Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, August 28, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/511/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214202748
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4214202748.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING a.s., so
sídlom Bratislava, Košická 56, IČO: 35838825, zastúpený Jakubčák, Advokátska kancelária, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Michalská 14, IČO: 47255706, proti žalovanému: O. O., nar. X.X.XXXX, trvale bytom
O., J. XXX/XX, o zaplatenie 2.319,53 eura istiny s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Komárno zo dňa 23. marca 2016, č. k. 10C/19/2015-140, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti výroku a výroku
o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Komárno (do 30.6.2016 ako súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“ a od 1.7.2016 v zmysle § 12 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“ ako súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 23. marca
2016, č. k. 10C/19/2015-140 rozhodol, že odporca (ďalej len „žalovaný“ v zmysle § 60 CSP) je
povinný zaplatiť navrhovateľovi (ďalej len „žalobcovi“ v zmysle § 60 CSP) 33,29 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9% ročne od 21.2.2011 do zaplatenia, všetko v splátkach po 5 Eur mesačne počnúc

právoplatnosťou tohto rozsudku vždy k poslednému dňu bežného mesiaca pod stratou výhody splátok.
1.2.Konanievčastiozaplatenie1.886,76Eursriadnymúrokomvovýške17,30%ročnezistiny2.036,55
Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 2.036,55 Eur od
22.12.2010 do zaplatenia zastavil.

1.3. Vo zvyšnej časti súd návrh (ďalej len „žaloba“ v zmysle § 131CSP) zamietol.

2.1. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania.

2.2. Rozhodol tiež o tom, že vracia žalobcovi súdny poplatok v sume 106,80 Eur prostredníctvom
Slovenskej pošty, a.s.- prevádzkovateľ systému IČO : 36 631 124, so sídlom Partizánska cesta 9,
Banská Bystrica, v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.

3.1. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa písomne podanou žalobou došlou súdu
12.2.2014 domáhal zaviazania žalovaného na zaplatenie 2.319,53 Eur, s riadnym úrokom vo výške
17,70% z istiny 2.036,55 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročnez istiny 2.036,55 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a trovami konania, ktoré pozostávajú zo súdneho
poplatku a z trov právneho zastúpenia.

3.2. Žalobu odôvodnil tým, že túto pohľadávku nadobudol od Slovenskej sporiteľne a.s. Zmluvou o
postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010. Postúpenie pohľadávky bolo žalovanému oznámené listom
zo dňa 28.12.2010. Jeho právny predchodca a žalovaný uzatvorili dňa 16.3.2006 Zmluvu o splátkovom
úvere č. 0212180330, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 1.228,17 Eur pri
úrokovej sadzbe 17,70% ročne. Žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver splácať mesačnou splátkou vždy

k 20.dňu toho ktorého mesiaca. Splatnosť prvej splátky bola dohodnutá zmluvnými stranami na termín
20.4.2006 akonečnásplatnosťúverunatermín20.2.2011.ŽalovanýsvojzáväzokvyplývajúcizoZmluvy
o úvere neplnil, úver nesplatil ani do dňa dohodnutej konečnej splatnosti, t.j. 20.2.2011. Jeho dlžoba v
celkovej výške 2.319,53 Eur pozostáva z istiny 2.036,55 Eur a úrokov z omeškania v sume 282,98
Eur, ktorú istinu ďalej úročí zmluvným úrokom a zákonným úrokom z omeškania.

4.1. Podaním doručeným súdu 2.10.2015 žalobca vzal žalobu čiastočne späť v časti istiny 1.886,76 Eur
spolu s riadnym úrokom vo výške 17,30% ročne z istiny 2.036,55 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a v
časti úroku z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 2.036,55 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a zároveň
upravil žalobný návrh tak, že žalovaného žiadal zaviazať na uhradenie sumy 432,77 Eur (13 splátok po
33,29 Eur splatných od 20.2.2010 do 20.2.2011), úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo súm 33,29

