Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. december 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/164/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108213922
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2108213922.8

Uznesenie

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu
JUDr.DašiKontríkovejaJUDr.VladimíraTenceravprávnejvecižalobcu:MestoPiešťany,NámestieSNP
č. 3, Piešťany, IČO: 00 612 031, zastúpeného: BAK & PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Panská 14, IČO:
47 254 840, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 899 225,36 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a o

odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 6. novembra 2013 č. k. 10C/9/2009-382
v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Galanta zo 6. marca 2015 č. k. 10C/9/2009-430 a
opravným uznesením zo 16. decembra 2015 č. k. 10C/9/2009-448 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravnými uzneseniami r u š í a
vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu
893.432,80 eur a úroky z omeškania vo výške 8,5% ročne od 6. novembra 2013 do zaplatenia, v
zostávajúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia. Opravným
uznesením zo 6. marca 2015 č. k. 10C/9/2009-430 súd prvej inštancie vo výroku napadnutého rozsudku
opravil i výšku sumy, ktorú bola povinná žalovaná zaplatiť žalobcovi, na sumu 899.225,36 eur. Opravným
uznesením zo 16. decembra 2015 č. k. 10Co/9/2009-448 došlo k oprave výroku napadnutého rozsudku

v časti označenia banky žalobcu. Žalobu odôvodnil ustanovením § 3 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 1,
§ 17 ods. 1, § 18 ods. 1 ZoZŠ (zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), § 517 ods. 2 O. z.
(Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 154 O. s. p. (Občiansky súdny
poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016). Vecne zdôvodnil,
že pre úspešné uplatňovanie nároku na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím orgánu

verejnejmocibolonevyhnutnépreukázaťkumulatívnenaplnenietrochzákonnýchpodmienok,konkrétne
existenciu nezákonného rozhodnutia, vznik a výšku škody a príčinnú súvislosť medzi nimi. Súd prvej
inštanciekonštatovalnaplnenieprvéhozákonnéhoatribútuzodpovednostizaškodu,ktorýmjeexistencia
nezákonného rozhodnutia, a to uznesenia Okresného súdu Trnava zo 16. novembra 2005 č. k.
27Er/46/05, ktoré bolo zrušené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp.
zn. II. ÚS 85/06-78 a vec vrátená Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie. Exekučné konanie začalo

na návrh oprávneného voči žalobcovi z dôvodu nesplnenia záväzku vyplývajúceho z právoplatného a
vykonateľného exekučného titulu, ktorý predstavovala notárska zápisnica sp. zn. N 469/97 a N 439/97
zo 16. novembra 1997. Právny záväzok žalobcu spočíval v povinnosti zaplatiť JUDr. S. a JUDr. O.
dohodnutú odmenu a daň z pridanej hodnoty, obsiahnutú v notárskej zápisnici, obsahujúcej aj súhlas
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (žalobca uzatvoril s JUDr. S. a JUDr. O. zmluvu o poskytovaní
právnej pomoci, súčasťou ktorej bola aj dohoda o výške odmeny, podpísaná vtedajším primátorom

mesta za súhlasu mestského zastupiteľstva, následne, už bez vedomia zastupiteľstva, podpísal primátor
mesta dodatok č. 1 k zmluve, ktorým bola zmenená výška, resp. spôsob určenia odmeny medzizmluvnými stranami a o dva roky neskôr, opäť bez vedomia zastupiteľstva, podpísal notársku zápisnicu,
ktorej obsahom bol záväzok žalobcu zaplatiť uvedeným veriteľom dohodnutú odmenu do 30 dní).
ÚS SR vo svojom náleze poukázal i na nedostatky exekučného titulu spočívajúce v absencii presne

vymedzeného obsahu a rozsahu plnenia, ako aj v nedostatočnom vymedzení právneho dôvodu plnenia,
na odzrkadlení týchto nedostatkov tiež v návrhu na vykonanie exekúcie a na skutočnosť, že ani prechod
práv a povinností, v podobe zmluvy o postúpení pohľadávky, nebol preukázaný predložením listiny
vydanej alebo overenej oprávneným orgánom. Súd prvej inštancie riešil ako predbežnú otázku s akým
výsledkom by následne skončilo konanie o námietkach, podaných v exekučnom konaní žalobcom, v

procesnej pozícii povinného. Konanie o námietkach žalobcu by skončilo ich vyhovením, čo vyplývalo aj
z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo 4. mája 2010 č. k. 5Co/201/2009-270 (pohľadávka ktorá
bola predmetom výkonu rozhodnutia bola neurčitá, v rozpore s ustanovením § 37 ods. 2 O. z., pretože
uvedený právny úkon bol od počiatku nemožným a odporoval podmienke určitosti obsahu plnenia a
rozsahu plnenia, čím sa stal tento právny úkon neplatným). Exekúciu na základe neurčitého záväzku
vyplývajúceho z notárskej zápisnice nebolo možné vykonať a námietkam žalobcu v postavení povinného

v exekučnom konaní bolo potrebné vyhovieť (pôvodne okresný súd námietky žalobcu zamietol, ako
i odklad výkonu rozhodnutia a následne bola pohľadávka vymožená odpisom z účtu žalobcu). Hoci
Ústavný súd predmetným rozhodnutím zrušil rozhodnutie exekučného súdu a nariadil vec opätovne
prejednať, exekúcia bola zastavená, pretože predmetná suma bola už vymožená. Súd prvej inštancie
ďalej konštatoval, že v konaní žalobca preukázal naplnenie aj ďalších dvoch zákonných atribútov

