Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. september 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/334/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814216794
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3814216794.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu: D., zastúpeného N. proti
žalovanej: J., o zaplatenie 3.033,01 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza zo dňa 27. novembra 2015, č.k. 7C/190/2014-154, takto

r o z h o d o l :

V konaní p o k r a č u j e s dedičmi žalovanej, ktorými sú: 1/ D. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom V.

J. X, 2/ N. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., E., 3/ G. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/XX, G., 4/ I.
X., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/X, E., 5/ N. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Mesto E., 6/ U. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/X, I. U..

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Dedičom žalovanej J. X. náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a nepriznal žalovanej náhradu
trov konania. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalobca dňa 28.11.2008 písomne informoval žalovanú o
možnosti poskytnutia spotrebiteľského úveru a o jeho základných charakteristikách. Následne, v ten istý
deň, si žalovaná u neho podala žiadosť o poskytnutie hotovostného úveru mPôžička a dňa 28.11.2008
bola medzi stranami uzavretá Zmluva o poskytnutí hotovostného úveru mPôžička, ktorej obsahom bol
záväzok žalobcu poskytnúť žalovanej hotovostný úver v maximálnej výške 100.000,- Sk (3.319,39 eur)

na obdobie 60 mesiacov s tým, že výška mesačnej splátky je 2.458,45 Sk (81,61 eur),
prvá splátka bola splatná dňa 23.12.2008 a posledná dňa 28.11.2013. Podľa predloženého výpisu z účtu
žalovaná úver vo výške 3.319,39 eur čerpala dňa 28.11.2008. V období od 23.12.2008 do
21.03.2012 na účely jeho splatenia uhradila 25 splátok v celkovej výške 2.040,24 eur a v období
od 22.03.2012 do 01.06.2014 zaplatila sumu 81,61 eur. Dňa 04.10.2011 žalobca oznámil žalovanej, že v
zmysle § 506 Obchodného zákonníka a bodu 2.3.5 Obchodných podmienok poskytovania hotovostného
úveru mPôžička od predmetnej zmluvy odstupuje. V zmluvnom vzťahu, založenom Zmluvou

o poskytnutí hotovostného úveru mPôžička, na strane dodávateľa vystupovala banka, ktorej
činnosťpodľavýpisuzobchodnéhoregistrajezameranáinaposkytovanieúverov.Žalovanávystupovala
akofyzickáosoba,tedaakosubjekt,ktorýpriuzatváraníaplnenízmluvynekonalvrámcipredmetusvojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Ako spotrebiteľ nemala možnosť individuálne ovplyvniť
obsah zmluvy, vopred pripravenej dodávateľom. Predmetnú zmluvu preto súd prvej inštancie právne
posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, u ktorej je potrebné dodržiavať aj všeobecnú úpravu spotrebiteľských

zmlúv (§ 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Žalovaná sa pritom nemôže vopred vzdať svojich práv,
ktoré jej Občiansky zákonník priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Podľa bodu 9.3
písm.f)ZmluvyoposkytnutíhotovostnéhoúverumPôžičkamBankmôžeodstúpiťodzmluvysokamžitouúčinnosťoua/alebovyhlásiťokamžitúsplatnosťúveruspolusúrokom,poplatkamiainýmpríslušenstvom
[...] v prípade, ak dlžník poruší ktorúkoľvek povinnosť uvedenú v článku 7 tejto zmluvy. Podľa bodu
4.5.5 Všeobecných obchodných podmienok pri doručovaní písomností poštou sa písomnosti považujú

za doručené v tuzemsku tretí deň po ich odoslaní a v cudzine siedmy deň po ich odoslaní, ak nie je
preukázaný skorší termín ich doručenia.

