Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. máj 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/129/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015893005
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015893005.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a

členov senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421,
Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody a náhradu
nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 03.
februára 2015, č. k. 14C/172/2012 - 131 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 11.
marca 2015, č. k. 14C/172/2012 - 173, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť
žalovanému povinnosť zaplatiť titulom majetkovej škody sumu 125 eur a titulom nemajetkovej ujmy
sumu 307,95 eur, ktorá žalobcovi vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava
V, keďže nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o jeho žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení platnom do 31.

12. 2012, § 9 ods. 1, 2, 4 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení platnom od 01. 01. 2013, § 17 ods. 1, 2,
3, zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase namietaného nesprávneho
úradného postupu, § 41 ods. 2 písm. c), d), § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom v
čase spísania návrhu na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom (od 01. 06. 2010 do 30. 06. 2010),
§ 35 ods. 4, § 42 ods. 3, § 79 ods. 1, 2, § 85 ods. 3, § 87 písm. a), b), § 103 O. s. p. a vecne
tým, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie základných predpokladov vzniku zodpovednosti za

škodu, keď nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu súdu, ani nezákonné rozhodnutie
súdu, ako i príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou majetkovou a
nemajetkovou škodou. Poukázal na skutočnosť, že v exekučnej veci oprávneného (žalobcu), vedenej
na súde prvého stupňa pod sp. zn. 37Er/4302/2010, súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý požiadal
listom doručeným exekučnému súdu dňa 19. 07. 2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 19497/09 zo dňa 23.
11. 2009, právoplatný dňa 04. 01. 2010 a vykonateľný dňa 07. 01. 2010, ktorým bola povinná A. Z.,

N.. XX.XX.XXXX zaviazaná na zaplatenie istiny vo výške 1.436 eur spolu so zmenkovým úrokom vo
výške 0,25 % denne zo sumy 1.436 eur od 17. 05. 2009 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6
% ročne zo sumy 1.436 eur od 22. 09. 2009 do zaplatenia, ako i náhrady trov konania v sume 320,40
eur s tým, že exekučný súd, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,uznesením zo dňa 11. 10. 2010 zamietol, pričom toto rozhodnutie bolo súdnemu exekútorovi doručené
dňa 22. 10. 2010. Uviedol, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
alebo nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je osobitnou zodpovednosťou a

zodpovednosťou objektívnou (bez ohľadu na zavinenie), pričom všetky zákonné podmienky vzniku
tejto zodpovednosti (existencia nezákonného rozhodnutia resp. nesprávneho úradného postupu, vzniku
a existencie škody, príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom a škodou) musia byť splnené kumulatívne s tým, že pri nesplnení čo i len jednej z nich,
zodpovednosť za škodu nevznikne. Poukázal na skutočnosť, že nesprávnym úradným postupom môže

byť aj oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt
na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo
jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
30. 6. 2010, sp. zn. 5 Cdo 126/2009) s tým, že v danej právnej veci exekučný súd poverenie nevydal,
práve naopak, žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol a následne exekučné konanie

zastavil, z čoho vyplýva, že exekučný súd postupoval v súlade so zákonom, nakoľko z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že procesná lehota pätnástich dní na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie sa vzťahuje na prípad, kedy exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom (od 01. 06. 2010 ani
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, teda aj v prípade vykonateľných

rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených). Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho
rozhodnutia uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne s tým, že proti tomuto
rozhodnutiu je prípustné odvolanie, pričom z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva,
že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne, práve naopak, takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu zákon
neukladá, čo platí aj v prejednávanej veci. Poukázal na to, že samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti
na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu, pretože postup súdu
našielvyjadrenievrozhodnutí,nebolneefektívny(rozhodnutieNajvyššiehosúduČeskejrepublikyzodňa

29. 06. 1999, sp. zn. 2 Cdom 129/97), pričom výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti
o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne a práve táto rozhodovacia činnosť je podstatou
súdnictva a preto ju nemožno vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup (uznesenie Najvyššieho súdu
Českej republiky zo dňa 25. 08. 2009, sp. zn. 25 Cdo 1018/07). Uviedol, že nesprávny úradný
postup predstavuje porušenie právnou normu predpísaný postup štátneho orgánu, alebo účel postupu

štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, ak tento postup
nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí, pričom s ohľadom na vyššie uvedené, v
danom prípade (z pohľadu tvrdeného nedodržania zákonnej lehoty) k nesprávnemu úradnému postupu
exekučného súdu nedošlo. Pokiaľ ide o prieťahy v konaní, súd prvého stupňa poukázal na to, že
otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je kompetentný preskúmavať
len Ústavný súd SR, pričom všeobecný súd, v konaní o náhradu škodu podľa zákona č. 514/2003
Z. z., nie je na takéto konštatovanie kompetentný, nakoľko by to viedlo k absurdnému záveru, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov, pričom by týmto mohol byť porušený aj inštančný princíp

v súdnictve. Súd prvého stupňa poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 07.
05. 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012, z ktorého vyplýva, že až po konštatovaní porušenia základných
práv podľa článku 48 ods. 2 ústavy Ústavným súdom Slovenskej republiky je daná možnosť podať
žalobu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Uviedol, že uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia nebolo ani zrušené, ani zmenené pre nezákonnosť a preto v konaní nebola

existencia nezákonného rozhodnutia preukázaná a nakoľko všetky podmienky pre vznik zodpovednosti
štátu podľa citovaného zákona museli byť splnené kumulatívne, bolo nadbytočné a nehospodárne
dokazovať splnenie ďalších podmienok, z dôvodu ktorého sa súd prvého stupňa ďalšími predpokladmi
zodpovednosti za škodu nezaoberal, avšak poukázal aj na to, že doba rozhodovania exekučného súdu o
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia bola primeraná, nakoľko súdu bolo z jeho rozhodovacej

činnosti známe, že žalobca podával žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcií hromadne,
teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní a preto musel počítať s určitým
technicko - administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti
bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom s tým, že zo stanoviska Ústavného súdu SR vyplýva, ženie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1
Dohovoru (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01). K nároku uplatneného žalobcom titulom nemajetkovej

ujmy v peniazoch súd prvého stupňa uviedol, že takýto nárok nemôže byť nárokom v zmysle § 17 ods.
2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože takýto nárok môže vzniknúť iba fyzickej osobe, čo je možné
vyvodiť zo znenia ust. § 17 ods. 3 písm. a) až d) cit. zákona s tým, že žalobca si zrejme uplatnil nárok
na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 3
Občianskeho zákonníka, avšak v konaní nebolo preukázané, že by nesprávnym úradným postupom

žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu, keď ani netvrdil, že v dôsledku
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej
povesti, naviac, takýto zásah je už pojmovo vylúčený, keďže vyššie popísaná nečinnosť exekučného
súdu nemôže mať vplyv na povesť žalobcu. Poukázal na to, že každý z účastníkov konania nesie
dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, a preto bol žalobca povinný hodnoverne preukázať tvrdenia
uvedené v žalobe, inak mu nebolo možné uplatnený nárok priznať, avšak žalobca existenciu podmienok

pre úspešné uplatnenie svojho nároku nepreukázal, konkrétne nepreukázal existenciu nesprávneho
úradného postupu, vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným
postupom. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia súčasne poukázal na skutočnosť, že mal
v konaní preukázané podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom žalobcom na príslušný orgán, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky (dňa 23.04.2012) a k námietke premlčania vznesenej žalovaným uviedol, že premlčanie sa
skúma len u existujúceho nároku, a keďže dospel k záveru, že nárok žalobcu nevznikol, vznesenou
námietkou premlčania sa už nezaoberal. Pojednávanie v neprítomnosti účastníkov konania odôvodnil
právne ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vecne tým, že riadne predvolaní účastníci sa na nariadené
pojednávanie (v poradí tretie) nedostavili s tým, že žalobca síce svoju neúčasť ospravedlnil a

opätovne žiadal o prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd a ktorej dôsledkom má byť zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia
sudcu povereného prejednávaním veci, avšak o totožnom návrhu už súd prvého stupňa uznesením
zo dňa 20. mája 2014, č. k. 14C/172/2012 - 85 rozhodol tak, že tento návrh zamietol a Krajský súd

