Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, June 7, 2017

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 23C/82/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112224878
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Monika Dubjel

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2017:7112224878.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I samosudkyňou JUDr. Mgr. Monikou Dubjel v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o.,
Grosslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

1. Žalobu z a m i e t a .

2. Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

3. Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27.9.2012 domáhal určenia, že žalovaný je zodpovedný
za škodu, ktorá vznikla žalobcovi, nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Košice I tým, že
nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní Ex 11036/2011
vedenom pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere
č. 901300059 dlžníkom T. a domáhal sa tiež, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi titulom
majetkovejškodysumu1891,18Euratitulomnemajetkovejujmysumu378,24Eur.Taktiežžiadalpriznať
náhradu trov konania.

2. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že Okresný súd Košice I vydal rozhodnutie o žiadosti na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní Ex 11036/2011 povinného: T. Z., nar.
XX.XX.XXXX, až dňa 25.07.2011, k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí
zákonom stanovenej doby (15 dní) s omeškaním viac ako 110 dní. Žalobca videl nesprávny úradný
postup Okresného súdu Košice I v predmetných exekučných konaniach v tom, že Okresný súd Košice
I v predmetných exekúciách porušil svoju povinnosť podľa ust. § 44 ods. 2 Ex. por. rozhodnúť o

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
takejto žiadosti. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti, si nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (poznamenávame, že tak
návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, spĺňali všetky
materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom) rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až dňa 25.07.2011 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

(konanie začalo 6.4.2011). Žalobca uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu.
Žalobca nedisponuje ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval
vyznačený dátum doručenia súdu. Žalobca použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu
na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Podľa ust. § 39 ods. 2 zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) k návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený pripojí
rovnopis rozhodnutia opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti (exekučný titul). Generálne žalobca

inicioval exekučné konanie formou zápisnice spísanej u zvoleného súdneho exekútora. Návrh na
vykonanieexekúciezachytenývobsahuzápisnicesanenachádzavdispozíciižalobcu,alebolpostupom
podľa ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku predložený súdnym exekútorom exekučnému súdu a
to so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Žalobca objektívne nemôže predložiť
rovnopis príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia

súdu aj preto, že návrh na vykonanie exekúcie (tam kde nedošlo k spísaniu zápisnice), doručoval
zvolenému súdnemu exekútorovi a nie súdu. Podľa ust. § 36 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku
exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie.
Žalobca sa snaží vyriešiť prekážky vyplývajúce z vyššie uvedených skutočností práve tým, že ako
dôkaz označuje príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce
právne významné skutočnosti. Žalobca používa na označenie exekučnej veci všetky informácie, ktoré

má k dispozícii a ktoré pozná. Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod ktorou došlo k
registrácii exekučného konania na všeobecnom súde. Žalobca má za to, že nesprávny úradný postup
charakterizovaný: a) nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase
a bez zbytočných prieťahov; b) vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok;
bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavili vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy

na strane žalobcu. Exekučný súd vykonaním postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
(preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu - rozsudok rozhodcovského súdu sp.zn.: SR 10117/10, vykonateľný: 25.11.2010)
spôsobom odporujúcim zákonu, t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných
podmienok, keď súd bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej

zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem,
aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci
(úhrada pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej Zmluvy o úvere) na ust. § 44 ods. 2 zákona č.
Exekučného poriadku, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučné titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží a

teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenským vzťahov
a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie

ako by bol exekučný titul zrušený. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám
rozhoduje vo veci samej (len v závere konania z dôvodu absolútnej nemožnosti vydať zamietavé
meritórne rozhodnutie sa obmedzí na využitie iného druhu rozhodnutia - uznesenia, ktorým odmietne
vydať poverenie na vykonanie exekúcii - avšak s rovnakými účinkami pre veriteľa a dlžníka spočívajúcimi
v zániku vykonania práva), uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii

meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ust. § 40 a nasl. zákona č.244/2002 Z.z. (ďalej len
„ZoRK“). Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v
rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca kreáciou ust. § 40 a § 43 ZoRK prejavil vôľu
poveriť všeobecný súd meritórnym rozhodovaní o veci na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd

len vtedy, ak dôjde k splneniu formálny a materiálnych podmienok definovaných v ust. § 40 ZoRK a
ak takéto splnenie podmienok nastane včas, tj. v lehote upravenej v ust. § 41 ZoRK. Inými slovami, ak
nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. § 40 ZoRK
zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho
procesuzahŕňajúcehozistenieskutkovéhostavuveci,výberuprávnychnoriemaaplikácieainterpretácie

zvolených právnych noriem na skutkový stav. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu
upravenej v ust. § 40 ZoRK je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku. K zrušeniu dochádza s
cieľom autoritatívne zamedziť účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného
(dlžníka). Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte,
nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k

zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde
neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich
platné právo zaraďuje. Ak v zákone existuje obmedzenie právomoci všeobecného súdu v rámci konania
o opravnom prostriedku, je potrebné pripomenúť, že tieto obmedzenia sú zákonodarcom nastavenéproporcionálne k ochrane základného práva žalobcu, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri
posudzovaní konkrétneho prípadu v rovine výkladu a aplikácie takýchto obmedzení. Základné práva
totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie.

Všeobecný súd si preto musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia revízie rozhodnutia
vedomý toho, že zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania, čím degraduje ochranu ich
subjektívnych práv a to bez ohľadu na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát (napr. posilňovanie
pozície spotrebiteľa a pod.) Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka
konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Ochranu

práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu
cesta aplikácie ust. § 40 a nasl. ZoRK), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou
zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok
už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom ktorej účel je
odlišný. Exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu
na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne

vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným
a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej, vyššie označenej, zmluvy o
úver. Na jednej strane totižto exituje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského
súdu ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty ust. § 41 ZoRK a chýbajúci subjektívny prvok,
ktorý vyvolá právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na

druhej strane, nie je možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu
ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského
súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí
neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Podľa platnej právnej úpravy
je rozsudok rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudok vydaným všeobecným

súdomvobčianskomsúdnomkonaní.Opísanýpostupexekučnéhosúdužalobcahodnotíakonesprávny
a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav

zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.
Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia
nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca
v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v
článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca si uplatňuje náhradu škody titulom nesprávneho

úradného postupu ako majetkovú ujmu predstavujúcu náhradu istiny v uvedenom exekučnom konaní
a nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavujúcu 20% uplatňovanej istiny za vnútorné zásahy do
spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu
legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v
právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobenej v

priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu). Nesprávnym úradným
postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že správnym a zákonným postupom súdu
dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v
zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu
mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že

žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil žalobcovi správať
sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Akokoľvek, náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako
spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Žalobca
uvádza aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy: a/ neexistencia
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,

resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou
nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, vyvolala u žalobcu, resp. u
členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; b/ vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho
uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej

príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu ako aj zánik už vytvorených
podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu
na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov, c/ nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnilaďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol
prijať.

3. Žalovaná k žalobe uviedla, že v žalobnom návrhu sa v tomto prípade vyskytujú viaceré nedostatky,
napr. že žalobca nedokázal uviesť ani len spisovú značku príslušného exekučného konania, pod
ktorou je vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú
význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Vo všeobecnosti
žalovaná musí namietať, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec

existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď... Žalobca
síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú
povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Nie je jasný ani titul nároku na
náhradu škody. Žalobca uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia, ale zároveň namieta
nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné,

na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobca
jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si žalobca
uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.
Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, je potrebné poznamenať, že žalobca neuvádza kroky,

ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalobca neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v
rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné
prieťahy v príslušnom konaní predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti
(t. z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra Ústavného súdu
SR, konkrétne v náleze z 03.05.2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že

sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo). V druhom rade, žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený
posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie
v časti o Existencii prieťahov v konaní). Žalovaná poukazuje na to, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012. Vzhľadom na

skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bola okresnému súdu doručená predmetná žaloba vo veci, je zrejmé,
že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Z ust. § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.") vyplýva, že poškodený sa
práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí