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, ktorá má objektívny charakter a
žalobcovi priznal náhradu škody za odpísanú pohľadávku, predstavujúcu skutočnú škodu vo výške
874.614,68 eur (nezákonne zexekvovanú súdnym exekútorom), ušlý zisk 9.523,85 eur (ušlý úrok zo
zexekvovanej sumy určenej na základe priemernej úrokovej sadzby za obdobie od 12. decembra
2005 do 14. februára 2008), sumu 6.638,78 eur (súdny poplatok za podanie námietok v exekučnom

konaní), sumu 8.448,05 eur (trovy právneho zastúpenia za právne zastupovanie počas exekučného
konania), spolu 899.225,36 eur. Súd prvej inštancie uviedol, že je toho názoru, že žalobcovi nemožno
priznať úrok z omeškania od ukončenia prerokovania návrhu pred orgánom štátu, ale až od samotného
priznania pohľadávky súdom (v tejto časti bola žaloba zamietnutá ako nedôvodná). Súd prvej inštancie
neakceptoval, že by žalobca mal porušiť všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 O. z., pretože

má svoje účty v W. N., hoci mohol byť klientom štátnej pokladnice. Žalobca je samostatný právny
subjekt a mal by povinnosť využívať služby štátnej pokladnice najmä vo vzťahu k subjektom podnikania,
ktoré prevádzkoval. Žalovaná bola zaviazaná na zaplatenie úroku z omeškania vo výške dvojnásobku
diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska, v čase omeškania od 12. decembra 2005 do 14. februára
2008, kedy nadobudla splatnosť pokusom o pokonávku. Žalobcovi bol priznaný úrok z omeškania odo

dňa rozhodnutia súdu v súlade s právnym názorom žalovanej. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že ak štát ustanovil právne predpisy, za akých podmienok a ako sa má uplatniť náhrada škody, ak
je subjektu súkromného práva škoda spôsobená verejnou mocou, teda štátom, je potrebné v zmysle
týchto právnych predpisov a princípov právneho štátu i spravodlivosti rozhodnúť, nie hľadať dôvod a
zámienky na prenesenie zodpovednosti štátu na iné subjekty. O náhrade trov konania súd prvej inštancie

rozhodolpodľaustanovenia§142ods.1O.s.p.,vzmyslektoréhovznikolnároknanáhradutrovkonania
úspešnému žalobcovi, ktorému však náhradu trov konania, predstavujúcu trovy právneho zastúpenia,
nepriznal. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca má samostatný právny odbor na riešenie právnych
vecí a nie je preto odkázaný na právne služby iných právnych subjektov, keďže nešlo o mimoriadne
právne náročnú vec, prípadne vec vyžadujúcu si špeciálne právne vedomosti a rozsiahle dokazovanie.

Žalovanej ako účastníkovi, ktorý bol v konaní čiastočne úspešný, súd prvej inštancie náhradu trov
konania nepriznal, pretože si takúto náhradu neuplatnil.

2. Proti tomuto rozsudku, v časti ukladajúcej žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažné plnenie
s úrokom z omeškania, podala včas odvolanie žalovaná navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne zmenu, zamietnutím žaloby. Odvolanie
odôvodnila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., pričom žalovanej
ako účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Žalovaná konkrétne
namietala nedostatočné odôvodnenie napádaného výroku a s tým súvisiacu nepreskúmateľnosť
rozsudku. Porušením práva účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia sa odníma možnosť

náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach
zaujal stanovisko, že aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia
treba považovať za vadu, zakladajúcu prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Nedostatok dôvodovrozhodnutia predstavuje tiež závažné procesné pochybenie súdu, spočívajúce v odňatí možnosti konať
pred súdom. Na podporu svojej argumentácie žalovaná označila rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „NS SR“). Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku ustanovuje § 157 ods. 2 O. s.
p.. Žalovaná predovšetkým nedostala odpoveď na svoje v konaní prednesené kľúčové námietky, najmä,
že škoda žalobcovi doposiaľ nevznikla, pretože má voči oprávnenému (z exekúcie sp. zn. 27Er/46/2005)
pohľadávku titulom bezdôvodného obohatenia, ktorú si žalobca dokonca aj uplatňuje v súdnom konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 6C/144/2009, ktoré konanie doposiaľ nebolo

právoplatne skončené. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal argumentáciou, podľa ktorej má
žalobca pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. dovtedy
kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak bezúspešnosť nebola ním
zavinená). Nebol preto daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škody a to existencia samotnej
škody. Súd prvej inštancie sa tiež nezaoberal námietkou, že v konaní nebola preukázaná príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, ako i námietkou porušenia prevenčnej

povinnosti žalobcu podľa § 415 O. z. (pretože mal účty v komerčnej banke, hoci mohol byť klientom
štátnej pokladnice a jeho účty by tak nepodliehali exekúcii). Súd prvej inštancie si zamieňa jednotlivé
tituly vzniku zodpovednosti za škodu (nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup), keď vyčítal
súdu nesprávnosť úradného postupu orgánu štátu (exekútora v konaní o výkon rozhodnutia Okresného
súdu Trnava sp. zn. 27Er/46/2005 a následne absenciu postupu súdu s odbornou starostlivosťou).

