Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 7, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/55/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214210393
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4214210393.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v právnej veci žalobcu: EOS
KSISlovensko,s.r.o.,sosídlomPajštúnska5,Bratislava,IČO:35724803,zastúpenýTOMÁŠKUŠNÍR,
s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: V. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom
W., W. W. XXXX/XX, o zaplatenie 2.060,20 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Komárno zo dňa 4. septembra 2014 č. k. 15C/169/2014-50 v jeho zamietajúcej časti
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade

trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 30. 05. 2014 domáhal, aby súd zaviazal
žalovanú zaplatiť mu sumu 2.060,20 eura spolu s úrokom z omeškania 138,29 eura a ročným úrokom
z omeškania 8,05% zo sumy 2.059,26 eura od 05. 04. 2014 do zaplatenia, ako aj trovy konania.

2. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 40 eur zastavil a vo

zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej
stránke odôvodnil ust. § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1 - 4 Občianskeho zákonníka, § 96 ods. 1 a 3 OSP, § 5b
zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a ust. § 100 ods. 1, § 101, § 558 Občianskeho zákonníka
(ďalejlen„OZ“),akoajvykonanýmdokazovaním.Súdnaprávnyvzťahzaloženýzmluvoumedzistranami
sporu aplikoval Občiansky zákonník, nakoľko predmetné zmluvy považoval za spotrebiteľské podľa §
23a Zákona o ochrane spotrebiteľa v spojení s ust. § 52 OZ. Zo Zmluvy o postúpení pohľadávok zo
dňa 27. 06. 2013 mal súd za preukázané, že SLSP, a. s. postúpila na žalobcu predmetnú pohľadávku

voči žalovanej. Prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 06. 2013 súd zistil, že
pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predstavovala sumu 2.304,71 eura, ktorá pozostávala z istiny v
sume 2.119,26 eura, z riadneho úroku v sume 0,94 eura a z úroku z omeškania v sume 184,51 eura. Súd
ďalej zistil, že počet dní omeškania ku dňu postúpenia pohľadávky (ku dňu 27. 06. 2013) predstavoval
755 dní. Zmluvou o kontokorentnom úvere zo dňa 26. 11. 2003 mal súd preukázané, že postupca
poskytol žalovanej úver vo výške úverového rámca 10.000 Sk (331,94 eura) a žalovaná sa zaviazala
splatiť úver v pravidelných mesačných splátkach. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 25. 11.

2004. Strany si dohodli úrokovú sadzbu vo výške 10,85% ročne. Zmluvou o vydaní a používaní bankovej
platobnej karty zo dňa 19. 10. 2000 mal súd preukázané, že postupca poskytol žalovanej úverovú kartu
s limitom platobnej karty vo výške 663,88 eura a žalovaná sa zaviazala splácať poskytnuté finančné
prostriedky v pravidelných mesačných splátkach. Z dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznanízáväzku súd zistil, že žalovaná dňa 03. 01. 2014 písomne uznala, čo do dôvodu aj výšky, dlžnú sumu
2.119,26 eura a zaviazala sa splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach po 20 eur. Žalobca zobral
počas konania návrh v časti o zaplatenie sumy 40 eur späť, preto súd konanie v tejto časti podľa § 96

ods. 1 až 3 OSP zastavil. Žalovaná vzniesla vo veci námietku premlčania uplatneného práva, pričom
túto súd považuje za dôvodne vznesenú. Zároveň vzhľadom na ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. v znení
účinnom od 01. 05. 2014 súd z úradnej povinnosti musí v spotrebiteľských veciach pri uplatnených
nárokoch prihliadať na premlčanie, a preto v zmysle tohto ustanovenia nie je možné priznať žalobcovi
úspech. V danej veci právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej kontokorentný úver dňa 26. 11.

