Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/316/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110207302
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3110207302.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.
Ľubice Bajzovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci navrhovateľa D. D., bytom S. nad D., C. hájom
XXX/XX-XX, občana Slovenskej republiky, zastúpeného JUDr. Petrom Žilinčíkom, advokátom so sídlom
v Dubnici nad Váhom, Centrum I 57/132, proti odporcovi ZTS-LR NaJus, a.s. so sídlom v Dubnici nad
Váhom, Areál ZTS 924, IČO 36 294 632, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Danica Birošová,

s.r.o. so sídlom v Trenčíne, Piaristická 46, IČO 36 837 857, o zaplatenie mzdy za prácu nadčas a iné,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 21. februára 2013, č. k.
21C/44/2010-437, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, ktorou zamietol návrh navrhovateľa o zaplatenie mzdy
9.073,50 eur, s prislúchajúcimi úrokmi z omeškania za prácu nadčas p o t v r d z u j e .

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, ktorou zamietol návrh navrhovateľa o zaplatenie mzdy

2.017,28 eur s prislúchajúcimi úrokmi z omeškania za nevyplatenú hmotnú stimuláciu a v časti náhrady
trov konania z r u š u j e a v tejto časti v r a c i a vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že návrh zamietol.
Konanie v časti o zaplatenie 1.808,57 Eur za nepreplatenú prácu nadčas s úrokmi z omeškania za
obdobie od januára 2006 do októbra 2006 zastavil, rovnako tak konanie v časti o zaplatenie 1.010,19
Eur za nevyplatenú hmotnú stimuláciu s úrokmi z omeškania za obdobie od januára 2006 do februára

2007. O trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov konania
v sume 2.989,54 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku Advokátskej kancelárii JUDr. Danica Birošová,
s.r.o..

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa domáhal, aby súd odporcovi uložil
povinnosť zaplatiť mu za prácu nadčas a hmotnú stimuláciu 13.909,54 Eur s príslušenstvom, teda s
úrokmi z omeškania v zákonnej výške z jednotlivých nerealizovaných mesačných plnení. Z tejto sumy

čiastka 10.882,07 Eur predstavovala sumu, ktorú mal odporca navrhovateľovi zaplatiť za nadčasové
hodiny, ktoré odpracoval a čiastka 3.027,47 Eur bola suma, ktorá mu mala byť vyplatená z dôvodu
hmotnej stimulácie, riadne dohodnutej v pracovnej zmluve, ktorú odporca bez odôvodnenia nezaplatil.
Podľa navrhovateľa nárok na uvedené plnenie mu vznikol v období od januára 2006 do októbra
2009. Poukazoval na to, že aj šetrením Inšpektorátu práce, ako štátneho orgánu, bolo zistené, že
odporca sa dopustil pochybení, keď navrhovateľovi preplácal iba časť odpracovaných hodín, a keď

priebežne nevyhodnocoval plnenie ukazovateľov, ktoré mali byť základom k výplate hmotnej stimulácie,
ako pohyblivej zložky mzdy. Odporca žiadal návrh zamietnuť v celom rozsahu. Pokiaľ ide o mzdu za
prácu nadčas uviedol, že navrhovateľa zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, že k práci nadčas vuvedenom rozsahu mal príkaz zamestnávateľa a tiež, že v uvedenom rozsahu aj prácu nadčas skutočne
vykonal. Navyše v určitom období mali účastníci dohodnuté, že v mzde je zahrnutá i odmena za prácu
nadčas. Pokiaľ ide o hmotnú stimuláciu, mal odporca za to, že na túto navrhovateľovi nárok nevznikol,

nakoľko išlo o nenárokovateľné finančné plnenie, vyplatenie ktorého bolo výlučne na vôli odporcu ako
zamestnávateľa. Odporca túto zložku mzdy vyplácal všetkým zamestnancom rovnako a ak dochádzalo
k individuálnemu kráteniu u jednotlivých zamestnancov, tiež u navrhovateľa, bolo to vždy na základe
vyhodnotenia príslušného vedúceho zamestnanca ohľadne plnenia jeho konkrétnych pracovných úloh.
V priebehu konania zobral navrhovateľ návrh späť v časti o zaplatenie práce nadčas v sume 1.808,57

Eur (za obdobie od januára 2006 do októbra 2006) a v časti o nezaplatenú hmotnú stimuláciu v sume
1.010,19 Eur (za obdobie od januára 2006 do februára 2007). S poukazom na uvedenú skutočnosť,
za použitia ust. § 96 ods. 1, 2, 3 O.s.p., s poukazom na dispozitívny prejav vôle navrhovateľa súd v
dotknutej časti konanie zastavil.

Ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že po vykonanom dokazovaní zistil, že

navrhovateľ v rokoch 2006-2009 pracoval u odporcu v pozícii samostatného referenta, ako pracovník
kooperačných činností. Pracovný pomer bol ukončený pre závažné porušenie pracovnej disciplíny,
doposiaľ v tejto súvislosti prebieha súdne konanie. K práci nadčas podľa navrhovateľa dochádzalo tým
spôsobom, že nadriadený povedal, že o 14:15 hod. je porada, ktorej sa musel zúčastniť a ktorá trvala
aj do 17:30 hod.. Pokiaľ sa porada neskončila, nemohol z pracoviska odísť. Okrem porád, ktoré sa

konali aj trikrát do týždňa, bolo treba zabezpečovať aj iné veci. Tvrdil, že pracoval nadčas preto, aby
splnil úlohy, ktoré mu boli kladené. Zamestnávateľ nedodržiaval rozsah nadčasových hodín určený
zákonom. Počty odpracovaných hodín si vyčísloval navrhovateľ sám na kontrolnom lístku, pričom to,
koľko nadčasových hodín sa mu preplatí, určoval niekto iný. Niekoľkokrát žiadal o náhradné voľno,
nebolo mu to umožnené. Asi tri mesiace mal v pracovnej zmluve zahrnuté, že mzda kryje i nadčasové

hodiny, ale len v rozsahu podľa Zákonníka práce. Písomný príkaz na prácu nadčas nikdy nedostal.
Svedok Q. W. uviedol, že viedol oddelenie ohľadne činností, na ktorých sa podieľal aj navrhovateľ. V
roku 2006 a do 31.3.2007 bola situácia taká, že navrhovateľ si sám vypísal kontrolný pichací lístok,
sám si vypočítal počet nadčasových hodín, ktoré si uplatnil na zaplatenie. On skontroloval, či je to v
súlade s jeho evidenciou, ak nebolo, hodiny upravil. Navrhovateľ často chodil aj na pracovné cesty, nie

vždy mu to ale oznámil, na pracovné cesty mal príkazy, ale chodil aj bez nich. V rokoch 2008-2009
bol navrhovateľ viackrát upozorňovaný na to, že si neplní svoje pracovné povinnosti. Od 1.4.2007 mal
žalobca nový platový dekrét, podľa ktorého boli nadčasy zahrnuté v mzde, a tento stav trval až do
skončenia jeho pracovného pomeru. Prakticky si mal navrhovateľ vyplniť tlačivo na príkaz k práci
nadčas, priniesť ho k podpisu, nerobil však tak, robil to za neho on a hodiny, ktoré mu boli priznané

k preplateniu, boli v súlade s týmito príkazmi. Potvrdil, že pracovné porady bývali mimo určeného
pracovného času, preplácali sa ako nadčasové hodiny. Navrhovateľ bol na porušovanie pracovnej
disciplíny upozorňovaný štyri krát a porušovanie jeho pracovných povinností bolo riešené cez pohyblivú
zložku mzdy. Bolo v jeho kompetencii krátiť mu prémie podľa toho, čo sa v konkrétnom mesiaci
udialo, príslušné podklady odovzdával mzdovej učtárni. Písomné záznamy ohľadne dôvodov, pre ktoré

prémie krátil, nerobil, prémie na základe hospodárskych výsledkov vyhodnocoval ekonóm. Svedok Z.
S. uviedol, že u odporcu pracoval ako majster ťažkej obrobne. Potvrdil, že pracovné porady, na ktorých
sa zúčastňoval aj navrhovateľ, bývali po pracovnej dobe, keďže iná možnosť nebola. Nadčasové hodiny
v tejto súvislosti sa nepreplácali, on sám o ne nežiadal, robilo sa všetko preto, aby firma fungovala. Na
pracovnú dobu mali značkovací systém, jeho hodiny vyhodnocoval jeho príslušný nadriadený. Pohyblivá

zložka závisela od toho, či sa plnili konkrétne úlohy, v jeho prípade, či sa urobila zákazka v termíne
a podobne. O jej priznaní, či nepriznaní, rovnako rozhodovali nadriadení. V konaní bolo ďalej zistené,
že podľa zmluvy zo dňa 1.4.2007 mal navrhovateľ dohodnutú mzdu vo výške 30.000,- Sk mesačne,
vrátane prípadnej práce nadčas v rozsahu povolenom Zákonníkom práce. Výška mzdy bola riešená
dohodouomzdovýchpodmienkachzodňa25.1.2006,22.1.2007,kdebolaurčenástimulačnámzda33%