Priznanie úroku z omeškania od vyhlásenia rozsudku je v rozpore s argumentáciou žalovanej, ktorá
poukazovala na príslušnú judikatúru, že povinnosť zaplatiť náhradu škody vzniká až na základe súdneho
rozhodnutia, ktorým je určená doba splnenia (až uplynutím paričnej lehoty dochádza k omeškaniu). Súd
žalobe vyhovel s poukazom na to, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, bez toho aby odôvodnil
prenesenie dôkazného bremena na žalovanú (vznik omeškania je povinný preukázať poškodený). Súd

prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav. V prejednávanej veci sa zmýlil v právnom posúdení veci, pre chybnú
interpretáciu právnej normy (nerešpektujúc stabilizovanú judikatúru ohľadom priority žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenia pred žalobou o náhradu škody) a preto nedostatočne zistil skutkový stav,
či žalobcovi v čase rozhodovania súdu prvej inštancie už skutočne vznikla škoda (keď vyhovel žalobe

bez ohľadu na konanie vedené pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 6C/144/2009). Inou
vadou konania sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok
napadnutého rozhodnutia. Žalovaná podaním súdu zo dňa 4. októbra 2012, doručeným mu 8. októbra
2012, navrhla prerušenie konania (podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) do právoplatného skončenia
konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 6C/144/2009, pred ktorým prebieha

konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci
(Okresný súd Galanta v prebiehajúcom konaní nie je oprávnený rozhodovať o vydaní bezdôvodného
obohatenia v prospech žalobcu, na vyriešenie tejto otázky je príslušný Okresný súd Bratislava III; ak
súd v uvedenom konaní prizná pohľadávku z titulu bezdôvodného obohatenia, nebude môcť súd v
posudzovanejvecipriznaťžalobcovitútopohľadávkuztitulunáhradyškody).Otomtoprocesnomnávrhu

žalovanej však súd prvej inštancie doposiaľ nerozhodol. Došlo tým k vade, ktorá mohla a mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na vymedzenie vykonaných dôkazov v odôvodnení
napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie tiež nevykonal dôkazy predložené žalovanou (neoboznámil
sa s obsahom rozsudku NS SR sp. zn. 7Cdo 80/2011, uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
8Co/239/01, stanoviskom sudkyne JUDr. Malárikovej, žiadosťou žalobcu o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody), čím neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. NS SR v odôvodnení svojho rozhodnutia (sp. zn.
7Cdo 80/2011, ktorým bolo zamietnuté dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
5Co/201/2009) uviedol, že žalobcovi nič nebránilo domáhať sa aj príslušného plnenia, či už v rámci
samostatnej žaloby alebo aj v rámci alternatívneho, či eventuálneho petitu popri žalobe podľa § 80

písm. c/ O. s. p.. Žalobca bol odvolacím súdom k takémuto riešeniu aj vedený, ten však s poukazom
na zásadu hospodárnosti konania vyslovil nesúhlas s odporúčaným riešením (teda že mal podať žalobu
na plnenie - na vydanie bezdôvodného obohatenia). Z uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn.
8Co/239/01 vyplýva skutočnosť, že notárska zápisnica, na základ ktorej prebiehalo aj exekučné konanie,
v ktorom malo dôjsť k nezákonnému rozhodnutiu, ktorým mala byť žalobcovi spôsobená škoda, je

spôsobilým exekučným titulom a neexistuje rozpor návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu
(preto je možné na ich základe udeliť poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie). Nebol
vykonaný ani dôkaz navrhnutý žalovanou, stanoviskom zákonnej sudkyne v predmetnej exekučnej veci,
z ktorého vyplýva, že exekučný súd by o námietkach povinného (žalobcu) opätovne rozhodol tak, žeby ich zamietol. Pretože doposiaľ nebolo skončené konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III
pod sp. zn. 6C/144/2009 o návrhu žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, nebol preukázaný
zákonný predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu (vznik škody). Žalovaná poukázala na

