Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 30, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/136/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416205826
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6416205826.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy

Odalošovej a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Janky Boroškovej (sudca spravodajca), v
právnej veci žalobkyne B. V., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., v konaní právne zastúpená
advokátom Mgr. Petrom Mačajom, so sídlom Dolná 7, 969 01 Banská Štiavnica, proti žalovanému
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie, že úver
je bezúročný a bez poplatkov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom
č.k. 12C/131/2016-63 zo dňa 01. 02. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 12C/131/2016-63 zo dňa 01. 02. 2017 p o t v r d

z u j e.
II. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených
trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že určil, že zmluva o úvere č.
606155560 zo dňa 23.07.2010 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným je bezúročná a bez poplatkov
(výrok I.). Súd prvej inštancie ďalej priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
(výrok II.). Žalovaného zaviazal zaplatiť na účet Okresného súdu Žiar nad Hronom súdny poplatok vo
výške 99,50 Eur, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti odvolaním napadnutého rozsudku (výrok III.)

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že po vykonanom dokazovaní mal za
preukázané, že medzi žalovaným ako dodávateľom, ktorý poskytoval úvery v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti a žalobkyňou ako spotrebiteľkou (žalobkyňa je v zmluve označená menom,
priezviskom, bydliskom a rodným číslom a číslom občianskeho preukazu) bola uzavretá zmluva o úvere,
na ktorú na vzťahujú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a
zákon č. 129/2010 Z.z., v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Uzavretá zmluva o úvere

bola podľa názoru súdu prvej inštancie formulárová, bola predtlačená a žalobkyňa nemohla ovplyvniť jej
obsah. Žalobkyňa uviedla, že úver jej bol poskytnutý na osobné potreby. Žalovaný opak nepreukázal.
Vyznačenie skutočnosti, že žalobkyni poskytol finančné prostriedky na účely povolania považoval súd
prvej inštancie za účelové s cieľom obchádzať právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľov. Z
viacerých konaní súdov je podľa súdu prvej inštancie možné zistiť, že je bežnou praxou žalovaného
pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv označovať dlžníka ako podnikateľský subjekt. Žalobkyňa
nemalaaaninemohlamaťvedomosťotomaképrávnenásledkybudemaťpreňupodpísaniežalovaným

preformulovaného vyhlásenia týkajúceho sa účelu použitia finančných prostriedkov. Uvedené konanie
žalovaného súd prvej inštancie hodnotil ako nekalú obchodnú praktiku. Zároveň súd prvej inštancie
poukázal na ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach
o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Nespotrebiteľskýcharakter zmluvy nebol v konaní preukázaný. Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že žalobkyňa v
daných zmluvných vzťahoch vystupovala ako fyzická osoba - spotrebiteľka a žalovaný ako dodávateľ,
ktorý konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.

3. Pretože súd prvej inštancie posúdil zmluvný vzťah medzi stranami sporu ako spotrebiteľský, skúmal
z úradnej moci, či predmetná úverová zmluva obsahovala všetky obligatórne náležitosti, ktoré podľa
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. obsahovať musí. Po preskúmaní predmetnej zmluvy dal súd prvej
inštancie za pravdu žalobkyni, keď tvrdila, že zmluva má byť považovaná za bezúročnú a bez poplatkov

podľa § 11 zák. č. 129/2010 Z.z., pretože neobsahuje údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
ročnej úrokovej sadzbe, výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a údaj o ročnej
percentuálnej miere nákladov a priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov. Keďže vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa celkovo zaplatila sumu žalovanému ako splátky úveru
sumu vo výške 657,98 Eur pred začatím výkonu exekúcie a ďalej jej boli vykonávané zrážky zo mzdy,
pričom celková vymáhaná suma podľa potvrdenia bývalého zamestnávateľa zo dňa 11.01.2017 je vo

výške 7613,30 Eur a celková zrazená sumu je 662,14 Eur. Úver bol žalobkyni poskytnutý vo výške 1000
Eur. Súd prvej inštancie mal ďalej za to, že žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na určení
bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru. Doposiaľ zaplatená čiastka bola preukázaní vo
výške 1320,12 Eur (nebola teda splatená celá požadovaná suma podľa zmluvy, t.j. 1968 Eur) a žalovaný
od žalobkyni stále vymáha celkovú sumu 7613,30 Eur. Súd prvej inštancie rozhodnutím o tejto žalobe,

