Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, August 24, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/80/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6415203036
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6415203036.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu P. G., nar. XX. XX. XXXX,
bytom B. S. H. XXX/X, XXX XX N. S., právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár,
s.r.o. so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466 proti žalovanému POHOTOVOSŤ,
s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 850,- EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Žiar nad Hronom č.k. 7C/48/2015-45 zo dňa 07. 07. 2015 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi sumu 850,- EUR
spolu s 8,05 % ročným úrokom z omeškania z uvedenej sumy, a to od 26. 03. 2015 až do zaplatenia,
titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že okresný súd prioritne skúmal, či v
danej právnej veci pri uplatnenom nároku ide v prípade zmluvy uzavretej medzi stranami sporu dňa

11. 11. 2011 a dňa 14. 09. 2012 o spotrebiteľský vzťah, resp. spotrebiteľskú zmluvu alebo nie, a
teda či žalobca ako taký má postavenie spotrebiteľa. Vzhľadom na charakter oboch zmlúv o úvere
zo dňa 11. 11. 2011, ako aj 14. 09. 2012 okresný súd dospel k záveru, že ide o formulárovú
zmluvu, ktorej obsah žalobca ako účastník dvojstranného právneho úkonu nemohol žiadnym spôsobom
ovplyvniť, predovšetkým čo sa týka jej znenia vrátane záväzkov vyplývajúcich z tohto úkonu. Na
právnom závere, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy podľa okresného
súdu nič nemenila ani okolnosť, že v zmluve o úvere bol ako účel úveru vyznačený „na povolanie“

resp. „iný účel“ žalobcu. K uvedenému právnemu záveru dospel okresný súd na tom skutkovom
základe, že k takémuto účelu, ale i k skutočnému použitiu finančných prostriedkov bránila najmä
tá skutočnosť, že v čase uzatvárania dvojstranných právnych úkonov bol žalobca na starobnom
dôchodku. Je zrejmé, že išlo o formulárové zmluvy, ktorých obsah vyplnil pracovník žalovaného s tým,
že neskúmal skutočný účel použitia finančných prostriedkov a účel poskytnutia úveru bol uvedený zo
strany žalovaného úmyselne, aby žalobca bol zbavený svojich eventuálnych práv, ktoré mu priznávajú
predpisy na úseku ochrany spotrebiteľa. Následne na to dospel okresný súd k právnemu záveru, že

vyššie uvedené spotrebiteľské zmluvy o úvere sú síce platné, avšak vzhľadom na absenciu kogentne
stanovených atribútov spotrebiteľskej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až y/, zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov ( ďalej v texte „zákon č. 129/2010 Z. z.“ ) konkrétne absenciu vyčíslenia úročenia,resp. ročnej priemernej miery nákladov, je nutné úver poskytnutý na základe týchto zmlúv považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Na strane žalovaného tak vzniklo bezdôvodné obohatenie v zmysle
§ 451 Občianskeho zákonníka a nasl., nakoľko žalobca plnil v prospech odporcu bez existencie

právneho dôvodu, ak žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 300,- EUR (a to v prípade oboch
vyššie uvádzaných zmlúv) a v oboch prípadoch žalovanému žalobca uhradil celkový obnos finančných
prostriedkov vo výške 564,- EUR (v oboch prípadoch predmetných zmlúv).

3. Následne okresný súd vykonal dokazovanie aj na posúdenie otázky spotrebiteľského charakteru

zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami dňa 12. 04. 2013, ktorú zmluvu posudzoval v zmysle zákona č.
129/2010 Z.z. ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v ktorej absentujú obligatórne stanovené náležitosti
zmluvy v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. a/, f/ a k/ tohto zákona. Z absencie týchto obligatórnych
náležitostí vyvodil následne podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. bezúročnosť a
bezpoplatkovosť predmetného úveru. Keďže úver poskytnutý žalovaným žalobcovi predstavoval sumu
350,- EUR a celková výška uhradenej sumy v prospech žalovaného z uvedeného právneho úkonu

predstavovala sumu 672,- EUR, rozdiel medzi týmito sumami predstavuje bezdôvodné obohatenie vo
výške 350,- EUR, o ktorú sumu sa obohatil žalovaný bez právneho dôvodu.