zostanovenejtarifnejsadzby,podľarozhodnutianadriadenéhozamestnanca,resp.riaditeľaspoločnosti.
Následne bola výška mzdy riešená dohodami o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 1.7.2007, 29.7.2008,
1.5.2008, 1.1.2008, kde bola určená pohyblivá zložka mzdy v konkrétnej sume a k nej ukazovatele
spôsobom, že 50% pohyblivej zložky je viazaných na termínované plnenie zadaných prác a 50%
na kvalitatívne plnenie úloh a plnenie úloh nadriadeného pracovníka. V priebehu rokov 2008-2009

bol navrhovateľ štyrikrát upozornený na porušenie pracovnej disciplíny z viacerých dôvodov, ktoré
spočívalivnedodržiavanítermínov,zleriadenejčinnostikooperačnéhooddelenia,nespracovávaníplánu
služobných ciest, nevykonávaní kompetentných výberových konaní na kooperačné práce a iné.Ďalej s odkazom na ust. § 97 Zákonníka práce v odôvodení okresný súd uviedol, že v tomto prípade si
navrhovateľ uplatňoval nárok na preplatenie nadčasových hodín na tom základe, že predložil kontrolné
lístky s vyznačenou dochádzkou, s údajmi o tom, koľko hodín strávil na pracovisku a koľko hodín

mu z hodín, ktoré na pracovisku strávil mimo pracovného času, bolo preplatených, ako nadčasových.
Tieto údaje neboli medzi účastníkmi sporné. Z dokazovania vyplynulo, že správnosť a výpočet platenej
nadčasovej práce vyhodnocoval nadriadený navrhovateľa. Navrhovateľ nepreukázal, že všetok čas
v konkrétnych mesiacoch podľa ním predloženého výpočtu hodín, ktoré na pracovisku strávil mimo
pracovnej doby, mal byť prácou nadčas, a teda prácou platenou v súlade so zákonom, kolektívnou

zmluvou a ďalšími predpismi organizácie odporcu, resp. jeho pracovnou zmluvou. Nebolo sporné,
že zamestnávateľ po príslušnej kontrole navrhovateľovi nadčasové hodiny preplácal a krátil ním
nárokovaný nadčas v prípadoch, keď tento príkaz k práci nadčas nemal a na pracovisku sa zdržiaval
svojvoľne, resp. sa nezdržiaval. Navrhovateľ nepreukázal ani netvrdil nič konkrétne ohľadne toho, že
v konkrétnom mesiaci v určenom čase bol na pracovisku z pohľadu uplatneného nároku dôvodne.
Nárok na hmotnú stimuláciu, ktorá mu bola krátená, založil navrhovateľ na tom, že zamestnávateľ

nevyhodnocoval v každom mesiaci určené ukazovatele, ktoré boli dohodnuté. Nepopieral, že vedúci
organizácie vyhodnocoval plnenie základných ekonomických ukazovateľov, k čomu odporca doložil
aj dôkazy, nepreukázal však, že mu vznikol nárok na vyššiu stimuláciu, než aká mu bola vyplatená.
Druhý ukazovateľ vyhodnocoval jeho nadriadený, a to s ohľadom na plnenie pracovných povinností
v konkrétnom mesiaci, pričom ak navrhovateľovi bola hmotná stimulácia krátená, bolo to na jeho

úvahe, v zmysle dohody medzi účastníkmi. To, že si svoje pracovné povinnosti neplnil navrhovateľ vždy
riadne, bolo nakoniec preukázané aj viacerými upozorneniami zamestnávateľa na porušenie pracovnej
disciplíny pre neplnenie bežných pracovných úloh. Nakoľko teda navrhovateľ nepreukázal dôvodnosť
svojich nárokov, súd návrh zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď
odporcovi ako úspešnému účastníkovi v konaní, priznal náhradu trov konania, a to za trovy právneho

zastúpenia nasledovne: prevzatie a príprava zastúpenia 303,74 Eur, účasť na pojednávaní 31.5.2012,
21.6.2012, 22.10.2012, 17.01.2013, 21.2.2013 (5 x 303,74 Eur), písomné vyjadrenie zo dňa 22.10.2012
a 21.2.2013 (2 x 303,741 Eur), 8 x režijný paušál (1 x 7,41 Eur + 4 x 7,63 Eur, + 3 x 7,81 Eur), spolu
2.491,28 Eur + 20% DPH (498,26 Eur). Trovy konania teda predstavovali celkom 2.989,54 Eur.