1.2 Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v
prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu

úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo. S účinnosťou zákona č. 150/2004 Z. z. došlo
k zásadnej zmene spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly sa dostali do rozporu s
novým ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského
práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah, vrátane premlčania,
by predstavovalo zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Nie je žiadny dôvod, aby na plynutie času a jeho
dôsledky, vrátane premlčania v spotrebiteľskej zmluve, dopadala právna úprava regulujúca vzťahy v

zásade medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto
úpravu má a je pre spotrebiteľa výhodnejšia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 5MCdo 20/2009, rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 6Co 26/2012, rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 402/2013, rozsudok Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 6Co
233/2014). Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa

je procesnou normou, pričom ak zákonodarca pre ňu nestanovil osobitný právny (intertemporálny)
režim, podľa názoru súdu prvej inštancie platí pravidlo okamžitej aplikácie, teda súd má prihliadať na
premlčanie práva ex officio aj v konaniach začatých pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia,
pokiaľ podliehajú hypotéze tejto právnej normy. Aplikovanie ustanovení Obchodného zákonníka o
premlčaní na predmetnú vec považoval súd prvej inštancie pre žalovanú ako spotrebiteľa za nevýhodné

a zhoršujúce jej postavenie, keďže s Obchodným zákonníkom je spojená aj dlhšia štvorročná premlčacia
doba. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený
dozvedel o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia, a to, kto
sa na jeho úkor obohatil. V zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa o vzniku bezdôvodného
obohatenia oprávnený dozvie vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu na

vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. vtedy, keď nadobudol vedomosť o jeho rozsahu
a o osobe obohateného. Žalobca ako veriteľ od predmetnej zmluvy odstúpil dňa 04.10.2011, pričom
tento jednostranný právny úkon sa stal účinným dňa 06.10.2011. Už vtedy mal k dispozícii údaje, ktoré
mu umožňovali podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Žalobu však podal až
17.09.2014, t. j. po uplynutí dvojročnej premlčacej subjektívnej doby. Žalobca sa pritom dobrovoľne

rozhodol využiť ustanovenia zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty, ktoré zmluvu komplexne
nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia. Napokon súd prvej inštancie konštatoval, že ak dodávateľ
predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s § 879f ods. 3, ods. 4 Občianskeho
zákonníka, dostáva sa do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné. O takýto rozpor ide
aj vtedy, ak by sa postavenie spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy použitím Obchodného zákonníka

s odkazom na § 261 ods. 3 zhoršilo napriek tomu, že Občiansky zákonník upravuje pre spotrebiteľa
rovnaký inštitút priaznivejšie. Právne súd prvej inštancie zdôvodnil rozhodnutie ustanoveniami § 497
Obchodného zákonníka, § 2 písm. a), písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom ku dňu 28.11.2008, § 52 ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 54 ods. 1, § 48 ods. 1, ods. 2, § 457,
§ 100 ods. 1, § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o

ochrane spotrebiteľa.

2. Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že považuje
rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne, rozporné so slovenským právom a nesprávne. Súd prvej

inštancie použil nesprávny právny predpis, keď aplikoval na zmluvu o úvere ustanovenia
Občianskeho zákonníka, pričom tak urobil v rozpore so zákazom retroaktivity (k
tomu odvolateľ odkázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 36/95). Definícia
úveru podľa § 497 Obchodného zákonníka je kogentné vymedzenie, od ktorého sa zmluvné strany
nemôžuodchýliť(§263ods.2Obchodnéhozákonníka),keďžeideoabsolútnyobchodnývzťah.Nakoľko

