Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 6, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/90/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114204064
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8114204064.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a členov senátu

JUDr. Mareka Košča a JUDr. Mareka Kohúta, v sporovej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25,81109Bratislava,IČO:35807598,protižalovanému:Slovenskárepublika,zastúpenáMinisterstvom
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00166073, o náhradu škody, o odvolaní
oboch sporových strán proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 9C/55/2014-53 zo dňa 27.11.2014,
takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie, okrem výroku II., ktorým súd prvej inštancie vyslovil,
že Okresný súd Humenné v konaní vedenom pod sp.zn. 5Er/794/2009 porušil právo žalobcu na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Zrušuje rozsudok vo výroku II., ktorým bolo vyslovené porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v tejto časti konanie zastavuje.

Zrušuje rozsudok vo výroku V., ktorým bola právnemu zástupcovi žalobcu uložená poriadková pokuta.

Žalovaný má vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v jeho prvom výroku zamietol návrh žalobcu na
prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 zákona č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku,
účinného v čase rozhodovania súdom prvej inštancie (do 31.6.2016). V druhom výroku rozsudku
okresný súd vyslovil porušenie práva žalobcu v predmetnom spore na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v konaní vedenom Okresným súdom Humenné pod sp.zn. 5Er/794/2009. V prevyšujúcej
časti súd žalobu o náhradu škody, priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, zamietol z dôvodu, že má
za postačujúce morálne zadosťučinenie. Napokon okresný súd nepriznal žalobcovi a ani žalovanému

náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 150 O.s.p. a právnemu zástupcovi žalobcu uložil
poriadkovú pokutu vo výške 820,- eur podľa § 53 ods. 1 O.s.p. s povinnosťou jej zaplatenia do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V dôvodoch rozhodnutia okresný súd vychádzal zo žalobcom v žalobe uplatneného nároku na
zaplatenie sumy 4.716,04 eur titulom majetkovej škody a v sume 943,21 eur titulom nemajetkovej ujmy
v súvislosti s exekučným konaním, v ktorom v pozícii oprávneného navrhol vykonanie exekúcie na

svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX s
dlžníčkou V.H. C., evidovanou súdnym exekútorom pod číslom návrhu na vykonanie exekúcie I. XXXX/
XXXX. Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu tunajšieho súdu uplatňuje teda nárok
na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla tým, že tunajší súd nerozhodol ožiadostiovydaniepoverenianavykonanieexekúcievzákonomstanovenejlehote.Uviedol,žepísomnou
žiadosťou ešte pred podaním návrhu na začatie konania, odporcu požiadal o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody a odporca však na ňu do podania žaloby nereagoval.

3. Z exekučného spisu Okresného súdu Humenné sp. zn. 5Er/794/2009 súd zistil, že dňa sa začalo pred
súdnym exekútorom M.. F. G. exekučné konanie na návrh oprávneného - navrhovateľa proti povinnej: V.
C. pre vymoženie sumy 991,16 eur s prísl. Dňa 17.9.2009 bola OS Humenné doručená žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. I. XXXX/XX. Okresný súd Humenné dňa

22.6.2011 rozhodol tak, že súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Toto rozhodnutie sa stalo právoplatným dňa 4.8.2011.

4. Citujúc príslušné ustanovenia § 3, § 4, § 9, § 16, 17 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v rozsudku konkretizovanú
judikatúru, konštatoval okresný súd nesprávny úradný postup v danej exekučnej veci. V uvedenej

veci bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola platne uzavretá
rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti
rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia. Vo vyššie uvedenej
exekučnej veci exekučný súd nebol viazaný zákonnou pätnásťdňovou lehotou na rozhodnutie o

podanej žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods.2
Exekučného poriadku, vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred
okresným súdom, kedy je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota, nevyhnutne potrebná
na vykonanie tejto činnosti, poukážuc na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.4.2013. Exekučný poriadok

