Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. február 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/175/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714214230
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6714214230.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcov:
1/ I. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom v G., č. XX, a 2/ V. Y., rod. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom v G., č.
XXX, zastúpených právnym zástupcom KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., IČO:
36851574, so sídlom v Banskej Bystrici, Tajovského č. 3, v mene ktorého pred súdom koná JUDr. Martin
Kubinec, advokát a konateľ, proti žalovanému M. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom v G., č. 1, o zaplatenie
náhrady za užívanie nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve nad rozsah spoluvlastníckeho
podielu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 10C/155/2014-274 zo dňa

15.02.2017, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1/ sumu
2.287,26 € a žalobkyni 2/ sumu 2.285,51 € (prvý výrok) a v závislom výroku o trovách konania (štvrtý
výrok) p o t v r d z u j e.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového

poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/
sumu 2.287,26 € a žalobkyni 2/ sumu 2.285,51 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok),
konanie v časti o zaplatenie peňažnej náhrady za užívanie nehnuteľností nad rozsah prislúchajúci
spoluvlastníckemu podielu žalovaného vo vzťahu k špecifikovaným nehnuteľnostiam zastavil (druhý
výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (tretí výrok), žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok

na náhradu trov konania (štvrtý výrok), žalobcovi 1/ uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania v
sume 4,39 € na účet súdu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (piaty výrok), žalobkyni 2/ uložil
povinnosť nahradiť štátu trovy konania v sume 4,39 € na účet súdu do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia (šiesty výrok) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania v sume 8,78 €
na účet súdu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (siedmy výrok); súd prvej inštancie vychádzal
zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého žalobcovia a žalovaní sú
podielovými spoluvlastníkmi rodinného domu s priľahlými stavbami a viacerých pozemkov v k.ú. G. v

rôznych spoluvlastníckych podieloch, ktoré užíva výlučne žalovaný; vzťahy žalobcov a žalovaného sú
vážnenarušenéaždotakejmiery,žežalovanýbolvrokuXXXXvkonanísp.zn.3T/191/2012právoplatne
odsúdený za nebezpečné vyhrážanie voči žalobcom a v roku 2016 v konaní sp. zn. 3T/127/2016
neprávoplatne odsúdený za nebezpečné vyhrážanie voči synovi žalobcov; za prenájom obdobnýchpozemkov platí roľnícke družstvo nájomné v sume 20,- € za 1 ha ornej pôdy a v sume 13,28 € za
1 ha trvalých trávnych porastov; podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie užíva
žalovaný sporné nehnuteľnosti nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, pričom z ich užívania

vylúčil žalobcov; nárok žalobcov na náhradu má právny základ v ustanovení § 137 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (nejde o bezdôvodné obohatenie); nárok žalobcov bol na súde uplatnený v trojročnej
premlčacej dobe, preto námietka premlčania nebola žalovaným vznesená dôvodne; pokiaľ ide o výšku
nároku súd prvej inštancie uviedol, že „vo vzťahu k predmetným pozemkom vychádzal z vyjadrení
žalobcov, konkrétne pokiaľ ide o parc. č. F. vo výmere 1348 m2, zastavané plochy a nádvoria vo výške

0,45 € ročne pre obidvoch žalobcov zvlášť, keď vychádzal z cien, za ktoré sú prenajímané pozemky
trvalé trávnaté porasty stranami sporu v prospech Roľníckeho družstva Kriváň, na základe predložených
nájomných zmlúv, 1 ha vo výške 13,28 €, za obdobie od 31.12.2011 do dňa vyhlásenia rozsudku to u
každého zo žalobcov predstavuje čiastku 2,31 € (2,25 € za obdobie 5 rokov + 0,0375 € január 2017
+ 0,01875 € príslušná časť februára 2017); pokiaľ ide o parc. č. 21588, súd vychádzal z rovnakých
podkladov, pokiaľ ide o výšku peňažného plnenia s tým, že u žalobkyne 2/ súd vychádzal z výmery

prislúchajúcej jej podielu, pričom určil výšku peňažnej náhrady na sumu 0,20 € ročne a celkovú sumu
peňažnej náhrady od 31.12.2011 do dňa vyhlásenia rozsudku vo výške 1,03 € (1,- € za obdobie 5 rokov
+ 0,02 € január 2017 + 0,08 € príslušná časť mesiaca február); u žalobcu 1/ súd tento nárok ešte navýšil
o podiel 1/3 v pomere k celku, avšak len za obdobie od 01.01.2013, keďže žalobca 1/ nijakým spôsobom
nepreukázal, kedy konkrétne v roku 2012 mal tento podiel na predmetnej nehnuteľnosti nadobudnúť;

