Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 7, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/123/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8516203804
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8516203804.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov

senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne: M., právne zastúpená:
JUDr. Vladimír Dlugolinský, advokát, Levočská 1, 064 01 Stará Ľubovňa proti žalovanému: M.., práve
zastúpený: JUDr. Marta Konkoľová, advokátka, Jarmočná 79, 064 01 Stará Ľubovňa, o vrátenie daru a
vydanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 06.
07. 2017, č. k. 8C/14/2016-64 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému 100 % trov konania, o
výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 630 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“). Uviedol, cit.: „Výsledkami vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že
správanie žalovaného nenaplnilo rozpor s dobrými mravmi, ktorý by sa dal charakterizovať ako hrubý

rozpor. Je nesporné, že žalovaný nenavštevoval svoju starú matku - žalobkyňu tri roky, v období od
svojej svadby po obdobie, keď ho žalobkyňa požiadala o vrátenie daru. Samotná žalobkyňa vo svojom
vyjadrení na pojednávaní uviedla, že žalovaného nežiadala o pomoc pri starostlivosti o ňu, ale že
žalovaného žiadala najmä o to, aby sa u nej niekedy zastavil. Žalobkyňa má už svoj vek (viac ako XX
rokov) a nepochybne aj určité zdravotné problémy, pričom len samotný vek nemusí spôsobovať, žeby
potrebovala zvýšenú pomoc od druhých. Žalobkyňa síce predložila lekárske potvrdenie, že je čiastočne
bezvládna a je indikovaná na sociálnu výpomoc obce, ale jednak toto potvrdenie bolo vystavené až

mesiac po tom, ako žalobkyňa požiadala žalovaného o vrátenie daru (22. 08. 2016) a jednak samotná
žalobkyňa uviedla, že sa o svojho nevládneho syna (otca žalovaného) stará prevažne sama s tým, že mu
dokáže zabezpečiť všetky základné potreby. Uvedené len naznačuje, že predložené lekárske potvrdenie
je do určitej miery účelové a žalobkyňa zvláda zatiaľ všetky obslužné činnosti okolo seba, ako aj
okolo svojho syna, teda v skutočnosti nepotrebuje zvýšenú starostlivosť. Tomuto nasvedčuje aj tvrdenie
žalovaného a jeho manželky, ktorí uviedli, že pri poslednej návšteve žalobkyne, keď jej ponúkali pomoc,
resp. sa chceli dohodnúť, ako by si pomoc predstavovala, žalobkyňa im oznámila, že žiadnu pomoc

nepotrebuje. Len samotné nenavštevovanie žalobkyne zo strany žalovaného dlhší čas, nedosahuje
intenzitu hrubého porušenia dobrých mravov, najmä nie za okolnosti zistených v predmetnom konaní.
Z vykonaného dokazovania, najmä z výpovede svedka B. I., mal súd za preukázané, že k ochladeniu
vzťahov medzi stranami sporu prispela značnou mierou žalobkyňa verbálnym útočením na matkužalovaného, ku ktorému dochádzalo už pred svadbou žalovaného. Uvedenému postoju žalobkyne k
matke žalovaného nasvedčujú aj tvrdenia žalovaného, ktoré v konaní neboli popreté. Matka žalovaného
opustila spoločnú domácnosť a svojho manžela po cca X,X roku od pracovného úrazu otca žalovaného

pre problémy vo vzťahu so žalobkyňou. Je vysoko pravdepodobné, že práve v dôsledku postoja
žalobkyne k matke žalovaného došlo napokon aj k neúčasti rodiny žalobkyne na svadbe žalovaného,
čo nepochybne prispelo k ochladeniu vzťahov medzi žalovaným, jeho manželkou na jednej strane a
žalobkyňou a jej rodinou na druhej strane. Ďalším dôvodom, pre ktorý žalobkyňa žiadala o vrátenie
daru bol nezáujem žalovaného o svojho otca. V danom prípade nebolo sporné, že žalovaný počas

