Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, February 19, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/80/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116204228
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116204228.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov

senátu JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko,
a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31575951, proti žalovanej: G. W., nar. XX.XX.XXXX, O. XXX, o zaplatenie
3.254,80 s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 12C 75/2016 - 57 zo
dňa 26.01.2017, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti, o splatnosti istiny 3.254,80
eur s prísl. a o trovách konania.

Žalovaná má vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

I. Obsah napadnutého rozhodnutia

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol, že žalovaná je
povinná zaplatiť žalobcovi 3.254,80 eur spolu s úrokom 190,56 eur, s úrokom z omeškania vo výške 1,80
eur a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.254,80 eur od 24.11.2015 do zaplatenia, v
mesačných splátkach vždy do 20. dňa toho ktorého mesiaca až do úplného zaplatenia vo výške 50,- eur,
pod výstrahu straty výhody splátok v prípade omeškania čo i len jednej splátky, počnúc nasledujúcim

mesiacom od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal vo
vzťahu k žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou dňa 21.01.2016 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy
3.254,80 eur spolu s úrokom vo výške 190,56 eur (ako nároku, ktorý vznikol z neuhradených splátok
do dátumu predčasnej splatnosti úveru), úrokov z omeškania vo výške 1,80 eur (ako nároku, ktorý
vznikol z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru), úroku vo výške 17,90 % ročne

z nezaplatenej istiny vo výške 3.254,80 eur od 24.11.2015 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške
5 % ročne z nezaplatenej istiny 3.254,80 eur a nezaplatených úrokov 190,56 eur od 24.11.2015 do
zaplatenia a náhrady trov konania.

3. Z predložených listinných dôkazov mal súd zistené, že žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžníčka
uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX, a to dňa 3.7.2013, na základe
ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 3.600 eur, ako bezúčelový úver, s fixnou úrokovou sadzbou

do splatnosti vo výške 17,9 % ročne, s výškou anuitnej splátky 64,85 eur s termínom splatnosti prvej
splátky 22.7.2013 a počtom splátok 120 vždy do 20. dňa toho ktorého mesiaca s konečnou splatnosťou
úveru dňa 20.6.2023, s výškou RPMN 19,75 %, priemerná RPMN 19,47 %, s celkovou sumou, ktorú
musí klient zaplatiť 7.782 eur.4. Z dôvodu neplnenia zmluvných podmienok žalovanou, žalobca listom zo dňa 23.11.2015 oznámil
žalovanej uplatnenie práva podľa § 506 Obchodného zákonníka tzv. zosplatnenie úveru a požadoval,

aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi najneskôr do 3.12.2015. Ku dňu zosplatnenia predstavovala
pohľadávka žalobcu voči žalovanej 3.522,16 eur s príslušenstvom.

5. Žaloba žalobcu bola v časti o zaplatenie 3.254,80 eur v plnom rozsahu dôvodná a preukázaná riadnou
špecifikáciou predloženou súdu, ako dochádzalo k úhrade istiny v období od 22.7.2013 do 21.8.2015,

keď žalovaná žalobcovi pohľadávku v uvedenej výške neuhradila, jej výšku nerozporovala, a preto súd
zaviazal žalovanú k jej uhradeniu. K uvedenej sume bolo potrebné priznať riadny úrok v sume 190,56
eur a úroky z omeškania 1,81 eur. Žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť aj úroky z omeškania vo
výške 5 %. Úroky z omeškania boli uplatnené v kapitalizovanej forme vo výške 1,80 eur, pričom tieto
boli vypočítané a špecifikované aj za omeškanie tej ktorej splátky do zosplatenia úveru a následne súd
tieto priznal z istiny úveru vo výške 3.254,80 eur od 24.11.2015, 5 % ročne.

