust. § 389 C. s. p. alebo
podľa § 388 C. s. p. sám vo veci rozhodol a návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu
navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Odvolanie žalovaného

považoval za tendenčné a účelové. Súd sa podľa neho riadne vysporiadal so všetkými skutočnosťami
podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, rovnako jasne a presne poukázal na úvahy, ktorými sa pri
svojom rozhodovaní spravoval a presne označil rozhodné zákonné ustanovenia, ktoré boli podkladom
na jeho zákonné a spravodlivé rozhodnutie vo veci. Podľa neho žalovaný neuniesol dôkazné bremeno,
pretože súdu nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by jeho tvrdenia preukazoval. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva

na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/293/2008, tak poukázal na rozsudok okresného súdu,
ktorý, ako vyplýva z odôvodnenia, mal preukázané, že k faktickému odovzdaniu peňažných prostriedkov
došlo, a teda tvrdenia žalovaného v odvolaní, že nedošlo k faktickému odovzdaniu peňazí považoval
za bezpredmetné.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 379, § 380 C. s. p.) a rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (§ 389 ods. 1 písm. b/, § 391 C. s. p.) a to z nasledovných dôvodov:

5. V preskúmavanej veci okresný súd vyhovel žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal na žalovanom
zaplatenia sumy 1.536,77 eur s prísl. z titulu uzavretej zmluvy o pôžičke.

6. Žalovaný v odvolaní vytýkal súdu nesprávne vyhodnotenie dôkazov v ich vzájomnej súvislosti. Okrem
toho z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva posúdenie predloženého dôkazu (čestné prehlásenie M. Y.
z 10.06.2016). Ďalej tvrdil, že žalobca nepreukázal, že by finančné prostriedky na základe zmluvy o
pôžičky mu reálne odovzdal.7. Ústava Slovenskej republiky v čl. 46 a nasl., ako aj Dohovor o ochrane základných práv a slobôd v
čl. 6 ods. 1 garantujú právo na súdnu ochranu (spravodlivý proces). Toto právo zahŕňa jednak právo

na prístup k súdu, t. j. právo obrátiť sa na súd na vymoženie či ochranu subjektívneho práva a jednak
právo na určitú kvalitu procesu, ktorá je zabezpečená celou radou inštitucionálnych a procesných záruk.
Ustanovenie čl. 46 a nasl. Ústavy SR našlo vyjadrenie aj v Civilnom sporovom poriadku a Civilnom
mimosporovom poriadku, ktorý zakotvuje povinnosť súdov v civilnom procese postupovať tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov

účastníkov, resp. strán konania a táto ochrana bola účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty
(čl. 2, 3 C. s. p.), tiež v súlade s ochranou verejného záujmu, prihliadajúc na dobré mravy (čl. 1, 2
C. m. p.). Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03).

8. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

9. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým doložiť jeho správnosť, zároveň má zaručiť

transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdu a vylúčiť svojvôľu súdu pri rozhodovaní. Pokiaľ
z odôvodenia rozhodnutia nie je zrejmé akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval,
nemožno vylúčiť, že takéto rozhodnutie bude nepreskúmateľné. Je nevyhnutné, aby rozhodnutia súdov
nielen zodpovedali zákonu v merite veci a boli vydávané pri rešpektovaní procesných predpisov, ale
aby aj ich odôvodnenie zodpovedalo kritériám daným ust. § 220 ods. 2 C. s. p., nakoľko len vecne

správe rozhodnutia a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom, odôvodnené rozhodnutia napĺňajú
ústavné kritériá práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 a nasl. Ústavy SR).

10. Podľa ust. § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci
určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci

rovnakého druhu.

11. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom.
Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým

určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého
druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i
skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.
12. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností

účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka
vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkazné povinnosti. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok že skutočnosť, ktorú účastník vôbec
netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o

skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

13. Okresný súd svoje rozhodnutie založil na tom, že kým žalobca tvrdil, že k spísaniu zmluvy o pôžičke a
odovzdaní peňazí došlo v jeho byte, žalovaný tvrdil, že k spísaniu a podpísaniu zmluvy došlo v osobnom

motorovom vozidle za prítomnosti svedkov, výsluchy ktorých uvedené nepotvrdili, ale to, že disponoval
českými korunami. Táto skutočnosť nasvedčuje pravdivosti tvrdenia žalobcu. Podľa súdu aj preukázal,
že v rozhodnom čase podnikal aj na území Českej republiky a preto aj reálne disponoval finančnýmobnosom v českej mene. Podľa názoru súdu žalobca tak uniesol dôkazné bremeno ohľadne existencie
záväzkovoprávneho vzťahu titulom zmluvy o pôžičke.

14. Podľa odvolacieho súdu z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu nie je dostatočne zrejmé či
žalobca, ktorý mal mať bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným uzavrel zmluvu o pôžičke spočívajúcu
v dohode o odovzdaní peňazí tvoriacich predmet pôžičky a že žalovaný pôžičku nevrátil, toto celkom
preukázal. Podľa súdu v uvedenej písomnej zmluve žalovaný potvrdil, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke
došlo. Za stavu preukázania dohody o poskytnutí peňazí bolo potrebné sa jednoznačne vysporiadať aj s

tým, či v danom prípade skutočne došlo aj k odovzdaniu peňazí žalobcom žalovanému, ktorú skutočnosť
tento v konaní pred súdom ako i v odvolacom konaní popieral. Vzhľadom na to bolo na žalobcovi, aby
uvedené aj dôkazmi preukázal. Súd preto v odôvodnení rozhodnutia mal uviesť či tvrdenia žalobcu o
skutočnom odovzdaní peňazí sú podopreté dôkazmi, ktorými, resp. z ktorých dôkazov čo konkrétne
rozhodujúce priamo či nepriamo v jeho prospech vyplýva.

15. Nakoľko okresný súd takýmto spôsobom pri prejednávaní veci nepostupoval a preto závery jeho
rozhodnutia sú neúplné a nejasné v dôsledku čoho je rozhodnutie nepreskúmateľné, čím došlo k odňatiu
možnosti účastníkom konať pred súdom, ktorá vada zároveň bráni odvolaciemu súdu v naplnení jeho
preskúmavacej právomoci, odvolací súd bol nútený rozsudok okresného súdu v napadnutej časti a
súvisiacom výroku o trovách konania zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

16. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie vec prejednať a rozhodnúť, rešpektujúc
ustanovenia C. s. p. a rozhodnutie odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 C. s. p. tak, aby bolo
preskúmateľné ohľadom prevzatia peňažnej sumy završujúceho proces vzniku zmluvy o pôžičke
ako reálneho kontraktu. V novom rozhodnutí opätovne rozhodne i o trovách konania, vrátane trov

odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

17. V ostatnej časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý lebo nebol napadnutý odvolaním.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a

podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).