obdobia, kedy nechodil ku žalobkyni, nenavštívil ani svojho otca, ktorý žije so žalobkyňou v jednej
domácnosti a ktorá sa o neho stará od času, kedy zo spoločnej domácnosti odišla matka žalovaného.
Žalobkyňa poberá za opatrovanie svojho syna príspevok na asistenciu, ktorá skutočnosť vyplýva nielen
z tvrdenia žalovaného, ale je súdu známa aj z konania o rozvod manželov - rodičov žalovaného, v ktorom
túto skutočnosť žalobkyňa ako svedok potvrdila. Na druhej strane je potrebné uviesť, že z vyjadrenia
žalovaného, ktoré nebolo popreté protistranou a bolo podporené aj výpoveďou svedka B. I., mal súd za

preukázané, že vzťah medzi otcom a synom (žalovaným) nebol nikdy dobrý z dôvodov na strane otca.
Nezáujem žalovaného o otca vyplýva do veľkej miery z kvality ich vzťahu a tento nezáujem do veľkej
miery ovplyvňuje aj vzťah so žalobkyňou, v dôsledku ktorého žalovaný nenavštevoval ani žalobkyňu.
Naviac z vyjadrení žalobkyne vyplýva, že bežnú starostlivosť o syna zatiaľ zvláda (za pomoci dcér pri
náročnejších úkonoch), o pomoc v tomto smere žalovaného ani nepožiadala a ponúknutú pomoc od

žalovaného a jeho manželky odmieta. Súd preto vzhľadom na tieto okolnosti nepovažoval ani nezáujem
žalovaného o otca za tak závažný, ktorý by dosahoval hrubý rozpor s dobrými mravmi. Posledným
dôvodom pre vrátenie daru bola skutočnosť, že žalovaný sa finančne alebo prácou nepodieľa na
opravách darovaných nehnuteľností. V tejto súvislosti súd mal nepochybne preukázané, že pri výmene
strechy rodinného domu žalovaný poskytol súhlas na jej opravu, osobne sa opravy nezúčastnil, pretože

v tom čase bol pracovne odcestovaný. Bolo tiež preukázané, že nepomáha s prácami okolo domu, lebo
v dome nebýva. Na jednej strane je pravdou, že žalovaný je spoluvlastník rodinného domu a vlastníkom
pozemkov, a teda by sa o svoje vlastníctvo mal starať, na druhej strane je však potrebné zohľadniť
aj skutočnosť, že žalovaný v rodinnom dome nežije, žije v ňom žalobkyňa s otcom žalovaného, ktorí
ho užívajú, teda je normálne očakávať, že bežné úkony okolo obhospodarovania domu a pozemkov si

zabezpečia (ide o obdobnú situáciu ako napríklad pri nájme bytu či domu). O väčších prácach okolo
domu pritom žalovaný žalobkyňou ani nebol upovedomený (okrem opravy strechy, na ktorú musel dať
ako spoluvlastník súhlas), keďže svedkyne navrhnuté žalobkyňou, ako aj samotná žalobkyňa potvrdili,
že žalovaného za obdobie od jeho svadby nekontaktovali, čo zodpovedá aj tvrdeniam žalovaného. V
tomto smere ani toto správanie žalovaného súd nepovažuje za také, ktoré by dosiahlo hrubý rozpor s

dobrými mravmi.

3. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a okolnosti daného prípadu súd dospel k záveru, že nemal
preukázané konanie žalovaného takej intenzity, ktoré by bolo možné hodnotiť ako konanie v hrubom
rozpore s dobrými mravmi, a teda podmienky na vrátenie (odvolanie) daru, preto žalobu zamietol.

Záväzok žalovaného pomôcť v starobe a chorobe ostáva v platnosti, čo predpokladá väčší záujem
žalovaného o žalobkyňu ako doposiaľ za stavu, že samozrejme o takúto pomoc musí žalobkyňa aj reálne
stáť. Bez jej záujmu, resp. proti jej vôli by bola takáto pomoc kontraproduktívna. V tomto smere je na
stranách sporu, aby zvážili v čom je z ich strany možné zlepšiť vzájomný vzťah a dostať ho do aspoň
takých koľají akceptovateľných pre obe strany, samozrejme s prihliadnutím na potreby a možnosti aj

druhej strany.

4. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v súlade s ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods.
1 CSP tak, že priznal žalovanému ako strane, ktorá mala vo veci plný úspech 100 % nárok na náhradu
trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku“.

5. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa namietajúc, že súd
prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutkový stav a nesprávne ho právne posúdil. Nesúhlasí s názorom
súdu, že konanie žalovaného nemá znaky takej intenzity, ktoré by bolo možné hodnotiť ako konanie
v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Súd v rozsudku konštatuje, že žalovaný navštevoval žalobkyňu

pravidelne do svojej svadby, podstatný zlom vo vzťahu nastal až po svadbe žalovaného, ktorej sa nikto
z rodiny žalobkyne nezúčastnil, čo podľa vyjadrenia žalovaného ho veľmi sklamalo. V tejto súvislosti
odvolateľka poukazuje, že žalovaný sa darovacou zmluvou zaviazal a tak prevzal na seba záväzok
postarať sa o ňu v prípade choroby a staroby. V čase uzatvorenia darovacej zmluvy mala žalobkyňaXX. rokov, už vtedy mala zhoršený zdravotný stav a aj preto očakávala, že vnuk z vďačnosti, že mu boli
nehnuteľnosti darované, bude sa sám zaujímať o jej potreby a zdravotný stav. To žalovaný opomenul a
až po výzve na vrátenie daru, resp. po podaní žaloby na súde (cca X mesiace) ponúkol žalobkyni pomoc.

Žalobkyňa v roku XXXX dovŕšila vek XX rokov a v tom čase sa už X rokov denne starala o nevládneho
otca žalovaného. Preto aj táto skutočnosť bola jedným z dôvodov, pre ktorý sa žalobkyňa nezúčastnila
svadby žalovaného. Neúčasť na svadbe však nemôže byť dôvodom, pre ktorý si žalovaný neplnil svoj
záväzokvyplývajúcizdarovacejzmluvy.Názorsúdu,želekárskepotvrdeniežalobkynejedourčitejmiery
účelové a žalobkyňa zvláda zatiaľ všetky obslužné činnosti okolo seba, aj okolo syna, teda v skutočnosti

nepotrebuje pomoc, resp. zvýšenú starostlivosť, je odvážny a vôbec sa nemôže zakladať na realite. Aj z
výpovedí svedkov je zrejmé, že bez pomoci najbližších rodinných príslušníkov (dcér, zaťov a asistentov)
by osoba v tomto veku a so zdravotnými problémami asi ťažko zvládala všetky obslužné činnosti okolo
seba a bezvládneho syna. Ďalej súd v rozsudku poukazuje, že k ochladeniu vzťahov prispela žalobkyňa
verbálnym útočením na matku žalovaného a že je vysoko pravdepodobné, že v dôsledku postoja
žalobkyne k matke žalovaného došlo aj napokon k neúčasti rodiny žalobkyne na svadbe žalovaného.

V tejto súvislosti odvolateľka poukazuje na skutočnosť, že súd neúčasť rodiny žalobkyne na svadbe
žalovaného vyhodnotil ako závažný dôvod, ktorý sa dá pochopiť ako dôvod pre ochladnutie vzťahov. S
týmto názorom nesúhlasí, pretože účasť či neúčasť na svadbe rodinných príslušníkov nie je povinná a
je len na rozhodnutí konkrétnej osoby, či sa svadby zúčastní. Okrem toho žalovaný pri prevzatí záväzku
postarať sa o žalobkyňu v starobe a chorobe sa nezaväzoval ostatným členom rodiny žalobkyne, ale

výslovne tak, ako to vyplýva z darovacej zmluvy len darkyni - žalobkyni. Tvrdenia súdu, že negatívne
emócie vyplývajúce zo vzťahov medzi žalobkyňou a matkou žalovaného sa premietajú aj do vzťahu
medzi stranami sporu, tiež nemôže žalobkyňa považovať za určujúce vo vzťahu pre uplatnenie nároku,
pretože žalovaný je dospelý, ženatý a vzťahy, ktoré vznikli zo vzájomného neporozumenia medzi jeho
matkou a žalobkyňou nemôžu byť žiadnou prekážkou pre plnenie si záväzku žalovaného. Tiež vzťah

medzi otcom a žalovaným ako synom, ktorý podľa tvrdenia žalovaného nebol v minulosti dobrý, nemôže
byť určujúci do takej miery, že tento má prednosť pred záujmom, resp. ubezpečením žalovaného v čase
uzatvorenia darovacej zmluvy, že darkyni pomôže v starobe a chorobe. Súd pri vyhodnotení skutočnosti,
že sa žalovaný nepodieľa na opravách darovaných nehnuteľností skonštatoval, že žalovaný poskytol
súhlas na opravu domu a keďže v dome nežije, žije v ňom žalobkyňa so synom, ktorí ho užívajú, je

