Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 26, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/862/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111222514
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4111222514.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a členov

senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: BKS-Leasing s.r.o.
(pôvodne BKS-Leasing a.s.), sídlo Pribinova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 31 644 333, zastúpený: Mgr.
Miroslav Rybánsky, advokát, Grösslingova 10, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: A. G., narodený
XX.XX.XXXX, bydlisko XXX XX F. XXXX, zastúpený: Mgr. Štefan Slováčik, advokát, sídlo Farská 34,
949 01 Nitra, o zaplatenie sumy 5.982,36 eura, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra
č.k. 7C/205/2011-364 zo dňa 30. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o zamietnutí zvyšku žaloby p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (súd prvej inštancie) rozsudkom č.k. 7C/205/2011-364 zo dňa 30. júna
2015 (napadnutý rozsudok) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 339,06 eura a 8,5% úrok
z omeškania ročne zo sumy 339,06 eura od 15.10.2010 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania si vymienil rozhodnúť do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súde dňa
27.07.2011 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 5.982,36 eura spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne od 15.10.2010 do zaplatenia, a trov konania. V žalobe uviedol, že je poskytovateľom
finančného leasingu na nové a ojazdené motorové vozidlá. V rámci svojho podnikania uzatvoril so
žalovaným zmluvu o autoúvere, ktorej predmetom bolo poskytnutie účelovo viazaného úveru na kúpu
ojazdeného osobného automobilu. Za týmto účelom ešte pred uzatvorením vyššie uvedenej zmluvy
žalovaný kúpil na základe kúpnej zmluvy predmet kúpy za sumu 12.613,69 eura, pričom časť tejto

sumy vo výške 7.568,21 eura poskytol žalobca. Uhradením kúpnej ceny a vykonaním odovzdania a
prevzatia predmetu financovania žalovaným, nadobudol žalovaný vlastnícke právo k predmetu kúpy.
Žalovaný sa zároveň zaviazal uhrádzať 24 mesiacov splátky úveru podľa predpisu splátok. Pretože zo
strany žalovaného došlo k porušeniu ustanovení zmluvy tým, že žalovaný neuhradil splátky úveru v
zmysle splátkového kalendára, žalobca predčasne ukončil zmluvu k 11.04.2008 a vyzval žalovaného
k vráteniu predmetu financovania. Žalovaný svoj záväzok neuhradil, došlo k odobratiu predmetu
financovania, ktorý bol následne predaný na dražbe. Žalobca si podľa finančného vyrovnania uplatňuje

voči žalovanému dlžné splátky v sume 2.323,65 eura, doplatok úveru v sume 3.448,80 eura, náklady
spojené s predajom predmetu zmluvy v sume 155,29 eura, ostatné náklady - parkovné v sume 24,81
eura, poistné náklady v sume 269,12 eura, poplatky spojené s úkonmi na dopravnom inšpektoráte v
sume 183,26 eura, preprava predmetu zmluvy v sume 201,45 eura, vypracovanie znaleckého posudkuv sume 162,18 eura a zmluvnú pokutu v sume 4.550,64 eura. Suma v prospech žalobcu je predajná cena
1.218,49eura.Žalobcaopravilfinančnévyrovnanietak,žeznížilzmluvnúpokutuočiastku4.118,35eura,
čím vznikol celkový nárok žalobcu vo výške 5.982,36 eura, čo predstavuje žalovanú sumu. Finančné

vyrovnanie bolo vyhotovené dňa 30.09.2010 so splatnosťou 14 dní. Žalovaný finančné vyrovnanie
nezaplatil, preto žiadal priznať aj úroky z omeškania.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 06.12.2012 č.k.7C/205/2011-152,
ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel. Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním

žalovaný, Odvolací súd svojim uznesením zo dňa 30.09.2013 č.k.5Co/34/2013-180 napadnutý rozsudok
súduprvéhostupňazrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie.Vodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedol,že
súd prvej inštancie sa s vecou nevyporiadal dostatočne skutkovo ani právne. V odôvodnení rozhodnutia
síce citoval rôzne zákonné ustanovenia, avšak neaplikoval ich na zistený skutkový stav, ktorý aj
nedostatočne zistil, skutkový stav popísal iba konštatovaním skutočností z uzavretých zmlúv ohľadne
ich účastníkov, predmetu, ceny, splátok, popísaním výšky dlhu a výšky nákladov v súvislosti s predajom

vozidla. Právne zdôvodnenie veci v napadnutom rozsudku absentuje, pretože právnym posúdením nie
je len citácia zákonných ustanovení, ale aj ich aplikácia na zistený skutkový stav, posúdenie o aký
právny vzťah medzi účastníkmi ide a zhodnotenie okolností samostatne i vo vzájomných súvislostiach.
V zmluve o autoúvere je uvedené, že sa uzatvára podľa ustanovení obchodného zákonníka (§ 269 ods.2
a nasl. a § 497 a nasl.) a zároveň podľa občianskeho zákonníka (§ 553 a nasl.). Súd prvej inštancie