ďalší odvolací dôvod, keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Označené závery súdu prvej inštancie celkom zjavne nemohli byť obsiahnuté v
rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/201/2009 zo 4. mája 2010, keďže tento súd zmenil
rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 10C/13/03-159 z 21. apríla 2009 tak, že žalobu zamietol z
dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Ak súd prvej inštancie uvádzal

závery obsiahnuté v rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 10C/13/2003-159 citoval závery
z rozhodnutia, ktoré nikdy nenadobudlo právoplatnosť. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by v
konanídošloiknesprávnemuúradnémupostupusúdnehoexekútoravpredmetnomexekučnomkonaní.
Rozhodnutiesúduprvejinštancietakvychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Predpoklad,že
žalobcovi už škoda vznikla, nie je správny, pretože žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného
obohatenia voči tomu, kto ho získal (kým nepreukáže jeho bezúspešné domáhanie). Podľa ustálenej

judikatúry ÚS SR náhrady škody voči štátu sa možno domáhať až potom, čo sa nepodarilo vymôcť
bezdôvodné obohatenie od toho, kto sa v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho
úradného postupu obohatil (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. III. ÚS 361/2009, II. ÚS 165/2012, IV. ÚS
159/2012, II. ÚS 17/2013, II. ÚS 570/2013). Žalobca si ani nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho
majetku (mal svoje bankové účty v W. N. hoci v súlade s ustanovením § 2 ods. 2 písm. l/ zákona č.

291/2002 Z. z. o štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov v relevantnom znení, keď
malo dôjsť ku vzniku škody, mohol byť klientom štátnej pokladnice a využívať exekučnú imunitu podľa
§ 12 ods. 7 tohto zákona). Žalobca nepreukázal tiež príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
a vznikom škody, teda skutočnosť, že nebyť nezákonného uznesenia, konanie o námietkach povinného
proti exekúcii by skončilo v prospech žalobcu, teda vyhovením týmto námietkam. Žalovaný vyjadrením

zákonnej sudkyne JUDr. M. Malárikovej k žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody preukázal, že zákonná sudkyňa by v súlade s právnym názorom Ústavného súdu, po posúdení
otázky vykonateľnosti exekučného titulu, zhody titulu s návrhom na vykonanie exekúcie a poverením na
vykonanie exekúcie a vyporiadaní sa s obranou povinného, námietky povinného proti exekúcii (a žiadosť
o povolenie odkladu exekúcie) opätovne zamietla. Výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych

bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu. Ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie predstavovala výška úroku
z omeškania 5,5%, nie však 8,5% ako to uvádzal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Súčasne
spolu s odvolaním žalovaná podala návrh na opravu a doplnenie rozsudku.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie aj žalobca, v časti nepriznania úrokov z omeškania,
náhrady trov konania a nepriznanej časti žalovanej istiny (5.792,56 eur), navrhujúc jeho zmenu
vyhovením žalobe. Súd prvej inštancie sa stotožnil, hoci právne nesprávne, s právnym názorom
žalovanej ohľadom priznania úroku z omeškania odo dňa rozhodnutia vo veci, avšak žalobcovi priznal
aj úrok z omeškania v citovanom období (napriek tomu, že tento žiadal od úplne iného času), ktorý

však nezohľadnil vo výroku rozsudku. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal právnou argumentáciou
žalobcu, týkajúcej sa počiatku omeškania dlžníka a abstrahoval od doterajšej jednotnej a ustálenej
súdnej praxe v obdobných veciach. Takéto počínanie je na hranici požiadaviek kladených ustanovením
§ 157 ods. 2 O. s. p. a Ústavou SR. V zmysle príslušných ustanovení O. z. a ZoZŠ sa dlžník v
zásade dostáva do omeškania a je povinný na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania, prvým dňom

nasledujúcim po splatnosti svojho záväzku, uplynutím posledného dňa lehoty, v ktorej mal veriteľovi
plniť. Úroky z omeškania v súlade s rozhodovacou praxou sú vždy priznávané ku dňu splatnosti, teda
ku dňu, kedy poškodený vyzval škodcu na náhradu škody. V osobitnom prípade, akým je aj daný prípad,
je týmto dňom márne uplynutie šesťmesačnej lehoty na prerokovanie nároku poškodeného príslušným
orgánom (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) a na uspokojenie tohto nároku. Týmto dňom

je 16. február 2008. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 6Co/82/2013 a sp. zn. 4Co/139/2011. Žalobca tiež namietal nepriznanie náhrady trov
konania. Poukázal na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 31-29 zo 17. decembra 2004, podľa záverov
ktorého výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného
práva. Účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnému účastníkovi náhradu trov, ktoré vo vecnej a

časovejsúvislostiskonanímmuselalebobudemusieťnepochybnezaplatiť,pričombyichplatiťnemusel,
ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46
ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia
všetkých zákonom stanovených podmienok a skôr reštriktívne. Žalobca poukázal na článok 47 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, za
podmienok ustanovených zákonom. Žiaden zákon neobmedzuje právo účastníka konania na zastúpenie
advokátom, so všetkým čo k nemu patrí. Zákon obmedzuje inštitút náhrady trov konania len vo vzťahu k