podľa názoru súdu normálne očakávať, že bežné úkony okolo obhospodarovania domu a pozemkov
si zabezpečia. S týmto názorom a konštatovaním súdu odvolateľka nesúhlasí, pretože oprava strechy,
okien, kúrenia a ďalšie opravy domu nie sú bežnými úkonmi pri užívaní domu, vôbec nemôžu byť
porovnané s bežným nájmom bytových priestorov. Žalovaný musel vedieť, že žalobkyňa a jeho nevládny
otec asi ťažko a bez pomoci môžu zvládnuť opravy rodinného domu, ktoré neboli bežnými úkonmi pri

užívaní nehnuteľností. Preto žalobkyňa očakávala, že vnuk jej bude nápomocný v starobe a chorobe a
sámbezakýchkoľvekvyzvanípomôžejejasvojmuotcovi.Žalobkyňamázato,žekonaniežalovanéhoje
hrubou neúctou k darkyni, čo spôsobilo rozpor s dobrými mravmi. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobkyni náhradu trov konania, alternatívne
navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

6. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34

CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

8. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený aj

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

9. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza nasledovné:

10. Žalobkyňa sa proti žalovanému v predmetnom konaní domáha vrátenia daru, resp. jeho vydania vo
veľkosti spoluvlastníckeho podielu X/X k nehnuteľnosti - stavba - rodinný dom, súp. č. XX postavený na
pozemku parcele C. č. XXX/X zapísaný na LV č. XXX, k. ú. R. a vydania podielu X/X k nehnuteľnostiam- pozemkom parcelám C. č. XXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku - orná pôda, parcele C. č. XXX/X o
výmere XXX m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, parcela č. C. č. XXX/X o výmere XX mX
- druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, parcela C. č. XXX o výmere XXX m2, druh pozemku -

záhrady, parcele C. č. XXX o výmere XXX m2, druh pozemku - záhrady, zapísané na LV č. XXX k. ú. R..

11. Podľa § 630 OZ, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo
členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

12. Darca sa môže domáhať vrátenia daru, nakoľko táto možnosť mu vyplýva z ust § 630 OZ. Vrátenie
daru môže darca od obdarovaného žiadať v prípade, ak obdarovaný hrubo porušil dobré mravy, a
to správaním či už voči darcovi alebo členom jeho rodiny. Predpokladom úspešného uplatnenia práva
darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného, alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale
také správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako
hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné.

Relevantné môžu byť aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo iným osobám.

13. Okamihom správania sa obdarovaného, ktorý svojim správaním voči darcovi alebo členom jeho
rodiny hrubo porušil dobré mravy, vzniká darcovi právo domáhať sa vrátenia daru, t. j. žiadať od
obdarovaného vrátenie toho, čo bolo predmetom darovania. Ak využije darca toto svoje právo, zaniká

darovací vzťah okamihom, kedy jeho prejav vôle došiel obdarovanému.

14. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru však nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči
darcovi ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného. Tak ako, už
bolo uvedené, hrubým porušením dobrých mravov sa rozumie buď porušenie značnej intenzity alebo

sústavnéporušovaniedobrýchmravov.Vzmysletýchtozásadjepotompotrebnékaždýkonkrétnyprípad
i posudzovať.

15. Odvolateľka v podstatnej časti odvolania vytýka súdu prvej inštancie, že nesprávne vyhodnotil
vykonanédôkazy.Podstav,keďskutkovézistenianemajúoporuvovykonanomdokazovanísapodpisuje

výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP,
pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplývajú, ani
inak v konaní nevyšli najavo. Dôvodom je skutočnosť, že súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska

závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor.

16. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či
nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli

účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania, musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť
tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých
medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom,
ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j., ktoré z nich bude považovať za preukázané
poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže

predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie
ichvzájomnejsúvislosti.Jetomutakpreto,žehodnoteniedôkazovjezložitýmyšlienkovýproces,ktorého
podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných
vykonaním dôkazov, ktoré sú po tom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené
mal súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.

17. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu
totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu
výlučného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť

nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení
musí byť jedno pravdivé a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie
bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok NS SR vo veci 6MCdo/1/2010).18. Súd prvej inštancie dôsledne vyššie uvedené zásady rešpektoval a vykonané dôkazy správne
vyhodnotil. V konaní sa posudzovali označené skutočnosti z pohľadu prípadnej kolízie s dobrými
mravmi. Dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium

obmedzujúce subjektívne práva ich obsahu, alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv.
Dobré mravy, hoci sú zákonným pojmom a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované.
Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich
rešpektovania. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu
sudcovi.

19. Ako už odvolací súd vyššie uviedol, predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je
akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie,
ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie
dobrých mravov. Na žalobkyni bolo preukázať takéto správanie žalovaného, ktorý je jej vnukom, ktoré
možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Takýmto kvalifikovaným porušením dobrých

mravov je napr. fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci. Nenavštevovanie darcu
pri príležitosti sviatkov, jubileí, nemožno považovať za trvalé porušenie dobrých mravov (R 31/1999).

20. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, žeby žalovaný svojim konaním vo vzťahu k nej, resp. k jej
synovi hrubo porušoval dobré mravy. Poukázala na neposkytovanie starostlivosti o ňu a jej syna (otca

žalovaného) a obavy o to, že žalovaný jej nebude nápomocný v starobe a chorobe a nepomôže ani
svojmu imobilnému otcovi. V tejto veci je právne významné konštatovanie samotnej žalobkyne, ktorá ani
nežiadala žalovaného o pomoc, ale považuje za samozrejmé, že žalovaný ako spoluvlastník sa bude o
svoje vlastníctvo, aj o otca starať (viď výpoveď žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 12. 06. 2017, č.
l. 55 spisu). Žalobkyňa síce v konaní preukázala konflikty so žalovaným a treba uznať, že ide o kolíziu

s morálnymi pravidlami (žalovaný od svojej svadby za obdobie troch rokov nenavštívil žalobkyňu, ani
svojho imobilného otca), v predmetnej veci však ide o vrátenie daru vo vysokej hodnote a musí tomu
zodpovedaťajhrubéporušeniedobrýchmravov.Právodarcudomáhaťsavráteniadarutotižnevznikápri
menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného, ani z dôvodu, že obdarovaný sa
nepodieľa na nákladoch pri oprave domu, nepomáha s prácami okolo domu, pokiaľ v dome ani nebýva

a nevyužíva ho. Na lepšie pochopenie odvolací súd poznamenáva, že ak by sa mali vracať dary, vrátane
nehnuteľnosti už pri takých konfliktoch, ktoré označila žalobkyňa, tak to by znamenalo nepredstaviteľný
zásah do zmluvných vzťahov a právnej istoty vyplývajúcej z dohodnutých vzťahov. Veci by sa darovali a
vzápätí pri konfliktoch by sa veci vracali, len čo darca nadobudne pocit krivdy. Darca si musí byť vedomý,
že prevodom vlastníctva sa zbavuje tohto vlastníctva a nepostačujú bežné konfliktné situácie na vrátenie

daru. Odvolací súd vo veci samej nevidí dôvod na odklon od záverov súdu prvej inštancie.

21. Súd prvej inštancie správne zhodnotil skutkový stav, výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti mal
za preukázané a vyvodil správny záver o tom, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keďže
nepreukázalaňoutvrdenéhrubéporušovaniedobrýchmravovobdarovanéhovočinej.Zatakéhotostavu

odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že nie sú splnené zákonné podmienky na
vrátenie daru.

22. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných
v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými

odvolacími námietkami žalobkyne, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

23. Odvolací súd s osvojením si dôvodov podľa ust.§ 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok ako vecne správny
potvrdil.

24. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania bolo rozhodnuté správne v súlade s ust. § 255
ods. 1 CSP, naviac vo vzťahu k trovám konania sa odvolacie námietky tohto výroku ani nedotýkali.25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 396
ods. 1 CSP. Žalobkyňa ako neúspešná účastníčka nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a
žalovanému v priebehu odvolacieho konania trovy nevznikli, preto sa mu ich náhrada nepriznáva.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).