ustanovuje v § 44 ods. 2 procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade,
že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom. Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach vyslovil názor, že táto
lehota neplatí v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a že uvedené platilo aj pred 1.6.2010, t.j. do účinnosti zákona č. 144/2010 Z.z.,

ktorým sa menil Exekučný poriadok, napr. v rozhodnutí č.k. II. ÚS 245/2013-17, II. ÚS 112/2013-17.
Okresný súd podotkol, že rozhodnutie, ktorým sa zamietla žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nie je rozhodnutím nezákonným, pretože v danom prípade nebola žiadnym príslušným
orgánom konštatovaná nezákonnosť takého rozhodnutia. V prejednávanej veci išlo o výkon rozhodnutia
formou exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku. Zo strany v exekúcii oprávneného došlo k

nebývalému zneužitiu rozhodcovského konania proti právam spotrebiteľa. Z hľadiska problematiky išlo o
situáciu v právnej praxi novú, ktorú bolo potrebné riešiť nielen podľa vnútroštátneho práva, ale prihliadať
aj na aplikáciu Smernice 99/13/EHS za účelom dodržania zásady ochrany spotrebiteľa ako slabšej
zmluvnej strany vo vzťahu k dodávateľovi - podnikateľovi. Ohľad je možné výnimočne brať aj na dočasnú
preťaženosťkonkrétnehosúdučisudcu,avšakinakbytakéčiniteleakonedostatočnáorganizáciapráce,

zlá personálna situácia, nedokonalá právna úprava a pod., majúce svoj pôvod vo vnútri súdneho či
právneho systému, nemali slúžiť k ospravedlneniu neprimeranej dĺžky konania. Dočasné nahromadenie
nápadu neznamená zodpovednosť na strane zmluvných štátov pod podmienkou, že tieto štáty prijmú
s náležitou rýchlosťou nápravné opatrenia za účelom vyporiadania sa s výnimočnými situáciami tohto
druhu, čo okresný súd podložil judikatúrou - rozsudkom ESĽP zo dňa 13.7.1983, vo veci Zimmermann

a Steiner proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 8737/79, ods. 29.

5. V prejednávanej veci Okresný súd Humenné obdržal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dňa 17.9.2009 a rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti bolo vydané dňa 22.6.2011, teda po
uplynutí 21 mesiacov. Súd následne dospel ku konštatovaniu, že k zbytočným prieťahom v konaní a

teda k nesprávnemu úradnému postupu došlo. Za nepochybné považoval, že okresný súd o všetky
podklady potrebné pre rozhodnutie, obdržané naraz od rozhodcovského súdu, mohol požiadať skôr ako
25.11.2010.

6. V tejto súvislosti následne, citujúc ustanovenia § 17 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z., rozhodnutie

NS SR sp. zn. 6Cdo/7/2012 a na základe skutočnosti, že od účinnosti zákona č. 514/2003, t.j. od
1.7.2004, konštatovanie porušenia práva na konanie bez prieťahov je žalovateľným nárokom, ktorý
možno uplatniť proti štátu ako jeden z právnych prostriedkov uspokojenia nemajetkovej ujmy (škody)
spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, pričom ide o občianskoprávny nárok,prejednanie takéhoto nároku, ako aj rozhodnutie o ňom, patrí do právomoci všeobecného súdu, dospel
okresný súd v danom prípade k záveru, že mohol aj bez návrhu žalobcu vo výroku rozsudku konštatovať
nesprávny úradný postup, či aj urobil.

7. Náhradu škody súd nepriznal, pretože žalobcom tvrdená majetková ujma vo výške 4.716,04 eur,
ktorá mala vzniknúť tým, že pohľadávka pôvodne priznaná rozhodcovským rozsudkom nemôže byť viac
priznaná právoplatným rozhodnutím súdu, žalobcovi nevznikla, citujúc judikatúru českých súdov.

