Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, October 31, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/177/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212223510
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4212223510.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., so sídlom Karadžičova
8, Bratislava, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom Karadžičova 8, P.
O. BOX 205, Bratislava, proti povinnému: T. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, B., o vymoženie
sumy 640,67 eura s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Komárno č.k. 10Er/1652/2012-12 zo dňa 4. decembra 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č.k. 10Er/1652/2012-12 zo dňa 4. decembra 2012
p o t v r d z u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Dušana Čerešňu

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d) zákona
č. 233/1995 Z.z o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods.
1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka a rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR č.k. 3 Cdo 146/2011 zo dňa

13.10.2011 a 6 Cdo 143/2011 zo dňa 18.01.2012.

Súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, že skúmal či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej písomnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka musí mať
písomnú formu inak je neplatná, pričom písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva

obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ak je
dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení. Za týmto účelom súd prvého
stupňa preskúmal aj Zmluvu o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 08.10.2004 ako aj predložené Všeobecné
obchodné podmienky F.., kde v čl. VIII. Záverečné ustanovenia, bod 3. je obsiahnutá rozhodcovská
doložka. Následne súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade nie je možné formuláciu
rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu alebo platnú rozhodcovskú doložku.

Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného
sporu a ponecháva ho na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a
nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol zmluvu ako
celok odmietnuť alebo sa podrobiť úverovým podmienkam. Takto formulovaná rozhodcovská doložka
je neplatná. Zároveň súd prvého stupňa poukázal na to, že nešlo ani o individuálne dojednanie tejto

doložky, na ktoré by povinný, teda spotrebiteľ bol zvlášť upozornený, ktoré by bolo s povinným zvlášť
dojednané, on by bol s týmto ustanovením zmluvy súhlasil a prejavil svoj súhlas podpisom. Podpis naúverovej zmluve nemožno podľa názoru tunajšieho súdu považovať zároveň aj za prejav súhlasu s
rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné individuálne dojednanie a individuálny prejav
vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade dodržaný nebol. Povinný sa tak bez

vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdal vopred svojich práv, čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka. S poukazom na uvedené rozhodcovský súd nemohol prejednať spor a vydať
rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok totiž nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným
titulom.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Namietal nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že je vylúčené, aby sa exekučný súd zaoberal
rozhodcovskou doložkou pri skúmaní žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, nakoľko
predmetom skúmania môže byť len plnenie vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku, nie však okolnosti,
ktoré predchádzali vydaniu tohto exekučného titulu. Pre prípad, že by sa odvolací súd nestotožnil s týmto

názorom uviedol, že nesúhlasí s aplikáciou predpisov občianskeho práva týkajúcich sa spotrebiteľských
zmlúv, teda aj s aplikáciou ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka o neprijateľných podmienkach na
zmluvu o poskytnutí flexipôžičky, uzavretú dňa 08.10.2004, z ktorej práva pre oprávneného vznikli pred
01.01.2008 a ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu, na podklade ktorého je vedené
toto exekučné konanie. Zdôraznil, že z obsahu zmluvy o flexipôžičke vyplýva, že sa jedná o zmluvu

o spotrebiteľskom úvere uzavretú v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v
spojení s ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, pričom poukázal i na ust. § 261
ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka. Záväzkový vzťah vyplývajúci z tejto zmluvy má charakter
absolútneho obchodu, tzn. vždy podlieha režimu Obchodného zákonníka. Pri posudzovaní, či sa jedná
o obchodnozáväzkový vzťah je rozhodujúca podstata právneho vzťahu, t. j. predmetná zmluva o

flexipôžičke, ktorá nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkovi (čo je charakteristické
pre zmluvu o pôžičke v zmysle Občianskeho zákonníka), ale vznikla už dohodou zmluvných strán o
jej obsahu, z ktorého vyplýval platný záväzok právneho predchodcu žalobcu poskytnúť v prospech
dlžníka finančné plnenie a zároveň záväzok dlžníka takto poskytnuté plnenie navýšené o úrok
splácať v dohodnutých splátkach, preto z tohto dôvodu nie je možné pri posudzovaní povahy zmluvy

aplikovať ustanovenia občianskeho práva. Podporne poukázal aj na rozhodnutie Nejvyššího soudu
České republiky, sp. zn. 32Cdo/922/2007. Ďalším dôvodom, pre ktorý nemožno na danú zmluvu
aplikovať ustanovenia občianskeho práva ohľadom spotrebiteľských zmlúv, je zákonné prechodné
ustanovenie § 879j Občianskeho zákonníka, ktorým sa exekučný súd absolútne nezaoberal. Uviedol,
že zmluva o poskytnutí flexipôžičky nebola ako zmluvný typ - úverová zmluva, resp. spotrebiteľský