úprava odstúpenia od úverovej zmluvy je v Obchodnom zákonníku úpravou komplexnou, nebolo možné
aplikovať Občiansky zákonník ani len subsidiárne. Novela Občianskeho zákonníka, ktorou bolo do §
52 ods. 2 zavedené prednostné použitie ustanovení Občianskeho zákonníka, neobsahuje prechodné
ustanovenia a nadobudla účinnosť 01.04.2015. Žalobca teda uskutočnil právny úkon v súlade s vtedyplatným právnym stavom, pričom v tom čase nemal možnosť vedieť, že uzatvorená zmluva bude v
budúcnosti posudzovaná podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalobca doručil žalobu na súd dňa
17.09.2014, teda pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby plynúcej podľa § 394 ods. 1 Obchodného

zákonníka odo dňa, keď od zmluvy odstúpil. Skutočnosť, že absolútny obchodný
vzťah je založený medzi dodávateľom a spotrebiteľom, teda, že ide o spotrebiteľský vzťah, nemôže
automaticky zakladať pôsobnosť Občianskeho zákonníka v celom rozsahu, ale iba aplikáciu ustanovení
o spotrebiteľských zmluvách. V tejto súvislosti odvolateľ odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 6MCdo/4/2012 a na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.

zn. 32Cdo/3337/2010. Občiansky zákonník úverovú zmluvu ako absolútny obchod vôbec neupravuje,
preto ani nemôže pre spotrebiteľa priaznivejším spôsobom upravovať následky odstúpenia od zmluvy.
Žalobca namietal aj nesprávnosť právneho posúdenia premlčania, keď súd prvej inštancie aplikoval
bod 4.5.5 Všeobecných obchodných podmienok a považoval za dátum účinnosti odstúpenia od zmluvy
deň odoslania zásielky. Podľa žalobcu sa jeho vzťahy s klientmi riadili Obchodnými podmienkami
poskytovania hotovostných úverov mPôžička, ktoré sa aplikujú vo vzťahu k Všeobecným obchodným

podmienkam prednostne. Podľa žalobcu dňom účinnosti odstúpenia od zmluvy je v zmysle bodu 2.4.7
Obchodných podmienok poskytovania hotovostných úverov mPôžička deň 12.10.2011, kedy sa zásielka
vrátila žalobcovi ako nedoručená, pričom na predmetný prípad má byť aplikovaná obchodnoprávna
štvorročná premlčacia doba. Ani v prípade, ak by malo byť odstúpenie posudzované podľa Občianskeho
zákonníka, podľa odvolateľa nedošlo k premlčaniu jeho práva, pretože neuplynula ani subjektívna

dvojročná,aniobjektívnatrojročnápremlčaciadoba.Preokamihzačatiaplynutiasubjektívnejpremlčacej
doby je rozhodujúce, kedy sa ten, na koho úkor sa niekto obohatil, reálne dozvedel, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu. Žalobca v čase odstúpenia nemal možnosť vedieť, že uzatvorená zmluva
bude v budúcnosti posudzovaná podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, a teda ani nemal vedomosť,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu na jeho úkor. Ak by sa aj mali spotrebiteľské zmluvy s účinnosťou

od 01.04.2015 posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka aj vtedy, ak by sa inak mali použiť
normy obchodného práva, potom by k začatiu plynutia subjektívnej premlčacej doby mohlo prísť najskôr
dňa 24.03.2014, kedy vstúpila do platnosti novela Občianskeho zákonníka, ktorá doplnila poslednú vetu
v § 52 ods. 2, pričom podľa dovtedy platnej právnej úpravy nedošlo k vzniku bezdôvodného obohatenia,
aleodstúpenievzmysle§506Obchodnéhozákonníkazakladalonároknavráteniedlžnejsumysúrokmi.

Napokonžalobcauviedol,žeodôvodnenienapadnutéhorozsudkupovažujezanepostačujúce,vrozpore
s § 157 ods. 2 O.s.p., neobsahujúce vysvetlenie, prečo súd považoval za príslušné výlučne ustanovenia
Občianskeho zákonníka, prečo bolo aplikované ustanovenie § 48 Občianskeho zákonníka a prečo súd
považoval za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby práve účinnosť žalobcovho odstúpenia.
Preto žalobca namietal, že napadnutým rozsudkom bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobcom došlo k zmene právnej
úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd postupoval v odvolacom konaní podľa nových
procesných ustanovení CSP.