4. Keďže žalobca vyzval žalovaného na mimosúdne vyriešenie veci listom datovaným dňom 25. 03.
2015, žalovaný zostal s úhradou finančných prostriedkov nečinný, súd priznal žalobcovi i príslušný úrok

z omeškania v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením Vlády SR č. 85/1995 Z. z..

5. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a
účinného do 30. 06. 2016 ( ďalej v texte „OSP“ ), teda podľa úspechu v konaní.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý prioritne namietal,
že rozhodnutie okresného súdu je nepreskúmateľné, nakoľko súd svoje rozhodnutie dostatočne
neodôvodnil a nie je možné, aby zaujal k týmto záverom svoje stanovisko. Podľa neho žalobca
nepreukázal, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, prípadne, že zmluvy boli
použité za osobným účelom.

7. Pokiaľ ide o obligatórne náležitosti zmluvy, naďalej zotrváva na stanovisku, že zmluva zo dňa 12. 04.
2013 obsahuje všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje (dobu trvania zmluvy, úrokovú sadzbu, RPMN,
ako aj výšku, počet, termíny splátok, úrokov a poplatkov). Pokiaľ ide o zmluvu o úvere zo dňa 11. 11.
2011, táto bola uzatvorená za účelom povolania, čo žalobcu vyňalo z pozitívneho vymedzenia pojmu

„spotrebiteľ“, a teda mu nie je možné ani prisúdiť ochranu spotrebiteľa. Rovnako je možné posudzovať
aj zmluvu o úvere zo dňa 14. 09. 2012, ktorá sa taktiež uzatvorila v zmysle bodu 14 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru ako nepomenovaná zmluva. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch
spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel,
ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

8. Následne žalovaný zdôraznil, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiadny
všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška
úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno podľa neho vychádzať iba z ustanovenia § 53
ods. 6 Občianskeho zákonníka. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty peňažných

prostriedkov znáša žalobca a nie žalovaný.

9. Na záver sa žalovaný nestotožnil ani s rozhodnutím súdu o náhrade trov právneho zastúpenia,
nakoľko vo veci ešte nebolo právoplatné rozhodnutie a stále žalovaný trval na tom, že v prípade
žalobcu nejde o spotrebiteľa. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

10. V písomnom vyjadrení žalobcu k odvolaniu žalovaného tento uviedol, že s rozhodnutím okresného
súduvcelomrozsahusúhlasí.Nestotožnilsastvrdenímžalovanéhouvedenýmvodvolaní,žezmluvy(zo
dňa 11. 11. 2011, 14. 09. 2012 a 12. 04. 2013) nie je možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských

zmlúv upravených v Občianskom zákonníku. Poukázal najmä na to, že v prípade všetkých troch
úverových zmlúv ide o zmluvy formulárové, keď znenie týchto zmlúv nemohol žalobca ovplyvniť,
nijako zmeniť, ani upraviť, nakoľko boli vopred predformulované a v takomto znení bez možnosti
pripomienkovania mu boli predložená na podpis. Tvrdenie žalovaného o tom, že mu boli poskytnutéfinančné prostriedky na účel výkonu žalobcovho zamestnania je zavádzajúce a účelové, nakoľko k
zaškrtnutiu tohto políčka došlo z dôvodu vylúčenia aplikácie právnych predpisov určených na ochranu
spotrebiteľa.Naviac,poskytnutéprostriedkypoužilnakúpuliekov,nakoľkoodroku2003jenastarobnom

dôchodku, teda nie je zamestnaný, keď nemal vedomosť o tom, čo zaškrtnutie daného políčka znamená
a spôsobuje, resp. má spôsobiť.

11. Keďže okresný súd, podľa žalobcu, správne vyhodnotil vyššie uvedené zmluvy uzavreté medzi
stranami sporu ako spotrebiteľské, dôvodne posudzoval i to, či obsahujú obligatórne náležitosti v zmysle

zákona č. 129/2010 Z.z.. Naviac doplnil, že žiadne rozdelenie poplatku zo zmluvy o úvere nevyplýva a
nie je uvedené v žiadnej z relevantných častí samotnej zmluvy o úvere, ktorá bola ním podpísaná. Trvá
na tom, že v čase podpisu jednotlivých zmlúv predstavovala odplata vo výške 92 % jednoznačne odplatu
v rozpore s dobrými mravmi a so zákonmi. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako
vecne správny.