v Bratislave uznesením zo dňa 31. októbra 2014, č. k. 14Co/417/2014 - 105 napadnuté prvostupňové
uznesenie potvrdil, z dôvodu ktorého opätovne o tom istom návrhu na prerušenie konania a z tých
istých dôvodov, nerozhodol. Uviedol, že účastníci sa týmto svojim konaním ukrátili o možnosť vypočuť
si na pojednávaní stanovisko súdu podľa § 118 ods. 2 O. s. p., teda, čo považuje vo veci za sporné,
ktoré otázky vidí ako nepreukázané, a ktoré dôkazy v konaní vykoná, či nevykoná, aj keď ich účastníci

navrhli s tým, že účastníci konania boli poučení o povinnosti označiť a predložiť dôkazy a skutočnosti
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie (§ 115a O. s. p.), najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy
a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada (§ 120 ods. 4 O. s. p.). Poukázal na
skutočnosť, že prvé nariadené pojednávanie (16. 01. 2014) bolo odročené z dôvodu neprítomnosti

oboch účastníkov, druhé nariadené pojednávanie (20. 05. 2014) bolo odročené z dôvodu procesného
návrhu žalobcu na prerušenie tohto konania, podaného súdu dňa 16. 05. 2014 emailom z dôvodu, že v
prejednávanej veci nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a
pridelenie veci na prejednanie a rozhodnutie nestrannému súdu, o ktorom súd prvého stupňa rozhodol
uznesením zo dňa 20. mája 2014, č. k. 14C/172/2012 - 85 tak, že návrh zamietol a Krajský súd v

Bratislave dané uznesenie potvrdil (uznesenie zo dňa 31. októbra 2014, č. k. 14Co/417/2014 - 105),
pričom žalobca podal pred aj pred tretím pojednávaním určeným na deň 03. 02. 2015 totožný návrh
na prerušenie konania so žiadosťou zrušiť nariadené pojednávanie, nakoľko však o procesnom návrhu
žalobcunaprerušeniekonaniaboloužsúdomprávoplatnerozhodnuté,akoajnaskutočnosť,žeÚstavný
súd o sťažnostiach žalobcu viažucich sa aj k prejednávanej veci už rozhodol tak, že jeho sťažnosť pre

nedostatok právomoci odmietol, nebol daný dôvod na opätovné rozhodovanie o totožnom procesnom
podaní žalobcu. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p.
a vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorému právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
žalovaný si síce vo svojom vyjadrení k žalobným návrhom náhradu trov uplatnil, nakoľko však zo spisu
súd prvého stupňa žiadne trovy, ktoré by mu mali vzniknúť nezistil, žalovanému náhradu trov konania

nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosťkonať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.),
z dôvodu, že v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221
ods. 1 písm. g/ O. s. p.), z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že

nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2
písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a

napokon z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci a
navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vytkol súdu
prvého stupňa, že vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O.
s. p.) a to napriek tomu, že požiadal riadne a včas o zrušenie pojednávania, keď uviedol dôležité
dôvody, čím mu bola odňatá možnosť pred súdom konať. Poukázal na skutočnosť, že už vo svojej
žalobe upovedomil súd prvého stupňa o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola

vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania
vylúčiť a napriek tomu, že krajský súd v uvedených skutočnostiach nevzhliadol dôvody na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne aj v očiach verejnosti, nie je tohto sudcu
možné považovať za nestranného s tým, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (s poukazom na

napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. októbra 2012, sp. zn. (správne číslo konania)
11NcC/46/2012 - 24. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou
pojmu "zákonný sudca" podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a zároveň, že základným
právom na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným sudcom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z

jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až 16 O. s. p.). V dôvodoch svojho
odvolania poukázal na skutočnosť, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu a preto nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca s tým,
že v konaní bolo možné uskutočniť iba také úkony, ktoré nepripúšťali odklad. Uviedol, že meritórne

rozhodnutie vo veci prvostupňovým súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v
rovnakom rozhodnutí prvostupňový súd rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie s tým, že odvolanie
podáva aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, pričom v čase podania
odvolaniaozamietnutížalobyneboloozamietnutínávrhunaprerušeniekonaniaprávoplatnerozhodnuté

a dôsledok správania súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky
právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu,
zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom.
Namietol, že sa súd prvého stupňa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) pojednávania ignoroval a to napriek tomu, že na svojej