úver spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ust. § 52, v tom čase platného a účinného Občianskeho
zákonníka (do 31.12.2007). Poukázal na fakt, že vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy ako akejkoľvek
zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom, bez ohľadu na právnu formu bolo uskutočnené
až novelou Občianskeho zákonníka zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2008, pričom
v zmysle prechodného ustanovenia § 879j Občianskeho zákonníka sa vznik právnych vzťahov spred

01.01.2008, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01.01.2008 posudzujú podľa doterajších predpisov,
t. j. podľa Občianskeho zákonníka platného a účinného pred 01.01.2008. Zdôraznil, že pri výklade
tohto ustanovenia treba zohľadňovať princíp ochrany a zachovania právnej istoty. Ďalej uviedol, že
kompetencia exekučného súdu preskúmavať validitu rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
kladie zvýšený dôraz pre kvalitu riadneho odôvodnenia rozhodnutia, ktorým exekučný súd nevyhovel

žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Nestotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa,
že dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle Občianskeho
zákonníka neplatná. Namietal, že z odôvodnenia predmetného uznesenia vôbec nemožno zistiť v čom
je rozhodcovská doložka v rozpore so zákonom č. 244/2002 Z. z. a zákonom č. 40/1964 Zb. v znení
účinnom v čase uzavretia. Vôbec z neho nie je zrejmé, v čom by malo byť dojednanie rozhodcovskej

doložky so spotrebiteľom neprijateľné, v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa a v čom je teda
neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Mal za to, že rozhodnutie exekučného súdu je nielen nezákonné
ale aj nepreskúmateľné. Zdôraznil, že sám zákonodarca umožnil účastníkom riešiť vzájomné spory v
rozhodcovskom konaní, pričom rozhodcovský rozsudok stavia na úroveň rozsudku všeobecného súdu
a umožňuje jeho nútený výkon. Postup v rozhodcovskom konaní bližšie upravuje samotný zákon o

rozhodcovskom konaní, ako aj rokovací poriadok príslušného rozhodcovského súdu, pričom účastníkom
rozhodcovského konania, teda i povinnému, bez ohľadu na to, či sa jedná o spotrebiteľa alebo nie,
umožňuje kvalifikovane sa brániť v rozhodcovskom konaní, či už cez opravný prostriedok podľa §
37 zákona o rozhodcovskom konaní alebo žalobou na všeobecný súd na zrušenie rozhodcovskéhorozsudku podľa § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní. Zo Smernice Rady 93/13/EHS vyplýva,
že jej cieľom nie je zakázať rozhodcovské doložky, uzavreté so spotrebiteľom, za neprípustné považuje
len tie ustanovenia, ktoré nútia iba spotrebiteľa domáhať sa svojich nárokov voči dodávateľovi výlučne

v rozhodcovskom konaní neupravenom právnymi predpismi. Konštatoval, že zo žiadneho právneho
predpisu,rozhodnutiaEurópskehosúdnehodvora,dokoncaanizoSmerniceRady93/13/EHSnevyplýva
zákaz dojednania rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom. Dotknutá rozhodcovská doložka, ktorá bola
uzatvorená dňa 08.10.2004, bola uzatvorená plne v súlade s vnútroštátnymi zákonnými ustanoveniami
a normami európskeho práva platnými a účinnými v čase dojednania rozhodcovskej doložky a z tohto

