Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 9, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/80/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202113
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214202113.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a Mgr. Jozef Mačej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 12C/33/2014-39 zo dňa 09.06.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou si žalobca uplatnil náhradu škody,
ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta, pretože tento
nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 408600082 dlžníkom (povinným) U. E., (v
ktorej veci súdny exekútor návrh na vykonanie exekúcie zaregistroval pod č. EX 313/2011) v zákonom
stanovenej lehote a žiadal, aby bol žalovaný zaviazaný k povinnosti zaplatiť žalobcovi 125,- Eur

titulom majetkovej škody a 451,78 Eur titulom nemajetkovej ujmy“ a uplatnil si náhradu trov konania.
Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a) bodu
1, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom, § 41 ods. 1 písm. d), ods. 2 zák. č.
233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, článkom 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1 O.s.p.

Vecne argumentoval tým, že v danej veci dňa 26.01.2011 podal súdny exekútor na Okresný súd
Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného - žalobcu (na
jeho návrh zo dňa 05.01.2011 proti povinnej U. E. na vymoženie istiny 912,13 Eur s príslušenstvom.
Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave č.k. SR
09674/10 zo dňa 19.10.2010. Okresný súd Galanta postupom podľa § 44 ods. 2 Ex. por. uznesením
č.k. 15Er/82/2011-27 zo dňa 29.06.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej doložky, a teda že rozhodcovský rozsudok

nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Voči tomuto uzneseniu oprávnený nepodal
odvolanie a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 31.08.2011 .V súvislosti v týmto postupom
súdu mala žalobcovi vzniknúť škoda, náhrady ktorej sa v tomto konaní domáha. Následným uznesenímč.k. 15Er/82/2011-34 zo dňa 11.10.2011 bolo s poukazom na § 44 ods. 3 Ex. por. exekučné konanie
zastavené, exekútorovi náhradu trov exekúcie súd nepriznal.
Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody v sume 125,- Eur a na

náhradu nemajetkovej ujmy v sume 451,78 Eur. Žalobca podľa vlastného tvrdenia vynaložil v
danom období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,-
Eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu

15,- Eur. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na súdnu ochranu nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Sumu 451,78 Eur žalobca vyčíslil výpočtom - sumou 55,- Eur za každý
mesiac omeškania činnosti exekučného súdu. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým,
že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a
zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a, že mohol vďaka skorému rozhodnutiu

exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich
k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva,
pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Za nesprávny úradný postup
exekučného súdu považoval žalobca skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa § 44 ods. 2 Ex. por.

V danom prípade mal súd za preukázané, že exekučný súd poverenie na vykonanie exekúcie nevydal,
ale žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol, následne exekučné konanie zastavil.
Majetková škoda a nemajetková ujma mala byť žalobcovi spôsobená nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Galanta v predmetnom exekučnom konaní, tento mal podľa žalobcu spočívať v tom,
že rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej

doby s omeškaním viac ako 245 dní. Žalovaný sa bránil tým, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Ex.
por. vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia a tým, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky
prieťahy v konaní.
Z exekučného spisu je zrejmé, že uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie

poverenia nebolo napadnuté odvolaním a toto nebolo ani zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť.
Ustanovenie § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. umožňuje síce výnimku z obligatórnej povinnosti vyčerpania
riadnych opravných prostriedkov podľa osobitného predpisu. Zákonodarca tým chcel umožniť v
prípadoch hodných osobitného zreteľa uplatňovanie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (pri splnení ostatných predpokladov) aj takým poškodeným, ktorí podmienku podania

riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu nesplnili (rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Cdo 171/2009 zo dňa 29.04.2010). Posúdenie prípadu za hodný osobitného zreteľa
patrí do kompetencie súdu. Muselo by ísť o prípady, keď nepodanie riadneho opravného prostriedku
bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho podanie
(vážnedôvodynastraneúčastníka:náhlanevyhnutnáhospitalizácia,obmedzeniealebostrataprocesnej

spôsobilosti, alebo na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, napr. nesprávne poučenie
o možnosti podania opravného prostriedku a pod.). Muselo by ísť ďalej o rozhodnutie, ktoré je zjavne
nezákonné, napr. ak súd rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do jeho právomoci, prekážka res iudicata
(rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co 72/2008 zo dňa 07.10.2008).
Súd má za to, že exekučný súd postupoval v súlade so zákonom. Z ustanovenia § 44 ods. 2 Ex.

por. vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom (pritom od 01.06.2010 neplatí ani táto lehota, ak ide
o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/). Pokiaľ súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Lehota 15 dní sa nevzťahuje na prípad zisteného rozporu a vydania uznesenia o zamietnutí
žiadosti. Takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu zákon neukladá, pričom
toto platilo aj pred dňom 01.06.2010 (nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 520/2012 zo dňa 10.07.2013).
Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny
úradný postup súdu, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí, nebol neefektívny (rozhodnutie

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cdom 129/97 zo dňa 29.06.1999). Výsledkom rozhodovacej činnosti
súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva,
že kogentne musí vždy súd žiadosti vyhovieť. Práve táto rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva a
nemožno ju vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup (uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo1018/07 zo dňa 25.08.2009). Nesprávny úradný postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou
normou predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo
nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu a ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný

výraz vo vydanom rozhodnutí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/04). Nesprávnym
úradným postupom je činnosť spojená s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo v
jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie orgánu verejnej
moci alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Uvedené ustanovenie zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá predpokladá splnenie súčasne troch

podmienok, a to nesprávny úradný postup príslušného orgánu verejnej moci, vznik škody poškodenému
a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie rozhodnutia v predpísanom
konaní a s rozhodovaním buď vôbec nemusí súvisieť, alebo naopak ide o taký postup v konaní smerujúci
síce k vydaniu rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodrazí. Úradný postup
nie je možné spravidla upraviť natoľko detailne, aby pokrýval všetky predpísané dielčie kroky, ktoré

je potrebné v rámci výkonu právomoci uskutočniť. Správnosť úradného postupu musí byť hodnotená i
hľadiskom účelu, ku ktorého dosiahnutiu postup orgánu verejne moci smeruje.
Súd na základe vyššie uvedeného preto uzavrel, že v danom prípade k nesprávnemu úradnému postupu
súdu nedošlo (z pohľadu tvrdeného nedodržania zákonnej lehoty).
Čo sa týka prieťahov v exekučnom konaní, otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (prieťahy v konaní tvrdil žalobca), je kompetentný
preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Priebeh súdneho konania nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale výlučne Ústavný súd

SR na podklade ústavnej sťažnosti. Rozhodnutie ústavného súdu žalobca nepredložil a na toto sa v
žalobe ani neodvolával.
Takýto výklad vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012 zo dňa 07.05.2013, v
zmysle ktorého v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor na

to, aby sťažovateľ podal v súlade s ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobu
o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o ktorej sú oprávnené a aj povinné rozhodnúť
vecne a miestne príslušné všeobecné súdy. Ústavný súd tu vyslovil názor, že až po konštatovaní
porušenia základných práv čl. 48 ods. 2 ústavy sa otvára možnosť podať predmetnú žalobu. Navyše,

ako aj z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01).
Vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta za neopodstatnený. Okresnému súdu

Galanta bola doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú žiadosť súd zamietol,
pričom o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol na 154. deň od jej doručenia súdu, a nie s omeškaním
viac ako 245 dní, ako uvádza žalobca. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky,
či Európsky súd pre ľudské práva. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy

aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania. Exekučný poriadok určuje
lehotu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie na vydanie iného rozhodnutia o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zákonná lehota neexistuje, a teda nemožno konštatovať, že v prejednávanej

veci nebola nedodržaná lehota na vydanie rozhodnutia, keďže zákon v čase podania návrhu na súd
lehotu neurčoval. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úpravu, najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu
spotrebiteľských zmlúv.

Žalobca ako oprávnený v exekučnej veci žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas doby od
doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o jej zamietnutí bol v
neistote a hrozila mu akákoľvek škoda. Rovnako žalobca nepreukázal, že táto doba viedla k strate jeho
legitímnych očakávaní, že nastane zákonom predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce konečnévymoženie pohľadávky, keďže aj v mnohých iných exekučných veciach žalobcu ako oprávneného
bola spochybnená právomoc rozhodcovského súdu, resp. materiálna vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku. Nepochybne o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté. V

postupe Okresného súdu Galanta neboli zistené žiadne pochybenia, a preto možno konštatovať, že
sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom k uvedeným konštatovaniam je zrejmé, že
absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup orgánu
verejnejmoci,ktorýnesprávnyúradnýpostupnebolvkonanípreukázaný.Zovšetkýchvyššieuvedených
dôvodov súd návrh žalobcu považoval za neopodstatnený.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca napriek
márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik.
Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie
tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok
neunesenie dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich
tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky

v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
ostatných vykonaných dôkazov. Podľa názoru súdu sa žalobcovi nepodarilo vôbec preukázať, že by mu
v súvislosti s postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci vznikla akákoľvek škoda, či ujma.
Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so správou a vymáhaním pohľadávky bez toho,
aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov informačného systému spravovalo pohľadávky

