Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. marec 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/8/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715215000
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6715215000.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Zity Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore
žalobcu Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Grösslingova 77, 824 68 Bratislava, IČO: 31
351 026, proti žalovanej E. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XXX/XX, XXX XX I. Q., v konaní o
zaplatenie 16.859,28 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen
č. k. 15C/362/2015-98 z 23. júna 2016 v spojení s opravným uznesením č. k. 15C/362/2015-119 z 14.
novembra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 16 859,28 € ako

istinu, riadny úrok vo výške 7,79 % p. a. z istiny odo dňa 29. 08. 2015 do zaplatenia, úroky z omeškania
vo výške 5 % p. a. z istiny odo dňa 29. 08. 2015 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobe o zaplatenie sumy 16.859,28 € ako dlžnej istiny úveru spolu s riadnym úrokom vo výške 7,79
% p. a. z istiny od 29. 08. 2015 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5 % p. a. z istiny odo dňa
29. 08. 2015 do zaplatenia súd prvej inštancie vyhovel len čiastočne tak, že žalovanej uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi istinu 16.859,28 € spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 29. 08.
2015 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v mesačných splátkach vo výške 50 € pod stratou výhody
splátok pri nezaplatení čo i len jednej splátky a žalobu o zaplatenie riadneho úroku vo výške 7,79 % p.
a. z istiny od 29. 08. 2015 do zaplatenia zamietol. Za nesporné skutkové zistenia súd prvej inštancie
označil, že na základe zmluvy o stavebnom sporení č. 31038095/7930 uzavretej na cieľovú sumu 20.000
€ a žiadosti žalovanej o poskytnutie úveru uzatvorili strany sporu dňa 18. 06. 2014, úverovú zmluvu č.
31038095/7930 o medziúvere a stavebnom úvere o poskytnutí medziúveru v sume 16.000 € pri úrokovej

sadzbe 7,79 % p. a. prevodom na bežný účet žalovanej dňa 14. 07. 2014 (ďalej aj „zmluva o úvere“ alebo
„zmluva o medziúvere“). Splátky medziúveru boli dohodnuté vo výške 184 € s počiatkom splácania 01.
08. 2014. Žalovaná si plnila povinnosti zo zmluvy o medziúvere len do apríla 2015. Poslednú splátku
uhradila 21. 04. 2015. Pre neplnenie si povinnosti splácať úver požiadal žalobca žalovanú dňom 28.
08. 2015 o okamžité splatenie úveru v celkovej výške 16.859,28 € (dlžná istina). Sám žalobca označil
úverovú zmluvu za spotrebiteľskú zmluvu, preto práva a povinnosti z nej vyplývajúce posudzoval súd
prvej inštancie podľa ustanovenia § 52 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj OZ)

a súčasne aj podľa ustanovení zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj Ob. z.) z
dôvodu, že sa podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka Obchodným zákonníkom bez ohľadu
na povahu účastníkov spravujú záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere. Oprávnenie žalobcu požadovať
vrátenie úveru pre omeškanie žalovanej ako dlžníka so splácaním úveru vyvodil z ustanovenia § 506Obchodného zákonníka. Nárok na úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru je
podľa názoru prvoinštančného súdu zakotvený v § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka a jeho výška je
určená ustanovením § 369 ods. 3 Obchodného zákonník a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým

sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Za dôvodnú považoval súd prvej inštancie
žalobu o zaplatenie istiny 16.859,28 € aj s úrokom z omeškania od 29. 08. 2015 do zaplatenia a za
nedôvodnú žalobu o zaplatenie dohodnutých úrokov z úveru odo dňa nasledujúceho po zosplatnení
úveru. Nárok na dohodnuté zmluvné úroky vznikol žalobcovi podľa názoru súdu prvej inštancie len do
okamihu zosplatnenia úveru, t. j. do 28. 08. 2015. Po zosplatnení úveru ako sankcia za omeškanie sa s

plnením dlhu nastupuje zákonný úrok z omeškania a zaniká nárok na zmluvné úroky. Tento záver podľa
názoru súdu prvej inštancie vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/1998. Podľa
„ustálenejsúdnejpraxe“pozosplatneníúverustrácaveriteľprávonaúrokyzúveruasúspechomsimôže
uplatňovať len úroky z omeškania so zreteľom na to, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah a požadovanie
úrokovzomeškaniaspolusúrokmizúverubybolodvojnásobnýmzaťaženímspotrebiteľaaspôsobovalo
by značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi stranami sporu. V dôvodoch rozhodnutia poukázal súd prvej

inštancie aj na § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z.
z.“) bez bližšieho zdôvodnenia, či ho aplikoval a akým spôsobom toto zákonné ustanovenie ovplyvnilo
jeho rozhodnutie vo veci.
1.1. Podľa ustanovenia § 160 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj O. s. p.)