Eur od 21.02.2010 do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.03.2010 do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.04.2010
do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.05.2010 do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.06.2010 do zaplatenia, 33,29
Eur od 21.07.2010 do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.08.2010 do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.09.2010 do
zaplatenia, 33,29 Eur od 21.10.2010 do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.11.2010 do zaplatenia,
33,29 Eur od 21.12.2010 do zaplatenia,33,29 Eur od 21.01.2011 do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.02.2011

do zaplatenia.
4.2. Žalovaný uviedol, že v čase uzavretia zmluvy o splátkovom úvere bol riadne zamestnaný. Nakoľko
stratil zamestnanie, nemal peniaze na splácanie úveru. Pri rozhodovaní žiadal zohľadniť, že ho zaťažuje
vyživovacia povinnosť voči maloletému synovi Máriovi Kočišovi, nar. 16.9.2007, ktorý bol zverený jemu
do osobnej starostlivosti. Okrem dávok v hmotnej núdzi 178,30 Eur mesačne žiadne iné príjmy nemá.

Proti čiastočnému späťvzatiu návrhu námietky nemal.

5. Pretože čiastočné späťvzatie návrhu sa neprieči zákonu, súd konanie v časti o zaplatenie 1.886,76
Eur s riadnym úrokom vo výške 17,30% ročne z istiny 2.036,55 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a s
úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 2.036,55 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia zastavil

podľa § 96 ods. 1 O.s.p.

6.1. Vykonaným dokazovaním z listinných dôkazov, a to zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0212180330,
uzatvorenej medzi veriteľom SLSP a.s. a žalovaným dňa 16.3.2006 podľa § 497 až 507 Obchodného
zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov zistil, že právny predchodca žalobcu poskytol

žalovanému úver vo výške 37.000,-Sk (1.128,17 Eur) na pevnú úrokovú sadzbu 17,70% ročne. Úver sa
žalovaný zaviazal splácať po 33,29 Eur mesačne k 20. dňu v kalendárnom mesiaci po dobu 59 mesiacov.
Prvá splátka bola splatná 20.4.2006, posledná 20.2.2011. Poplatok za správu úveru zmluvné strany
dohodli sumou 50,-Sk (1,66 Eur) mesačne, ročnú percentuálnu mieru nákladov 9,85 %-mi.

6.2. Žalovaný svoju povinnosť riadne a včas splácať úver nesplnil. Tvrdenie žalobcu, že splátky splatné
v období od 20.2.2010 do 20.2.2011 žalovaným uhradené neboli, žalovaný nerozporoval. Vyplýva to
aj z výpisu z účtu žalovaného vyhotoveného SLSP a.s. Túto pohľadávku žalobca nadobudol Zmluvu
o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE od postupcu SLSP a.s. zo dňa 21.12.2010. Postúpenie
pohľadávky bolo oznámené žalovanému listom postupcu zo dňa 28.12.2010, ktorý bol podaný na

poštovú prepravu 28.2.2011.

7. Zistený skutkový stav posúdil prvoinštančný súd podľa ustanovení § 52 ods.1, § 53 ods.1 až 3
Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1 a § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o

Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov.

8.1. Poukázal na to, že medzi spotrebiteľské zmluvy neboli zaradené zmluvy o úvere, ale až novela
Občianskeho zákonníka č. 379/2008 Z.z. v § 52 ods. 1 definovala spotrebiteľskú zmluvu ako každúzmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Právna úprava
spotrebiteľských zmlúv sa týka aj právnej úpravy zmlúv, ktoré dodávatelia uzatvorili so spotrebiteľmi pred
nadobudnutím účinnosti zákona č. 150/2004 Z.z.

8.2. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú
dodávateľ a spotrebiteľ, pričom ich charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného
vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto
podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie

je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu týchto zmlúv alebo ich zmeny. Súčasťou formulárovej
zmluvy účastníkov o splátkovom úvere sú Všeobecné obchodné podmienky banky, ktoré však žalovaný
ovplyvniť nemohol, nakoľko neboli dohodnuté individuálne, ale boli vopred pripravené pre veľký počet
spotrebiteľov. Žalovaný ako spotrebiteľ mohol zmluvu prijať ako celok alebo ju odmietnuť.

