Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. február 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/66/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314214414
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2314214414.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov: Mgr.

Lucia Mizerová a JUDr. Daniel Ilavský, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724
803 so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36
613 843, so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: G. E., nar. XX.X.XXXX, adresa H. S., H.
G. XXX/X, o zaplatenie 750,50 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Galanta, č.k. 35C/178/2014-127 zo dňa 26.10.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému náhradu
trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie tentokrát súd odôvodnil právne aplikáciou § 497, § 502 ods. 1, 2, § 504 Obchodného
zákonníka, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1 a 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom ku dňu 4.1.2007, § 23a ods. 1, 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1,
2, 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 4.1.2007, § 524 ods. 1, 2, § 525 ods. 1, 2, § 39

Občianskeho zákonníka, ako i § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným došlo k uzavretiu zmluvy o splátkovom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý
úver vo výške 43.000,- Sk (1.427,34 Eur), ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v splátkach vo výške
1.190,- Sk (39,50 Eur). Nakoľko žalovaný neplnil záväzky vyplývajúce zo zmluvy, žalobca s účinnosťou
od 10.5.2011 vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého úveru. Pohľadávka zo zmluvy vo výške 2.842,72

Eur bola na základe zmluvy o postúpení pohľadávok postúpená na žalobcu. Žalobca tvrdil, že žalovanú
pohľadávku nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi bankou ako
postupcom a ním ako postupníkom.

4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať svoju aktívnu
legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011, nepreukázal však
splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej

sporiteľne, a.s. voči žalovanému ako dlžníkovi.

5. Podľa súdu prvej inštancie banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať
úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, zapodmienokstanovenýchvzákoneobankách,alebozmluvuoúverevypovedať,prípadneodnejodstúpiť,
v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme
nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp.

aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna
splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie
je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej
doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní. Z §
92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky,

ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92
ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky
zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka postúpila
predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák.
č. 483/2001 Z.z. o bankách. Pokiaľ ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k
vyhláseniumimoriadnejsplatnosti),bankanebolaoprávnenápostúpiťsvojupohľadávkuzúveru,vrátane

úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 24.3.2011 je preto neplatným
právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor so zákonom).

6. Súd prvej inštancie tiež uzavrel, že § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem
iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim

klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi
sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle
§ 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl.
cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo
zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa

tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom
v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a dlžníkom. Ustanovenie § 525 ods.
1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je
veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky

voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní
aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,

zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako
také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení,
ale aj navonok, voči dlžníkovi. Na rozpor postúpenia s § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má za
následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej
z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky,

ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom
takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie,
teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka
postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky
banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v

omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok
nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

7. Súd prvej inštancie napokon zhrnul, že zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca
nedokázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému

postúpená naňho (24.3.2011), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Žalobca poukazoval na to, že
žalovaný bol v čase postúpenia v omeškaní 1220, ako to vyplýva z prílohy zmluvy o postúpení, nebolo
však dokázané, že by bol žalovaný aj písomne vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere.
Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá
na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. V dôsledku toho nemožno považovať

za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je
oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom.8. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 256 Civilného sporového poriadku
s tým, že náhrada trov konania prislúcha plne v spore úspešnému žalovanému proti neúspešnému
žalobcovi, avšak vzhľadom na to, že žalovanému trovy nevznikli, súd mu ich náhradu nepriznal.

9. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho splnomocnenca odvolanie
žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok preskúmal a zmenil tak, že žalobe žalobcu v
celom rozsahu vyhovie, resp. aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň
si uplatnil voči žalovanému trovy konania a právneho zastúpenia v prvoinštančnom i odvolacom konaní

s tým, že trovy odvolacieho konania vyčíslil súhrnne sumou 117,04 Eur podľa špecifikácie v odvolaní.
Argumentoval tým, že súd vec nesprávne právne posúdil a zároveň nedostatočne zistil skutkový stav.

10. V prvej časti odvolania sa zaoberal oznámením o postúpení pohľadávky s tým, že v konaní
predložil relevantné oznámenie žalovaným o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu postupníka na vymáhanie pohľadávky a súd mal povinnosť z týchto oznámení vychádzať

bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. V tejto
súvislosti poukázal na závery NS SR v rozhodnutí sp. zn. 4Obo 210/01 i Krajského súdu v Žiline sp. zn.
5Co/248/2016, 5Co/228/2016 a 8Co/564/2015. V ďalšom prvoinštančný súd argumentoval tým, že zo
znenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka
alebo jej časť, ktorá je už splatná. Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú

pohľadávku, možno tiež potvrdiť posúdením druhej vety, ktoré nadväzuje na prvú vetu, jeho zmyslom je
vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a
to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postupovať celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený
zostatok zaniká. Predmetné ustanovenie je teda potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu

celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Uvedený názor, je zrejmý aj
zo samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak
je klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom
zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia
(poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/511/2015 zo dňa 9.12.2015).

Odvolateľ tiež vyslovil svoje stanovisko, že postúpenie pohľadávky, s poukazom na ust. § 92 ods. 8
Zákona o bankách, bolo platné. Toto ustanovenie totiž nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu
ako postupníka pohľadávky, úprava výnimiek z bankového tajomstva nehovorí o podmienkach platnosti
postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení
podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na názor doc.

