Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. november 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/135/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203453
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214203453.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Evy Behranovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova
4,protižalovanej:Slovenskárepublika,konajúcaprostredníctvomMinisterstvaspravodlivostiSlovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 6.420,64 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda z 9. decembra 2014 č. k. 9C/141/2014-132 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia majetkovej škody 5.350.53 eur a nemajetkovej ujmy 1.070,11 eur (okrem náhrady
trov konania) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe
založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní
vedenom takýmto súdom pod sp. zn. 20Er/183/2011 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti
štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“); § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 1, 2 E. p.
(zákona č. 233/1995 Zb. v znení platnom a účinnom od 1. júna 2010 do 31. mája 2011, teda aj v čase
začatia exekučného konania); vecne potom najmä tým, že vo vyššie označenom konaní Okresného
súdu Galanta nešlo konštatovať nesprávny úradný postup súdu, ak tam bol zistený rozpor exekučného
titulu so zákonom, preto došlo aj k zamietnutiu žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a v takomto prípade nemalo význam, že rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí 15 dní od

doručenia žiadosti, pokiaľ E. p. ustanovil lehotu len pre prípad nezistenia rozporu titulu so zákonom
(o aký tu nešlo). Žalobkyňa (v exekučnom konaní vystupujúca v procesnom postavení oprávnenej)
navyše uznesenie zamietajúce žiadosť o poverenie ani nenapadla odvolaním a tak došlo k následnému
zastaveniu exekučného konania, pričom neuniesla ani dôkazné bremeno na preukázanie skutočnej
škody. Žalobe za tejto situácie nešlo vyhovieť, argumentoval okresný súd, majúc tiež za to, že existenciu
prieťahov by bol oprávnený skúmať len ústavný súd (?) a v tejto veci sa tak nestalo. Rozhodnutie o
trovách konania bolo odôvodnené právne len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne

úspechom žalovanej, ktorej ale v konaní žiadne trovy nevznikli.

Proti rozsudku podala v celom rozsahu odvolanie žalobkyňa, ktorá ho navrhla zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola odňatámožnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd

prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného

právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii
princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a len s poukazom na skutočnosť,
že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol návrh na
znalecké dokazovanie (čím jej znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody
a mechanizmus jej vzniku a rozhodnutia založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave). Súdu

neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ
vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na

prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na
prerokovanie veci v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podala včas
účastníčkakonania(§201,204O.s.p.),protirozhodnutiu,protiktorémujeopravnýprostriedokprípustný
(§ 202 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a

dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, (§ 214
ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne
správny. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 24. novembra 2015 (§ 156 ods. 1 O.
s. p.), pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli v lehote
najmenej 5 dní pred vyhlásením (§ 156 ods. 3 O. s. p.).

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 9C/141/2014 je určenie, že žalovaná
je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a o zaplatenie škody v sume
5.350,53 eur a nemajetkovej ujmy v sume 1.070,11 eur s príslušenstvom. Predmetom odvolacieho
konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba

žalobkyne zamietnutá vrátane výroku o trovách konania.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť (až na úvahy o nevedení žiadneho
disciplinárneho či iného obdobného konania, ktorého výsledkom by bolo konštatovanie nesprávneho
úradného postupu, kde bolo treba prisvedčiť námietke žalobkyne, že tu nemohol obstáť pokus prakticky

sa zaštítiť právnou úpravou nadobudnuvšou účinnosť až po postupoch exekučného súdu, v ktorých sa
videla tzv. škodná udalosť) s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného
spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozsudku). U dôvodov predostretých (opäť s vyššie spomenutou výnimkou) dostatočne jasne a i
objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho s celkom

jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj precelkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine)
nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť pre
ich nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len najvšeobecnejšie možné
uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne nešlo nič namietať (a ani
s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť vztiahnutia väčšiny z nich aj na
prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní

či tomuto predchádzajúcom postupe (čo sa týkalo aj ním vyhodnocovaných postupov exekučného súdu)
naozaj konal v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne konanie.

Nech aj v tejto konkrétnej veci neplatil záver o nenáležitosti námietky týkajúcej sa použitia
novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, keďže tu súd prvého stupňa
(na rozdiel od množstva iných tunajším odvolacím súdom skôr prejednaných druhovo totožných vecí

za účasti tých istých účastníčok) takéto znenie zákona použil (nech aj nie celkom transparentne,
nakoľko sa vyhol priamej citácii ustanovenia, avšak s vyslovením názoru o potrebe konštatovania
prieťahu spôsobom predpokladaným v ust. § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č.
412/2012 Z. z., § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra
2012 aj po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.) a súhlasiť bolo treba

so žalobkyňou, že tak (pre skorší nástup zhliadanej tzv. škodovej udalosti) urobiť nemal, toto z
dôvodov uvedených neskôr (odvolacím súdom považovaných za nosné) na správnosť konečnej úvahy
o nedôvodnosti žaloby nemalo žiaden vplyv (bez ohľadu na to, že praktické stotožnenie nevykonania
žiadneho konania, predpokladaného novelizovaným znením ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného
zákona s neexistenciou prieťahu podľa názoru odvolacieho súdu vyžaduje väčšiu než únosnú dávku

fantázie).

Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme
exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav
právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci taktiež relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté

platilo aj v prípade námietky neoboznámením sa so znaleckým posudkom, resp. nevykonania takéhoto
dôkazu (ktoré dokazovanie môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii
žalobou uplatneného práva a akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne
postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na
celkom jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť).

Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych
konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu
nepochybne je, žalobkyni však pri zápalistom boji za jej práva zrejme uniklo, že podmienky realizácie
takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v

prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2011 vrátane, čiže pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 102/2011 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E. p.)

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Z práve odcitovaného ustanovenia musí byť každému celkom zjavné práve to, čo správne vyvodil aj súd
prvého stupňa a síce, že zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym

exekútorom požadované poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil lehotu
15 dní od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného
titulu so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku
zistenia zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonomzistí (žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo
totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených
písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak

zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne
najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno
proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho
vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom
rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či

prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad
poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje) a i
jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto aktivít
lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť tiež dôvod,
pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol a to, či tak urobil s vedomím možných
obštrukcií pri získavaní exekučným súdom požadovaných listín, alebo bez takéhoto vedomia, bolo bez

právneho významu). Kým teda predbežný záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na
rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora
o poverenie velí s udelením poverenia neotáľať a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto
účelom, opačný predbežný záver je potrebné si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne
vypodložiť a práve preto nemožno vydanie uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“.

Zaiste by sa síce dalo namietať, že ak súd lehotu na udelenie poverenia nedodrží, ostane mu v záujme
predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom už len druhá
zákonom predpokladaná možnosť (rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto smere však
rozhodujúcim môže byť len to, či tzv. exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie poverenia
obsahoval podklady pre pozitívne aj negatívne vybavenie žiadosti, akým spôsobom exekučný súd so

žiadosťou naložil a či výsledok jeho postupu bol neskôr účinne spochybnený. Prekračuje pritom rámec
nutných úvah v tejto konkrétnej veci, či zákonom ustanovenú lehotu na udelenie poverenia bolo možné
eliminovať za pomoci nie najpodarenejšej novelizácie E. p., vykonanej zákonom č. 144/2010 Z. z.,
prinášajúcim vylúčenie lehoty iba u exekučných titulov podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ E. p., ak takéto
ustanovenia hovorili výlučne o notárskych zápisniciach a rozhodnutiach a zmieroch rozhodcovských

komisií, nie teda aj o rozhodcovských rozsudkoch vydávaných rozhodcovskými súdmi a zákonodarca
legislatívnu chybu či nedomyslenosť sám priznal neskoršou novelizáciou E. p. zákonom č. 102/201 Z.
z. (v tejto súv. por. i čl. III bod 2 v spojení s čl. X zákona č. 144/2010 Z. z. a čl. II bod 2 v spojení s čl.
III zákona č. 102/201 Z. z.).

Aj v prejednávanej veci preto muselo byť rozhodujúcim to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Galanta jeho sp. zn. 20Er/183/2011 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora
o poverenie, došlú mu 23. februára 2011 síce zareagoval „až“ uznesením z 21. júna 2011 č. k.
20Er/183/2011-27, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol, takéto jeho rozhodnutie
však pre nedostatok odvolania oprávnenej a teda i zjavné jej uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi

nemožnosti vykonania rozhodcovského rozsudku nadobudlo právoplatnosť a nasledovalo po ňom
zastavenie exekučného konania, pričom aj uznesenie zastavujúce exekučné konanie (uznesenie
Okresného súdu Galanta z 22. septembra 2011 č. k. 20Er/183/2011-33), sa už stalo právoplatným (10.
októbra 2011).

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (v znení opravného uznesenia) podľa
§ 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania,
odôvodneného síce stručnejšie (bez citácie použitého ustanovenia procesného práva, zakotvujúceho
zásadu zodpovednosti účastníkov za výsledok tzv. sporového konania), aj v tomto prípade však ako po

vecnej, tak i po právnej stránke náležite.

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná (jej neúspech v časti poplatkovej
povinnosti, kde len zhodou okolností šlo o vzťah medzi účastníkmi konania, z ktorých jedným bol štát)a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o nutnú
procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s. p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto

účastníčky v odvolacom konaní nepodával, rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.