pokiaľideostavbudrevárne,súdurčilnáhraduzaužívanietejtonehnuteľnostinačiastku10,-€mesačne,
t.j. s poukazom na podiel obidvoch žalobcov vo výške 1/4 v pomere k celku, to predstavuje čiastku
2,50 € mesačne, t.j. ročne 30,- € pre každého zo žalobcov, pričom súd priznával túto náhradu až od
06.11.2012 s poukazom na dátum, kedy nadobudli predmetné rozhodnutia o dedičstve právoplatnosť,
keďžesúdajvtomtoprípadezastávanázor,žeažmomentomnadobudnutiavlastníckehoprávakdaným

nehnuteľnostiam mohol vzniknúť žalobcom nárok na peňažnú náhradu voči žalovanému; na základe
toho každému zo žalobcov prisúdil za túto nehnuteľnosť sumu 128,42 € (120,- € od 06.11.2012 do
05.11.2016 + 2,08 € za pomernú časť mesiaca november 2016 + 5,- € za obdobie december 2016 a
január 2017 + 1,34 € pomerná časť mesiaca február 2017); a nakoniec súd prisúdil každému zo žalobcov
voči žalovanému sumu 2.153,75 € z titulu peňažnej náhrady za užívanie rodinného domu so súp. č. 1

a ostatných hospodárskych stavieb bez súpisného čísla, ktorých podielovými spoluvlastníkmi sú strany
sporu, keď peňažnú náhradu za obdobie jedného mesiaca za tieto nehnuteľnosti súd ustálil na sumu
140,- € mesačne, t.j. vzhľadom na prislúchajúci spoluvlastnícky podiel obidvoch žalobcov 1/4 v pomere
k celku to predstavuje 35,- € mesačne, t.j. 420,- € ročne, čiže za obdobie 5 rokov to predstavuje čiastku
2.100,- € + 35,- € za obdobie január 2017 + 18,75 € za pomernú časť obdobia február 2017; celkovo tak

súdzaviazalžalovanéhozaplatiťžalobcovi1/sumu2.287,26€ažalobkyni2/sumu2.285,51€“;ďalejsúd
prvej inštancie uviedol, že „zamietol žalobu v časti týkajúcej sa niektorých z predmetných nehnuteľností,
pokiaľ ide o obdobie počas ktorého ešte žalobcovia neboli vlastníkmi týchto nehnuteľností; taktiež
súd zamietol žalobu v časti výšky peňažnej náhrady, keď žalobcovia požadovali peňažnú náhradu za
užívanievšetkýchpredmetnýchnehnuteľnostívovýške87,50€mesačneprekaždéhožalobcuzvlášť,čo

malo zodpovedať podielu 1/4 na všetkých nehnuteľnostiach, keď súd považoval sumu 350,- € mesačne
ako peňažnú náhradu za užívanie všetkých predmetných nehnuteľností v celku za nadhodnotenú a
nepreukázanú, keď súd predovšetkým sa nestotožnil s názorom žalobcov, že by realitné internetové
ponuky na prenájom hospodárskych objektov na podnikanie bolo možné považovať za porovnateľné s
užívaním hospodárskych objektov prislúchajúcich k predmetnému rodinnému domu, ktoré žalovaný v

zásade nevyužíva na účely podnikania a taktiež súd v podstatnej miere prihliadol na stav predmetných
nehnuteľností ako aj ich polohu, resp. vzdialenosť od najbližšieho okresného mesta, keď vychádzal
z informácií získaných vykonanou obhliadkou na mieste samom; v tejto súvislosti súd poukazuje na
vyjadrenie žalobcov, ktorí nežiadali vypracovať znalecký posudok za účelom zistenia hodnoty nájmu
a pre prípad, že sa súd nestotožní s ich navrhovanou výškou nájomného, žiadali, aby túto určil súd

podľa svojho odhadu, čo uviedli vo svojom vyjadrení doručenom tunajšiemu súdu dňa 30.09.2016;
žalovaný síce tiež spochybnil výšku požadovanej peňažnej náhrady zo strany žalobcov, ale zároveň
nenavrhol žiadnym iným spôsobom doplniť dokazovanie v tomto smere, teda že je peňažná náhrada
neprimerane vysoká, či už formou odborného vyjadrenia, resp. znaleckého dokazovania, v dôsledku
čoho jeho vyjadrenia zostali len v rovine tvrdení; nakoniec súd zamietol žalobu aj v časti, v ktorej sa

