Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. august 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/494/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6214208274
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6214208274.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu X. U., nar. XX. XX.
XXXX, s trvalým pobytom W. XXX/XX, XXX XX U., právne zastúpeného JUDr. Radkom Petruňom,
advokátom, Advokátska kancelária ABELOVSKÝ - PETRUŇO, so sídlom Tehelná 189, 960 01 Zvolen,
proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so
sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody vo výške 2.677,06 Eur s príslušenstvom, na
základe odvolania žalovanej proti rozsudku Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č.k. 10C/272/2014-61 zo
dňa 22. 04. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš p o t v r d z u j e.
Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd vo Veľkom Krtíši ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event.
„prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 22. 04. 2015 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 2.677,06 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,28% ročne z uvedenej istiny za dobu
omeškaniaod20.05.2014dozaplatenia,vlehote3dníodprávoplatnostirozsudku(prvývýrok).Zároveň
uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 532,14 Eur, v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku (druhý výrok).

1.2.Vúvodeodôvodneniarozhodnutieprvoinštančnýsúdkonštatoval,žežalobcasažaloboudoručenou
súdu dňa 03. 11. 2014 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 2.677,06 Eur spolu s 5,28 % -ným
úrokom z omeškania ročne od 20. 05. 2014 do zaplatenia. Zaplatenia uvedenej istiny sa domáhal z
titulu náhrady škody podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom uplatňovaná istina
predstavovala náhradu vynaložených trov konania (náklady spojené s obhajobu), ktoré mu vznikli v
presne špecifikovanom trestnom konaní.
1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na vyjadrenia strán sporu

(pôvodne - účastníkov konania), na vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a na
vykonané dokazovanie, z ktorého zistil, že: „Uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia
PZ U. zo dňa 21. 03. 2011 ČVS: ORP-214/VI-VK-2011 bolo voči osobe žalobcu vznesené obvinenie pre
prečin «porušovanie ochrany rastlín a živočíchov» podľa § 305 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Proti
uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca sťažnosť. Okresná prokuratúra Veľký Krtíš uznesením zo
dňa 05. 05. 2011 sp. zn.: Pv 150/11 sťažnosť ako nedôvodnú zamietla. Dňa 17. 06. 2011 podal žalobca
návrh na zastavenie trestného stíhania. K zastaveniu trestného stíhania nedošlo. Na Okresný súd Veľký

Krtíš bola voči žalobcovi podaná prokurátorom Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš žaloba. Okresný súd vo
Veľkom Krtíši rozsudkom zo dňa 07. 06. 2012 sp.zn. 9T/133/2011-225 v zmysle § 285 písm. b) Zákona č.
301/2005 Z.z. Trestný poriadok žalobcu spod obžaloby oslobodil. Proti oslobodzujúcemu rozsudku podal
prokurátor odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 25. 10. 2012 sp. zn. 2To 113/12odvolanie okresného prokurátora zamietol. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že odvolanie okresného
prokurátora nie je dôvodné. Žiadosťou zo dňa 30. 10. 2013 požiadal žalobca žalovanú podaním
označeným ako žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody o predbežné prerokovanie

jeho nároku na náhradu škody. Žiadosť bola žalovanou prijatá dňa 18. 11. 2013. Generálna prokuratúra
listom zo dňa 21. 11. 2013 oznámila žalobcovi, že jeho žiadosť jej bola doručená dňa 18. 11. 2013 a
zároveň mu oznámila, že vec postupuje príslušnému orgánu a to Ministerstvu spravodlivosti. Dňa 17. 12.
2013 bola postúpená žiadosť vrátená z Ministerstva spravodlivosti na Generálnu prokuratúru. Podaním
zo dňa 24. 02. 2014 došlo k opätovnému postúpeniu žiadosti na Ministerstvo spravodlivosti. Podaním

zo dňa 04. 03. 2014 došlo k opätovnému vráteniu žiadosti na Generálnu prokuratúru. Oznámením zo
dňa 11. 03. 2014 oznámila žalovaná žalobcovi, že nie je orgánom ktorý by mal vo veci konať.“
1. 4. Následne prvoinštančný súd poukázal na zákonné znenia ustanovení § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm.
a), § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj „zák.
č. 514/2003 Z.z.“). Konštatoval, že skúmal existenciu kumulatívnych zákonných podmienok (nezákonné

rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou),
ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody a taktiež skúmal či žalobca splnil osobitné
podmienky stanovené zákonom pre uplatnenie nároku na náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutímorgánuverejnejmoci.Vtejtosúvislostipoukázalnato,žežalobcavsúlades§15ods.1zák.
č. 514/2003 Z.z. požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody. Keďže táto sa nepovažovala v danej veci za oprávnenú konať v mene Slovenskej
republiky, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku postúpila na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky. Oprávneným na konanie v danej veci sa necítilo ani Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky a preto medzi týmito dvomi orgány verejnej moci došlo k niekoľkonásobnému postúpeniu a
vracaním žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Následne prvoinštančný

súd uviedol, že „predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
a podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody je podľa § 6 ods. 1 cit. zák. zrušenie alebo
zmena nezákonného právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda príslušným orgánom.
Nárok na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím (v súlade s rozhodnutím NS SR sp. zn. 1 Cdo 53/93), pričom

opodstatnenosť začatia trestného stíhania je podmienená výsledkom trestného konania, t.z. či sa
podozrenie orgánu činného v trestnom konaní, v tomto prípade prokuratúry, potvrdí a obžalovaný bude
odsúdený. V zmysle platnej judikatúry je potrebné na rozsudok súdu, ktorým bol obžalovaný oslobodený
spod obžaloby, nazerať ako na rozhodnutie, ktorým bolo uznesenie o začatí trestného stíhania a o
vznesení obvinenia zrušené (rozhodnutie NS SR 3Cdo 194/2010). Súd považuje za preukázané, že

žalobca podal sťažnosť proti Uzneseniu o vznesení obvinenia, ktorú Okresná prokuratúra uznesením
zo dňa 05. 05. 2011 zamietla, žalobca dňa 17. 06. 2011 podal aj návrh na zastavenie trestného
stíhania, k zastaveniu ale nedošlo. Uvedeným konaním splnil žalobca zákonný predpoklad v súlade
s ustanovením § 6 ods. 2 cit. zák.“ Ďalej uviedol, že „škoda predstavuje materiálnu ujmu spočívajúcu
zmenšením majetku poškodeného a objektívne vyjadrenú v peniazoch. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1

cit. zák. žalobcovi vznikla skutočná škoda v podobe trov právneho zastúpenia v trestných konaniach,
ktoré uhradil ako dohodnutú odmenu advokátovi, čo je zrejmé z priloženého vyúčtovania trov konania.
V zmysle ustanovení § 18 ods. 1 a ods. 3 náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie.“ Následne konštatoval, že
„z predloženého trestného spisu má súd za preukázané, že žalobca uhradil advokátovi sumu 2.677,06

Eur ako účelne vynaložené trovy konania. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, tak v tejto právnej veci je daná
priama vecná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou v podobe trov právneho zastúpenia,
pretože pokiaľ by prokurátor nepodal obžalobu a vyhovel sťažnosti žalobcu, nemal by žalobca dôvod
zvoliťsiadvokátanazastupovanievtrestnomkonaníanevzniklabymutakškodavovýšketrovprávneho
zastúpenia, ktoré žalobca advokátovi uhradil. Je tu zrejme priame pôsobenie príčiny a následku, kde

príčina priamo predchádza následku a vyvoláva ho. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k názoru,
že v predmetnom konaní boli splnené všetky podmienky zákona pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím a preto návrhu vyhovel.“
1. 5. Vo vzťahu k námietke Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, že nie je oprávneným orgánom
konať v mene Slovenskej republiky prvoinštančný súd uviedol, že sa stotožnil s názorom právneho