8.3.DanýprávnyvzťahmedziúčastníkmikonaniasúdvzmysleustanoveníZákona č.258/2001Z.z.

o spotrebiteľských úveroch platnom v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj podľa § 23a Zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa a s poukazom na ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy posúdil ako občianskoprávnu vec (spotrebiteľskú zmluvu), pretože
bola uzavretá medzi veriteľom (t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti okrem iného
poskytovanie úverov z vlastných zdrojov) a spotrebiteľom (t.j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý

spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania). Právny základ
pohľadávky žalobcu mal preukázaný, preto v ďalšom sa venoval otázke premlčania nároku.

9.1. Po citácii ustanovení § 387 ods.1 a § 397 ods.1 Obchodného zákonníka a § 100 ods.1, § 101
Občianskeho zákonníka a § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo

účinnosť 1. mája 2014, súd prvej inštancie uviedol, že podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v
znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.

9.2. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie
tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých
súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne

vzťahy založené pred týmto dňom (viď rozsudok NS SR 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015).

10.1. Konštatoval, že žaloba bola súdu doručená 12.2.2014. Jednotlivé splátky boli splatné k 20. dňu
v mesiaci, preto splátky splatné do 20.1.2011 sú premlčané. Z uvedeného dôvodu súd žalobe vyhovel
iba sčasti, a to čo do splátky splatnej dňa 20.2.2011 v sume 33,29 a vo zvyšnej časti (čo do splátok

splatných od 20.2.2010 do 20.1.2011) žalobu pre premlčanie zamietol.

10.2. Nakoľko žalovaný úver riadne a včas nesplácal, dostal sa do omeškania s plnením peňažného
dlhu, a preto žalobcovi vznikol podľa § 517 ods.1 Občianskeho zákonníka nárok na úrok z omeškania
vo výške stanovenej § 3 ods. 1 Vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z. S platbou splatnou 20.5.2010 sa

dostal do omeškania od 21.5.2010, so splátkou splatnou 20.6.2010 od 21.6.2010, atď. Základná úroková
sadzba ECB od 13.5.2009 do 12.4.2011 bola 1%, preto súd priznal žalobcovi úroky z omeškania vo
výške 9% ročne odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých dlžných splátok.

10.3. Ďalej poukázal na to, že žalobca v tomto konaní si uplatnil aj zmluvné úroky, aj úroky z omeškania

zo splátok splatných od 20.5.2009 do 20.12.2010. Posledná neuhradená splátka uplatnená v konaní
bola splatná 20.1.2011 avšak v čiastočnom späťvzatí návrhu z tejto splátky ani dohodnutý úrok, ani úrok
z omeškania žalobca nežiadal priznať. Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a
spravidla začína na základe návrhu na začatie konania. Vo veciach, v ktorých sa konanie môže začať iba
na základe návrhu (vždy tomu tak je v sporovom konaní), je podanie návrhu nevyhnutným predpokladom

začatia konania. Z dispozičného princípu sporového konania vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu
vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke, a týmto jeho vymedzením je súd v zásade
viazaný. Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac,ako sa domáhajú. Z uvedeného dôvodu súd nepriznal žalobcovi dohodnuté úroky a úroky z omeškania
z poslednej splátky splatnej 20.1.2011.

11. Žalobca mal vo veci čiastočný úspech, žalovanému žiadne trovy nevznikli ani si ich neuplatnil, preto
súd s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu
trov právo.

12. Konanie bolo čiastočne zastavené pred otvorením prvého pojednávania, preto žalobca má podľa

§ 11 ods. 3,4 Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení noviel nárok na vrátenie súdneho
poplatku kráteného o 1%, najmenej však 6,70 eura. Titulom súdneho poplatku vyrubeného z ceny
predmetu konania 2.319,- Eur zaplatil súdny poplatok 139,- Eur. Po zmene žalobného petitu predmetom
konania bolo zaplatenie istiny 432,77 Eur, z čoho súdny poplatok vo výške 6% podľa položky 1
písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov predstavuje sumu 25,50 Eur, preto súd vracia navrhovateľovi
prostredníctvom Slovenskej pošty a.s. sumu 106,80 Eur (139,-Eur - 25,50 Eur - 6,70 Eur = 106,80 Eur).

13. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, a to v časti výroku o zamietnutí
žaloby a výroku o náhrade trov konania, namietajúc, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

14.1. Uviedol, že súdu prvého stupňa doručil vyjadrenia zo dňa 30.9. 2015 a 8.1.2016, v ktorých
sa podrobne zaoberal otázkou režimu úverovej zmluvy i premlčania, avšak súd tieto vyjadrenia k

premlčaniu neuvádza a ani sa nevyporiadal s ich obsahom. V rozhodnutí bolo nutné uviesť a vysvetliť,
prečo nie je právna argumentácia žalobcu dôvodná, vyhovujúca, resp. prečo je mylná, vyporiadať sa s
právnymi názormi odvolacích súdov a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré boli vo vyjadreniach
uvedené. Samotná zmienka o tom, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah je vo vzťahu k limitom stanoveným
požiadavkami na rozhodovaciu činnosť nepodstatná, nakoľko v uvádzaných prípadoch sa jednalo o

obdobné vzťahy ako v tomto súdnom konaní. Len uvádzaný znak spotrebiteľa o tom nemôže byť
spôsobilý viesť k inému rozhodnutiu, bez ohľadu na to, že aj iné rozhodnutie musí byť v každom prípade
náležite odôvodnené.

14.2. Ústavný súd Slovenskej republiky jasne a nepochybne deklaruje, že „protichodné právne závery

vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty,
ani v dôvode v spravodlivé súdne konanie“. Žiadal, aby odvolací súd osobitne a náležite posúdil túto časť
jeho odvolania vo vzťahu k arbitrárnosti konania a rozhodnutia a k ústavnému princípu právnej istoty.

15.1. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a s poukázaním na rozhodnutia krajských súdov, Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, Generálneho prokurátora Slovenskej republiky sú potvrdené závery a
tvrdenia žalobcu o tom, že na predmetný zmluvný vzťah je potrebné aplikovať 4 ročnú premlčaciu dobu
v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka

15.2. Aplikovanie režimu Obchodného zákonník a i 4 ročnej premlčacej doby bolo aktuálne potvrdené v

rozhodnutí Okresného súdu (OS) Košice - okolie sp. zn. 17C/231/2014 zo dňa 9. 6.2015, OS Topoľčany
zo dňa 5.4.2016, sp. zn. 8C/193/2014-147, OS Bratislava III zo dňa 26.1.2016, sp. zn. 16C/27/2014-91,v
uznesení Krajského súdu (KS) v Košiciach zo dňa 20.5.2015, sp. zn. 9Co/120/2015-222 , v rozsudku
KS v Žiline zo dňa 28.7-2015, sp. zn. 5Co/69/2015-196. Režim aplikácie Obchodného zákonníka
bol aktuálne potvrdený i v rozsudku OS Pezinok zo dňa 3.2.2016, sp. zn. 5C/14/2014-130, OS

Trebišov zo dňa 18.3.2016, sp. zn. 9C/46/2014-237, v rozsudku OS Revúca zo dňa 8.3.2016, sp. zn.
3C/108/2014-406.

16.1. Odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa otázku premlčania nesprávne posúdil. Poukázal na
to, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí na strane 4 odkazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn.

3Mcdo 12/2014, ale viac k tomu, najmä z hľadiska jeho postupu, použitia spätného pôsobenia právnej
normy, vylúčenia iného postupu, odstránenia rozporov a podobne, neuvádza. Odvolateľ už samotný
odkaz na toto rozhodnutie považuje za nesprávny postup. Konštatoval, že toto rozhodnutie sa dotýka
aplikácie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 1.5.2014, ale z tohto rozhodnutia nevyplýva,nie je odôvodnené tak, ako to požaduje ten istý Najvyšší úd Slovenskej republiky, presne a podľa
ktorého konkrétneho právneho predpisu možno na právny vzťah, ktorý už vznikol a práva, z ktorého
si žalobca uplatnil v čase, keď tento právny predpis (§ 52 ods. 2 OZ) neexistoval a o jeho prijatí sa

ani neuvažovalo, aplikovať ustanovenia tohto neskoršieho právneho predpisu. Namietal, že ani nie je
možné len s odkazom na jedno rozhodnutie súdu, bez ďalšieho neprihliadať na argumentáciu účastníka
konania a na iné poukazované rozhodnutia.