sa s uvedenými skutočnosti vôbec nevyporiadal, iba uviedol, že vzťah medzi účastníkmi konania je
potrebné považovať za vzťah spotrebiteľský. Pokiaľ dospel k uvedenému záveru, potom nie je zrejmé,
či sa zaoberal prípadnou existenciou neprijateľných podmienok a v akom rozsahu ich posudzoval. Tiež
konštatoval, že dohoda o všeobecných obchodných podmienkach má podobu vopred pripraveného
formulára, ale tieto zmluvné podmienky nespôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, svoj záver však ničím nekonkretizoval, a nie je zrejmé,
či posudzoval všetky podmienky uvedené v dohode a na základe akých úvah ich všetky pokladal
za prijateľné. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie sa vecou nezaoberal komplexne, neskúmal
všetky okolnosti zmluvného dojednania a nedal do rovnováhy všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo
zmluvnéhovzťahu,svojerozhodnutienesprávneprávneposúdilanedostatočneodôvodnil.Odvolacísúd

sa s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie nestotožnil, pričom nesprávne právne posúdenie
spočíva v tom, že súd prvej inštancie použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu
právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon síce právnu normu správne vyložil, ale na
zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie síce zmluvu
o autoúvere správne posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu a tiež na ňu správne aplikoval ustanovenia

občianskehozákonníkaazákonač.258/2001Z.z.,avšaknadanýskutkovýstavneaplikovalustanovenia
o ochrane spotrebiteľa týkajúce sa neprijateľných podmienok spotrebiteľských zmlúv. Okrem toho
vykonal aj nedostatočné dokazovanie, nemal pre svoje rozhodnutie riadne zistený skutkový stav, resp.
zistený skutkový stav nesprávne vyhodnotil, pretože sa spoliehal iba na tvrdenia uvádzané žalobcom.
Tiež nedostatočne zistil koľko finančných prostriedkov žalobca z úveru čerpal a koľko finančných

prostriedkov uhradil a kedy sa dostal do omeškania. Neriadil sa zákonnými ustanoveniami dbajúcimi
primárnenaochranuspotrebiteľaavyššieuvedenýmizásadami,svojerozhodnutieouplatnenomnároku
nedostatočne zdôvodnil, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť odôvodnenia, keďže nezohľadnil okolnosti
prípadu, najmä okolnosti uzatvárania predmetnej zmluvy, ktorá má povahu predtlačeného formulára v
medziach všeobecných obchodných podmienok zmluvy, ktoré žalovaný nemohol pri podpise zmluvy

ovplyvniťaktorébysvojoumožnouneprijateľnosťoumohlimaťzanásledokvznikznačnejnerovnováhyv
právachapovinnostiachzmluvnýchstrán.Vposudzovanomprípadesúdprvéhostupňapriznalžalobcovi
celú pohľadávku ním uplatnenú, a nezohľadnil postavenie žalovaného ako slabšej strany v tomto konaní,
nezohľadnil žalobcom určenú ročnú percentuálnu mieru nákladov, ktorá predstavovala 43,37 %, a ktorú
je tiež možno označiť za zjavne neprijateľnú.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že vo veci doplnil dokazovanie oboznámením sa s listinami predloženými
v spise pred aj po prvom rozhodnutí prvostupňového súdu, a na základe vykonaného dokazovania
zistil že žiadosťou zo dňa 29.12.2009 žalovaný požiadal žalobcu o financovanie kúpy vozidla formou
autoúveru. Účastníci uzavreli dňa 29.12.2006 zmluvu o autoúvere č. LZK/06/20477, na základe ktorej

sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému účelovo viazaný úver na nákup ojazdeného osobného
automobilu značky BMV 740i vo výške 228.000,- Sk a žalovaný sa zaviazal úver splácať v 24 mesačných
splátkach vo výške 12.987,70 Sk a platiť havarijné poistenie vo výške 1.013,30 Sk mesačne, celková
mesačná splátka 14.001,- Sk. Výška, splatnosť a skladba splátok mala byť uvedená predpise splátok.Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere bola dohoda o všeobecných obchodných podmienkach, podľa
ktorej bol žalovaný v prípade omeškania so splnením akéhokoľvek peňažného záväzku alebo jeho časti
zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,2 % za každý deň omeškania (článok VI. bod 6.1).

5. Kúpnou zmluvou zo dňa 29.12.2006 uzavretou medzi AZ AUTO s.r.o., ako predávajúcim, žalovaným,
ako kupujúcim a žalobcom, ako financujúcou spoločnosťou, sa predávajúci zaviazal predať žalovanému
ojazdené motorové vozidlo značky BMV 740i a žalovaný sa zaviazal predmet kúpy prevziať a zaplatiť
dohodnutú kúpnu cenu vo výške 380.000,- Sk z čoho časť vo výške 152.000,- Sk ako zálohu pri podpise

kúpnej zmluvy a doplatok vo výške 228.000,- Sk vo forme poskytnutia úveru financujúcou spoločnosťou.
Zápočtom zo dňa 29.12.2006 sa účastníci dohodli, že žalobca zaplatí predávajúcemu len doplatok
kúpnej ceny vo výške 209.059,30 Sk a úhrada žalovaného predávajúcemu vo výške 18.940,70 Sk sa
započíta s dohodnutými platbami na základe zmluvy o autoúvere dňom podpisu tejto dohody.

