Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, February 22, 2018

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 8Csp/91/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716214284
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Pagáč
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2018:5716214284.9

Rozhodnutie

Sudca Okresného súdu Martin JUDr. Dušan Pagáč v právnej veci žalobkyne: J. D., T.. XX.XX.XXXX,
U. H. O.. U. XX, XXX XX I. proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy
49, Bratislava 3, IČO: 35 805 731, právne zastúpený spoločnosť De minimis, spol. s.r.o. so sídlom
Lovinského 22, 811 04 Bratislva, IČO: 36 868 949, v konaní o neplatnosť úverovej zmluvy a o určenie,
že sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia a v konaní

o zaplatenie primeranej finančnej náhrady takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba žalobkyne, ktorou žiadala, aby súd určil, že Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 28.07.2010
uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná a považuje sa za bezúročnú a bez poplatkov
sa zamieta.
II. Žaloba žalobkyne v časti o vydanie bezdôvodného obohatenie vo výške 37 € sa zamieta.
III. Žaloba v časti o zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 200 € sa zamieta.

IV. Žalovaný má voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou, ktorá bola doručená 23.11.2016, žalobkyňa žiadala, aby súd určil, že Zmluva o
spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili sporové strany dňa 28.07.2010, je bezúročná a bez poplatkov a
neplatná. Žalobkyňa zároveň žiadala, aby súd zaviazal žalovaného vydať jej bezdôvodné obohatenie
vo výške 37 €.

Podaním zo dňa 04.02.2017 žalobkyňa žalobu rozšírila a žiadala, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 €. Žalobkyňa návrh odôvodnila tým, že sporná úverová
zmluva neobsahuje údaje o výške, počte a termínoch splátok úrokov istiny a iných poplatkov a ročná
priemerná miera nákladov je uvedená nesprávne. Odvolávala sa na ustanovenie § 3 Zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľov, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom

s cieľom ochrániť spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho
práva. Žalobkyňa poukázala na to, že zmluva o úvere neobsahuje predpísanú náležitosť uvedenú v §
9 ods. 2 písm. k) Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a preto sa považuje podľa § 11
ods. 1 písm. a) citovaného zákona za bezúročnú a bez poplatkov.

Podaním zo dňa 04.02.2017 žalobkyňa návrh rozšírila a žiadala, aby jej súd priznal aj finančné

zadosťučinenie vo výške 200 €. Tento návrh žalobkyňa odôvodnila tým, že ako spotrebiteľ je v pozícii
slabšej zmluvnej strany oproti žalovanému a boli porušené jej práva ako spotrebiteľa.

2. Žalovaný sa k žalobe podrobne vyjadril a to podaním zo dňa 02.01.2017, v ktorom poukázal na to,
že na rozhodovanie o určení podľa žaloby nie je daný naliehavý právny záujem v zmysle § 137 písm.
c) a písm. d) Civilného sporového poriadku. Žalovaný uviedol, že odplatou za spotrebiteľský úver nie je

úrok, ale spoločne všetky úroky, provízie, dane a poplatky akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť. V danom prípade celkové náklady žalobkyne, t.j. cenu úveru tvorí úrok a administratívnypoplatok. Žalovaný poukázal na to, že dohoda o cene je ústavne chránená z hľadiska zmluvnej voľnosti.
Primeranosť celkovej ceny za poskytnutie finančnej služby však podlieha súdnemu prieskumu podľa §
53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Podľa žalovaného dohodnutá cena služby bola primeraná a vyplýva

aj z údaju o ročnej priemernej miere nákladov uvedenej v zmluve. Žalovaný odôvodňoval aj oprávnenosť
dohody o platení administratívneho poplatku. Poukázal na to, že zákaz vyberať od spotrebiteľov poplatky
za správu spotrebiteľského úveru, platil až od 10.06.2013 (§ 9 ods. 10 Zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch). Sporná zmluva o úvere bola uzatvorená ešte predtým a to dňa 28.07.2010.
Žalovaný poukázal aj na to, že v spornej úverovej zmluve osobitne špecifikoval jednotlivé zložky odplaty,

v dôsledku čoho bola zvýšená transparentnosť cenového dojednania. Žalovaný zvlášť špecifikoval úrok
za poskytnutie úveru a zvlášť administratívny poplatok. Uviedol, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o
úvere uvádzala splatnosť splátky spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ je zrozumiteľným
spôsobom vyjadrená splatnosť úveru. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na rozhodnutie súdneho
dvoru Európskej únie zo dňa 09.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti H.B., č. C-42/2015,
z ktorého vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok

spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Podľa žalovaného z článku 10 ods. 2 písm. h)
Smernice Európskej únie č. 2008/48 vyplýva, že veriteľ je povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby
trvania zmluvy odovzdať dlžníkovi výpis vo forme amortizačnej tabuľky a to na jeho žiadosť. Žalovaný
sa odvolával aj na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17Co/151/2012 zo

dňa 09.09.2012, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Toto ustanovenie nemožno
vykladať tak, žeby dodávateľ v rámci zmluvy o spotrebiteľskom úvere musel samostatne uvádzať výšku,
počet a termíny splátok istiny a iných poplatkov. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa síce v odôvodnení
žaloby spomína Zmluvu o zabezpečení splátok úveru zo dňa 28.07.2017, no vzhľadom na znenie

žaloby je zrejmé, že táto zmluva nemá s predmetom konania tak, ako ho stanovil žalobca, žiadny súvis.
Poukázal na to, že zmluva o doplnkovej službe je samostatnou zmluvou a nie je podmienkou získania
úveru. Zmluva obsahuje jasné vymedzenie predmetu plnenia a dohodnutú cenu.

Čo sa týka návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia, žalovaný sa bránil tým, že nikdy neprijal od

žalobkyne žiadne plnenie, ktoré by nezodpovedalo ich vzájomnej písomnej dohode a relevantnému
právnemu titulu. Podľa neho je tým vylúčené, aby sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil.
Žalovaný poprel, žeby žalobkyňa uhradila zo zmluvy sumu 537 €. Neskôr sa žalovaný vyjadril v tom
zmysle, že výkaz o úhrade za poskytnuté peňažné prostriedky v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorý
predložila žalobkyňa, je relevantný (čl. spisu 13). Žalovaný voči nároku na zaplatenie bezdôvodného

obohatenia vo výške 37 € vzniesol aj námietku premlčania. Žalovaný poukázal aj na to, že rovnako
sú premlčané aj nároky žalovaného (jeho právneho zástupcu) voči žalobkyni zo spornej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Uvedenému argumentu žalovaného je potrebné prisvedčiť, pretože jeho
pohľadávka z úverovej zmluvy sa stala splatnou v roku 2011 a trojročná premlčacia lehota uplynula v
roku 2014.

Na záver svojho vyjadrenia žalovaný tvrdil, že sporná zmluva je v súlade právnou úpravou a označil
mnohé rozhodnutia súdov v obdobných veciach.

3. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila podaním zo dňa 04.02.2017 a trvala na tom, aby súd

určil, že sporný úver je bezúročný a bez poplatkov a zmluva o spotrebiteľskom úvere je neplatná. Znovu
zopakovala svoje tvrdenie, že zmluva neobsahuje údaje o tom, aká časť splátky má byť uhradená na
istinuúveru,akáčasťnaúrokaakáčasťnaostatnépoplatky.Žalobkyňanamietalaajvýškudohodnutého
administratívneho poplatku. Uviedla, že týmto poplatkom žalovaný neprimerane navyšuje cenu úveru.
Žalobkyňa vo svojom vyjadrení citovala viaceré odôvodnenia tuzemských, ako aj zahraničných súdov.

4. K vyjadreniu žalobkyne sa opätovne vyjadril žalovaný a to podaním zo dňa 27.02.2017, v ktorom
opätovne namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu na rozhodovaní v spornej veci. Žalovaný
uviedol, že návrh žalobkyne, ktorým žiadala o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, bol
podaný očividne predčasne, keďže podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľov má na primerané

finančné zadosťučinenie právo len osoba, ktorá na súde úspešne uplatnila porušenie práva, alebo
povinnosti stanovené zákonom o ochrane spotrebiteľov, alebo osobitným predpisom. Podľa žalovaného
žalobkyňa doteraz žiadne porušenie práv, či povinností zo strany žalovaného voči nemu na súde
úspešne neuplatnila. Podľa neho takéto právo v aktuálnom čase nemohlo vzniknúť ani teoreticky.5. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinami založenými v spise. Žalobkyňa bola na pojednávanie
viackrát predvolaná. Ani jedného z vytýčených pojednávaní sa nezúčastnila. Rozsudok vo veci bol

vyhlásený na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 22.02.2018, ktorého sa žalobkyňa nezúčastnila a
svoju neprítomnosť neospravedlnila. Právny zástupca žalovaného svoju neprítomnosť na pojednávaní
ospravedlnil a súhlasil s tým, aby sa konalo v jeho neprítomnosti.