16.2. Povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi a návrhmi účastníkov súdneho konania je jednou z

najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Iba tým,
že súd vo svojom rozhodnutí zareaguje na argumenty účastníkov konania, dá účastníkom najavo, že
boli vypočutí a že sa s ich argumentmi zaoberal. Táto povinnosť je prejavom skutočnosti, že proces
právnej argumentácie sa považuje za dialóg (resp. diskurz či diskusiu) medzi účastníkmi
argumentácie, v ktorom účastníci uvádzajú argumenty na podporu určitého stanoviska a proti tomuto
stanovisku, pričom najlepší z argumentov určí výsledok ( rozhodnutie vo veci).

16.3. Ústavnoprávna povinnosť súdu dostatočne odôvodniť súdne rozhodnutia vyplýva z Dohovoru,
Ústavy SR aj Listiny základných práv a slobôd. V tejto súvislosti poukázal na viacero rozhodnutí
Ústavného súdu SR (napr. II.ÚS 410/06, III.ÚS 311/07, III. ÚS 107/07,IV. ÚS 115/03,III.ÚS 119/03, III.ÚS
209/04, II.ÚS 251/04, IV.ÚS 296/09, na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 7/2009, 2

Cdo 238/2008, 7 Cdo 201/2014, 8 Sžo/191/2010, na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
(ESĽP) zo dňa 18.mája 2010, vo veci Vetrenko v. Moldavsko, rozhodnutie ESĽP zo dňa 9.decembra
1994 vo veci Riuiz Torija v. Španielsko. Podobne aj ESĽP v rozsudku Bajan proti Rumunsku konštatuje,
že je v rozpore s princípom právnej istoty, tak súd v obdobných veciach rozhodne odlišne, pričom práve
úlohou najvyššieho súdu je usmerňovať takéto rozdielne rozhodnutie.

17. S poukazom na uvedené odvolateľ požadoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak,
že žalobe žalobcu vyhovie v zmysle úpravy žalobného návrhu v podaní zo dňa 8.1.2016 a zaviaže
žalovaného voči žalobcovi i na zaplatenie sumy 399,48 EUR (12 splátok po 33,29 EUR), úroku z
omeškania vo výške 9% p.a. zo sumy 33,29 EUR od 21.2.2010 do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR

od 21.3.2010 do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.2.2010 ( zrejme 21.4.2010- pozn. odvolacieho
súdu) do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.5.2010 do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.6.2010
do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.7.2010 do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.8.2010
do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.9.2010 do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.10.2010
do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.11.2010 do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.12.2010

do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.1.2011 do zaplatenia, náhradu trov konania spočívajúcich v
zaplatenom súdnom poplatku vo výške 25,50 EUR a trov právneho zastúpenia žalobcu vo výške 95
EUR, alternatívne rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu (tretí výrok) a v časti výroku,
ktorým žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania (časť štvrtého výroku) zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

18. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

19. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej

lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario,
za použitia § 378 ods. 1 CSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v
ust. § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne
správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20.1. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“), došlo v súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.
Nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem,
ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred

dňom účinnosti CSP s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

20.2. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.20.3. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

22. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

23.1. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
( § 157 ods. 2 OSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky

a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na
náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti,
ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia) (Uznesenie Najvyššieho
súd Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 4/2009 zo dňa 29. júna 2010).

23.2. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so
všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06).

23.3. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je
povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného
vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie § 132
Občianskeho súdneho poriadku možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy

hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol
vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol
zaoberať vôbec. Tieto nedostatky odôvodnenia, spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v
konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (Nález Ústavného súdu SR,
sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. júna 2008).

23.4. Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením
základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Judikatúra nevyžaduje, aby na
každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument. Aj rozhodnutie formou uznesenia (ak nejde o rozhodnutie,
ktorým sa celkom vyhovuje návrhu, ktorému nikto neodporoval alebo o uznesenie, ktoré sa týka
vedenia konania) musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie
je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu,
ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Odôvodnenie písomného vyhotovenia

rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti
výrokurozhodnutia.Súdsavodôvodnenísvojhorozhodnutiamusívyporiadaťsovšetkýmirozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen
poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne
závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.

