Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Žilina
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Ladislav Mejstrík
Forma rozhodnutia – Rozsudok
Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/11/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5107232465
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5107232465.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Mejstríka a
členov senátu JUDr. Jána Burika, JUDr. Jany Kotrčovej v právnej veci navrhovateľa: Ing. O. E., nar.
XX. X. XXXX, s adresou doručovania H., poštový priečinok M.-XX, zastúpeného JUDr. Máriou Badovou,
advokátkou so sídlom L., I. X/XXXX proti odporcovi: VOLKSWAGEN Finančné služby Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Vajnorská 98, IČO: 31 341 438, zastúpenému NITSCHNEIDER & NOVÁK, s.r.o.,
Advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Cintorínska 3/a, v konaní o ochranu osobnosti a zaplatenie
odmeny za sprostredkovateľskú činnosť, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Žilina, č.k. 2C/448/2007-155 zo dňa 8. 12. 2008 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 2C/448/2007-277
zo dňa 10. 10. 2011, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zamietol návrh na ochranu osobnosti, odvolaním
nenapadnutom, ostáva n e d o t k n u t ý .
Výrok, ktorým zamietol návrh na zaplatenie 4 760 000,- eur ako odmeny za sprostredkovateľskú činnosť,
p o t v r d z u j e .
Výrokyotrováchprvostupňovéhokonania,ktorýmisúduložilnavrhovateľovipovinnosťuhradiťodporcovi
999 330,44 Sk (33 171,69 eur) a 48 203,54 eur na účet právneho zástupcu z r u š u j a v tejto časti
v r a c i a rozsudok prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom zamietol Okresný súd Žilina návrh
navrhovateľa o ochranu osobnosti, ktorým sa domáhal zaplatiť z titulu nemajetkovej ujmy sumu 7 000
000,- eur a tiež zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi vyplatenia sumy 4 760
000,- eur ako odmeny za sprostredkovateľskú činnosť. Prvostupňový súd tiež rozhodol o povinnosti
navrhovateľa zaplatiť odporcovi náhradu trov prvostupňového konania, zaplatiť trovy štátu vo výške 8
210,- Sk a priznal advokátovi ustanovenému na zastupovanie navrhovateľa náhradu trov.
Prvostupňový súd konštatoval, že konaním odporcu nedošlo k neoprávneným zásahom do práva na
ochranu osobnosti navrhovateľa, resp. takéto skutočnosti navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal.
Obdobne rozhodol aj o nároku na zaplatenie odmeny za sprostredkovateľskú činnosť, keď konštatoval,
že svoje tvrdenia navrhovateľ nijako nepreukázal. O trovách prvostupňového konania rozhodol s
poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. z dôvodu úspešnosti odporcu v bránení svojich práv.
Proti tomuto rozsudku podal, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom zástupcu odvolanie
navrhovateľ. Napadol výrok, ktorým súd zamietol vyplatenie odmeny za sprostredkovateľskú činnosť,
ako aj výroky o trovách prvostupňového konania. Žiadal, aby v napadnutej časti odvolací súd rozsudok
prvostupňového súdu zrušil z dôvodu, že rozsudok považuje za nezákonný, predčasný, neurčitý,nezrozumiteľný a neodôvodnený. Podľa jeho názoru prvostupňový súd nesprávne rozhodol, keď
zamietol priznanie odmeny za sprostredkovanie, ktorá mu podľa neho v zmysle § 774, resp. § 775
Občianskeho zákonníka jednoznačne patrí. Prvostupňový súd zamietol návrh z dôvodu nepreukázania
ním tvrdených nárokov, avšak v tejto súvislosti navrhol vykonať ďalšie dôkazy, a to jednak listinné,
