Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. jún 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/124/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115228069
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4115228069.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s. r. o., so sídlom Vajnorská 100/
A, Bratislava, IČO: 45 869 464, zast. JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom
Martinčekova 13, Bratislava, proti povinnému: R. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, o vymoženie sumy
1.668,52 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k.
25Er/1066/2015-24 zo dňa 23. novembra 2015, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 25Er/1066/2015-24 zo dňa 23. novembra 2015 p
o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1 a 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa uviedol, že považoval rozhodcovskú doložku uvedenú v podmienkach pre úver,
ktoré tvoria súčasť Zmluvy za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho

zákonníka. Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, tým že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného
sporu a ponecháva ho na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložkou si spotrebiteľ osobne nevyjednal.
Doložka bola v obchodných podmienkach formulovaná tak, že splynula s ostatnými štandardnými
podmienkami. Podľa názoru súdu, už len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy

medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Podľa názoru súdu prvého stupňa takto formulovaná doložka
spôsobujeznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstrán,apretojevzmysle§53ods.
5 Občianskeho zákonníka neplatná. Podpis na zmluve, podľa súdu nie je možné považovať zároveň aj
za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné jej individuálne dojednanie a
individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný.
Zo zmluvnej podmienky sa nestáva individuálne dohodnutá podmienka len tým, že od nej spotrebiteľ

neodstúpil. Rozhodcovská doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa
záujem na ochrane spotrebiteľa. Ak rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná,
ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia
strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže
náležité naplánovať, sú plne namieste. Ochrana, ktorú poskytuje Občiansky zákonník spotrebiteľom,
umožňuje exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy,

ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je
odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo.Skutočnosti uvedené v tomto uznesení bránia tomu, aby rozhodcovský rozsudok vydaný za uvedených
okolností mohol byť relevantným exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Nedostatok

právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy/
doložky má v spore vyplývajúcom z práv spotrebiteľa za následok materiálnu nevykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku. Preto súd prvého stupňa na základe vyššie uvedenej skutočnosti postupujúc
podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia tak ako aj uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal právny zástupca oprávneného v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Svoje odvolanie oprávnený odôvodnil § 205 ods. 2 písm. a), d) f), h) a e) OSP, pričom uviedol, že
prekročením zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín

ako pripúšťa výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd prvého stupňa vychádzal pri
rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistil skutkový stav, ktorý neobstojí a odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom. S poukazom na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
uviedol, že exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o
úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Inak povedané, ak je exekučným titulom rozhodcovský

rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať
či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo ako súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve
len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah
vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové,
logické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. V tomto smere poukázal na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 159/2009. Mal za to, že exekučný súd je oprávnený
skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. O platnosti
rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu,
aby bola opätovne posúdená. Teda je tu prekážka „res iudicata“ a uvedeným konaním dochádza k
porušeniučlánku2ods.2ÚstavySR,nakoľkosúdsvojímkonanímišielnadrámeczákona.Niejemožné,

aby súdy ignorovali vôľu zákonodarcu, ktorú jasne vyjadril pri konštruovaní vzťahu medzi súdnym a
rozhodcovským konaním. Dal do pozornosti, že v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných
obchodných podmienok, Poštová banka, a.s. postupovala v súlade s § 93 b) zákona o bankách, ktorý
jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je
klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Konštatoval aj nesprávne aplikovanie

ustanovení Občianskeho zákonníka a § 153 ods. 1 OSP. Poukázal aj na odlišný postup iných súdov
v tento oblasti. Konštruovaním nového skutkového stavu bez účasti oprávneného a odňatím možnosti
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodovaní z
nesprávneho právneho posúdenia veci, zistil skutkový stav, ktorý neobstojí a odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom. Uviedol, že je vylúčené a v rozpore s Ústavou SR priamo vyvodzovať práva a

povinnosti zo Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, nakoľko ide o sekundárny prameň práva a je záväzný pre každý členský štát, nemožno ju
použiť v horizontálnych vzťahoch medzi subjektmi súkromného práva, zvlášť ak už bola do právneho
poriadkuužimplementovaná.Malzato,žesúdprvéhostupňatakneprimeranezvýhodnilpovinnéhopred
exekučným súdom, čím bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný

urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho postavenia. Exekučný
súd nahrádza pasivitu povinného, bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon a svojím postupom
znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami
právoplatného rozsudku. Všetko uvedené oprávnený konštatoval s poukazom na rozsiahlu judikatúru
súdov a Ústavného súdu SR v tejto oblasti.