dôvodu bola platným podkladom pre rozhodovanie sporu v rozhodcovskom konaní. Ďalej namietal, že
sa exekučný súd nijako nevysporiadal s ust. § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a s ust. § 67
ods. 3, 4 zákona č. 510/2002 Zb. o platobnom styku. Konštatoval, že pôvodným oprávneným bola
banka, ktorá mala povinnosť ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodované v rozhodcovskom konaní
stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. S poukazom na ust. § 93b ods. 2

zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách uviedol, že povinný nebol povinný prijať rozhodcovskú doložku,
ktorú banka bola povinná v zmysle zákona ponúknuť, teda mal možnosť rozhodnúť sa, či ju príjme alebo
nie. Povinný k rozhodcovskej doložke nemal žiadne výhrady, svoje oprávnenie rozhodcovskú doložku
odmietnuť nevyužil a ako takú ju prijal, a preto je rozhodcovská doložka platná a v súlade so zákonom.
Podporne poukázal aj na rozhodnutie Nejvyššího soudu České republiky, sp. zn. 23Cdo/1201/2009.

Záverom zdôraznil, že konaním v zmysle zákona o bankách, zákona o platobnom styku nemohlo dôjsť k
dojednaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Žiadal, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel a vykonaním
exekúcie poveril súdneho exekútora Mgr. Dušana Čerešňu.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 OSP.

Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 29.10.2012, kedy bol

súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným
podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 09.11.2012 požiadal o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku č.k.
II/2009-1156 zo dňa 10.07.2010. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia

alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na

podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie

zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa§45ods.2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak

zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, preto odvolací súd potvrdzuje vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia, pričom uvádza, že exekučný prvostupňový súd správne vyhodnotil svoje
oprávnenie preskúmavať exekučný titul v rozsahu a za podmienok uvedených v § 45 ods. 1 zákona o

rozhodcovskom konaní. Konanie o nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí - exekučné konanie
je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy SR. Toto konanie je relatívne
samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí nadväzovať na základné civilné
konanie.

V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo,
zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade
iných vykonateľných rozhodnutí, napr. na podklade rozsudkov rozhodcovských súdov. Súd v zásade
postupom podľa § 44 ods. 2 EP nepreskúmava vecnú správnosť exekučných titulov, pretože by
sa tým nezákonným spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom

je v rámci nachádzacieho konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu,
ktorý rozhodnutie vydal. S prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však
dochádza, prostredníctvom normatívnych aktov Európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných
orgánov jednotlivých členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady "nepreskúmateľnosti" vecnej
správnosti niektorých rozhodnutí - exekučných titulov. Tak tomu je aj v prípade predpisov na

ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd ale aj iný povolaný orgán, ktorý rozhoduje právnu vec
spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na všetky aspekty nedovolenosti, resp.
neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom zmysle je potrebné považovať za
takúto zákonnú úpravu príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré okrem iného vymedzujú
charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny výpočet charakteristických

neprijateľných zmluvných podmienok, na ktorých neprijateľnosť (neplatnosť) prihliada súd z úradnej
povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Zákonnou úpravou umožňujúcou prehĺbenie
uvedenej ochrany je aj činnosť súdu výkonu rozhodnutia alebo exekučného súdu pri nútenom
výkone rozhodcovského rozsudku vydaného orgánmi a postupom podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní. V procesnom postupe exekučného súdu podľa § 44 ods. 2 EP, ustanovenie

§ 45 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje a zároveň súd v
exekučnomkonanízaväzuje(exoffo),abyvprípade,akrozhodcovskýrozsudokmánedostatokuvedený
v § 40 písm. a) a b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, aby toto
konanie zastavil. Exekučný súd pritom nemôže byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov

izolovane iba čo do objektívne nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré
odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných
právnych nástrojov Európskej únie (Smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993) a postupom
v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej
stránky právoplatnosti a vykonateľnosti predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch

je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia
(rozhodcovského rozsudku) nemožno bez ďalšieho vyčítať „vnútornú stránku“ nemožného, právom
nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním
len výroku) totiž nemožno ustáliť tento súlad ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle
vysoká (nízka) suma - istina, alebo nezvykle vysoký (nízky) úrok z omeškania (poprípade zmluvná