8. Citujúc ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka považuje okresný súd za zrejmé, že napriek
zamietnutiu žiadosti o poverenie, nič nebránilo žalobcovi uplatniť si pohľadávku znovu na súde, pričom
by exekučné konanie nemalo žiadny vplyv na premlčaciu lehotu. Ničotný rozhodcovský rozsudok
prekážku res iudicate nepredstavuje. Škoda spôsobená stratou pohľadávky, môže byť žalobcovi
priznaná pri prieťahoch v súdnom konaní iba vtedy, ak by preukázal, že v konaní by uspel a zároveň, že
jeho pohľadávka by bola aj reálne vymožiteľná (pozri NS SR sp. zn. 3Cdo 134/03).

9. Nemajetkovej ujmy v peniazoch súd nepriznal z dôvodu, že mal za postačujúce morálne
zadosťučinenie. V dôvodoch uviedol, že medzi základné prvky imateriálnej ujmy právnickej osoby patria
skutočnosti viažuce sa k právnickej osobe ako samostatnému právnemu celku. Nemožno však úplne
opomenúť nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti a zohľadniť ich, aj keď v obmedzenej

miere. Pri nepriznaní imateriálnej ujmy v peniazoch súd prihliadal na to, že žalobcom bola obchodná
spoločnosť vyznačujúca sa problematickým spôsobom podnikania, čo vyplýva z príloh k vyjadreniu
k žalobe, predložených žalovaným, napr. list Európskej komisie adresovaný SR a čo samozrejme
nepriaznivo ovplyvňuje jej povesť. Ďalej súd prihliadal na to, že v konečnom dôsledku rozhodcovským
rozsudkom judikované právo žalobcovi nepatrilo pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. Z hľadiska

žalobcu nešlo ani o konanie pre neho s osobitným významom, čo žalobca nepreukázal. Žalobca ďalej
nepreukázal, že by práve posudzovaným exekučným konaním došlo k nepriaznivému ovplyvneniu jeho
podnikateľských postupov, nakoľko ďalej na nebankovom trhu poskytovania peňažných prostriedkov
masívne podniká a zároveň sú neustále jeho praktiky predmetom množstva súdnych konaní, týkajúcich
sa ochrany práv spotrebiteľov. Napokon, žalobca v exekučnom konaní so súdom nespolupracoval.

10. Náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v konaní o náhradu
škody súd nepriznal pre neúspech žalobcu. V konaní o nemajetkovú ujmu bol síce žalobca čiastočne
úspešný, avšak jeho návrh na nemajetkovú ujmu v peniazoch úspešný nebol, preto súd postupoval
podľa § 150 ods. 1 O.s.p. a náhradu trov konania mu v tejto časti nepriznal. Odporcovi úspešnému v časti

konania o náhradu škody, súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko zo spisu žiadne trovy konania,
ktoré by bolo možné priznať nevyplývajú.

11. Napokon, okresný súd nevyhovel návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c)
O.s.p., na ktoré nie je zákonný nárok a takýto postup je na úvahe súdu. Vo veci, v ktorej boli položené

prejudiciálne otázky sa javí, že ide o žalobu, kde voči žalobcovi bola vymožená pohľadávka judikovaná
rozhodcovským súdom a súd vydanie poverenia pre súdneho exekútora nezamietol, resp. exekúciu
nezastavil. Ide teda o presne opačnú situáciu, aká je v prejednávanej veci. Pre prejednávanú vec je
dôležité, že k zamietnutiu poverenia na vykonanie exekúcie došlo aplikáciou vnútroštátneho práva a
nie práva komunitárneho (jeho priameho použitia). Je teda zrejmé, že odpoveď na vyššie uvedené

prejudiciálne otázky nemôže mať vplyv na prejednávanú vec.