Na podklade vyššie uvedených skutočností oprávnený navrhol zmenu napadnutého rozhodnutia tak,
že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, príp. alternatívne
navrhol napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie ako aj postup
súdu prvého stupňa, ktorý mu predchádzal, v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP,
a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Rozhodol tak, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 31.03.2015, kedy bol súdnemu
exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním,

ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 17.09.2015 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku č. IE-C/0112/0089 zo dňa
20.06.2013. Následne súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom rozhodol napadnutým
uznesením.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „Exekučný poriadok“), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti

alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého

predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1.
januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa

(ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd uvádza, že spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v § 52

Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými
stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti
spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na

formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací
súd preto poukazuje, že medzi účastníkmi sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné
aplikovať ustanovenia o spotrebiteľskom práve.

Z predloženej zmluvy totiž vyplýva, že (pôvodný) oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi

predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa. Zo zmluvy je taktiež preukázané,
že povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a považuje sa
teda za spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa,
pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli
individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred

uzavretím zmluvy, ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana
najmätýmzmluvám,priktorýchsazmluvnépodmienkypripravujúvopred,apriktorýchspotrebiteľnemal
možnosťovplyvniťichobsah.Zpredmetnejzmluvyjezrejmé,žebolavopredpripravenáoprávnenýmpre
veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania,
ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú, adhéznu a na

spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez ohľadu na to, či došlo k
tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.Odvolací súd v tomto smere poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V zmysle tohto
ustanovenia exekučný súd posudzuje súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak by exekučný súd nesúlad so

zákonomzistilužvštádiurozhodovaniaožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade,
ak by exekučný súd tento dôvod zistil neskôr, t. j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, musí
exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1
Exekučnéhoporiadkukonštatuje,žesúdrozhodneozastaveníexekúciekedykoľvekvpriebehukonania,

len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania
ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvého stupňa je oprávnený a aj
povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 a 2 Exekučného
poriadku, následne exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu. Odvolací
súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 372/2011-18
zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný

súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov
je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v
citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk

a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.

Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra
2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, v ktorom je uvedené, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie

exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku

vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenianavykonanieexekúcie,akužpripostupepodľa§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvyjdenajavo
existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“.

Exekučný súd je totiž v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu

rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu
(ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný
súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,
prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Uvedený postup exekučného súdu nie je v tomto

prípade posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k "zrušeniu"
tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti rozhodcovskej zmluvy súd prvého stupňa len realizuje svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku správne
preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie,
exekučný titul, ale aj zmluvu o úvere č. 3033438008 zo dňa 15.05.2008 a to v súlade s ustanoveniami,
ktoré upravujú spotrebiteľské vzťahy. Predmetná zmluva totiž môže obsahovať viaceré neprijateľné
podmienky.

Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok tak ako správne ustálil aj súd
prvého stupňa v napadnutom uznesení je aj samotná rozhodcovská doložka (čl. 2 bod 7 zmluvy
o úvere, čl. 11.2. Prechodné a záverečné ustanovenia Obchodných podmienok pre úver, čl. 10.2.
Všeobecných obchodných podmienok), ktorá akákoľvek, bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá

v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Takáto
rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnomexekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto
postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný

súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky), pričom táto podmienka nebola
individuálne dojednaná a je súčasťou zmluvných podmienok oprávneného, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy. Povinný tak rozhodcovskú doložku nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť, mohol

zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.

V zmysle § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť

poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s
odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní,
ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu a ktoré neboli ukončené k
1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. Súd prvého stupňa preto správne

rozhodol podľa predpisov účinných do 31.12.2014.

Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia
práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na
akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej

doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku už v štádiu
rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, nakoľko súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý
vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný,

nakoľkorozhodcovskýsúdnemalaniprávomocrozhodovaťsporúčastníkovkonania.Súdprvéhostupňa
preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako
celok.

Odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že „po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na
vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k nemu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnená a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle §

103 O. s. p.. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods.
2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z
exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne
upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti

dostatočneosvedčenéokolnosťamivyplývajúcimizospisu,vrátanedonehozaloženýchlistín.Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania
a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí
vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného“ (z uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4 Cdo 41/2012 zo dňa 22.03.2012, IV. ÚS 461/2012-26 zo dňa 28.08.2012).

Vo svojom odvolaní oprávnený ďalej poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012.
Odvolací súd preto dáva zároveň do pozornosti aj uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS
433/2013-23 zo dňa 10.09.2013 v ktorom ústavný súd konštatoval, „že ústavný súd nálezom sp. zn.
II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 rozhodol v prospech sťažovateľky a tiež prijal i ďalšie sťažnosti na

ďalšie konanie, ale táto skutočnosť ešte i vzhľadom na vysvetlenie najvyššieho súdu na s. 5 svojho
odôvodnenia nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného pravidla“, ak navyše v
konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 595/2012 a pod sp. zn. III. ÚS 264/2012 boli sťažnosti sťažovateľky
ešte predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s týmito dôvodmi sa III. senát plne stotožňuje“.Odvolací súd sa plne stotožňuje s uvedenými závermi, preto nevidí dôvod na odchýlenie sa od doterajšej
svojej rozhodovacej činnosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.