Rozsudok okresného súdu, v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol navrhovateľ
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, a to v časti, ktorou súd zamietol ním uplatnený nárok
na zaplatenie mzdy za prácu nadčas, zaplatenie mzdy za nevyplatenie hmotnej stimulácie, ako aj v
časti náhrady trov konania a žiadal odvolací súd o zmenu napadnutého rozhodnutia tak, že návrhu
navrhovateľa v celom rozsahu vyhovie a odporcu zaviaže k náhrade trov konania za zaplatený súdny

poplatok vo výške 1.499,90 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 2.629,55 eur. Podľa jeho názoru
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím uplatnil dôvody odvolania,
uvedenévust.§205ods.2písm.d),f)O.s.p. Poukázalnato,žedôkazomoprítomnostinavrhovateľana
pracovisku boli kontrolné lístky, ktoré mechanicky označoval navrhovateľ a na základe nich si spočítaval

odpracované hodiny. Tieto kontrolné lístky mesačne kontroloval jeho nadriadený pán W., ktorý aj
rozhodol, ktorá časť odpracovaných hodín bude ako nadčas navrhovateľovi preplatená. Podľa jeho
názoru, tento vedel o jeho nadčasoch. Poukázal na výpoveď svedka Z. S., z ktorej vyplynulo, že
pracovné porady na pracovisku sa konali minimálne 2x týždenne po pracovnej dobe, pričom nadčasy
za ne, sa vyplácali technickohospodárskym pracovníkom a príkazy na prácu nadčas svedok vypisoval

pre svojich podriadených. Zastával názor, že on prácu nadčas v rozsahu ňom uplatnenom vykonával
buď na príkaz, alebo s vedomím zamestnávateľa, pričom však podľa kolektívnej zmluvy a príkazu
riaditeľa, mal mať každý pracovník písomný príkaz na nadčas podpísaný riaditeľom, avšak odporca
žiaden takýto písomný príkaz nepredložil. V súvislosti so záverom súdu, že navrhovateľ nepreukázal, že
všetok čas, ktorý na pracovisku trávil mimo pracovnej doby, mal byť prácou nadčas, uviedol, že je ťažko

predstaviteľné, že radový zamestnanec by si za obdobie 4 rokov ponechával dôkazy preukazujúce, akú
prácu, ktorý deň a hodinu vykonával, rovnako na to, že zamestnanec by na pracovisku nezotrvával bez
toho, aby mal tento čas zaplatený, naviac keď išlo aj o prácu vykonávanú počas dní pracovného voľna
alebo pracovného pokoja. Pokiaľ sa na tomto pracovisku zdržiaval s vedomím nadriadeného, treba
takúto prácu považovať za prácu nadčas. Pokiaľ sa tam zdržiaval bez príkazu a vedomia nadriadeného,

malo mu takéto konanie byť vytýkané aj zakázané, aby sa tak zamedzilo vzniku nároku na mzdu
a mzdového zvýhodnenia za prácu nadčas. Poukázal na neplatnosť pracovnej zmluvy, v ktorej s
účinnosťou od 01.04.2007 bolo uvedené, že mzda za prácu nadčas je zahrnutá v jeho mzde. K ním
uplatnenému nároku na hmotnú stimuláciu uviedol, že podľa jeho názoru má nárok na vyplateniedohodnutej pohyblivej zložky, pokiaľ splnil termíny svojich prác a kvalitu. Pokiaľ tieto neplnil, mohla
mu byť pohyblivá zložka síce krátená, avšak tieto skutočnosti odporca v konaní nepreukázal. Bolo na
odporcovi ako zamestnávateľovi, aby stanovené ukazovatele vyhodnotil a oboznámil ho s výsledkami.

Keďže takto nepostupoval, odôvodnene sa navrhovateľ domnieva, že mu vznikol nárok aj na pohyblivú
zložku mzdy. Poukázal na to, že hmotná stimulácia má pracovníka motivovať prostredníctvom
mzdy, k včasnému a kvalitnému plneniu svojich úloh, čo je možné len vtedy, keď zamestnávateľ
zamestnancaoboznámisdôvodomjejkráteniaatýmmotivujezamestnancakodstráneniunímzistených
chýb. Odporca však v priebehu prvostupňového konania nepredložil spôsob vyhodnocovania plnenia

ukazovateľov hmotnej stimulácie dojednaných v dohode o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 01.07.2007.
O krátení mzdy v časti jej pohyblivej zložky tak podľa jeho názoru rozhodoval podľa vlastnej lubovôle a
bez pevných pravidiel. Pokiaľ súd poukazoval na to, že navrhovateľ bol niekoľkokrát upozornený na
porušovanie pracovnej disciplíny, v tomto smere považoval za potrebné uviesť, že v rozhodnom období
mu bola pohyblivá zložka krátená celkom 22 x, ani v jednom prípade však nebol s dôvodom krátenia
v žiadnom smere oboznámený.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení v podanému odvolaniu, podanému prostredníctvom svojho
právneho zástupcu, žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať odporcovi
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 373,86 eur. K uplatnenému nároku na hmotnú stimuláciu
uviedol, že nejde o nárokovateľné finančné plnenie, ktorého vyplatenie, záviselo výlučne na vôli