povolil žalovanej splácať dlžnú sumu v 50 € mesačných splátkach s ohľadom na jej osobné, sociálne
a majetkové pomery.
1.2. Rozhodnutie o trovách konania, ktorým žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania
odôvodnil len citáciou zákonného ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca dňa 02. 08. 2016 odvolanie z dôvodov uvedených
v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj C. s. p.) proti
tej časti rozhodnutia, ktorou bola žaloba zamietnutá a časti prvého výroku, ktorou konajúci súd povolil
žalovanej zaplatiť dlžnú sumu v pravidelných mesačných splátkach po 50 € od právoplatnosti rozsudku.
Odvolacie dôvody s výtkami, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému (?), aby

uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci konkretizoval
žalobca tak, že medzi žalobcom a žalovanou vznikol právny vzťah podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného

zákonníka, ktoré má kogentný charakter a upravuje, že záväzok zo zmluvy o úvere vzniká dohodou o
jej podstatných náležitostiach, ktorými sú záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie úver, určenie výšky
úveru a záväzok dlžníka vrátiť úver spolu s úrokmi. Žalobca tvrdil, že odkaz súdu prvej inštancie na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/98 nie je priliehavý. Predmetom konania sp. zn.
4Obo/143/98 boli „úroky z úrokov“, ktoré žalobca nežiadal. Žalobca sa domáhal okrem zaplatenia istiny

len zaplatenia riadneho úroku ako ceny za poskytnutie peňažných prostriedkov, ktoré nie je možné
stotožniť s úrokmi z omeškania. K takémuto názoru dospel aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn.
3Obdo/67/2013 z 28. 10. 2014, v ktorom Najvyšší súd SR akceptoval tvrdenia žalobcu v obdobnej veci
a priznal v celom rozsahu žalobcom uplatňovaný nárok. Rovnakým spôsobom rozhodli aj všeobecné
súdy v sporoch, ktorých spisovú značku uviedol. Súd prvej inštancie svojím rozhodnutím zvýhodnil

neplatiaceho klienta a odmenil porušenie zmluvných dojednaní zmluvy. Zmluva o úvere patrí medzi tzv.
absolútne obchodno-záväzkové vzťahy a Obchodný zákonník na právny vzťah účastníkov zmluvy je
potrebné aplikovať, aj keď zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka, ktoré dáva možnosť veriteľovi pri omeškaní
dlžníka s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace odstúpiť

od zmluvy a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, je dispozitívnym ustanovením, t. j.
účastníci zmluvného vzťahu majú v nadväznosti na uvedené ustanovenie zmluvnú voľnosť v tom
smere, ako si dohodnú postih za podstatné porušenie zmluvy. Účastníci úverovej zmluvy si dohodli
v článku VII. bod 3 zmluvy, ktorý v súlade s ustanovením § 273 ods. 2 Obchodného zákonníka má
prednosť pred všeobecnými obchodnými podmienkami, v akých prípadoch môže žalobca požadovať

okamžité splatenie úveru. Žalobca postupoval v súlade so všetkými zákonnými ustanoveniami a využil
svoje zákonné možnosti a požiadal dňom 28. 08. 2015 o okamžité splatenie úveru a zároveň zvýšil
platnú úrokovú sadzbu celého zostatku úveru o 5 % p. a. nad pôvodne dohodnutú úrokovú sadzbu.
Názor súdu prvej inštancie deklarovaný v napadnutom rozhodnutí týkajúci sa nepriznania riadnehoúroku nemá žiadnu oporu v právnom poriadku a predstavuje porušenie ústavou garantovaných práv.
Pre tieto skutočnosti je žalovaný toho názoru, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces (zrejme mal odvolateľ na mysli porušenie práv žalobcu - poznámka odvolacieho
súdu). Úlohou súdu podľa názoru žalobcu je zákon vykladať, ale nie do takej miery, aby sa staval do
pozície toho, kto o zákone polemizuje a vytvára súdy o tom, ktorá časť právneho predpisu je podľa neho
nespravodlivá a neaplikovateľná. Tento postoj je v príkrom rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je
nosným ústavným princípom (citát z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 28/96 z

01. 01. 1998 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod číslom 7/1997). Princíp
podnikania banky je založený na požičiavaní peňazí istému okruhu osôb za dohodnutých podmienok
s cieľom dosiahnuť zisk. Potreba dosiahnutia zisku je regulárnou, ba priam nevyhnutnou súčasťou
podnikania. Z tohto dôvodu žalobca nerozumie postoju súdu, ktorý sa k tejto skutočnosti stavia z pohľadu
poskytovateľa úveru vyslovene dehonestujúco.
2.1. Žalobca nespochybňuje právo súdu vyplývajúce z ustanovenia § 160 ods. 1 O. s. p. určiť,

