Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. september 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/174/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313217191
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2313217191.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu

JUDr. Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: N. C., nar. XX. V. XXXX,
trvalo bytom G. XXX, proti žalovanému: O. S., nar. XX. W. XXXX, trvalo bytom Z., A. C. XXXX/XX,
zastúpenému advokátkou: JUDr. Barbora Petrovič, Hlavná 44, Trnava, o určenie vlastníckeho práva, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 19. augusta 2015 č. k. 30C/169/2013-107 v
spojení s opravným uznesením Okresného súdu Galanta zo 16. októbra 2015 č. k. 30C/169/2013-113
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol a II. žalovanému uložil povinnosť
nahradiť trovy konania žalobcu v rozsahu 100%. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 37 ods. 1, §
41a ods. 2, § 588 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení)
a § 120 ods. 1 vety prvej O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení).
Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že žalobca

je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva (ďalej len „LV“) č. XXX pre
k.ú. G.: rodinný dom a prístrešok pre auto so súpisným č. XXX, postavený na parc. č. 319, rodinný
dom so súpisným č. XXX, postavený na parc. č. 317 spolu s pozemkami parc. č. 314 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 204 m2, parc. č. 315 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 169 m2,
parc. č. 316 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 140 m2, parc. č. 317 - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 97 m2, parc. č. 319 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 205 m2 (ďalej aj
„predmetnénehnuteľnosti“).Žalobuodôvodniltým,žedňa6.9.2012uzavrelsožalovanýmkúpnuzmluvu,

predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k vyššie špecifikovaným nehnuteľnostiam zapísaným
na LV č. XXX, nachádzajúcich sa v k. ú. G., obec G., okres Galanta, pričom účelom uzavretia kúpnej
zmluvy bolo poskytnutie zabezpečenia pohľadávky žalovaného - pôžičky vo výške 43.000 eur, ktorú sa
žalovaný zaviazal poskytnúť R. T. bezprostredne po uzavretí kúpnej zmluvy za účelom predčasného
splatenia pohľadávky Z. Z., a.s. - úveru poskytnutého manželom G. a R. T. na základe Zmluvy o
splátkovom úvere z 10.7.2007. Predmetný úver bol voči banke zabezpečený zriadením záložného práva
na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu, ktoré boli aj predmetom kúpnej zmluvy. Ďalej žalobca v

žalobe tvrdil, že žalovaný ako prevádzkovateľ realitnej kancelárie prisľúbil žalobcovi, že bezprostredne
po výmaze záložného práva mu sprostredkuje poskytnutie úveru za výhodnejších podmienok v lehote
do 5.11.2012, z ktorého mala byť následne vrátená aj pôžička žalovanému vo výške 43.000 eur a úrok
vo výške 20.000 eur, po splatení pôžičky sa žalovaný zaviazal spätným prevodom previesť vlastníckeprávo na žalobcu, pričom mechanizmus spätného prevodu bol dohodnutý v čl. V ods. 5 kúpnej zmluvy.
Žalobca tvrdil, že žalovaný mu nikdy neodovzdal „kúpnu cenu“ vo výške 130.000 eur ako je to uvedené
v kúpnej zmluve, po uzavretí kúpnej zmluvy zo 6.9.2012 poskytol žalovaný 7.9.2012 pôžičku vo výške

43.000 eur R. T., pričom peniaze mu odovzdal známy žalovaného (O. S.) priamo v pobočke Z. Z.
a.s. v Z., ktorý aj fyzicky dohliadol na to, aby R. T. vložil na príslušný úverový účet sumu vo výške
43.000 eur, po povolení vkladu vlastníckeho práva (V 2924/2012) z 5.10.2012 v prospech žalovaného,
žalovaný oznámil žalobcovi, že úver nie je možné vybaviť a vyzval žalobcu, že ak chce spätný prevod
nehnuteľnosti, nech zaplatí žalovanému sumu vo výške 99.000 eur najneskôr do 12.11.2012, v opačnom

prípade nech vyprace predmetné nehnuteľnosti. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že kúpna zmluva
uzavretá medzi stranami je absolútne neplatná v zmysle ust. § 37 ods. 1 O. z., pretože žalovaný využil
kúpnu zmluvu a výhradu spätnej kúpy na zabezpečenie pôžičky s cieľom obísť ustanovenia zákona o
záložnom práve. Nakoľko v danom prípade ide podľa žalobcu nepochybne o disimulovaný právny úkon
a samotná kúpna zmluva je v dôsledku toho neplatná pre nedostatok vážnosti, pričom za platnú by sa
mohla považovať zastretá záložná zmluva, ak by spĺňala podmienky vyžadované pre platnú záložnú

zmluvu, čo však v danom prípade nie je splnené, bol nútený podať žalobu, aby súd určil, že žalobca
je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Žalobca vo výpovedi pred súdom uviedol, že si chcel zobrať
úver a založiť nehnuteľnosť z dôvodu, že potreboval finančnú hotovosť na svoju podnikateľskú činnosť,
cez spoločného známeho O. si dohodol stretnutie so žalovaným a p. S., pričom im povedal, že má
záujem nehnuteľnosť založiť a vyplatiť sumu 42.000 eur ako ťarchu na nehnuteľnosti. Tvrdil, že žalovaný