zástupcu žalobcu a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a „za oprávneného konať v mene
štátu považuje Generálnu prokuratúru v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f). Podľa názoru súdu v
tomto konaní nie je podstatné na základe akých skutočností bol žalobca oslobodený. Či už to bolo v
zmysle pochybností s uplatnením zásady in dubio pro reo, alebo kvôli skutočnosti, že skutok žalobcanespáchal. Ako už bolo uvedené, rozhodujúci je výsledok trestného konania. Pre súd je v tom prípade
podstatné právoplatné rozhodnutie súdu, na základe ktorého bol žalobca z pod obžaloby oslobodený.
Súd nie je oprávnený preskúmavať právoplatné rozhodnutie a hodnotiť rozhodovaciu činnosť okresného

a krajského súdu. Súd v tomto konaní rozhoduje len o náhrade škody na základe právoplatného
rozhodnutia. V tomto prípade tak okresný ako aj krajský súd žalobcu z pod obžaloby oslobodili, súd
preto považuje za oprávneného konať v mene pasívne legitimovanej Slovenskej republiky Generálnu
prokuratúru SR.“
1. 6. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou v tej dobe platného

účinného ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a žalobcovi ktorý mal v spore
(pôvodne - v konaní) plný úspech priznal voči žalovanej náhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady
zaplateného súdneho poplatku a náhrady trov právneho zastúpenia za presne špecifikované úkony
právnej služby.

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
2. 2. V odôvodnení odvolania namietala, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a napriek opakovaným námietkam z jej strany vec nesprávne právne posúdil.

Nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci vidí najmä v tom, že hoci viackrát
namietala skutočnosť, že (Generálna prokuratúra Slovenskej republiky) nie je orgánom, ktorý by mal vo
veci konať v mene štátu, prvoinštančný súd ju napadnutým rozhodnutím zaviazal na plnenie. Poukázala
na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z. a konštatovala, že „z citovaného ustanovenia
vyplýva, že škodu musí spôsobiť prokurátor v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v

správnom konaní. Ak zotrváme na judikatúrou ustálenom titule, t. j. za titul nároku na náhradu škody
budeme považovať uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré je predbežne vykonateľné, t. j. odo dňa jeho
vydania vyšetrovateľom prípadne povereným príslušníkom Policajného zboru má právne účinky a to bez
ohľadu na jeho oznámenie obvinenému, potom (...) nie je možné dospieť k záveru, že škodu spôsobil
orgán podľa osobitného predpisu v trestnom konaní a teda nie je možné aplikovať ustanovenie § 4 ods. 1

písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z.. Uznesenie o vznesení obvinenia je predbežne vykonateľné a teda právne
účinky voči obvinenému nastávajú už jeho vydaním bez ohľadu na jeho oznámenie či právoplatnosť.
Škoda je teda spôsobená už jeho vydaním a poškodenému vznikla škoda jeho vydaním, pričom ho vydal
vyšetrovateľ, prípadne poverený príslušník Policajného zboru a nie orgán podľa osobitného predpisu
t. j. prokurátor. Bez ohľadu na následné konanie prokurátora v rozsahu rozhodnutia o sťažnosti (jej

zamietnutia, prípadne nezamietnutia) nie je možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že konať v mene štátu
má Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a to z dôvodu, že orgán podľa osobitného predpisu t. j.
prokurátor nespôsobil škodu, ktorej sa poškodený domáha. Ak teda v danom prípade nie je oprávnené
konať ani Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ani Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
potom sa javí, že je možné aplikovať len ustanovenie § 4 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. a teda, ak

nie je možné príslušný orgán určiť podľa odseku 1, tak v mene štátu koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky. Z vyššie citovanej právnej úpravy teda vyplýva, že s prihliadnutím na gramatický
výklad zákona musíme dospieť k záveru, že v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. nie
je možné určiť, ktorý orgán má vo veci konať v mene štátu a preto bolo potrebné postupovať v súlade s
ustanovením § 4 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., t. j. konať v mene štátu malo Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky a nie Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.“
2. 3. Okrem toho žalovaná poukázala na skutočnosť, že prvoinštančný súd priznal žalobcovi náhradu
škody z titulu nezákonného rozhodnutia a to uznesenia o vznesení obvinenia. Poznamenala, že
„uznesenie o vznesení obvinenia je účinné a vykonateľné už jeho vydaním a teda jeho účinky (škoda)
nastávajú už jeho vydaním, bez ohľadu na to, kedy (a či) ho prokurátor obdrží, preto prokurátor nielenže