zamestnávateľa. Napriek tomu zamestnávateľ toto vyplácal všetkým zamestnancom rovnako, k
individuálnemu kráteniu u jednotlivých zamestnancov tak, ako aj u navrhovateľa dochádzalo len v
prípade, ak na základe vyhodnotenia príslušného vedúceho, v prípade navrhovateľa jeho nadriadeného
pána W., tento vyhodnotil a krátil ukazovatele hmotnej stimulácie s ohľadom na neplnenie pracovných
povinností. K nároku navrhovateľa na zaplatenie mzdy z titulu práce nadčas uviedol, že preplatenie

nadčasovej práce vyhodnocoval zamestnávateľ prostredníctvom nadriadeného navrhovateľa p. W.,
na základe tzv. pichacích lístkov, ktoré si navrhovateľ sám vypisoval. Tieto lístky následne podliehali
kontrole jeho nadriadeného, ktorý kontroloval správnosť a výpočet preplatenia nadčasovej práce v
súlade s tým, kedy navrhovateľ k práci nadčas mal alebo nemal príkaz, alebo kedy sa na pracovisku
zdržiaval len svojvoľne, resp. sa nezdržiaval vôbec. Za každý jednotlivý mesiac, v rozsahu v akom

mal príkaz na prácu nadčas, boli mu nadčasové hodiny preplácané a mal možnosť namietať nesprávne
vyplácanie týchto nadčasových hodín, čo však ani v jednom prípade neurobil. Podľa jeho názoru, nie je
žiaden relevantný dôvod, pre ktorý by mal odporca preplatiť navrhovateľovi čas strávený na pracovisku
nad rámec hodín, ktoré v nadčase odpracoval, či už na základe príkazu svojho nadriadeného, alebo na
základe ich dohody. Poukázal na to, že navrhovateľ nepredložil súdu dôkaz o tom, že ním tvrdenú prácu

skutočne aj vykonával ako prácu nadčas, za splnenia zákonom stanovených podmienok. Poukázal aj na
povrchnýprístupnavrhovateľakplneniupracovnýchpovinností,čovkonečnomdôsledkuviedloodporcu
k ukončeniu pracovného pomeru s navrhovateľom, pričom až následne po tomto úkone, navrhovateľ
náhle uplatňoval tieto nedôvodné nároky na súde, čo on považuje za pomstu za spôsob skončenia
pracovnoprávneho vzťahu. Podľa jeho názoru, navrhovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno v tomto

konaní a nepreukázal, že by mu vznikol nárok na zaplatenie hmotnej stimulácie v miere vyššej, ako
mu bola zaplatená v rozhodnom období a tiež že v konkrétnych dňoch, za ktoré si zaplatenie práce
nadčas nárokuje, nad rámec už zamestnávateľom preplatenej práce nadčas, túto aj skutočne vykonával
v súlade so zákonom, platnou kolektívnou zmluvou, pracovnou zmluvou a mzdovými predpismi tak,
aby mu opodstatnene vznikol nárok na jej zaplatenie.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného
súdu v napadnutej časti, týkajúcej sa uplatneného nároku na zaplatenie mzdy z titulu odpracovaných
hodín v nadčase, s poukazom na jeho vecnú správnosť je potrebné potvrdiť za použitia § 219 ods.
1 O.s.p. a v ďalšej napadnutej časti, ktorou okresný súd zamietol uplatnený nárok navrhovateľa

na zaplatenie mzdy z titulu hmotnej stimulácie, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a
nedostatočného zistenia skutkového stavu za použitia § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a v časti náhrady
trov konania zrušiť a čo do tejto časti vrátiť súdu prvého stupňa s poukazom na ods. 2 cit. ustanovenia
na ďalšie konanie. Rozsudok okresného súdu v ostatných častiach, z hľadiska jeho vecnej správnosti
nepreskúmaval, pretože vo vzťahu k nim rozhodnutie prvostupňového súdu napadnuté nebolo, teda v

týchto častiach nenastal suspenzívny účinok odvolania (§ 206 ods. 1, 3 O.s.p.).

Prvým z nárokov v preskúmavanej veci uplatneným navrhovateľom, bol nárok na zaplatenie mzdy za
prácu nadčas, v období od januára 2006 do augusta 2009 v pôvodne uplatnenej výške 10.882,07 eur, vdôsledku čiastočného späťvzatia návrhu navrhovateľom, čo do časti 1.808,57 eur s príslušnými úrokmi
z omeškania za obdobie od januára 2006 do októbra 2006, v ktorej časti bolo konanie za použitia § 96
ods. 1, O.s.p. zastavené, takto zostal predmetom posúdenia nárok na zaplatenie mzdy z tohto titulu

vo výške 9.073,50 eur, s prislúchajúcimi úrokmi z omeškania za obdobie nasledujúce v roku 2006 až
do augusta roku 2009.

