Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. január 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/59/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715010268
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Deák

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6715010268.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Banská Bystrica na verejnom zasadnutí konanom dňa 16. januára 2018 v senáte zloženom

z predsedu senátu JUDr. Jána Deáka a sudcov JUDr. Juraja Babjaka a JUDr. Ľubomíra Bušíka, PhD.,
o odvolaní obžalovaného K.. U. U. proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3T/38/2015 zo dňa
29.02.2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), d) Tr. zák. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn.
3T/3/8/2015 zo dňa 29.02.2016 v celom rozsahu.

Krajský súd rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. o s l o b o d z u j e obžalovaného K.. U. U., nar.

XX.XX.XXXX podľa § 285 písm. b) Tr. por. spod obžaloby prokurátora okresnej prokuratúry
1/ pre skutok obžalobou kvalifikovaný ako zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, 2
písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť tak, že

ako konateľ spoločnosti TARQUS, s.r.o., so sídlom Imatra 2445/1 , Zvolen, IČO: 36 754 838 v období
mesiacov november a december 2011, marec, máj, jún a september 2012 v meste Zvolen, okres Zvolen
zadržal a v lehote splatnosti neodviedol splatnú daň z pridanej hodnoty, ktorú riadne vybral a priznal v

daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty podaných správcovi dane Daňovému úrad u Zvolen dňa
15.12.2011 za mesiac november 2011, dňa 20.01.2012 za mesiac december 2011, dňa 20.04.2012 za
mesiac marec 2012, dňa 18.06.2012 za mesiac máj 2012, dňa 16.07.2012 za mesiac jún 2012 a dňa
18.10.2012 za mesiac september 2012,
čím spôsobil skrátenie príjmov štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, toho času v zastúpení Daňovým
úradom Banská Bystrica, pobočka Zvolen na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiacov
november a december 2011, marec, máj, jún a september 2012 v rozsahu 2.421,59 Eur,

2/ ako aj pre skutok obžalobou kvalifikovaný ako prečin nezaplatenia dane podľa § 278 ods. 1 Tr.
zák., ktorého sa mal dopustiť tak, že

dňa 21,06.2010 v meste Zvolen, okres Zvolen podal správcovi dane Daňovému úradu Banská Bystrica,
pobočka Zvolen daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za obdobie roku 2009, pričom
z priznanej daňovej povinnosti nezaplatil v lehote splatnosti daňovú povinnosť minimálne vo výške
5.297,72 Eur, a to napriek tomu, že v deň splatnosti mal finančné prostriedky na zaplatenie dane

minimálne vo výške 5.297,72 Eur,
čím spôsobil skrátenie príjmov štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, toho času v zastúpení Daňovým
úradom Banská Bystrica, pobočka Zvolen na dani z príjmov právnických osôb za obdobie roku 2009 v
rozsahu 5.297,72 Eur,

pretože skutky nie sú trestným činom. o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný K.. U. U. uznaný vinným pod bodom 1/ zo zločinu neodvedenia
dane a poistného podľa § 277 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák. na tom

skutkovom základe, ako je to uvedené v prvej časti výroku tohto rozsudku.

Pod bodom 2/ bol uznaný vinným z prečinu nezaplatenia dane podľa § 278 ods. 1 Tr. zák. na tom
skutkovom základe, ktorý je uvedený v druhej časti výroku tohto rozsudku.

Bol za to odsúdený podľa § 277 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 41 ods. 1, 2 Tr. zák. k úhrnnému

trestu odňatia slobody na 3 roky.

Podľa § 51 ods. 1, 2 Tr. zák., § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. mu bol výkon trestu podmienečne odložený
za súčasného uloženia probačného dohľadu na 2 roky.

Podľa § 51 ods. 4 písm. g) Tr. zák. bola obžalovanému uložená aj povinnosť spočívajúca v príkaze
podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu
sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie, ktoré neskôr aj

písomne zdôvodnil prostredníctvom svojej obhajkyne. Rozsiahle písomné zdôvodnenie možno zhrnúť
do niekoľkých bodov.

K skutku pod bodom 1/ uviedol, že nebola naplnená subjektívna stránka žalovaného trestného činu,
teda úmysel zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech. V tomto smere poukazuje na závery

znalkyne s tým, že neodvedené sumy DPH boli použité na chod firmy, navyše on sám s blízkymi
príbuznými požičal spoločnosti peniaze. Absentuje pritom zdôvodnenie súdu, v čom vidí naplnenie
subjektívnej stránky.