24. Súd je povinný rozsudok odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP (do
30.6.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP), čo je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu
vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd ako aj z článku 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi.
Stav,kedyrozsudokneobsahujenáležitostiuvedenévust.§220ods.2CSPvedievkonečnomdôsledku

k tomu, že sa stáva nepreskúmateľným. Ak je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné, musí
ho odvolací súd zrušiť, pretože inak by zaťažil konanie vadou, ktorá môže mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

25. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (Uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 115/03 z 3.júla 2003).

26.1. Súd prvej inštancie správne uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade
zmluvy o splátkovom úvere č. 0212180330 zo dňa 16.03.2006, podľa ktorej právny predchodca žalobcu
poskytol žalovanému úver vo výške 37.000,- Sk (1.228,17 EUR) ide o zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, ktorá podlieha režimu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, platnom v čase
uzatvorenia zmluvy, ako aj podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a podľa § 52

ods.1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, pretože bola uzavretá medzi
veriteľom ako právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej podnikateľskej činnosti poskytovanie
úverov z vlastných zdrojov a na druhej strane spotrebiteľom ako fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

26.2. Správne tiež konštatoval, že na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.) a že príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah, preto na
právny vzťah založený predmetnou zmluvou aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce

sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv) a v tejto súvislosti argumentoval aj s poukazom na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015. Správne sa tiež vysporiadal s
otázkou, či na premlčanie uplatneného nároku , na ktoré je treba prihliadať z úradnej povinnosti v
zmysle § 5b zákona č. 102/2014 Z. z., je treba aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
alebo Obchodného zákonníka a konštatoval, že na tento právny vzťah je treba prednostne aplikovať

ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to ust. § 52 ods. 2, v znení účinnom od 1.mája 2014,
a keďže tieto dva právne predpisy nemajú prechodné ustanovenia, znamená to, že od ich účinnosti sa
vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

27.1. Žalobca v odvolaní uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej spočíva

na nesprávnom právnom posúdení v otázke, či sa premlčanie práva zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy
má spravovať ustanoveniami Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Podľa jeho názoru
je nesprávny názor prvoinštančného súdu, podľa ktorého sa tento vzťah má riadiť ustanoveniami
Občianskeho zákonníka o premlčaní; za správny považuje názor, že na predmetný vzťah sa majú
aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní, kde je zakotvená 4 ročná premlčacia doba.

Tvrdil, že otázku premlčania práva z právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere, účastníkom ktorej
je spotrebiteľ, treba posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka , poukazujúc na niektoré
rozhodnutiaokresnýchakrajskýchsúdovSlovenskejrepublikyanesúhlasiacsrozhodnutímNajvyššieho
súdu SR pod sp. zn. 3 M Cdo 12/2004, o ktoré oprel súd prvej inštancie svoju právnu argumentáciu.

27.2. Odvolací súd k tejto právnej argumentácii žalobcu, na podporu správnosti právneho posúdenia
veci súdom prvej inštancie , ktorý sa správne zameral na argument, ktorý bol a je pre rozhodnutie
rozhodujúci , poukazuje na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom rozhodnutí z 21.
apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014 a tiež v rozhodnutí z 26. novembra 2015 sp. zn. 4 MCdo 17/2014
uviedol, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol
povinný prihliadnuť na zákonný dôvod (poznámka: premlčanie), ktorý bráni priznať plnenie požadované
žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetkyprávne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
28.1. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že Najvyšší súd SR riešil otázku vzťahu právnej úpravy

premlčania podľa Občianskeho a Obchodného zákonníka v prípade (dodávateľom) uplatneného nároku
na plnenie (proti spotrebiteľovi) z právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. V rozhodnutí z
25.januára2011sp.zn.5MCdo20/2009,ktoréboloneskôrpublikovanévZbierkestanovískNajvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 36/2013, najvyšší súd zaujal právny záver,
že obsahom zmluvy, ktorá spĺňala všetky znaky typovej zmluvy, nesmie byť zmluvné ustanovenie,