a p. S. mu povedali, že keď bude nehnuteľnosť evidovaná v ich vlastníctve, tak mu banka dá úver. Úver
sa mal vybaviť maximálne za dva mesiace a nevybavil sa ani za pol roka. Neskôr mal za ním prísť
žalovaný, p. S. a nejaký iný pán, pričom sa mu vyhrážali, aby nehnuteľnosť vypratal alebo zaplatil sumu
110.000 eur. Pokiaľ ide o okolnosti uzatvorenia kúpnej zmluvy tvrdil, že žalovaný mu zmluvu odovzdal
v kaviarni, ktorá je oproti kancelárii žalovaného, tam si ju prečítal a podpísal ju u notára, žalovaný na

notárskom úrade vôbec nebol prítomný, bol tam len pán S., kúpnu zmluvu podpisoval v kancelárii pred
poverenou pracovníčkou notárskeho úradu, pričom zmluva bola žalovaným už podpísaná. Trval na tom,
že kúpna cena mu nebola vyplatená. Tiež tvrdil, že bol v kontakte so žalovaným, ktorý mu stále uvádzal,
že sa úver pre niečo nedá vybaviť, stále niečo chýbalo, úver nebol vybavený ani poskytnutý s tým, že
žalovaný prišiel za ním, aby sa vysťahoval alebo zaplatil sumu 110.000 eur, s čím nesúhlasil, keďže

mu žiadna suma vyplatená nebola a žalovaný si trval na svojom. Na otázku, prečo podpísal predmetnú
kúpnu zmluvu, a či si bol vedomý toho, že podpisuje kúpnu zmluvu, žalobca odpovedal, že si myslel,
že mu tieto veci (úver) vyjdú, kúpnu zmluvu si riadne prečítal aj vedel, že podpisuje kúpnu zmluvu, aj ju
riadne podpísal. Žalovanému dôveroval, od známeho mal vedomosť, že žalovaný je seriózny.
Žalovaný tvrdil, že kúpnou zmluvou zo 6.9.2012 riadne od žalobcu ako predávajúceho kúpil

nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva. Poprel tvrdenia žalobcu o údajnom zabezpečení
pohľadávky žalovaného - pôžičky, ktorú sa mal žalovaný zaviazať poskytnúť R. T., uviedol, že tvrdenia
žalobcu sa nezakladajú na pravde, sú vykonštruované a ničím nepodložené, R. T. nikdy žiadnu pôžičku
neposkytol, ani neprisľúbil, s ním ani s jeho manželkou G. T. v žiadnom zmluvnom vzťahu nebol a ani nie
je, žalobcovi riadne odovzdal kúpnu cenu dohodnutú v kúpnej zmluve, pričom mu žiadny výhodnejší úver

ani nič podobné neprisľúbil, jediným osobitným dojednaním bolo predkupné právo žalobcu ako právo
predávajúceho, dohodnuté v čl. IV ods. 5 kúpnej zmluvy, a to iba do 5.11.2012, pričom žalobca neprejavil
záujem o spätnú kúpu. Samotným textom kúpnej zmluvy opakovane žalobca súhlasil s kúpnou cenou,
podpisom kúpnej zmluvy potvrdil prevzatie kúpnej ceny a súhlasil aj so sumou 130.000 eur ako kúpnou
cenou pre prípad spätnej kúpy. Žalovaný namietal žalobcom popísaný mechanizmus údajnej pôžičky

vo výške 43.000 eur, dôvodiac, že i keď nie je nevyhnutnou náležitosťou zmluvy o pôžičke písomná
forma, žalovaný by tretej osobe nepožičal sumu 43.000 eur ako popisuje žalobca, uviedol, že žiadna
zmluva o pôžičke uzatvorená nebola, čo potvrdzuje neexistencia písomnej zmluvy o pôžičke, jedná sa
o ničím nepodložené tvrdenie žalobcu, keď žalobcom popísaný mechanizmus „požičania peňazí“ by ani
nezodpovedal náležitostiam zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu. Žalovanému nebolo jasné, ako

mohol žalovaný (v zmysle tvrdení žalobcu) použiť kúpnu zmluvu na zabezpečenie pôžičky poskytnutej
R. T.. Uvedené nie je podľa jeho názoru žiadnym odôvodnením neplatnosti právneho úkonu. Predmetná
kúpna zmluva nepredstavuje a ani nespĺňa náležitosti záložnej zmluvy, a preto mu nie sú zrejmé úvahy
o fingovanej kúpnej zmluve, ktorá má byť disimulovaným právnym úkonom. Keďže na LV bolo zapísané
v ťarchách záložné právo v prospech Z. Z., a.s., z dôvodu zabezpečenia záväzku p. T. s manželkou