2003, pričom konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 25. 11. 2004. Na základe zmluvy o vydaní a
používaní bankovej platobnej karty zo dňa 19. 10. 2000 bola dňa 19. 10. 2000 žalovanej vydaná platobná
karta so splatnosťou do 31. 10. 2002. Vzhľadom na uvedené veriteľovi začala plynúť všeobecná 3-ročná
premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy dňom nasledujúcim po splatnosti úveru, teda dňom 26. 11.
2004. Táto všeobecná premlčacia doba veriteľovi uplynula dňa 26. 11. 2007. Keďže žaloba na začatie
konania bola na súd prvej inštancie podaná až dňa 30. 05. 2014, teda zjavne po uplynutí všeobecnej 3-

ročnej premlčacej doby, súd, konštatujúc dôvodne vznesenú námietku premlčania a taktiež poukazujúc
na ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. uplatnené právo žalobcovi priznať nemohol a žalobu vo zvyšnej
časti zamietol. Z výsluchu žalovanej mal za preukázané, že pri podpisovaní dohody o uznaní záväzku a
úhrade pohľadávky v splátkach dňa 03. 01. 2014 nemala vedomosť o tom, že dlžná suma je premlčaná.
Preto nemohli vzniknúť právne následky uznania dlhu v zmysle § 558 OZ. O náhrade trov konania súd

rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, keď v konaní úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal,
pretože jej v súvislosti s týmto konaním ani žiadne trovy nevznikli.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku, ako aj vo výroku o náhrade trov konania
napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny a vyhovenia žalobe v

celom rozsahu. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý konštatoval, že
konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 25. 11. 2004, a teda dňom nasledujúcim začala plynúť
3-ročná premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka. Súd neprihliadol na dohodu o uznaní záväzku
a úhrade pohľadávky v splátkach, keďže z výsluchu žalovanej mal za preukázané, že pri podpisovaní
predmetnej dohody nevedela o tom, že dlžná suma je premlčaná, a preto nemohli vzniknúť právne

následky uznania dlhu v zmysle § 558 OZ. S uvedeným názorom súdu prvej inštancie sa nestotožnil,
nakoľko v danej veci sa jedná o tzv. absolútny obchod, čo znamená, že tento právny vzťah, bez ohľadu
na povahu jeho účastníkov sa spravuje Obchodným zákonníkom. To znamená, že v otázke premlčania
je na daný vzťah potrebné aplikovať ustanovenie Obchodného zákonníka, a to 4-ročnú premlčaciu dobu.
V tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie NS SR 6MCdo 4/2012, ktoré jednoznačne uvádza, že

na zmluvu o úvere sa aplikuje 4-ročná premlčacia doba podľa Obchodného zákonníka, bez ohľadu
na povahu účastníkov. Poukázal ďalej na dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach
zo dňa 03. 01. 2014, prostredníctvom ktorej žalovaná uznala svoj záväzok voči pôvodnému veriteľovi,
čo do dôvodu a výšky. Túto skutočnosť potvrdzuje aj konajúci súd v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Predmetná dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany

dlžníka, teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky, prísľub
dlžníka tento dlh zaplatiť. Obsahom dohody je aj uznanie dlhu zo strany žalovanej ako právny inštitút
zakotvený v Občianskom zákonníku, pričom právnym následkom uznania práva, ktorý nastáva priamo
zo zákona, je prerušenie plynutia premlčacej doby. To znamená, že doba, ktorá dovtedy uplynula sa
stala právne bezvýznamnou a začína plynúť nová 10-ročná premlčacia doba a to priamo zo zákona.

Poukazuje na to, aby nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta
OZ, zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva
podľa § 110 ods. 1 veta druhá OZ nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 OZ,
čo potvrdzuje aj odlišné právne dôsledky, ktoré s nimi zákon spája. Uznanie premlčaného práva nie
je z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1 OZ viazané na vedomosť dlžníka, že uznal premlčané

právo. Na rozdiel od uvedeného, právna úprava obsiahnutá v ust. § 558 OZ spája vedomosť toho,
kto uznal premlčaný dlh o jeho premlčaní so vznikom vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania
trval. To znamená, že ust. § 110 ods. 1 OZ nepodmieňuje samotné uznanie dlhu a jeho účinky s
nutnosťou vedomosti toho, kto dlh uhnal o jeho premlčaní a jeho následkoch. Podpísaním dohody
došlo k začatiu plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby, teda právny účinok spojený s uznaním práva,

ktorý predpokladá § 110 ods. 1 druhá veta OZ, t. j. prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a
začiatok plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby v tomto prípade nastal. Žalovaná si bola vedomá
svojho existujúceho záväzku a v súlade s dobrými mravmi a svojím svedomím ho chcela uhradiť,
avšak vzhľadom na svoju finančnú situáciu ho nemohla uhradiť naraz v plnej výške, preto sa slobodnerozhodla uzavrieť so žalobcom dohodu, v zmysle ktorej jej je umožnené uhradiť existujúci záväzok
postupne v splátkach podľa možnosti. Tým, že žalovaná podpísala dohodu, prejavila svoju vôľu záväzok
splniť, čo je zároveň aj v jej záujme, pretože po splnení nebude figurovať v databáze neplatičov. Išlo o