že peňažné plnenie je možné vykonať v splátkach, avšak aj pre tento postup musia byť splnené
zákonom predpokladané podmienky. Súdna prax potvrdená viacerými rozhodnutiami krajských súdov
sa k otázke povolenia splátok stavia tak, že je možné uložiť peňažné plnenie v splátkach, avšak len
vo výnimočných prípadoch a zároveň len za predpokladu, že to odôvodňujú okolnosti prejednávanej
veci s tým, že uložené peňažné plnenie v splátkach by malo byť zaplatené v 3-ročnej lehote. Medzi

osobitné okolnosti, na ktoré má konajúci súd prihliadať pri uložení plnenia formou splátok patrí nielen
sťažená platobná schopnosť na strane žalovaného, ale aj jeho celkový postoj k plneniu svojho záväzku,
ktorý by sa mal prejaviť snahou aspoň o čiastkové plnenia v rámci svojich možností. Zároveň musí
súd prihliadnuť aj na práva a oprávnené záujmy žalobcu a takéto rozhodnutie musí byť náležite
odôvodnené. V prejednávanej veci tieto podmienky podľa názoru žalobcu splnené neboli. Splátkou vo

výške 50 € mesačne by žalovaná priznanú istinu splácala viac ako 28 rokov, a to bez súdom priznaného
príslušenstva. Žalobca zastáva názor, že spôsobom, akým sa súd vysporiadal s nárokom žalobcu, došlo
v tomto konaní k procesným pochybeniam súdu a k porušeniu práv žalobcu.
2.2. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe bude
v celom rozsahu vyhovené.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

4. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť dňom 01. 07. 2016 a zároveň zrušil Občiansky súdny
poriadok. Krajský súd v súlade s § 470 ods. 1, 2 C. s. p. koná a rozhoduje vo veci podľa ustanovení

Civilného sporového poriadku. Podľa § 383 C. s. p. je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Odvolací
súd nepovažoval za potrebné doplniť ani zopakovať dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie.
Skutkový stav zistený súdom prvej inštancie považuje za úplný a správny, a keďže prejednanie veci
na odvolacom pojednávaní nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem, prejednal vec bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti
podľa § 388 C. s. p. zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

5. Odvolací súd je podľa § 380 ods. 1 C. s. p. viazaný odvolacími dôvodmi, aj rozsahom odvolania,
okrem prípadov vymedzených v § 379 C. s. p. Žalobca napáda rozhodnutie súdu prvej inštancie v

časti prvého vyhovujúceho výroku o lehote na plnenie v splátkach a v druhom výroku, ktorým súd prvej
inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. I keď žalobca osobitne proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie o trovách konania námietky neuvádza, v zmysle § 379 písm. a) C. s. p., ide o závislý výrok
od rozhodnutia vo veci samej. Predmet odvolacieho konania vymedzený odvolaním žalobcu sa týka
jeho nároku na zmluvné úroky z istiny 16.859,28 € vo výške 7,79 % p. a. za obdobie od 29. 08. 2015 do

zaplatenia a nároku na náhradu trov konania, ako aj určenia, v akej lehote je žalovaná povinná zaplatiť
žalobcovi už súdom prvej inštancie priznanú istinu spolu s úrokom z omeškania.

6. Žalobcom uvádzané odvolacie dôvody s odkazom na ustanovenie § 365 ods. 1 C. s. p. podľa
názoru odvolacieho súdu nekorešpondujú s textom odvolania. Procesné pochybenia súdu a porušenie

práv žalobcu, čo by mohlo byť podriadené pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p.
dáva žalobca do súvisu „so spôsobom, akým sa súd vysporiadal s nárokom žalobcu“, teda porušenie
konkrétnych procesných práv žalobca netvrdí a nekonkretizuje ani nesprávny procesný postup súdu
prvej inštancie. Žalobca neodôvodnil, v čom vidí vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávnerozhodnutie vo veci. Pod inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je
možné podriadiť pochybenia súdu v procesnom postupe, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné
odvolacie dôvody za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Bez

konkretizácie namietanej vady nedokáže odvolací súd posúdiť, či je odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. d) C. s. p. uplatnený dôvodne. Z obsahu odvolania nie je zistiteľné, ktoré skutkové zistenia súdu
prvej inštancie nepovažuje žalobca za správne. Celé jeho odvolanie je výtkou súdu prvej inštancie o
nesprávnom právnom posúdení veci v otázke, či žalobcovi vznikol nárok na zmluvné úroky po okamžitej
splatnosti úveru v dôsledku vlastného vyhlásenia žalobcu až do skutočného zaplatenia dlžnej sumy, čo

spadá pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p., že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Takto vyhodnotiac odvolanie žalobcu bude odvolací
súd reagovať na odvolanie žalobcu z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.