čerpaním úveru, dohodli sa strany ako zmluvné strany, že žalobca zabezpečí výmaz tohto záložného
práva, a to tak, že bude úver p. T. s manželkou vyplatený a následne bude záložné právo vymazané,
a preto žalobca použil časť kúpnej ceny na tento účel. Po podpise kúpnej zmluvy išli strany spoločne s
p. O. S. za p. T., aby tento vložil sumu na príslušný bankový účet, čím splatil úver a banka požiadala ovýmaz záložného práva. S poukazom na uvedené bol žalovaný názoru, že kúpna zmluva medzi stranami
bola uzatvorená platne, nie sú zrejmé a ani žalobcom uvádzané žiadne nedostatky, ktoré by spôsobovali
jej neplatnosť, žaloba je nedôvodná, tendenčná, tvrdenia žalobcu nepravdivé a vykonštruované, keďže

žalobca predmetné nehnuteľnosti stále užíva a týmto spôsobom si pravdepodobne chce zabezpečiť
ničím nerušené ďalšie užívanie a obývanie týchto nehnuteľností. Žalovaný vo výpovedi pred súdom
uviedol, že žalobca prišiel za ním do realitnej kancelárie s tým, že chce predať nehnuteľnosti, ktoré
sú predmetom tohto konania, s ktorými sa žalovaný oboznámil, následne dohadovali znenie kúpnej
zmluvy a kúpnu zmluvu riadne uzatvorili, podpis žalobcu overila zamestnankyňa notárskeho úradu,

po podpísaní kúpnej zmluvy išli za pánom T., keďže nehnuteľnosti boli zaťažené záložným právom v
prospech Z. Z. z dôvodu zmluvy o splátkovom úvere. Pán T. nemal pri sebe potrebné doklady, dohodli
sa, že sa stretnú nasledujúci deň v pobočke Z. Z. v Z. z dôvodu vystavenia kvitancie. Suma kvitancie
bola v úschove p. O. S., túto sumu mu odovzdal žalobca a p. S. 7.9.2012 túto sumu odovzdal p. T.,
ktorý ju vložil v prospech svojho účtu, tak ako to vyplýva z potvrdenia banky o hotovostnom vklade.
P. S. túto sumu odovzdal žalobca ešte na notárskom úrade, resp. mu odovzdal sumu 42.000 eur z

vyplatenej kúpnej ceny, nakoľko nevedel presne zostatok dlhu vrátane zmluvnej pokuty za predčasné
splatenie. Žalovaný bol so žalobcom v častom kontakte, žalobca chodil k nemu do kancelárie faxovať,
kopírovať, posielať e-maily a vybavovať inú svoju podnikateľskú činnosť, čo mu aj umožnil, nakoľko v
tom čase nemal dôvod konať inak. Keď sa však blížil termín vypratania nehnuteľností, teda 5.11.2012,
žalobca ho oslovil, aby počkal, pretože má nezaplatené faktúry, čo sa následne viackrát opakovalo.

Keďže nemienil v nehnuteľnosti bývať, jeho žiadosti vyhovel a nehnuteľnosť prvýkrát ponúkol na predaj
prostredníctvom inzerátov na webstránkach približne v apríli 2013. Po vydaní predbežného opatrenia
vo veci tieto inzeráty stiahol z ponuky. Dopočul sa, že žalobca v predmetnej nehnuteľnosti býva a že
nehnuteľnosť je poškodená. Svedkom T. žiadnu pôžičku neposkytol, ani oni ho o poskytnutie pôžičky, či
úveru nikdy nežiadali. Potvrdil, že mal záujem kúpiť nehnuteľnosti žalobcu, pretože v tom čase tam vedel

ubytovať pracovníkov cez pracovnú agentúru, keďže ide o veľký rodinný dom. Neriešil konkrétnosti, kde
pôjde žalobca po prevode vlastníckeho práva k daným nehnuteľnostiam aj s rodinou bývať. Žalobca
mu uviedol, že otázku bývania má vyriešenú. Pokiaľ ide o kúpnu cenu, za ktorú nehnuteľnosť inzeroval,
uviedol, že až následne zistil, že susedmi predmetnej nehnuteľnosti sú rómski spoluobčania, pričom
inzerovaná cena za túto nehnuteľnosť v danom čase zodpovedala trhovej cene. Žalovaný poukázal na

vážny rozpor v argumentácii žalobcu vyplývajúci priamo zo žaloby, kde uviedol, že účelom uzavretia
kúpnej zmluvy bolo poskytnutie pôžičky vo výške 43.000 eur, ktorú sa zaviazal poskytnúť žalovaný R.
T. za účelom predčasného splatenia pohľadávky, pričom svedok T. sa vyjadril, že v žiadnom zmluvnom
vzťahu so žalovaným nebol, a teda je vylúčené, že by mu žalovaný poskytoval akúkoľvek pôžičku. Za
daných okolností je celá ďalšia argumentácia o zabezpečení pohľadávky žalovaného neopodstatnená

a úplne irelevantná. Pokiaľ sa jedná o odstup času pri uzatváraní kúpnej zmluvy uviedol, že súdu bol
predložený doklad o vyplatení úveru vkladom na účet svedka T. tak, že tento sa realizoval dňa 7.12.2012
(správne 7.9.2012 poznámka odvolacieho súdu), kúpna zmluva bola uzatvorená 6.9.2012 a návrh na
vklad bol doručený vtedajšej Správe katastra Galanta 6.9.2012, čo vyplýva aj z rozhodnutia o povolení
vkladu z 5.10.2012. Svedeckými výpoveďami podľa žalovaného nebolo preukázané, že by žalovaný