pokuta), pretože len preskúmaním vnútornej, obsahovej stránky plnenia možno záver o nemožnom,
právom nedovolenom, alebo dobrým mravom odporujúcom plnení vyvodiť. S plnením, ktoré možno
označiť za exekučne nevykonateľné, sa totiž súd vo svojej praxi nestretol a takto ponímaný účel noriem
umožňujúci iba takéto preskúmanie rozhodcovského rozsudku by sa míňal práve eurokonformnémuvýkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v
tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť rozhodcovského rozsudku (vo veciach na ktoré
musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti, pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj

posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a rozhodnúť), pretože len tak môže byť naplnený
účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami dodávateľov - podnikateľov v situácii, kedy bola
deklarovanápovinnosťspotrebiteľavrozhodnutírozhodcovskéhosúdu,ktorémujemožnézjavnevyčítať
nedôslednosť pri zákonnej ochrane spotrebiteľa.

Uvedený právny vzťah bol súdom prvého stupňa správne posúdený ako vzťah ochraňovaný kogentnými
ustanoveniami spotrebiteľského práva. Účastníci bez pochýb vystupujú v postavení spotrebiteľa a
dodávateľa, pretože zo všetkých skutočností daného prípadu vyplýva, že spĺňajú definíciu pojmov
dodávateľ a spotrebiteľ tak, ako ich opísal súd prvého stupňa.

Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré

má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v
súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský súd v tejto veci
odvodil svoju právomoc od rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. II. bod 5 zmluvy a čl. VIII.
Záverečných ustanovení, v bode 3 Všeobecných obchodných podmienok. V zmysle doložky všetky
spory, ktoré v budúcnosti vzniknú, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom.

Takto koncipovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to na
škodu spotrebiteľa. Problematickým sa zdá byť skutočnosť, že predmetná doložka ako podmienka
vylučuje uplatnenie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom na podstatu „úverového“ (pôžičkového,
revolvingového) plnenia oprávneného (veriteľa - dodávateľa), je viac ako predpokladané, že subjektom,
ktorý bude uplatňovať svoje nároky pred povolaným orgánom, bude práve oprávnený a povolaným

orgánom pre možné „efektívnejšie“ dovolanie sa svojho nároku bude rozhodcovský orgán podľa
výberu určeného subjektu. V danej veci je rozhodcovská doložka súčasťou Všeobecných obchodných
podmienok k formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v
prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemal povinný
ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto doložky v spotrebiteľskej zmluve

je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V tomto
prípade je nutné konštatovať, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu teda,
na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, založená platne nebola. Takto vydal rozhodnutie orgán,
ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce existuje kauzálne, je normatívne

nezáväzné a exekučne nevykonateľné. Na základe uvedeného prvostupňový súd správne žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.

Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ nad
rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pacta sunt servanda,

zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za
spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov
„obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov

pred„silnejšími“subjektmi.Dôvodytakejtopotrebymožnohľadaťvcharakterepriemernéhospotrebiteľa,
ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských
potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany -
nespotrebiteľa a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať
o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že

nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu
až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je ale založená a rozsahom upravená zákonom, preto
možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný
návod na prijateľnú rozhodcovskú doložku, dovolí si však uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka

bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v čase a spôsobom (bez pridaných „motivačných“
podmienok) kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu
uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní.Možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie sa musí javiť byť naplnené vo vzťahu
k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.

Vecnú správnosť napadnutého uznesenia nebola spôsobilá spochybniť ani námietka o nesprávnom
právnom posúdení veci v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Odvolací súd dodáva,
že ust. § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v čase uzavretia Zmluvy o
poskytnutí flexipôžičky, nezbavovalo právneho predchodcu oprávneného (Všeobecná úverová banka
a.s.) povinnosti predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky takým spôsobom,

aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať
návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé,
že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov
v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ právny predchodca oprávneného takto nepostupoval, resp. pokiaľ
takýto postup nebol oprávneným doložený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súd prvého
stupňa správne konštatoval neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka uzavretá so

spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi
viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. V nadväznosti na
vyššie uvedené je treba poukázať na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/122/2011, sp. zn.
6Cdo/1/2012 a sp. zn. 2Cdo/216/2012.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že ich náhradu

povinnému nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.