7. Žalobca si odvodzuje svoje nároky uplatnené v konaní od úverovej zmluvy č. 31038095/7930
uzavretej so žalovanou dňa 18. 06. 2014, na základe ktorej ako stavebnej sporiteľke a spotrebiteľke

poskytol žalobca medziúver na rekonštrukciu nehnuteľnosti vo výške 16.000 € vyplatený žalovanej
dňom 14. 07. 2014 prevodom na bežný účet žalovanej. Medziúver bol poskytnutý na preklenutie
obdobia do pridelenia stavebného úveru, účelovo viazaný na rekonštrukciu nehnuteľnosti. Vyplatená
časť medziúveru sa podľa článku III. zmluvy začínala úročiť dňom vyplatenia. Celková doba trvania
zmluvy o spotrebiteľskom medziúvere a stavebnom úvere v prípade dodržania všetkých zmluvne

dohodnutých podmienok bola určená na 246 mesiacov (článok IX. bod 7.), z toho predpokladaná
dĺžka trvania medziúveru maximálne 173 mesiacov, ktorá sa skončí pridelením stavebného úveru
(článok III.). Výška splátky bola určená sumou 184 € s odôvodnením, že žalovaná bude splácať úroky
z medziúveru a súčasne vytvárať kapitál, tzv. nasporenú sumu, ktorá je jednou z podmienok pre
pridelenie stavebného úveru. Poukázané splátky mala podľa zmluvy rozúčtovávať stavebná sporiteľňa

na sporiteľský a medziúverový účet. Žalovaná pred súdom prvej inštancie výslovne potvrdila, že
ustanoveniam zmluvy o spôsobe splácania medziúveru a tvorenia kapitálu rozumela. Úroková sadzba
medziúveru (zmluvné úroky) boli v článku I. zmluvy dohodnuté fixnou sumou 7,79 % p. a. pri splnení
všetkých podmienok zabezpečenia návratnosti medziúveru. Zabezpečenie návratnosti pohľadávky z
medziúveru a stavebného úveru, vrátane príslušenstva bola podľa článku VI. bod 1. zmluvy dohodnutá

postúpením všetkých práv zo zmluvy o stavebnom sporení v prospech stavebnej sporiteľne počas
trvania medziúveru až do doby pridelenia stavebného úveru. Pre prípad omeškania so zaplatením
ktorejkoľvek splátky medziúveru alebo stavebného úveru bolo dohodnuté právo stavebnej sporiteľne
úročiť nedoplatok dodatočnou úrokovou sadzbou 25 % p. a. s okamžitou splatnosťou. V prípade
omeškania splátok medziúveru po dobu dlhšiu ako tri mesiace bola stavebná sporiteľňa podľa článku

VII. bod 3. zmluvy oprávnená požadovať okamžité splatenie úveru. V prípade žiadosti o okamžité
splatenie medziúveru mala stavebná sporiteľňa podľa článku VII. bod 5. zmluvy zúčtovať dlžnú sumu
na medziúverovom účte s nasporenou sumou na sporiteľskom účte ku dňu žiadosti o okamžité splatenie.
Účastníci zmluvy si dohodli aj zúčtovanie poradia splátok medziúveru na dohodnuté poistné, náklady,
poplatky a úroky s tým, že uhrádzajú prednostne najstaršie nedoplatky. V bode 7. písm. a) článku VII.

je obsiahnutý záväzok žalovanej splatiť celý zostatok pohľadávky aj s príslušenstvom na základe výzvy
stavebnej sporiteľne. Platnosť zmluvy podľa článku X. bod 4. končí a záväzok klienta zaniká splatením
celej pohľadávky aj s príslušenstvom. Príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, sankčné
úroky, poplatky aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky.

8. Zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu je zmluvou spotrebiteľskou podliehajúcou zákonu č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“), pretože zákon č. 129/2010 Z. z. v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (do 31. 08. 2014) v § 1 ods. 3 takýto úver spomedzi
spotrebiteľských úverov nevylučoval. Tento zákon ale nepokrýva všetky otázky vzniku zmluvného

vzťahu, práv a povinností strán, ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, riešenia otázok, na akú dobu je
dlžník povinný platiť úroky z poskytnutého úveru, vzťah úrokov z úveru a úrokov z omeškania, výšku
úrokov z omeškania, ktoré sú predmetom úpravy zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej
aj „Obchodný zákonník“). Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka
v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom a preto bez ohľadu na

povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z
ustanovení Obchodného zákonníka o zmluve o úvere § 497 a nasledujúce.9. Podľa § 497 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (znenie zákonných
ustanovení Obchodného zákonníka ku dňu uzavretia zmluvy o úvere bude odvolací súd aplikovať v
celom texte odôvodnenia rozhodnutia) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka

poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

10. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom

alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykleúrokypožadované
za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednanú
úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v
najvyššej prípustnej výške.