Samotné preukázanie, že DPH nebolo odvedené nemôže automaticky preukázať úmysel platiteľa dane

túto neodviesť. Úmysel obžalovaného musí byť jednoznačne preukázaný. Pri posudzovaní úmyslu
nebola venovaná náležitá pozornosť zo strany súdu hospodárskej situácii v spoločnosti. Súd sa v tomto
smere nevysporiadal so všetkými znakmi trestného činu, čo je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR.

Poukázal na zlú finančnú situáciu spôsobenú rakúskou bankou, ktorá neoprávnene zadržala finančné
prostriedky potrebné pre chod spoločnosti. Snažil sa spoločnosť zachovať až do dňa vyhlásenia
konkurzu, t.j. dňa 29.05.2014.

Daňové nároky štátu boli podľa možností uhrádzané. Napriek zlej finančnej situácii sa snažil zabezpečiť

chod spoločnosti formou udržiavania hlavného majetku, t.j. penziónu, kde pracoval len s manželkou,
pričom si žiadnu mzdu nevyplácali, čo tiež nesvedčí o jeho úmysle obohatiť seba alebo iného.

Obžalovaný namieta aj aplikáciu § 138 písm. b) Tr. zák., teda že trestnej činnosti sa mal dopúšťať po
dlhšiu dobu, podľa zaužívanej praxe aspoň 6 mesiacov. Nešlo pritom o nepretržité obdobie, navyše

znalkyňa uviedla, že v mesiaci jún 2012 nemala spoločnosť prostriedky na zaplatenie DPH, napriek
tomu aj tento mesiac je uvedený v skutkovej vete. Odvolateľ tiež poukázal na to, že prvostupňový súd
nesúhlasil s jeho vysvetlením, že spoločnosť v zdaňovacom období nevie, v akom rozsahu je jeho
zdaňovaciapovinnosť.Túsadozvieažprivypočítanídaňovejpovinnosti,keďvierozdieldanenavýstupe
a vstupe (túto prax potvrdila aj znalkyňa).

Nezodpovedá zákonu názor okresného súdu, že DPH po obdržaní platby je cudzím prostriedkom
platcovi dane nepatriacim. Zákon pritom neukladá platcovi DPH túto viesť na osobitnom účte a do
odvedenia je súčasťou jeho majetku. Navyše daňovník musí DPH odviesť, aj keď mu platba nebola
uhradená.DPH pritom nie je prednostnou pohľadávkou v zmysle právneho poriadku SR. Nemôže byť potom na
jeho ťarchu, keď pred platbou do štátneho rozpočtu uprednostnil v danom období niektoré nevyhnutné
záväzky, ktorých nesplnenie by znemožňovalo chod spoločnosti (napr. platby za energie alebo iné

odvody). Podľa neho nebola naplnená subjektívna stránka trestného činu, keďže nemal úmysel obohatiť
seba ani iného.

Čo sa týka skutku pod bodom 2/ obžalovaný rozporoval výšku zostatku finančných prostriedkov, z
ktorého by mohla byť zaplatená daň z príjmu právnických osôb, kde boli zahrnuté aj finančné prostriedky

zúčtované do pokladnice, ktoré sa tam fyzicky nenachádzali a boli použité na chod spoločnosti. Navyše
s daňovým úradom mal dohodnutý splátkový kalendár, ktorý začal realizovať a aj v tomto prípade
nenaplnil subjektívnu stránku daného trestného činu. Poukazuje tiež na pôžičku vlastných prostriedkov
spoločnosti, i na záver znalkyne na str. 41 znaleckého posudku, že uhradením tejto daňovej povinnosti
by spoločnosť nebola schopná hradiť výdavky za hospodársku činnosť, čo by ešte viac prehĺbilo jej
problémy. V tomto smere navrhoval dopočuť znalkyňu, ktorá by sa mohla k tejto veci vyjadriť. Poukazuje

tiež na doterajší riadny život, keďže sa doposiaľ nedostal nikdy do rozporu so zákonom.

Navrhol vec zrušiť a vrátiť prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie, alternatívne aby ho
odvolací súd spod obžaloby oslobodil.

Krajský súd na podklade podaného odvolania preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie a tiež konanie, ktoré im predchádzalo a dospel
k záveru, že odvolanie obžalovaného je plne dôvodné.

Obžaloba kládla obžalovanému za vinu pod bodom 1/, že neodviedol v uvedené mesiace DPH, čím

mal skrátiť príjmy štátneho rozpočtu SR o 2.421,59 Eur. Okresný súd pri uznaní viny argumentoval tým,
že DPH spoločnosti obžalovaného bola zaplatená od odberateľov a keďže znalkyňa túto skutočnosť
potvrdila, vznikla povinnosť túto daň aj odviesť do štátneho rozpočtu.

Trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. v náväznosti na

§ 138 písm. b) Tr. zák. sa dopustí ten, kto v malom rozsahu zadrží a neodvedie určenému príjemcovi
splatnú daň, poistné na sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie alebo príspevok na starobné
dôchodkové sporenie, ktoré zrazí alebo vyberie podľa zákona v úmysle zadovážiť sebe alebo inému
neoprávnenýprospechatakéhotokonaniasadopustízávažnejšímspôsobomkonania,vdanomprípade
po dlhší čas.

Objektom tohto trestného činu je záujem štátu na zákonnom a riadnom odvedení dane. Objektívna
stránka si vyžaduje následok vo forme neodvedenia dane. Subjektom je daňovník, ktorý má odviesť
DPH do štátneho rozpočtu.

Subjektívna stránka si vyžaduje úmyselné zavinenie s potrebou dokazovať subjektu pohnútku ako znak
subjektívnej stránky a síce zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, čím sa okresný súd
vôbec nezaoberal, napriek tomu, že obžalovaný na tento problém poukazoval.

Čo sa týka uvedenej argumentácie okresného súdu, táto nezodpovedá právnej realite. DPH je totiž

nepriamou daňou, teda daňou obsiahnutou v cene určitej služby, či tovaru a určitá osoba daň v cene
zaplatí, ale iná osoba platiteľ DPH ju odvedie do štátneho rozpočtu. Platitelia DPH prijímajú zdaniteľné
plnenie (tovar, služby) a z týchto si uplatňujú odpočet DPH (daň na vstupe). Tieto vstupné tovary a
služby prostredníctvom svojich výrobkov a služieb predáva ďalším subjektom, kde je v cene zahrnutá aj
DPH (daň na výstupe). Rozdiel medzi daňou na výstupe a vstupe predstavuje vlastnú daňovú povinnosť

(okresný súd sa teda mýli, keď tvrdí, že DPH na výstupe je vlastnou daňovou povinnosťou).

Obžalovaný správne vytýka okresnému súdu, že nebola venovaná pozornosť subjektívnej stránke
v podobe úmyslu obstarať sebe alebo inému neoprávnený prospech. Táto skutočnosť nebola ani
predmetom skutkovej vety, napokon ani právnej vety rozsudku.

V súvislosti s objektívnou stránkou tohto trestného činu, ktorá musí byť tiež preukázaná je i to, či
obžalovaný vzhľadom na ekonomickú situáciu vo firme reálne disponoval finančnými prostriedkami, zktorých by mohol zákonné platby odvádzať. Náš právny poriadok pritom neuprednostňuje platenie daní
pred inými záväzkami.

Viac ako polemická je aj kvalifikovaná skutková podstata tohto trestného činu spočívajúca v tom, že
obžalovaný mal čin spáchať závažnejším spôsobom konania, teda po dlhší čas. Súdna prax sa prikláňa
k záveru, že aspoň 6 mesiacov predstavuje tento znak. Ani týmto znakom sa okresný súd nezaoberal
a ani ho nezdôvodnil. Navyše obžalovaný má pravdu, keď uvádza, že skutok vyhlásený na hlavnom
pojednávaní a skutok uvedený v rozsudku nie sú totožné, naopak sú rozdielne, čo je v rozpore s § 174

ods. 1 Tr. por., čo samo o sebe môže byť dôvodom na zrušenie rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného
má krajský súd za to, že absentuje subjektívna stránka tohto trestného činu, teda úmysel neodvedením
dane zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech.

Okresný súd sa zameral na preukázanie objektívnej stránky trestného činu, teda na skutočnosť, že
DPH bola vybratá a zaplatená odberateľom. To ale nepredstavuje úmysel páchateľa neodviesť daň a

zabezpečiť tak sebe či inému prospech. Týmto sa okresný súd, ako bolo uvedené, nezaoberal a už
vôbec túto skutočnosť nezdôvodnil, hoci je znakom skutkovej podstaty trestného činu.

Krajský súd vidí absenciu úmyslu na zabezpečenie prospechu sebe a inému v tom, že finančné
prostriedky, ktoré boli v čase splatnosti DPH neodvedené správcovi dane, boli použité výlučne na

úhradu prevádzkových potrieb spoločnosti. Zo znaleckého posudku tiež vyplýva, že spoločnosť mala
ekonomické problémy, pričom obžalovaný a jemu blízke osoby podporili spoločnosť pôžičkami vo
výške bezmála 34.000,- Eur na preklenutie problémov v snahe zachovať chod spoločnosti. Pokiaľ by
obžalovaný mal úmysel získať pre seba alebo pre iného prospech, nebol by tieto finančné prostriedky
spoločnosti požičiaval.