Dokazovaním bolo preukázané, že sporové strany uzatvorili dňa 28.07.2010 Zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 500 €. Žalovaná sa zaviazala
úver vrátiť spolu so zmluvným úrokom vo výške 23,50 % ročne a zároveň sa zaviazala zaplatiť
administratívny poplatok vo výške 100,50 €. Žalovaná sa zaviazala úver vrátiť v celkovej sume 672,49
€ za predpokladu, že splátky bude riadne a včas plniť. Žalobkyňa sa zaviazala úver vrátiť 60-timi
týždennými splátkami dohodnutými vo výške 11,21 €. Výška poslednej splátky bola dohodnutá vo

výške 11,10 €. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá ako siedmy deň 60-teho týždňa po dni
uzatvorenia zmluvy. Pri uzatváraní zmluvy o úvere žalovaný poskytol žalobkyni štandardné európske
informácie o spotrebiteľskom úvere. Zmluva o úvere obsahuje zákonom predpísanú informáciu o ročnej
percentuálnej miere nákladov.

Spolu so zmluvou o úvere sporové strany uzatvorili aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru, neplatnosť
tejto zmluvy však nebola predmetom sporu.

6. Podľa § 3 ods. 3 Zákona č. 270/2010 Z.z. o ochrane spotrebiteľov každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa § 3 ods. 5 citovaného zákona proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom
ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva.

7. Žalobou sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že úverová zmluva uzatvorená medzi sporovými

stranami je bezúročná a bez poplatkov a neplatná a teda má naliehavý právny záujem, aby súd o jej
návrhu rozhodoval (§ 137 ods. c) a d) Civilného sporového poriadku).

Podľa § 3 ods. 5 citovaného zákona (posledná veta) spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva, alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom, alebo osobitnými predpismi, má právo

na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práv, alebo povinností, ustanovených
týmto zákonom, alebo osobitnými predpismi, zodpovedá.

Žalobkyňa si žalobou uplatnila aj právo na primerané finančné zadosťučinenie podľa citovaného
ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľov. Aj z tohto dôvodu je daný naliehavý právny záujem,

aby súd o jej návrhu rozhodoval. Otázka existencie naliehavého právneho záujmu žalobkyne je však
výrazným spôsobom spochybnená tým, že žalovaná pohľadávka na vydanie bezdôvodného obohatenia
vovýške37€jepremlčanáažalovanýpremlčaniepohľadávkynamietal.Navyšesámžalovanýinformuje
žalobkyňu o tom, že aj jeho pohľadávka (pohľadávka jeho právneho zástupcu), ktorá mu vyplýva zo
spornej zmluvy, je takisto premlčaná a že z tohto dôvodu nemá preňho význam a pohľadávku z tejto

zmluvy uplatňovať voči žalobkyni nebude.

Podľa názoru súdu rozhodovať o tom, že sporná zmluva je bezúročná a bez poplatkov a že je z
toho dôvodu neplatná, má význam z hľadiska posúdenia nároku žalobkyne na primerané finančné
zadosťučinenie.

Súd skúmal, či sporná zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú sporové strany uzatvorili dňa 28.07.2010,
bola vyhotovená v súlade so všeobecnými ustanoveniami občianskeho zákonníka o právnych úkonoch,
ustanoveniami § 52 a nasledovných o ochrane spotrebiteľov, v súlade so zákonom o spotrebiteľských
úveroch a v súlade so zákonom o ochrane spotrebiteľov. Bolo preukázané, že zmluva obsahuje všetky

náležitosti predpísané zákonom č. 210/2007 o spotrebiteľských úveroch. Zmluva obsahuje aj správnu
informáciu o ročnej percentuálnej miere nákladov. Táto informácia je pre rozhodovanie spotrebiteľa
zásadná, pretože na základe výšky ročnej priemernej miery nákladov je možné porovnať iné ponuky
úverovnafinančnomtrhuaspotrebiteľsamôžerozhodnúťsprávneazmluvupodpíše,alebonie.Tabuľkyumožňujúce vypočítať ročnú priemernú mieru nákladov sú bežne prístupné na viacerých internetových
stránkach. Dohodnutý úrok za poskytnutie úveru vo výške 23,57 € je obvyklý a nie je v rozpore s dobrými
mravmi. Sporná zmluva obsahuje aj údaj o celkových nákladoch, ktoré musí spotrebiteľ na dlh z úveru

zaplatiť (672,49 €) a to za predpokladu, že splátky bude platiť riadne a včas.