sa na jeho vydaní nepodieľa, ale jeho účinkom (škode), ktoré nastali už jeho vydaním, nemôže v
tomto štádiu (jeho vydania) zabrániť a už vôbec nie škodu spôsobiť. Úvaha o jeho zodpovednosť je
preto absurdná.“ Žalovaná ďalej v tejto súvislosti uviedla, že „trvá na tom, že predmetné rozhodnutie
- uznesenia o vznesení obvinenia nebolo v čase jeho vydania nezákonné, ale bolo vydané v súlade
s platnou právnou úpravou, v čase jeho vydania boli splnené všetky zákonné predpoklady a z toho

dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu a z tohto dôvodu ho nemožno
bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania
existujúca pravdepodobnosť o spáchaní a určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych
dôvodov nepotvrdila ... .“2. 4. V ďalšej časti odôvodnenia odvolania žalovaná poukázala na ustanovenie § 238 ods. 1 zákona
č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnkov (Trestný poriadok) a konštatovala, že „ak
samosudca preskúma obžalobu, prípadne senátu predbežne prejedná obžalobu a následne nariadí

hlavné pojednávanie vo veci, má sa za to, že prípravné konanie vrátanie podania obžaloby bolo
zákonné.“
2. 5. Okrem toho žalovaná namietala nepreukázanie vzniku škody a jej výšky. V tejto súvislosti uviedla,
že prvoinštančný súd sa uspokojil len s predloženými faktúrami právneho zástupcu žalobcu a do spisu
zo strany žalobcu neboli doložené výpisy o úhrade týchto faktúr.

2.6.Vzávereodvolaniažalovanážiadala,abyodvolacísúdvprípade,aknapriekjejargumentáciipotvrdí
napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu, vyslovil vo výroku, že dovolanie je prípustné.

3. 1. Žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu v celom rozsahu potvrdil a priznal mu
náhradutrovodvolaciehokonaniapredstavujúcichtrovyjehoprávnehozastúpenia,ktorýchvýškupresne

špecifikoval.
3. 2. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovanej, že prvoinštančný súd nesprávne ustálil, ktorý orgán
štátu má konať v mene žalovanej (Slovenskej republiky) žalobca uviedol, že s argumentáciou žalovanej
uvedenou v odvolaní nesúhlasí. V tejto súvislosti poukázal na to, že z obsahu súdneho (ako i trestného)
spisu vyplýva, že uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia PZ U. zo dňa 21. 03. 2011,

ČVS: ORP-214/VI-VK-2011, bolo voči jeho osobe vznesené obvinenie pre prečin „Porušovanie ochrany
rastlín a živočíchov“ podľa ustanovenia § 305 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu
podal sťažnosť, ktorú Okresná prokuratúra Veľký Krtíš zamietla ako nedôvodnú. Dňa 17. 06. 2011 podal
prostredníctvom svojho obhajcu návrh na zastavenie trestného stíhania. K zastaveniu trestného stíhania
voči jeho osobe nedošlo. Po doplnení dokazovania bola voči jeho osobe podaná na Okresný súd Veľký

Krtíš prokurátorom Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš obžaloba. Okresný súd v Veľkom Krtíši dospel na
základe vykonaného dokazovania k záveru, že jeho konanie nie je trestným činom a preto ho rozsudkom
zo dňa 07. 06. 2012, sp. zn. 9T 133/2011 - 225 spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodil. Odvolací súd
rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne právny potvrdil. Nezákonnosť trestného konania vedeného
proti jeho osobe de facto konštatovali rozhodnutia Okresného súdu Veľký Krtíš a Krajského súdu v

Banskej Bystrici, ktoré ho v plnom rozsahu spod obžaloby oslobodili. Oslobodenie spod obžaloby z
dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, vo svojej podstate neznamená
nič iné, než, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 194/2010 a sp. zn. 4 Cdo 54/2011.