Obžalovaný sa snažil zachovať chod spoločnosti aj tým, že sebe a manželke nevyplácal výplaty a
penzión, ktorý mal byť zdrojom príjmu strážil, upratoval, udržiaval len s manželkou bez nároku na
odmenu, čo tiež nesvedčí tomu, že sa hodlal obohatiť.

Ekonomické problémy spoločnosti začali potom, čo rakúska banka WSB neoprávnene zadržiavala
bezmála pol milióna Eur v neprospech spoločnosti obžalovaného. Rozhodnutia súdov vo vzťahu k
pôžičku v konečnom dôsledku vyzneli v prospech obžalovaného, avšak v dobe, keď už bolo začaté
konkurzné konanie a stav sa nedal zvrátiť, napriek tomu, že obžalovaný sa snažil spoločnosť za každú
cenu uchovať a ekonomicky rozbehnúť.

Finančná situácia na účtoch spoločnosti sa menila každú chvíľu a pri snahe zachovať spoločnosť
obžalovaný musel uhrádzať základné energie, inak by penzión, ktorý prevádzkoval, nemohol fungovať.
Žiadny právny predpis neuprednostňuje platenie dane pred inými záväzkami. Z hľadiska účtovníctva
znalkyňa nezistila znaky nezákonnosti, naopak bolo vedené veľmi precízne. Tiež nezistila ani náznaky

obžalovaného obohatiť sa.

Obžalovaný uviedol, že mal podnikateľský zámer, a to prostredníctvom firmy CONTINENTAL, ktorá mala
využiť všetky ubytovacie kapacity, ale kvôli spomínaným problémom s bankou tento zámer nevyšiel.
Krajskýsúddospelkzáveru,žeajčosatýkaskutkuuvedenéhopodbodom2/obžaloboukvalifikovaného

ako prečin nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 ods. 1 Tr. zák., chýba subjektívna stránka tohto
trestného činu.

Prečinu nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 ods. 1 Tr. zák. sa dopustí ten, kto vo väčšom rozsahu
nezaplatí spotrebnú daň, poistné na sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie alebo príspevok

na starobné dôchodkové sporenie. V tomto prípade ide o priamu daň, teda daňovník a platiteľ dane je
tá istá osoba, resp. spoločnosť. Aj v tomto prípade sa jedná o úmyselný trestný čin, keď sa vyžaduje
úmysel páchateľa nezaplatiť splatnú daň. Obžalovaný túto daň v rámci dane z príjmov právnických osôb
riadne priznal a vyčíslil. Mal snahu túto daň aj zaplatiť. Napokon túto daň vyčíslil v oveľa väčšej čiastke,
za akú je trestne stíhaný a túto pôvodne uvedenú čiastku chcel aj uhradiť, avšak pre zlú ekonomickú

situáciu so správcom dane dohodol uhradiť nedoplatok formou splátok. So splácaním napokon i započal.
Obžaloba zobrala v úvahu nesolventnosť spoločnosti, ktorej bol obžalovaný konateľom a vychádzajúc
zo znaleckého posudku potom určila výšku daňového nedoplatku na 5.297,72 Eur. Na druhej strane
svedkyňa brala v úvahu aj pokladničnú hotovosť firmy, ktorá predstavoval sumu 3.616,82 Eur. Znalkyňavšak uviedla aj pred krajským súdom v rámci doplneného dokazovania, že na pokladnici je zachytená
pokladničná hodnota, tieto finančné prostriedky tam však fyzicky nemusia byť, pretože sa hotovosť
mohla priebežne spotrebovať. Jednalo sa o účtovný stav v pokladnici, ale znalkyňa nevedela, či sa

nejaká hotovosť v pokladnici aj nachádzala. Po odčítaní účtovného stavu pokladne, kde sa peniaze
fakticky nenachádzali, daňový nedoplatok nepredstavoval väčší rozsah tak, ako si to vyžaduje skutková
podstata.

Vychádzajúc z uvedeného preto krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a

obžalovaného podľa § 285 písm. b) Tr. por. spod obžaloby oslobodil pre skutok pod bodom 1/ obžalobou
kvalifikovaný ako zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. a pre
skutok pod bodom 2/ obžalobou kvalifikovaný ako prečin nezaplatenia dane podľa § 278 ods. 1 Tr. zák.
so záverom, že skutky nie sú trestným činom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku zákon ďalší riadny opravný prostriedok nepripúšťa.