12. Pokiaľ ide o uloženú poriadkovú pokutu v danom prípade, okresný súd túto odôvodnil skutočnosťou,
že vo veci samej rozhodol na pojednávaní konanom dňa 27.11.2014 v neprítomnosti oboch strán sporu.
Žalobca zaslal súdu podanie, ktorým žiadal pojednávanie odročiť z dôvodu účasti na pojednávaniach

nariadených na Okresnom súde Pezinok sp. zn. XXP/XXX/XXXX a Krajskom súde v Banskej Bystrici.
Svoju žiadosť o odročenie pojednávania nepodložil predvolaním na uvedené pojednávania, ani tým
kedy mu také predvolanie doručené bolo a prečo žiada o odročenie pojednávaní Okresného súdu
Prešov až dňa 26.11.2014, keď predvolanie mu bolo doručené dňa 13.10.2014. Súd v tomto prípade
konštatoval, že sa právny zástupca dopustil klamstva, keď telefonicky zistil, že sa právny zástupca

uvedených pojednávaní Okresného súdu Pezinok sám nezúčastňuje a zúčastnil sa ho ním poverený
substitučný zástupca. Právny zástupca žalobcu svojim postupom maril právo odporcu na prejednanie
veci v primeranej lehote a hrubo sťažoval postup konania tým, že sa snažil bez relevantného dôvodu
dosiahnuť odročenie pojednávania, keďže v určitých prípadoch je na to dôvodom aj kolízia pojednávaní.Previnenieprávnehozástupcujeotozávažnejšie,žetakrobilvpriamomúmyslehrubýmklamanímsúdu,
preto mu okresný súd za uvedené konanie, vzhľadom na úmysel právneho zástupcu, uložil poriadkovú
pokutu v maximálnej výške 820,- eur podľa § 53 O.s.p. (účinného do 30.6.2016). Pojednávania sa síce

nezúčastnil ani žalovaný, ktorý svoju neprítomnosť ospravedlnil a na rozdiel od právneho zástupcu
žalobcu nezavádzal súd nepravdivou žiadosťou o odročenie pojednávania.

13. Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný písomným podaním
zo dňa 17.12.2014, a to proti výroku, ktorým súd vyslovil porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov Okresným súdom Humenné. Odvolaním žiadal, aby odvolací súd v napadnutej
časti zmenil rozsudok a žalobu zamietol podľa § 220 O.s.p., alebo rozsudok v napadnutej časti zrušil a
konanie zastavil alebo v tejto časti vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

14. V dôvodoch odvolania žalovaný namietal vady podľa § 221 ods. 1 písm. e), f) a § 205 ods. 2 písm. f)
O.s.p., a to nepodanie návrhu na začatie konania, hoci je podľa zákona potrebný, ďalej odňatie možnosti

konať pred súdom, nesprávne skutkové zistenia súdu a nesprávne právne posúdenie veci.

15. Poukázal na to, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že konštatovanie porušenia práva v rozsudku
všeobecného súdu je možné, i keď sa žalobca tohto nedožadoval, ale požadoval priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Keďže súd dospel k záveru, že v namietanom konaní došlo k zbytočným

prieťahom, teda podmienka nesprávneho úradného postupu bola splnená, ale že vzhľadom na okolnosti
prípadu nie sú splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, považoval
súd práve konštatovanie porušenia práva za dostatočné. Závery súdu považuje odvolateľ za nesprávne
a to z dôvodov právnych aj skutkových. Za nesprávny považuje záver súdu o tom, že konštatovanie
porušenia práva je samostatným žalovateľným nárokom podľa z.č. 514/2003 Z.z.. V tejto časti, v spojení

s odkazom na ustanovenie § 17 ods. 2 cit. zákona o možnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch až keď morálne zadosťučinenie vo forme konštatovania práva nie je dostatočné, považuje
rozhodnutie za nepreskúmateľné, zmätočné, nedáva odpovede na základné otázky, ktoré sa v súvislosti
s prezentovaným záverom objavujú, odkazujú stroho na rozhodnutie NS SR sp.zn. 6Cdo 7/2012. Akou
úvahou možno k uvedenému záveru dospieť, neobsahuje ani napadnuté rozhodnutie, ani citované