6. Žalovaný zaplatil predávajúcemu sumu 170.940,70 Sk ako zálohu na kúpnu cenu. Zápočtom zo

dňa 29.12.2006 sa účastníci dohodli, že žalobca zaplatí predávajúcemu len doplatok kúpnej ceny vo
výške 209.059,30 Sk (380000 - 170940,70) a úhrada žalovaného predávajúcemu vo výške 18.940,70
Sk (170940,70 - 150000) sa započíta s dohodnutými platbami na základe zmluvy o autoúvere dňom
podpisu tejto dohody. Žalovaný prevzal predmetné motorové vozidlo dňa 29.12.2006. Žalobca poskytol
žalovanému úver v sume 209.059,30 Sk.

7. Žalovaný zaplatil žalobcovi dňa 28.02.2007 14.010,- Sk, dňa 11.04.2007 sumu 14.012,- Sk, dňa
07.05.2007 sumu 14.001,- Sk a dňa 03.11.2007 sumu 95.258,- Sk, spolu sumu 137.281,- Sk. Žalobca
listom zo dňa 18.10.2007 započítal poistné plnenie poskytnuté Komunálnou poisťovňou, a.s. v sume
36.484,- Sk na úhradu splátky č. 5 v sume 14.000,50 Sk, splátky č. 6 sume 14.000,50 Sk a splátky č.

7 v sume 8.483,- Sk.

8. Dohodou o plnomocenstve uzavretou dňa 02.11.2007 udelil žalobca plnomocenstvo U. K. na
zastupovanie žalobcu pri zaisťovaní a preverovaní predmetu leasingovej zmluvy a zároveň na príjem
peňazí, cenností a listín týkajúcich sa predmetného vozidla. Žalobca listom zo dňa 10.04.2008 podľa

článku VII. bod 7.2 písm. b) a f) dohody o všeobecných obchodných podmienkach odstúpil od zmluvy o
autoúvere dňom doručenia podľa článku VII. bod 7.3. Odstúpenie od zmluvy bolo žalovanému doručené
dňa 11.04.2008. Žalovaný odovzdal vozidlo splnomocnenej osobe žalobcu dňa 11.04.2008.

9. Finančným vyrovnaním predčasne ukončenej zmluvy o autoúvere vyhotoveným dňa 30.09.2010

žalobca vyúčtoval žalovanému dlžné splátky v sume 2.323,65 eura, doplatok úveru v sume 3.448,80
eura, náklady spojené s predajom predmetu zmluvy v sume 155,29 eura, ostatné náklady - parkovné
v sume 24,81 eura, poistné náklady v sume 269,12 eura, poplatky spojené s úkonmi na dopravnom
inšpektoráte v sume 183,26 eura, preprava predmetu zmluvy v sume 201,45 eura, vypracovanie
znaleckéhoposudkuvsume162,18euraazmluvnúpokutuvsume4.550,64eura,spolusumu11.319,20

eura, a v prospech žalovaného predajnú cenu k predmetu leasingu 1.218,49 eura. Výsledok finančného
vyrovnania leasingovej zmluvy bol v sume 10.100,71 eura v neprospech žalovaného. Žalobca listom zo
dňa 11.05.2011 zaslal žalovanému opravu finančného vyrovnania tak, že znížil finančné vyrovnanie o
sumu 4.118,35 eura titulom zmluvnej pokuty a výsledkom bola pohľadávka voči žalovanému vo výške
5.892,36 eura.

10. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v konaní vedenom pod spisovou značkou 2T/91/2010 si žalobca,
prostredníctvom splnomocneného zástupcu Mgr. P. Z. pri jeho výsluchu dňa 15.01.2009, uplatnil nárok
na náhradu škody vo výške 6.041,50 eura, ktorá mala spočívať v neuhradení úverových splátok č. 12
až 24 každá vo výške 464,73 eura. Predmetná trestná vec bola právoplatne skončená rozsudkom zo

dňa 26.11.2010 č.k. 2T/91/2010-335. Týmto rozsudkom bola schválená dohoda o vine a treste medzi
prokurátorom Okresnej prokuratúry v Nitre a žalovaným, podľa ktorej sa žalovaný uznal vinným, že
dňa 29.12.2006 vo firme AZ Auto, s.r.o. Piešťany požiadal žalobcu o financovanie nákupu motorového
vozidla značky BMW 740i formou autoúveru, v ten istý deň podpísal kúpnu zmluvu a súčasne so
žalobcom zmluvu o autoúvere, ktorou sa zaviazal poskytnutý úver splácať splátkach vo výške 14.001,-

Sk vrátanie havarijného poistenia mesačne podobu 24 mesiacov od 29.12.2006, pričom vlastníkom
predmetného vozidla sa stal žalobca, následne pri omeškaní so splácaním dohodnutých splátok žalobca
zaslal žalovanému výzvu na zaplatenie záväzku a vydanie vozidla, na ktorú žalovaný nereagoval, dlžnú
sumu neuhradil a vozidlo nevydal, pretože ešte dňa 09.10.2007 udelil osobe menom O. F. plnú moc naprepisaprávneúkonystýmspojenéanapreberaniefinančnejhotovostizapredmetnévozidlozaúčelom
odpredaja predmetného vozidla, čím svojim konaním spôsobil žalobcovi škodu vo výške 6.041,50 eura,
teda prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu, tým

spáchal prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Za to mu súd uložil
peňažný trest vo výške 2.700,- eur. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 26.11.2010.