žalobcovia domáhali zaplatenia peňažnej náhrady voči žalovanému do budúcnosti s tým, že súd priznal
ich nároky len ku dňu vyhlásenia rozsudku v predmetnej veci, nakoľko zastáva názor, že nie je možné v
tomto prípade zaviazať žalovaného na úhradu do budúcnosti, keď nie je zrejmé, či vôbec bude žalovaný
predmetné nehnuteľnosti ďalej užívať, resp. v akom rozsahu a na priznanie takýchto nárokov žalobcovvoči žalovanému môže mať vplyv aj fakt či žalovaný podá žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva,keďsúdmázato,žektorýkoľvekzpodielovýchspoluvlastníkovvzhľadomnavyostrené
vzťahy medzi nimi mohol a mal riešiť situáciu podaním takejto žaloby, keďže dohoda medzi nimi nebola

možná; čo sa týka námietky žalovaného, že sa žalobcovia nijakým spôsobom nepodieľajú na nákladoch
súvisiacich s udržiavaním prípadne zveľaďovaním predmetných nehnuteľností, súd poukazuje na to,
že žalovaný nepredložil žiadny konkrétny dôkaz preukazujúci rozsah investícií, ktoré vykonal na týchto
nehnuteľnostiach a na ktorých by sa mali podieľať aj ostatní podieloví spoluvlastníci, navyše tieto otázky
je možné zo strany žalovaného riešiť aj v rámci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva

formou tzv. širšieho vyporiadania“; súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 100, §
101, § 123, § 136 ods. 1, § 137 ods. 1, § 139 ods. 2, § 141 ods. 1 a § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka;
o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p., keď pomer
úspechu a neúspechu žalobcov a žalovaného vyhodnotil ako približne rovnaký, preto medzi nich rozdelil
aj povinnosť nahradiť štátu trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s vykonanou ohliadkou na mieste
samom.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie zo dňa 31.03.2017 (č.l. 285 spisu); v

odvolaní uviedol, že výšku stanovenej peňažnej náhrady považuje jednoznačne za neadekvátnu; súd
sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že ako jediný spoločnú nehnuteľnosť užíval a musel sa zákonite
starať o jej údržbu a nevyhnutné opravy; zdôraznil, že výlučne sám opravoval a udržiaval strechu,
vymenil škridlu na celej nehnuteľnosti, na čo žalobcovia ničím neprispeli; podotkol, že sa nedá opraviť
strecha len na jednom krídle nehnuteľnosti a musel to urobiť vždy na celej budove, t.j. aj na podiele

žalobcov; keďže to však robil svojpomocne, nemá na to doklady; rovnako ako žalobcovia však môže
predložiť prehlásenia firiem, ktoré také práce vykonávajú, koľko by to celé stálo, čo aj v prípade nutnosti
na odvolacom súde predloží; nie je pravdou tvrdenie žalobcov, že im bránil v užívaní ich podielov;
súd pochybil, keď mu stačilo vyhlásenie žalobcov, ktoré nie je pravdivé; žalobcovia mali vždy možnosť
užívať ich podiely, on ich nikdy neužíval a ani im v tom nebránil; súdu stačilo vyhlásenie žalobcov,

že nenašli kľúče od ich časti nehnuteľnosti, čo je ale nepravdivé a ničím nepreukázané tvrdenie a
žalobcovia nemajú jediného svedka o tom, že kľúče neboli tam, kde mali byť; žalobcovia zneužili jeho
pochybenievminulosti,keďmalikonflikt,dokoncasasúdodvolávanasúčasnétrestnékonanie,ktorénie
je právoplatne skončené; naopak žalobcovia neuviedli, že v roku 2010 to boli oni, kto ho fyzicky napadol,
začo boli aj právoplatne stíhaní v konaní zn. OVS-SKIS-21/IS-3-SU-2010; na základe uvedeného vyjadril

názor, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnemu rozhodnutiu, preto navrhol zrušenie napadnutého rozsudku.