šiestichmesiacovododňaprijatiajehožiadosti(doručenianapríslušnýorgán)opredbežnéprerokovanie
nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom ustanovenou podmienkou, aby
o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Preto má žalovaná za to, že ide o
predčasne uplatnený nárok na súde. Zároveň žalovaná informuje súd, že napriek opakovaným výzvam

na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných
žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola
doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané
informácie, dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu, uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani

doklady preukazujúce "ohrozenie" práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s
povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť
na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako
orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. preto nárok žalobcu nepovažuje

za predbežne prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky,
pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej
moci: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/vznik škody, 3/príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre
vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Pri posudzovaní otázky

nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote žalovaná odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkonalebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ dôkazy potrebné
pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil. Ďalej je potrebné uviesť,
že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby

mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo
rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a
zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ
(Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené

konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým
aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. V tomto kontexte je však potrebné
poukázať aj na ustanovenia Exekučného poriadku. Žalobca uvádza znenie ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, pričom má
za to, že z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia
neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto znenie je účinné od 1.6.2011,

kedy bol Exekučný poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z.z., čo znamená, že akýkoľvek
nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej
lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 1.6.2011 nemá žiadnu oporu v zákone. Pred
1.6.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených". V samotnej dôvodovej správe, je k novelizovanému ustanoveniu

§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia
na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná
rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová
"rozhodnutí rozhodcovských súdov", predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa
predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo

zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa
správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 1.6.2011. Vo všeobecnosti je taktiež potrebné
poukázať na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá konštatuje, že "Pri posúdení, či
došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v

zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo
svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem
"zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať
a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa

totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I.
ÚS 63/00)." Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená
automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských

rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych
vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Žalobca si v súvislosti so zamietnutím návrhu
na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho
spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov. Napriek absencii legálnej definície pojmu nesprávny
úradný postup v samotnom zákone je v súlade so závermi rozhodovacej praxe v tejto oblasti nutné

dospieť k záveru, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré sú vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej
moci než rozhodovacou. Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre postup štátnych orgánov pri ich činnosti a to najmä takej, ktorá nevedie k vydaniu
rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú štát zodpovedá bola spôsobená aj nesprávny
úradným postupom realizovaným v rámci činnosti rozhodovacej, avšak pre túto formu zodpovednosti je

určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak by aj bolo
rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia. Žalovaná odkazuje v tejto súvislosti
na nasledovné judikáty: rozsudok NSČR zo dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdon 129/97 (Zodpovednosť za
škodu z nesprávneho úradného postupu orgánu štátu nezakladajú vady konania (napr. zhromažďovanie
podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie), ak mali za následok

nesprávne rozhodnutie), rozsudok NSSR sp. zn. 4Cdo/24/04 (Všeobecne a v súlade s ustálenou
súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou
ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho
orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašielsvoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí), uznesenie NSČR zo dňa 25.08.2009, sp. zn. 25Cdo
1018/2007 (Rozhodovací činnost, jež je podstatou soudnictví, totiž nelze hodnotit jako nesprávný úřední
postup ve smyslu § 13 odst. 1 zákona č. 82/1998 Sb.). Je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie

právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí,
ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup ale za splnenia ďalších
zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia. Žalovaná
poukazuje na ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného od 1.6.2011, pričom má za to, že z citovaných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné

uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je o. i. nevyhnutné, aby
nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie
z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom
proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie namietaných žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie okresného
súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/nezákonnosť nie je možné

posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie
poverenia taktiež nie je na mieste posudzovať. Ide o namietanie samotného rozhodnutia, a preto
nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti
o vydanie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie

na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by
to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Žalobca ďalej uvádza,
že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal "opätovné posúdenie práva žalobcu na

zaplatenie dlhu". V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 3.
marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5 Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky

rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa

názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v
právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva
prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom
konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského

právneho poriadku, je legitímny. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na niektorých miestach vo svojom
žalobnom návrhu namieta prieťahy v konaní, žalovaná aj vo vzťahu k otázke existencie zbytočných
prieťahov v konaní odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona
č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. V zmysle

ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by
tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,

právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca si vo vzťahu k predpokladom
posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť

ich preukázania a teda žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v
konaní za preukázanú.Žalovaná k žalobcom domáhanej sa náhrady materiálnej škody vo výške istiny s
príslušenstvom vymáhanej od povinného uviedla, že podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešnéuplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je o. i. nevyhnutné preukázať
existenciu škody. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si
uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody

žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana
osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca
exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Čo sa týka prípadov uplatnenia majetkovej
škody vo výške istiny s príslušenstvom je potrebné poukázať na nasledovné. Žalobca v prvom rade
nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha. V druhom

rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že nie je možné
vymôcť pohľadávku od dlžníka žalobcu a tvrdeniu, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky, poukazuje žalovaná na to, že rozhodnutie
o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným
titulom. Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku

žalobcu na súde, v tejto súvislosti žalovaná poukazuje na judikatúru zaoberajúcu sa touto otázkou napr.
uznesenie KS v Trnave zo dňa 31.5.2012 sp. zn. 10CoE 308/2011 (V závere odvolací súd odmietol
i ďalšiu námietku oprávneného, týkajúcu sa existencie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia
a založenia ním údajnej prekážky právoplatne rozsúdenej veci; keďže nulitný (z pohľadu práva
neúčinný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci

všeobecným súdom nepredstavuje.) či uznesenie KS v Žiline zo dňa 11.07.2012 sp. zn. 20CoE 94/2012
("uznesenie exekučného súdu o zamietnutí poverenia oprávneným zvoleného súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie obdobne ako uznesenie okresného súdu o zastavení
exekučného konania prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zaniká
prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného

odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde."). Žalobca mal možnosť získať
iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným rozkazom, čo
nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobách namieta. Rovnako upozorňuje
žalovaná na to, že ak by aj nastala situácia, že si toto právo žalobca uplatnil novým návrhom, musel
by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadovaný nárok od

dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od žalovanej (čo však nepreukázal a ani preukázať nemôže) a v
druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená,
že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému
vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobca nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä
(ale nielen) s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli

po smrti, atď... Na základe všetkých uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že nemôže
niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní,
pretože žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. Žalovaná uvádza k žalobcom domáhanej
sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20% z istiny a príslušenstva, ktorá má byť
spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah do základných práv a má kompenzovať každé porušenie

práva na súdnu ochranu, ktoré žalobca uplatňoval jednotlivo podaním všeobecných návrhov na začatie
občianskeho súdneho konania: Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ustanovenia § 17 ods.

3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a
pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení. V prvom rade, je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u

právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
"frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody
a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento
aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie
právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné

vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú,
lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj "zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských
plánov", ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež žalobca nespresnil, v čom a ako situácia
"ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu." V druhom rade požadovaná náhrada nemajetkovejujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami
či rozumnou úvahou. Žalovaná považuje za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej
ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody. Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri

uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu
žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať
jej náhrada v peniazoch. Podľa žalovanej akcentujúc zohľadnenie ustanovenia § 3 os. 1 OZ a §
17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z., nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku
zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v
ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej
činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou
vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu
spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila

najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu
spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť
k nesprávnemu úradnému postupu. Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje a dokladá list Európskej
komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný
stálemupredstaviteľoviSlovenskejrepublikypriEurópskejúnii,vktoromEurópskakomisiapoukázalana

to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267ZFEÚpodalKrajskýsúdvPrešove(VecC-76/10).Žalovanádávadopozornosticelýtextpriloženého
listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky: "Problémy v spojitosti s týmito praktikami

sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred
formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi
tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových
inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa

javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa." "Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom
Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na
ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých
aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej." "Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou

POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa,
že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od
spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky." "Podľa
bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške 0,25

% denne, čiže 91,25 % ročne." "Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred
termínom splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške."
"Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa..." Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj
špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr.

článok v denníku SME zo dňa 16.7.2012, z ktorého napr. vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať
pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej
veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa
jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v
Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a

úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového
predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu, vylúčila žalobcu zo svojich radov. Z popísaného je
zrejmé,žežalobcaajehopraktikysúvnímanéverejnosťounegatívne,bolipredmetomzáujmuEurópskej
komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská
činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej

moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé
finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade
aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu
na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia aleboporušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku
samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu
žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú

a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím
na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s
dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda
malažalobcovivzniknúťpráveprispornejanegatívnevnímanejpodnikateľskejaktivitežalobcu.Súčasne
v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia

práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná zastáva
názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu
sdobrýmimravmi,akoajnedostatočnosťkonštatovaniaporušeniapráva.Zároveňaplikujúcustanovenie
§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho
pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky),

minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný
postup spôsobiť, nemôže byť podľa žalovanej žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Z ust. § 5 ods. 1 a § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie
práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho
úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú

súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad
vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden
jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako
priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda
postupom okresného súdu. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho názoru,