12. Okresný súd vo veci samej rozhodol dňa 07. 07. 2015. Odvolanie voči jeho rozhodnutiu podal
žalovaný 18. 08. 2015 s tým, že vec bola predložená odvolaciemu súdu dňa 15. 03. 2017. Dňom 01.
07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj ,,CSP“),
ktorý v zmysle §-u 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 §-u 470 CSP však platí, že

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované.

13. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ust. §-u 470 ods. 1 CSP a §-u 470 ods. 2 CSP odvolací súd
konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych

noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30.
06. 2016 a ktorý účinok zostal zachovaný aj po
30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od
01. 07. 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní, sa v prípade týchto odvolaní
nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami.

Opačný záver by bol poručením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na
základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď závery
vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn.
PL ÚS 36/1995).

14. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovaného a napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379
a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP, rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

15. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v
dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie
aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej.

16. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi.

17. Prioritne sa odvolací súd zameral na preskúmanie, či postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu
práva žalovaného konať pred súdom, teda či nedošlo v konaní k vadám v zmysle § 221 ods. 1 písm.
f/ Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016 (ďalej v texte len „OSP“). V
tejto súvislosti žalovaný namietal nedostatočné odôvodnenie predmetného rozsudku a jeho následnú
nepreskúmateľnosť. Konkrétne namietal, že žalobca nepreukázal, že zmluvy boli použité za osobným

účelom a nie je zrejmé, o ktoré dôkazy sa oprel súd, ak konštatoval, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu na strane žalovaného. Okresný súd sa však charakterom spotrebiteľských zmlúv uzavretých
medzi stranami sporu dňa 11. 11. 2011, 14. 09. 2012, ako aj 12. 04. 2013 zaoberal, keď na strane 6
výslovne konštatoval, že zmluvy takto uzavreté majú spotrebiteľský charakter a výslovne uviedol, nazáklade akých právnych úvah k uvedenému právnemu záveru dospel. Naviac zdôraznil, že účel úveru
vyznačený ako „na povolanie“ resp. „iný účel“ žalobcu, v tomto smere vôbec neobstojí, ak žalobca bol v
čase uzatvárania dvojstranných právnych úkonov na starobnom dôchodku, keď k zaškrtnutiu políčka „na

iný účel“, pokiaľ ide o zmluvu uzavretú dňa 14. 09. 2012 a zaškrtnutú „na výkon povolania“, pokiaľ ide
o zmluvu uzavretú dňa 11. 11. 2011, došlo v oboch prípadoch zo strany žalovaného s úmyslom žalobcu
vyhnúť sa zodpovednosti za aplikáciu právnych predpisov na úseku ochrany spotrebiteľa. Okresný súd
satedauvedenýmargumentomnielenzaoberal,aletentoiodôvodnilakjehoprávnymzáveromodvolací
súd pre úplnosť dodáva nasledovné:

18. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu o charaktere zmlúv uzavretých
medzi stranami sporu ako zmlúv, ktoré majú spotrebiteľský charakter. V zmysle § 52 Občianskeho
zákonníka odsek 1 platného v čase uzavretia úverových zmlúv (dňa 11. 11. 2011, 14. 09. 2012,
ako aj 12. 04. 2013) sa za spotrebiteľskú zmluvu považovala každá zmluva bez ohľadu na právnu
formu, ktorú uzatváral dodávateľ so spotrebiteľom. Uvedené ustanovenie výslovne konštatuje, koho

považuje za dodávateľa a koho za spotrebiteľa, keď v tomto prípade strany sporu túto charakteristiku
spĺňajú. Odvolací súd taktiež nemohol prihliadať na námietku žalovaného, ak tento tvrdí, že žalobca pri
uzatváraní zmluvy nevystupoval ako spotrebiteľ, keďže v uvedených zmluvách, a to v zmluve zo dňa 11.
11. 2011 je uvedené prehlásenie žalobcu, že finančné prostriedky sa poskytujú „na výkon povolania“, ani
v prípade zmluvy zo dňa 14. 09. 2012, v ktorej dlžník - žalobca prehlásil, že sa poskytujú na „iný účel“,