11. O povinnosti žalovanej vrátiť žalobcovi dlžnú istinu úveru rozhodol súd prvej inštancie po prijatí

žiadnou zo strán nespochybňovaného záveru, že porušenie podmienok zmluvy o úvere zo strany
žalovanej oprávňovalo žalobcu požadovať od žalovanej okamžité splatenie úveru. Toto právo žalobcu
vyplýva priamo zo zmluvy o úvere, ktorej ustanovenia sú v súlade s ustanoveniami Všeobecných
obchodných podmienok pre stavebné sporenie, na ktoré zmluva odkazuje. Súd prvej inštancie rozhodol
aj o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania podľa § 369 ods. 3 Obchodného

zákonníka. Úlohou odvolacieho súdu v dôsledku odvolania žalobcu je posúdiť, či súd prvej inštancie
zaujal správny právny názor k časti uplatňovaného nároku zodpovedajúceho dohodnutým úrokom z
úveru vo výške 7,79 % p. a. z istiny 16 859,28 € za obdobie od 29. 08. 2015 do zaplatenia, ktoré
nepriznal žalobcovi s odôvodnením, že žalobcovi vznikol nárok na zmluvný úrok len do zosplatnenia
úveru, t. j. do 28. 08. 2015, pretože po zosplatnení úveru ako sankcia za omeškanie s platením dlhu

nastupuje zákonný úrok z omeškania. Súd prvej inštancie neuviedol zákonné ustanovenie, od ktorého
tentosvojzáverozánikunárokužalobcunazmluvnéúrokypozosplatneníúveruvyvodil,poukázallenna
rozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Obo/143/98a„ustálenúsúdnuprax“bezbližšejkonkretizácie,
v ktorých má byť vyslovený rovnaký názor. Odvolací súd zhodne s odvolateľom uvádza, že rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98 z 01. 07. 2000 (rozhodnutie najvyššieho

súdu ako súdu odvolacieho, nie dovolacieho) uverejnené v časopise Zo súdnej praxe vo zväzku 4 ročník
2000 pod publikačným číslom 43/2000 neriešilo otázku, či má veriteľ po predčasnom zosplatnení úveru
nárok na dohodnuté úroky z úveru po zosplatnení úveru, ale či patria veriteľovi úroky z omeškania z
nezaplatených zmluvných úrokov. Medzi účastníkmi konania sp. zn. 4Obo/143/98 bol spor v tom, z čoho
pozostáva žalovaná pohľadávka, či predstavuje úroky z omeškania s platením splatných úrokov alebo

ide o úročenie úrokov z omeškania. Odvolací súd vo veci sp. zn. 4Obo/143/98 uložil súdu prvej inštancie
skúmať štruktúru žalovanej pohľadávky a je pravdou, že v ďalšom texte je uvedená veta: „Odvolací súd v
tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu
(jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného
zákonníka)“, avšak bez bližšieho odôvodnenia s poukazom na zákonné ustanovenie, z ktorého tento

záver vyplýva. V rozpore s týmto textom je poznámka k uverejnenému rozhodnutiu v časopise Zo
súdnej praxe, kde je uvedené: „Osoba prijímajúca úver (dlžník) zo zmluvy o úvere podľa § 497 a
nasledujúce Obchodného zákonníka preberá jednak povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť
a od doby poskytnutia peňažných prostriedkov do dňa ich vrátenia aj povinnosť platiť úroky“ a právna
veta rozhodnutia, ktorá má vystihovať jeho podstatu znie: „Zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť

poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto
dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania.“.
Z uvedeného odvolací súd vyvodil, že ambíciou rozhodnutia 4Obo/143/98 nebolo riešiť, dokedy má
veriteľ nárok na dohodnuté úroky z úveru, ale či z dlžných úrokov z úveru vzniká povinnosť platiť úroky
z omeškania.

12. Žalobca v odvolaní cituje z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Obdo/67/2013 z 28. 10. 2014 časť odôvodnenia, kde najvyšší súd uvádza, že „zaplatenie úrokov ako
odplaty (ceny) za poskytnutie finančných prostriedkov je podstatnou časťou úverovej zmluvy a v prípade,
ak dlžník neplní dohodnutý záväzok zo zmluvy, veriteľovi vzniká nárok na úrok z omeškania. Oba tieto

inštitúty treba dôsledne odlišovať, jednak ich podstatou, ako aj funkciami a na úrok z omeškania má
veriteľ zákonný nárok“, ktorým chce preukázať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v skutkovo a
právne totožnej veci priznal nároky na zmluvné úroky z medziúveru poskytnutého stavebnou sporiteľňou
aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru.12.1 V rozhodnutí 3Obdo/67/2013 z 28. 10. 2014 skutočne išlo o skutkovo a právne obdobnú vec. Vo
veci sp. zn. 3Obdo/67/2013 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.
s. Bratislava domáhala proti žalovanej fyzickej osobe zaplatenia pohľadávky zo zmluvy o medziúvere po

jeho zosplatnení jednostranným právnym úkonom žalobcu z dôvodu porušenia povinnosti splácať úver
v dohodnutých splátkach. Okrem zostatku úveru požadoval žalobca aj príslušenstvo - 16,40 % úroky
zloženézdohodnutého(zmluvného)úrokuzmedziúveruvovýške11,40%p.a.zvýšenéhoo5%p.a.na
zostatok úveru z dôvodu omeškania dlžníka zo splnením dlhu. S odkazom na ustanovenie § 502 ods. 1
veta prvá Obchodného zákonníka, podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník

povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebo na základe zákona, dovolací súd uviedol, že „v predmetnej veci mali zmluvné strany dohodnutý
riadny úrok vo výške 11,40 % p. a., ako i úrok z omeškania zvýšený o 5 % p. a. na zostatok úveru,
ak došlo k porušeniu povinnosti poberateľa úveru splácať dojednané splátky, v dôsledku čoho vzniklo
poskytovateľovi úveru právo požadovať okamžité splatenie úveru... záväzok platiť úroky ako odplatu
(cenu) za poskytnutie peňažných prostriedkov je podstatnou časťou úverovej zmluvy a v prípade, ak

dlžník neplní dohodnutý záväzok zo zmluvy, veriteľovi vzniká nárok na úrok z omeškania. Oba tieto
inštitúty je treba dôsledne odlišovať, jednak ich podstatou, ako aj funkciami a na úrok z omeškania má
veriteľ zákonný nárok. V zmluve je však možné dohodnúť úrok z omeškania v inej ako zákonom určenej
výške (§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka).“
12.2 I keď dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 3Obdo/67/2013 označuje príslušenstvo pohľadávky za

úroky z omeškania, z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že príslušenstvo - úroky vo výške 16,40 % sú
súčtomzmluvnéhoúrokuzozmluvyomedziúvere11,40%p.a.aúrokuvovýške5%ročnedohodnutého
v zmluve o úvere, o ktorý sa mala navýšiť úroková sadzba úveru v prípade, kedy môže veriteľ požadovať
okamžité splatenie úveru.

13. Žalobca v odvolaní poukazuje aj na iné rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky,
ktorými boli priznané zmluvné úroky zo zostatku zosplatneného úveru aj za dobu od doručenia žiadosti
o okamžité splatenie úveru do zaplatenia. Odvolaciemu súdu sú z jeho rozhodovacej činnosti známe
rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie vychádzajúce z názoru, že úroky z úveru prináležia veriteľovi
len za čas do splatnosti dlhu (napríklad rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/400/2014

z 29. 07. 2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/4/2017 zo 16. 02. 2017, rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/296/2016), ale aj opačné rozhodnutia obsahujúce názor,
že povinnosť platiť úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov v spotrebiteľských vzťahoch trvá aj
po splatnosti pohľadávky až do vrátenia úveru (napríklad uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
14Co/41/2014,rozsudokKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.17Co/432/2015,uznesenieKrajského

súdu v Prešove sp. zn. 14Co/108/2014), čím vyvracia odvolací súd tvrdenia súdu prvej inštancie, že
prax súdov pri rozhodovaní o nároku na zmluvné úroky z úveru po jeho zosplatnení je ustálená.

14. Žalobca neodstúpil od zmluvy o úvere, len v zmysle § 12 ods. 2 písm. a) Všeobecných
obchodných podmienok pre stavebné sporenie a článku VII. bod 3 zmluvy o úvere požiadal žalovanú po

predchádzajúcej výzve na plnenie si povinností zo zmluvy listom z 28. 08. 2015 doručeným žalovanej
04. 09. 2015 o okamžité splatenie úveru s príslušenstvom. K úhrade celého zostatku pohľadávky aj s
príslušenstvom na základe výzvy stavebnej sporiteľne sa zaviazala žalovaná v bode VII. bod 7 písm.
a) zmluvy o úvere. V zmluve bolo dohodnuté, že v prípade žiadosti o okamžité splatenie úveru sa
zvyšujeplatnáúrokovásadzbazostatkumedziúveruo5%p.a.nadpôvodnedohodnutúúrokovúsadzbu

od dátumu žiadosti o okamžité splatenie. V súlade s týmto ustanovením si žalobca uplatnil v konaní
zaplateniezostatkuúveruvovýške16859,28€(istina)spolusriadnym(zmluvným)úrokomdohodnutým
v bode I. bod 1 zmluvy o úvere na 7,79 % p. a. a 5 % úrokom z omeškania p. a. z istiny od 29. 08. 2015
(prvý deň po zosplatnení úveru) do zaplatenia.