Inštitút práce nadčas, je jedným z najfrekventovanejších pojmov pracovného práva, a to predovšetkým
z hľadiska mzdových aspektov. Rozhodujúcim prvkom, z ktorého treba pri posudzovaní jednotlivých

skutočností vychádzať, je definícia tohto pojmu. Z ust. § 97 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že
práca nadčas je práca, vykonávaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa, alebo s jeho súhlasom,
nad určený týždenný pracovný čas, vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a
vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien.

Z definície práce nadčas teda vyplýva, že preto, aby bolo možné vyvodiť záver, že čas výkonu

práce je možné považovať za prácu nadčas, musia byť súčasne splnené všetky zákonom stanovené
podmienky, nielen to, že táto práca bola vykonávaná nad určený týždenný pracovný čas, vyplývajúci
z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a mimo rámca rozvrhnutých pracovných zmien, ale
musí ísť o prácu, na ktorej výkon dal zamestnávateľ príkaz, alebo na výkone ktorej sa zamestnávateľ
so zamestnancom dohodol. Z uvedených podmienok teda vyplýva, že za prácu nadčas nie je možné

považovať všetky hodiny, ktoré v konečnom súčte prekračujú určený týždenný pracovný čas na
pracovisku, alebopriemernýtýždennýpracovnýčasvprípadenerovnomernéhorozvrhnutiapracovného
času, alebo ktoré prekračujú dohodnutý kratší týždenný pracovný čas zamestnanca a za prácu nadčas
preto nie je možné považovať ani dobrovoľné zotrvávanie zamestnanca na pracovisku, či už pred
začiatkom dennej pracovnej doby, prípadne po jej skončení, prípadne aj v dňoch pracovného voľna

či pokoja, ak zamestnávateľ nedal zamestnancovi príkaz, alebo súhlas na výkon práce v týchto
dobách. Skutočnosť, že zamestnanec je na pracovisku aj v čase, kedy mu ešte pracovná zmena
nezačala, alebo po jej skončení neznamená, že ide o prácu nadčas, takýmto by sa tento čas stal
len v prípade, ak by zamestnávateľ, ako už odvolací súd uviedol, len v prípade ak dal zamestnávateľ
zamestnancovi súhlas na výkon tejto práce pred pracovnou zmenou prípadne po nej, prípadne v iných

dňoch a zamestnanec by prácu v tomto čase aj reálne vykonával. Navrhovateľ ako jediný dôkaz,
ktorý v konaní vyprodukoval na preukázanie opodstatnenosti jeho nároku, bolo predloženie kontrolných
lístkov z rozhodného nárokovaného obdobia, na ktorých si on sám, čo bolo nesporné, vyčísloval počty
podľa neho odpracovaných hodín. Jeho priamy nadriadený, v konaní vypočutý svedok Fridrich W.
uviedol, že takto predložené kontrolné tzv. pichacie lístky, vypísané navrhovateľom, kontroloval on

za účelom zosúladenia s jeho evidenciou, pokiaľ ide o dni a hodiny, ktoré navrhovateľ odpracoval
na základe príkazu na výkon práce v nadčase, prípadne po ich vzájomnej dohode vo veci výkonu
práce navrhovateľom v nadčase a za ktoré mu aj reálne mzda bola vyplatená. Za ďalšie hodiny,
ktoré vyznačoval na lístku navrhovateľ, ako hodiny, ktoré strávil na pracovisku, keďže zo strany
zamestnávateľa mu nebol daný príkaz na ich odpracovanie v nadčase, ani na ich odpracovaní v

nadčase sa nedohodli, resp. k ich odpracovaniu nebol daný súhlas zamestnávateľa, mu opodstatnene
neboli preplácané a v konečnom dôsledku zamestnávateľovi ani nie je známe, akú prácu vôbec
navrhovateľ v ním prezentovanom čase počas doby, kedy sa na pracovisku zdržiaval, vykonával.
Nebolo sporné, že navrhovateľ v rozhodnom období ani v jednom prípade, nikdy nespochybnil ani
nenamietal u svojho zamestnávateľa rozsah jeho nadriadeným vyčíslený počet hodín odpracovaných

ním v nadčase, na odpracovanie ktorých mal podľa výpovede jeho nadriadeného príkaz, prípadne
tieto odpracoval s jeho súhlasom. Rozporovať tieto začal až následne potom, ako s ním odporca
ukončil pracovný pomer z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny a prostredníctvom tohto
uplatneného nároku začal tvrdiť, že aj ďalšie hodiny, nad rámec akceptovaných a preplatených
zamestnávateľom v rozhodnom období, vychádzajúc z ním vypísaných kontrolných lístkov, sú prácou