v zmysle ktorého sa na premlčanie uplatní Obchodný zákonník. Toto ustanovenie spôsobuje totiž
nepriaznivejšiepostaveniespotrebiteľa,leboObčianskyzákonníkupravujekratšiu(trojročnú)premlčaciu
dobu, s uplatnením Obchodného zákonníka je ale spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba.
28.2. V rozsudku z 21. apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014 najvyšší súd poukázal na § 261 ods.
3 písm. d/, § 387 ods. 1, § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka, ďalej § 52 ods. 2, § 100 ods.
1 a § 101 Občianskeho zákonníka a napokon § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

Konštatoval, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Tento rozsudok najvyššieho súdu napadol EOS KSI Slovensko s.r.o. sťažnosťou, ktorú Ústavný súd SR

odmietol uznesením z 12. apríla 2016 sp. zn. III. ÚS 194/2016 ako zjavne neopodstatnenú.
28.3. Napokon odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 4.marca 2017,
sp. zn. 3Cdo 87/2017, v ktorom uviedol: „Problematika spotrebiteľského práva je natoľko obšírna, že
je predmetom úpravy nielen jedného právneho predpisu, ale celého komplexu vzájomne súvisiacich
právnych predpisov. V rozhodnom čase - v čase uzatvorenia úverovej zmluvy (10. októbra 2005)

zmluva o úvere ako taká nebola síce v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka zaradená do katalógu tam
zadefinovaných spotrebiteľských zmlúv, už od 25. novembra 2004 bolo však účinné ustanovenie § 23a
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah

zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Je preto nepochybné, že v rozhodnom
čase za spotrebiteľskú zmluvu bolo možné považovať aj so spotrebiteľom uzatvorenú zmluvu podľa
Obchodného zákonníka; na takúto zmluvu bolo potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva
chrániace spotrebiteľa. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu teda napadnutý rozsudok spočíva
na správnom právnom posúdení otázky aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na premlčanie

žalobcom uplatneného práva“.
29. Vzhľadom k uvedenej argumentácii a ustálenú súdnu prax je podľa názoru odvolacieho súdu vecne
správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie o tom, že na predmetnú Zmluvu o splátkovom
úvere zodňa16.3.2006č.0212180330,ktorájespotrebiteľskouzmluvou,jetrebaaplikovaťustanovenia
Občianskeho zákonníka upravujúce otázku premlčania, vrátane 3 ročnej premlčacej doby.

30. Právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia
a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ nemôže vzdať aj napriek tomu, že v danom prípade ide o
zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti je potrebné
zdôrazniť, že hoci má zmluva charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou.
Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu

prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po
uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv
Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva
v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v
prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci

prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na
jeho vykonanie.
31.1. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie nespochybnil ani Ústavný
súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013,
v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa

na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných
práv veriteľa. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od
1.4.2015 definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanoveniaObčianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického
výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky
premlčania, otázky úpravy ručenia zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny

režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Cieľom predmetného ustanovenia je jasne a
nevyvrátiteľne vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka
na spotrebiteľské záväzky.
31.2. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu,
ženaotázkupremlčaniajepotrebnévzhľadomnaspotrebiteľskýcharakterzmluvyaplikovaťustanovenia

Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie.
32. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2015) ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú

ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
33. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014
„Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred

jeho účinnosťou.“
34. Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa ako aj ustanovenie § 52 ods. 2 tretia veta
Občianskeho zákonníka nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou
sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne
vzťahy založené pred týmto dňom ( pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