2.2 Žalobcovia vo vyjadrení zo dňa 26.04.2017 (č.l. 291-295 spisu) k odvolaniu žalovaného
prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedli, že podané odvolanie považujú za účelové a

nedôvodné; poukázali na to, že stav užívania nehnuteľností v podielom spoluvlastníctve bol zistený
ohliadkou na mieste samom zo dňa 09.08.2016, z ktorej vyplynulo, že tieto užíva výlučne žalovaný na
bývanie a hospodárske účely, jediný má kľúče od rodinného domu a hospodárskych budov, ktoré podľa
vlastného vyjadrenia uzamkol z dôvodu, že „z nich mizli veci“ a nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že
im kľúče odovzdal; poukázali aj na to, že sťažený prístup na spoločné nehnuteľnosti mali aj vzhľadom na

agresívne správanie žalovaného, preto nie je od nich možné spravodlivo požadovať, aby so žalovaným
užívali spoločné nehnuteľnosti v rovnakom rozsahu; zdôraznili, že nárok na náhradu nevyhnutných
nákladov na spoločné nehnuteľnosti žalovaný riadnym spôsobom neuplatnil, tento nešpecifikoval
a ani nekonkretizoval; vyjadrili súhlas s právnym posúdením veci v tom smere, že ich nárok má
základ v ustanovení § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka; poukázali na to, že súd prvej inštancie v

odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne vysvetlil svoj myšlienkový postup ohľadne stanovenia
výšky priznaného nároku; výšku nájomného za užívanie rodinného domu ustálil súd prvej inštancie na
sumu 140,- € mesačne a aj keď túto sumu považujú za veľmi nízku akceptujú ju a rozsudok považujú
v celom rozsahu za zákonný a spravodlivý; pokiaľ žalovaný tvrdí, že výška náhrady je neadekvátna,
za účelom jej stanovenia nenavrhol znalecké dokazovanie, preto výšku náhrady stanovenú súdom

nemôže žiadnym spôsobom spochybniť; na základe uvedeného považovali napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie za vecne správny a navrhli jeho potvrdenie.2.3 Vyjadrenie žalobcov k odvolaniu doručil súd prvej inštancie žalovanému do vlastných rúk dňa
11.05.2017 prostredníctvom pošty na vedomie (č.l. 296 spisu). Žalovaný sa vo veci už žiadnym
spôsobom nevyjadril.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,

platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2
C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez
potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa
§ 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 2.287,26 € a žalobkyni

2/ sumu 2.285,51 € (prvý výrok) podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.4 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k vyhoveniu žalobe žalobcov, v tomto
smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.
na tieto v plnom rozsahu poukazuje; na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na

odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne
vec správne právne posúdil; z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§
379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a
procesnýmpostupomsúduprvejinštancie,ktorýpredchádzalvydaniunapadnutéhorozsudkuzhľadiska,

či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.6 Odvolanie žalovaného nie je dôvodné; žalovaný v podanom odvolaní podľa obsahu nesúhlasil
so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov a ani s jeho právnym
posúdením veci; predmetom sporu medzi stranami bola otázka náhrady za užívanie nehnuteľností v

podielovom spoluvlastníctve žalobcov a žalovaného (rodinný dom s priľahlými hospodárskymi budovami
a pozemky) nad rozsah spoluvlastníckeho podielu žalovaného v spornom období; preskúmaním
veci dospel odvolací súd k záveru, že žalovaný nedôvodne spochybňuje skutkové zistenie súdu
prvej inštancie, podľa ktorého boli žalobcovia v spornom období vylúčení z užívania nehnuteľností
v podielovom spoluvlastníctve a tieto užíval len žalovaný, pretože z dokazovania je zrejmý záver,