keďže bezpečným preukázaním účelu poskytnutého úveru nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy
„na výkon povolania“, prípadne „na iný účel“, a to spôsobom zaškrtnutia políčka, ktoré naviac zaškrtol
zamestnanec žalovaného. K vylúčeniu zmluvy o úvere spod režimu právnej úpravy spotrebiteľských
úverov môže však dôjsť len v prípade, keď je jednoznačne preukázané, že podnikanie spotrebiteľa patrí
do skupiny povolaní vykonávaných v tzv. podnikateľskom režime (resp. do skupiny iných povolaní),

ako aj po náležitom vyhodnotení zhody zmluvou proklamovanej okolnosti - poskytnutia úveru naozaj,
či už na výkon povolania, alebo na iný účel so skutočnosťou. V prípade predmetných zmlúv nedošlo k
takémuto vyhodnoteniu a úver poskytnutý žalobcovi dňa 11. 11. 2011 a 14. 09. 2012 je bez ďalšieho
subsumovaný nielen pod úpravu Občianskeho zákonníka, ale aj pod zvýšenú právnu ochranu právnym
režimomzákonaospotrebiteľskýchúverochpredovšetkýmvovzťahukinformáciám,sktorýmijepovinný

veriteľoboznámiťspotrebiteľapreduzavretímzmluvy,aleajvovzťahuknáležitostiam,ktorézmluvamusí
obsahovať, prípadne k výške zákonom regulovanej odplaty a pod. Dôkazné bremeno na preukázanie
toho, že úver bol poskytnutý na „výkon povolania“ resp. na „iný účel“ úverového dlžníka, ťaží toho, kto
tvrdí takúto výnimku majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný, a teda nespotrebiteľský
úver majúci sa riadiť výlučne úpravou v zmluve, prípadne v Obchodnom zákonníku resp. byť vyňatý

spod charakteru spotrebiteľského úveru v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, teda zákona č.
129/2010 Z.z..

19. Hmotno-právnym dôvodom pre vyhovenie návrhu žalobcu a ním uplatneného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia bol právny záver okresného súdu, podľa ktorého zmluva o úvere uzavretá

dňa 11. 11. 2011 a dňa 14. 09. 2012 neobsahovala náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.,
konkrétne RPMN (§ 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z.). V dôsledku uvedeného preto následne
správne považoval okresný súd úver za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 tohto zákona). Okresný
súd preto dostatočným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že spotrebiteľské zmluvy vyššie
uvedené údaje o RPMN neobsahovali a v tomto rozsahu žalovaný rozhodnutie okresného súdu ani

nespochybnil.Následnepretookresnýsúdtaktiežsprávnevyhodnotil,ževprípade,akžalobcovibolúver
v oboch prípadoch zmlúv, teda zmluvy zo dňa 11. 11. 2011, ako aj v zmysle zmluvy zo dňa 14. 09. 2012
poskytnutý úver vo výške 300,- EUR a v oboch prípadoch žalobca v prospech žalovaného dobrovoľne
v pravidelných splátkach uhradil celkový obnos vo výške 564,- EUR, potom na strane žalovaného
došlo k bezdôvodnému obohateniu v rozsahu rozdielu týchto súm, teda vo výške 264,- EUR, a to u

každej zmluvy zvlášť, v dôsledku čoho žalovaný prijal uvedené finančné plnenie v zmysle § 451 ods.
2 Občianskeho zákonníka bez právneho dôvodu a následne aplikujúc ustanovenie § 456 Občianskeho
zákonníka okresný súd správne rozhodol, aby sa predmet bezdôvodného obohatenia, teda suma 2-krát
264,- EUR aj s príslušenstvom vydala tomu, na úkor koho bola získaná - žalobcovi.

20. Dôkaz o výške bezdôvodného obohatenia v prípade vyššie uvedených dvoch zmlúv, a to zo zmlúv
uzavretých dňa 11. 11. 2011 a 14. 09. 2012 jednoznačne vyplýva práve zo splátkového kalendára, ako
aj splátok úveru, ktoré boli predložené žalovaným, kde v zmysle splátkového kalendára bola žalobcovi
uložená povinnosť uhradiť v celkovej výške 564,- EUR u každej zmluvy zvlášť a žalovaný ani skutočnosť,že k úhrade vyššie uvedených súm vo výške 564,- EUR u každej zmluvy zvlášť, došlo, akýmkoľvek
spôsobom nespochybnil.