vyriešil spor medzi stranami a žalobkyni dal za pravdu, že pokiaľ už bola uhradená istina z poskytnutého
úveru, nie je povinná na predmetnom úvere uhrádzať ďalšie platby. Z vyššie uvedených dôvodov súd
prvej inštancie po vyhodnotení dôkazov považoval žalobu za dôvodne podanú a vyhovej jej. K námietke
prekážky veci už rozhodnutej súd prvej inštancie uviedol, že v tomto konaní sa žalobkyňa domáhala
určenia, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere č. 6061155560 zo dňa 23.07.2010 je bezúročný

a bez poplatkov, a z pripojeného exekučného spisu vyplynulo, že titulom pre vydanie rozhodcovského
rozsudku medzi stranami sporu bola predložená zmenka. Preto podľa súdu prvej inštancie nemožno
hovoriť o veci už rozhodnutej.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č.

160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte len ,,CSP“). Žalobkyňa bola v konaní úspešná
(neúspech mala len v časti príslušenstva), preto jej súd prvej inštancie priznal proti žalovanému právo
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Pretože žalobkyňa je podľa ust. § 4 ods. 2 písm. u) zák.
č. 71/1992 Zb. oslobodená od platenia súdneho poplatku, súd prvej inštancie uložil túto povinnosť
žalovanému vo výške 99,50 Eur podľa § 2 ods. 2 tohto zákona. Výška poplatku bola určená podľa

položky č. 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov.

5. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote v celom rozsahu odvolanie žalovaný navrhujúc, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 391 ods.1 CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Odvolateľ konštatoval, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 365 ods.1 písm. d), f) a h)

CSP tým, že rozsudok nie je dostatočne odôvodnený, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

6. Žalovaný namietal nedostatok odôvodnenia súdneho rozhodnutia a poukázal na to, že rozhodnutie v

podobe rozsudku vydaného pod sp. zn. SR 03751/12 zo dňa 21. 08. 2012, ktorý tvorí podľa žalovaného
prekážku právoplatne rozsúdenej veci, čo spôsobuje, že v zmysle § 161 ods. 1, 3, § 230 CSP, ide o
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, a preto súd mal konanie zastaviť. K posúdeniu zmluvy
o úvere žalovaný uviedol, že zmluva bola uzatvorená podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka.
Žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné

prostriedkypoužijenavýkonzamestnania,atedanienasvojusúkromnúpotrebu.Zdefiníciespotrebiteľa
jasne vyplýva, že z hľadiska určenia jeho statusu je rozhodujúce, na aký účel bol spotrebiteľský úver
poskytnutý, a teda nie na aký účel boli poskytnuté prostriedky dlžníkom následne použité. Ak bol teda
úver výlučne na základe vyhlásenia dlžníka poskytnutý na účel povolania, nepôjde o spotrebiteľský
úver. V prípade postavenia žalovaného treba akceptovať aj jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho

vzťahu so žalobcom vstupoval. Žalovaný mal ďalej za to, že slovenská právna úprava v oblasti
úverov ,,účtovaniu“ poplatku výslovne nebráni. Zákon o spotrebiteľských úveroch totiž výslovne spomína
niektoré poplatky. Je teda podľa žalovaného zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca
poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Je potrebné zopakovaťskutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy o úvere neexistoval a nebol účinným žiaden všeobecne záväzný
právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie
peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie
odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch, pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu
spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov
a lehotu splatnosti. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša žalobkyňa a nie

žalovaný. Žalobkyňa teda musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy o úvere išlo o odplatu,
ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi
poskytujúcimifinancovaniezvlastnýchzdrojov(takakožalovaný).Pokiaľsažalobkyňaakoajsúdprvého
stupňa dovoláva údajov bánk, koná tak v priamom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu,
t.j. nie len bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Navyše žalobkyňa sa opiera o úrokovú

sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je samozrejme nižšia. Správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu
stanovenú spoločne pre banky a ďalej nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj
žalovaný. Naviac prevýšenie takejto odplaty je možné a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré
má charakter prevýšenia podstatného. K uvedenému je potrebné poukázať na záver rozhodovacej
praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky

úroku požadovaného bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné
postupovať inak. V týchto prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by
pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka. Je nutné vziať do úvahy, že
v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie
a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk,

čo je ale vzhľadom na ich zameranie pochopiteľné. Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie
podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové
úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola
požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v
určitom období (Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005 publikované v Švestka,

J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § I až 459. Komentár. 2. vydání. Praha :
C. H. Beck, 2009, s. 67-68; pričom treba zdôrazniť, že ide o najuznávanejší komentár v ČR, ktorého
autormi sú sudcovia NS ČR). Žalovaný na záver uviedol, že žalobca nemá právny záujem na určení
zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov, odvolávajúc sa pritom na rozsudok Okresného súdu Bratislava
II zo dňa 25.5.2016, sp. zn. 52C/135/2014.

7. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila pričom uviedla, že s odvolaním, resp. s dôvodmi ktorú
sú v ňom uvedené nesúhlasí. V prvom rade podľa nej súd prvej inštancie dostatočne a zrozumiteľne
(ako aj dostatočne rozsiahlo) odôvodnil na základe čoho rozhodol aké boli jeho skutkové zistenia, ktorú
skutočnostimalzapreukázaníaakoprávneposúdilvec.Čosatýkaposúdeniaakýmprávnympredpisom

sa má zmluvný vzťah riadiť, bolo podľa nej zrejmé, že žalovaný vo svojom odvolaní opomenul tú časť
odôvodnenia rozsudku, ktorá sa vzťahuje na skutočnosti, prečo súd prvej inštancie posúdil nielen vzťah
ako spotrebiteľský, ale aj samotný úver ako spotrebiteľský a tým spadajúci pod pôsobnosť zákona o
spotrebiteľských úveroch. Ako sa uvádza v rozhodnutí, je zrejmé, že žalobkyňa si nebrala úver pre
účely povolania a že sa jedná, tak ako v obdobných prípadoch o vyznačenie uvedeného účelu úveru

na formulárovej zmluve za účel obchádzania pôsobnosti zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej
inštancie teda podľa nej správne aplikoval zákon o spotrebiteľských úveroch, pričom je úplne zrejmé
(a žalovaný to ani nepopiera), že zmluva nespĺňa podmienky podľa zákona č. 129/2010 Z. z. ako
právneho predpisu lex specialis, a to v takom rozsahu, že úver z tejto zmluvy sa stáva bezúročným
a bez poplatkov ako správne vyhodnotil súd prvej inštancie. Ďalej poukázala na odvolaciu námietku,

že sa v uvedenej veci jedná o res iudicata, nakoľko v rovnakej veci právoplatne rozhodol na plnenie
rozhodcovský súd. Aj s uvedenou námietkou sa podľa žalobkyne súd prvej inštancie riadne vysporiadal,
a po zistení, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmenky, nie je žiadny dôvod považovať
vec za právoplatne rozhodnutú. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdil a zároveň jej priznal trovy odvolacieho konania.

8. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne nevyjadril.9. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.

1 CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 165 CSP) preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom § 379 CSP a dôvodmi odvolania § 380 ods. 1
CSP s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380
ods. 2 CSP) viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať,
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.

1 CSP a contrario) dospel k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako
vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Predmetom daného konania je žaloba o určenie, že zmluva o úvere č. 606155560 zo dňa 23.07.2010

uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným je bezúročná a bez poplatkov.