dlžníkov,akýpočetpohľadávokspravovalpomocouinformačnéhosystému,ktomuspravovalaudržiaval
informačný systém a za akú odmenu), keď nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil
povinný už tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Znamená
to,ževzniknákladovžalobcuakooprávnenéhovexekučnomkonanínasprávuavymáhaniepohľadávky
niejevpríčinnejsúvislostispostupomOkresnéhosúduGalantavexekučnejveci.Žalobcasvojetvrdenia

ovznikumajetkovejškodyvžalobevšeobecnepopísanénijakonezdokladovala(paušalizované)určenie
výšky majetkovej (skutočnej) škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku.
V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd uvádza, že samotné vedenie exekučného konania
bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp.
exekútora, s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla

dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť už v čase pred rozhodnutím v základnom
konaní. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu
vyvolal sám žalobca tým, že uprednostnil rozhodcovský súd (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným
súdom, ktorý by nepochybne pri rozhodovaní vychádzal zo zákona o spotrebiteľských úveroch,
zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe. Nepochybne žalobcovi musela byť všeobecne známa

vzhľadom na predmet jeho podnikania (poskytovanie úverov z vlastných zdrojov), a to ešte pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov v danej problematike
rozhodcovských rozsudkov. Preto, ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma,
nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci.
K žalovaným namietanému nedodržaniu 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku súd

uvádza, že žalobca v podaní zo dňa 20.05.2013 tvrdí, že podal žalovanému celkom 43.597 návrhov.
Súdu však žalobca nepreukázal, že podal návrh aj v prejednávanej konkrétnej veci, pričom dôkazné
bremeno ťaží práve žalobcu. Jeho „výhovorky“ typu, že nedisponuje rovnopisom návrhu na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, navyše obsahujúcim dátum podania, z dôvodu hospodárnosti,
abynedošlovsúvislostisnesprávnymúradným postupomsúduknavýšeniumateriálnejškodynastrane

žalobcu, a preto navrhol predloženie administratívneho spisu žalovaného, v ktorom by mal mať žiadosť
žalobcu založenú, neobstoja. Žalovaný vo svojom vyjadrení nepotvrdil podanie konkrétnej žiadosti a
práve žalobca sa mal pre takýto prípad zabezpečiť rovnopisom podania (a predložiť ho prílohou k žalobe
v súlade s § 79 ods. 2 O.s.p.) a mal vedieť, že v prípade, že súd posúdi jeho nároky za oprávnené,
má právo na náhradu trov vzniknutých mu v súvislosti s uplatnením nároku. Z uvedeného vyplýva

jednoznačný záver, že dôkaz žalobca nepripojil k žalobe vlastným zavinením.
Všetky vyššie konštatované skutočnosti, a to nepreukázanie nesprávneho úradného postupu súdu,
reálnenepreukázanievznikuškody,chýbajúcapríčinnásúvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupom
a vznikom škody, ako aj nepreukázanie dodržania zákonného postupu o podaní písomnej žiadosti
k predbežnému prerokovaniu nároku boli dôvodom na zamietnutie uplatneného nároku pre jeho

nedôvodnosť.
Žalobca vo svojom žalobnom návrhu žiadal o veci rozhodnúť tzv. medzitýmnym rozsudkom (§ 152
ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutie o základe veci medzitýmnym rozsudkom zohľadňuje zásadu účelnosti a je
opodstatnené v prípade, ak by súd prvého stupňa žalobe vyhovel a pokračoval by po právoplatnostidokazovaním o výške uplatneného nároku. Pri zamietajúcom medzitýmnom rozsudku nie je zrejmá jeho
efektívnosť. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., žalovanému ako procesne
úspešnému účastníkovi v spore vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalobcovi, súd náhradu trov

konania nepriznal, pretože mu žiadne v konaní nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.
Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1

písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd rozhodol
v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho vzťahu, čo
má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím rozhodnutím
de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa súd vôbec
nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje vždy

do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo
zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek úvahy de lege ferenda
sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Štrasburgský

súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú
náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah nevybavenej súdnej
agendy. Žalobca vôbec nechápe aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,

že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné
priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli

splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,

pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od

záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutílehoty15dníoddoručeniažiadostisúdu.Zdôvodunesprávnehoúradnéhopostupuexekučného
súdu si žalobca uplatňuje náhradu majetkovej ujmy predstavujúcej náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou správou a vymáhaním pohľadávky v období,
ktoré zbytočne plynulo medzi doručením žiadosti a rozhodnutím o nej. V tomto období žalobca vynaložil

na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému sumu 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- Eur a na
administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje
spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania sumu 15,- Eur, spolu 125,- Eur. Táto suma by nezaťažilažalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a dodržal by zákonom stanovenú dobu. Výška hmotnej
škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, nakoľko presnú škodu by
bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v

administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca. Zároveň si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase

zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením. Nesprávny úradný postup okresného súdu je dôsledkom jeho
nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne
očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo
k vyvolaniu nasledovných rizík - zánik povinného, strata kontaktu s povinným, insolvencia povinného.

Žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu včas efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že
žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a je preto potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu.
V postupe exekučného súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára.
Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho

zákonných nárokov a základných práv. Pri určení primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
20.000,-Sk,t.j.cca660,-Eur,kčomužalobcapoukázalnadoterajšierozhodnutiaÚstavnéhosúduSRvo
veciporušovaniaprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovsúdmivcivilnomkonaní.Výpočet

nároku na primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vykonal žalobca pomerom 55,- Eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu. Žalobca postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody.
Žalovaný do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, z priloženého exekučného spisu Okresného súdu
Galanta sp. zn. 15Er/82/2011 vyplýva, že dňa 26.01.2011 podal súdny exekútor na Okresný súd
Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného - žalobcu (na
jeho návrh zo dňa 05.01.2011 proti povinnej U. E. na vymoženie istiny 912,13 Eur s príslušenstvom.
Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave č.k. SR

09674/10 zo dňa 19.10.2010. Okresný súd Galanta postupom podľa § 44 ods. 2 Ex. por. uznesením
č.k. 15Er/82/2011-27 zo dňa 29.06.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej doložky, a teda že rozhodcovský rozsudok
nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Voči tomuto uzneseniu oprávnený nepodal
odvolanie a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 31.08.2011 (keď uznesenie bolo doručené

oprávnenému cestou jeho právneho zástupcu dňa 12.08.2011, kedy najneskôr sa dozvedel žalobca
aj číslo exekučného spisu v danej veci!). V súvislosti v týmto postupom súdu mala žalobcovi vzniknúť
škoda, náhrady ktorej sa v tomto konaní domáha. Následným uznesením č.k. 15Er/82/2011-34 zo dňa
11.10.2011 bolo s poukazom na § 44 ods. 3 Ex. por. exekučné konanie zastavené, exekútorovi náhradu
trov exekúcie súd nepriznal.

V exekučnom konaní teda súd rozhodol v zmysle § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., nakoľko zistil
rozpor exekučného titulu so zákonom, súd nebol povinný do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej zamietnutím,
pretože pre toto rozhodnutie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. nestanovuje lehotu.

Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,

pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 O.s.p.).Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených

podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §

9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej

moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,

ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Galanta (od 01.06.2010 do 31.05.2011),

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie,
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Galanta
zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú
rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie

rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
žiadnou lehotou nelimitoval. Vzhľadom na to je potom potrebné uzavrieť, že Okresný súd Galanta v
predmetnej veci rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora pre vydanie poverenia po lehote 15 dní
neporušil žiadne zákonné ustanovenie. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia
žiadosti v zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy,

ak súd vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora ale zákon v citovanom ustanovení žiadnou zákonnou lehotou nelimituje. Vzhľadom
na vyššie uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu
v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné
lehoty a teda k porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Závery

prvostupňového súdu v tomto smere sú preto plne správne.

Nie je dôvodná argumentácia žalobcu spočívajúca v tom, že ust. § 9 ods. zák. č. 514/2003 je
aplikovateľné len na zodpovednostné vzťahy, ktoré vznikli od 01.01.2013.

Súd prvého stupňa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. nepoužil v znení účinnom od 01.01.2013. Na
predmetné ustanovenie prvostupňový súd poukázal v rámci použitých zákonných ustanovení v znení
spred 01.01.2013. Toto zákonného ustanovenie v znení po 01.01.2013 na vec neaplikoval.Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k

priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného

súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy

by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom

nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 01.01.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani

nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorá sčasti ani nie je súladná s odôvodnením napadnutého

rozsudku a ktorá vzhľadom na vyššie uvedené ani nie je spôsobilá dosiahnuť navrhované zrušenie
napadnutého rozsudku, prípadne jeho zmenu.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,

ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho
konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňuje
svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej
škody žalobcu. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou

hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne.
K úvahám žalobcu o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, žeby v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo

rozhodnuté v primeranom čase.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne

nenapadnutého) potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.