slobodný prejav vôle žalovanej, ktorá si bola vedomá svojho záväzku, uzavrela so žalobcom predmetnú
dohodu a svoj záväzok postupne splatiť v splátkach podľa jej možnosti. Zároveň poukázal na skutočnosť
že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu
ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa. Spôsob vyhodnotenia predložených dôkazov súdom
žalobca považuje za zarážajúci, kedy súd neprihliadol na jednoznačný dôkaz, že žalovaná sa dohodla s

veriteľomnasplátkachazároveňuznalasvojzáväzok.Takétovyhodnotenielistinnýchdôkazovpovažuje
za bezbrehú a ničím neodôvodnenú ochranu žalovanej ako spotrebiteľa a porušenie zásady rovnosti
účastníkov konania, ktorá vedie k tomu, že osoby, ktorým bol poskytnutý úver, tento nakoniec nemusia
vrátiť. Takýmto postupom súdu budú veritelia nútení neposkytnúť dlžníkom možnosť splácania dlhu
v splátkach, ale okamžite pohľadávky uplatniť na súde. Má za to, že jeho právo premlčané podľa
Obchodného zákonníka nie je. Navrhuje, aby odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutých častiach a tento zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie.

4. Žalovaná sa písomne k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (podľa § 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania

žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným
vyhlásením rozsudku a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej
inštancie v jeho napadnutých častiach je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

6. Z obsahu spisu vyplynulo, že žalobca sa návrhom podaným na súde prvej inštancie dňa 30. 05.

2014 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 2.060,20 eura spolu s úrokom z omeškania
138,29 eura a ročným úrokom z omeškania 8,5% zo sumy 2.059,26 eura od 05. 04. 2014 do zaplatenia,
ako aj trovy konania. V konaní preukázal, že Zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenej podľa § 524
a nasl. OZ zo dňa 27. 06. 2013 medzi postupcom SLSP, a. s. so sídlom Tomášikova 48, Bratislava
a žalobcom došlo k postúpeniu pohľadávky aj voči žalovanej. Postupca a žalovaná uzatvorili dňa 26.

11. 2003 zmluvu č. 26339037/1/2, ktorej súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky postupcu v
znení ich dodatkov. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu
2.304,71 eura, ktorá pozostávala z istiny 2.119,26 eura, riadneho úroku 0,94 eura, úroku z omeškania
184,51 eura, pričom v súlade s prílohou k zmluve o postúpení postupca SLSP, a. s. deklaruje, že
výška a špecifikácia pohľadávky v uvedenej predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom

a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Žalobca si sumu 184,51 eura
predstavujúcu úrok z omeškania v tomto konaní neuplatňuje. Žalovaná odo dňa postúpenia pohľadávky
uhradila nasledovné sumy: 20 eur dňa 05. 02. 2014, 20 eur dňa 07. 03. 2014 a 20 eur dňa 04. 04.
2014. Z predloženej Zmluvy o kontokorentnom úvere uzatvorenej medzi pôvodným veriteľom SLSP, a.
s. a žalovanou zo dňa 26. 11. 2003 vyplýva, že žalovanej bol poskytnutý úverový rámec 10.000 Sk s

úrokovou sadzbou 10,85% s mesačnými splátkami, pričom konečná splatnosť úveru mala nastať dňa
25. 11. 2004. Z ďalej predloženej Zmluvy o vydaní a používaní bankomatovej karty zo dňa 19. 10. 2000
mal súd preukázané, že pôvodný veriteľ SLSP, a. s. poskytla žalovanej úverovú kartu s limitom platobnej
karty do 20.000 Sk (663,88 eura). Z Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok SLSP, a. s. na žalobcu
vyplynulo, že voči žalovanej bola postúpená pohľadávka v celkovej výške 2.304,71 eura, z čoho istina