21. Pokiaľ ide o zmluvu uzavretú medzi stranami sporu dňa 12. 04. 2012, predmetná zmluva bola
medzi stranami uzavretá ako zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. v
platnom znení, ktorá skutočnosť preto vylučuje tvrdenie žalovaného, že predmetná zmluva pod režim
predmetného zákona nespadá. Aj na základe tejto zmluvy žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške
350,- EUR, pričom odplata bola zmluvne dojednaná na sumu 672,- EUR v priebehu jedného roka.

Predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere posúdil okresný súd tak, že táto neobsahuje obligatórne
náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. a/, f/ a k/ zákona č. 129/2010 Z.z., v dôsledku čoho opätovne dospel
k právnemu záveru, že aj predmetný úver je nutné považovať za úver bez úrokov a bez poplatkov v
zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ tohto zákona. Aj pokiaľ ide o tento nárok, výslovne konštatoval, že na strane
žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, a to bez právneho dôvodu (strana 7 odôvodnenia), a
to vo výške 322,- EUR ako rozdiel medzi sumou, v ktorej bol úver žalobcovi poskytnutý a sumou, ktorú

v splátkach žalobca žalovanému uhradil.

22. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd okresný, že zmluva o úvere zo dňa 12. 04. 2013
neobsahuje obligatórnu náležitosť v zmysle §-u 9 ods. 2 písm. k/, teda výšku, počet a termíny splátok,
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účel jeho splatenia.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere, ale ani Všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru,
počet splátok, ale ani ich frekvenciu, či splatnosť neuvádza. Ak aj žalovaný v jeho písomnom podaní zo
dňa 14. 05. 2015 poukazoval na to, že z dohody o plnení v splátkach je možné zistiť, že plnenie bolo
dohodnuté o počte 12 splátok vo výške 56,- EUR mesačne, vždy k 15. kalendárnemu dňu v mesiaci, je

nevyhnutné poukázať na to, že dohoda o plnení v splátkach nebola žalovaným v konaní predložená a
uvedenému nezodpovedá ani priebeh splácania úveru, keď v zmysle prehľadu o plnení zmluvy o úvere
uzavretej dňa 12. 04. 2013 (č. 601500368), tak ako vyplýva i z č.l. 14 tohto spisu, došlo k splateniu
pôžičky o celkovej výške 674,- EUR už dňom 02. 10. 2013. Splátkový kalendár, na ktorý žalovaný
poukazuje nebol súčasťou zmluvy, ani všeobecných zmluvných dojednaní. Zo zmluvy o spotrebiteľskom

úvere zo dňa 12. 04. 2013 vyplýva len to, že spotrebiteľ súhlasil s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, bol oboznámený so Všeobecnými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru, teda zmluva
neodkazuje na splátkový kalendár, ktorý by mal byť jej súčasťou a ktorý by prípadne počet splátok, ich
frekvenciu a termíny obsahoval. Keďže zmluva neobsahovala vyššie uvedenú obligatórnu náležitosť,
správne okresný súd uzavrel, že úver sa má považovať za úver bez úrokov a bez poplatkov. V tejto

súvislosti odvolací súd zohľadnil i rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15 zo dňa 09. 11. 2016 vo veci
HOME CREDIT Slovakia a.s., v rámci ktorého sa Súdny dvor EÚ vysporiadaval s otázkou obligatórnych
náležitostí zmlúv o úvere uzatváraných v súlade so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES, konkrétne s článkom 10 ods. 2 písm. h/ a tiež s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úverov,
z ktorého vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok

spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50). V prejednávanej veci však spotrebiteľovi
vôbec nebolo možné identifikovať dátumy splátok, dokonca ani ich počet, či frekvenciu, ak uvedené
údaje zmluva neobsahovala.