15.Podstatnýmináležitosťamizmluvyoúverepodľa§497Obchodnéhozákonníkajeurčeniezmluvných
strán, výšky úveru a záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky v dohodnutej
výške, ako aj záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky. Obchodný zákonník
nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného
zosplatnenia úveru iba do okamihu tohto zosplatnenia alebo mu tieto úroky patria až do doby konečného

vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom. Takáto úprava absentuje aj pri zmluve o pôžičke podľa §
657 Občianskeho zákonníka alebo v zákone č. 129/2010 Z. z.. Snahou zákonodarcu o úpravu tejto
otázky priamo v Občianskom zákonníku bola navrhovaná zmena ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka zákonom č. 106/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občianskyzákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov tak, že sa na konci
tohto ustanovenia mala pripojiť veta: „úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi
len do uplatnenia práva podľa § 565“. Navrhovanú zmenu odôvodňovala dôvodová správa nasledovne:

„V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky
za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých
veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do
okamihu uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi

v súlade s § 53 ods. 9 OZ. Z uvedeného plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorázovom zosplatnení
uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová zmluva ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu
spotrebiteľomvsplátkach.Povedanéinak,akbolúverdojednanýnadobu10rokov,v3.rokudošlokjeho
jednorázovému zosplatneniu podľa § 53 ods. 9 OZ, za obdobie zvyšných 7 rokov už veriteľovi nebudú
patriť odplatné úroky. V týchto prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na
úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku

uplatnenia práva na jednorázové zosplatnenie úveru“. Navrhovaná zmena sa do zákona č. 106/2014 Z.
z. nepremietla v dôsledku pozmeňujúceho návrhu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej
republiky, ktorý uznesením z 18. marca 2014 č. 392a navrhol v článku I. vypustiť bod 5 v znení: „V § 53
ods. 9 sa na konci pripája táto veta: Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi
len do uplatnenia práva podľa § 565“ z dôvodu možného spôsobenia problémov v aplikačnej praxi.

16. Podstatnou otázkou pre rozhodnutie o odvolaní žalobcu je, či je možný súbeh úrokov z úveru
aj úrokov z omeškania alebo sa navzájom vylučujú. Ustanovenie § 503 Obchodného zákonníka
neupravuje dobu, dokedy je dlžník povinný platiť úroky z úveru, iba splatnosť úrokov a dispozitívne
v odseku 3 poslednej vete povinnosť dlžníka zaplatiť úroky len za dobu od poskytnutia do vrátenia

peňažných prostriedkov v prípade vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov dlžníkom pred dobou
určenou v zmluve. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či
zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka
platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Prípustnosť dohody účastníkov zmluvy o úvere o
povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov vyplýva aj

z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá je aplikovateľná v Slovenskej republike vzhľadom
na v minulosti totožnú a v súčasnosti príbuznú právnu úpravu úverov poskytnutých spotrebiteľom. V
rozhodnutí sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27. 06. 2017 Najvyšší súd Českej republiky vyslovil záver, že
nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas
ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi) teda aj za dobu,

počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku z dôvodu, že istinu v dohodnutej dobe
splatnosti veriteľovi nevráti. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že zmluvné úroky sú
odmenouzaužívanieistiny,úrokzomeškaniapredstavujezákonnúsankciuzaomeškaniezozaplatením
istiny a oba nároky môžu existovať vedľa seba. Z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej
pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy podľa dohody zmluvných strán. O

možnom súbehu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania pri pôžičke je rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky z 24. 07. 2014 sp. zn. 33Cdo/1401/2014. Najvyšší súd tu zdôraznil, že oba úroky
môžu byť veriteľom požadované vedľa seba bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná alebo nejedná o
občianskoprávny vzťah. S odkazom na ďalšie svoje rozhodnutia (sp. zn. 33Odo/518/2003 z 25. 09.
2003, sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27. 06. 2007, sp. zn. 33Cdo/1401/2014 z 24. 07. 2014) Najvyšší súd

Českej republiky v rozhodnutí z 21. 08. 2014 sp. zn. 33Cdo/212/2014 dal jednoznačnú odpoveď, že
„dohodnuté úroky z úveru predstavujú odmenu za požičanie peňazí a úroky z omeškania sú sankciou
za porušenie povinností, t. j. za nezaplatenie dlhu riadne a včas. Kým povinnosť dlžníka zaplatiť
veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva
bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania so splnením dlhu. Aj keď dlžník nie je v omeškaní

so splnením dlhu, môže veriteľ požadovať dohodnuté úroky a úroky z omeškania môže požadovať pri
omeškaní dlžníka aj u bezúročnej (bezodplatnej) pôžičky. Dohodnuté úroky a úroky z omeškania sú
príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka), majú však iný právny dôvod a veriteľ
ich môže požadovať vedľa seba. Z uvedeného výkladu vyplýva záver, že pre posúdenie primeranosti
výšky úrokového zaťaženia nie je možné obe sadzby úrokov sčítať a že zákonné úroky z omeškania

nenahradzajú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dohodli“.