JUDr. Csacha v časopise Súkromné právo č. 1/2015, podľa ktorého porušenie bankového tajomstva,
vrátane porušenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nevedie k súkromnoprávnej sankcii v podobe
neplatnosti postúpenia, ale k sankciám predpokladaným Zákonom o bankách. Odvolateľ uzavrel, že
doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou
pre platné postúpenie pohľadávky, nemôže s ním byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy.

11. Žalovaný odvolací návrh nepodal. Na doručené odvolanie žalobcu zareagoval stručným podaním,
v ktorom popísal svoju rodinnú a finančnú situáciu, s tým, že pohľadávku žalobcu spláca po 5,- Eur
mesačne.

12. Skôr ako odvolací súd pristúpi k preskúmaniu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie považuje
za vhodné zhrnúť nasledovné:

13. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je druhé v poradí, keď ostatným rozsudkom súd prvej
inštancie zhodne o žalobnom návrhu na zaplatenie sumy 750,50 Eur s príslušenstvom rozhodol tak,

že žalobu zamietol, ktoré rozhodnutie zo dňa 30.3.2015, č. k. č.k. 35C/178/2014 - 84 na odvolanie
žalobcu Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 12.4.2016, č. k. 25Co/353/2015-106 zrušil a vec vrátil
Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie pre nesprávne použitie ustanovenia právneho predpisu a
zároveň nadväzne i nedostatočne zistený skutkový stav. Po vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie súd o veci rozhodol znovu napadnutým rozsudkom.

14. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodnéhoustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP,
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel

k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle §
387 ods. 1 a 2 CSP.

16. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo posúdiť,

či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu.

17. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v dôsledku nesprávnej
aplikácie § 92 ods. 8 Zákona o bankách č. 483/2001 Z.z.

18. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného
veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným, bolo preto potrebné,
aby v prvom rade preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených
práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej

inštancie predložil kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011 uzavretú medzi Slovenskou
sporiteľňou, a.s., a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, a.s. teda žalobcom. Stranou v spore sa niekto
môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak
podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v
takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je

účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie
stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej
procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve
užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na
základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-

právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca),
nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti
(žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho

súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

19. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách aplikovaného na danú právnu vec
súdom prvej inštancie, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného

záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej
banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej
osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane

jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebopobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

20. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi
za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti
pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní
a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka

banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne
neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so
zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami
zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.

21. Je nesporné, že žalobca v konaní neuniesol svoju dôkaznú povinnosť a relevantným spôsobom

nepreukázal, že žalovaný ako dlžník, bol jeho pôvodným veriteľom Slovenskou sporiteľňou, a.s.,
po splnení podmienky omeškania s plnením pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní, písomne vyzvaný bankou na splnenie peňažného záväzku, čo napokon žalobca ani v odvolaní
nepopiera. Odvolací súd sa pritom zhoduje so závermi prvoinštančného, že existencia a doručenie tejto
písomnej výzvy je zákonnou podmienkou pre následné postúpenie predmetnej pohľadávky bankou na

iný subjekt. Keďže podľa preukázaného, v danom prípade táto zákonná podmienka splnená nebola,
žalobca v tomto smere neuniesol svoje dôkazné bremeno, čo vedie k záveru, že k postúpeniu
pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s., na žalobcu došlo v rozpore so zákonom a preto je takýto
právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatný.

22. Podľa odvolacieho súdu, i napriek systematickému zaradeniu citovaného ust. § 92 ods. 8 Zákona
o bankách v rámci ustanovenia upravujúceho výnimky z bankového tajomstva, nie je možné výklad
tohto ustanovenia zužovať len na výklad systematický, spôsobom, ako ho poníma žalobca s tým, že
sa ním upravujú iba prípady prelomenia bankového tajomstva, pričom nie sú ním upravené zákonné
podmienky pre platné postúpenie pohľadávky. Naopak v citovanom ustanovení, vychádzajúc najmä z

jeho gramatického znenia, je nesporne zrejmé, že stanovuje banke podmienky pre účinné postúpenie
bankovej pohľadávky, ktorých naplnenie v danom prípade preukázané nebolo. Keďže potom nedošlo k
platnému postúpeniu danej pohľadávky, žalobca nie je v spore aktívne vecne legitimovaný, v dôsledku
čoho bolo nevyhnutné jeho žalobu zamietnuť. Oznámenie banky o postúpení pohľadávky žalobcovi
adresované žalovanému bolo splnením povinnosti pôvodného veriteľa ako postupcu v zmysle § 526 ods.

1 Občianskeho zákonníka, rozhodne ho nemožno stotožňovať ani zamieňať so splnením podmienky
bankou v zmysle cit. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z., keďže ani podľa formy, ani podľa obsahu nie je
výzvou banky adresovanou dlžníkovi na splnenie dlhu, s ktorým je dlžník v omeškaní.
23. Už samotný vyššie uvedený záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom na preukázanie
splnenia zákonnom vyžadovaných podmienok pre postúpenie predmetného dlhu, postačuje pre záver

o dôvodnosti zamietnutia jeho žaloby. Vzhľadom na zásadu procesnej ekonómie (čl. 17 CSP), nebol
dôvod sa ďalšou, vzhľadom na prijaté závery, už nadbytočnou a irelevantnou argumentáciou zaoberať.

24.Spoukazomnauvedené,pokiaľsúdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomzamietolžalobužalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd, s použitím § 387 ods. 1 a

2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, včítane správneho závislého výroku o náhrade trov
konania žalovaného, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, potvrdil.

25. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP),

o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť
odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v
takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.27.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky

použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

28. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z

pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou

hospodárnosti civilného súdneho sporu.

29. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).