3. 3. Následne žalobca uviedol, že vzhľadom na to, že v predmetnom trestnom konaní bol nútený pribrať
si obhajcu, aby bol ako osoba neznalá práva schopný sa brániť proti nedôvodným obvineniam, vznikli
mu trovy obhajoby v celkovej výške 2.677,06 Eur, ktoré bol nútený (z dôvodu nezákonného trestného
konania voči nemu vedeného) zaplatiť svojmu obhajcovi. Oprávnenosť uplatňovaného nároku podporil
poukazom na ustanovenie § 18 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z..

3. 4. Škoda v uvedenej výške mu vznikla a to na úseku, ktorý sa začal vydaním uznesenia o
vznesení obvinenia a zavŕšil sa podaním obžaloby zo strany okresného prokurátora. Keďže to bol
práve prokurátor, ktorý zamietol jeho sťažnosť (ako obvineného) proti uzneseniu o vznesení obvinenia a
následne nevyhovel jeho návrhu na zastavenie trestného stíhania a podal na jeho osobu obžalobu, teda
v trestnom konaní bola škoda pôsobená nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia (na zákonnosť,

ktorého dozeral prokurátor), platí, že práve tento štátny orgán mu spôsobil škodu, a preto je podľa
ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z. práve Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
tým orgánom, ktorý vo veci náhrady škody koná v mene štátu. Zároveň uviedol, že rozhodovacia prax
súdov už v tomto smere „prijala záver, že vo veci náhrady škody spôsobenej na úseku trestného
konania orgánom verejnej moci prichádza do úvahy ako orgán konajúci v mene štátu tak Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky, ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Z hľadiska určenia,
ktorý z týchto orgánov je v tom - v ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce,
na, ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.“ V tejto
súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 03. 2011, sp. zn.
3 Cdo/194/2010. Keďže v tomto prípade bola jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podaná

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, v dôsledku toho sa tento orgán stal orgánom verejnej moci
konajúcim v tomto spore za štát. Názor prvoinštančného súdu, že v tomto spore za štát koná Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky je preto správny.3. 5. V súvislosti s argumentáciou žalovanej, že nepreukázal výšku uplatňovanej škody žalobca uviedol,
že v spore predložil faktúry, ktorými mu jeho obhajca fakturoval v zmysle vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. odmenu za poskytnuté právne služby v trestnom konaní vedenom

pod ČVS: ORP-214/VI-VFK-2011, pričom na predmetných faktúrach je zároveň uvedený dátum, kedy
bola fakturovaná suma na účet jeho obhajcu uhradená. Tieto faktúry teda bez pochýb preukazujú,
že svojmu obhajcovi uhradil sumu 2.677,06 Eur. Zdôraznil, že faktúra je účtovným dokladom, obsah
ktorého dokazuje skutočnosti v ňom obsiahnuté. Keďže predložené faktúry obsahujú všetky zákonom
stanovené náležitosti, niet rozumného dôvodu pochybovať o hodnovernosti obsahu uvedeného dokladu

(o zaplatení sumy 2.677,06 Eur titulom trov obhajoby), a teda o vzniknutí škody na jeho majetku vo
výške 2.677,06 Eur.
3. 6. V závere vyjadrenia žalobca v súvislosti so žiadosťou žalovanej o pripustenie dovolania v prípade
potvrdenia prvoinštančného rozhodnutia uviedol, že otázka procesného zastúpenia štátu bola už v
judikatórnevyriešenározhodnutiamisúdovaniesú muznámerozhodnutiasúdov,zktorýchbyvyplývala
„nejednotnosť“ pri riešení tejto otázky.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu uviedla, že s tvrdeniami žalobcu
uvedenými v jeho vyjadrení sa nestotožňuje. Naďalej v plnom rozsahu zotrváva na skutočnostiach
uvedených v podanom odvolaní.

5. Odvolanie žalovanej bolo podané ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok.
Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok (ďalej aj
„CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z citovaného ustanovenia

vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha už v dobe účinnosti CSP,
bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie
§ 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého „právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.“

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §
380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.
3 CSP, a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.
7. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie
citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v zásade v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým

spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a
teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

9. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods.
2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovanej

uvedené v odvolaní.