23. Záväzkovo-právny vzťah z bezdôvodného obohatenia teda vznikol za splnenia všetkých zákonom
vyžadovaných predpokladov, ktorými sú jednak a/ získanie bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného (obohateného o 2-krát 264,- EUR + 322,- EUR ako suma, ktorá bola poskytnutá žalovanému
zo strany žalobcu bez právneho dôvodu, keďže úver poskytnutý žalovaným žalobcovi je nutné vzhľadom
na vyššie uvedené dôvody považovať za bezúročný a bez poplatkov), b/ protiprávnosť získania

uvedeného bezdôvodného obohatenia, ak okresný, ale aj odvolací súd konštatuje, že zmluvy o úvere
zo dňa 11. 11. 2011, 14. 09. 2012 a 12. 04. 2013 neobsahovali náležitosti predpokladané zákonom a
c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním tohto plnenia a majetkovou ujmou na strane žalobcu
ako spotrebiteľa, ktorý plnil bez právneho dôvodu, ak, ako je uvedené už vyššie opakovane odvolací
súd zdôrazňuje, že úver poskytnutý žalovanému v prípade všetkých troch zmlúv je nutné považovať ako

úver bez úrokov a bez poplatkov, na základe čoho došlo na strane žalovaného k prijatiu plnenia bez
právneho dôvodu.24. Ak následne v odvolaní žalovaný namieta primeranosť odplaty za poskytnutie úveru, ide zrejme
o vyjadrenie vo vzťahu k inému rozhodnutiu všeobecného súdu, nakoľko okresný súd v tomto
prejednávanom prípade rozhodnutie nezaložil na právnom závere o (ne)primeranosti odplaty v rozpore

s dobrými mravmi.

25. Okresný súd sa preto správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z
hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - súd prvej
inštancie nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

26. Ako nedôvodnú považuje odvolací súd i námietku žalovaného týkajúcu sa jeho povinnosti uhradiť
súdny poplatok vo výške 51,- EUR, a to z týchto dôvodov:

27. Bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vzniklo práve z porušenia zákona o spotrebiteľskom

úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý zákon bol prijatý na ochranu spotrebiteľa, keď v zmysle
§ 4 ods. 2 písm. z/ a zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej v texte „zákon o súdnych poplatkoch“) je od poplatku tiež oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa
ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom nie je len zákon č. 250/2007
Z.z.oochranespotrebiteľa,aleizákonč.129/2010Z.z.,čiprípadneiObčianskyzákonník.Ideozákonné

osobné oslobodenie a dôvodom, prečo zákonodarca ustanovil oslobodenie spotrebiteľov od súdnych
poplatkov je skutočnosť, že súdny poplatok v spotrebiteľských veciach odrádzal spotrebiteľov uplatňovať
svoje nároky na súde alebo brániť právo v pozícii žalovaného alebo povinného. Spotrebiteľ je teda
v súlade s týmto zákonným ustanovením oslobodený od súdnych poplatkov v sporoch, ktoré vznikli
zo spotrebiteľskej zmluvy a v každom konaní, ktoré má základ v spotrebiteľskej zmluve. Osobitným

predpisom teda môže byť každý predpis, podľa ktorého môže spotrebiteľ uplatniť svoje právo vrátane
predpisov, ktoré majú povahu kódexu. V predmetnom konaní išlo o nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktorý má základ v spotrebiteľských zmluvách, keď tak okresný, ako aj odvolací súd všetky
tri zmluvy, ktoré boli predmetom posúdenia v tomto konaní za spotrebiteľské vyhodnotil. Žalobca spĺňa a
má postavenie spotrebiteľa a domáha sa ochrany svojho práva aj v zmysle osobitného predpisu, ktorým

v danom prípade je zákon č. 129/2010 Z.z., pretože aj právo na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktoré uplatňuje podanou žalobou na súde žalobca, je právom podľa osobitného predpisu v súlade s §
3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z..

28. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch upravuje tzv. osobné oslobodenie od súdneho

poplatku, kde v zmysle písmena za/, je od poplatku oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany
svojho práva podľa osobitného predpisu. V poznámke pod čiarou je uvedené ako príklad ustanovenie §
3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Zákon však v poznámke pod čiarou uvádza
len príkladmo takýto osobitný predpis, pričom poznámka nemá všeobecný záväzný charakter, ale iba
informatívnu hodnotu, pričom z uvedeného nie je možné vylúčiť, aby sa pod týmto osobitným predpisom