rozhodnutie ÚS SR (NS SR), ani názory prijaté v odbornej literatúre. Takáto rozumná úvaha podľa
odvolateľa ani neexistuje. Samotné ustanovenie § 17 ods. 2 cit. zákona neupravuje, v akej forme
či podobe má byť konštatovanie porušenia práva uskutočnené a určite neustanovuje možnosť, aby
všeobecný súd výrokom rozsudku konštatoval porušenie práva. Citujúc čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, § 2 z.č.
757/2004 Z.z., § 2 a § 7 O.s.p. (účinný do 30.6.2016) odvolateľ tvrdí, že konštatované porušenie práva

nie je osobitným nárokom, žalovateľným podľa z.č. 514/2003 Z.z. predovšetkým z dôvodu, že cit. §
17 ods. 2 síce konštatovanie porušenia práva považuje za primárnu formu odškodnenia, nezakladá ale
právomoc všeobecného súdu o tejto otázke výrokom rozsudku rozhodnúť. Urobil by to výslovne. Prvou
možnosťou konštatovania porušenia práva v prípade nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho
v zbytočných prieťahoch v konaní je vybavenie sťažnosti zo strany predsedu súdu podľa zákon č.

757/2004 Z.z., ktorým sa konštatuje porušenie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Druhou možnosťou je konštatovanie porušenia práva Nálezom Ústavného súdu SR podľa
čl. 127 Ústavy SR. Ak súd konajúci o náhrade škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
spočívajúcom v zbytočných prieťahoch v konaní zistí, že nesprávny úradný postup je daný, ale nie
sú splnené podmienky na priznanie náhrady v peniazoch, poslednou možnosťou je konštatovanie v

odôvodnení rozhodnutia, že došlo k porušeniu práva bez splnenia podmienok na priznanie náhrady v
peniazoch.

16. Odvolateľ namietal ďalej konštatovanie porušenia práva aj bez návrhu žalobcu, považujúc i tento
záver za nesprávny bez opory v právnom poriadku Slovenskej republiky. Komparatívny odkaz na českú

právnu úpravu neobstojí, keďže česká právna úprava je v tejto otázke odlišná. Súd v konaní o náhradu
škody je viazaný petitom a nemôže poskytnúť zadosťučinenie, ktorého sa žalobca nedožadoval, ktoré
nebolo predmetom jeho návrhu v s poukazom na ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, kde
priznanie jednotlivých prostriedkov zadosťučinenia je viazané na výslovný návrh. Súd prekročil žalobný
návrh a priznal žalobcovi zadosťučinenie, ktoré nežiadal. Priznanie akejkoľvek formy zadosťučinenia

podľa zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladá, že poškodenému - žalobcovi, v príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom vznikla nemajetková ujma. Takýmto záverom sa súd ale nezaoberá.
Naopak, zaoberá sa okolnosťami, na ktoré pri svojej rozhodovacej činnosti prihliada Ústavný súd SR
v konaní o sťažnosti smerujúcej proti porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Odvolateľ trvá na tom, že ak sa súd zaoberal otázkou, či žalobcovi vznikla v príčinnej súvislosti s
namietaným nesprávnym postupom nemajetková ujma, nemohol by dospieť k inej ako negatívnej
odpovedi. V predmetnom konaní samotné správanie žalobcu preukazovalo, že toto nemá preňho žiaden

zásadnejší význam, ako oprávnený neposkytol exekučnému súdu súčinnosť, nereagoval na výzvy. Súd
z úradnej činnosti má vedomosť o tom, že v predmetnom období prebiehali len na Okresnom súde
Prešov stovky, ak nie tisíce rovnakých exekučných konaní a nie je možné tvrdiť, že práve v súvislosti
s dĺžkou konania sp.zn. Er 794/2009 vznikla žalobcovi akákoľvek odškodniteľná ujma, čo súd v ďalších
dôvodoch odôvodňuje aj v rozsudku na strane 13 a žalovaný sa s nimi stotožňuje. Keďže súd vykonaným

dokazovaním nezistil skutočnosti, ktoré by ho viedli k záveru, že žalobcovi nemajetková ujma vznikla,
napriek tomu mu súd priznal zadosťučinenie, výrok rozsudku je v priamom rozpore s jeho odôvodnení
a nemá v ňom žiadnu oporu.