že žalobcovia nemali k dispozícii kľúče od budov, na ktorých vymenil žalovaný zámky, keď navyše
z dôvodu agresívneho správania bol žalovaný právoplatne odsúdený za trestný čin nebezpečného
vyhrážania spáchaný proti žalobcom; odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie v tom
smere, že pokiaľ žalobcovia neužívali nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve z dôvodnej obavyzo žalovaného, boli vylúčení z užívania spoločných nehnuteľností z dôvodov na strane žalovaného;
skutkové zistenia aj právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie je preto z tohto hľadiska
správne; súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu posúdeniu veci aj v tom smere, že

podielovému spoluvlastníkovi, ktorý spoločnú vec neužíva, vzniká právo na náhradu za užívanie jeho
spoluvlastníckeho podielu voči druhému podielovému spoluvlastníkovi, ale základ tohto nároku vyplýva
priamo z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v podrobnostiach Michal Králík - Podílové
spoluvlastnictví v občanském zákonníku, Praha, C. H. Beck. 2008, s. 97-106) a v tomto prípade
nejde o bezdôvodné obohatenie; medzi stranami nedošlo k dohode o hospodárení so spoločnou

vecou; žalobcovia sú podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností; z charakteru vlastníckeho práva
imanentne vyplýva, že vlastník veci má okrem iného právo aj požívať plody a úžitky veci (pri
spoluvlastníctve je toto právo limitované veľkosťou spoluvlastníckeho podielu, teda v konkrétnom
prípade veľkosťou spoluvlastníckeho podielu žalobcov k spoločnej veci pri rešpektovaní súčasnej
povinnosti žalobcov mierou ich spoluvlastníckeho podielu podieľať sa na primeraných nákladoch,
ktorých vynaloženie na spoločnú vec je nevyhnutne potrebné na jej zachovanie, keďže iná dohoda o

podieľaní sa na nákladoch na spoločné nehnuteľnosti z dokazovania nevyplýva); preto za stavu keď
nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve bez osobitnej dohody užíval v spornom období výlučne
žalovaný (realizoval ich celú úžitkovú hodnotu), vzniklo žalobcom voči žalovanému právo na ekonomický
ekvivalent zodpovedajúci ich spoluvlastníckemu podielu (vo forme peňažného plnenia); bez osobitnej
právnej úpravy na stanovenie jeho výšky je potrebné použiť analógiu (§ 853 ods. 1 Občianskeho

zákonníka) a nakoľko tu ide o užívanie nehnuteľnosti, právnym vzťahom obsahom a účelom najbližším
je podľa názoru odvolacieho súdu nájomný vzťah; strany nedali návrh na nariadenie znaleckého
dokazovania na stanovenie všeobecnej hodnoty nájmu za užívanie sporných nehnuteľností; súd prvej
inštancie preto postupoval správne, keď pri rozhodovaní o výške náhrady žalobcov za užívanie sporných
nehnuteľností nad rozsah spoluvlastníckeho podielu žalovaného vychádzal z konkrétnych nájomných

zmlúv uzavretých ohľadne sporných pozemkov a správ realitných kancelárií ohľadne nájmu za užívanie
obdobného rodinného domu spolu s hospodárskymi budovami, ktoré podľa vlastnej úvahy upravil
vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci; žalovaný v podanom odvolaní neuviedol konkrétne
dôvody svojho nesúhlasu vo vzťahu k výške prisúdenej náhrady, preto za situácie, že postup súdu prvej
inštancie bol v tomto smere správny, nemôže byť odvolanie žalovaného ani v tejto súvislosti dôvodné;

pokiaľ žalovaný osobitne namietal, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezohľadnil jeho náklady na
nevyhnutnú údržbu a opravy spoločných nehnuteľností, z podaného odvolania ani z ostatného obsahu
spisu nevyplýva žiadna konkrétna výška týchto nákladov a ich vynaloženie nie je podložené žiadnymi
konkrétnymi dôkazmi (skutočnosť, že podľa tvrdenia žalovaného dokladmi nedisponuje nemôže ísť
na ťarchu žalobcov); na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalovaný podané odvolanie z hľadiska obsahu odôvodnil tým, že v prejednávanom spore dospel
súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1

písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj
právne posúdenie veci však považuje odvolací súd v napadnutom rozsahu za správne (body 4.5 a 4.6
odôvodnenia).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu (prvý výrok) ako vecne správne potvrdil vrátane závislého výroku o trovách konania (tretí
výrok), ktorý žalovaný osobitne nenamietal, keď tento bol vecne odôvodnený výsledkom sporu a z neho
vyplývajúcim približne rovnakým pomerom úspechu a neúspechu strán v spore.8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa
ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie

v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobcovia boli v odvolacom
konaní v plnom rozsahu úspešní, priznal im odvolací súd spoločne a nerozdielne proti žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách

konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich
náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016
zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017
a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).