vykonávanou v nadčase, za ktoré mu prislúcha mzda. Samotný navrhovateľ ani v priebehu konania
nedokázal špecifikovať a konkretizovať, akú prácu a na koho príkaz v jednotlivých ním uplatňovaných
hodinách, nad rámec určeného týždenného pracovného času a nad rámec hodín ktoré mu boli
preplatenévykonával,všeobecnelenuvádzal,vjednotlivýchtýždňochbývaliporady,naktorýchsamusel
zúčastňovať, prípadne vykonával aj pracovné cesty. Pokiaľ z takto zisteného skutkového stavu okresný

súd vyvodil záver, že v konaní nebolo nepreukázané, že navrhovateľom špecifikovaný čas v jednotlivých
konkrétnych mesiacoch podľa ním predloženého výpočtu hodín, vychádzajúceho z kontrolného lístku
ktorý si on sám vypisoval a ktorý podľa neho na pracovisku strávil mimo pracovnej doby, je prácou
v nadčase a teda mu nevznikol ani právny nárok domáhať sa v súvislosti s tým zaplatenia mzdy,odvolací súd považuje tento jeho záver za správny. V konaní totiž nebolo preukázané splnenie všetkých
zákonných podmienok, vyplývajúcich z ust. § 97 ods. 1 Zákonníka práce, na to, aby navrhovateľom
špecifikovaný čas strávený na pracovisku, bolo možné opodstatnene považovať za prácu nadčas,

pretože v konaní nebolo preukázané, že skutočne aj navrhovateľ v tomto čase strávenom na pracovisku
nejakú prácu vykonával, že mu zamestnávateľ príkaz na výkon práce v nadčase dal, ani že mu k
výkonu takejto práce dal súhlas. Pokiaľ teda za týchto okolností navrhovateľ na pracovisku strávil čas,
prekračujúci v súčte určený týždenný pracovný čas, prípadne aj dobrovoľne akúkoľvek prácu vykonával,
nie je možné výkon tejto práce považovať za prácu nadčas. Vo vzťahu k uvedenému, nemožno inak

ako nedôvodnú, vyhodnotiť odvolaciu námietku navrhovateľa, že pokiaľ tento bol na pracovisku v ňom
uvádzanom čase s vedomím nadriadeného, treba takúto prácu považovať za prácu nadčas pričom
pokiaľ so zotrvávaním na pracovisku jeho zamestnávateľ nesúhlasil, mal mu toto zakázať, aby tak
zamedzil vzniku nároku na mzdu za prácu vykonávanú v nadčase. Ako už vyššie uviedol odvolací
súd, samotné zotrvávanie zamestnanca na pracovisku, za nesplnenia ďalších zákonných podmienok,
za prácu nadčas považovať nemožno, bez ohľadu na to, či mal, alebo nemal zamestnávateľ o tomto

vedomosť, pretože samotná táto skutočnosť nemôže mať za následok vznik nároku na jeho strane na
mzdu. Je výlučne na vôli zamestnávateľa, či dobrovoľné zotrvávanie zamestnanca na pracovisku, nad
rámec stanoveného pracovného času toleruje, pričom nie je jeho povinnosťou, v súvislosti s týmto,
vyvodzovať voči zamestnancovi akékoľvek sankcie.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, vzhľadom na nedôvodnosť odvolania navrhovateľa čo do
tejto časti, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne správny, vychádzajúci zo správnych
skutkových zistení a správneho právneho posúdenia, za použitia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Za nesprávny však považoval odvolací súd právny názor súdu prvého stupňa v tom smere, že pohyblivá

zložka mzdy nie je nárokovateľnou, vychádzajúc z ktorého, považoval za neopodstatnený aj druhý
navrhovateľov nárok, ktorým uplatňoval doplatenie pohyblivej zložky mzdy za rozhodné obdobie a aj čo
do tejto časti jeho návrh zamietol.

Podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce, mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty

(naturálna mzda), poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.