6. Žaloba nebola dôvodná v časti, v ktorej sa žalobca domáha od žalovanej zaplatenia zmluvného
úroku vo výške 17,90 % ročne zo sumy nesplatenej istiny od 24.11.2015 do zaplatenia, teda od
zosplatnenia úveru do jeho zaplatenia. Istina je suma poskytnutých finančných prostriedkov veriteľom
vo forme úveru podľa § 503 ods. 1 prvej vety Obchodného zákonníka. Zmluvné úroky sú vždy splatné

spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, t.j. spolu s istinou. Doba splatnosti úrokov za
poskytnutie peňazí sa tak zhoduje s dobou splatnosti úveru. Celková suma úrokov však musí byť
zaplatená najneskôr do splatnosti dlžného zostatku úveru. Žalobca ako veriteľ preto nemohol oprávnene
požadovať od žalovanej ako dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej istiny. Po vyhlásení celého
úveru za splatný dňa 23.11.2015 sa istina úveru ďalej zmluvne neúročí, žalobcovi prislúchajú len úroky

z omeškania.

7. Ďalej bola žaloba nedôvodná v časti, v ktorej si žalobca uplatňoval od žalovanej úrok z omeškania
z vyčíslených zmluvných úrokov. Úroky, aj úroky z omeškania sú podľa § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka príslušenstvom pohľadávky. Právo požadovať od žalovanej príslušenstvo z príslušenstva

(v danom prípade úroky z omeškania zo zmluvných úrokov), Občiansky ani Obchodný zákonník
nepripúšťa. Na uvedenom nič nemení ani dohoda účastníkov, nakoľko táto je pre obchádzanie zákona
absolútne neplatná.

8. Z vyjadrenia žalovanej aj predložených listinných dôkazov mal súd zistené, že žalovanej jediným

príjmom je mzda vo výške 500,- eur, z ktorej uhrádza nájomné vo výške mesačne 340 eur a má jedno
maloleté dieťa, na ktoré otec výživou neprispieva. Vzhľadom na jej príjmy nie je schopná vyrovnať
pohľadávku žalobcu jednou sumou, preto jej súd podľa § 232 ods. 3, 4 Civilného sporového poriadku
povolil splátky 50 eur mesačne s tým, že keď riadne a včas nezaplatí čo len jednu splátku, stane sa
zročnou celá pohľadávka, resp. jej zostatok. Rovnako aj nahradiť trovy konania.

9. Žalobca v konaní bol neúspešný iba nepatrnej časti, a to v časti uplatneného úroku od 24.11.2015 do
zaplatenia a v časti úrokov z omeškania z nezaplatených úrokov vo výške 190,56 eur. Súd vzhľadom
na to priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 %. O výške priznanej náhrady rozhodne po
právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník, samostatným rozhodnutím (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

II. Obsah odvolania žalobcu

1. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca, v rozsahu zamietavého výroku
a výroku, ktorým súd povolil splácať dlh v splátkach. Uviedol, že nárok na zaplatenie úroku trvá od

poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal
na ust. § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Uviedol, že ustanovenia § 503 ods. 3
Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby
požičaných peňažných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj ust. § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „ZSÚ“). Tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi neprislúcha nárok na odplatu
za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva
veriteľoviprávonadohodnutýúrokodposkytnutiapeňažnýchprostriedkov,pričomstanovujelenmoment
vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nárokuveriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Pri uvedenom žalobca odkazuje aj na
aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017-90 zo
dňa 31.1.2017. Vychádzajúc z ust. § 497 Obchodného zákonníka obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť

len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania.
Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá
vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Pokiaľ
ide o aplikáciu § 506 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie upravuje špecifický prípad odstúpenia
od zmluvy veriteľom pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní s vrátením

viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Toto odstúpenie nespôsobuje
zánik záväzku ex tunc. Ako to vyplýva priamo z dikcie ustanovenia, naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník
vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený
na ochranu veriteľa, a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom
bol pred odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinností dlžníka. Základnou
zásadou spotrebiteľského práva je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to však neznamená

vylúčenie aplikácie ustanovení na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka. Teda, odstúpením
od zmluvy v zmysle § 506 Obchodného zákonníka zmluva od počiatku nezanikla a naďalej trvá právo
veriteľa, a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka, vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi z úveru. Tým
nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania. K rozsudku Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/190/2014, na ktorý poukazoval súd prvej inštancie, žalobca uviedol, že dohodnutý úrok