11. Súd prvej inštancie vec právne posúdil ako vzťah spotrebiteľský, na ktorý je potrebné aplikovať
ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý bol účinný v čase uzatvorenia

zmluvy a je osobitným predpisom týkajúcim sa spotrebiteľských úverov vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku (ustanovenia § 52 a nasl.). Dohodu účastníkov ohľadne aplikácie § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka vylučuje skutočnosť, že v danej veci ide spotrebiteľský vzťah, na ktorý nie je možné aplikovať
Obchodný zákonník, a to ani na základe dohody účastníkov. Takáto dohoda je v priamom rozpore s
charakterom spotrebiteľského vzťahu, ktorý je vzťahom medzi spotrebiteľom a veriteľom podľa zákona
č. 258/2001 Z.z. a v otázkach, ktoré tento zákon priamo neupravuje podľa Občianskeho zákonníka.

Omeškanie žalovaného posudzuje podľa vykonávacieho vládneho nariadenia k Občianskemu
zákonníku, pričom na omeškanie sa aplikuje v znení účinnom do 31.12.2008, nakoľko prvý deň
omeškania žalovaného nastal v roku 2008.

12. Vec právne posúdil podľa § 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch (účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy), § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 4 písm. k/, 5,
§ 879j, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka

13. Žalovaný podal dňa 29.12.2006 žalobcovi (v tom čase pod obchodným menom KOFIS LEASING
a.s.) žiadosť (č.l. 11) o financovanie kúpy vozidla formou autoúveru. V ten istý deň účastníci uzatvorili

zmluvu o autoúvere č. LZK/06/20477 (č.l. 12), predmetom ktorej bol záväzok žalobcu poskytnúť
žalovanému účelovo viazaný úver na nákup ojazdeného osobného automobilu značky BMV 740i vo
výške 228.000,- Sk a záväzok žalovaného úver splácať v 24 mesačných splátkach vo výške 12.987,70
Sk a platiť havarijné poistenie vo výške 1.013,30 Sk mesačne, celková mesačná splátka 14.001,- Sk.
Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere bola dohoda o všeobecných obchodných podmienkach.

14. Nakoľko podľa právneho názoru súdu bola predmetná zmluva zmluvou spotrebiteľskou, súd podrobil
jej obsah skúmaniu z hľadiska neprijateľných zmluvných podmienok. Dospel k záveru, že zmluva o
autoúvere obsahuje spracovateľský poplatok vo výške 4.940,- Sk, ktorý vzhľadom na jeho charakter
treba považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podstatou tohto poplatku je, že jeho zaplatením

zo strany spotrebiteľa veriteľ všetky náklady (v podstate paušálne), ktoré mu vznikli, alebo by mohli
vzniknúť v súvislosti s procesom uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy prenesie na spotrebiteľa, hoci jeho
odmenou za poskytnutie úveru má byť dohodnutý úrok.

15. Ďalšou neprijateľnou zmluvnou podmienkou je, podľa názoru súdu, dohoda o zmluvnej pokute

uvedená v dohode o všeobecných obchodných podmienkach (č.l. 22) v článku VI. bod 6.1, podľa
ktorej bol žalovaný v prípade omeškania so splnením akéhokoľvek peňažného záväzku alebo jeho časti
povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,2% za každý deň omeškania, pričom neprijateľnosť tejto
zmluvnej podmienky je daná jednak jej výškou, ktorá pri prepočte na rok je až 73% ročne, keď nesporne
ide o neprimerane vysokú sankciu spojenú s nesplnením záväzku žalovaného, a jednak spôsobom jej

uvedenia nie priamo v spotrebiteľskej zmluve, ale v dohode o všeobecných obchodných podmienkach,
ktorá je navyše napísaná veľmi drobným a ťažko čitateľných písmom a aj neprimerane rozsiahla. Takáto
dohoda je v priamom rozpore s ustanovením § 53 ods. ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka v znení
účinnom od 01.01.2008. Uvedené ustanovenie je potrebné aplikovať aj na nároky, ktoré vznikli zo zmlúv
uzavretých pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 568/2007 Z.z. (pred 01.01.2008), a to vzhľadom

na prechodné ustanovenie § 879j. Z uvedeného je potrebné uzavrieť, že nakoľko k uplatneniu nároku
na zmluvnú pokutu došlo dňa 30.09.2010 vo finančnom vyrovnaní predčasne uplatnenej zmluvy (č.l.
40), ide o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vznikol po 01.01.2008 (hoci zmluva bola uzavretá
pred 01.01.2008), na ktorý sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské
zmluvy, v znení účinnom po 01.01.2008. Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka

za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
požadujúodspotrebiteľa,ktorýnesplnilsvojzáväzok,abyzaplatilneprimeranevysokúsumuakosankciu
spojenú s nesplnením jeho záväzku, pričom zmluvnú pokutu vo výške 73% ročne je potrebné považovať
za neprimerane vysokú sankciu.16. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že Dohoda o všeobecných obchodných podmienkach ďalej
obsahuje celý rad zmluvných podmienok, ktoré sa javia ako neprijateľné. Sú to najmä rôzne zmluvné

pokuty (napr. v článku III. a v článku V.) a tiež oprávnenie žalobcu jednostranne meniť výšku splátok
rovnako v článku III. Tieto zmluvné podmienky bolo pre súd problém v dohode o všeobecných zmluvných
podmienkach vyhľadať, takým drobným a nečitateľným písmom je napísaná. Žalobca však v tomto
konaní nároky z uvedených dojednaní neuplatňuje, preto sa s nimi súd osobitne nezaoberal.

17. Skúmaním zmluvy o autoúvere (č.l. 12) zistil, že zmluva neobsahuje dohodu o výške úroku z úveru,
keď je v nej uvedená len ročná percentuálna miera nákladov 43,37%. V tejto súvislosti súd poukazuje na
ustanovenie § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať
úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V tom prípade bol žalobca
oprávnenýpožadovaťodžalovanéhovrátenielenskutočneposkytnutýchpeňažnýchprostriedkovúveru.

18. Vo veci nebolo sporné, že žalobca poskytol žalovanému titulom úveru sumu 209.059,30 Sk
(6.939,50 eura), a to zaplatením časti kúpnej ceny priamo predávajúcemu. Záväzok žalobcu poskytnúť
žalovanému zvyšok peňažných prostriedkov do dohodnutej výšky úveru v sume 18.940,70 Sk (228000 -
209059,30) mal zaniknúť započítaním s pohľadávkou žalobcu na zaplatenie spracovateľského poplatku
v sume 4.940,- Sk a s pohľadávkou žalobcu na zaplatenie prvej splátky úveru vo výške 14.000,70 Sk ,

a to na základe dohody účastníkov zo dňa 29.12.2006.

19. Dohodu o ňom vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je
neplatná podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené skutkové zistenie

týkajúce sa absencie dohody o výške úroku v spotrebiteľskej zmluve a vyslovil záver, že žalobca
nemôže od žalovaného požadovať úrok, ktorý nie je uvedený v zmluve, a preto má žalobca právo len na
vrátenie skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov úveru, nie je možné akceptovať ani započítanie
pohľadávky žalovaného na poskytnutie úveru s pohľadávkou žalobcu na zaplatenie 1. splátky úveru.
Poukázal tiež na zistený skutkový stav, z ktorého vyplýva, že žalobca 1. splátku úveru, ani nezapočítal do

sumy zaplatenej žalovaným, čo vyplýva priamo z jeho vyjadrenia zo dňa 26.02.2015. Na základe vyššie
uvedeného je potrebné prijať skutkový záver, že žalobca poskytol žalovanému titulom úveru peňažné
prostriedky v sume 209.059,30 Sk (6.939,50 eura).

20. Čo sa týka sumy skutočne vrátených peňažných prostriedkov z vykonaného dokazovania vyplýva, že

žalovaný zaplatil žalobcovi spolu sumu 173.765,- Sk (5.767,94 eura), pozostávajúcu zo sumy 14.010,-
Sk zaplatenej dňa 28.02.2007, zo sumy 14.012,- Sk zaplatenej dňa 11.04.2007, zo sumy 14.001,-
Sk zaplatenej dňa 07.05.2007, zo sumy 95.258,- Sk zaplatenej dňa 03.11.2007 a zo sumy 36.484,-
Sk započítanej z poskytnutého poistného plnenia. Zo zaplatenej sumy bolo 11.143,30 Sk (369,87
eura) zaplatené titulom poistného (1.013,30 x 11) a 162.621,70 Sk (5.398,05 eura) titulom vrátenia

poskytnutých peňažných prostriedkov úveru. V prospech žalovaného bolo potrebné ešte pripočítať
sumu, ktorú žalobca získal predajom predmetného vozidla vo výške 1.202,39 eura. Žalovaný je potom
povinný vrátiť žalobcovi sumu 339,06 eura ako rozdiel medzi skutočne poskytnutými peňažnými
prostriedkami úveru 209.059,30 Sk (6.939,50 eura) a sumou vrátenou žalovaným 162.621,70 Sk
(5.398,05 eura) spolu so sumou výťažku z predaja predmetného vozidla 1.202,39 eura (6939,50 -

5398,05 - 1202,39 = 339,06).

21. Konštatoval, že žalovaný súdu nepreukázal, že svoj záväzok vrátiť žalobcovi poskytnuté peňažné
prostriedky splnil riadne a včas, preto je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 339,06 eura a zákonný úrok
z omeškania od 15.10.2010 do zaplatenia. Splatnosť záväzku žalovaného vrátiť žalobcovi poskytnutý

úver nastala dňom 25.04.2008, teda uplynutím 14-dennej lehoty, ktorú mu na zaplatenie záväzku určil
žalobca v odstúpení od zmluvy doručenom dňa 11.04.2008 a dňom 26.04.2008 sa žalovaný dostal
do omeškania. Podľa právnej úpravy účinnej k prvému dňu omeškania je výška úrokov z omeškania
dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska, platnej k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu (§ 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008).