zabezpečoval svoju údajnú pôžičku poskytnutú R. T. ako vyplýva zo žaloby. O pofidérnych aktivitách
žalobcu podľa neho svedčí aj to, že v r. 2007 využil svedkov T. k tomu, aby im bol poskytnutý úver, ktorý
neskôr ani riadne nesplácal, pričom jediný prospech z tohto úveru mal sám žalobca. Pokiaľ vyplynulo z
výpovede svedkov, že žalobca podnikal, je potrebné ho vnímať ako človeka aspoň v minimálnej právnej
rovine zdatného, čiže je absolútne neprijateľné akceptovať tvrdenie žalobcu, že by tento nevedel aký

je obsah kúpnej zmluvy, ktorú podpísal a čo z nej vyplýva. Sám svedok T. sa vyjadril, že žalobca mal
záujem nehnuteľnosť predať, resp. možno vziať si nejaký úver, čo všetko nedáva logiku, keďže pri
vyplatení pôžičky vo výške 43.000 eur mu musela byť poskytnutá ešte aj nejaká iná suma, ktorú by
teda použil na svoje ďalšie aktivity. Čiže nesúhlasí to, že by z kúpnej ceny mala byť vyplatená iba suma
43.000 eur. Žalovaný bol názoru, že žalobca manévroval s hotovosťou, ktorá mu bola vyplatená ako

kúpna cena a jeho manželka bola v tom čase už sama v podozrení z akýchsi nekalých aktivít, keďže
po niekoľkohodinovej neprítomnosti žalobcu ho nahlásila na polícii ako nezvestného, sama tušila, že
žalobca má akési zvláštne úmysly, keď kontaktovala svedka T., aby nesúhlasil s vyplatením úveru,
neskôr aby súhlasil, čo takisto do celého vzorca správania žalobcu vnáša pochybnosti. Z uvedených
dôvodov žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.

Kúpnou zmluvou a výpisom z LV č. XXX pre k.ú. G. mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca ako
predávajúci a žalovaný ako kupujúci uzatvorili 6.9.2012 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli predmetné
nehnuteľnosti, kúpna cena bola zmluvne dojednaná na sumu 130.000 eur, bola podľa zmluvy vyplatená
v hotovosti do rúk predávajúceho pri podpise kúpnej zmluvy, pričom žalobca ako predávajúci podpisomtejto zmluvy potvrdil jej prevzatie v plnej výške. Zmluvné strany sa v čl. V. bod 5 zmluvy dohodli na
predkupnom práve predávajúceho. Žalovaný bol titulom tejto kúpnej zmluvy zapísaný ako výlučný
vlastník predmetných nehnuteľností v katastri nehnuteľností.

Súd prvej inštancie citoval § 37 ods. 1, § 41a ods. 2, § 588 O.z. a § 120 ods. 1vety prvej O.s.p., poskytol
výklad ust. § 37 ods. 1, § 41a ods. 2 O.z. a § 120 ods. 1vety prvej O.s.p.. Dôvodil, že v prejednávanej veci
sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam z dôvodu, že pristúpil
k úkonu, ktorý označil za disimulovaný. Žalovaný sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností na
základespornejkúpnejzmluvyzo 6.9.2012ajehovlastníctvojeriadnezapísanévkatastrinehnuteľností.

Dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nevážnosť vôle, zaťažuje toho, kto konal bez atribútu vážnosti. Dôkazná
povinnosť a dôkazné bremeno sa týkajú skutkovej okolnosti vzťahujúcej sa na to, že adresát nevážneho
úkonu aspoň mohol pochopiť (aj keď nepochopil), že chýba vážnosť ako základná náležitosť vôle. Z
vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení súd vyvodil záver, že v danom prípade
nemožno mať za to, že tento právny úkon je neplatný. I keď žalobca uvádzal, že si chcel zobrať úver a
založiť nehnuteľnosť z dôvodu, že potreboval finančnú hotovosť na svoju podnikateľskú činnosť, sám v

konaní uviedol, že si kúpnu zmluvu prečítal, vedel, že podpisuje kúpnu zmluvu a kúpnu zmluvu podpísal.
Už z uvedeného je zrejmé, že jeho vôľa bola previesť nehnuteľnosti na žalovaného. V konaní neboli
preukázané tvrdenia žalobcu zo žaloby, že bezprostredne po výmaze záložného práva mal žalovaný
sprostredkovať žalobcovi poskytnutie úveru za výhodnejších podmienok, že po uzavretí kúpnej zmluvy
poskytol žalovaný pôžičku 43.000 eur R. T., že suma 41.807,39 eur je úver p. R. T. a jeho manželky,

ktorým založil dom, aby si mohli zobrať úver, ani že by žalovaný nezaplatil žalobcovi kúpnu cenu. Z
výpovedežalovanéhoasvedkaR.T.vyplynulo,ženikdynebolivžiadnomzmluvnomvzťahu.Zvýpovede
svedka R. T. vyplynulo aj to, že úver v skutočnosti čerpal a splácal sám žalobca. Svedkyňa G. T. uviedla,
že úver bol vyplatený na účet žalobcu. Ani svedok Z. nepotvrdil tvrdenia žalobcu o nevyplatení kúpnej
ceny, ani to, že si žalobca mienil od žalovaného zobrať úver, pričom sám žalobca v rámci osobného