4. Podľa § 63 ods. 1, ods. 2 CSP, ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne
skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. V
konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s
dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo

povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve.

5. V priebehu odvolacieho konania žalovaná zomrela. Preto odvolací súd postupoval podľa § 63 ods.
1, ods. 2 CSP a v tomto rozsudku prvým výrokom (ktorý má povahu uznesenia) rozhodol, že pokračuje
v konaní s dedičmi pôvodnej žalovanej, ktorým tiež doručil odvolanie žalobcu.

6. Dedičia žalovanej sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.7. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

8. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil
vykonané dôkazy, každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, uviedol skutkové zistenia, ktoré
z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Námietky
žalobcu, uvedené v odvolaní, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom

konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo
veci. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal arbitrárnosť, resp. nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie stručne a jasne uviedol, aké dôkazy vykonal, aké
skutkové zistenia z nich vyplynuli, ktoré právne predpisy a prečo aplikoval a k akým záverom dospel. Súd
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dal odpoveď na otázky, ktoré v súvislosti s námietkou arbitrárnosti
formuloval žalobca v odvolaní: Súd prvej inštancie uviedol, prečo aplikoval ustanovenia

Občianskeho zákonníka (išlo o spotrebiteľský právny vzťah, preto treba aplikovať normy občianskeho
práva, ak sú pre spotrebiteľa výhodnejšie), prečo aplikoval
ustanovenie § 48 Občianskeho zákonníka (ide o úpravu odstúpenia od zmluvy, ktorá je výhodnejšia
pre spotrebiteľa než úprava v Obchodnom zákonníku) a prečo súd považoval za začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby práve účinnosť žalobcovho odstúpenia (už vtedy mal žalobca k dispozícii

údaje, ktoré mu umožňovali podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia). Odvolací
súd k jednotlivým námietkam odvolateľa uvádza:

9. Za rozhodujúcu námietku, ktorú v odvolaní vzniesol žalobca, je možné považovať to, že na danú
vec je podľa žalobcu potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o odstúpení od zmluvy,

vrátane ustanovení o dôsledkoch odstúpenia od zmluvy. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že súd
prvej inštancie správne posúdil Zmluvu o poskytnutí hotovostného úveru mPôžička zo dňa 28.11.2008 v
súlade s vtedy účinným ustanovením § 52 ako spotrebiteľskú zmluvu, pretože žalovaná pri jej uzatváraní
nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a obsah zmluvy nemohla
podstatnýmspôsobomovplyvniť(skutočnosť,žeišloospotrebiteľskúzmluvu,nespochybnilanižalobca).

10. V čase uzavretia zmluvy (28.11.2008) a v čase, keď žalobca odstúpil od zmluvy (04.10.2011)
ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka síce ešte neobsahovalo vetu, podľa ktorej „na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“, avšak v prvej vete vtedy účinného

§ 52 ods. 2 bolo uvedené, že „ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom“. To znamená, že ak je to na prospech spotrebiteľa (čo v
tomto prípade jednoznačne je, keďže dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka
sú preňho podstatne priaznivejšie než podľa Obchodného zákonníka), použijú sa nielen ustanovenia

o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až § 62 Občianskeho zákonníka), ale aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vrátane všeobecných ustanovení (§ 1 až
§ 122) a všeobecných ustanovení o záväzkovom práve (§ 488 až § 587 Občianskeho zákonníka). Je
síce pravda, ako uviedol žalobca v odvolaní, že Občiansky zákonník úverovú zmluvu ako absolútny
obchod vôbec neupravuje, to však neznamená, že by nebolo možné aplikovať ustanovenia Občianskeho

zákonníka o odstúpení od zmluvy a o premlčaní, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie než ustanovenia
Obchodného zákonníka. Vzťah medzi lex specialis a lex generalis nemožno vnímať vo vzťahu medzi
právnymipredpismiakocelkom(t.j.tak,žecelýObchodnýzákonníkjelexspecialis vovzťahu
k Občianskemu zákonníku), ale skôr vo vzťahu medzi jednotlivými právnymi normami (jednotlivými
ustanoveniami). Vyššie citované ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, upravujúce špecificky

spotrebiteľské zmluvy, má teda postavenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnému ustanoveniu
§ 261 ods. 3, resp. ods. 6 Obchodného zákonníka.