Základná úroková sadzba NBS k prvému dňu omeškania 26.04.2008 bola 4,25 % a zákonný úrok z
omeškania k uvedenému dňu bol 8,5% (4,25 x 2). Súd preto priznal žalobcovi úrok z omeškania v
zákonnej výške, ale viazaný návrhom až odo dňa uplatneného žalobcom v žalobnom návrhu, teda
odo dňa 15.10.2010. Na základe uvedeného súd prvej inštancie považoval žalobný návrh za dôvodnýv časti o zaplatenie sumy 339,06 eura a 8,5% úroku z omeškania ročne zo sumy 339,06 eura od
26.04.2008 do zaplatenia, a preto mu v tejto časti vyhovel. Vo zvyšku, v časti o zaplatenie sumy 5.643,30
eura, spolu s 9% úrokom z omeškania zo sumy 5.643,30 eura do 15.10.2010 do zaplatenia, a v časti

uplatneného úroku z omeškania, ktorý presahuje úrok zákonný ku dňu omeškania (26.04.2008) súd
návrh nepovažoval za dôvodný.

22. Zamietajúca časť sa týka uplatneného nároku titulom úrokov, ktoré neboli dohodnuté v zmluve
o autoúvere, a preto ich žalobca nie je oprávnený od žalovaného požadovať, keď podľa § 4 ods.

4 zákona č. 258/2001 Z.z. od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie
sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Ďalej sa zamietajúca časť týka ostatných náklady
uplatnených žalobcom vo finančnom vyrovnaní predčasne ukončenej zmluvy zo dňa 30.09.2010 v
znení opravy FV zo dňa 11.05.2011, ktoré pozostávali z nákladov spojených s predajom predmetu
zmluvy v sume 155,29 eura, ostatných nákladov - parkovné v sume 24,81 eura, v poistných nákladov
v sume 269,12 eura, s poplatkov spojených s úkonmi na dopravnom inšpektoráte v sume 183,26 eura,

prepravou predmetu zmluvy v sume 201,45 eura, s vypracovaním znaleckého posudku v sume 162,18
eura a so zmluvnej pokuty v sume 432,29 eura. K uvedeným nákladom spojeným s predajom žalobca
predložil množstvo listinných dôkazov, ktorých priama súvislosť s konkrétnym vozidlom bola nejasná
a súd ju nemal jednoznačne preukázanú. Odhliadnuc od uvedeného súd prvej inštancie aj v tejto
časti poukázal na ustanovenie § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa

ktorého od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve
o spotrebiteľskom úvere. Nakoľko v zmluve o autoúvere nie sú uvedené žiadne poplatky za náklady
spojené s predajom, nie je dôvodné právo na uplatnené poplatky žalobcovi priznať. Poplatky a náklady
uvedené v dohode o všeobecných obchodných podmienkach, vopred pripravených žalobcom, navyše
napísaných veľmi drobným až nečitateľným písmom, z ktorými sa žalovaný nemohol vopred oboznámiť,

nie je možné považovať za dohodu účastníkov konania, ktorá spĺňa náležitosti právneho úkonu, a teda
nezaväzuje účastníkov k plneniu zmluvných povinností. Po ukončení zmluvy o autoúvere a odovzdaní
vozidla žalobcovi podľa názoru súdu prvej inštancie zanikla aj povinnosť žalovaného platiť za predmet
zmluvy poistné, resp. táto povinnosť prešla na žalobcu. Čo sa týka nároku na zmluvnú pokutu, túto
vyhodnotil za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná a z neplatnej zmluvnej podmienky

nemožno priznať právo, a to ani modifikované nižšou uplatnenou sumou. Na základe uvedeného nárok
žalobcu na zaplatenie sumy 5.643,30 eura, spolu s 9% úrokom z omeškania zo sumy 5.643,30 eura
do 15.10.2010 do zaplatenia, a uplatnený úrok z omeškania, ktorý presahuje úrok zákonný ku dňu
omeškania (9 - 8,5 = 0,5%), zamietol.