výsluchu pred súdom uviedol, že si kúpnu zmluvu prečítal, že vedel, že podpisuje kúpnu (nie inú) zmluvu,
ktorú aj podpísal, ako aj že úver mala poskytnúť banka. Ak by nedostatok vážnosti vôle mal spôsobiť
neplatnosť tohto právneho úkonu, muselo by byť preukázané, že druhej strane bolo známe, že nejde o
prejavvážnejvôle,tedavdanomprípadebymuselobyťpreukázané,žežalovanémuvzhľadomnavšetky
okolnosti muselo byť zrejmé, že žalobca v skutočnosti nechcel uzavrieť kúpnu zmluvu, resp. nechcel

previesť predmetné nehnuteľnosti bez splnenia ďalšej podmienky. Vykonaným dokazovaním mal však
súd prvej inštancie preukázané, že v čase uzavretia zmluvy žalobca vedel, aké následky nastanú po
vklade vlastníckeho práva v prospech žalovaného, vedel, za akých okolností sa to celé udialo a výhrady
nemal. V danom prípade všetky okolnosti nasvedčujú nielen tomu, že žalovaný nemohol mať vedomosť
o nedostatku vážnosti vôle žalobcu uzavrieť predmetnú kúpnu zmluvu, ale i tomu, že tento nedostatok

vážnosti vôle u žalobcu ani neexistoval. V danom prípade, nemožno mať ani za to, že predmetný právny
úkon bol simulovaným právnym úkonom, a to z dôvodu, že žalovaný popiera, že by mal byť uzavretý
iný právny úkon ako kúpna zmluva, mohlo by teda ísť iba o jednostrannú simuláciu, ktorej by sa žalobca
mohol úspešne domáhať iba v tom prípade, ak by aj druhá zmluvná strana - žalovaný mal vedomosť
o tom, že tento úkon je simulovaný, čo v konaní preukázané nebolo. Napokon uvedený právny úkon

nemá náležitosti iného právneho úkonu, v danom prípade, podľa žalobcu úkonu, ktorý by sledoval ten
istý následok, teda prevod nehnuteľnosti, ale len za splnenia určitých podmienok. V predmetnej zmluve
nie je prevod nehnuteľnosti ničím podmienený. Teda neexistuje žiadny disimulovaný právny úkon, ktorý
by bol v prípade splnenia podmienok neplatnosti simulovaného právneho úkonu platný. Vzhľadom na
to, že súd prvej inštancie nezistil žiadne iné dôvody, ktoré by mali za následok absolútnu neplatnosť

predmetnéhoprávnehoúkonu-kúpnejzmluvy,ktorejobsahjejasný,zrozumiteľný,určitý,žalobuvcelom
rozsahu zamietol. Poukázal aj na ustálenú judikatúru v zmysle ktorej ak nevážnosť vôle nie je druhej
strane zrejmá, je nutné v záujme ochrany právnej istoty občianskoprávneho styku, a najmä ochrany
dobrej viery druhej osoby, považovať právny úkon za platný a pochybnosti o nevážnosti pripísať k ťarche
toho, kto ju vyvolal (Rozsudok NS ČR sp. zn. 33Cdo/1621/2007).

V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 7 O.s.p., vecne
plným úspechom žalovaného v konaní, ktorému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že
o konkrétnej výške trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
Opravným uznesením súd prvej inštancie opravil výrok o trovách konania v napadnutom rozsudku tak,
že správne znie: Žalobca je povinný nahradiť trovy konania žalovaného v rozsahu 100%. Právne ho

odôvodnil ust. § 164 O. s. p., vecne tým, že pri vyhlasovaní rozsudku, resp. písaní rozsudku do zápisnice,
ktorým súd návrh zamietol, došlo k pochybeniu vo výroku o trovách konania, nakoľko súd nedopatrením
uviedol nesprávne označenie neúspešného účastníka, ktorý je povinný nahradiť trovy konania, keď
správne mal uviesť, že žalobca je povinný nahradiť trovy konania žalovaného v rozsahu 100%, nakoľkoúspešným v konaní, ktorému prináleží právo na náhradu účelne vynaložených trov konania, je žalovaný.
Vzhľadom k tomu, že vo výroku rozhodnutia vo veci samej došlo nedopatrením k tomuto pochybeniu,
ktoré vyplýva aj z porovnania výroku rozsudku s jeho odôvodnením, rozhodol súd prvej inštancie o

oprave.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie iba žalobca, s návrhom na jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne navrhol zmenu rozsudku
vyhovením žalobe. Uviedol, že odvolanie podáva z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.,

teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zároveň je čiastočne prítomný aj
odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., nakoľko súd nedostatočne zistil skutkový stav.
Zotrval na názore, že je vlastníkom nehnuteľností uvedených na LV č. XXX pre k. ú. G. a tiež že
kúpnu zmluvu uzatvoril ako simulovaný právny úkon, pričom reálne bol so žalovaným dohodnutý len
na pôžičke, pričom bol dojednaný spätný prevod nehnuteľností. Žalovaný však podvodným konaním