patrí veriteľovi do vrátenia požičaných peňažných prostriedkov, nie do splatnosti úveru. Poukázal na
ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ako aj § 1 ods. 1, §3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
(ďalej len „nariadenie“) a uviedol, že nariadenie nerozlišuje medzi najvyššou prípustnou výškou odplaty
za poskytnutie peňažných prostriedkov a najvyššou prípustnou výškou sankcie za omeškanie. Jedná
sa o dva rozdielne inštitúty, tvorené rozdielnymi zložkami. Dohodnutý úrok za poskytnutie peňažných

prostriedkov je odplatou za ich poskytnutie, nie sankciou, preto na posudzovanie tohto úroku nie je
možné uplatniť ustanovenie § 3a nariadenia. Z nariadenia taktiež nevyplýva, že by sa pri posudzovaní
najvyššej prípustnej výšky sankcie za omeškanie mala zohľadňovať aj výška dohodnutého úroku. V
ďalšom rozsahu žalobca uviedol, že úroky z omeškania treba podľa žalobcu vnímať ako sankciu za
omeškanie s plnením celého nároku veriteľa, teda požičanej istiny a aj zmluvných úrokov, nakoľko do

omeškania sa dlžník dostane ak neplní riadne a včas. V zmysle § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka,
ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné
aj úroky z tejto splátky. Uvedené znamená, že v deň splatnosti každej splátky má dlžník uhradiť jednak
splátku a jednak aj úroky z tejto splátky. V prípade, že by dlžník uhradil iba splátku a neuhradil by úroky,
ocitne sa vo vzťahu k týmto úrokom v omeškaní. Sankciou za omeškanie s ich plnením by potom logicky

boli úroky z omeškania. Splácanie úveru bolo dohodnuté v anuitných splátkach, teda v rovnomerných
splátkach zahŕňajúcich splácanie príslušnej časti istiny i úroku mesačne vždy v termíne splatnosti
uvedenom v zmluve. V tomto prípade je teda riadnym plnením zaplatenie celej splátky v termíne
splatnosti. V prípade, že dlžník neuhradí splátku v dohodnutej výške a v dohodnutom termíne splatnosti,
očitá sa v omeškaní, pričom omeškanie je sankcionované povinnosťou platiť úrok z omeškania. Bolo by

v rozpore s logikou veci, ak od momentu omeškania dlžníka, by bol dlžník odmenený a veriteľ potrestaný
znížením výšky úroku z jej zmluvne dohodnutej výšky na výšku sankčného úroku z omeškania. Samotné
zosplatnenie úveru ešte neznamená, že veriteľ má požičané prostriedky k dispozícii. Ak by tomu tak
bolo, veriteľ by nebol nútený uplatňovať si nárok súdnou cestou a nevznikol by mu ani nárok na úrok
z omeškania. Pokiaľ dlžník úver nesplatí ani po vyhlásení predčasnej splatnosti veriteľom, požičané

prostriedky má stále k dispozícii dlžník a tieto môže užívať a požívať, teda realizovať úžitkovú hodnotu
veci. Toto oprávnenie má dve stránky. Jednak je to užívanie, t.j. prisvojovanie si podstaty a úžitkových
vlastností veci, a jednak prisvojovanie si úžitkov a plodov veci. Prvý aspekt v sebe zahŕňa aj možnosť
podľa povahy veci túto aj spotrebovať a pod. Druhý aspekt sa týka len plodonosných veci, či už
ide o ich prirodzené plody alebo tzv. plody civilné. V prípade peňazí sú týmito plodmi úroky. Krajský

súd tiež uvádza, že ak by veriteľ mal nárok aj na zmluvný úrok spolu s úrokmi z omeškania, vznikol
by nespravodlivý stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia
povinnosti a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky. Pričom veriteľ môže zostať nečinný a nie
je nútený vymáhať svoju pohľadávku. K tomuto argumentu súdu žalobca podotkol, že v prípade, že
dlžník neplní pohľadávku riadne a včas, nemožno hovoriť o pohodlnom inkasovaní úrokov, keďže dlžník,