17. V závere odvolateľ, v súvislosti s tvrdením súd, že v konaní je naplnená podmienka nesprávneho
úradného postupu, poukázal na práve v relevantnom období zaznamenaný turbulentný vývoj judikatúry

Súdneho dvora vo veciach ochrany spotrebiteľa. Rozhodovanie v predmetnom exekučnom konaní,
ako aj v stovkách obdobných prípadov, nie je preto možné považovať za právne úplne jednoduché.
Navyše pri hodnotení samotného správania sa oprávneného - žalobcu, ako tvrdeného poškodeného,
je nevyhnutné prihliadať na celkový jeho postup v namietanom období, kedy sa obracal na súdy s
enormnýmmnožstvompodaní.Vtakýchneštandardnýchprípadochmusíúčastníkakceptovaťimožnosť

rozhodovania v dlhších lehotách.

18. Odvolateľ napokon namietal, že sa súd prvej inštancie nezaoberal, resp. úplne prehliadol námietku
žalovaného, vznesenú vo vyjadrení k žalobe pod bodom 5, kde k existencii prieťahov v konaní uviedol,
že bez existencie konštatovania prieťahov v konaní spôsobom podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z.z. nie je možné dospieť k záveru o ich existencii ako nesprávneho úradného postupu. Súd naopak,
bez uvedenia dôvodov, neprípustným spôsobom pre všeobecný súd, pristúpil ku skúmaniu prieťahov v
konaní. Odňal tým žalovanému možnosť konať pred súdom.

19.Následneprotirozsudkusúduprvejinštanciepodalvzákonnejlehoteodvolanieajžalobcapísomným

podaním zo dňa 17.12.2014, a to proti výroku, ktorým súd žalobu v plnom rozsahu zamietol (čo v
danom prípade nezodpovedá skutočnosti), ďalej výroku, ktorým súd nepriznal trovy konania a napokon
uložil žalobcovi poriadkovú pokutu. Navrhol tento zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na opätovne
prejednanie. Odvolanie podal z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
teda že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej že súd prvej

inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočnezistilskutkovýstav.Súdprvejinštancieneúplnezistilskutkovýstavveci,pretoženevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a ďalej, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.).
Žalobca nesúhlasil s aplikáciou novej právnej úpravy v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Zásadne

namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za následok nesprávne súdne
rozhodnutie. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z., v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto

ustanovenieprostredníctvomustanovenia§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.vznenízákonač.412/2012
Z.z.. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Ďalej súd nevysvetlil prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, keďže táto
existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril
legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval

túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
jezhľadiskaochranyzákladnéhoprávanaspravodlivýsúdnyprocesneakceptovateľný.Ďalejuviedol,že
súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Namietal ďalej to, že súd neoboznámil Znalecký posudok č.

1/2014 o výške vzniknutej škody a namietal aj to, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva nanestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

20. K uloženej poriadkovej pokute namietal, že právny zástupca okresný súd žiadnym spôsobom
nezavádzal a ani mu neklamal a práve naopak, neúčasť na súdnom pojednávaní pred jeho súdom
riadne, pravdivo a s dostatočným odôvodnením ospravedlnil. Citujúc ustanovenia § 6, § 100 a § 101
O.s.p. (účinný v relevantnom čase), uviedol, že nemohol sťažiť postup súdu. Preložil a označil všetky
dôkazy, ktoré je potrebné vykonať v konaní. Svoju fyzickú účasť na pojednávaní nepovažoval za

potrebnú a súd mohol prejednať vec aj bez jeho účasti, ak ospravedlneniu neúčasti nevyhovel. Právny
zástupca žalobcu sa svojim postupom nedopustil žiadneho marenia práva odporcu na prejednanie
veci v primeranej lehote. Napokon, odporca - žalovaný svojim doterajším postojom vo všetkých iných
obdobných konaniach preukázal pravý opak tým, že sám sa nezúčastnil na žiadnom z viac ako 12000
pojednávaní, pričom mu zo strany súdov poriadková pokuta uložená nebola v žiadnom prípade.

21. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP, a to so zreteľom na princíp okamžitej aplikability
tohto právneho predpisu aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti (§ 470 ods. 1, 2 CSP účinného
od 1.7.2016), a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že
odvolanie žalobcu je len čiastočne dôvodné, zatiaľ čo odvolanie žalovaného je dôvodné.

22. Odvolací súd rozhodnutie okresného súdu, s výnimkou výroku rozsudku o konštatovaní porušenia
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, považuje za vecne správne a stotožňuje sa s
ním, vrátane jeho dôvodov v uvedenej časti, pretože v uvedenom smere súd dostatočne zistil skutkový
stav a vec správne právne posúdil.

23. Odvolaciu námietku žalobcu, týkajúcu sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nepovažuje odvolací súd
relevantnú, keďže okresný súd vychádzal zo znenia uvedeného ustanovenia, účinného do 31.12.2012,
podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.

24. V zmysle návrhu žalobcu má nesprávny úradný postup spočívať v nedodržaní 15 - dňovej zákonnej
lehoty stanovenej ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Ako to už jednoznačne konštatoval okresný súd, táto 15 - dňová zákonná lehota sa výslovne
vzťahuje na prípady, ak súd po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu

na vykonanie exekúcie a exekučného titulu nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietne. Pre zamietnutie žiadosti Exekučný poriadok žiadnu zákonnú lehotu neurčuje.

25. Uvedený zákon č. 514/2003 Z. z. v § 9 ods. 1 upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, za ktorý považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. V preskúmavanej veci k zamietnutiu
žiadosti o udelenie poverenia došlo postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku po zistení,
že žalobcom predložený rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým titulom pre vykonanie exekúcie.

Exekučný súd teda zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, v dôsledku čoho k vydaniu poverenia na
vykonanie exekúcie ani objektívne dôjsť nemohlo.

26. Pri rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie žiadna zákonná
lehota porušená nebola a teda nie je naplnený jeden zo základných predpokladov pre priznanie náhrady

škodyanemajetkovejujmy,ktorýmjenesprávnyúradnýpostupspočívajúcivporušenípovinnostiorgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

27. Vo vzťahu k rozhodnutiu o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha
konanie o prejudiciálnej otázke v inom súdnom konaní, odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie

konštatuje, že v danom prípade neboli splnené podmienky aplikácie ustanovenia § 109 ods. 1 písm.
c) O.s.p. (účinného do 30.6.2016 a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie). Prejudiciálne
konanie, na ktoré upozornil žalobca, v znení tam naformulovaných prejudiciálnych otázok, nie je
relevantným vo vzťahu v predmetnom konaní posudzovanom nároku žalobcu a to v celom jeho rozsahu,preto odvolací súd nepovažuje ani za pre právne posúdenie predmetného nároku dôvodné, ani z
hľadiska hospodárnosti konania vhodné, predmetné konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. prerušiť.

28. Za týchto okolností správne postupoval súd prvej inštancie, pokiaľ žalobu v znení jej petitu zamietol.
Vecne správne je aj rozhodnutie o trovách prvoinštančného konania, aj keď nemožno súhlasiť s
nutnosťou aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. v tomto smere, pretože rozhodujúce je to, žalovaný mal v
rozhodujúcej miere vo veci úspech (plný úspech z pohľadu znenia petitu žaloby), pričom mu žiadne

preukázateľné trovy spojené s konaním nevznikli. V zmysle vyššie uvedeného je správne rozhodnutie
súdu prvej inštancie aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a preto postupom podľa § 387 ods.
1 CSP odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny potvrdil.

29. Odvolací súd považuje za právne relevantnú odvolaciu námietku žalovaného vo vzťahu k výroku
rozsudku o konštatovaní porušenia práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

pretože vo vzťahu k tomuto konštatovaniu nebola podaná žaloba, vyslovenia takého porušenia sa
žalobca nedomáhal a súd prvej inštancie o tejto okolnosti rozhodol bez toho, aby bola splnená základná
podmienka konania v podobe žaloby v tomto smere. Keďže ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky
konania, odvolací súd vychádzajúc z § 161 ods. 1, 2 CSP a postupom podľa 389 ods. 1 písm. a) CSP a
§ 391 ods.1 CSP v uvedenom výroku rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a v tejto časti konanie zastavil.