nadobudol vlastnícke právo k celej nehnuteľnosti bez zaplatenia kúpnej ceny, len za sumu 43.000 eur.
Súdsapodľanehonedostatočnevysporiadalstým,čivôbecbolazaplatenátvrdenákúpnacena130.000
eur, ktorá skutočnosť nevyplýva zo žiadneho z vykonaných objektívnych dôkazov, čo je nepochybne
chybou rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo. Položil otázku, prečo nevystavil kupujúci príjmový
lístok aby bol krytý, že peniaze skutočne zaplatil? Za otázne považoval tiež, ako je možné, že taká

tvrdená vysoká suma bola vyplácaná v hotovosti. Vytkol súdu, že vôbec neskúmal v rámci dokazovania,
či žalovaný zhruba v čase uzavretia zmluvy zo svojho súkromného účtu vyberal sumu 130.000 eur,
prípadne iný vysoký obnos, nakoľko možno len veľmi ťažko predpokladať, že žalovaný by mal takú
sumu len tak uloženú niekde v zásuvke. Súd nemal vôbec preukázané, že takáto suma bola žalobcovi
vyplatená, a teda že bola splnená povinnosť kupujúceho podľa kúpnej zmluvy, no túto skutočnosť si do

rozsudku osvojil a návrh bez ďalšieho zamietol. Nezistenie skutočnosti, či vôbec boli peniaze vyplatené,
je nesporne potrebné považovať za vadu rozsudku. Súd sa tiež nezaoberal otázkou, prečo fiktívny
obchod neprebehol cez realitnú kanceláriu, ktorú žalovaný prevádzkuje, ale mal dom kúpiť ako fyzická
osoba.Podľažalobcuprimárnymdôvodombolaskutočnosť,ževprípadeakbyakokupujúcivystupovala
realitná kancelária, bolo by možné zistiť z účtovníctva spoločnosti, či skutočne bolo vyplatených 130.000

eur. Tým, že žalovaný kúpil dom ako fyzická osoba - nepodnikateľ, „ošetril“ si aj túto skutočnosť,
aby jeho podvodné konanie nebolo napadnuteľné a skontrolovateľné. Aj táto skutočnosť svedčí v
prospech tvrdení žalobcu o tom, že kúpna cena v uvedenom rozsahu mu nebola vyplatená. V konaní
sa vyskytlo viacero nezrovnalostí, ktoré súd neobjasnil, napriek tomu žalobu bez ďalšieho zamietol.
Závažná nezrovnalosť, ktorá ani nebola súdom odstránená, je uvedená priamo v rozsudku na strane

7, kde je konštatovaný odstup uzatvorenia kúpnej zmluvy (6.9.2012), pričom súd konštatuje ako dátum
vkladu na účet svedka T. deň 7.12.2012. Súd teda ustálil, že vklad na účet p. T. sa vykonal až 3 mesiace
po uzavretí zmluvy a domnelom vyplatení kúpnej ceny. Žalovaný ako aj svedok S. však tvrdili, že vklad
na účet p. T. bol vykonaný hneď nasledujúci deň po vyplatení kúpnej ceny, teda 7.10.2012. Súd túto
nezrovnalosť priamo v rozsudku konštatuje, ale nevykonal žiadny úkon, smerujúci k odstráneniu tejto

nezrovnalostiadokoncasaňouďalejaninezaoberá,napriektomu,ževýraznýmspôsobomspochybňuje
dôveryhodnosť výpovedí žalovaného aj p. S. o spôsobe a mechanizme vyplatenia celej kúpnej ceny.
Súd mal túto skutočnosť ozrejmiť a až následne mohol vo veci rozhodnúť.

3. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť.

Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, svoje tvrdenia do vyhlásenia dokazovania za skončené
nepreukázal, pokiaľ tvrdí, že kúpnu zmluvu uzatvoril ako simulovaný právny úkon, tak toto jeho tvrdenie
neobstojí, nakoľko sám pred súdom vypovedal, že si zmluvu riadne prečítal a vedel, čo je jej obsahom,
navyše nevyprodukoval žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že by predmetná kúpna zmluva mala byť
simulovaným právnym úkonom. Vyplatenie kúpnej ceny 130.000 eur je preukázané nielen samotným

potvrdením tejto skutočnosti žalobcom v kúpnej zmluve, ale aj výpoveďou žalovaného a svedkov O. S.
a G. S., navyše vôľu žalobcu nehnuteľnosti predať a teda uzatvoriť kúpnu zmluvu potvrdili svedkovia
O. Z. a R. T.. Nemožno súhlasiť so žalobcom, že by súd nezisťoval, či bola kúpna cena vyplatená,
nakoľko to jednak zisťoval a pokiaľ mal žalobca za to, že by to nebolo dostatočné, tak mohol navrhnúť
a označiť dôkazy, ktorými by chcel uvedené preukázať a teda znovu ani v tomto smere neuniesol