10.1.Vsúvislostisodvolacounámietkoužalovanej,ževtomtospore(GenerálnaprokuratúraSlovenskej
republiky) nie je orgánom príslušným konať v mene štátu odvolací súd uvádza, že z judikatúry (napr.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. marca 2011, sp.zn. 3 Cdo 194/2010)

vyplýva, že „na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a
je zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ Policajného zboru, ako aj
prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci
preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom
- ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorý z nich bola podaná žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody; ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených

orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý“ (§ 4 ods. 1 písm. m/ zák. č.
514/2003 Z.z.).
10. 2. V prejednávanom spore je nesporné, že žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky a teda z vyššie uvedeného
jednoznačne vyplýva, že tento orgán sa stal orgánom verejnej moci konajúcim v tomto spore za štát.

11. 1. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že v danom prípade „predmetné rozhodnutie - uznesenia o
vznesení obvinenia nebolo v čase jeho vydania nezákonné, ale bolo vydané v súlade s platnou právnou
úpravou, v čase jeho vydania boli splnené všetky zákonné predpoklady a z toho dôvodu nebolo zrušené
ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu a z tohto dôvodu ho nemožno bez ďalšieho považovať za
nezákonné, resp. odporujúce zákonu iba z dôvodu, že čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť

o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila ... “, tak v tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že i keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 prvá veta zák.
č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda,
treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá

majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (bližšie viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). Zákon č. 514/2003 Z.z.
výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby.
Judikatúra dospela k záveru, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa

zák. č. 514/2003 Z.z.. Ide o tzv. absolútnu objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie),
ktorej sa nemôže zbaviť. Podstata tohto nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na
(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok trestného stíhania. (Viď napr. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo
194/2010 z 30. marca 2011).

11. 2. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného
stíhania, zastavenie trestného stíhania, ale i oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania alebo rozhodnutia o oslobodení spod
obžaloby sa trestné stíhanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení

obvinenia. Za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania, zastavenie trestného
stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o
začatítrestnéhostíhaniaprenezákonnosť.Ústavnoprávnyzákladnárokujednotlivcananáhraduškodyv

prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, alebo v prípade ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby,
treba hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým
v jej čl. 1 ods. 1, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za
materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo
zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom

konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za
postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto
situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa
ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. (Podrobnejšie - viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 1. novembra 2010).

11. 3. Vyššie uvedená argumentácia žalovanej je preto neopodstatnená.

12. Odvolací súd nemohol súhlasiť ani s odvolacou námietkou žalovanej, že žalobca nepreukázal vznik
škody a jej výšku. Žalobca v konaní predložil faktúry vystavené jeho obhajcom v rámci predmetného
trestného konania, z ktorých je možno jednoznačne vyvodiť nie len to, že mu boli vyúčtované

služby právnej pomoci v uvedenom trestnom konaní v súlade s Vyhláškou ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z., ale i to, že tieto faktúry boli zo strany žalobcu uhradené. Faktúry
sú riadnym daňovým dokladom a preto neexistuje relevantný dôvod (resp. žalovanou v spore takýto
dôvod nebol preukázaný a dokonca ani tvrdený), pre ktorý by súd nemohol brať predložené faktúryako relevantný dôkaz preukazujúci, že žalobca skutočne uhradil obhajcovi sumu uplatňovanú v tomto
konaní, t. j. vo výške 2.677,06 Eur.

13. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387
ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

14. Ako už bolo uvedené, žalovaná v závere odvolania žiadala, aby odvolací súd v prípade, ak napriek
jej argumentácii napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu potvrdí, vyslovil vo výroku, že dovolanie je

prípustné. Odvolací súd nevidel dôvod na to, aby tomuto návrhu vyhovel, pretože i z vyššie uvedeného
odôvodnenia vyplýva, že v tomto prípade sa nejedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, pretože v ňom nebola riešená žiadna právna otázka, ktorá by v doterajšej v súdnej praxi
nebola riešená, alebo ktorá by bola riešená nejednotne.

15. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím

§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).