prípadne predvolaním svedkov, ktorí by ústne mohli preukázať svedeckými výpoveďami, že činnosť
vyplývajúcu zo sprostredkovateľskej zmluvy, teda zaobstaranie príležitosti odporcovi na to, aby mohol
dostatočným spôsobom investovať svoj kapitál v čase od júna - októbra 2006 až január 2007
vykonal. Súd bez toho, aby ktoréhokoľvek z označených svedkov vypočul, vo veci rozhodol, pričom
nedostatočným spôsobom vyhodnotil aj doložené listinné dôkazy, najmä emailovú komunikáciu medzi
navrhovateľom a odporcom. Zo samotného výpisu z obchodného registra odporcu je nepochybne
zrejmé, že predmetom činnosti je okrem iného sprostredkovateľská činnosť v rozsahu voľnej živnosti,
poskytovanie úverov z vlastných peňažných zdrojov a už toto potvrdzuje, že na vykonávanie tejto
činnosti bol nevyhnutný kontakt s obchodnými partnermi, na základe ktorého by naďalej v nezmenšenom
rozsahu financovali projekty ním vykonávané. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, prečo prvostupňový
súd nepovažoval udelené plnomocenstvo SNS so sídlom ústredia v Bratislave zo dňa 31. 5. 2005 za
poverenie, na základe ktorého sprostredkoval odporcovi príležitosť na investovanie kapitálu minimálne
v hodnote 40 000 000,- eur tak, ako to vyplýva z obsahu indikatívnej ponuky, ktorá bola navrhovateľovi
doručená faxom dňa 22. 12. 2007 a následne aj poštou. V odvolaní ďalej navrhovateľ konkretizoval
v ktoré dátumy sprostredkoval stretnutie s Ing. Z. N. za prítomnosti konateľa odporcu, prípadne iných
predstaviteľov Holdingu Porsche. Má za to, že zmluva o sprostredkovaní nemusí mať písomnú formu,
avšak z predložených listinných dokladov, a to plnomocenstva a obsahu indikatívnej ponuky vyplýva,
že bol poverený odporcom na výkon sprostredkovateľskej činnosti a že došlo medzi nimi k uzatvoreniu
ústnej sprostredkovateľskej zmluvy. Namietal tiež zákonnosť rozsudku vo vzťahu k priznaným trovám
právneho zastúpenia navrhovateľa, ktorý je v tejto časti nezákonný a nespravodlivý. Je osobou v
sociálnej núdzi a i v prípade neúspechu v konaní sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe
ktorých by na náhradu trov konania odporcu nemal byť zaviazaný. Takýto rozsudok by bol navyše
nevymožiteľný, pretože nemá žiadny majetok a z tohto dôvodu mu bolo priznané i oslobodenie
od zaplatenia súdnych poplatkov a ustanovený v konaní zástupca. Rozsudku prvostupňového súdu
tiež vytýkal, že v odôvodnení je uvedené, že sa domáhal náhrady škody. Tiež súd nerozhodol o
uplatnenom príslušenstve - úroku z omeškania z istiny, a preto žiadal rozsudok ako nepreskúmateľný
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov zrušiť.
K podanému odvolaniu sa prostredníctvom zástupcu písomne vyjadril odporca. Žiadal rozsudok
prvostupňového súdu v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že predmetom
konania bola v prvom rade ochrana osobnosti, a pokiaľ potom súd rozhodoval o zmenenom návrhu
a nepriznal odmenu za sprostredkovateľskú činnosť, jeho rozhodnutie je aj v tomto smere vecne
správne. Práve zo znenia ust. § 774 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že základným princípom
sprostredkovania je činnosť sprostredkovateľa, ktorou má pre záujemcu zabezpečiť uzavretie zmluvy.
Pre uplatnenie nároku zo sprostredkovateľskej zmluvy je teda nevyhnutné kumulatívne naplnenie
dvoch predpokladov, konkrétne existencia samotnej sprostredkovateľskej zmluvy, v ktorej je dohodnutý
predmet sprostredkovania spoločne s odmenou za sprostredkovanie v súlade so všeobecnými právnymi
predpismi a uzavretie zmluvy medzi záujemcom a treťou osobou pričinením sprostredkovateľa.