dôkazné bremeno. Zakúpenie nehnuteľnosti žalovaným ako fyzickou osobou a nie realitnou kanceláriou
a skúmanie toho, prečo sa tak stalo, je pre vec právne irelevantné. Z listiny hotovostný vklad zo 7.9.2012
o 11,23 hod (nachádzajúcej sa v spise) vyplýva, že vklad bol realizovaný deň po uzatvorení kúpnejzmluvy, ktorá bola uzatvorená 6.9.2012 a tento vklad bol realizovaný 7.9.2012, teda námietky žalobcu
ani v tomto smere nemôžu obstáť.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „O. s. p.“), keďže podľa § 470 ods. 1
CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 O. s. p., účinného v čase ich podania, akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou
(predtým účastníkom konania), v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. §
359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a § 202
O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205

ods. 1 O. s. p., aj § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205
ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O. s. p., akt. § 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O. s. p., akt. § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré ale
nezistil, súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku boli oznámené advokátke žalovaného (strana žalovaného požiadala o oznámenie
elektronickými prostriedkami), na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam
žalobcu považovať za vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil

skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.
Odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu
ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia
napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne
presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť

ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti
vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto,
ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP
in fine) nasledovné:

5. Podľa § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a) o osobnom
stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení
rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho); b) o splnení povinnosti,
ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva; c) o určení, či tu právny vzťah
alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Návrhom (žalobou) v zmysle písmena c) bolo možné uplatniť pozitívne alebo negatívne určenie, či tu
právny vzťah alebo právo je, alebo nie je. Žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti
preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny
záujem, ktorý bude spravidla daný v prípade, ak sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak by právne
postavenie žalobcu bez takéhoto určenia bolo neisté.

Odvolací súd je názoru, že na konanie o určenie vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnostiam
(špecifikovaným v žalobe), bol v predmetnej veci daný naliehavý právny záujem už tým, že zákon
č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „KZ“), priamo vyžaduje, aby verejná listina,
ktorou je aj rozsudok, obsahovala všetky údaje potrebné na záznam podľa § 34 KZ. Nestačila by teda

žaloba o neplatnosť kúpnej zmluvy, pretože takáto žaloba a výsledok dosiahnutý na jej základe by vo
vzťahu ku katastru nehnuteľností neriešil otázku záznamu konštatujúceho vznik, zmenu alebo zánik
právneho vzťahu v dôsledku súdneho rozhodnutia. Chýbali by údaje požadované § 42 ods. 1 a 2 KZ.
Na absolútnu neplatnosť právnych úkonov je súd povinný - na rozdiel od relatívnej neplatnosti - prihliadať
i z tzv. úradnej povinnosti, čiže ex offo a spravidla vždy si ju riešiť prinajmenšom ako predbežnú otázku i v

prípadoch požiadaviek na určenie existencie alebo neexistencie práv, majúcich byť založených sporným
právnym úkonom.6. Podľa § 132 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Odvolací súd vychádzajúc z toho, že dôvodom nesprávneho skutkového zistenia je nesprávne
hodnotenie vykonaných dôkazných prostriedkov, je názoru, že súd prvej inštancie neporušil ustanovenia
§ 132 a nasl. O. s. p. o hodnotení dôkazov, odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasné a
zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Súd prvej inštancie postačujúco odôvodnil svoje
rozhodnutie; jeho zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku, je v ňom
totiž dostatočne vysvetlené z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzal aj ako vec - zistený skutkový
stav - právne posúdil. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať
to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s

právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva
naspravodlivýprocestotižnepatríprávoúčastníkakonania(strany),abysasúdstotožnilsjehoprávnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania
(strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS
50/04).

7. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016, účastníci sú povinní označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne
vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Podľa § 120 ods. 4 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016, súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2

poučiťúčastníkov,ževšetkydôkazyaskutočnostimusiapredložiťalebooznačiťnajneskôrdovyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie ( § 115a)
najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a
označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len
za podmienok uvedených v § 205a.

K odvolacím námietkam, že súd vôbec neskúmal v rámci dokazovania, či žalovaný zhruba v čase
uzavretia zmluvy zo svojho súkromného účtu vyberal sumu 130 000 eur príp. iný vysoký obnos, a ako
je možné, že taká tvrdená vysoká suma bola vyplácaná v hotovosti, odvolací súd poukazuje najmä
na skutočnosť, že pred súdom prvej inštancie na ostatnom pojednávaní, ktorého sa žalobca zúčastnil,
žalobca uviedol, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania (aj keď bol poučený podľa § 120 ods.

4 O.s.p. Poučením pre účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré mu bolo doručené spolu s
predvolaním na pojednávanie 16.5.2014), hoci existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu
dôkaznej povinnosti, teda povinnosti účastníka konania (t. č. strany) označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Ustanovenie § 120 ods. 1 vety tretej O.s.p. síce pripúšťalo možnosť vykonať aj iné
dôkazy ako navrhovali účastníci, ich vykonanie však bolo podmienené výnimočnosťou takéhoto postupu

súdu a nevyhnutnosťou ich vykonania pre rozhodnutie vo veci. Pokiaľ súd prvej inštancie nevykonával
dokazovanie nad rámec návrhov účastníkov, odvolací súd sa s jeho postupom stotožnil, nakoľko
vykonanie ďalšieho dokazovania nebolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, keď vo veciach sporového
konania, ovládaného prejednacou zásadou je potrebné takúto výnimku vykladať reštriktívne.
Podľa § 205a ods. 1 O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli

uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej
odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám,
ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený
podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do

rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Z podmienok prípustnosti uplatnenia až v odvolacom konaní skutočností či dôkazov neuplatnených už
v konaní na súde prvej inštancie tu nemohlo ísť o podmienky podľa § 205a ods. 1 písm. a/ ani b/ O. s. p.
(skôr neuplatnený dôkaz nemal preukazovať žiaden z dôvodov tzv. zmätočnosti konania ani jeho vadu
majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) a do úvahy by prichádzali len podmienky podľa

písmena c/ alebo d/. Z tých o prípad absencie poučenia účastníka (t. č. strany) súdom prvej inštancie
podľa § 120 ods. 4 O. s. p. ísť nemohlo preto, že odvolateľ - žalobca bol riadne poučený podľa § 120 ods.
1 aj 4 O. s. p. (viď vyššie). O prípad nemožnosti označenia či predloženia dôkazov už pred vyhlásením
napadnutého rozsudku bez viny žalobcu taktiež nejde, keď ani sám žalobca netvrdí, že tvrdenia a dôkazynemohol uviesť, označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvej inštancie, žalobca ani neuviedol
žiadnu prekážku brániacu mu v označení, navrhnutí alebo predložení dôkazov ani v uvedení ním tvrdení
na svoju obranu.

AjCSPprebraldoterajšiuúpravuvzmysleprávanovôtvodvolacomkonaníhoterminologickyprispôsobil
novej koncepcii civilného sporového konania (viď § 366 a § 373 CSP).
Odvolací súd preto argumentáciu z odvolania akceptovať nemohol, to malo za následok tiež
nepoužiteľnosť dôkazov označených a navrhnutých až v odvolacom konaní a nespôsobilosť zvrátenia
ním výsledkov konania prvej inštancie.

8. Pokiaľ ide o namietaný dátum vkladu na účet svedka T. (7.12.2012), uvedený na 7. strane
napadnutého rozsudku a tvrdenie žalobcu o nevykonaní žiadneho úkonu zo strany súdu smerujúceho
k odstráneniu tejto nezrovnalosti, výrazným spôsobom spochybňujúcej dôveryhodnosť výpovedí
žalovaného a svedka S. o spôsobe a mechanizme vyplatenia celej kúpnej ceny, odvolací súd uvádza,
že v druhom odstavci na 7. strane rozsudku ide iba o reprodukciu prednesu advokátky žalovaného na

pojednávaní dňa 19.8.2015, zachyteného v zápisnici o pojednávaní (č.l. 99 spisu), ide zjavne o preklep
v zápisnici, prenesený pri reprodukcii prednesu zástupkyne žalovaného do písomného vyhotovenia
rozsudku, keďže v konaní bolo vykonané dokazovanie Potvrdením Z. Z. a.s. zo 4.7.2013 adresovaným
R. T. (žalobcom predložená príloha žaloby na č.l. 25), že úver č. 202496163 bol dňa 7.9.2012 vyplatený,
tiež (žalovaným predloženým) potvrdením Z. Z. a.s. zo 7.9.2012 o hotovostnom vklade sumy 41.807,39

eur R. T. na jeho účet č. XXXXXXXXX/XXXX (č. l. 69) a výsluchmi žalovaného a svedkov S. a T., ktorým
bol jednoznačne preukázaný dátum vkladu 7.9.2012. Námietka žalobcu preto nebola dôvodná.

9. K odvolacej námietke o nedostatočnom vysporiadaní sa súdom s tým, či vôbec bola zaplatená tvrdená
kúpna cena 130.000 eur, ktorá skutočnosť podľa odvolateľa nevyplýva zo žiadneho z vykonaných

dôkazov, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal najmä z čl. III kúpnej
zmluvy, uzavretej stranami, podpisom ktorej sám žalobca potvrdil zaplatenie kúpnej ceny žalovaným ako
kupujúcim v hotovosti do rúk žalobcu ako predávajúceho v plnej výške a tiež vychádzal zo zhodných
tvrdení žalovaného a svedka S. o zaplatení celej kúpnej ceny žalovaným žalobcovi, s ktorým postupom
sa odvolací súd stotožňuje, považujúc odvolaciu námietku za nedôvodnú, rovnako za nedôvodnú

považoval odvolaciu námietku týkajúcu sa ničím nepodložených domnienok žalobcu o dôvodoch
nerealizovania fiktívneho obchodu prostredníctvom realitnej kancelárie žalovaného.

10. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.7.2003: "Všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces."
Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych

záverov,kuktorýmdospelsúdprvejinštancieavecnúsprávnosťnapadnutéhorozsudku,pretoodvolanie
žalobcu z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Žalobca v
odvolaní neprodukoval žiadne relevantné nové tvrdenia, s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej
inštancie.
Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, vrátane vecne správneho (odvolaním
nespochybňovaného) rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej inštancie.

11. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalovanému priznal právo
na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspechvo veci (v prejednávanej veci žalovaný), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti
strane, ktorá vo veci úspech nemala (v prejednávanej veci žalobca).

12. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)