Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 28, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15CoE/88/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4607202827
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavel Lukáč
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4607202827.4

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lukáča a členov senátu
JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Martiny Balegovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o.,
advokátska kancelária so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Q. D.,
nar. XX.X.XXXX, bytom ul. R. XXXX/XX, XXX XX Q., pre vymoženie 219,74 eura s príslušenstvom,

o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k. 7Er/231/2007-69 zo dňa
16.05.2012 a o návrhoch oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Topoľčany č. k. 7Er/231/2007-69 zo dňa 16.05.2012 p o
t v r d z u j e.

II. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

III. Odvolací súd oprávnenému priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%.

IV. Žiadny z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2, § 58 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútorochaexekučnejčinnosti(ďalejlen"Exekučnýporiadok"),§45ods.1,ods.2zákonač.244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, § 2, § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 3, § 52, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods.

4 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, čl. 3 ods. 1, ods. 2, príloha bod
1 písm. e) a q) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, rozhodnutie ESD C-168/05 Elisa María Mostaza Claro. proti. Centro Móvil Milenium SL.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov
z rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo všeobecných podmienok, a nakoľko ide o spotrebiteľský

právny vzťah, tak bola rozhodcovská doložka podrobená súdnej kontrole podľa kritérií, na ktorých
je založený inštitút neprijateľnej (nekalej) podmienky (dojednania) spotrebiteľskej zmluvy. Súd prvej
inštancie konštatoval, že povinný si rozhodcovskú doložku nevyjednal, ako súčasť všeobecných
podmienok ju musel akceptovať, mal za otázne, či vôbec mal možnosť sa s ňou vzhľadom na formu,
obsah a rozsah všeobecných podmienok primerane oboznámiť a pochopiť jej význam a napokon
sa ňou vzdal svojho práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Rozhodcovské konanie,

ktorého výsledkom je rozhodcovský rozsudok, teda vychádza z neprijateľnej zmluvnej podmienky
- neprijateľnej rozhodcovskej doložky. Dodal, že povinný bol rozhodcovským rozsudkom zaviazanýnahradiť oprávnenému trovy rozhodcovského konania. Na základe uvedených dôvodov v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení exekúciu zastavil.

4. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil. Namietal, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej
právomoci, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie a rozhodnutie súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Mal za to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do takej situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Namietal, že exekučný súd rozhodnutím vylúčil
akúkoľvekmožnosťpodaniaopravnéhoprostriedkuvovzťahukmerituveci.Ďalejmalzato,žeexekučný
súd je oprávnený v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie

priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej
doložky s dobrými mravmi. Oprávnený je toho názoru, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne
nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na
skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí
úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné

riziko oprávneného. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa
k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti
riadne a včas splní. K poplatku za zaslanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú
upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 Eur (60,- Sk) ako paušálnu úhradu

nákladov a administratívy s tým spojenej. Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený
z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu. Oprávnený uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou
interpretáciou us. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku, žiadal, aby všeobecný súd
postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konania a podal Ústavnému súdu SR návrh na

konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v
právny poriadok. V závere konštatoval, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú.
Dodal, že od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali
žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

5. Následne oprávnený doručil súdu prvej inštancie návrh na prerušenie konania postupom podľa §
109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie
právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Poukázal na právnu doktrínu, podľa ktorej smernica
nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým

fyzickým a právnickým osobám. Tvrdil, že ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku
správne a včas, je nutné z dôvodu právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu, pretože samotná
smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu
odvolávať. Poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu a jeho interpretácie Súdnym dvorom
Európskej únie a všeobecným súdom. Namietal, že ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady

93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v kapitole 15., zväzok 2 str. 288 až
293 "najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne
arbitrážou" je nesprávne, pričom poukázal aj na vybrané ostatné jazykové znenia smernice, z ktorých
vyplýva niečo iné. Dodal, že je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných
jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samostatného predpisu.