osobnej účasti (resp. právneho zástupcu) na pojednávaní vedenom nestranným sudcom na nestrannom
súde, trval. Vytkol súdu prvého stupňa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z
ktorých prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal a na
ktorých založil svoje rozhodnutie, čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti a porušeniu jeho
práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti pred súdom konať. Uviedol, že sa prvostupňový

súd dopustil viacerých omylov, keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalobcom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomuto
tvrdeniu nenasvedčujú s tým, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. konania bez zbytočných prieťahov
a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu, je dôležité skúmať nielen samotný
moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému

súdnemu exekútorovi. Namietol, že v rozpore so zásadou kontradiktórnosti prvostupňový súd rozhodol
napadnutým rozsudkom bez toho, aby mu bolo umožnené ovplyvniť dané rozhodnutie, nakoľko nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani možnosť na
podporu svojich tvrdení dôkazy navrhnúť. Žalobca ďalej súdu prvého stupňa vytkol, že porušil jeho
právo na kontradiktórny súdny proces, nakoľko vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z

odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Ku skutočnosti, že sa žalovaný k žalobe nevyjadril napriek výzve súdu v súlade s ust. § 114 ods.
3 O. s. p., žalobca uviedol, že podľa § 153b O. s. p. mal prvostupňový súd rozhodnúť rozsudkom pre
zmeškanie, keď skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový stav, avšak súd prvéhostupňa bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si
sám určil. Namietol, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou dospel súd
prvéhostupňajednoznačneanepochybnekpresvedčeniu,žežalobcovimajetkováškodaanemajetková

ujma nevznikla a preto je v tejto časti prvostupňový rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov
ajeprejavomjehosvojvôleajepotrebnéhoakoarbitrárnyzrušiť.Nesúhlasilsozáveromprvostupňového
súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil povinný (dlžník) nakoľko, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady
na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie

s tým, že právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník
nemôže niesť zodpovednosť. Poukázal na skutočnosť, že výšku škody presne špecifikoval, pričom
jej vyčíslenie vychádzalo z účtovnej agendy a vzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného
tajomstva a dôverných informácií, nebolo možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp.
pracovné a obchodné zmluvy. Uviedol, že chcel v konaní pred súdom prvého stupňa prostredníctvom
vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody aj prostredníctvom znaleckého

posudku, ktorého vypracovanie zabezpečil, avšak prvostupňový súd dokazovanie neprípustne skrátil
iba na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu,
že mieni vo veci rozhodnúť. Uviedol, že predložil dôkaz o vzniku jeho škody, a to znalecký posudok
č. 1/2014, vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, z ktorého vyplýva
negatívny dopad a objektívne spôsobenie zníženia jeho majetku, vo výške v ňom určenej. Žalobca

namietol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje úvaha, na základe ktorej dospel súd prvého
stupňa k záveru, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prielohov
(pravdepodobne mal žalobca na mysli prieťahov) zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práv na prejedanie (pravdepodobne mal žalobca na mysli prejednanie) veci v primeranej lehote
zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Žalobca ďalej namietol vnútornú rozpornosť rozhodnutia
prvostupňového súdu, keď síce zistil porušenie práva, avšak nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil
svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi a preto rozhodnutie založené na skutkovej
a právnej chybe, je v právnom štáte neudržateľné. Vytkol prvostupňovému súdu, že v súvislosti s
majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia, pričom tieto okolnosti vydáva za

odôvodnenie svojho rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaní (pravdepodobne nerešpektovaním) zákonnej lehoty
zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie
za porušenie práva s tým, že jasne a zrozumiteľne opísal problémy, ktoré nastali.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 01.06.2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §
214ods.lO.s.p.(nebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,súdprvéhostupňanerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. mája 2015 podľa § 211
ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci,
ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.
Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu,

výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157
ods. 2 O. s. p.).
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd
uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v
zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť;
uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súduukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia
rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvého stupňa riadne zistil

skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo
odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti
a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový
nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,