8MCdo13/2014 z 28.2.2015) .
35.1. Pre posúdenie, či ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., účinné od 01. 05. 2014, je možné aplikovať
aj na konania začaté na súde pred jeho účinnosťou, je rozhodujúce, či konkrétne ustanovenie má (aj)
procesný charakter. Hoci samotné premlčanie má nepochybne i hmotnoprávny charakter, procesná
povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia. Na jeho základe sa súdu (ktorý

je možné považovať za orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv) ukladá povinnosť
v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, aj keď
sa ho spotrebiteľ nedovolá, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo nasvedčuje
procesnoprávnemu charakteru ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie
prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania

súdu. Časová pôsobnosť noriem civilného procesného práva je vybudovaná na zásade, že procesné
normy nadobúdajú túto pôsobnosť dňom svojej účinnosti. Problematiku začatých a neskončených
konaní, ako aj účinky vykonaných procesných úkonov riešia prechodné ustanovenia. Platí základné
pravidlo, podľa ktorého ak zákon neustanoví inak, platí nový zákon aj v konaniach, ktoré boli začaté
pred jeho účinnosťou. Právne účinky už urobených procesných úkonov zostávajú zachované (Mazák

J. Základy občianskeho procesného práva. 2. vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2004, s. 24) . Preto
ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné ustanovenie § 5b citovaného zákona, súd je povinný ho
aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr, t. j. pred účinnosťou zákona.
35.2. Napokon samotná povaha inštitútu premlčania nie je výslovne hmotnoprávna. Aj Občiansky
zákonník v ust. § 100 ods. 1 stanovuje, že na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka .

Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je tak lex specialis k citovanému
ustanoveniu Občianskeho zákonníka, ktoré je však samo i procesným ustanovením, pretože normuje o
procesnýchvzťahoch(procesnejčinnostisúdu),keďžestanovujesúdupodmienenúpovinnosťprihliadať
na skutočnosti, ktoré nastali v konaní - porovnaj poslednú vetu ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka:
Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Dikcia ust. § 100 ods. 1

Občianskeho zákonníka a dikcia ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa sú komplementárnymi
pravidlami vo vzťahu lex generalis (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a lex specialis (§ 5b zákona
o ochrane spotrebiteľa) , lebo dikcia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa jednoznačne dopĺňa pravidlo
ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom zmysle, že pokiaľ nepôjde o nároky vyplývajúce
zo spotrebiteľských zmlúv, na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka uplatnenú v konaní

pred súdom. A naopak, pokiaľ pôjde o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, na premlčanie (správnejšie na
márne uplynutie premlčacej doby) súd prihliadne i bez návrhu dlžníka.
35.3. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, premlčiava
sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3 ročnej premlčacej dobe v zmysleust. § 101 Občianskeho zákonníka. Preto súd pri skúmaní otázky premlčania aplikoval občianskoprávnu
úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na
tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi právnym predchodcom žalobcu a

žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa inak riadi režimom Obchodného
zákonníkabezohľadunapovahuzmluvnýchstrán.Spotrebiteľskázmluvaniejesamostatnýmzmluvným
typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj
v obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto

zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu,
ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke
premlčania, ktorá je na prospech odporcu ako spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v
Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom
očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.
36.1. Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila

rozhodovacia prax súdov (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 01. 2011, sp.
zn. 5 MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23. 11. 2011, sp. zn. 17Co/167/2011,
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 06. 2013, sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 19. 06. 2013, sp. zn. I ÚS 402/2013) .

36.2. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna
2013 skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na
úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa. Ústavný súd konštatoval, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal s
odvolacími námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu a svoj

rozsudok náležite odôvodnil, keď po zhrnutí dôvodov rozhodnutia okresného súdu a dôvodov odvolania
sťažovateľa okrem iného uviedol:
37. Nakoniec odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že novela Občianskeho zákonníka realizovaná
zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne stanovila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka) , že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne

použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o
posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne,
aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto
ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a

jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu
Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.
38. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je zrejmé, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne,
keď žalobu žalobcu vo zvyšnej (odvolaním napadnutej) časti pre premlčanie jeho nároku (práva)
zamietol. Odvolaciemu súdu potom neostalo než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť

podľa § 387 ods. 1 CSP z hľadiska vecnej správnosti jeho výroku vo veci samej i od tohto výroku sa
odvíjajúceho výroku o náhrade trov konania.
39. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods.
1CSPtak,žeprocesneúspešnémužalovanémuvodvolacomkonanínároknanáhradutrovodvolacieho
konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil.

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP
a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).