že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom
neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že
rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalovaná má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol,

si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv,
a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané
čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia
základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z., považuje žalovaná žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom rozsahu

zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

4. Účastníci konania sa na pojednávanie vo veci nariadené na deň 07.06.2017 nedostavili. U oboch mal
súd doručenie predvolania riadne preukázané, lehota na prípravu na pojednávanie bola u účastníkov
zachovaná. Žalovaná svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnila, nežiadala o odročenie termínu

pojednávania. Žalobca a jeho právny zástupca svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil, pričom
poukázal na zásadu hospodárnosti konania vzhľadom k výške uplatňovanej pohľadávky nežiadal
o odročenie termínu pojednávania, a uviedol, že nemá námietky s tým, aby sa vo veci otvorilo
pojednávanie. Súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. rozhodol, že vec prejedná v neprítomnosti
účastníkov konania.

5. Súd vykonal dokazovanie a to oboznámením sa s obsahom listín nachádzajúcich sa v spise ako aj
oboznámením sa s pripojený spisom Okresného súdu Košice I sp. zn.: 20Er/2014/2011 a zistil tento
skutkový stav :

6. Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn.: 20Er/2014/2011 bolo zistené, že: Žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého sp.zn. EX 5395/11 vo veci oprávneného Pohotovosť, s. r. o. proti
povinnému T. Z., nar. XX.XX.XXXX pre vymoženie 526 eur s prísl. na základe exekučného titulu
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., č.k. SR 14294/10z 04.02.2011, bola doručená Okresnému súdu Košice I dňa 06.05.2011. Súčasťou exekučného spisu
bola i zápisnica spísaná pred súdnym exekútorom obsahujúca návrh na vykonanie exekúcie zo dňa
06.04.2011, Zmluva o úvere uzavretá medzi spoločnosťou Pohotovosť s. r. o. a T. Z. zo dňa XX.XX.XXXX

č. 901300059, všeobecné podmienky poskytnutia úveru, zmenka vystavená dňa 14.09.2009 Zuzanou
makovou na rad Pohotovosť s. r. o. na sumu 526 eur, plná moc vystavená spoločnosťou Pohotovosť s.
r.o. spoločnosti Advocate s. r. o., výtlačok výpisu z obchodného registra ohľadne spoločnosti Pohotovosť
s. r.o., rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská
a. s. sp.zn. SR 14294/10 Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 04.02.2011, ktorým bol žalovaný

zaviazaný zaplatiť žalobcovi 526 eur so zmenkovým úrokom 0,25% denne zo sumy 526 Eue od
27.08.2010 do zaplatenia a zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 526 EUR od 10.11.2010
do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Uznesením tunajšieho súdu sp.zn. 20Er 2014/2011-10 zo dňa 23.06.2011 bola žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. V odôvodnení súd uviedol, že
exekučný súd preskúmal podmienky zákonnosti exekučného konania a zistil, že rozhodcovský súd,

ktorý vydal exekučný titul v rozpore so zákonom vydal rozsudok iba na základe zabezpečujúcej zmenky,
ktorá nespĺňa náležitosti podľa § 4 ods. 6 ZSÚ, neposudzoval právny vzťah medzi oprávneným a
povinným v zmysle ustanovení o ochrane spotrebiteľa obsiahnutých v OZ a ZSÚ. Súd vyslovil názor, že
rozhodcovský rozsudok povinného zaväzuje na plnenie ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko
jeho vydaniu predchádzalo konanie, v ktorom neboli rešpektované základné ustanovenia na ochranu

spotrebiteľa a preto žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Podľa doručenky
uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia bolo právnemu zástupcovi
oprávneného doručené 15.07.2011. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.08.2011. Následne
súd uznesením sp.zn. 20Er 2014/2011-13 zo dňa 27.09.2011 exekučné konanie zastavil a súdnemu
exekútorovi nepriznal náhrada trov exekúcie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 01.11.2011.

7. Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným
rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c)

rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným
postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

8. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému

vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

9. Podľa ust. § 4 ods.1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená

nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3. škodu
spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného
predpisu.

10. Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody,
je viazaný rozhodnutím tohto orgánu Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie

tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

11. Podľa ust. § 9 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej

lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.12. Podľa ust. § 9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 právo na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená
škoda.

13. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný
postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné

prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej
radySlovenskejrepublikyprivýkonejejpôsobnostipodľačl.86písm.a)ad)ÚstavySlovenskejrepubliky
a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm.
b) Ústavy Slovenskej republiky.

14. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného

vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov.

15. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo

rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

16. Podľa § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

17. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak
je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo
zrušené právoplatné rozhodnutie.

18. Podľa § 44 ods. 1 až 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, v
znení platnom v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekútor, ktorému bol doručený
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr
do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné,
súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.19. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti,
podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.

20. Podľa § 45 ods. 1,2,3 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení platnom v čase
rozhodovania o predmetnej žiadosti na vydanie poverenia pre súdneho exekútora, súd príslušný na
výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov (§ 45 EP) na návrh účastníka konania,
proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo

exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, (§ 57 EP), b) ak rozhodcovský
rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný

opravný prostriedok.

21. Predmetom tohto konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca domáha
poukazujúc na nesprávny úradný postup súdu vo vyššie uvedenom exekučnom konaní.

22. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že v tomto prípade ide o predčasne uplatnený nárok na súde, súd
poukazuje, že v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladom zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je predbežne prerokovanie tohto nároku na základe
písomnej žiadosti poškodeného príslušným orgánom. Žalovaná v písomnom vyjadrení potvrdila, že zo
strany žalobcu jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a

to dňa 23.4.2012. V čase rozhodovania súdu teda už uplynula 6 mesačná lehota od prijatia týchto
žiadosti. Vzhľadom k tomu má súd za to, že žalobca si splnil svoju povinnosť, keďže podal žalovanej
pred podaním návrhu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom súd nemal
preukázané, aby nárok žalobcu na náhradu škody alebo jeho časť bol do rozhodnutia súdu uspokojený.

23. K samotnému nároku žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súd uvádza, že
predpokladomzodpovednostištátuzaškoduvzmyslezákonač.514/2003Z.z.jesúčasnésplnenietroch
podmienokatopreukázanieexistencienezákonnéhorozhodnutiaresp.nesprávnehoúradnéhopostupu,
existencia škody t.j. majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch resp. nemajetkovej ujmy a preukázanie
príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a škodou.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle § 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
jeobjektívnouzodpovednosťou,ktorejsaštátnemôžezbaviťazasplneniavyššieuvedenýchpodmienok
za túto škodu zodpovedá. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť pritom splnené všetky zákonom
požadované podmienky súčasne. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, súd uvádza, že ustanovenie §
9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného v čase posudzovania žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, kedy ešte neplatilo súčasné znenie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003Z.z.,ktorébolodozákonazavedenéažsúčinnosťouod01.01.2013.Vtomto rozhodnomčase
neobsahovalo, ako je zrejme z vyššie uvedenej citácie tohto znenia čo možno považovať za nesprávny
úradný postup, to však neznamená, že súd nemôže podporne na výklad tohto pojmu použiť právne
významné okolnosti uvedené v ustanovení § 9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.01.2013

a to v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu v
rámci danom mu ustanovením § 9 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného v čase, keď mal vzniknúť
zodpovednostný vzťah medzi účastníkmi konania v preskúmanej exekučnej veci. Vychádzajúc z tohto
mal súd po vykonanom dokazovaní za to, že nebola preukázaná prvá podmienka zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a to nesprávny úradný postup súdu. Súd poukazuje

na to, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať Ústavný súd..

24. Podľa žalobcu k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci malo dôjsť tým, že súd v exekučnom
konaní, v ktorom žalobca mal procesné postavenie oprávneného zamietol žiadosť súdneho exekútora