že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvého stupňa za správne.
Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že mu postupom súdu prvého

stupňa, ktorý vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O.
s. p. bola odňatá možnosť pred týmto súdom konať, nakoľko súd prvého stupňa v danej právnej veci
nariadil pojednávanie na deň 03. 02. 2015, na ktoré sa právny zástupca žalobcu nedostavil (predvolanie
doručenéprávnemuzástupcovižalobcudňa29.12.2014)anapriektomu,žeemailovýmpodanímzodňa
29. 01. 2015 požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady

nestrannosti súdu a sudcu a navrhol prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o podanej ústavnej sťažnosti o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 10. 2012, sp. zn.
11NcC/134/2012, sa žalobca, resp. jeho právny zástupca na pojednávanie dňa 03. 02. 2015 nedostavil,
svoju neprítomnosť neospravedlnil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie a to napriek

tomu, že žalobca mal nesporne vedomosť o tom, že o jeho ústavnej sťažnosti Ústavný súd Slovenskej
republiky rozhodol viac ako rok pred pojednávaním, nariadeným prvostupňovým súdom (viď uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. 12. 2013, č. k. IV. ÚS 689/2013-11).
Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcovi ako účastníkovi konania bola súdom prvého stupňa daná
možnosť sa vykonania procesných úkonov na pojednávaní zúčastniť a nakoľko sa žalobca na

pojednávanie nedostavil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie, svoju neprítomnosť
ani neospravedlnil, správne postupoval súd prvého stupňa, keď vec v jeho neprítomnosti prejednal a s
prihliadnutím na obsah spisu, aj vo veci napadnutým rozsudkom rozhodol.
Právne bezvýznamnou je aj námietka žalobcu, že vo veci nerozhodol zákonný sudca, nakoľko z obsahu
spisu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 22. októbra 2012, č. k. 11NcC/134/2012

- 19 rozhodol tak, že sudkyňa Okresného súdu Bratislava V, Mgr. Viera Milatová, PhD. nie je z
prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčená a zároveň o ústavnej sťažnosti žalobcu rozhodol
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 12. 12. 2013, č. k. IV. ÚS 689/2013-11 tak, že
sťažnosť žalobcu proti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Bratislave odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné
dokazovanie, keď sa neoboznámil s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého vyplývajú konkrétne
náklady vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, nakoľko súd prvého stupňa dospel
k správnemu záveru, že žalobca dôkazné bremeno v konaní neuniesol a príčinnú súvislosť medzinesprávnym úradným postupom štátu a vznikom škody na jeho strane nepreukázal a preto dokazovanie
výšky škody je právne irelevantné.
Nebolo možné sa stotožniť ani s argumentáciou žalobcu, že nakoľko sa žalovaný k jeho žalobe

napriek výzve súdu nevyjadril, bolo povinnosťou prvostupňového súdu vo veci rozhodnúť rozsudkom
pre zmeškania, keďže aj uvedená argumentácia žalobcu svedčí iba o tom, že mu priebeh tohto konania
vôbec nie je známy, resp. opätovne uniklo jeho pozornosti, že dňa 22. 01. 2014 (viď č. l. 68 spisu)
prevzal právny zástupca žalobcu vyjadrenie žalovaného k žalobe, ktoré dňa 27. 11. 2013 žalovaný
doručil prvostupňovému súdu.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný,
resp. arbitrárny, keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenierozsudkuvust.§157ods.2O.s.p.stým,žepodľanázoruodvolaciehosúdubolozákladné
právo na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

jednoznačne zachované a preto je námietka žalobcu týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. arbitrárnosti
napadnutého rozsudku absolútne neopodstatnená.
Súd prvého stupňa zamietnutím žaloby žalobcu ako neopodstatnenej z dôvodu, že nie je daná
zodpovednosť štátu - žalovaného podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., vzhľadom na
nepreukázanie kumulatívnych zákonných predpokladov objektívnej zodpovednosti štátu, t.j. popri

podmienke nesprávneho úradného postupu štátu, resp. jeho orgánu plniaceho si svoje úlohy v rámci
výkonu štátnej moci spočívajúcej v jeho nečinnosti, preukázanie vzniku škody, resp. nemajetkovej
ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, ako aj existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupomavznikomškodyakomajetkovejujmy,vyjadriteľnejvpeniazochanemajetkovejujmy,rozhodol
vecne správne a preto odvolací súd, plne sa stotožňujúc s jeho právnym záverom, napadnutý rozsudok

ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142
ods. 1 O. s. p. a s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní právo na
náhradu trov nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie nepodal a v odvolacom konaní mu ani žiadne
trovy nevznikli.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť v lehote troch dní súdny
poplatok za odvolanie v sume 20 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne položkou 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov a § 7 ods. 10 tohto zákona a vecne tým, že žalobca podal odvolanie do konania, súdny poplatok
predstavuje sumu 20 eur.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že napadnuté uznesenie
neobsahuje podstatnú náležitosť uznesenia a to žiadne dôvody, skutkové a právne, ktoré súd prvého
stupňa k jeho vydanie viedli a navrhol, aby súd prvého stupňa napadnuté uznesenie podľa § 210a O.
s. p zrušil a v prípade, ak daný postup nevyužije, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil bez

náhrady. Uviedol, že prvostupňový súd mu uložil napadnutým uznesením povinnosť zaplatiť za podané
odvolanie sumu 20 eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, avšak podľa danej položky
sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a preto
ďalšie úkony vo veci samej, t. j. odvolanie, dovolanie a pod. spoplatneniu nepodliehajú, tak ako je to pri
položke 1 Sadzobníka a preto súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich

súdnemu poplatku. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne
stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím a preto uložená
povinnosť napadnutým uznesením predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl.
13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko použitie analógie legis v prípadoch vyrubenia
súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, je vylúčené. Uviedol, že jeho právny záver je v
súlade s publikovaným rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 29.03.2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, z ktorého vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie sú

uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb., sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková
povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a
akzákonosúdnychpoplatkochukladápoplatkovépovinnosti,musiabyťtietopovinnostistanovenéjasnea jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych
poplatkoch záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“. Žalobca vo svojom
odvolaní ďalej poukázal na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého v čl. II bod 3 sa
žaloby budú spoplatňovať podľa položky č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov s tým, že z pozmeňovacích
návrhov poslancov P. V., Y. A., F. F. P. R. K. vyplýva, že v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia
pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške

20 eur, čím sa čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na strane príjmovej časti
štátneho rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v
týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale ako paušálny
poplatok, ktorý je podstatne nižší. V dôvodoch svojho odvolania žalobca ďalej uviedol, že podľa ust. §
18ca zák. č. 71/1992 Zb., z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa
poplatky vyberajú podľa predpisov účinných do tohto dátumu, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012

a nakoľko žalobu podal pred 01. 10. 2012, je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny
stav platný do 30. 09. 2012, kedy podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k), je konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku vecne oslobodené.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.

Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, sadzba
poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registratrestov,akjesadzbapoplatkuustanovenázakonanie,rozumiesatýmkonanienajednomstupni.

Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Návrhy(odvolania,dovolania)saspoplatňujúkudňuichpodaniaapodľasadzobníkasúdnychpoplatkov,
účinného ku dňu podania návrhu.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a

za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a
poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie
a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené
(§ 1 ods. l, 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení zmien a doplnkov; ďalej len zákon). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je

podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný (§ 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 zákona).
Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm. a/ zákona).

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v dovolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá, druhá
zákona). Poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v
konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanieo dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Ostatné poplatky sú splatné do troch dní po
nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok, alebo ktorým
sa schválil zmier (§ 8 ods. l, 4 zákona). Z ustanovenia § 4 ods. l zákona bolo vypustené písm. c/

(od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom) s účinnosťou od 01.01.2006 zákonom č. 621/2005
Z. z. S účinnosťou od 01.07.2007 bolo zákonom č. 273/2007 Z. z. do § 4 ods. l zákona vsunuté
písm. k/ (od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom), ktoré bolo (písm. k/) z

ustanovenia § 4 ods. l zákona vypustené zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 01.10.2012. Z
dôvodovej správy k zákonu č. 286/2012 Z. z. vyplýva, že sa týmto opatrením reaguje na nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch, v ktorých sú
predmetom sporu istiny v sumách nezriedka presahujúcich milióny eur bez toho, aby nároky žalobcov
mali oporu v zákone. Oslobodenie od súdneho poplatku v súdnom konaní o náhradu škody má pre
súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný zárast sporovej agendy, keďže v štádiu predbežného

prerokovania nároku v konaní pred ústredným orgánom štátnej správy nie je možné nárokom žiadateľov
z dôvodu právnej neopodstatnenosti vyhovieť s tým, že pokiaľ sa v súdnom konaní preukáže nezákonné
rozhodnutie orgánu štátu, prípadne jeho nesprávny úradný postup a štát bude zaviazaný na náhradu
škody, úspešnému žalobcovi v rámci náhrady trov konania súd prizná i náhradu trov na zaplatenom
súdnom poplatku. Žaloby sa budú spoplatňovať podľa položky č. l sadzobníka súdnych poplatkov,

ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení zmien a doplnkov (ďalej len sadzobník) a upravuje spôsob výpočtu súdneho
poplatku z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba. Podľa prvej vety bodu 3
poznámky k položke č. l sadzobníka poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní
vo veci samej (v dôsledku zmeny zákona č. 71/1992 Zb. uskutočnenej zákonom č. 465/2008 Z. z. s

účinnosťouod01.01.2009).Zapodanienávrhunanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je určená osobitná sadzba, v sume
20 eur (položka č. 7a sadzobníka; od 01.10.2012). Z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po
30.09.2012 (§ 18ca zákona).

V ustanovení § 1 ods. l zákona č. 71/1992 Zb. je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl. 59 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe
zákona, ako správne uviedol aj žalobca v podanom odvolaní. Použitie analógie legis je v prípadoch
vyrubenia súdneho poplatku vylúčené. Poplatok za návrh, odvolanie, dovolanie možno vyrubiť len tomu,

koho zákon č. 71/1992 Zb. za poplatníka výslovne (jednoznačne) označuje, resp. komu poplatkovú
povinnosť za návrh, odvolanie, dovolanie explicitne ukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 25.11.2010, č. k. IV. ÚS 387/2010-38).

V posudzovanej veci sa žalobca žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 27. 09. 2012 domáhal

náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z., a dňa 04. marca 2015
podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 03. februára 2015, č. k. 14C/172/2012 - 131.

Od 01.10.2012 súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nepožíva vecné oslobodenie od súdnych

poplatkov a preto pokiaľ aj žalobca podal návrh na začatie konania pred dňom 01.10.2012, jeho časť,
odvolacie konanie, bolo nepochybne začaté po 01.10.2012.

Z vyššie uvedeného výkladu jednoznačne vyplýva, že zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie
konania, odvolaním, dovolaním a vysvetlil, že v prípade, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,

rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní.

V posudzovanej veci bolo odvolacie konanie začaté po 01.10.2012 a preto žalobcovi vznikla povinnosť
zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase

podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe
ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 01.10.2012), pričom za irelevantnú je potrebné považovať
skutočnosť, že v sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti rozsudku
súdu prvého stupňa vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy, podľa zákonač. 514/2003 Z. z., nakoľko úplne iná situácia by bola v prípade, ak by naďalej, aj po 01.10.2012, sa
na konanie o náhradu škody, nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vzťahovalo vecné
oslobodenie od súdnych poplatkov.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodol vecne a právne správne, keď odvolateľovi
(žalobcovi) vyrubil súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 03.
februára 2015, č. k. 14C/172/2012 - 131 s tým, že prvostupňové uznesenie spĺňa náležitosti vyplývajúce
z ustanovenia § 167 ods. l, § 169 ods. l O. s. p., a zároveň je z neho zrejmý nezameniteľný a

nespochybniteľný dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas, spôsob, ako i platobné miesto
pre splnenie poplatkovej povinnosti.

Odvolací súd v otázke vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok
odkazuje na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovený v rozsudku zo dňa 19.06.2001,
č. sťažnosti XXXXX/XX, vo veci Kreuz proti Poľsku (odseky 59, 60), podľa ktorého Európsky súd pre

ľudské práva nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie
finančného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu. V tej súvislosti Európsky súd pre ľudské práva
konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzenie
práva účastníka na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

Žalobca vo svojom odvolaní poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
29.03.2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, ktorý sa však vzťahuje na iný skutkový základ (keďže samotné
exekučné konanie spoplatnené nebolo, nemohlo byť v rámci neho spoplatnené ani odvolacie konanie),
s tým, že citáciu jeho odôvodnenia žalobca vytrhol z kontextu bez viazanosti na rozhodujúce právne

skutočnosti.

Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie, ktorým bola žalobcovi
uložená povinnosť zaplatiť za podané odvolanie súdny poplatok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako
vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.