17. Odvolaciemu súdu je známe uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
476/2012 z 18. septembra 2012, ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozsudkuOkresného súdu Prešov č. k. 29C/131/2011-127 z 23. novembra 2011 a rozsudku Krajského súdu v
Prešove č. k. 1Co/30/2012-145 z 30. mája 2012, v ktorých s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98 neboli žalobcovi v súdnom spore priznané zmluvné

úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere po splatnosti dlhu z
dôvodu, že namietané rozhodnutie krajského súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, keď krajský súd
stotožňujúc sa s rozhodnutím okresného súdu s poukazom na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru v
oblastiúrokovzúverupotvrdilrozhodnutieokresnéhosúduporozšírenívecnejargumentácienapodporu

správnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Napriek tomu odvolací súd podľa § 388 C. s. p.
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a vyhovel žalobe v časti zmluvných úrokov po dobe splatnosti
úveru, pretože rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho vo veci sp.
zn. 4Obo/143/98 s poukazom na ďalšie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a
všeobecných súdov Slovenskej republiky už nie je možné považovať za štandardnú obchodnoprávnu
judikatúruaniustálenúsúdnuprax.Odvolacísúduložilžalovanejpovinnosťzaplatiťžalobcovidohodnuté

úroky z nesplatenej istiny 16 859,28 € vo výške 7,79 % ročne v zmysle dohody v zmluve o úvere odo
dňa 29. 08. 2015, dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru až do zaplatenia.

18. Súd prvej inštancie v prvom výroku rozsudku povolil žalovanej zaplatiť dlžnú sumu 16 859,28 €
s úrokom z omeškania a trovami konania v pravidelných mesačných splátkach vo výške 50,- € pod

následkom straty výhody splátok pri nezaplatení čo i len jednej z nich s odkazom na ustanovenie
§ 160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30. 06. 2016 len z dôvodov, že
žalovaná je na materskej dovolenke, stará sa o maloleté dieťa a jediným jej príjmom je rodičovská
dávka vyplácaná sociálnou poisťovňou. Žalobca nesúhlasí s uložením povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobcovi pohľadávku s príslušenstvom v mesačných splátkach tvrdiac, že súd prvej inštancie nepreveril

skutočnosti tvrdené žalovanou, pomery žalovanej neskúmal a neprihliadol na oprávnené záujmy žalobcu
dosiahnuť včas uspokojenie svojej pohľadávky. Argumentoval, že k možnosti povoliť zaplatiť peňažné
plnenie v splátkach by mal súd pristúpiť len vo výnimočných prípadoch a zároveň za predpokladu, že to
odôvodňujúokolnostiprejednávanejveci,medziktorépatrínielensťaženáplatobnáschopnosťnastrane
dlžníka, ale aj jeho celkový postoj k plneniu jeho záväzku, ktorý by sa mal prejaviť snahou žalovaného

aspoň o čiastkové plnenia v rámci svojich možností. Odvolací súd súhlasí s názorom odvolateľa, že
pre povolenie splácať dlžnú sumu žalovanej v zmysle § 160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v
znení účinnom ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie neboli splnené podmienky. Z korešpondencie
účastníkov zmluvy o úvere a strán sporu je zistiteľné, že úver vyplatený žalovanej prevodom z účtu
žalobcu na účet žalovanej dňa 14. 07. 2014 splácala žalovaná len do 21. apríla 2015. Na úver zaplatila

žalovaná len 1 211,- €. Z dôvodu nepriaznivých osobných a majetkových pomerov žalovanej povolil
žalobca žalovanej splácať medziúver v znížených splátkach, ale žalovaná nedodržala povolené zníženie
splátok a úver prestala splácať úplne. Práve z tohto dôvodu pristúpil žalobca k žiadosti o okamžité
splatenie úveru. Od žiadosti o okamžité splatenie úveru v auguste 2015 nezaplatila žalovaná (aspoň
to netvrdí) na zníženie dlhu žiadnu sumu. Jej postoj k povinnosti zaplatiť žalobcovi zostatok úveru

odôvodňuje záver, že povolenie splátok žalovanej nemá žiadny význam a nejedná sa o odôvodnený
prípad v zmysle § 232 ods. 3 C. s. p., v ktorých by mohol súd určiť dlhšiu lehotu na plnenie, než zákonom
určené 3 dni, ktoré plynú od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd z tohto dôvodu zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie aj v prvom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 16 859,28 €
spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 29. 08. 2015 do zaplatenia v lehote troch dní

od právoplatnosti rozsudku v súlade s § 232 ods. 3 C. s. p..

19. Súd prvej inštancie rozhodol aj o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo
výške 1 011,50 € v pravidelných mesačných splátkach po 50,- € spolu s dlžnou istinou s príslušenstvom.
Výrok o trovách konania je podľa § 379 písm. a) C. s. p. závislým výrokom na rozhodnutí vo veci samej.

Podľa § 396 ods. 2 C. s. p., ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie. Odvolací súd v súlade s § 396 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1
a § 255 ods. 1 C. s. p. zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách konania tak, že
žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní
od právoplatnosti rozsudku z dôvodu, že po zmene rozhodnutia vo veci samej sa žalobca považuje za

úspešnú stranu v rozsahu 100 % tak v prvoinštančnom, ako aj odvolacom konaní. O výške náhrady trov
konania pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 C. s. p. súd
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.20. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3: 0.
Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).