Súd nemohol akceptovať tvrdenie žalobkyne o tom, že sporná zmluva musí podľa § 9 ods. 2 písm.
k) Zákona č. 129/2010 Z.z. uvádzať u každej jednotlivej splátky úveru, aká časť tejto splátky pripadá
na bežné úroky a aká časť na poplatky. Z citovaného ustanovenia však nevyplýva, že zmluva o úvere

musí obsahovať presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená, určenie, aká
časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.
Účelom predmetného ustanovenia nie je, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v
číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke pripadať na istinu, úverový
úrok a iné poplatky. Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť
spotrebiteľa a to bezplatne a kedykoľvek počas trvania zmluvy a to vo forme amortizačnej tabuľky. Nie je

tedapotrebné,abyzmluvaospotrebiteľskomúvereobsahovalačíselnévyjadrenietoho,akájekonkrétna
vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ citované ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) Zákona
o spotrebiteľských úveroch hovorí o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované
informácievovzťahukukaždejpoložkeosobitne,alelenichuvedenievsúhrnekusplátke,ktorázahrňuje

istinu, úroky a iné poplatky. Obdobné stanovisko vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvoru
EurópskejúnievprávnejveciHomeCreditSlovakia,a.s.protiH.B.,sp.zn.C-42/2015zodňa09.11.2016.

Žalobkyňa tvrdila, že úverová zmluva sa považuje za bezúročnú a bezpoplatkovú, pretože neobsahuje
termín konečnej splatnosti úveru. Podľa názoru súdu konečná splatnosť úveru je vymedzená v zmluve

dostatočným spôsobom. V zmluve bol dohodnutý termín konečnej splatnosti úveru siedmy deň 60.
týždňa po dni uzatvorenia zmluvy. Pretože každý občan so základným vzdelaním vie, koľko dní
má týždeň, je citované vymedzenie termínu konečnej splatnosti úveru jasné a zrozumiteľné. Zmluva
obsahuje aj zákonom predpísaný údaj o ročnej priemernej miere nákladov a pri jej uzatvorení bola
žalobkyňa informovaná o obsahu zmluvy aj formou štandardnej európskej informácie o spotrebiteľskom

úvere (čl. spisu 11). Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa dobre vedela, aké podmienky jej žalovaný
ponúka a s týmito podmienkami súhlasila. Ustanovenia spornej zmluvy o úvere nie je možné vykladať
príliš formalistickým spôsobom, aby sa tým zmenil, alebo odoprel význam autonómneho prejavu vôle
zmluvnýchstránadôsledky,ktorézmluvnéstranytakýmtoprejavomzamýšľalivyvolať(NálezÚstavného
súdu sp. zn. IUS242/07).

Súd považuje za platnú aj dohodu o administratívnom poplatku. Za správu úveru sa považuje
činnosť úverového veriteľa, ktorá nie je krytá inými dohodnutými platbami a ktorým úverový veriteľ
na podklade zmluvy o úvere zabezpečuje služby úverovému dlžníkovi po dobu trvania úverového
vzťahu. Súčasťou administratívneho poplatku je aj platba za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť

úver. Podľa ustanovenia § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť
na požiadanie peňažné prostriedky, možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom
podnikania veriteľa. Platby administratívnych poplatkov zákonodarca zakázal až novelou Zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a to ustanovením § 9 ods. 10 a to s účinnosťou od 10.06.2013.
V čase uzatvorenia spornej zmluvy, teda dňa 28.07.2010, dohodnúť platby administratívneho poplatku

zakázané nebolo. Súd dohodu o administratívnom poplatku vzhľadom na to, že bola jasná a určitá,
považuje za platnú. Spotrebiteľ už pri podpise zmluvy presne vedel, akú celkovú sumu na dlh z
úveru musí zaplatiť. Dohodu o poplatku za správu úveru (administratívneho poplatku) nie je možné
považovať za neurčitú len preto, že neobsahuje úplný výpočet činností, za ktoré bol takýto poplatok
dohodnutý. Až do novely Zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. do 09.06.2013, bolo bežné, že finančné

inštitúcie si účtovali poplatok za administráciu (správu úveru) na pokrytie činností spojených práve s
administráciou spotrebiteľského úveru počas celého trvania zmluvného vzťahu. Výška poplatku súvisí aj
s administratívnou záťažou, ktorú právna úprava od poskytovateľov úverov vyžaduje. Je len logické, že
po zákaze účtovania administratívnych poplatkov vo vzťahu k finančným inštitúciám, budú tieto náklady
premietnuté do úroku za poskytnutie úveru, pretože banky a nebankové subjekty sú podnikateľskými

subjektami, ktoré poskytujú úvery za účelom zisku.