13. Pokiaľ teda súdu prvej inštancie určil, že zmluva o úvere č. 606155560 zo dňa 23.07.2010 uzavretá
medzi žalobkyňou a žalovaným je bezúročná a bez poplatkov odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že
savcelomrozsahuposkutkovejaprávnejstránkestotožňuje(§387ods.2CSP)sdôvodmivzťahujúcimi

sa k uvedenému prijatému určovaciemu výroku, v ktorom súd prvej inštancie dostatočne zodpovedal na
v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam. K doplneniu
dôvodovrozhodnutiasúduprvejinštancieavzáujmevysporiadaniasasodvolacíminámietkamiodvolací
súd uvádza nasledovné:

14. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolací súd konštatuje,
že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia,
na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej
časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak
výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal

do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej
inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z

hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení §
192 až § 194 CSP. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie
je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo,

že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov
nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 až § 194 CSP
alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné
ustanovenia nesprávne vyložil.

15. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom
právnomposúdeníveci(§205ods.2písm.h)CSP)trebauviesť,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávneho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade je treba konštatovať, žesúd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny
právny predpis čo znamená, že v tejto časti rozhodnutia nebola namietaná vada zistená.

16. V poslednej časti odvolania sa žalovaný bráni poukazom na nedostatok naliehavého právneho
záujmu na určovacej žalobe. Odvolací súd sa nestotožňuje so žalovaným a poukazuje naopak na
naliehavý právny záujem, ktorý má spotrebiteľ z dôvodu právnej istoty v otázke skutočnej výšky dlhu
(por. uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci 1MCdo 1/09). Na požadovanom určení, že Zmluva o
úvere č. 6061103011 zo dňa 19.04.2013 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným je bezúročná a bez

poplatkov existuje naliehavý právny záujem (§ 137 písm. c) CSP) v tom, že práve takéto určenie vyrieši
sporné právne otázky medzi stranami sporu a vytvorí pevný právny základ pre ich budúce právne vzťahy
a svojimi dôsledkami vytvorí prekážku pre prípadné ďalšie určenia a predíde aj sporom o plnenie.
V spotrebiteľských vzťahoch je v zmysle konštantnej judikatúry daný naliehavý právny záujem na
určení cieľom ochrany spotrebiteľa proti porušiteľovi a o takýto prípad ide nepochybne v prejednávanej
veci. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný z dôvodu právnej istoty žalobkyne na

skutočnej výške dlhu nad rámec poskytnutých peňažných prostriedkov (istiny).

17. K posúdeniu zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej odvolací súd ďalej uvádza:

18. Podľa § 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti.

19. Odvolací súd má za preukázané, že z obsahu spisu totiž nevyplýva, že by žalobkyňa pri

uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
V zmluve je síce uvedené, že poskytnuté prostriedky sú určené na výkon zamestnania, avšak
s prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy, má v prípade
pochybnosti, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského
charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť spôsobom známym

pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný
bezpečne- spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť
len označenie účelu - výkon zamestnania/povolania/podnikania, pričom absentuje odpoveď na otázku,
aký konkrétny súvis s podnikateľskou činnosťou dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má.

20. Z vyznačenia účelu na ,,zamestnanie“ by sa mohlo zdať, že by nemali byť žiadne pochybnosti o
účele úveru. Z viacerých spisov týkajúcich sa žalovaného vyznievajú pochybnosti nad takto vyznačeným
účelom úveru, a to v súvislosti s tvrdeniami dlžníkov, že obchodní zástupcovia sa dopustili nekalej
obchodnejpraktikyasvojvoľnevyznačilispotrebiteľomakoúčelúveruna,,podnikanie“,atolenzdôvodu,
že spotrebiteľ bol držiteľom živnostenského listu. Dokonca, ani skutočnosť, že by bola žalobkyňa v

čase uzavretia zmluvy držiteľkou živnostenského listu a priori nevylučuje možnosť uzavrieť zmluvu v
postavení spotrebiteľky, vziať si úver na účel nesúvisiaci s jej podnikaním (porovn. nález Ústavného
súdu ČR I. ÚS 1930/11).

21. Žalobkyňa v konaní uviedla, že peňažné prostriedky potrebovala použiť na osobnú spotrebu. S

poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka je namieste pri pochybnostiach
o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver
bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na žalovanom (ako veriteľovi).
Žalovaný v konaní nepreukázal, že úver poskytol žalobkyni na účel výkonu zamestnania žalobkyne.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie, uzavrel, že zmluva o úvere

je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a žalobkyni je dôvodné priznať
postavenie spotrebiteľa.