drobným sporom, čo nie je daný prípad. Uvedené právo prináleží každému bez rozdielu a bez ďalšieho.
Pod potrebným a účelným uplatňovaním práv v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. zákonodarca mienil tie
úkony právnej služby, bez využitia ktorých by účastník konania nemohol riadne uplatňovať a brániť
práva jemu prislúchajúce. Skutočnosť či žalobca má zriadené právne oddelenie nemôže mať vplyv na
posúdenie trov právneho zastúpenia, ktoré sú súčasťou jeho práva na právnu ochranu a pomoc, ako aj

jehomajetkovéhopráva.Právneoddeleniejezriadenénainéúčelynežjezastupovaniežalobcuvkonaní
o vysokú sumu, nadväzujúc na konanie, v rámci ktorého došlo k porušeniu ústavných práv žalobcu a
k jeho značnému poškodeniu Slovenskou republikou. Ani úvaha súdu o tom, že spor je jednoduchý
nemôže obstáť. Nielen z dôvodu, že právo žalobcu na právne zastúpenie a trovy právneho zastúpenia je
právnymporiadkomdanébezďalšieho,aleajzdôvodu,žesúdprvejinštancieužraznerozhodolvsúlade
s požiadavkami kladenými zákonom. V napadnutom rozsudku došlo k zjavnej nezrovnalosti, prípadne

chybe v písaní, keďže vo výroku sa ukladá žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 893.432,80
eur ale v jeho odôvodnení sa uvádza priznaná suma z titulu náhrady škody vo výške 899.225,36
eur. Žalobca ďalej namietal arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napádaného rozsudku. V odôvodnení
absentuje akákoľvek zmienka o zamietnutí zvyšnej časti žaloby. Ak časti rozsudku o uložení povinnosti
žalovanej zaplatiť žalobcovi peňažné plnenie a vo zvyšku zamietajúce, nebudú posúdené ako chyba

spadajúca pod ustanovenie § 164 O. s. p. a nebude táto chyba opravená, žalobca napadol chybu výroku
ako inú vadu konania.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukázal na predmetné rozhodnutie ÚS SR,
v dôsledku čoho nie sú pochybnosti o tom, že bol naplnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu

za škodu, ktorým je existencia nezákonného rozhodnutia. Odpísaním peňažných prostriedkov z účtu
žalobcu v rámci nezákonnej exekúcie jednoznačne došlo k zmenšeniu jeho majetku. Naplnenie druhého
zákonného predpokladu vzniku škody žalobca argumentačne preukázal, aj s ohľadom na judikatúru NS
SR.ZanalýzyrozhodnutíÚSSRoznačenýchžalovanouvodvolanívyplýva,žebolovnichkonštatované,
že nie je protiústavné, ak všeobecné súdy rozhodnú tak, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

má prioritu pred nárokom na náhradu škody a že tento názor vychádza z relatívne ustálenej judikatúry
všeobecných súdov, pričom je poukazované na rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 4Cz 110/84
a na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 199/2005. Novšia žalovanou uvádzaná judikatúra ÚS SR už
len odkazuje na rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 361/2009 a neprináša nové právne závery. Žalovanou
uvádzané rozhodnutia tak odkazujú na judikatúru z čias socializmu, keď sa o právnom štáte nedalo

hovoriť. Z citovanej judikatúry nevyplýva, že by ÚS SR právne posúdil konkurenciu nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody, s určením ich priority. Z ustálenej judikatúry ÚS
SR však vyplýva, že nie je jeho úlohou rozhodovať meritórne vo veci a právne posudzovať jednotlivé,
okrem iného občianskoprávne, inštitúty, pretože to je úlohou všeobecných súdov. Je to práve NS
SR, ktorý je v prípade judikovania priority náhrady škody pred bezdôvodným obohatením najvyššou

právnou autoritou. V rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Cdo 155/2011 bol vyslovený názor, že pri kolízii
nárokovnavydaniebezdôvodnéhoobohateniaanárokunanáhraduškody,mávzhľadomnasubsidiárnu
povahu nároku na bezdôvodné obohatenie, prednosť nárok poškodeného na náhradu škody, ak táto
škoda v čase vyhlásenia rozhodnutia nebola uhradená tým subjektom, ktorý sa na úkor poškodeného
obohatil. Len v prípade ak nie sú splnené podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu

náhrady škody, možno uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca nesúhlasil ani s
argumentáciou žalovanej o porušení prevenčnej povinnosti tým, že nemal všetky peňažné prostriedky
v štátnej pokladnici. Na nikom nemožno spravodlivo požadovať, aby predvídal, že štát alebo orgán
verejnej moci mu spôsobia škodu nezákonným spôsobom. Pokiaľ možno aplikovať generálnu klauzulu
prevenčnej povinnosti, tak iba v neprospech samotnej žalovanej. Bez nezákonného rozhodnutia, proti

ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, by súdny exekútor nemohol vydať exekučný príkaz na
odpísanie exekvovanej sumy z účtov žalobcu a súdny exekútor nemohol postupovať inak ako vydať
exekučný príkaz, potom čo mu bolo doručené nezákonné rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí
námietok proti exekúcii. Nebyť nezákonného rozhodnutia, nebola by nastala exekúcia, dôsledkom ktorej
bolo zexekvovanie sumy 874.614,68 eur, teda vznik škody na strane žalobcu. Tým je nespochybniteľne

daná i príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody na strane žalobcu ako
tretia, posledná podmienka zodpovednosti štátu za škodu. Vyjadrenia sudkyne JUDr. Malárikovej a
argumentácia žalovanej s tým spojená sú bezpredmetné, sudca sa nemôže vyjadrovať o tom, ako by
v budúcnosti rozhodol spor. Je zrejmé, že restitutio in integrum po vrátení poverenia exekútorom aodpísaní vymoženej sumy (ukončenie exekúcie) nie je v rámci exekučného konania možné a žalobca
tak nemal dôvod podávať ďalšiu ústavnú sťažnosť. Argumentácia žalovanej, ktorou sa snažila navodiť
zákonnosť exekúcie na majetok žalobcu, ide nielen proti predmetnému nálezu, ale všetkým dôsledkom

a implikáciám z neho vyplývajúcich, ako aj proti neskoršiemu uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k.
9Co/222/2002-71 z 30. septembra 2002, ktorý považuje právny dôvod obsiahnutý v notárskej zápisnici
za neurčitý a nezrozumiteľný a v dôsledku toho musí byť akákoľvek exekúcia vedená na základe tejto
notárskej zápisnice zastavená. Hoci Krajský súd v Bratislave rozhodnutím sp. zn. 5Co/201/2009-270
zmenil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III č. k. 10C/13/2003-159 tak, že určovaciu žalobu

zamietol, urobil tak výlučne z dôvodu konštatovania neexistencie naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení. Neurčitosť a nezrozumiteľnosť záväzku v notárskej zápisnici bola preukázaná
jednaknálezomÚSSR,akoajuznesenímKrajskéhosúduvTrnavesp.zn.9Co/222/2002-71.Napadnutý
rozsudok je dostatočne jasný aj pre žalovanú (prečo ju súd prvej inštancie vzhliada zodpovednú za
škodu). Odhliadnuc od skutočnosti, že žalovaná navrhla fakultatívne prerušenie konania, ktorému súd
prvej inštancie vyhovieť nemusí, tento návrh žalovanej vychádza z mylného predpokladu, že nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia má prioritu pred nárokom na náhradu škody. Keďže súd prvej
inštancie správne posúdil kolíziu týchto dvoch nárokov, ako i mal za preukázané splnenie všetkých troch
predpokladov zodpovednosti za škodu, nemal dôvod konanie prerušiť a preto sa v tomto smere nemohol
dopustiť vady konania (o nevyhovení takémuto návrhu sa osobitné uznesenie nevydáva ani nedoručuje,
keďže ide o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania). Z hľadiska vykonávania dôkazov je

podstatné, aby boli vykonané tie, ktorých vykonanie postačuje na náležité zistenie a objasnenie tých
skutočností, ktoré sú pre posúdenie merita veci rozhodujúce. Nie je úlohou súdu, aby vykonával
dokazovanie,skúmajúcdôkazynemajúcevplyvnaposúdenierelevantnýchotázokvkonaní.Napodporu
svojej argumentácie žalobca označil rozhodnutia ÚS SR a NS SR. Vznik nároku veriteľa na úroky z
omeškania voči dlžníkovi, ktorý je spätý s omeškaním dlžníka, teda s momentom splatnosti a zároveň

žalovateľnosti, pritom vyplýva priamo zo zákona a je potvrdený právnou doktrínou aj súdnou praxou.
Špeciálnu úpravu momentu žalovateľnosti pohľadávky poškodeného voči štátu upravujú ustanovenia
§ 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 ZoZŠ v relevantnom znení. Táto osobitná právna úprava viaže moment
žalovateľnosti na deň nasledujúci po márnom uplynutí šesťmesačnej lehoty počítanej od doručenia
výzvy poškodeného príslušnému orgánu (v tomto prípade žalovanej). Tento moment nastal dňa 16.

februára 2008, čím sa žalovaná dostala do omeškania, pretože odmietla nahradiť škodu a jej dlh sa stal
žalovateľným. Rozsudok hoci nie je ukážkovým rozhodnutím konajúceho súdu vo veci samej, pretože
obsahuje formulačné nezrovnalosti, pojmové zámeny a chyby v písaní, avšak dostatočne poskytuje
účastníkom konania potrebné odpovede na to, aby porozumeli dôvodom objasňujúcim meritórne
rozhodnutie.

5. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolania obsahujú
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných

rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.

6. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci
po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa
tohto zákona. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a

dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa
príslušných ustanovení O. s. p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré
začaloaleneskončilozaúčinnostiskoršejúpravyprocesnéhopráva(porov.uznesenieNajvyššiehosúdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016).

8. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná dňa 8. októbra 2012 podala na súd prvej inštancie návrh na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., do právoplatného skončenia konania vedenéhopred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 6C/144/2009, keďže pred týmto súdom prebieha
konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej
veci. Uvedené konanie inicioval sám žalobca dňa 14. decembra 2009, podaním žaloby na Okresnom

súde Bratislava III podľa § 80 písm. b/ O. s. p. o vydanie bezdôvodného obohatenia (vedené pod
sp. zn. 6C/144/2009), ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené. Žalovaná svoj návrh odôvodnila
tým, že ak by v konaní pred Okresným súdom Bratislava III a pred súdom prvej inštancie (Okresným
súdom Galanta) došlo k vyhoveniu návrhov žalobcu, došlo by k vzniku a priznaniu duplicitných nárokov
(vydaním bezdôvodného obohatenia a náhradou škody titulom zodpovednosti štátu). Na podporu

svojej argumentácie žalovaná poukázala na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 361/2009, podľa
ktorého právny názor, že nie súd splnené podmienky na priznanie nároku na náhradu škody, pokiaľ
existuje možnosť domáhať sa plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia, vychádza z dlhodobej a
relatívne ustálenej judikatúry všeobecných súdov, podľa ktorej nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy,
ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči

tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za
škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že
sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Kým má žalobca pohľadávku na vydanie
bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal a kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa

vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad
zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu
SSR sp. zn. 4Cz 110/84 zo 16. apríla 1985, rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 199/2005 z 31. mája 2006).

9. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že meritórne rozhodnutie súdu prvej inštancie je

predčasné v dôsledku skutočnosti, že súd prvej inštancie doposiaľ nerozhodol o tomto návrhu žalovanej
na prerušenie konania, bez uvedenia dôvodu, prečo sa návrhom žalovanej na prerušenia konania vôbec
nezaoberal.

10. K prerušeniu konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (§ 164 CSP) môže súd prvej inštancie

pristúpiť vtedy, ak prebieha iné konanie, v ktorom je riešená (má byť riešená) otázka, ktoré môže mať
význam pre jeho rozhodnutie a ktorú by si inak mohol predbežne vyriešiť sám. Ak súd prvej inštancie
dospel k záveru, že návrh žalovanej na prerušenie konania nie je dôvodný, mal návrh na prerušenie
konania žalovanej zamietnuť. O návrhu na prerušenie konania súd vždy rozhoduje uznesením, proti
ktorému bolo (§ 201 a § 202 ods. 3 O. s. p.) a naďalej je odvolanie prípustné (§ 357 písm. n/ CSP).

Nejedná sa o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania. Súd prvej inštancie je povinný pozitívny,
ako i negatívny, výrok o návrhu na prerušenie konania vždy odôvodniť. Postup súd prvej inštancie
pri rozhodovaní o takomto návrhu, môže zakladať vadu konania, ktorá by mohla mať za následok
nesprávnosťrozhodnutia,aksúdvrámcipreskúmaniavýrokuozamietnutínávrhunaprerušeniekonania
dospeje k záveru, že dôvody na prerušenie konania boli dané.

11. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie vôbec nerozhodol o procesnom návrhu žalovanej na
prerušenie konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 6C/144/2009, o vydanie
bezdôvodného obohatenia na základe žaloby podanej žalobcom, bez toho, aby boli splnené podmienky
pre takýto postup (napr. ak by bol návrh na prerušenie konania doručený súdu prvej inštancie po dátume,

kedy bolo vydané meritórne rozhodnutie), odňal mu týmto rozhodnutím možnosť konať pred súdom
(porov. Uznesenie NS SR sp. zn. 2 Oboer 93/2013).

12. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za
následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje O. s. p..

O procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva (porov. napr. rozhodnutia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 283/07, II. ÚS 102/04).

13. Ústavnoprávnym dôsledkom postupu všeobecného súdu, ktorým znemožnil realizáciu procesných

práv účastníka je zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), resp. práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb. (porov. Nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 480/2012).14. Pre posúdenie vhodnosti prerušenia konania, napriek jeho fakultatívneho charakteru, je
rozhodujúcim kritériom aj zamedzenie odlišných rozhodnutí súdov o rovnakej otázke (princíp právnej

istoty). V prejednávanej veci výsledok konania prebiehajúceho pred iným súdom (Okresným súdom
Bratislava III sp. zn. 6C/144/2009), má podstatný vplyv a význam pre rozhodnutie súdu prvej inštancie.
Východiskom je právne posúdenie súbehu a konkurencie nárokov z titulu bezdôvodného obohatenia a
náhrady škody.

15.Nároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuštátumôžebyťvobčianskom
súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z
titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Pokiaľ
má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla a preto
nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne
uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia

(porov. Uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 361/09 z 26. novembra 2009). Existencia pohľadávky na
vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu
právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca
má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal
bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie

je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa ZoZŠ (pôvodne zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom v znení neskorších predpisov), a to existencia samotnej škody (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SSR sp. zn. 4Cz 110/84 zo 16. apríla 1985, rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 199/2005 z 31. mája 2006).
Obdobne nárok na náhradu škody môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy, ak by poškodený

nedosiahol uspokojenie svojej pohľadávky voči tomu, kto by k nemu bol inak povinný (porov. uznesenie
ÚS SR sp. zn. II. ÚS 17/2013-16, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, ďalej len „NS ČR“, sp.
zn. 28Cdo 3533/2011). Podľa odôvodnenia uznesenia NS SR sp. zn. 7MCdo 16/2011 k súbehu nárokov
zaznamenalajudikatúraviaceronázorov,tedatiežten,žeprávonanáhraduškodyvôbecnevznikne,kým
poškodený má možnosť žiadať najprv vydanie bezdôvodného obohatenia. Vyššie uvedený právny názor

bol Ústavným súdom Slovenskej republiky (sp. zn. III. ÚS 361/09) kvalifikovaný ako názor vychádzajúci
z dlhodobej a relatívne ustálenej judikatúry všeobecných súdov.