Navrhovateľ vyvodzuje, že k vzniku záväzkovo-právneho vzťahu malo údajne dôjsť kombináciou
plnomocenstva, ktoré bolo navrhovateľovi udelené zo strany SNS a indikatívnej ponuky, ktorú vystavil
odporca a adresoval ju navrhovateľovi a S. H.. Odporca sa domnieva, že takýto výklad právnych
úkonov ide nad rámec všetkých princípov výkladu a snaží sa spojiť nespojiteľné. Navyše oba uvádzané
dokumenty sa týkajú zmluvy o akvizičnej činnosti uzatvorenej dňa 31. 10. 2006 medzi odporcom ako
záujemcom a Poľnohospodárskym odbytovo-informačným a rozvojovým združením ako akvizítorom na
obdobie od 1. 11. 2006 do 31. 1. 2007, z ktorej si však odporca voči akvizítorovi splnil všetky svoje
povinnosti. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v spore, nepredložil, ani nenavrhol súdu žiaden
dôkaz svedčiaci o existencii zmluvného vzťahu medzi ním a odporcom. Udelenie plnej moci, na ktorú
sa navrhovateľ odvoláva zo strany SNS svedčí skôr o tom, že mal záväzkovo právny vzťah so SNS a
nie s odporcom. Indikatívnou ponukou prejavil odporca len svoj záujem o spoluprácu pri financovaní
projektov v určitej hodnote, a to v intenciách uvedenej plnej moci a zmluvy o akvizičnej činnosti, o
čom svedčí aj samotný text indikatívnej ponuky (odvolávka na plnú moc a zmluvu o akvizícii). Táto
ponuka nemá všetky náležitosti zmluvy o sprostredkovaní, vrátane absencie konania osôb oprávnených
konať za odporcu v zmysle Obchodného zákonníka. Z toho vyplýva, že indikatívnu ponuku nie je možné
považovať za dokument platne zaväzujúci odporcu voči navrhovateľovi. Nárok uplatnený navrhovateľomje neopodstatnený, žiadna dohoda týkajúca sa sprostredkovateľskej činnosti medzi navrhovateľom a
odporcom uzavretá nebola. Rozsudok prvostupňového súdu aj v časti výroku o trovách považuje za
plne v súlade s platnou legislatívou, pričom odporca nespochybňuje tvrdenie navrhovateľa, že je osobou
v sociálnej núdzi. Samotné oslobodenie od súdnych poplatkov, či súdom ustanovený zástupca, nemá
však vplyv na uloženie povinnosti uhradiť protistrane, ktorá bola úspešná v konaní, náhradu trov. Z týchto
dôvodov žiadal odporca rozsudok prvostupňového súdu v napadnutých častiach potvrdiť. Zároveň si
uplatnil trovy odvolacieho konania.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a rozsudok
prvostupňového súdu vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh na zaplatenie sprostredkovateľskej
odmeny potvrdil podľa § 219 O.s.p., vo výrokoch o trovách prvostupňového konania v zmysle § 221
ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a výrok o zamietnutí návrhu na ochranu osobnosti, odvolaním nenapadnutý,
ponechal nedotknutý. (Výroky o trovách štátu a odmene ustanoveného advokáta riešil rozsudok KS ZA
sp. zn. 9Co/87/2009, ktorý v tejto časti nebol uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 7/2010
zrušený.)
Ako vyplynulo z obsahu spisu a priebehu prvostupňového konania, navrhovateľ podal návrh, ktorým sa
domáhal ochrany osobnosti a nemajetkovej ujmy vo výške 7 000 000,- eur a tiež žiadal zaplatiť odmenu
za sprostredkovateľskú činnosť vo výške 4 760 000,- eur. Prvostupňový súd rozsudkom zo dňa 8. 12.
2008 návrh navrhovateľa o ochranu osobnosti zamietol, rozhodol o trovách prvostupňového konania
tak, že k tejto povinnosti zaviazal navrhovateľa, tiež rozhodol o trovách štátu a odmene ustanoveného
zástupcu navrhovateľa. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 21. 4. 2009 rozsudok prvostupňového
súdu vo výroku o ochrane osobnosti potvrdil, vo výroku o trovách prvostupňového konania zmenil,
zrušil výrok, ktorým bol navrhovateľ zaviazaný zaplatiť trovy štátu a rozhodol o trovách odvolacieho
konania, nedotknutý ostal výrok, ktorým prvostupňový súd upravil učtáreň na vyplatenie odmeny
zástupcovi navrhovateľa. Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora SR Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6MCdo 7/2010 zo dňa 26. 1. 2011 rozsudok odvolacieho
súdu v potvrdzujúcom výroku o veci samej, v zmeňujúcom výroku o trovách konania a vo výroku o
trovách odvolacieho konania zrušil. Zároveň konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora
proti rozsudku Okresného súdu Žilina z 8. 12. 2008 v zamietavajúcom výroku o veci samej a vo výroku
o povinnosti zaplatiť odporcovi trovy konania zastavil. Najvyšší súd vo svojom uznesení vyslovil záver,
že navrhovateľ v odvolaní nenapadol výrok o zamietnutí jeho nárokov v súvislosti s ochranou osobnosti,
avšak naopak prvostupňový súd nerozhodol o celom nároku, keď navrhovateľ žiadal rozhodnúť aj
o sume predstavujúcej odmenu za sprostredkovateľskú činnosť. Tiež bol vyslovený názor ohľadom
právneho posúdenia otázky určenia tarifnej odmeny advokáta za 1 úkon právnej služby, keď v konaní
o ochranu osobnosti pre určenie hodnoty veci, od ktorej sa odvíja základná sadzba tarifnej odmeny
advokáta za 1 úkon právnej služby nie je rozhodujúca výška požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch a keďže hodnotu týchto práv nemožno vyjadriť v peniazoch, je potrebné základnú sadzbu
tarifnej odmeny advokáta za 1 úkon právnej služby určiť podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004
Z.z. ako 1/13 výpočtového základu (znenie do 31. 5. 2009), následne od 1. 6. 2009, účinné znenie
vyhlášky vo veciach ochrany osobnosti určuje hodnotu veci pevnou sumou. Odvolací súd na základe
vysloveného záveru Najvyšším súdom SR spis predložil opäť prvostupňovému súdu na rozhodnutie
o sprostredkovateľskej odmene, čo sa stalo dopĺňacím rozsudkom zo dňa 10. 10. 2011. Na základe
obsahu odvolania navrhovateľa potom súd hodnotil len napadnutý výrok o nepriznaní odmeny za
sprostredkovateľskú činnosť v sume 4 760 000,- eur a nadväzujúce výroky o trovách konania. Z
uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľ požadoval od odporcu zaplatenie žalovanej sumy 4 760 000,-
eur ako odmenu za sprostredkovateľskú činnosť, a to na základe zmluvy o sprostredkovaní v zmysle §
774 až 779 Občianskeho zákonníka.