Tvrdil, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a
nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.
Zastal názor, že v danom prípade je nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu "nekalá
zmluvná podmienka". Dodal, že súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo

právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa
12.04.2012, čl. 17, čl. 47 a čl. 51 ods.1 Charty základných práv EÚ navrhol, aby súd na základe §109
ods.1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol, že konanie prerušuje a Súdnemu dvoruEÚ predkladá prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1, Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 smernice
Rady vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv
na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2, V prípade zápornej

odpovedi, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie
takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že "všetky spory vzniknuté zo zmluvy budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak

žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky,
čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je rozhodcovskou dolož kou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu"? 3, Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také
rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikuje vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s

odkazomnasmernicu93/13/EHSzabránivymožiteľnostireálnejpohľadávkyveriteľavočispotrebiteľovi?

6. Následne odvolací súd vydal uznesenie č. k. 15CoE/247/2012-96 zo dňa 23.11.2012, ktorým
rozhodnutie súdu prvej inštancie č. k. 7Er/231/2007-69 zo dňa 16.05.2012 potvrdil a návrh oprávneného
na prerušenie konania zamietol.

7. Oprávnený podal proti tomuto rozhodnutiu dovolanie.

8.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyrozhodoluznesenímč.k.2Oboer/301/2014-158zodňa29.10.2015,
návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol a uznesenie odvolacieho súdu

15CoE/247/2012-96 zo dňa 23.11.2012 v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

9. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“), opätovne preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako aj postup súdu, ktorý
mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP), po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 CSP.

10. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 02.03.2007, kedy
bol súdnemu exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu -

Rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR5662/06 zo dňa 09.11.2006, ktorý
nadobudol právoplatnosť 18.12.2006 a vykonateľnosť 21.12.2006. Dňa 15.03.2007 súd prvej inštancie
udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Následne súd prvej inštancie obsadený
vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie

11. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.01.2015, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

12. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.

13. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie
na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore preskúma okrem
súladu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie
so zákonom, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva spĺňa podmienky ustanovené právnymipredpismi, či bolo rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore vydané rozhodcom, ktorý
bol v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených
rozhodovať spotrebiteľské spory, a pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského

rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, rozhodcovské rozhodnutie
spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu a či je vykonateľné. Ak súd dospeje k záveru, že nie je
splnená ktorákoľvek z podmienok podľa prvej vety, žiadosť o udelenie poverenia zamietne.

14. Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný

na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

15. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

16. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný
opravný prostriedok.

17. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

18. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

19. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

20. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na §
387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

21. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s ohľadom na dôvody uvádzané oprávneným v
podanom odvolaní odvolací súd uvádza, že zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným
je spotrebiteľskou zmluvou uzatvorenou štandardným formulárovým spôsobom. V § 52 ods. 1 OZ je
stanovené, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára

dodávateľ so spotrebiteľom. Z úverovej zmluvy a z výpisu oprávneného z obchodného registra je
zrejmé, že veriteľ (oprávnený), je osoba, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy konala v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a dlžník (povinný), je osoba, ktorá pri uzatváraní zmluvy vystupovala
v pozícii spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne posúdil povinného ako
spotrebiteľa, oprávneného ako dodávateľa, úverovú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu a správne

aplikoval ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch.

22. Odvolací súd poznamenáva, že v danej právnej veci si rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc na
rozhodnutie sporu medzi účastníkmi na základe rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej medzi oprávneným
a povinným. S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 122/2011 možno prijať záver, že pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy.23. Reagujúc na námietky odvolateľa uvádzané v jeho odvolaní odvolací súd osobitne poukazuje
na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého závery sa v otázke skúmania
platnosti rozhodcovskej doložky považujú za konštantné. Uznesením zo dňa 09. 02. 2012 sp. zn. 3