S ohľadom na legálnu definíciu mzdy možno konštatovať, že zamestnávateľ si môže so zamestnancom
dohodnúť v rámci mzdových dojednaní v pracovnej zmluve, okrem základnej mzdy aj iné pohyblivé,
či nepravidelné zložky mzdy, ktoré sú nárokovateľné a patria zamestnancovi po splnení dohodnutých

podmienok. Za mzdu teda možno považovať všetko, čo Zákonník práce (§ 118 ods. 2) v spojení s
pojmom mzda nevylučuje. Pohyblivá zložka mzdy, môže byť medzi zamestnávateľom a zamestnancom
dohodnutá rôzne. Záver okresného súdu, že pohyblivá zložka mzdy je nenárokovateľnou, je
nesprávny, pretože povinnosť zamestnávateľovi vyplatiť túto zamestnancovi nevzniká vôbec a teda je
nenárokovateľná len v prípadoch, pokiaľ jej výplatu, nemá zamestnávateľ so zamestnancom dohodnutú

v pracovnej zmluve, stanovením konkrétnych ukazovateľov, alebo nie je určená v kolektívnej zmluve,
prípadne, pokiaľ ju neurčil zamestnávateľ vo svojich interných normách. V tomto prípade, tak dochádza
k zmene nenárokovateľnej pohyblivej zložky mzdy, na nárokovateľnú. Z obsahu pripojenej dohody
o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 01.07.2007 vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli v bode III.
na stanovení ukazovateľov pre pohyblivú zložku mzdy, a to v rozsahu 50% pohyblivej zložky mzdy,

viazanej na termínové plnenie zadaných prác a 50% pohyblivej zložky mzdy viazanej na kvalitatívne
plnenie úloh a plnenie úloh nadriadeného pracovníka. Následnými dohodami o zmene pracovnej zmluvy
zo dňa 20.02.2008, 29.04.2008 a 29.07.2008 síce dochádzalo k zmene základnej mzdy čo do výšky,
prípadne pohyblivej zložky mzdy čo do výšky avšak s tým, že ostatné časti bodu III. uvádzanej pracovnej
zmluvy zostávajú nezmenené. Výška mzdy bola riešená aj dohodami o mzdových podmienkach zo

dňa 25.1.2006, 22.1.2007, kde bola určená stimulačná mzda 33% zo stanovenej tarifnej sadzby, podľa
rozhodnutia nadriadeného zamestnanca, resp. riaditeľa spoločnosti. Súčasťou spisového materiálu sú
aj rozhodnutia riaditeľa spoločnosti, teda štatutára odporcu, týkajúce sa stanovenia ukazovateľov pre
priznanie stimulačnej mzdy v jednotlivých mesiacoch, predchádzajúcich dohode o zmene pracovnej
zmluvy zo dňa 1.7.2007. V ďalšom konaní tak bude potrebné chronologicky zosúladiť od začiatku

rozhodného obdobia /odkedy navrhovateľ uplatňuje doplatenie pohyblivej zložky mzdy/, spôsob, akým
boli ukazovatele hmotnej stimulácie navrhovateľa stanovené v období ktoré predchádzalo obdobiu, kedy
boli tieto súčasťou zmenenej pracovnej zmluvy (t. j. či boli súčasťou kolektívnej zmluvy, interných
smerníc) a následne bude predmetom splnenia si dôkaznej povinnosti na strane odporcu, akozamestnávateľapreukázať,atovovzťahukukaždémujednotlivémumesiacuvrozhodnomobdobí,ktorý
konkrétny ukazovateľ navrhovateľ nesplnil a v čom konkrétnom, toto nesplnenie spočívalo, v príčinnej
súvislosti s čím mu bola krátená pohyblivá zložka mzdy, pričom neobstojí všeobecné konštatovanie v

tom zmysle, "že ukazovatele nesplnil". Rovnako je neakceptovateľné zovšeobecňovanie, že navrhovateľ
si vždy riadne pracovné povinnosti neplnil, v súvislosti s čím bol viackrát upozornený zamestnávateľom
na porušenie pracovnej disciplíny pre neplnenie bežných pracovných úloh, pre porušenie pracovnej
disciplíny v súvislosti s čím, v konečnom dôsledku bol s ním rozviazaný aj pracovný pomer, pretože
jednotlivé porušenia pracovnej disciplíny ak jej dodržiavanie bolo súčasťou stanovených ukazovateľov,

môže byť rozhodujúce len vo vzťahu k tomu ktorému konkrétnemu mesiacu, v ktorom k takémuto
porušeniu pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa malo podľa zamestnávateľa prísť. Následne bude
vecou súdu vyhodnotiť, či v tomto smere odporca uniesol dôkazné bremeno a posúdiť opodstatnenosť
krátenia pohyblivej zložky mzdy u navrhovateľa v rozhodnom období.

Úlohou súdu prvého stupňa po vrátení veci bude doplniť dokazovanie v naznačenom smere, výsledky

vykonaného dokazovania vyhodnotiť a vo veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie súdu čo do odôvodnenia
musí spĺňať kritériá uvedené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

V novom rozhodnutí vo veci, súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O.s.p.).

Právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvého stupňa viazaný (§ 226 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.