V zmysle § 774 Občianskeho zákonníka sprostredkovateľskou zmluvou sa sprostredkovateľ zaväzuje
obstarať záujemcovi za odmenu uzavretie zmluvy a záujemca sa zaväzuje sprostredkovateľovi
poskytnúť odmenu vtedy, ak bol výsledok dosiahnutý pričinením sprostredkovateľa.
Predmetom zmluvy je teda obstaranie uzavretia zmluvy pre záujemcu. Charakteristickým pojmovým
znakom tejto zmluvy je nielen to, že sa sprostredkuje uzavretie zmluvy uvedeným spôsobom, ale že sa
dostavíajvýsledok,atopričinenímsprostredkovateľa.Tiežnarozdielodzmluvyoobstaranípredajaveci
zmluvu, uzavretie ktorej sa sprostredkovateľskou zmluvou sleduje, neuzaviera sám, ale len spolupôsobí
pri jej uzavieraní. Sprostredkovateľská zmluva je odplatnou zmluvou, ďalším pojmovým znakom jevšak skutočnosť, že záujemca má povinnosť poskytnúť odmenu sprostredkovateľovi len vtedy, keď bol
výsledok dosiahnutý pričinením sprostredkovateľa. V čom treba vidieť pričinenie sa sprostredkovateľa
o dosiahnutie sledovaného výsledku sa má posudzovať podľa obsahu sprostredkovateľskej zmluvy.
Vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenia prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní dospel k
záveru, že navrhovateľ nepreukázal existenciu zmluvy o sprostredkovaní, resp. aký konkrétny obchod
sprostredkoval pre odporcu. Navrhovateľ sa odvolával na indikatívnu ponuku, resp. zmluvu o akvizičnej
činnosti. Prvostupňový súd správne vyhodnotil zmluvu o akvizičnej činnosti ako zmluvu medzi odporcom
a Poľnohospodárskym odbytovo-informačným a rozvojovým združením so sídlom v Martine. Táto
zmluva bola uzatvorená na dobu určitú s konkrétnou výškou odmeny, čo aj odporca splnil. Z indikatívnej
ponuky zo dňa 22. 12. 2006 adresovanej navrhovateľovi a S. H. je výslovne uvedené, že odporca je
pripravený pristúpiť k financovaniu projektov tak, ako je označené v plnej moci, ktorá je prílohou ponuky
v zmluve o akvizícii a podľa zámerov adresátov a záujmov odporcu. V poslednom odseku je uvedené,
že odmena akvizítorovi je predbežne navrhnutá vo výške minimálne 9 % z obstarávacej ceny bez
DPH, vrátane všetkých súvisiacich nákladov akvizície. Aj z tohto je zrejmé, že uvedená ponuka sa týka
zmluvy o akvizičnej činnosti, čomu napovedá aj časový údaj uzatvorenia zmluvy. Z údajov uvedených v
indikatívnej ponuke však žiadnym spôsobom nevyplýva, že by navrhovateľ skutočne sprostredkoval pre
odporcu konkrétne zmluvy v rozsahu minimálne 40 000 000,- eur, pričom sám navrhovateľ aj v odvolaní
ohraničil obdobie kedy mal pre odporcu realizovať sprostredkovateľskú činnosť jún - október 2006 až
január2007. Vzhľadomnataktozistenéskutočnostimáodvolacísúdzato,žeprvostupňovýsúdsprávne
vyhodnotil vykonané dokazovanie a vyvodil z neho správny právny záver. Na základe uvedeného vecne
správne vo veci rozhodol a so závermi napadnutého výroku prvostupňového súdu sa odvolací súd
stotožňuje a na tieto v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu poukazuje. Je možné sa stotožniť
s tvrdením navrhovateľa, že zmluva o sprostredkovaní je zmluvou neformálnou a môže byť uzatvorená
aj ústne. Je potom však na navrhovateľovi, aby preukázal, že k uzatvoreniu zmluvy došlo, aký bol jej
obsah a aké konkrétne zmluvy boli na základe sprostredkovateľskej činnosti navrhovateľa a s ktorými
subjektami konkrétne odporcom uzatvorené. Navrhovateľ v návrhu, ani v priebehu konania pred súdom
nikdy netvrdil, že odmena mala byť vyplatená len za sprostredkovanie stretnutia zástupcov odporcu s
Ing. Z. N., ale z dôvodu, že mal zabezpečiť uzatvorenie zmlúv v príslušnom finančnom objeme. Z tohto
pohľadu je záver súdu o zamietnutí návrhov na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov správny,
pretože sa mali vyjadriť najmä k tomu, či došlo k označenému stretnutiu s Ing. N. a nie k tomu, aký
konkrétny obchod sprostredkovaný navrhovateľom mal odporca s treťou osobou uzatvoriť. Navrhovateľ
neuviedol žiadnu konkrétnu zmluvu, ktorej uzatvorenie by prípadne navrhnutí svedkovia mali potvrdiť.