predstavuje 2.019,26 eura, úroky 185,45 eura, počet dní omeškania 755, dátum poslednej úhrady 01.
06. 2011 a výška poslednej úhrady 409 eur. Žalobca v konaní predložil Dohodu o uznaní záväzku a o
úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 03. 01. 2014, z ktorej vyplýva, že žalovaná uznala svoj záväzok,
čo do dôvodu a výšky, ktorý jej vznikol s pôvodným veriteľom SLSP, a. s., ktorá dlžná suma pozostáva z
istiny vo výške 2.119,26 eura, nákladov na inkasné konanie 150 eur a úroku z omeškania 8,50% ročne

zo sumy 2.019,20 eura od 27. 06. 2013 až do splatnosti. V bode 3. dohody sa účastníci tejto dohody
dohodli, že žalovaná splatí svoj záväzok voči veriteľovi v mesačných splátkach vo výške 20 eur v 20-ty
deň v mesiaci s dátumom prvej splátky 20. 01. 2014. V konaní vypočutá žalovaná uviedla, že podpísala
dohodu o uznaní záväzku, pretože išlo o to, že tento úver bude riadne platiť. Bol u nej p. U. ktorý jej
dal šeky s tým, že bude pohľadávku splácať mesačne vo výške 20 eur. Na otázku súdu uviedla, že

nemala vedomosť o tom, že by dlžná suma bola premlčaná. Voči uplatnenému nároku vzniesla námietku
premlčania.7. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10. Po preskúmaní veci odvolacím súdom, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu,
dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, keď súd prvej inštancie správne
zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil i po právnej stránke. S poukazom na uvedené
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil,
pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach len

poukazuje na tieto dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).

11. S ohľadom na dôvody podaného odvolania odvolací súd udáva nasledovné:
Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namietal aplikáciu Občianskeho zákonníka na danú vec, keď mal
za to, že v danom prípade ide o absolútny obchodno-záväzkový vzťah a v danom prípade je potrebné

aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, je táto jeho námietka nedôvodná z nasledovných
dôvodov:
Z obsahu spisu v prejednávanej veci je nesporné, že právny predchodca žalobcu pri uzatváraní
zmluvy o úvere vystupoval ako veriteľ, t.j. osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti
a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľka, osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej

činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Je pritom nesporné, že predmetná zmluva o úvere má
podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch
a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení, pričom na všeobecné obchodné podmienky zmluva
odkazuje. Spotrebiteľskou zmluvou je teda akákoľvek súkromno-právna zmluva s uvedenými znakmi,
a to bez ohľadu na to, či je upravená v Občianskom zákonníku, Obchodnom zákonníku alebo v

inom osobitnom zákone. S poukazom na § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch je spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby pôžičky úveru alebo v inej právnej forme. S
poukazom na uvedené je predmetnú zmluvu o úvere potrebné považovať svojou povahou za zmluvu
spotrebiteľskú. Aplikáciou zásady lex specialis derogat lex generalis, t.j. pokiaľ špeciálny predpis

obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť pred všeobecným zákonom, kde je špeciálnou právnou
úpravou v prejednávanej veci zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj ust. § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce problematiku spotrebiteľského práva, ktorá má prednosť pred
všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade Obchodný zákonník, a preto je nevyhnutné
posudzovať predmetný právny vzťah medzi stranami sporu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

Uvedenéplatínapriektomu,žejenespochybniteľnýnázoržalobcu,žeúverjetzv.absolútnymobchodom
a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Zároveň vždy je potrebné mať na zreteli, že
úverová zmluva vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy a povaha tejto právnej veci ako spotrebiteľskej
sa nemohla zmeniť ani v dôsledku postúpenia pohľadávky. Vzhľadom na to je v plnom súlade s
princípmi ochrany spotrebiteľa požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov

súkromného práva bola (aj z hľadiska premlčania dĺžky premlčacej doby a jej plynutia) aplikovaná
právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku. Správnosť
aplikácie občiansko-právnej premlčacej doby - dokonca aj v absolútnych obchodoch majú tiež zároveň
spotrebiteľský charakter, z ústavno-právneho hľadiska nespochybnil ani Ústavný súd SR (uznesenie
Ústavného súdu SR z 19. júna 2013 sp. zn. I ÚS 402/2013).