22. Odvolací súd sa plne zhoduje s úvahou súdu prvej inštancie v tom, že predmetná zmluva o
spotrebiteľskom úvere č. 606155560 je zmluvou spotrebiteľskou, ktorá musí okrem všeobecných

náležitostí povinne obsahovať osobitné náležitosti podľa § 9 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Za správny je treba považovať prijatý záver o tom, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy pri preukázaní, že spotrebiteľ úver čerpal, je uzatvorená zmluva napriekuvedenému nedostatku platná, avšak v zmysle § 11 ods. 1 cit. zákona o ochrane spotrebiteľa sa
poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na základe uvedeného ak súd prvej inštancie
dospel k záveru, že medzi stranami uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 606155560 zo dňa

23.07.2010 neobsahuje náležitosti predpísané ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. s dôsledkom
zakotveným v ust. § 11 ods.1 citovaného zákona (spotrebiteľská zmluva sa v týchto prípadoch považuje
zabezúročnúabezpoplatkov),ideorozhodnutievecneaprávnesprávne.Námietkyodvolateľauvedené
v odvolaní (čiastočne smerujúce aj proti záverom, ktoré napadnuté rozhodnutie ani neobsahuje, najmä
námietka v odvolaní uvedená pod bodom IV. ,,K administratívnemu poplatku“) nemajú za následok inú

úvahu, než ku akej vo vzťahu k posúdeniu splnenia náležitostí spotrebiteľskej zmluvy predpísaných v
ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. dospel zhodne so súdom prvej inštancie aj odvolací súd.

23. K odvolacej námietke žalovaného o existencii rozhodcovského rozsudku, ktorý mal založiť prekážku
res iudicata, t. j. právoplatne rozhodnutej veci, odvolací súd uvádza, že neplatná rozhodcovská
doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok

nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej pre občianskoprávne konanie (viď uznesenie
NS SR sp. zn. 3Cdo 27/2011). Najvyšší súd SR v tomto konaní dospel k názoru, že aj rozhodcovský
rozsudok ukladajúci povinnosť niečo plniť podľa spotrebiteľskej zmluvy môže predstavovať prekážku
veci rozsúdenej pre občianske súdne konanie, v ktorom sa žalobca domáha určenia, že spotrebiteľská
zmluva je neplatná. Tento právny záver je ale opodstatnený len vtedy, ak bol rozhodcovský rozsudok

vydaný na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky - iba platná
rozhodcovská doložka alebo rozhodcovská zmluva totiž zakladá oprávnenie rozhodcovského súdu
prejednať a rozhodnúť spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Poukázal na to, že najvyšší súd už
v judikáte R 46/2012 konštatoval, že oprávnenie (exekučného) súdu skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej doložky, nevedie k posudzovaniu vecnej správnosti

rozsudku rozhodcovského súdu, súvisí však s potrebou vyriešiť otázku, či a aké právne účinky
má vydaný rozhodcovský rozsudok. Pri posudzovaní, či v občianskom súdnom konaní predložený
rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu (viď § 35 zákona č. 247/2002 Z. z.), môže súd pristúpiť k riešeniu otázky platnosti
rozhodcovskej doložky alebo zmluvy nielen v exekučnom konaní (napr. v súvislosti s posudzovaním, či

rozhodcovský rozsudok je alebo nie je vykonateľný exekučný titul), ale aj v iných konaniach (napr. pri
riešení otázky, či vydaný rozhodcovský rozsudok zakladá pre občianske súdne konanie prekážku res
iudicata). Ak je rozhodcovská doložka (zmluva) absolútne neplatná, treba mať na zreteli, že jej absolútna
neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, v dôsledku čoho sa na takúto doložku (zmluvu) hľadí
tak, ako keby nikdy nebola urobená. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť (každého) právneho