ktorý je v omeškaní s platením istiny, neuhrádza ani úroky z nej. Teda rovnako, ako si veriteľ musí
uplatniť svoj nárok na súde v časti istiny, musí si tento nárok uplatniť aj v časti úrokov. Na nečinnosť
veriteľa teda určite nie je dôvod, pretože počas omeškania dlžníka s riadnym plnením, nemá veriteľ k
dispozícii svoje peňažné prostriedky. K argumentu krajského súdu, že spotrebiteľa je potrebné chrániťtým skôr, že v jeho živote môžu nastať ťaživé životné situácie alebo z dôvodu, že veriteľ podcenil
bonitu spotrebiteľa žalobca uviedol, že nepriaznivá situácia v živote dlžníka nemôže znamenať, že
dlžník prestane byť zodpovedný za svoje záväzky a nie je povinný ich plniť. S nepriaznivý dopadom

životných okolností na dlžníka, ktorý je fyzickou osobou, počíta inštitút tzv. osobného bankrotu, preto
nie je daný dôvod na odpúšťanie dlhov zo strany veriteľa nad rámec právnych predpisov. Neexistencia
nároku veriteľa na úroky z poskytnutého úveru sa považuje za sankciu v dôsledku hrubého porušenia
povinností veriteľa pri posudzovaní schopnosti veriteľa splácať úver. Sankciu nemožno spájať len s čírou
domnienkou , že pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver došlo k zanedbaniu odbornej

starostlivosti. Žalobca poznamenal, že rozsudok krajského súdu je rozhodnutím v jednotlivej konkrétnej
veci a nie je záväzný pre rozhodovaciu činnosť iných súdov. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR 4
Obo 143/98, na ktoré súd poukazuje, žalobca uviedol, že sa netýka samotného uplatňovania nároku
na dohodnutý úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru. V danej veci totiž
Najvyšší súd riešil, okrem iných, prioritne otázku nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania
s platením úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov a nároku na úroky z omeškania v prípade

omeškania s platením úrokov z omeškania. Zároveň upozornil na skutočnosť, že predmetné rozhodnutie
nie je rozhodnutím vo veci samej, a samotné konštatovanie Najvyššieho súdu SR, aké skutočnosti
má prvostupňový súd skúmať, nemožno považovať za záväzný právny názor Najvyššieho súdu SR.
Nepriznanie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z úroku vo výške 72,64 Eur, resp. k uplatnenému
úroku z omeškania z obchodného úroku vyčísleného ku dňu zosplatnenia úveru žalobca poukázal na

citáciu rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.03.2008, sp. zn. 4Cob/62/2007, v ktorom súd
konštatoval,žepriúrokochzposkytnutéhoúverujemožnépriomeškanípožadovaťztýchtozmeškaných
úrokov úroky z omeškania. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie s poukazom na ústavný princíp právnej
istoty, ktorého súčasťou je aj predvídateľná a konzistentná judikatúra, má žalobca za to, že ma nárok na
úrok z omeškania aj zo zmluvných úrokov vyčíslených do zosplatnia úveru. K povoleniu splácať dlžnú

sumu v splátkach žalobca uviedol, že súd nepostupoval podľa právnej úpravy, a to podľa § 160 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku. V aktuálne platnej a účinnej právnej úprave takéto splnomocňovacie
ustanovenie chýba. Čo sa týka samotných okolností prípadu mal žalobca za to, že súd nedostatočne
zistil skutkový stav. Obmedzil sa výlučne na tvrdenie, že ma príjem 500,- eur, z ktorého uhrádza nájomné
vovýške340,-eurmesačneamájednomaloletédieťa,naktoréotecneprispieva.Vzhľadomnauvedené

žalobcanavrholrozhodnutievnapadnutomrozsahuzmeniťažalobevyhovieťvplnomrozsahu, zaviazať
žalovaného na uhradenie dlžnej sumy v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň priznať
žalobcovi náhradu trov konania, aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych
poplatkov za konania na oboch inštanciách.

2. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny.
Súd prvej inštancie sa dostatočne vyporiadal s tvrdením, že zmluvné úroky sú vždy splatné spolu so
záväzkom vrátiť peňažné prostriedky spolu s istinou. Po vyhlásení splatnosti celého úveru sa istina
úveru ďalej neúročí, žalobcovi prislúchajú len úroky z omeškania. Predmetný zmluvný vzťah sa riadi
Občianskym zákonníkom, nakoľko ide o spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa. Podľa názoru žalovanej, ak spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u
sebaatietoužívať,nietdôvoduaninato,abyveriteľinkasovalúroky.Vopačnomprípadebybolzaložený
krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkých sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by
spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Súdy by uvedený stav nemali pripustiť, inak by tolerovali založenie hrubej

nadvlády veriteľa voči spotrebiteľovi. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na
tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a §
3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Žalovaná prejavuje vôľu vrátiť dlžné finančné prostriedky, nachádza
sa však vo veľmi nepriaznivej situácii, preto je schopná splácať dlh výhradne v splátkach, sumou 50,-
eur mesačne. Zaplatenie plnej sumy by malo pre žalovanú devastačné účinky. Na základe uvedeného

navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

3. Žalobca v podanej replike uviedol, že žalovaná nepopiera svoj záväzok voči žalobcovi, odvoláva sa na
svoju finančnú situáciu. Vyjadrenie považuje žalobca za bezpredmetné, nakoľko sa v ňom neuvádzajú
žiaden konkrétne právne ani skutkové tvrdenia spochybňujúce opodstatnenosť uloženej povinnosti

splácať dlh. Na základe uvedeného žalobca trvá na podanom odvolací v celom rozsahu.

4. Žalovaná sa k doručenej replike žalobcu písomne nevyjadrila.III. Hodnotenie odvolacieho súdu

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len C.s.p.) v zmysle ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 C.s.p.,
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec
prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie

je dôvodné.

2. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

3. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok napadnutého
rozsudku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrok, ktorým súd povolil
žalovanej splácať dlh v splátkach.

4. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne ustálil, že medzi žalobcom a žalovanou
ide o spotrebiteľský vzťah. Na predmetný právny vzťah je potrebné aplikovať všetky ustanovenia
vzťahujúce sa na ochranu spotrebiteľa v zmysle citovaného ustanovenia § 52 ods.1 Občianskeho
zákonníka a nasl. ako aj smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách. Len na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie, je potrebné uviesť, že základnú
charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Podľa tohto
ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použijú sa vždy, ak je to na prospech

zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania, alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti

5. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a stotožňuje sa s názorom,
že žalobca nemá právo naďalej požadovať zaplatenie úrokov po splatnosti úveru až do jeho zaplatenia
a spotrebitelia by tak nemali platiť úroky aj po skončení obdobia, na ktoré bol úver dojednaný. Súd
prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec aj

správne právne posúdil. Nemali by byť pochybnosti, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý
možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové
obdobie). Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť
úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu,
ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru.

6. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný
stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj
spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je
zrejmé,žedošlokzmenezáväzku,ktorábolaprivodenáomeškanímspotrebiteľaasúčasnepredčasným

zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a
aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka. V tejto súvislosti je však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku
spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku
určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom.

7. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej
istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva vtom, že spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda
na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach)
vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje

jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá
istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi
práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku.

8. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu

dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov
v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody
splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi
vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má
právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho

strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s
peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele
spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov
od spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ
záujem vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu

po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo
zosplatnenej pohľadávky (úveru).

9. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto
užívať,nietdôvoduaninato,abyveriteľinkasovalúroky,ktorébymupatrilivýhradnezastavuoprávnenej

držby prostriedkov spotrebiteľom. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky
veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku
nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy
pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.

10. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády
dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa
domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké
obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

11. V danej právnej veci žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 23.11.2015, keď žalovanej
uplynula lehota stanovená žalobcom na dobrovoľné plnenie, teda týmto dňom sa stal splatný celý
úver, zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej splatnosti úveru. Odvolací súd
dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na úroky z úveru iba do zosplatnenia, potom už nastupuje
režim platenia úrokov z omeškania. Obdobný názor je vyslovený aj v rozhodnutiach Krajského súdu v

Trenčíne zo dňa 29.10.2014 sp. zn. 5Co/223/2014, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 zo
dňa 25.10.2013, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/83/2013 zo dňa 07.05.2014, Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 22. 02. 2017 sp. zn. 5Co/407/2016.

12. Odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie týkajúci sa nepriznania úroku z omeškania vo

výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov z úveru vo výške 190,56 Eur za obdobie po zosplatnení
za vecne správny. Otázku úroku z omeškania pri omeškaní s platbou príslušenstva pohľadávky riešil
opakovane Najvyšší súd Českej republiky, napr. v rozhodnutiach sp. zn. 29Odo/689/2006, sp. zn.
31Cdo/2036/09 a sp. zn. 35Odo/101/02. Z uvedených rozhodnutí je možné ustáliť, že „Dohoda o platení
úrokov z omeškania zo zmluvných úrokov je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatná pre rozpor

so zákonom“. Ani Občiansky zákonník ani Obchodný zákonník však neumožňujú veriteľovi požadovať
od dlžníkov príslušenstvo, t.j. úrok z omeškania, pre prípad omeškania s platením príslušenstva
pohľadávky. Tým však nie je dotknuté právo účastníka dohodnúť sa, že dohodnuté úroky sa stanú
súčasťou istiny. Odvolací súd pritom uvádza k možnosti dohody, že dohodnuté úroky sa stanú súčasťou
istiny,ževprípadespotrebiteľskýchvzťahovjenutnévyhodnotiťplatnosťresp.neplatnosťtakejtodohody

v prospech spotrebiteľa, a preto ani takáto prípadná dohoda by nemohla byť vyhodnotená inak, ako
neplatný právny úkon. Preto by žalobcovi ani v tomto prípade nemohli byť priznané úroky z omeškania
z dohodnutých úrokov.13. K argumentu žalobcu, ktorý poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 4
Cob/62/2007 zo dňa 27.03.2008 odvolací súd uvádza, že do registra „Cob“ sa zapisujú spory vedené
medzi podnikateľmi, resp. obchodnými spoločnosťami, pritom spor v predmetnom konaní je sporom

spotrebiteľským, na ktorý nie je možné aplikovať závery z obchodných sporov.

14. K povoleniu splácať dlžnú sumu v splátkach odvolací súd uvádza, že osobné, majetkové a zárobkové
pomery žalovanej odôvodňujú aplikáciu § 232 ods. 3 C.s.p.. V zmysle tohto ustanovenia lehota na
plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu

lehotu. Hoci do tohto ustanovenia nebola prevzatá veta z ustanovenia § 160 ods. 1 O.s.p. v znení
účinnom do 30.06.2016 umožňujúceho súdu určiť vykonanie splátok peňažného plnenia, táto možnosť
zostáva zachovaná i v terajšej dobe. Ak Civilný sporový poriadok v ustanovení § 232 ods. 3 hovorí o
dlhšej lehote takouto dlhšou lehotou môže byť i lehota na plnenie rozložené na konkrétne špecifikované
splátky. V prejednávanej veci pomery na strane žalovanej boli zisťované pri jej výsluchu na pojednávaní
konanom dňa 26.01.2017. Je nevyhnutné zohľadniť tú skutočnosť, že príjem žalovanej v súčasnosti

predstavuje 500,- eur mesačne. Z tohto príjmu hradí žalovaná nájomné vo výške 340,- eur mesačne,
v dôsledku čoho jej na zabezpečenie životných potrieb pre seba a jej maloleté dieťa zostáva 160,-
eur mesačne. V takomto prípade odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď
žalovanej povolil splácať dlh v splátkach. Stotožňuje sa pri tom s tvrdením žalovanej, podľa ktorého
by jednorazové splatenie dlhu malo pre žalovanú devastačné účinky. Vzhľadom na uvedené považuje

odvolací súd uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú.
15. Za daného stavu odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti
postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny.

16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262

ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.. Odvolanie žalovaného nebolo dôvodné, v dôsledku čoho vznikol nárok na
náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi, v súlade so zásadou úspechu v sporovom konaní. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 C.s.p., v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).