12. Žalobca vo svojom odvolaní namietal aplikáciu Občianskeho zákonníka, pričom poukazoval na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj krajských súdov, v zmysle ktorých na vzniknuté zmluvy
o úvere je potrebné aplikovať Obchodný zákonník, odvolací súd považoval túto jeho námietku za
nedôvodnú. Poukazuje v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. septembra 2017

č. k. 3Cdo 87/2017, v ktorom rozhodnutí sa Najvyšší súd SR zaoberal predchádzajúcimi rozhodnutiami
Najvyššieho súdu SR, ktoré riešili otázku, či sa premlčanie práva zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy má
riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Odvolací súd poukazuje
na závery uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý podrobil prieskumu všetky doterajšierozhodnutia týkajúce sa danej problematiky a napriek uvedenému dospel k záveru, že nie je dôvod
spochybňovať názor žalobcu, že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň dopadá tretia časť
Obchodného zákonníka. Na druhej strane je potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj

znaky spotrebiteľskej zmluvy a vzhľadom na princíp ochrany spotrebiteľa dospel k záveru, že v prípade
duplicity právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je potrebné aplikovať právnu úpravu
obsiahnutúvObčianskomzákonníku,anievObchodnomzákonníku.Poukázalnato,žeúverovúzmluvu
treba v danom prípade považovať za zmluvu spotrebiteľskú, čo vyplýva i z obsahu Smernice Rady
87/102/EHS z 22. decembra 1986, ktorá klienta úverového vzťahu, ktorému je úver poskytovaný, sama

definuje označením „spotrebiteľ“.

13. Žalobca za ďalší podstatný dôvod nesprávnosti napadnutého rozhodnutia považuje nesprávne
právneposúdenieDohodyouznanízáväzkovaúhradepohľadávkyvsplátkach,ktorúsúdprvejinštancie
posúdil ako neplatnú. Odvolací súd sa s touto námietkou žalobcu nestotožňuje a stotožňuje sa s
tým, ako uviedol súd prvej inštancie, že v danom prípade pri uzatváraní Dohody o uznaní záväzku

a úhrade pohľadávky v splátkach došlo zo strany žalobcu k nekalej obchodnej praktike, ktorá bola v
rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa. Dohoda je nazvaná ako Dohoda o uznaní záväzku
a úhrade pohľadávky v splátkach, a teda žalobca sa pod zámienkou uzavretia dohody o splátkovom
kalendári snaží dosiahnuť uznanie záväzku spotrebiteľa a tým si predĺžiť premlčaciu dobu. Aj keď text o

vedomosti o premlčaní dlhu a jeho následkoch je umiestnený v časti o uznaní záväzku, ide o predtlačený
formulár, písaný malým písmom, pričom vyhlásenie o tom, že spotrebiteľ má vedomosť o premlčaní
dlhu, je uvedený ako posledná veta tohto bodu. Sama žalovaná v konaní uviedla, že ju navštívil p. U.
(zrejme pracovník žalobcu), pričom išlo o to, koľko bude mesačne platiť. Dohodli sa na splátkach 20 eur
mesačne a dal jej šeky. Dohodu o uznaní dlhu podpísala, pričom nevedela, že dlh je premlčaný.

Uvedené naznačuje tomu, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k
spotrebiteľovi, ktorá predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať
od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo
všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Dohoda o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku ako nekalá obchodná praktika je neplatná, a preto uplatnená námietka

premlčania bola dôvodná a súd prvej inštancie správne prihliadol na premlčanie nároku žalobcu. Len
ťažko možno predpokladať, že žalovaná (čo v konaní aj priznala) mala záujem o uznaní svojho záväzku
a bola si vedomá a poznala jeho právne následky. Žalovaná podpísaním takejto dohody nič nezískala,
naopak, vlastným úkonom si z vôle žalobcu svoje postavenie zhoršila, pokiaľ by došlo k platnému
uznaniu záväzku a tým aj k predĺženiu premlčacej doby.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutej zamietajúcej časti, ako aj vo výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP tak, že náhradu trov odvolacieho konania žalovanej nepriznal, i keď v odvolacom konaní úspešnej
žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak tejto žiadne
trovy odvolacieho konania nevznikli. Odvolací súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP rozhoduje len o
nároku na náhradu trov konania, keď o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia

následne rozhoduje podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie. Vzhľadom na skutočnosť, že už
v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanej žiadne trovy odvolacieho konania
nevznikli, riadiac sa zásadou, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, ako aj z dôvodu
hospodárnosti v zmysle čl. 17 CSP odvolací súd rozhodol tak, že žalovanej sa náhrada trov odvolacieho
konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).