Podľa názoru súdu sporná úverová zmluva bola uzatvorená v súlade s všeobecnými predpismi, ako
aj predpismi na ochranu spotrebiteľov a preto súd žalobu žalobkyne, ktorou žiadala, aby súd určil, žeZmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 28.07.2010, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným je
neplatná a považuje sa za bezúročnú a bez poplatkov, zamietol. Z tohto dôvodu súd zamietol aj žalobu
žalobkyne o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 37 €.

8. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný

plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho dôvodu, alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Dokazovaním nebolo
preukázané, že žalovaný získal sumu 37 € bez právneho dôvodu, alebo preto, že úverová zmluva bola
neplatná a preto súd žalobu žalobkyne v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 37 €
zamietol.

Súd žalobu o zaplatenie 37 € zamietol aj z toho dôvodu, že tento nárok bol premlčaný a žalovaný uplatnil
námietku premlčania. Z výkazu o úhrade za poskytnuté peňažné prostriedky k Zmluve o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXX vyplýva, že žalobkyňa sumu poskytnutého úveru vo výške 500 € zaplatila dňa
16.03.2013. Bezdôvodné obohatenie by mohlo žalobkyni na úkor žalovaného teoreticky vzniknúť len
v prípade splátok č. 39 (čiastočne), číslo 40, 41 a 42, ktoré boli zaplatené v období od 16.03.2013 do

12.08.2013. Nárok na vrátenie týchto splátok sa premlčí v trojročnej objektívnej lehote podľa § 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Napríklad právo na vrátenie poslednej splátky zaplatenej dňa 12.08.2013 vo
výške 5 € sa premlčalo uplynutím trojročnej objektívnej lehoty dňa 12.08.2016. Žalobkyňa podala žalobu
o vydanie bezdôvodného obohatenia až dňa 23.11.2016, teda po uplynutí premlčacej lehoty.

Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky odo dňa, keď k nemu došlo.

9. Žalobkyňa si žalobou uplatnila aj právo na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 €. Podľa

§ 3 ods. 5 (posledná veta) Zákona č. 250/2007 Z.z. spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva, alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva, alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom, alebo
osobitnými predpismi zodpovedá.

Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že žalobca úspešne uplatnil porušenie svojich práv
a povinností vyplývajúcich z predpisov na ochranu spotrebiteľov. Bolo preukázané, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere bola uzatvorená v súlade s týmito predpismi. Navyše aj nárok žalobkyne na
vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 37 € bol premlčaný. Žalobkyňa svoj nárok na primerané
finančné zadosťučinenie nijakým konkrétnym spôsobom neodôvodnila, len všeobecne konštatovala,

že boli porušené jej práva a povinnosti spotrebiteľa. Navyše aj žalobkyňou požadovaná výška
primeraného finančného zadosťučinenia je neprimerane vysoká a mnohonásobne presahuje samotnú
výšku žalobkyňou uplatneného bezdôvodného obohatenia (37 €). Podstatné je však to, že nebolo
preukázané, že žalobkyňa úspešne uplatnila porušenie svojich spotrebiteľských práv a povinností a
preto súd aj žalobu v časti o zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 200 € zamietol.

10. Žalovaný poukazoval na nedostatok svojej pasívnej legitimácie, pretože pohľadávku na zaplatenie
dlhu zo spornej spotrebiteľskej zmluvy postúpil na inú spoločnosť. Súd konštatuje, že pasívna legitimácia
žalovaného v spore o určenie, že zmluva je neplatná a považuje sa za bezúročnú a bez poplatkov,
postúpenímpohľadávkynazaplateniedlhuzúverovejzmluvynezaniká.Dôsledkomtoho,žepohľadávku

žalovanýzozmluvypostúpil,jeto,žeužniejenositeľomprávanazaplateniedlhu,ktorývznikolzozmluvy
o úvere. Záväzkový vzťah (ostatné práva a povinnosti) zo zmluvy o úvere nie sú v zásade postúpením
pohľadávky nijako dotknuté. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky prechádza na tretiu osobu
(postupníka) iba konkrétne právo postupcu na plnenie voči dlžníkovi (žalobkyni).

11. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 Civilného sporového poriadku a
žalovanému, ktorý bol v spore úspešný, priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.