považoval aj iný právny predpis, než je zákon o ochrane spotrebiteľa. Takto úzko chápaný výklad
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. za/ Zákona o súdnych poplatkoch, je súčasne aj v rozpore so základnou
funkciou a cieľom právnych noriem regulujúcich ochranu spotrebiteľa, ktorou je ochrana spotrebiteľa
ako tzv. slabšej strany v právnych vzťahoch s dodávateľmi tovaru a služieb. Postavenie spotrebiteľa ako
slabšej strany vychádza z toho, že spotrebiteľ sa ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym

dodávateľom,atosohľadomnaokolnosti,zaktorýchdochádzakukontraktáciianaväčšiuprofesionálnu
skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb, a napokon
možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne, cestou formulárových zmlúv. Pre takýto vzťah je
charakteristické, že podnet na zmluvné konanie pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ
nie je na to pripravený, pri kontraktácii je využívaný aj moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na to, že spotrebiteľské právo patrí k dynamicky sa rozvíjajúcim oblastiam
súkromného práva a nadväzuje naň i rozsiahla judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr.
rozhodnutie 6Cdo 1/2012, 6Cdo 7/2013, v ktorých uviedol, že princíp „vigilantibus iura scripta sunt“
v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach, teda v závislosti od konkrétnych okolností,
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, ak je predmetom rozhodcovského

konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu.

29. Osobné oslobodenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. za/ Zákona o súdnych poplatkoch, sa preto
nevzťahuje len na prípady, ak sa žalobca - spotrebiteľ domáha ochrany svojho práva podľa ust. § 3ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, dokonca sa nevzťahuje len na prípady, kedy je spotrebiteľ v
pozícii žalovaného. Oslobodenie sa týka aj prípadov, kedy spotrebiteľ uplatňuje svoje práva v pozícii
žalovaného, napr. formou odporu proti platobnému rozkazu, námietok proti exekúcii, či ako je tomu i v

tejto veci, formou uplatnenia svojho nároku na vydanie plnenia, o ktoré sa obohatil dodávateľ v rozpore
so zákonom. Účelom tohto ustanovenia § 4 ods. 2 písm. za) Zákona o súdnych poplatkoch je, že súdny
poplatok v spotrebiteľských veciach nemá odrádzať spotrebiteľov uplatňovať svoje nároky na súde, napr.
podať žalobu, ale aj brániť svoje práva v pozícii žalovaného alebo povinného, pretože spotrebitelia často
rezignovali pred uplatňovaním svojho práva aj kvôli súdnym poplatkom. Cieľom bolo práve dosiahnuť

oslobodenie spotrebiteľa od súdnych poplatkov v sporoch, ktoré vznikli zo spotrebiteľskej zmluvy, preto
je spotrebiteľ, ako strana sporu oslobodený od súdnych poplatkov v každom konaní, ktoré má základ
v právnom vzťahu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy, ak sa svojho práva domáha na základe
osobitného predpisu. Keďže výpočet takýchto konaní by bol problematický, preto je aj v zákone uvedený
len príkladný výpočet možných právnych predpisov, na základe ktorých spotrebiteľ môže uplatniť svoje
práva na súde. Osobitným predpisom však môže byť každý predpis, podľa ktorého môže spotrebiteľ

uplatniť svoje právo vrátane predpisov, ktoré majú povahu kódexu. Ide teda o osobné oslobodenie, ale
o oslobodenie s vecným obmedzením.

30. Naviac z uvedeného je zrejmé, že žalobca ako spotrebiteľ sa v konaní o vydanie bezdôvodného
obohatenia domáhal dôvodne, keď bol vo veci samej úspešný v celom rozsahu.

31. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že okresný súd rozhodol vecne správne, aj pokiaľ zaviazal
žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 51,- EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

32. Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov konania, ak rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP,
teda podľa úspechu v konaní, ktorú skutočnosť odvolací súd konštatuje i napriek tomu, že konkrétnymi
dôvodmi výrok o náhrade trov právneho zastúpenia nebol odvolaním napadnutý, avšak ide v zmysle
ust. § 357 ods. 2, 3 CSP o výrok závislý.

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP, podľa ktorého súd priznal strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania, ktoré mu vznikli a ktoré boli preukázané, odôvodnené a ktoré možno považovať za účelne

vynaložené výdavky. Odvolací súd tak v zmysle § 262 ods. 1 CSP rozhodol o nároku žalobcu na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalovanému, a to v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí s tým, že o
výške týchto trov rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

(§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).