16. Bezdôvodné obohatenie vždy predstavuje záväzok, ktorého obsahom je povinnosť toho, kto
sa obohatil, vydať to, o čo sa obohatil. Ide o objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému

došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. Bezdôvodným obohatením sa tak môže stať tiež
plnenie prijaté na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo následne zrušené
(porov. uznesenie NS ČR sp. zn. 21Cdo 3316/2013). Ak sa domáha vrátenia plnenia ten, kto
plnil povinnosť uloženú mu súdom, závisí dôvodnosť jeho požiadavky na tom, či podľa hmotného
práva, teda i bez rozhodnutia, ktoré bolo následne zrušené, plnil povinnosť, ktorú skutočne mal

alebo nie (takúto otázku rieši súd ako predbežnú). K uvedeným záverom sa prihlásil NS ČR i
v rozsudku veľkého senátu občiansko-právneho a obchodného kolégia sp. zn. 31Cdo 3309/2011,
ktorý vyslovil záver, že ak na základe povinnosti uloženej právoplatným rozhodnutím súdu, ktoré
nezodpovedá skutočným hmotnoprávnym pomerom, žalovaný plnil neexistujúci dlh, potom žalobcovi
vzniká bezdôvodné obohatenie. Preferovaním nároku na náhradu škody pred nárokom z bezdôvodného

obohatenia pri súbehu týchto nárokov, nedošlo by k nastoleniu spravodlivej majetkovej rovnováhy
vytvoreného protiprávneho stavu obohatenia (ktorý by tak nebol odstránený na strane neoprávnene
obohatenej osoby).

17. Súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému

výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov,
ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu
chránenéhopríslušnounormou(porov.NálezÚSSRč.2221/07).Vmateriálnomprávnomštátenejdelen
o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel správania, ktoré
sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo je spoločenský normatívny

systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi spoločnosti. Už z tejto základnej
funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného usporiadania vzťahov priečia, sú
neprijateľné. Súdu jednoznačne prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona
nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak je, aby takouto interpretáciou pomocouredukcie „ad absurdum“ odmietol a aby zvolil výklad, ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona
a ktorý bude racionálny a spravodlivý.

18. Odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože tento nedostatok nebolo možné napraviť v konaní
pred odvolacím súdom (o návrhu na prerušenie konania v prvoinštančnom konaní je vecne príslušný

rozhodnúť okresný súd, pričom k zrušeniu napadnutého rozhodnutia podľa ustanovení CSP došlo prvý
raz).

19. Žalobcom odvolaním napadnutá zamietavá časť rozsudku súdu prvej inštancie, týkajúca sa úrokov
z omeškania, predstavujúcich príslušenstvo pohľadávky ako akcesorický záväzok, bola závislá od
rozhodnutia o hlavnom záväzku (nároku na náhradu škody), ktoré bolo zrušené a preto bol daný

dôvod aj na zrušenie napadnutého závislého výroku rozsudku. Dôvodným bolo aj odvolanie žalobcu.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti postráda náležitú argumentáciu vo vzťahu k
úrokom z omeškania a predmetu zamietnutia žaloby.

20. Ústavný súd Slovenskej republiky už vo viacerých nálezoch judikoval, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný
zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ústavný zákon č. 23/91 Zb.) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
(uverejneného oznámením FMZV č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z. z.) je aj právo účastníka na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou
proti takémuto uplatneniu. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť ako sa vysporiadal s
rozhodujúcimiazistenýmiskutočnosťamianaakomzákladeprijalprávnezávery.Pretoakjerozhodnutie
súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje náležité dôvody, prichádza do úvahy iba
zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (sp. zn. I.ÚS 226/03).

21. Odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu, v spojení s
opravnými uzneseniami a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP).
Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku, zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami strán
konania bolo by predčasné.

22. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude rozhodnúť o procesnom návrhu žalovanej
na prerušenie konania, ktoré musí predchádzať meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej.

23. Súd prvej inštancie (viazaný právnym názorom odvolacieho súdu) bude tiež dbať na to, aby

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 220 CSP) bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré
považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu
riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania.

24. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy
a stranám konania musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho
právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06,
III. ÚS 198/07).

25. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. Vzhľadom k tomu,
že došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, vznikol dôvod i na zrušenie závislého výroku o
náhrade trov konania v napadnutom rozsudku. Súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov v novom

rozhodnutí o veci.

26. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.