30. V tejto súvislosti treba uviesť, že žaloba predstavuje jednu z procesných podmienok konania vo
veciach, v ktorých nie je možné začať konanie aj bez návrhu (§ 81 ods. 1 O.s.p. platného a účinného
v čase podania žaloby v prejednávanej veci). V predmetnej veci predmetom konania sú nároky
uplatnené žalobcom podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Tento právny predpis vo svojich ustanoveniach
neumožňuje, aby o niektorom z nárokov vyplývajúcich z tohto predpisu bolo možné rozhodnúť i bez
návrhu.

31. Vychádzajúc z obsahu žaloby, žalobca sa žalobou zo dňa 21.9.2012 domáhal medzitýmnym

rozsudkom rozhodnúť o základe veci tak, že žalovaný je zodpovedný za škodu mu vzniknutú
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Humenné, pretože tento nerozhodol o žiadosti o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu, ktorá
vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX a následne rozsudkom
rozhodnúť o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 4.716,- eur a z

titulu nemajetkovej ujmy 943,21 eur. Žalobca teda nepožadoval rozhodnúť o porušení práva žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov samostatným výrokom. Súd prvej inštancie tak rozhodol
o porušení práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov napriek tomu, že žalobca sa
takéhoto nároku vôbec nedomáhal a právomoc súdu prvej inštancie na takéto rozhodnutie ex offo nie
je v zmysle platných zákonných ustanovení daná.

32.Pokiaľideoodvolaniežalobcu,resp.jehoprávnehozástupcuprotiuloženejmuporiadkovejpokutevo
výške 820,- eur podľa ustanovenia § 53 O.s.p.. Uvedené ustanovenie § 53 O.s.p. (účinné do 31.6.2016)
v relevantnom čase umožňovalo postihnutie účastníka konania, vrátane jeho zástupcu, príp. iného
subjektu, ktorý negatívne zasahuje do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(čl. 48 ods. 2 Ústavy SR), a to svojím postupom, nečinnosťou alebo opomenutím.

33. Odvolací súd, preskúmajúc procesnú situáciu v danom prípade konštatuje absenciu zákonnej
podmienky pre aplikáciu daného ustanovenie, ktorou je ohrozenie plynulosti súdneho konania postupom
dotknutého účastníka. V danom prípade okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom na verejnom

pojednávaní bez účasti sporových strán a to tak žalobcu a ako aj žalovaného, bez nutnosti ich vypočutia,
nazákladepredloženýchlistinnýchdôkazov.neúčasťsporovýchstrántaknemalazanásledokodročenie
pojednávania, resp. odňatie možnosti strane konať pred súdom. Preto odvolací súd zrušil výrok
rozsudku, ktorým bola právnemu zástupcovi uložená poriadková pokuta podľa § 389 ods. 1 písm. d)
CSP, pretože na uloženie tejto poriadkovej pokuty neboli za daných okolností dôvody. Samotné zrušenie

tohto výroku rozsudku súdu prvej inštancie postačuje na nápravu daného stavu bez tohto, aby bolo
potrebné vec vracať v zmysle § 391 ods. 1 CSP na ďalšie konanie.34. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 CSP, podľa ktorých priznal odvolací súd žalovanému ako sporovej strane, ktorá mala v odvolacom
konaní plný úspech nárok na náhradu trov tohto štádia konania proti žalobcovi, ktorý v odvolacom

konaní úspech nemal. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Úspech žalobcu v časti týkajúcej sa poriadkovej pokuty nie je pochopiteľne právne významný pre
rozhodnutie o trovách odvolacieho konania, pretože nejde o rozhodnutie vo veci samej.

35. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, posledná
veta, CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).