Je teda na navrhovateľovi preukázať skutočnosti odôvodňujúce ním uplatnený nárok voči odporcovi a o
týchtoskutočnostiachjepovinnýposkytnúťtzv.plnýdôkaz.Akoprocesnástranamátakvplnejmierebez
akýchkoľvek pochybností preukázať svoje skutkové tvrdenia a potom je súd povinný z týchto skutočností
pri svojom rozhodnutí vychádzať. To isté platí aj pre odporcu ohľadom skutkových tvrdení, ktoré vznesie
v rámci obrany voči navrhovateľovi, resp. jeho návrhu, resp. umožnia mu predložiť protidôkaz, ktorý by
spochybnil tvrdenia protistrany a ktorým by prípadne spochybnil skutkové tvrdenia, na základe ktorých
zakladá svoj nárok protistrana. V danom prípade však aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ
nijakým spôsobom nepreukázal ním tvrdené skutočnosti. Ním navrhovaní svedkovia mali preukázať
jedine to, či bola uskutočnená návšteva, resp. stretnutie odporcu, resp. jeho zástupcov s Ing. Z. N..
Navrhovateľ však vznik nároku na vyplatenie sprostredkovateľskej odmeny odvíjal od konkrétnych
obchodov v objeme 40 000 000,- eur, ktoré minimálne v takejto sume mal práve sprostredkovateľskou
činnosťou pre odporcu zabezpečiť. O tomto však súdu neposkytol absolútne žiadny dôkaz.
Pokiaľ odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že v odôvodnení rozsudku je uvedené, že sa domáhal
náhrady škody, z výroku je zrejmé, o akom nároku prvostupňový súd rozhodoval, keď zamietol nárok na
zaplatenie odmeny zo sprostredkovateľskej činnosti. Aj z ďalšieho textu odôvodnenia prvostupňového
rozsudku je zrejmé, že súd posudzoval nárok na zaplatenie odmeny za sprostredkovateľskú činnosť a
neposudzoval náhradu škody.
Odvolací súd však zrušil výroky prvostupňového súdu o trovách prvostupňového konania. Vo svojom
rozsudku zo dňa 8. 12. 2008 prvostupňový súd rozhodol o trovách konania tak, že zaviazal navrhovateľa
uhradiť odporcovi trovy vo výške 33 171,69 eur. V doplňujúcom rozsudku prvostupňový súd opätovne
rozhodol ďalším výrokom, že navrhovateľ je povinný uhradiť odporcovi trovy konania a právneho
zastúpenia vo výške 48 203,54 eur. Tu je potrebné podotknúť, že rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým zmenil výrok o trovách prvostupňového konania bol najvyšším súdom zrušený, preto vrozsudku prvostupňového súdu, ktorý spolu s dopĺňacím rozsudkom tvorí jeden celok, sú dva odlišné
výroky o trovách prvostupňového konania. Pretože prvostupňový súd rozhodol dvoma výrokmi o tých
istých trovách konania, rozsudok je potom v uvedených výrokoch zmätočný, resp. nepreskúmateľný,
neostávalo odvolaciemu súdu iné, než tieto výroky zrušiť a v tomto rozsahu vrátiť vec prvostupňovému
súdu na nové rozhodnutie.
V zmysle § 224 ods. 3 O.s.p. prvostupňový súd rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.