23. Súd prvej inštancie uviedol, že obranu žalovaného spočívajúcu v tvrdení, že žalobca postupoval pri
výkone zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva k osobnému automobilu v rozpore so zmluvou o
autoúvere,keďžehoboloprávnenýpredaťzacenuobvyklúnatrhuvpríslušnommiesteačase,prípadne
za cenu určenú znaleckým posudkom, pričom ho predal na aukcii nie za cenu určenú znaleckým
posudkom, ani za trhovú cenu, ale za cenu podstatne nižšiu, a ak by žalobca postupoval pri predaji v

súlade so zmluvou mala by suma získaná predajom automobilu zásadný vplyv na posúdenie nároku
žalobcu resp. na konečné vysporiadanie, pričom si uplatnil na započítanie voči žalobcovej pohľadávke
svoju pohľadávku spočívajúcu v spôsobnej škode a vzniesol kompenzačnú námietku ako obranu voči
návrhu do výšky návrhom uplatňovanej sumy, súd nepovažoval za preukázanú. V tomto smere súd
prvej inštancie v prvom rade prihliadol na skutočnosť, že žalovaný manipuloval s predmetom zmluvy

takým spôsobom, že sa dopustil prečinu sprenevery, k čomu sa priznal a uzavrel dohodu o vine a treste.
Listinami predloženými žalobcom bolo preukázané, že vozidlo nebolo možné od 26.08.2009 predať v
priamejsúvislostistrestnoučinnosťoužalovaného.Tedapokiaľajpredajompredmetnéhovozidlavznikla
žalovanému škoda, túto škodu nezavinil žalobca, a preto kompenzačnú námietku žalovaného nie je
možné akceptovať.

24. K vznesenej námietke premlčania súd prvej inštancie poukázal, na skutočnosť, že splatnosť záväzku
žalovaného vrátiť žalobcovi poskytnutý úver nastala dňom 25.04.2008, teda uplynutím 14-dennej lehoty,
ktorú mu na zaplatenie záväzku určil žalobca v odstúpení od zmluvy doručenom dňa 11.04.2008 a
dňom 26.04.2008 sa žalovaný dostal do omeškania. Týmto dňom začala plynúť aj 3-ročná premlčacia

lehota na uplatnenie práva na súde. Premlčacia lehota neplynula odo dňa uplatnenia práva žalobcu,
ako poškodeného v trestnom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 2T/91/2010, a to odo
dňa uplatnenia práva na náhradu škody dňa 15.01.2009 do právoplatného skončenia dňa 26.11.2010.
Právo žalobcu uplatnené na súde dňa 27.07.2011 bolo potom uplatnené včas. Žalobca si uplatnil vočižalovanému v trestnom konaní nárok na náhradu škody vo výške 6.041,50 eura, ktorá mala spočívať v
neuhradení úverových splátok č. 12 až 24 každá vo výške 464,73 eura, pričom uplatnený nárok zahŕňa aj
splácanie poskytnutých peňažných prostriedkov, ktoré podľa vyššie uvedeného záveru súdu je žalovaný

povinný vrátiť žalobcovi. Na základe uvedeného súd prvej inštancie námietku premlčania vznesenú
žalovaným v tomto konaní nepovažoval za dôvodnú.

25. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že napriek tomu, že nepriznal žalobcovi uplatnený nárok na
zaplatenie spracovateľského poplatku z dôvodu, že ide o nárok odvodený od neprijateľnej zmluvnej

podmienky uvedenej v spotrebiteľskej zmluve, nepovažoval za účelné postupovať podľa § 153 ods. 4
OSP a uviesť túto zmluvnú podmienku vo výroku tohto rozsudku z dôvodu, že ide o ustanovenie zmluvy,
ktoré žalobca používal v roku 2006, a preto nie je predpoklad, že ho používa i naďalej.

26. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca v časti nepriznania sumy 5643,30 eura s
úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 15.10.2010 do zaplatenia, v tejto časti žiadal rozsudok

zmeniť a zaviazať žalovaného zaplatiť mu sumu 5643,30 eura s úrokom z omeškania 8,5 %
ročne od 15.10.2010 do zaplatenia a uplatnil si aj náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie
i pred odvolacím súdom. V odvolaní poukázal na ust. § 4 ods. 2 písm. a/ a ods. 5 zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a uviedol, že zmluvy o úvere obsahuje výšku úrokov a to
konkrétne v Predpise splátok k zmluve o úvere, ktoré boli v zmysle bodu 16,6 písm. b/ Zmluvy

o úvere neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a to v treťom stĺpci Predpisu splátok, kde je
výška úroku presne vyčíslená sumou. Uvedený zákon platný a účinný v čase uzatvorenia zmluvy o
úvere v žiadnom prípade neurčoval a ani nezaväzoval veriteľa - žalobcu, vyjadriť výšku dohodnutých
úrokov percentuálnou sadzbou. Táto povinnosť bola pre veriteľov uzákonená až zákonom č. 568/2007
Z.z., ktorý nadobudol platnosť dňa 01.01.2008. Súd preto nemôže príslušné zákonné ustanovenia

vykladať nad rámec zákona v neprospech veriteľa. Podľa jeho názoru zmluva o úvere obsahuje
všetky náležitosti ustanovené zákonom č. 258/2001 Z.z. vrátane dohodnutého úroku, preto súd prvej
inštancie vec nesprávne právne posúdil. Pokiaľ ide o nárok na spracovateľský príspevok poukázal
na ust. § 4 ods. 2 písm. a/, ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z., ktoré pripúšťajú možnosť dohodnúť so
spotrebiteľom iné poplatky. Spracovateľský poplatok je štandardnou súčasťou všetkých spotrebiteľských