11. Odvolací súd pripúšťa, že v rozhodnutiach súdov, vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(najmä v starších rozhodnutiach), je možné nájsť aj opačné právne závery (napr. rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 MCdo 3/2011, 6 MCdo 4/2012), avšak postupne
prevládol názor, že na právny vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou, aj keby inak išlo o tzv. absolútny
obchod, je potrebné tam, kde sú ustanovenia Občianskeho zákonníka pre spotrebiteľa priaznivejšie než
ustanovenia Obchodného zákonníka, aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (porov. uzneseniaNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 MCdo 20/2009, 3 MCdo 14/2014, 4
MCdo 17/2014, 8 MCdo 13/2014, naposledy 3 Cdo 87/2017 - vo väčšine citovaných rozhodnutí išlo o
otázku premlčania, podľa názoru odvolacieho súdu však ten istý princíp platí aj vo vzťahu k odstúpeniu

od zmluvy, ktoré je tiež odlišne upravené v Občianskom a Obchodnom zákonníku), pričom tento právny
názor prešiel aj kontrolou ústavnosti (napr. uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. I. ÚS 402/2013, III. ÚS 194/2016). Súdna prax považuje spotrebiteľské právne
vzťahy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a vzhľadom na nepodnikateľský účel
zmluvy za typické občianskoprávne vzťahy. Vzhľadom na to v súlade s princípmi ochrany

spotrebiteľajepotrebné,abyvprípadeduplicitnejprávnejúpravyrovnakýchinštitútovsúkromnéhopráva
bola aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom
zákonníku.

12. Ako bolo uvedené vyššie, princíp prednostnej aplikácie občianskoprávnych ustanovení v
spotrebiteľských vzťahoch, aj keď ide o tzv. absolútne obchody, bolo možné vyvodiť už z právnej úpravy

účinnej v čase uzavretia zmluvy medzi žalobcom a žalovanou a v čase odstúpenia od zmluvy. Vloženie
tohto princípu do § 52 ods. 2 (ako tretia veta) zákonom č. 102/2014 Z. z. bolo práve dôsledkom
predchádzajúcej judikatúry a jeho cieľom bolo zjednotenie výkladu ustanovení na ochranu práv
spotrebiteľa. Neznamená to však, že by predtým takýto výklad nebol možný, preto aj na právne vzťahy,
založené pred účinnosťou zákona č. 102/2014 Z. z., je potrebné prednostne aplikovať ustanovenia

Občianskehozákonníka(podobnerozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky, sp.
zn. 3MCdo/14/2014), pričom takúto aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka nemožno z vyššie
uvedených dôvodov považovať za porušenie zákazu retroaktivity.

13. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne právne posúdil vec, keď aplikoval ustanovenia

§ 48 ods. 2 a § 457 Občianskeho zákonníka, teda v dôsledku odstúpenia od zmluvy
došlo k zrušeniu zmluvy od začiatku a momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti
zo zrušenej zmluvy (bezdôvodné obohatenie). Ako správne uviedol súd prvej inštancie, nič nebránilo
žalobcovi využiť iný spôsob zosplatnenia úveru (napr. vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
úveru, čo podľa bodu 9.3 zmluvy mohol urobiť aj bez odstúpenia od zmluvy). Ak sa rozhodol odstúpiť

od zmluvy, musel si byť vedomý, že tento právny úkon má iné dôsledky než „jednoduché“ vyhlásenie
predčasnej splatnosti. Týmto dôsledkom je okrem iného aj to, že odstúpením od zmluvy došlo k zrušeniu
zmluvy od začiatku (§ 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a momentom odstúpenia od
zmluvy vznikli nové práva a povinnosti zo zrušenej zmluvy, pričom to, že ide o bezdôvodné obohatenie,
je zrejmé zo systematického zaradenia ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka v šiestej časti tretej

hlave pod titulkom Bezdôvodné obohatenie.

14. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka
zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinností, vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, zhoršujú
jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa, vrátane platenia úrokov a poplatkov

aj po odstúpení od zmluvy (bod 9.5 zmluvy) možno hodnotiť ako nevýhodnejšie v porovnaní s
dôsledkami odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku, a preto je takéto zmluvné dojednanie
neaplikovateľné (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a neplatné (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

15. Z dôvodu, že momentom odstúpenia od zmluvy vznikli nové práva a povinnosti zo

zrušenej zmluvy, ktoré sú právami a povinnosťami z bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie tiež
správne aplikoval ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o začatie plynutia subjektívnej
premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dňom, keď sa žalobca dozvedel, že došlo k
bezdôvodnémuobohateniu,jenajneskôrdeň,keďprávnypredchodcažalobcuodstúpilodzmluvy,keďže
práve týmto odstúpením on sám vyvolal dôsledok, ktorý s odstúpením spájajú ustanovenia § 48 ods.

2 a § 457 Občianskeho zákonníka (t. j. zrušenie zmluvy a možnosť požadovať vrátenie poskytnutého
plnenia). Neobstojí argument žalobcu, že v čase odstúpenia od zmluvy nemal možnosť vedieť, že
jeho odstúpenie vyvolá účinky bezdôvodného obohatenia. Ako bolo vyššie uvedené, už v tom čase
bolo účinné ustanovenie prvej vety § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplývalo použitie
ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalobca teda mohol vedieť, že odstúpením od

zmluvy vyvolá zrušenie zmluvy od začiatku podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vznik záväzku z
bezdôvodného obohatenia podľa § 457 Občianskeho zákonníka, pričom už vtedy vedel aj to, kto sa na
jeho úkor obohatil. Pokiaľ žalobca uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie bodu
4.5.5 Všeobecných obchodných podmienok, keď považoval za dátum účinnosti odstúpenia od zmluvydeň odoslania zásielky a nie deň vrátenia zásielky poštou ako nedoručenej (bod 2.4.7 Obchodných
podmienok poskytovania hotovostných úverov mPôžička), odvolací súd uvádza, že aj keby sa za deň
odstúpenia od zmluvy považoval dátum vrátenia zásielky poštou (čo bolo, ako uviedol

samotný žalobca v odvolaní, 12.10.2011), nič to nemení na skutočnosti, že žaloba bola na súde podaná
po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka (žaloba
bola podaná na súde dňa 16.09.2014).

16. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny

potvrdil.

17. Pokiaľ ide o trovy konania, v súlade s ustálenou súdnou praxou výrok, že sa procesne úspešnej
strane náhrada trov konania nepriznáva (z dôvodu, že jej žiadne trovy nevznikli), v sebe zahŕňa aj
nepriznanie trov konania procesne neúspešnej strane. Ak žalobca v odvolaní tento výrok považoval
za nesprávny (za nesprávne považoval nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi z dôvodu jeho

procesného neúspechu), vzhľadom na vyššie uvedené dôvody potvrdenia výroku vo veci samej ani
odvolacie konanie na procesnom neúspechu žalobcu nič nezmenilo, preto bolo potrebné potvrdiť aj
výrok napadnutého rozsudku o trovách konania.

18. V odvolacom konaní mala plný úspech žalovaná, resp. dedičia po nej, preto by im v súlade s

ustanovením § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže
však dedičia žalovanej boli v odvolacom konaní nečinní, žiadne trovy im v odvolacom konaní nevznikli,
odvolací súd im náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

19. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).