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a to po zákonnej 15-dňovej lehote určenej v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, pričom exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preskúmaval exekučný titul nad rámec právomoci zverenej
exekučnému súdu tým, že preskúmaval skutkový stav veci a konal tak, akoby sám rozhodoval vo vecisamej, čím vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok. Z predmetného exekučného
spisu súd zistil, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo zamietnuté, exekučným titulom
mal byť rozsudok rozhodcovského súdu. Je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie právneho

názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju
súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup. Právny vzťah medzi oprávneným
a povinným bol hodnotený exekučným súdom ako spotrebiteľský právny vzťah a to, či už na základe
predloženej úverovej zmluvy resp. aj na základe skutočností uvedených v odôvodneniach exekučného
titulu. Poukazujúc na ustanovenie § 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z., v danom prípade exekučný

súd je nie len oprávnený, ale aj povinný a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania t.j. aj pri
rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, skúmať zákonnosť exekučného
titulu t.j. rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti súd poukazuje napr. na rozhodnutia NS SR sp.
zn. 5Cdo 439/2012, sp. zn. 6Cdo 290/2012, či Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 278/2013, sp. zn. IV.
ÚS 55/2011. Posudzovanie zákonnosti rozhodcovských rozsudkov v rámci exekučného konania tak
nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. K skutočnosti, že súd rozhodol o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote, súd má za to,
že podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonná 15-dňová lehota platí v prípadoch,
kedy exekučný súd vo veci vydá poverenie na vykonanie exekúcie, a teda nie pre prípad zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora, ako to bolo v danom prípade. V súvislosti s tým, súd poukazuje na tú
skutočnosť, že v uvedenej veci súd okrem žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie

a exekučného titulu považoval za potrebné sa zaoberať aj zmluvou o úvere s prílohami a rozhodcovským
spisom z dôvodu, že sa jednalo o spotrebiteľskú zmluvu. Okrem toho, že exekučný súd mal oprávnenie
preskúmavať exekučný titul súd uvádza, že v uvedených veciach nie je možné konštatovať nezákonnosť
rozhodnutí exekučného súdu t.j. rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Predmetné rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie totiž nebolo zrušené resp. zmenené pre nezákonnosť.

25. Žalobca v konaní nepreukázal existenciu rozhodnutia, ktoré by konštatovalo prieťahy v danom
exekučnom konaní a teda nepreukázal nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti súdu v
uvedenej exekučnej veci. Súd v súvislosti s prieťahmi v exekučnom konaní, na ktoré poukazuje žalobca

a ku ktorým malo dôjsť neskorým rozhodnutím exekučného súdu, poukazuje na článok 48 ods. 2 Ústavy
SR s tým, že porušenie uvedeného článku na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí do
právomoci Ústavného súdu SR. Tunajší súd nemá právomoc konštatovať prieťahy v súdnom konaní.
Navyše, ako konštatoval samotný Ústavný súd SR napr. v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 64/97, I. ÚS
63/00, nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného

základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci, so zreteľom
na ktoré je potrebné skúmať, či ide o také významné prieťahy, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Súd poukazuje na znenie ust. § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z., kde sa výslovne uvádza, že súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by

tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a to nepredloženie rozhodnutia príslušného orgánu o
existencii prieťahov v daných exekučných konaniach a neprávomoc tunajšieho súdu na rozhodnutie o

prieťahoch,másúdzato,ževuvedenýchveciachnebolzostranyžalobcupreukázanýnesprávnyúradný
postup exekučného súdu a v tomto smere teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal
existenciu nečinnosti resp. prieťahov pri rozhodovaní o žiadosti na vydanie poverenia v exekučnom
konaní. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti súd konštatuje, že zo strany žalobcu nebol
v konaní preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu v uvedenom exekučnom konaní,

ani nezákonnosť rozhodnutia exekučného súdu. Hmotnoprávne podmienky uplatnenia nároku škody a
nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musia byť splnené súčasne, pričom zo
stranyžalobcunebolapreukázanáužprvázvyššieuvedenýchpodmienok. Súdpretoprenepreukázanieexistencie podmienok priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu, jeho návrh v
celom rozsahu zamietol.

27. Výškou uplatneného nároku predstavujúceho majetkovú i nemajetkovú ujmu sa súd z dôvodu
hospodárnosti konania ani nezaoberal, keďže žalobca nepreukázal základ nároku - vznik škody.

28. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

29. Vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní tento v súlade s citovaným zák. ustanovením nemá právo
na náhradu trov konania. Úspešnej žalovanej v konaní žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania,
ktoré si uplatnila vo svojom vyjadrení k žalobe, avšak z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplynuli, preto
jej súd náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu môže strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, podať odvolanie

na Okresný súd Košice I do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, v dvoch písomných vyhotoveniach
(§ 355 ods. 1 C.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 C.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým (§ 365 ods. 1 C.s.p.), že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (364 C.s.p.). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.