Cdo 122/2011 Najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej, resp. platnej
rozhodcovskej zmluvy. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v
exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 21. 03. 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Povinnosťou exekučného súdu pred vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie je skúmať, či návrh na vydanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so
zákonom a či rozhodcovský súd mal právomoc vo veci konať (§ 45 ods. 1 písm. b) zák. č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní), pričom právomoc súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva z

ust. § 45 ods. 1, 2 citovaného zákona (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 01.
2012 sp. zn. 2 Cdo 5/2012). Rovnako tak Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa
23. 11. 2011 č. k. I. ÚS 456/2011-19 zaujal stanovisko, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený,
ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného
konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia

existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

24. Z hľadiska skutkového stavu v súdenej veci nepochybne bolo preukázané, neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere boli i všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Podľa bodu 17 všeobecných podmienok
poskytnutia úveru sa účastníci dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane

sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b)
pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa

príslušnéhoprávnehopredpisu.Ipodľanázoruodvolaciehosúdutaktodojednanározhodcovskádoložka
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
tým i absolútne neplatnou, keďže celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Táto podmienka nebola so spotrebiteľom
individuálne dojednaná a celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. toto

dojednanie vylúčiť. Sú preto namieste obavy, že povinný si z takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu
ďalší postup vo veci, akým je rozhodcovský proces, nedokázal náležite uvedomiť, pričom na viac ani
nemal iný výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami,
zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam poskytovania
úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Je preto dôvodný záver, že takto formulovaná rozhodcovská

doložka je neplatná, ako už bolo vyššie uvedené. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola
založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako
celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom,
na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v
rámci exekúcie domáhať.

25. Odvolací súd dodáva, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, keďže celý postup
od rozhodcovskej zmluvy až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý
si takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy.

Odvolací súd výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej zmluvy považuje
za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, v dôsledku čoho bolo
dôvodné aplikovať § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania
exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko
súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie

uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú zmluvu) ani nemal byť vydaný, pričom rozhodcovský súd
nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.26.Nazákladeuvedenýchdôvodovodvolacísúduznesenie,ktorýmsúdprvejinštancieexekúciuzastavil
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vo výroku vecne správne.

27. Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť ani
z dôvodu aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a taktiež ani z dôvodu, že
požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval odvolateľ.

28. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie
je v tomto konaní oprávnený riešiť.

29. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov, v tom prípade podá Ústavnému súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania.

30.Odvolacísúdniejetohonázoru,žebypredmetnéustanovenie§44ods.2Exekučnéhoporiadkubolo
v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná,
čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky.

31. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná, uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí
ministerstvu spravodlivosti.

32. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke však vnútroštátny orgán nemá vždy a za akýchkoľvek okolností. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu

Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky JE zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť

zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie musí mať
reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto
otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

33. V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium

SL (C-168/05), vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) a vo veci
Pohotovosť (C-76/10) ) je možné konštatovať, že Judikatúra súdneho dvora EU umožňuje, aby sa aj
vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovala nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že
v prípade, ak súd pri posudzovaní tejto otázky dospeje k záveru, že takáto podmienka je nekalá, je
povinný vyvodiť z daného posúdenia všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.

Na základe uvedeného je preto následkom v zmysle práva Slovenskej republiky zamietnutie žiadosti o
vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1,
2Exekučnéhoporiadkuapohľadávkuveriteľavočispotrebiteľoviniejepretomožnévdanomexekučnom
konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom,
že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím

rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie
potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani
v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací
súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie

neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s
doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu
dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená
na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre,judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na

postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia
úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

34. Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia dodáva, že ak v zmysle § 36 ods.
5 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie

nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle uvedeného je potrebné zdôrazniť, že exekučný
poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis.

35. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade

existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

36. Podľa § 453 ods. 3 CSP, ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách

dovolacieho konania.

37. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

38. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

39. Oprávnený v odvolacom konaní úspešný nebol a z toho dôvodu mu odvolací súd nárok na náhradu
trov tohto konania nepriznal. Povinnému nárok na náhradu trov konania odvolací súd nepriznal, nakoľko
mu v konaní trovy nevznikli. Žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov odvolacieho

konania.

40. Nakoľko oprávnený bol v dovolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznáva nárok na náhradu
trov dovolacieho konania v plnom rozsahu, t.j. 100%.

41. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené závery rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.

42. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom okrem prípadov uvedených v § 429 ods.
2 CSP.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.