úverov, ktoré ponúkajú banky a leasingové spoločnosti a predstavuje poplatok za spracovanie
dokumentácie súvisiacej s poskytnutím úveru. Výška úveru bola 228.000,-Sk a spracovateľský poplatok
4.940,-Sk, spracovateľský poplatok predstavuje 2,17 % zo sumy poskytnutého úveru, čo je podľa
jeho názoru prijateľné a štandardné. Konštatoval, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
nezdôvodnil z akého dôvodu spracovateľský poplatok spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, v tom je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Ďalej
uviedol, že musel pristúpiť k odobratiu predmetu financovania a následne k jeho odpredaju. Tieto
náklady realizoval výlučne z dôvodu, aby čo možno najviac minimalizoval svoju stratu v súvislosti
s tým, že financoval predmet financovania, ktorý si vybral žalovaný, užíval ho ale neplatil dohodnuté
splátky, v súvislosti s predmetom financovania spáchal trestný čin sprenevery a preto podľa neho

neexistuje žiaden zákonný, zmluvný či morálny dôvod na to, aby tieto náklady znášal a hradil on.
K otázke prípadných neprijateľný zmluvných podmienok uviedol, že ustanovenia úverovej zmluvy boli
so žalovaným individuálne dojednané, žalovaný sa s obsahom zmluvy ako aj s obsahom Dohody
o všeobecných podmienkach k zmluve o úvere mal možnosť dôkladne oboznámiť a individuálne
podmienkyprijalčopotvrdilpodpisom.Pokiaľideo zmluvnúpokutuuviedol,žesiuplatnilzmluvnúpokutu

výlučne zo splátok, ktoré boli splatné do predčasného ukončenia úverovej zmluvy, pričom zmluvná
pokuta je vypočítaná od doby splatnosti jednotlivých splátok do doby ich zaplatenia, prípadne do doby
predčasného ukončenia úverovej zmluvy (ak neboli zaplatené). Podľa jeho názoru je rozsah zmluvnej
pokuty vzhľadom na rozsah zabezpečovanej povinnosti primeraný.

27. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že podľa jeho názoru vzťah medzi účastníkmi konania je vzťahom
zo spotrebiteľského úveru a preto bolo potrebné aplikovať zákon č. 258/2001 Z.z. účinný v čase
uzatvorenia úverovej zmluvy. Súd prvej inštancie správne podrobil zmluvu o autoúvere skúmaniu z
hľadiska neprijateľných zmluvných podmienok, a to tak ohľadom spracovateľského poplatku, dohody

o zmluvnej pokute, resp. zmluvných pokutách, oprávnenia žalobcu jednostranne meniť výšku splátok,
dohody o výške úroku, pričom uvedené dojednania vyhodnotil ako neprijateľné zmluvné podmienky z
dôvodu ich rozporu s ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch a OZ. Súd prvej inštancie savyporiadal žalobcu ohľadne tvrdenia úrokov z omeškania a ostatných dojednaní upravenými v zmluve
i vo všeobecných obchodných podmienkach.

28.Krajskýsúdv Nitre,akosúdodvolací(§34Civilnéhosporovéhoporiadku,ďalejiba„CSP“)preskúmal
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie procesným postupom podľa § 378 ods. 1 a § 380
ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti v zmysle § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že podané
odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdil.

29. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

30. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

31. Koncepcia ust. § 387 ods. 2 CSP vychádza zo zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak

má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa (úplne)
správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať
štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 CSP, ale sa len obmedzí na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na
zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia.

32. Súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, skutkový stav zistil v relevantnom rozsahu, vec
správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Odvolací
súd sa plne stotožňuje so závermi a dôvodmi súdu prvej inštancie, v celom rozsahu na ne poukazuje
ako na správne a preto ich nebude opakovať. Súd prvej inštancie sa dostatočne a správne vyporiadal

so všetkými relevantnými skutkovými okolnosťami i právnymi posúdeniami.

33. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že teória procesného
práva podmieňuje účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno
tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti

preukázať. Dôkazná povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje
tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana sporu, ktorá
neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti

svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie
nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení sporových strán. Zákon určuje dôkazné bremeno ako
procesnúzodpovednosťsporovejstranyzavýsledokkonania,pokiaľjeurčovanývýsledkomvykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie sporovej strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd
ho nepovažuje za pravdivé), ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd

vykonal bez návrhu, je pre sporovú stranu nepriaznivé rozhodnutie. Aby sporová strana mohla splniť
svoju zákonnú povinnosť, označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia.
Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočnosti účastníkom tzv. bremeno tvrdenia. Medzi
povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak sporová strana nesplní
svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla

ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena
tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú sporová strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak
v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnúť podľa
hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre sporovú stranu
väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon sporovým stranám ukladá povinnosť tvrdiť

všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer sporových strán. Táto norma zásadne určuje
jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočnosti, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,
jednak nositeľa dôkazného bremena.34. Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie, so zisteným skutkovým stavom
i právnym posúdením veci. Súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými pre vec relevantnými

skutočnosťami, svoje rozhodnutie kvalifikovane zdôvodnil v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Vzhľadom k
tomu odvolací súd nemá potrebu dôvody súd prvej inštancie doplniť a rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

35. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1

CSP a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).