úkonu, musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu. V danom prípade bola súčasťou zmluvného
dojednania účastníkov konania rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej všetky spory budú riešené pred
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. K právnemu posúdeniu rozhodcovskej doložky
s takýmto (a obdobným) obsahom už najvyšší súd zaujal závery v množstve svojich rozhodnutí, v

ktorých konštatoval, že takáto rozhodcovská doložka je neprijateľná a neplatná zmluvná podmienka,
ktorá v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v ich právach a povinnostiach, lebo
od spotrebiteľa fakticky vyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu (viď rozhodnutia
najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1ECdo 12/2014, 2ECdo 147/2013, 3Cdo 13/2013, 4ECdo 92/2014,5Cdo
44/2013, 6ECdo 184/2013). Neplatná rozhodcovská doložka nemohla ani v danom prípade založiť

právomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nemohol - z pohľadu
preskúmavanej veci - založiť prekážku veci právoplatne rozhodnutej. Dovolací súd uzatvoril, že žalovaná
neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v
ustanovení § 237 písm. d) OSP. Dovolanie žalovanej z týchto dôvodov najvyšší súd zamietol.

24. Odvolací súd k danému ďalej uvádza, že z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že v súdenej veci
rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, rozhodcovskú doložku obsahujú iba všeobecné
obchodné podmienky, čiže nie je individuálne vyjednanou a predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku, čo zakladá jej neplatnosť, pričom aj s prihliadnutím na hore uvedenú judikatúru najvyššieho
súdu, táto neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto ním

vydaný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej pre občianske
súdne konanie. Z týchto dôvodov odvolací súd námietku žalovaného o existencii prekážky res iudicata
v predmetnom súdnom konaní nepovažuje za dôvodnú.25. Odvolací súd sa plne zhoduje s úvahou súdu prvej inštancie v tom, že predmetná zmluva o
spotrebiteľskom úvere č. 606155560 je zmluvou spotrebiteľskou, ktorá musí okrem všeobecných
náležitostí povinne obsahovať osobitné náležitosti podľa § 9 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch. Za správny je treba považovať prijatý záver o tom, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 písm. j) a k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy pri preukázaní, že spotrebiteľ úver čerpal, je uzatvorená
zmluva napriek uvedenému nedostatku platná, avšak v zmysle § 11 ods. 1 cit. zákona o ochrane
spotrebiteľa sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Údaj o výške, počtu a termínoch

splátok istiny úrokov a iných poplatkov sa v danom prípade nedá vyvodiť z údajov dohodnutých v
Dohode o plnení záväzku v splátkach zo dňa 19.04.2013, pretože zákon výslovne vyžaduje jeho
uvedenie v zmluve. Rovnaké následky má v prejednávanom prípade aj uvedenie nesprávnej výšky
ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a to výrazne v neprospech
spotrebiteľa, keď v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvádzaná RPMN 98,86 % a v Dohode o plnení
záväzku v splátkach zo dňa 19.04.2013 vo výške 314,02 %. Na základe uvedeného ak súd prvej

inštancie dospel k záveru, že medzi stranami uzavretá Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 606103011
zo dňa 19.04.2013 neobsahuje náležitosti predpísané ust. § 9 ods. 2 písm. j), k) zákona č. 129/2010Z.z.
s dôsledkom zakotveným v ust. § 11 ods.1 citovaného zákona (spotrebiteľská zmluva sa v týchto
prípadochpovažujezabezúročnúabezpoplatkov),ideorozhodnutievecneaprávnesprávne.Námietky
odvolateľa uvedené v odvolaní (čiastočne smerujúce aj proti záverom, ktoré napadnuté rozhodnutie ani

neobsahuje) nemajú za následok inú úvahu, než ku akej vo vzťahu k posúdeniu splnenia náležitostí
spotrebiteľskej zmluvy predpísaných v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. dospel zhodne so súdom
prvej inštancie aj odvolací súd.

26. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia

zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať,
že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu
práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva
na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje
rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

27. Žalovaný odvolaním napadol aj rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o jeho povinnosti zaplatiť
Slovenskej republike na účet Okresného súdu Žiar nad Hronom súdny poplatok za konanie vo výške
99,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti odvolaním napadnutého rozsudku (piaty výrok), avšak v tomto
smere v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne námietky. Odvolací súd ale považuje rozhodnutie súdu

prvej inštancie správne aj v tejto časti.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok v celom rozsahu podľa
§ 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

29. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).